Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 215/08
PDF · 246.17 KB
No categories available
I. ÚS 215/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/79/2006 z 27. septembra 2007
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2007 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I.
J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5Co/79/2006 z 27. septembra 2007 (ďalej len „rozsudok z 27. septembra
2007“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 10 C 273/02-187 z 13. septembra 2006 (ďalej len „rozsudok
z 13. septembra 2006“) okrem iného zamietol aj jeho návrh na určenie spoluvlastníckeho
práva k nehnuteľnosti. Rozsudok z 13. septembra 2006 bol potvrdený rozsudkom krajského
súdu z 27. septembra 2007.
Podľa sťažovateľa obidva súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „vychádzajúc
z nedostatočne zisteného skutočného stavu vyvodili nesprávny právny záver,
ak neakceptovali prednes žalobcov týkajúci sa uplatnenia nároku na vydržanie, a to napriek
tomu, že nehnuteľnosť bola postavená v roku 1978 a zápis do katastra nehnuteľnosti
vo forme protiprávneho administratívneho zápisu bol vykonaný 19 rokov po vykonaní
kolaudácie stavby“.
V rámci sťažnosti sťažovateľ ďalej v podstate zopakoval svoju argumentáciu
predloženú krajskému súdu v rámci podaného odvolania, v ktorej uviedol, že v predmetnej
veci boli uhradené finančné prostriedky v sume 761 892 Sk na združenú stavbu akcie
4621 525-13 S. K uzavretiu zmluvy o združení medzi sťažovateľom a odporcom
v predmetnom konaní nedošlo. Poukázal na viaceré ustanovenia zákona č. 109/1964 Zb.
Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Hospodársky zákonník“),
vyhlášky Ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku v znení
neskorších predpisov, ako aj ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny
zákon“). Odporca nadobudol vlastnícke práva k sporným nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. (...) k. ú. S. v roku 1997 „administratívnym zápisom na základe listu žalovaného
sp. zn. KRP-134-11/OH-1-97“, ktorý bol vykonaný v rozpore s § 34 katastrálneho zákona.
V danom prípade ide podľa sťažovateľa „o absolútne neplatný právny úkon, ktorý svojim
obsahom a účelom odporuje zákonu, nakoľko ho obchádza a prieči sa dobrým mravom, kde,
Katastrálny úrad, správa katastra S. prekročil rozsah svojich právomocí a rozhodoval
o vzniku vlastníckeho práva na základe administratívneho zápisu“.
Medzi účastníkmi uvedeného konania nebola uzavretá žiadna zmluva o prevode
vlastníctva medzi socialistickými organizáciami na odporcu, a preto je podľa sťažovateľa
potrebné určiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam „v podieloch, ktoré boli
predmetom združenia finančných prostriedkov“. Samotná skutočnosť, že družstevná,
spoločenská alebo iná štátna organizácia nebola zapísaná v evidencii nehnuteľností,
ešte nevylučovala jej vlastníctvo k nej. Sťažovateľ spolu so zostávajúcimi navrhovateľmi
v uvedenom konaní boli v dobrej viere, že boli a sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti,
užívali reálne vyčlenené priestory nerušene ako spoluvlastníci nehnuteľnosti, „na ktorú
združili finančné prostriedky, prakticky od roku 1978/1979“ a taktiež prispievali na úhradu
„celkových nákladov“ od roku 1977. U sťažovateľa „je preukázateľné, že sú tu splnené
zákonné podmienky vydržania, nakoľko reálne vymedzený priestor užíva ako vlastný, stará
sa o jeho údržbu, opravu“. Odporca si podľa sťažovateľa privlastnil spornú nehnuteľnosť
„bez riadneho majetkového vyporiadania a zrušenia zmluvy o združení resp. hospodárskej
zmluvy“, čo „sa prieči dobrým mravom v obchodných vzťahoch“.
