Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 215/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008

predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. septembra 2007

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2007 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I.

J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 27. septembra 2007 (ďalej len „rozsudok z 27. septembra

2007“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -187 z 13. septembra 2006 (ďalej len „rozsudok

z 13. septembra 2006“) okrem iného zamietol aj jeho návrh na určenie spoluvlastníckeho

práva k nehnuteľnosti. Rozsudok z 13. septembra 2006 bol potvrdený rozsudkom krajského

súdu z 27. septembra 2007.

Podľa sťažovateľa obidva súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „vychádzajúc

z nedostatočne zisteného skutočného stavu vyvodili nesprávny právny záver,

ak neakceptovali prednes žalobcov týkajúci sa uplatnenia nároku na vydržanie, a to napriek

tomu, že nehnuteľnosť bola postavená v roku 1978 a zápis do katastra nehnuteľnosti

vo forme protiprávneho administratívneho zápisu bol vykonaný 19 rokov po vykonaní

kolaudácie stavby“.

V rámci sťažnosti sťažovateľ ďalej v podstate zopakoval svoju argumentáciu

predloženú krajskému súdu v rámci podaného odvolania, v ktorej uviedol, že v predmetnej

veci boli uhradené finančné prostriedky v sume 761 892 Sk na združenú stavbu akcie

4621 525-13 S. K uzavretiu zmluvy o združení medzi sťažovateľom a odporcom

v predmetnom konaní nedošlo. Poukázal na viaceré ustanovenia

Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Hospodársky zákonník“),

vyhlášky Ministerstva financií č. o správe národného majetku v znení

neskorších predpisov, ako aj ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny

zákon“). Odporca nadobudol vlastnícke práva k sporným nehnuteľnostiam zapísaným

na LV č. (...) k. ú. S. v roku 1997 „administratívnym zápisom na základe listu žalovaného

sp. zn. KRP-134-11/OH-1-97“, ktorý bol vykonaný v rozpore s § 34 katastrálneho zákona.

V danom prípade ide podľa sťažovateľa „o absolútne neplatný právny úkon, ktorý svojim

obsahom a účelom odporuje zákonu, nakoľko ho obchádza a prieči sa dobrým mravom, kde,

Katastrálny úrad, správa katastra S. prekročil rozsah svojich právomocí a rozhodoval

o vzniku vlastníckeho práva na základe administratívneho zápisu“.

Medzi účastníkmi uvedeného konania nebola uzavretá žiadna zmluva o prevode

vlastníctva medzi socialistickými organizáciami na odporcu, a preto je podľa sťažovateľa

potrebné určiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam „v podieloch, ktoré boli

predmetom združenia finančných prostriedkov“. Samotná skutočnosť, že družstevná,

spoločenská alebo iná štátna organizácia nebola zapísaná v evidencii nehnuteľností,

ešte nevylučovala jej vlastníctvo k nej. Sťažovateľ spolu so zostávajúcimi navrhovateľmi

v uvedenom konaní boli v dobrej viere, že boli a sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti,

užívali reálne vyčlenené priestory nerušene ako spoluvlastníci nehnuteľnosti, „na ktorú

združili finančné prostriedky, prakticky od roku 1978/1979“ a taktiež prispievali na úhradu

„celkových nákladov“ od roku 1977. U sťažovateľa „je preukázateľné, že sú tu splnené

zákonné podmienky vydržania, nakoľko reálne vymedzený priestor užíva ako vlastný, stará

sa o jeho údržbu, opravu“. Odporca si podľa sťažovateľa privlastnil spornú nehnuteľnosť

„bez riadneho majetkového vyporiadania a zrušenia zmluvy o združení resp. hospodárskej

zmluvy“, čo „sa prieči dobrým mravom v obchodných vzťahoch“.

