Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 207/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. októbra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2008

doručená sťažnosť J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2007 (ďalej

len „rozsudok zo 16. októbra 2007“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako príslušník Slovenskej

informačnej služby (ďalej len „SIS“) 27. októbra 2003 doručil svojmu nadriadenému

vlastnoručne podpísanú žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, v ktorej uviedol:

„žiadosť o ukončenie môjho služobného pomeru uvoľnením podávam z príkazu riaditeľa

Slovenskej informačnej služby, daným riaditeľom personálnej sekcie SIS dňa 21. 10. 2003

za prítomnosti riaditeľa sekcie D a ďalších 6 príslušníkov sekcie D, ktorá bola podmienená

tým, že v prípade nepodania si tejto žiadosti do 27. 10. 2003 bude môj služobný pomer

ukončený prepustením v zmysle psím d) so znížením

môjho odchodného o jednu tretinu. Nakoľko som mal záujem i ďalej zotrvať v služobnom

pomere príslušníka SIS, považujem moje konanie, podanie si tejto žiadosti o uvoľnenie

zo služobného pomeru, za konanie na základe príkazu, pod nátlakom donútenia...“ (citované

z rozsudku najvyššieho súdu zo 16. októbra 2007, pozn.).

Na základe žiadosti sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru bol sťažovateľ

personálnym rozkazom riaditeľa sekcie D SIS č. 1189 zo 4. novembra 2003 (ďalej

len „personálny rozkaz“) zo služobného pomeru uvoľnený 31. decembra 2003.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol,

že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, o ktorú sa tento personálny rozkaz

opiera, nepodal slobodne, ale na základe príkazu a pod nátlakom. Riaditeľ SIS ako

príslušný orgán v súlade s odporučením senátu poradnej komisie riaditeľa SIS rozhodnutím

č. p. PK-22-5/2004 z 24. marca 2004 (ďalej len „rozhodnutie z 24. marca 2004“) odvolanie

sťažovateľa zamietol a personálny rozkaz potvrdil.

Sťažovateľ podal Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu

o preskúmanie rozhodnutia z 24. marca 2004. Konanie bolo krajským súdom vedené

pod sp. zn. . Rozsudkom č. k. -52 zo 17. mája 2006 (ďalej len

„rozsudok zo 17. mája 2006“) krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozsudku krajského súdu

zo 17. mája 2006 vo veci konal najvyšší súd, ktorý sa stotožnil so závermi krajského súdu

a rozsudkom zo 16. októbra 2007 ho potvrdil.

Sťažovateľ namietal porušenie ním označených základných a iných práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. októbra 2007.

Podstatou námietok sťažovateľa je poukázanie na nesprávne zistenie a vyhodnotenie

skutkového stavu veci krajským súdom a následne najvyšším súdom, ktorý rozsudok

krajského súdu zo 17. mája 2006 potvrdil. Sťažovateľ namieta aj nevykonanie

ním navrhnutých dôkazov na preukázanie skutočnosti, že žiadosť o uvoľnenie

zo služobného pomeru podal na základe príkazu nadriadeného a z donútenia, a preto nešlo

o platný právny úkon. Podľa sťažovateľa v dôsledku uvedeného personálny rozkaz

o uvoľnení zo služobného pomeru v spojení s rozhodnutím z 24. marca 2004 bol v rozpore

so zákonom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Krajský súd sa stotožnil s účelovo

podanými vyjadreniami žalovaného, pričom moje návrhy na doplnenie dokazovania

neakceptoval. Na preukázanie mojich tvrdení som navrhol vykonať dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností a to vyžiadaním listinných dôkazov od žalovaného. Súd

tieto dôkazy nevykonal. Navyše keďže súd nemal úplné spisy správneho orgánu rozhodol

v rozpore s ustanovením , v platnom

znení...

Porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) sa skutočnosťami uvedenými v písomne podanom

odvolaní nezaoberal dostatočne...