Z dokazovania vykonaného v predmetnom konaní je podľa sťažovateľa zrejmé,
že „združenie doposiaľ nezaniklo, ak hodnotíme skutkový stav, tak je preukázateľné,
že žalovaný, ktorý bol nositeľom realizácie združenej investičnej výstavby realizoval výkup
pozemkov pod spornou nehnuteľnosťou na svoje meno, no za výkup pozemkov platil
zo spoločných združených investičných prostriedkov. Združenie ako také nemalo právnu
subjektivitu, a preto nemohlo vykonávať výkup pozemkov. Neobstojí teda tvrdenie
žalovaného, že ak vykonal výkup pozemkov, automaticky to zakladá aj vlastnícky titul
k nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. a 3. rade nikdy neboli štátnou socialistickou organizáciou,
a teda štát si nemohol privlastniť ich podiel na majetku, bez právneho titulu na základe
administratívneho zápisu.“.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tiež uviedol, že „Podľa čl. 5 Zmluvy
o združení uzavretej medzi stranami je nepochybné, že popri žalovanom ako
spoluinvestorovi vystupoval i žalobca v 1. rade to znamená, že ako budúci spoluvlastník
k vybudovanej stavbe. Podľa čl. 6 Zmluvy o združení bolo dohodnuté, že operatívnym
správcom objektu je žalovaný a že užívacie vzťahy medzi správcom a spoluinvestorom
(spoluužívateľom) t. j. so žalobcom v 1. rade, budú zohľadnené v hospodárskej zmluve,
ktorá sa uzavrie do 30 dní po prevzatí stavby do užívania. Táto hospodárska zmluva
v 30 dňovej lehote nebola uzavretá a uzatvárali ju s jednotlivými subjektami až 29. 5. 1992
t. j. v čase, kedy už neplatil Hospodársky zákonník, a teda takáto zmluva sa už nemohla
uzavrieť. Podľa § 7 druhá veta zmluvy o združení, hlavný investor (žalovaný) nemohol
zrušiť požiadavky (nároky) spoluinvestora (žalobcu v 1. rade) bez jeho súhlasu, okrem
výnimky, že by sa investícia neuskutočnila. Z citovanej zmluvy vyplýva, že táto neriešila
otázku spoluvlastníctva k spoločne vybudovanej stavbe, pretože otázka operatívnej správy,
ani otázka užívacích vzťahov v ničom nie je totožná s inštitútom vlastníckeho práva.
Vychádzajúc z administratívneho zápisu vykonaného v roku 1997 je dokonca pochybné,
či žalovaný v čase účinnosti a platnosti právneho režimu o združovaní finančných
prostriedkov, podľa vtedy platnej právnej úpravy vyhl. 22/1964 Zb. o evidencii
nehnuteľností si dal relevantne zapísať vlastníctvo na štát a vzhľadom na to, že táto
vyhláška neupravovala vznik vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, plnila len funkciu
pre evidenciu, plánovanie a výstavbu nehnuteľností. V žiadnom prípade prípadný
administratívny zápis doručený katastru nehnuteľností nemohol zakladať vlastnícke práva
v prospech žalovaného. V danom prípade titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mohla
byť len hospodárska zmluva o prevode vlastníctva národného majetku mimo obvyklého
hospodárenia vtedy platného § 69 ods. 3 HZ (iné prevody vlastníctva, ktoré sú v národnom
majetku sú možné len pokiaľ to pripúšťajú vykonávacie predpisy.) V týchto prípadoch
prevody do vlastníctva družstevných alebo iných organizácii než štátnych sa vykonávajú
zmluvou podľa § 349 HZ, prevody do vlastníctva občanov sa vykonávajú podľa platných
ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. kúpnou zmluvou podľa vtedy platného
občianskeho zákonníka. Toto vlastníctvo ale nemohlo byť založené hospodárskou zmluvou
z 1. 1. 1978 ani 29. 5. 1992 a ani administratívnym zápisom z roku 1997 a to aj napriek
tomu, že žalovaný pozemky pod stavbou vykúpil ešte v roku 1974. Závery oboch súdov
sú v tejto časti nepreskúmateľné, nakoľko oba súdy sa nevysporiadali s týmito
skutočnosťami, ktoré uvádzali žalobcovia v konaní.“.
Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa „nutné dospieť k názoru,
že prvostupňový súd nevzal vôbec do úvahy tú skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 3. rade
neboli štátnou socialistickou organizáciou, ale boli spoločenskou resp. družstevnou
organizáciou a v nadväznosti na túto skutočnosť nesprávne vyvodil vlastnícke právo k veci
v prospech žalovaného, pričom sa vôbec nezaoberal tou skutočnosťou, že nedošlo k zániku
zmluvy o združení resp. že vôbec zmluva o združení nebola uzavretá a že vlastníctvo veci
prešlo na žalovaného vo forme administratívneho zápisu bez vyznačenia, že ide o združenú
investíciu, čo je v rozpore so zákonom. Tieto pochybenia prvostupňového súdu, ako aj tá
skutočnosť, že súd sa nevysporiadal s problematikou vydržania, mala za následok
nesprávne právne posúdenie veci.
Taktiež nemôžeme súhlasiť s právnym názorom oboch súdov vo vzťahu k definovaniu
socialistického vlastníctva ako základu socialistickej hospodárskej sústavy, nakoľko
už vtedy bolo toto definované ako socialistické spoločenské vlastníctvo, ktoré malo, dve
základne formy, a to štátne vlastníctvo, ktoré ako národný majetok bolo vlastníctvom
všetkého ľudu a družstevné vlastníctvo, t. j. majetok ľudových družstiev, ktoré bolo formou
socialistického spoločenského vlastníctva, no nebolo vlastníctvom všetkého ľudu. Vedľa
týchto základných foriem existovala i ďalšia forma, a to vlastníctvo spoločenských
organizácií, ktorým bol aj žalobca v 1. rade, ktorý združil finančné prostriedky z členských
príspevkov občanov, a teda jeho podiel v žiadnom prípade nemohol byť podielom
národného majetku a vlastníctvom všetkého ľudu. Z uvedeného vyplýva, že oba súdy sa
vo svojich rozsudkoch s touto problematikou nevysporiadali, keď definovali aj ich
vlastníctvo a podiely ako socialistické vlastníctvo a štátny majetok. Taktiež sa oba súdy
nevysporiadali so skutočnosťou, že už po platnosti hospodárskeho zákonníka sa vykonávali
úkony podľa tohto zákona a zápis vlastníckeho práva sa vykonal vo forme
administratívneho zápisu, hoci takáto forma nadobudnutia majetku a rozhodnutia
o vlastníckych právach je protiprávna.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2007 došlo k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil
uvedený rozsudok, ako aj rozsudok okresného súdu z 13. septembra 2006 a priznal
mu náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
z 27. septembra 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu sťažovateľových práv
malo dôjsť tým, že sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou
predloženou v predmetnom konaní a následne vo svojom rozhodnutí dospel k záverom,
ktoré sú nepreskúmateľné.
Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 27. septembra 2007 stručne
a výstižne zhrnul obsah rozhodnutia okresného súdu z 13. septembra 2006, ako aj obsah
účastníkmi konania podaných odvolaní a vyjadrenie odporcu k nim. Krajský súd ďalej
vo svojom rozhodnutí citoval viaceré ustanovenia Hospodárskeho zákonníka, ustanovenia
vyhlášky Federálneho ministerstva financií, Ministerstva financií Českej socialistickej
republiky a Ministerstva financií Slovenskej socialistickej republiky č. 119/1972 Zb.
o združovaní prostriedkov socialistických organizácií a o poskytovaní príspevkov
na investičnú výstavbu a prevádzku niektorých zariadení v znení neskorších predpisov,
ako aj ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe
majetku štátu v znení neskorších predpisov, podľa ktorých predmetnú vec posúdil
a následne uviedol:
„Prvostupňový súd v konaní postupoval správne, správne zistil skutkový stav
a na základe zisteného skutkového stavu svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil.
Vysporiadal sa so všetkými spornými otázkami, ktoré namietali navrhovatelia ale
aj odporca.