Z dokazovania vykonaného v predmetnom konaní je podľa sťažovateľa zrejmé,

že „združenie doposiaľ nezaniklo, ak hodnotíme skutkový stav, tak je preukázateľné,

že žalovaný, ktorý bol nositeľom realizácie združenej investičnej výstavby realizoval výkup

pozemkov pod spornou nehnuteľnosťou na svoje meno, no za výkup pozemkov platil

zo spoločných združených investičných prostriedkov. Združenie ako také nemalo právnu

subjektivitu, a preto nemohlo vykonávať výkup pozemkov. Neobstojí teda tvrdenie

žalovaného, že ak vykonal výkup pozemkov, automaticky to zakladá aj vlastnícky titul

k nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. a 3. rade nikdy neboli štátnou socialistickou organizáciou,

a teda štát si nemohol privlastniť ich podiel na majetku, bez právneho titulu na základe

administratívneho zápisu.“.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tiež uviedol, že „Podľa čl. 5 Zmluvy

o združení uzavretej medzi stranami je nepochybné, že popri žalovanom ako

spoluinvestorovi vystupoval i žalobca v 1. rade to znamená, že ako budúci spoluvlastník

k vybudovanej stavbe. Podľa čl. 6 Zmluvy o združení bolo dohodnuté, že operatívnym

správcom objektu je žalovaný a že užívacie vzťahy medzi správcom a spoluinvestorom

(spoluužívateľom) t. j. so žalobcom v 1. rade, budú zohľadnené v hospodárskej zmluve,

ktorá sa uzavrie do 30 dní po prevzatí stavby do užívania. Táto hospodárska zmluva

v 30 dňovej lehote nebola uzavretá a uzatvárali ju s jednotlivými subjektami až 29. 5. 1992

t. j. v čase, kedy už neplatil Hospodársky zákonník, a teda takáto zmluva sa už nemohla

uzavrieť. Podľa § 7 druhá veta zmluvy o združení, hlavný investor (žalovaný) nemohol

zrušiť požiadavky (nároky) spoluinvestora (žalobcu v 1. rade) bez jeho súhlasu, okrem

výnimky, že by sa investícia neuskutočnila. Z citovanej zmluvy vyplýva, že táto neriešila

otázku spoluvlastníctva k spoločne vybudovanej stavbe, pretože otázka operatívnej správy,

ani otázka užívacích vzťahov v ničom nie je totožná s inštitútom vlastníckeho práva.

Vychádzajúc z administratívneho zápisu vykonaného v roku 1997 je dokonca pochybné,

či žalovaný v čase účinnosti a platnosti právneho režimu o združovaní finančných

prostriedkov, podľa vtedy platnej právnej úpravy vyhl. o evidencii

nehnuteľností si dal relevantne zapísať vlastníctvo na štát a vzhľadom na to, že táto

vyhláška neupravovala vznik vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, plnila len funkciu

pre evidenciu, plánovanie a výstavbu nehnuteľností. V žiadnom prípade prípadný

administratívny zápis doručený katastru nehnuteľností nemohol zakladať vlastnícke práva

v prospech žalovaného. V danom prípade titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mohla

byť len hospodárska zmluva o prevode vlastníctva národného majetku mimo obvyklého

hospodárenia vtedy platného § 69 ods. 3 HZ (iné prevody vlastníctva, ktoré sú v národnom

majetku sú možné len pokiaľ to pripúšťajú vykonávacie predpisy.) V týchto prípadoch

prevody do vlastníctva družstevných alebo iných organizácii než štátnych sa vykonávajú

zmluvou podľa § 349 HZ, prevody do vlastníctva občanov sa vykonávajú podľa platných

ustanovení , resp. kúpnou zmluvou podľa vtedy platného

. Toto vlastníctvo ale nemohlo byť založené hospodárskou zmluvou

z 1. 1. 1978 ani 29. 5. 1992 a ani administratívnym zápisom z roku 1997 a to aj napriek

tomu, že žalovaný pozemky pod stavbou vykúpil ešte v roku 1974. Závery oboch súdov

sú v tejto časti nepreskúmateľné, nakoľko oba súdy sa nevysporiadali s týmito

skutočnosťami, ktoré uvádzali žalobcovia v konaní.“.

Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa „nutné dospieť k názoru,

že prvostupňový súd nevzal vôbec do úvahy tú skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 3. rade

neboli štátnou socialistickou organizáciou, ale boli spoločenskou resp. družstevnou

organizáciou a v nadväznosti na túto skutočnosť nesprávne vyvodil vlastnícke právo k veci

v prospech žalovaného, pričom sa vôbec nezaoberal tou skutočnosťou, že nedošlo k zániku

zmluvy o združení resp. že vôbec zmluva o združení nebola uzavretá a že vlastníctvo veci

prešlo na žalovaného vo forme administratívneho zápisu bez vyznačenia, že ide o združenú

investíciu, čo je v rozpore so zákonom. Tieto pochybenia prvostupňového súdu, ako aj tá

skutočnosť, že súd sa nevysporiadal s problematikou vydržania, mala za následok

nesprávne právne posúdenie veci.

Taktiež nemôžeme súhlasiť s právnym názorom oboch súdov vo vzťahu k definovaniu

socialistického vlastníctva ako základu socialistickej hospodárskej sústavy, nakoľko

už vtedy bolo toto definované ako socialistické spoločenské vlastníctvo, ktoré malo, dve

základne formy, a to štátne vlastníctvo, ktoré ako národný majetok bolo vlastníctvom

všetkého ľudu a družstevné vlastníctvo, t. j. majetok ľudových družstiev, ktoré bolo formou

socialistického spoločenského vlastníctva, no nebolo vlastníctvom všetkého ľudu. Vedľa

týchto základných foriem existovala i ďalšia forma, a to vlastníctvo spoločenských

organizácií, ktorým bol aj žalobca v 1. rade, ktorý združil finančné prostriedky z členských

príspevkov občanov, a teda jeho podiel v žiadnom prípade nemohol byť podielom

národného majetku a vlastníctvom všetkého ľudu. Z uvedeného vyplýva, že oba súdy sa

vo svojich rozsudkoch s touto problematikou nevysporiadali, keď definovali aj ich

vlastníctvo a podiely ako socialistické vlastníctvo a štátny majetok. Taktiež sa oba súdy

nevysporiadali so skutočnosťou, že už po platnosti hospodárskeho zákonníka sa vykonávali

úkony podľa tohto zákona a zápis vlastníckeho práva sa vykonal vo forme

administratívneho zápisu, hoci takáto forma nadobudnutia majetku a rozhodnutia

o vlastníckych právach je protiprávna.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2007 došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, aby zrušil

uvedený rozsudok, ako aj rozsudok okresného súdu z 13. septembra 2006 a priznal

mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

z 27. septembra 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu sťažovateľových práv

malo dôjsť tým, že sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou

predloženou v predmetnom konaní a následne vo svojom rozhodnutí dospel k záverom,

ktoré sú nepreskúmateľné.

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 27. septembra 2007 stručne

a výstižne zhrnul obsah rozhodnutia okresného súdu z 13. septembra 2006, ako aj obsah

účastníkmi konania podaných odvolaní a vyjadrenie odporcu k nim. Krajský súd ďalej

vo svojom rozhodnutí citoval viaceré ustanovenia Hospodárskeho zákonníka, ustanovenia

vyhlášky Federálneho ministerstva financií, Ministerstva financií Českej socialistickej

republiky a Ministerstva financií Slovenskej socialistickej republiky č.

o združovaní prostriedkov socialistických organizácií a o poskytovaní príspevkov

na investičnú výstavbu a prevádzku niektorých zariadení v znení neskorších predpisov,

ako aj ustanovenia o správe

majetku štátu v znení neskorších predpisov, podľa ktorých predmetnú vec posúdil

a následne uviedol:

„Prvostupňový súd v konaní postupoval správne, správne zistil skutkový stav

a na základe zisteného skutkového stavu svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil.

Vysporiadal sa so všetkými spornými otázkami, ktoré namietali navrhovatelia ale

aj odporca.

