Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 258/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2008

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. Š., R., zastúpeného advokátom Mgr. M. K., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, práva na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. januára 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2008

doručená sťažnosť PhDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. januára 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Napadnutým rozsudkom v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

-53 zo dňa 24.01.2006 bolo potvrdené rozhodnutie pozemkového úradu, ktorý

zamietol reštitučný nárok s odôvodnením, že nie sú splnené podmienky na vyňatie majetku z

konfiškácie.

o pôde nezaraďuje prechod vlastníctva na štát v dôsledku

konfiškácie medzi reštitučné tituly uvedené v ustanovení § 6 ods. 1, ale v samostatnom

odseku 2 upravuje postup s odvolaním na vzniknutý nárok na vyňatie z konfiškácie a

neodsúdenie pôvodných vlastníkov. Podľa napadnutého rozsudku nevznikol nárok na

vyňatie majetku z konfiškácie, pretože pôvodný vlastník bol odsúdený rozsudkom Okresného

ľudového súdu v Komárne č. k. T ľud 68/45 zo dňa 03. 09.1946 za trestný čin kolaboranstva

podľa ustanovenia § 5 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR na trest verejného pokarhania.

Pri výklade zákona je možné zvoliť buď prísne formálny prístup, keď sa súd

bezvýhradne pridŕža doslovného znenia zákona, alebo prístup hľadania spravodlivosti v

duchu zákona, ktorý je vedený snahou o naplnenie účelu zákona, o odstránenie

nespravodlivosti a nastolenie tak právneho, ako aj spravodlivého stavu.

je jedným z dôležitých zákonov, ktoré boli prijaté po

demokratizačných zmenách v roku 1989. Jeho význam je daný tým, že sa snaží vyrovnať s

minulosťou a nespravodlivosťou, ku ktorej dochádzalo v dobe pred novembrom 1989...

Je faktom, že Okresný ľudový súd v Komárne rozsudkom č. k. Tľud 68/45 zo dňa 03. 09.

1946 odsúdil M. F. za trestný čin kolaboranstva podľa ustanovenia § 5 nariadenia č.

33/1945 Sb. n, SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov

a o zriadení ľudového súdnictva v znení nariadenia č. 57/1945 Sb. n. SNR (ďalej len

„nariadenie“) na trest verejného pokarhania.

V rozsudku č. k. T ľud 68/45 sa nesprávne uvádza, že súd uznal M. F. za vinného

podľa § 5 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR, pričom správne mal súd zrejme na mysli

ustanovenie § 3 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR, keďže § 5 sa týkal previnilcov

fašistického režimu.

Absurdnosť uvedeného rozsudku dokumentuje už fakt, že M. F. bol osobou židovskej

národnosti preukázateľne poškodenou fašistickým režimom a účelom nariadenia, ako je

zrejmé už z jeho názvu, bolo potrestanie fašistických zločincov, okupantov, zradcov

a kolaborantov. M. F. bol totiž jednoznačne obeťou tak fašistického, ako aj neskôr

komunistického režimu. Členovia jeho najbližšej rodiny umreli v koncentračných táboroch

kvôli tomu, že boli osoby židovskej národnosti. Zoberúc do úvahy súčasné historické

vedomosti o vtedajšom režime je mimoriadne cynické tvrdenie, že osoba židovskej

národnosti, ktorú fašizmus pripravil o rodinu, je zároveň fašistickým zločincom, okupantom,

zradcom alebo kolaborantom s fašistickým režimom.

Odôvodnenie rozsudku T ľud 68/45 potvrdzuje názor, že sa jedná o nezákonne

vydané rozhodnutie. Odsúdený sa mal dopustiť toho, že dňa 08. 11. 1938 v T., keď

maďarské vojská okupovali toto územie, pred svojim robotníctvom z mlyna a hospodárstva

pozostávajúceho asi z 15-tich členov, mal prejav asi 10 min trvajúci, v ktorom medzi inými

povedal: „Nech žije H., nech žije I., nech žije K., nech žije V.“ Tým mal činnosť

kolaborantov verejne propagovať a schvaľovať v miestnom merítku.

V odôvodnení sa uvádza, že obvinený poprel trestný čin kladený mu za vinu, avšak na

základe „kategorickej výpovede“ svedkov V. B., J. H. a K. P. mal súd za preukázané

dopustenie sa vyššie uvedeného skutku. A to aj napriek tomu, že súd sám konštatuje, že

svedkovia alebo ich rodinní príslušníci dostali prídel z pozemkov obvineného a že majú

záujem na tom, aby obvinenému nebol majetok vrátený.