Odvolací súd naviac ešte dodáva, že v zmysle § 8 Hospodárskeho zákonníka
sa socialistické spoločenské vlastníctvo delilo na vlastníctvo štátne, družstevné a vlastníctvo
spoločenských a iných socialistických organizácii, pričom štátne vlastníctvo bolo
realizované formou správy národného majetku tak, ako to v čase rozhodnom
pre uzatváranie zmlúv riešila aj vyhláška č. 156/1975 Zb., ktorá bola platná v období
od 1. 1. 1976 do 31. 12. 1984. Okrem toho v zmysle § 14 Hospodárskeho zákonníka všetky
socialistické organizácie sa delili na štátne, družstevné, spoločenské a iné, ktorých činnosť
prispievala k rozvoju socialistických vzťahov. Tieto socialistické organizácie sa mohli
v zmysle Hospodárskeho zákonníka dohodnúť na vzájomnej spolupráci, ktorá mohla byť
aj vo forme združovania finančných prostriedkov na investičnú výstavbu alebo
na obstaranie základných prostriedkov [§ 360 a) HZ]. V zmluve o združení socialistické
organizácie sa vopred museli dohodnúť, ktorá z nich bude mať takto zadovážené zariadenie
v správe alebo ktorá neštátna organizácia bude jeho vlastníkom.
Je nepochybné, že medzi všetkými právnymi predchodcami účastníkov konania došlo
k uzavretiu riadnej zmluvy o združení investičných prostriedkov, aj keď navrhovateľ
v 1) rade túto namieta. Priamo na túto zmluvu o združení však nadväzuje hospodárska
zmluva o správe národného majetku medzi všetkými subjektami združenej investičnej
výstavby a je teda nepochybné, že všetky zmluvy boli uzavreté riadne. Účastníci zmluvných
vzťahov sa riadne dohodli na všetkých náležitostiach, nielen v súvislosti so združovaním
finančných prostriedkov, ale aj v súvislosti so správou národného majetku. Za investora
a operatívneho správcu bola stanovená Krajská správa ZNB K.
Spoluvlastníctvo medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a právnym
predchodcom odporcu k nehnuteľnosti, ktorá bola zo združených finančných prostriedkov
vystavaná nevzniklo. Neexistuje žiadna dohoda o originálnom vzniku spoluvlastníctva
uvedených subjektov k stavbe. Ich cieľom nebolo vytvárať spoluvlastnícke vzťahy, ale ich
cieľom bolo v tom čase združovať investičné prostriedky presne tým spôsobom ako to má
na mysli ust. § 360 a) Hospodárskeho zákonníka. Správcom tohto novovytvoreného majetku
sa stal právny predchodca odporcu, keďže išlo o majetok štátu.
Neobstojí námietka navrhovateľov o využití finančných prostriedkov na kúpu
pozemkov. Pozemky boli zabezpečované ešte pred zmluvami o združení finančných
prostriedkov, ktoré finančné prostriedky sa združovali až v r. 1976, 1977 a pozemky boli
zabezpečované s časovým predstihom v r. 1974.
Ako vlastník stavby bol zapísaný Československý štát v správe organizácie, ktorá
tento majetok spravovala.
Právny predchodca odporcu a aj odporca prevažne užíval vystavanú nehnuteľnosť,
táto nehnuteľnosť slúžila a slúži prevažne na jeho účely a v pomere k ostatným
organizáciám právny predchodca odporcu združil najväčšiu časť finančných prostriedkov.
Preto nebolo pochybné, ktorá organizácia je kompetentná tento majetok štátu spravovať.
V týchto intenciách sa nakoniec aj organizácie dohodli a nebol medzi právnymi
predchodcami účastníkov konania žiaden spor.
Nakoniec aj vyhláška č. 119/1972 Zb. o združovaní prostriedkov socialistických
organizácii presne stanovuje, že poskytnutím finančných prostriedkov sa organizácie
stávajú podielnikmi na združenej investičnej výstavbe nie podielnikmi na spoluvlastníctve
nehnuteľností, ktorá je vystavaná. Organizácia, ktorá tieto prostriedky poskytla ich má ako
svoj vklad do tejto združenej investičnej výstavby a správca alebo osoba, ktorá sa stala
vlastníkom je povinná evidovať tento vklad ako cudzí zdroj. Za žiadnych okolností nie je
možné uvažovať o vzniku podielového spoluvlastníctva na nehnuteľnosti, ktorá bola z takto
združených finančných prostriedkov vystavaná.
S poukazom na ust. § 15 a 18 Zákona č. 278/1993 Z. z. je nepochybné, že právny
predchodca odporcu dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. 1. januára 1994
sa stáva správcom majetku štátu a ako správca majetku štátu je povinný sa vyporiadať
s osobami, ktoré majú právo trvalého užívania k tejto stavbe, to znamená s navrhovateľmi.