Odvolací súd naviac ešte dodáva, že v zmysle § 8 Hospodárskeho zákonníka

sa socialistické spoločenské vlastníctvo delilo na vlastníctvo štátne, družstevné a vlastníctvo

spoločenských a iných socialistických organizácii, pričom štátne vlastníctvo bolo

realizované formou správy národného majetku tak, ako to v čase rozhodnom

pre uzatváranie zmlúv riešila aj , ktorá bola platná v období

od 1. 1. 1976 do 31. 12. 1984. Okrem toho v zmysle § 14 Hospodárskeho zákonníka všetky

socialistické organizácie sa delili na štátne, družstevné, spoločenské a iné, ktorých činnosť

prispievala k rozvoju socialistických vzťahov. Tieto socialistické organizácie sa mohli

v zmysle Hospodárskeho zákonníka dohodnúť na vzájomnej spolupráci, ktorá mohla byť

aj vo forme združovania finančných prostriedkov na investičnú výstavbu alebo

na obstaranie základných prostriedkov [§ 360 a) HZ]. V zmluve o združení socialistické

organizácie sa vopred museli dohodnúť, ktorá z nich bude mať takto zadovážené zariadenie

v správe alebo ktorá neštátna organizácia bude jeho vlastníkom.

Je nepochybné, že medzi všetkými právnymi predchodcami účastníkov konania došlo

k uzavretiu riadnej zmluvy o združení investičných prostriedkov, aj keď navrhovateľ

v 1) rade túto namieta. Priamo na túto zmluvu o združení však nadväzuje hospodárska

zmluva o správe národného majetku medzi všetkými subjektami združenej investičnej

výstavby a je teda nepochybné, že všetky zmluvy boli uzavreté riadne. Účastníci zmluvných

vzťahov sa riadne dohodli na všetkých náležitostiach, nielen v súvislosti so združovaním

finančných prostriedkov, ale aj v súvislosti so správou národného majetku. Za investora

a operatívneho správcu bola stanovená Krajská správa ZNB K.

Spoluvlastníctvo medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a právnym

predchodcom odporcu k nehnuteľnosti, ktorá bola zo združených finančných prostriedkov

vystavaná nevzniklo. Neexistuje žiadna dohoda o originálnom vzniku spoluvlastníctva

uvedených subjektov k stavbe. Ich cieľom nebolo vytvárať spoluvlastnícke vzťahy, ale ich

cieľom bolo v tom čase združovať investičné prostriedky presne tým spôsobom ako to má

na mysli ust. § 360 a) Hospodárskeho zákonníka. Správcom tohto novovytvoreného majetku

sa stal právny predchodca odporcu, keďže išlo o majetok štátu.

Neobstojí námietka navrhovateľov o využití finančných prostriedkov na kúpu

pozemkov. Pozemky boli zabezpečované ešte pred zmluvami o združení finančných

prostriedkov, ktoré finančné prostriedky sa združovali až v r. 1976, 1977 a pozemky boli

zabezpečované s časovým predstihom v r. 1974.

Ako vlastník stavby bol zapísaný Československý štát v správe organizácie, ktorá

tento majetok spravovala.

Právny predchodca odporcu a aj odporca prevažne užíval vystavanú nehnuteľnosť,

táto nehnuteľnosť slúžila a slúži prevažne na jeho účely a v pomere k ostatným

organizáciám právny predchodca odporcu združil najväčšiu časť finančných prostriedkov.

Preto nebolo pochybné, ktorá organizácia je kompetentná tento majetok štátu spravovať.

V týchto intenciách sa nakoniec aj organizácie dohodli a nebol medzi právnymi

predchodcami účastníkov konania žiaden spor.

Nakoniec aj o združovaní prostriedkov socialistických

organizácii presne stanovuje, že poskytnutím finančných prostriedkov sa organizácie

stávajú podielnikmi na združenej investičnej výstavbe nie podielnikmi na spoluvlastníctve

nehnuteľností, ktorá je vystavaná. Organizácia, ktorá tieto prostriedky poskytla ich má ako

svoj vklad do tejto združenej investičnej výstavby a správca alebo osoba, ktorá sa stala

vlastníkom je povinná evidovať tento vklad ako cudzí zdroj. Za žiadnych okolností nie je

možné uvažovať o vzniku podielového spoluvlastníctva na nehnuteľnosti, ktorá bola z takto

združených finančných prostriedkov vystavaná.

S poukazom na ust. a 18 je nepochybné, že právny

predchodca odporcu dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. 1. januára 1994

sa stáva správcom majetku štátu a ako správca majetku štátu je povinný sa vyporiadať

s osobami, ktoré majú právo trvalého užívania k tejto stavbe, to znamená s navrhovateľmi.