Navrhoval som zabezpečiť písomnosť žalovaného, v ktorá obsahuje zoznam

príslušníkov, ktorí sú povinní opustiť rady SIS a tiež akým spôsobom (č. p.

45/2003 zo dňa 8. 4. 2003). Najvyšší súd SR sa však príslušnými ustanoveniami zákona

neriadil a rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.“

Sťažovateľ poukázal na znenie a

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

účinnom v čase podania žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru a uviedol, že

„V zmysle uvedeného v danej dobe neexistovali žiadne zákonné prekážky pre zotrvanie

mojej osoby v služobnom pomere k žalovanému. Tieto podmienky sa zmenili až prijatím

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 2004. V zmysle ustanovenia § 14

ods. 1 tohto zákona za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne

zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej

bezpečnosti...

Harmonogramy odchodu bývalých príslušníkov ŠtB zo služobného pomeru, pracovné

porady, termíny na podanie žiadostí atď. boli len nátlakovými aktivitami žalovaného

na ukončenie služobného pomeru s dotknutými príslušníkmi. Vzhľadom k tomu,

že na ukončenie služobného pomeru príslušníkov, ktorí v pôsobili v zložkách ŠtB neboli

v tom čase zákonné predpoklady, žalovaný mi túto povinnosť uložil príkazom...

Vzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol,

resp. rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje základné práva upravené

v a nasl. ako aj upravené v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za porušenie môjho základného práva

považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo, pretože rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu...

Mám zato, že na preukázanie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že nebol

urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny, napr. žiadosť o prepustenie zo

služobného pomeru, resp. navrhované dôkazy, ktoré však vykonané neboli...“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) J. Š. upravené v a nasl. Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Sž-o-KS 69/2006 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sž-o-KS/69/2006

zo 16. októbra 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. J. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 7.915,- Sk, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. č. (...) vedený v (...)

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Na základe žiadosti sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru bol 27. októbra

2003 uvoľnený zo služobného pomeru k 31. decembru 2003 (personálny rozkaz

zo 4. novembra 2003). Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie. Riaditeľ

SIS ako príslušný orgán v súlade s odporúčaním senátu poradnej komisie riaditeľa

rozhodnutím z 24. marca 2004 odvolanie sťažovateľa zamietol a personálny rozkaz potvrdil.

Sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie rozhodnutia z 24. marca

2004, o ktorej bolo vedené konanie pod sp. zn. . Krajský súd rozsudkom

zo 17. mája 2006 žalobu sťažovateľa zamietol.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania najvyšší súd rozsudkom

zo 16. októbra 2007 rozsudok krajského súdu zo 17. mája 2006 potvrdil.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnymi

závermi všeobecného súdu, ktoré sa podľa sťažovateľa opierajú o nedostatočné a nesprávne

skutkové zistenia v dôsledku nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov v konaní.

Sťažovateľ namietal najmä nedostatočné zistenie a vyhodnotenie skutkového stavu

veci, pokiaľ ide o platnosť ním učineného právneho úkonu – žiadosti o uvoľnenie

zo služobného pomeru z 27. októbra 2003. Táto žiadosť bola podľa sťažovateľa neplatným

právnym úkonom, pretože bola učinená z jeho strany na základe príkazu nadriadeného,

a nie z jeho slobodnej vôle. Skutočnosť, že išlo o príkaz nadriadeného k podaniu žiadosti

o uvoľnenie zo služobného pomeru, preukazoval podľa sťažovateľa písomný záznam

z pracovného rokovania 21. októbra 2003 a „fotokópia písomného potvrdenia pokynu

na predloženie žiadosti o ukončenie služobného pomeru“. Sťažovateľ taktiež namietal,

že krajský súd a najvyšší súd si nepripojili kompletný administratívny spis SIS týkajúci

sa jeho veci a nevykonali ním navrhované dôkazy, ktoré by podľa neho preukázali

neplatnosť jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, a to najmä vyžiadanie