Výpovede svedkov, ktorí mali záujem na potrestaní obvineného, boli jediným

dôkazom, ktorý súd vzal do úvahy pri rozhodovaní o vine a treste.

Ďalej v odôvodnení nasleduje už len výpočet poľahčujúcich okolností, a to

zachovalosť obvineného, nevinnú rodinu, ďalej to, že obvinený bol pre svoju rasovú

príslušnosť počas okupácie prenasledovaný, že bol nútený konať prácu v pracovných

útvaroch, že jeho rodina bola deportovaná do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa

doposiaľ nevrátila. Súd vzal za záslužný čin obvineného aj to, že dňa 06. 12. 1944, teda ešte

pred obsadením tohto územia Červenou armádou, prebehol k Červenej armáde, čím sa

zaslúžil o protifašistický boj a účinne podporoval ČA proti fašistickým a nemeckým

vojskám.

Z dobových dokumentov taktiež vyplýva, že kolaborantstvo M. F. je minimálne

sporné, keď napr. výmerom Krajského národného výboru v B. zn. VIII/1-193.1-1951 zo dňa

11. 06. 1951 sa v odôvodnení uvádzalo, že u M. F. neboli splnené podmienky pre

konfiškáciu majetku. Rovnako i vo výmere Okresného komisára pre okres K. zo dňa 03. 05.

1947, ktorým bola zrušená nútená správa na majetok M. F., je uvedené, že je osobou

národne, štátne a ľudovodemokratický spoľahlivou.

Ako je zrejmé, jediné, čoho sa M. F. dopustil, bolo to, že bol miestnym statkárom a

vlastníkom rozsiahleho majetku. Zo všetkých uvedených okolností vyplýva, že rozsudok T

ľud 68/45 je vykonštruovaným a nezákonným rozsudkom. Navyše ani neobsahuje poučenie o

možnosti podať voči nemu odvolanie, čo len dokresľuje spôsob rozhodovania súdu v

uvedenom prípade....

Vychádzajúc z argumentácie o legitímnej požiadavke hľadieť na M. F. ako na obeť

fašistického režimu a z toho vyplývajúceho práva súdu považovať ho pre potreby

reštitučného konania za bezúhonnú osobu, sme presvedčený, že nárok na vydanie

nehnuteľností v reštitučnom konaní bol v pozícii „legitímnej nádeje“. Nesprávnou

interpretáciou hmotného práva teda Krajský súd v Nitre a následne i Najvyšší súd

Slovenskej republiky porušili a Dodatkovým protokolom k Dohovoru chránené

právo vlastniť majetok a pokojne ho užívať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“,

ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií

procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v a ktorých nedodržanie

môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a nasl. ().

Právo podľa (druhej vety) v tomto prípade teda bolo

aplikovateľné a povinnosťou súdu bolo zabezpečiť procesné garancie, ktoré z neho

vyplývajú vrátane náležitého posúdenia mojej argumentácie a vyrovnania sa s ňou.

Nesprávnym výkladom hmotného práva konajúcim súdom bolo tiež porušené moje právo na

spravodlivé súdne konanie, ktoré je garantované v ustanovení čl. 6 Dohovoru.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo PhDr. J. Š. vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa ustanovenia čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 10. 1. 2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 10. 1.

2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi Mgr. M. K. vo výške 7.939,- Sk...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je nespokojnosť s rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. januára 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. septembra 2007

preskúmavajúce rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Komárne (ďalej len

„obvodný úrad“) sp. zn. z 25. augusta 2005 o zamietnutí reštitučného

nároku sťažovateľa k nehnuteľnostiam v katastri obce T..

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až 51 ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo

základné práva a slobody ().

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky

v danom prípade aplikuje, a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,

a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s

( ).

Sťažovateľ tvrdí, že ako dedič zo závetu má právo na vydanie nehnuteľností po jeho

právnom predchodcovi v zmysle osobitného o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o pôde“)“, pretože ten bol podľa neho nespravodlivo odsúdený v roku 1946

Okresným ľudovým súdom v Komárne za trestný čin kolaboranstva, v dôsledku čoho mu

tento majetok bol „orgánmi československého štátu“ skonfiškovaný.

Porušenie označených práv uvedených v , dodatkového

protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „Nesprávnou interpretáciou

hmotného práva teda Krajský súd v Nitre a následne i Najvyšší súd Slovenskej republiky

porušili a Dodatkovým protokolom k Dohovoru chránené právo vlastniť majetok a

pokojne ho užívať...“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ namietal porušenie vlastníckeho práva

takým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti

so sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa .

Príčinnú súvislosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol úspešný v konaní

o preskúmanie rozhodnutia obvodného úradu a zamietnutí žaloby krajským súdom v jeho

veci. Iba tvrdenie sťažovateľa však takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže.

Sťažovateľ mal možnosť svoje právo uplatniť prostredníctvom riadnych opravných

prostriedkov a preskúmaním rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným súdom,

ktorú aj využil, teda ochrana mu bola poskytnutá v zmysle zákona a ústavný súd nevidí

dôvod prehodnocovať závery najvyššieho súdu.

Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie

bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2008

vyplýva, že „predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie odporcu o nepriznaní vlastníckeho práva navrhovateľa a

zúčastnených osôb (Ing. T. Š. a J. U.)...

Z administratívneho spisu odporcu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesné legálnymi dôkazmi, vykonal vo veci šetrenie a skúmal, či sú splnené

podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa .., či žiadatelia (vrátane

navrhovateľa) sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o pôde, akým

spôsobom boli nehnuteľnosti odňaté pôvodnému vlastníkovi M. F. a či je možné

nehnuteľnosť vydať podľa § 6 zákona o pôde.

V časti rozhodnutia označenej pod rímskym číslom I.-A odporca nepriznal

navrhovateľovi a ďalším žiadateľom (Ing. T. Š. a J. U.) vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

vyššie špecifikovaným z dôvodu, že nie sú splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti

podľa § 6 ods. 2 zákona...

Žiadatelia si uplatnili nárok na vydanie nehnuteľnosti ako dedičia zo závetu po

pôvodnom vlastníkovi M. F., nar. ..., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho a ktorý spísal závet 24.

11. 1948, ktorý bol správnemu orgánu predložený v neoverenej kópii. Podľa uznesenia č. 4

D 109/2003-28, zo dňa 15. júla 2003, ktoré vydal Okresný súd v Ružomberku

v dedičskej veci po nebohom M. F. so zanechaním závetu bolo konanie zastavené, pretože

PhDr. J. Š. uviedol, že poručiteľ nezanechal žiaden hnuteľný, alebo nehnuteľný majetok.

Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona, z ktorého vyplýva, že ak osoba, ktorej

nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 do vlastníctva štátu v

prípadoch uvedených v § 6 zákona zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 sú

oprávnenými osobami pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej federatívnej

republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby, ktorými sú pod písm. a) dedič zo

závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo a pod

písm. b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu.

V ďalšom konaní správny orgán skúmal, ako boli nehnuteľnosti odňaté a zistil, že v

PKV č. ... kat. územie T., ktoré sú vedené v celosti na M. F. sú značené v časti B vyznačené

ČD ... došlo 06. 12. 1958 podľa výmeru ONV v Č. č. ... vložené vlastnícke právo na

Československý štát v správe ONV v T. V PKV č. ... kat. územie T. parc. č. ... bola odpísaná

z PKV č. ... a na základe výmeru ONV v Č. z 30. 06. 1955 prešla do vlastníctva štátu v

správe T. n. p. I.. V PKV č. ... kat. územie T. nie je žiaden zápis o prechode nehnuteľnosti na

štát, alebo na inú právnickú osobu.

Výmerom č. ... zo dňa 30. 03. 1950, ktorý vydal ONV v Č. podľa § 1 ods. 4 dekrétu

prezidenta č. 108/1945 Sb. v znení zákona č. 84/1949 Sb. o konfiškácii nepriateľského

majetku a fondoch národnej obnovy po skonštatovaní, že sú splnené podmienky pre

konfiškáciu majetku podľa § 1 ods. 1 bod 3 tohto dekrétu sa M. F. konfiškuje jeho majetok v

kat. území T. Ako dôvod je uvedené, že majiteľ nehnuteľnosti, osoba maďarskej národnosti,

vyvíjala činnosť smerujúcu proti zvrchovanosti, samostatnosti, demokraticko-republikánskej

štátnej forme, choval sa nepriateľsky voči národu slovenskému a českému a podporoval

nemeckých a maďarských okupantov.