Toto trvalé užívanie sa zo zákona mení na nájomný vzťah. Ide o nájomný vzťah k nebytovým

priestorom. Na tento sa vzťahuje zvláštny režim podľa osobitného zákona a je potrebné

ho rešpektovať.

Pokiaľ sa týka námietky vydržania zo strany navrhovateľa správne prvostupňový súd

vychádzal z ust. a , keď

dospel k správnemu záveru, že navrhovatelia nesplnili podmienky vydržania, pretože

v prvom rade neexistuje u navrhovateľov dobromyseľnosť počas držby. Navrhovatelia

skutočne nepredložili žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že od počiatku držby boli dobromyseľní

a užívali túto vec ako vlastnú a vo svoj prospech. Nikdy tieto priestory neužívali ako výluční

vlastníci, vždy rešpektovali tú skutočnosť, že išlo o združené finančné prostriedky, správu

národného majetku vykonával právny predchodca odporcu a nikdy sa neprejavovali ako

výluční vlastníci reálne vyčlenených častí.

Pokiaľ sa týka navrhovateľky v 2) rade odvolací súd len poukazuje v celom rozsahu

na dôvody uvedené v prvostupňovom rozsudku s tým, že predmetom dražby v r. 1991 nebola

nehnuteľnosť, ani nebytové priestory, predmetom dražby boli hnuteľné veci.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu vo vzťahu k nejasnosti

petitu návrhu navrhovateľov v 1) a 2) rade, keď podiel, ktorý žiadajú priznať je uvedený

v percentách, je neurčitý. Uvedená percentuálna výška podielu je jednoduchým

matematickým spôsobom prepočítateľná na zlomkovú podobu a táto skutočnosť nie je sama

o sebe dôvodom nejasností návrhu, resp. petitu.

Preto odvolací súd podľa napadnutý rozsudok v celom rozsahu

potvrdil ako vecne správny.

Pokiaľ sa týka prípustnosti dovolania tak, ako to navrhol zástupca navrhovateľa

v 3) rade, odvolací súd udáva, že v danej problematike už je ustálená právna prax a nejde

o vec zásadného právneho významu.“

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sa pred svojím rozhodnutím v tejto veci

museli predovšetkým vysporiadať s otázkou, či sa odporca stal výlučným vlastníkom spornej

nehnuteľnosti napriek tomu, že ju jeho právny predchodca vybudoval aj s pomocou

finančných prostriedkov poskytnutých mu inými spoluinvestormi na základe zmluvy

o združení finančných prostriedkov, a taktiež s ňou súvisiacou otázkou, či jeho

spoluinvestor nenadobudol vlastnícke právo k časti spornej nehnuteľnosti vydržaním.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal

s jeho argumentáciou, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, ústavný súd navyše

poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

Po preskúmaní odôvodnenia rozsudku z 27. septembra 2007 spolu s odôvodnením

rozsudku okresného súdu z 13. septembra 2006 v rozsahu, v ktorom naň krajský súd

poukázal, ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy sa s otázkami podstatnými

pre rozhodnutie v tejto veci vysporiadali dostatočne, svoje závery podložili poukázaním

na skutkové okolnosti vyvodené z vykonaného dokazovania, ako aj na ustanovenia

príslušných právnych predpisov, na základe ktorých skutkový stav danej veci posúdili

a na ktorých svoje rozhodnutie napokon založili.

Krajský súd sa vo svojom rozsudku z 27. septembra 2007 zaoberal námietkami

sťažovateľa predloženými v uvedenom konaní a rovnako ako okresný súd dospel k záveru,

že operatívnym správcom spornej nehnuteľnosti sa podľa v tom čase platných právnych

predpisov stal právny predchodca odporcu, ktorý aj bol zapísaný ako správca majetku štátu

v príslušnej evidencii, pričom následne po zriadení odporcu ako jeho právneho nástupcu

bol tento majetok na neho delimitovaný. V otázke vydržania dospel krajský súd k záveru, že

zo strany navrhovateľa neboli naplnené podmienky vydržania v dôsledku chýbajúcej

dobromyseľnosti držby.

Samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi všeobecných súdov však

nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani

dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008