„písomnosti žalovaného, ktorá obsahuje zoznam príslušníkov, ktorí sú povinní opustiť rady

SIS a tiež akým spôsobom (č. p. zo dňa 8. 4. 2003)“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ), a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu zo 16. októbra 2007

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľom, alebo ktoré

by spočívali v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych

záveroch, či nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší súd sa plne stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý sa vo svojom

rozsudku zo 17. mája 2006 podrobne vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi

okolnosťami rozhodnými na posúdenie platnosti žiadosti sťažovateľa o uvoľnenie

zo služobného pomeru, a tým zákonnosti personálneho rozkazu (resp. rozhodnutia riaditeľa

SIS potvrdzujúceho tento personálny rozkaz).

Krajský súd v rozsudku zo 17. mája 2006 okrem iného uviedol: «Je nepochybné,

že na pracovnom rokovaní konanom dňa 21. 10. 2003 za účasti žalobcu (sťažovateľa,

pozn.), jeho nadriadených a ďalších príslušníkov SIS, sa riešila otázka skončenia

služobného pomeru tých príslušníkov SIS, ktorí v minulosti pôsobili v štruktúrach bývalej

Štátnej bezpečnosti. Ani žalovaný (SIS, pozn.) nepoprel záujem „očistiť“ SIS od bývalých

príslušníkov Štátnej bezpečnosti, a to predovšetkým dobrovoľným odchodom týchto

príslušníkov na základe ich vlastných žiadostí o uvoľnenie zo služobného pomeru. Listiny

predložené v súdnom konaní preukazujú, že dotknutí príslušníci SIS boli oboznámení

s právnym stavom a náležitosťami ich dobrovoľného odchodu z radov SIS na základe

žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, ako aj s možnými následkami nepodania

si takejto žiadosti u tých príslušníkov, ktorí v minulosti pôsobili v zložkách Štátnej

bezpečnosti, dôvodiac pripravovanou zmenou právnej úpravy (

o ochrane utajovaných skutočností), podľa ktorej by sa príslušníci SIS v minulosti pôsobiaci

v zložkách Štátnej bezpečnosti nemohli oboznamovať s utajovanými skutočnosťami. Tak sa

napokon aj stalo, pretože nová právna úprava – o ochrane

utajovaných skutočností – ustanovil, že za bezpečnostne spoľahlivú osobu na účely

uvedeného zákona sa nepovažuje ten, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával

činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 (§ 14

ods. 1 cit. zák.). Záujem žalovaného dosiahnuť v istom časovom predstihu čo najhladší

odchod dotknutých príslušníkov z radov SIS bol preto pochopiteľný a legitímny.

Pokiaľ ide o v žalobe namietanú skutočnosť, že žalobca bol donútený k podaniu

žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru tým, že nepodanie takejto žiadosti

by v konečnom dôsledku viedlo k jeho prepusteniu zo služobného pomeru s následným

krátením odchodného o 1/3, túto považoval súd za nedôvodnú, pričom zaujal názor,

že vysvetlenie možných budúcich právnych následkov zotrvania v služobnom pomere

pre žalobcu nemožno považovať za nátlak, ktorý by robil právny úkon žalobcu – žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru – neslobodným a preto neplatným. Ani ďalšie tvrdenie

žalobcu, v priebehu konania doložené listinnými dôkazmi..., že žiadosť o uvoľnenie

zo služobného pomeru nebola výsledkom slobodného prejavu vôle žalobcu, ale výlučne

plnením príkazu (následne písomne potvrdeného) nadriadeného, nevyhodnotil súd ako

právny dôvod pre neplatnosť právneho úkonu žalobcu a následnú nezákonnosť žalobou

napadnutých rozhodnutí...»