Toto trvalé užívanie sa zo zákona mení na nájomný vzťah. Ide o nájomný vzťah k nebytovým
priestorom. Na tento sa vzťahuje zvláštny režim podľa osobitného zákona a je potrebné
ho rešpektovať.
Pokiaľ sa týka námietky vydržania zo strany navrhovateľa správne prvostupňový súd
vychádzal z ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a §134 Občianskeho zákonníka, keď
dospel k správnemu záveru, že navrhovatelia nesplnili podmienky vydržania, pretože
v prvom rade neexistuje u navrhovateľov dobromyseľnosť počas držby. Navrhovatelia
skutočne nepredložili žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že od počiatku držby boli dobromyseľní
a užívali túto vec ako vlastnú a vo svoj prospech. Nikdy tieto priestory neužívali ako výluční
vlastníci, vždy rešpektovali tú skutočnosť, že išlo o združené finančné prostriedky, správu
národného majetku vykonával právny predchodca odporcu a nikdy sa neprejavovali ako
výluční vlastníci reálne vyčlenených častí.
Pokiaľ sa týka navrhovateľky v 2) rade odvolací súd len poukazuje v celom rozsahu
na dôvody uvedené v prvostupňovom rozsudku s tým, že predmetom dražby v r. 1991 nebola
nehnuteľnosť, ani nebytové priestory, predmetom dražby boli hnuteľné veci.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu vo vzťahu k nejasnosti
petitu návrhu navrhovateľov v 1) a 2) rade, keď podiel, ktorý žiadajú priznať je uvedený
v percentách, je neurčitý. Uvedená percentuálna výška podielu je jednoduchým
matematickým spôsobom prepočítateľná na zlomkovú podobu a táto skutočnosť nie je sama
o sebe dôvodom nejasností návrhu, resp. petitu.
Preto odvolací súd podľa § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu
potvrdil ako vecne správny.
Pokiaľ sa týka prípustnosti dovolania tak, ako to navrhol zástupca navrhovateľa
v 3) rade, odvolací súd udáva, že v danej problematike už je ustálená právna prax a nejde
o vec zásadného právneho významu.“
Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sa pred svojím rozhodnutím v tejto veci
museli predovšetkým vysporiadať s otázkou, či sa odporca stal výlučným vlastníkom spornej
nehnuteľnosti napriek tomu, že ju jeho právny predchodca vybudoval aj s pomocou
finančných prostriedkov poskytnutých mu inými spoluinvestormi na základe zmluvy
o združení finančných prostriedkov, a taktiež s ňou súvisiacou otázkou, či jeho
spoluinvestor nenadobudol vlastnícke právo k časti spornej nehnuteľnosti vydržaním.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal
s jeho argumentáciou, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, ústavný súd navyše
poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (III. ÚS 209/04).
Po preskúmaní odôvodnenia rozsudku z 27. septembra 2007 spolu s odôvodnením
rozsudku okresného súdu z 13. septembra 2006 v rozsahu, v ktorom naň krajský súd
poukázal, ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy sa s otázkami podstatnými
pre rozhodnutie v tejto veci vysporiadali dostatočne, svoje závery podložili poukázaním
na skutkové okolnosti vyvodené z vykonaného dokazovania, ako aj na ustanovenia
príslušných právnych predpisov, na základe ktorých skutkový stav danej veci posúdili
a na ktorých svoje rozhodnutie napokon založili.
Krajský súd sa vo svojom rozsudku z 27. septembra 2007 zaoberal námietkami
sťažovateľa predloženými v uvedenom konaní a rovnako ako okresný súd dospel k záveru,
že operatívnym správcom spornej nehnuteľnosti sa podľa v tom čase platných právnych
predpisov stal právny predchodca odporcu, ktorý aj bol zapísaný ako správca majetku štátu
v príslušnej evidencii, pričom následne po zriadení odporcu ako jeho právneho nástupcu
bol tento majetok na neho delimitovaný. V otázke vydržania dospel krajský súd k záveru, že
zo strany navrhovateľa neboli naplnené podmienky vydržania v dôsledku chýbajúcej
dobromyseľnosti držby.
Samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi všeobecných súdov však
nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani
dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2008