Závery krajského súdu, že sťažovateľovo podanie žiadosti o uvoľnenie zo služobného

pomeru nebolo plnením príkazu nadriadeného, zdôraznil aj najvyšší súd, keď uviedol: „Súd

prvého stupňa dôvodne neprihliadol na námietku žalobcu, že nešlo o prejav slobodnej vôle,

ale dôvodom k podaniu jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru mal byť príkaz

alebo pokyn jeho nadriadeného k takejto žiadosti, pretože aj žalobcovi muselo byť jasné, že

nemohlo ísť o príkaz alebo pokyn vydaný v súvislosti s plnením služobných úloh, ktorý by

bol povinný (za splnenia zákonných predpokladov) splniť, keďže podanie žiadosti

o uvoľnenie zo služobného pomeru zjavne nemožno považovať za plnenie úloh spojených

s funkciou príslušníka žalovanej. Rovnako nemožno hovoriť ani o neprípustnom nátlaku

v súvislosti s obsahom porady dňa 21. 10. 2003, na ktorej bol žalobca nadriadenými

informovaný o možnom následnom postupe v prípade nepodania si žiadosti o uvoľnenie

zo služobného pomeru, pretože upozornenie na zákonný postup nie je možné považovať

za nedovolenú vyhrážku.“

Najvyšší súd ďalej uviedol: „Podľa názoru odvolacieho súdu ide zo strany žalobcu

o účelovú obranu majúcu za cieľ spochybniť vlastné rozhodnutie podať žiadosť o uvoľnenie

zo služobného pomeru urobené pod dojmom informácií o právnych následkoch, ak by tak

neurobil, ktorú účelovo použil až potom, čo využil výhody plynúce z podania takejto

žiadosti, preto dôvodne krajský súd na ňu neprihliadol a žalobu... zamietol.

Rozhodnutie krajského súdu obsahuje všetky formálne i obsahové náležitosti a jeho

súčasťou je náležité vyčerpávajúce odôvodnenie obsahujúce aj logicky zdôvodnené

stanovisko súdu k vzneseným námietkam, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a preto toto

rozhodnutie... potvrdil.“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd a najvyšší súd nemali k dispozícii

jeho kompletný administratívny spis SIS, takéto jeho tvrdenie nebolo žiadnym relevantným

spôsobom preukázané. Práve naopak, obsah odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ako

aj najvyššieho súdu nasvedčujú tomu, že oba súdy sa oboznámili so všetkými listinnými

dôkazmi týkajúcimi sa personálneho rozkazu o uvoľnení sťažovateľa zo služobného pomeru,

a to aj s listinami, ktoré boli sťažovateľom predložené po podaní žaloby o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu a uplynutí zákonnej lehoty na jej podanie. V tejto súvislosti

krajský súd poukázal na to, že „na tvrdenia žalobcu o tom, že žiadosť o uvoľnenie zo

služobného pomeru príslušníka SIS podal na základe priameho a následne aj písomne

potvrdeného príkazu nadriadeného, by súd ani nemal prihliadať, pretože žalobca tieto

tvrdenia na súde uplatnil až v písomnom podaní a pripojených listinách doručených súdu

dňa 24. 04. 2006 a následne na pojednávaní konanom dňa 26. 04. 2006. Tento záver plynie

z rešpektovania zásady koncentrácie konania v správnom súdnictve, ktorá sa prejavuje

v tom, že žalobca môže svoje námietky proti žalobou napadnutému rozhodnutiu rozširovať

len do konca dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby plynúcej od právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia. Preto na neskôr uplatnené námietky súd prihliadať nemôže.“.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že v súlade so zásadou koncentrácie konania

v správnom súdnictve zdôraznenou v rozsudku krajského súdu zo 17. mája 2006 nemohlo

dôjsť k porušeniu zákonnosti a ústavnosti v postupe najvyššieho súdu (spočívajúcom

v nezistení skutkového stavu veci náležitým spôsobom) nevykonaním sťažovateľom

navrhovaného dôkazu, pretože najvyšší súd konal ako druhostupňový súd.

Podľa ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom

všeobecných súdov, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

ich rozhodnutí a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008