Na základe žiadosti ONV v Č. požiadal Ľudový súd o vydanie uznesenia o prepise

vlastníckeho práva predmetných vložkách v kat. územie T., ktorých vlastníkom bol M. F. na

Československý štát na základe výmeru o konfiškácii, následne Ľudový súd na jednotlivých

PKV urobil pečiatku a vydal uznesenie Čd 947/98 zo dňa 28. 12. 1958, v ktorom povolil

prevod vlastníckeho práva nehnuteľností zapísaných v PKV č. ... v kat. území T. na

Československý štát.

Odporca správne zistil, že nehnuteľnosti prešli na štát dňom 30. 10. 1945 podľa § 1

ods. 3 bod 3. dekrétu č. 108/45 Sb. v súlade s §4 dekrétu. Týmto dekrétom bola vyslovená

všeobecná zásada, že za skonfiškovaný treba považovať celý majetok osoby, u ktorej bola

zistená nepriateľská činnosť v zmysle dekrétu a preto aj bez uvedenia konkrétnych

nehnuteľností treba za konfiškovaný majetok považovať všetok majetok. Zápis, ktorý bol

prevedený do pozemkovej knihy v r. 1958 mal podľa odporcu len deklaratórny charakter.

V ďalšom konaní správny orgán zisťoval, či je možné predmetné nehnuteľnosti vydať

podľa § 6 ods. 2 zákona. Šetrením zistil, že M. F. bol odsúdený podľa § 5 nariadenia SNR

č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Sb. n. SNR na základe rozsudku

Okresného ľudového súdu Tľud 68/45 zo dňa 3. septembra 1946 právoplatného dňa 03. 09.

1946, podľa ktorého bol M. F. uznaný za vinného za čin kolaboranstva podľa § 5

nariadenia a odsúdený na verejné pokarhanie v súlade s § 4 nariadenia.

Vzhľadom k zisteniu, že pôvodný vlastník M. F. bol odsúdený podľa nariadenia SNR

č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Sb. n. SNR odporca konštatoval

nesplnenie podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona a nemožnosť jeho

vydania.

Ku skutkovým zisteniam a právnym záverom odporcu uvedeným v bode I.-A

rozhodnutia, ktoré si osvojil aj krajský súd nemal žiadne výhrady ani súd odvolací, ktorý

považoval vyslovený právny názor odporcu za správny, pričom k odvolacím námietkam

navrhovateľa považuje za potrebné zdôrazniť, že súdny prieskum administratívnych

rozhodnutí vrátane rozhodnutia odporcu je obmedzený na skúmanie legality správnych

rozhodnutí a postupu správneho orgánu v rozsahu dôvodov vymedzených v opravnom

prostriedku, pričom odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že v rámci súdneho

prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov je potrebné dôsledne aplikovať jeden

zo základných princípov právneho štátu, princíp právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl. 2

ods. 2 SR...

Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že podmienka vyňatia majetku z konfiškácie

bola splnená a k takémuto záveru mal dospieť krajský súd po dôkladnom rozbore trestného

rozsudku č. k. T ľud 68/45 zo dňa 3. septembra 1946.

Pokiaľ navrhovateľ namieta, že krajský súd bol oprávnený vyhodnotiť predmetný

trestný rozsudok, nakoľko to umožňuje samotný 2b., ktorý rieši špecifický

prípad nápravy krívd, ku ktorým reálne došlo, s týmto názorom nebolo možné súhlasiť.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z napadnutého rozsudku jednoznačne

vyplýva, že krajský súd dôsledne posudzoval dôvody uvedené v opravnom prostriedku,

pričom v predchádzajúcom konaní sa krajský súd zaoberal podrobne všetkými dôvodmi a

námietkami, ktoré navrhovateľ uplatnil.

Konanie a rozhodovanie o opravnom prostriedku je konaním o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu podľa V. časti (jej 3. hlavy) a nie je pokračovaním

administratívneho konania.

Nie je preto úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu

rozhodnutia odporcu a nie je ani jeho úlohou vykonávať dokazovanie na skutočnosti,

ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom

konaní. Tým nie je dotknuté ustanovenie .

Krajský súd nepochybil, keď vyslovil záver, že nie je oprávnený hodnotiť, resp.

revidovať právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bol odsúdený pôvodný vlastník

nehnuteľností. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité upriamiť pozornosť na to,

že primárne zo žiadneho ustanovenia , nebolo možné vyvodiť

oprávnenie odporcu posudzovať, resp. revidovať právoplatné rozhodnutie súdu o uznaní

viny pôvodného vlastníka nehnuteľností M. F. za čin kolaboranstva a uložení trestu, a keďže

sa nejedná o prípad uvedený v nemohol ani súd v plnej jurisdikcii

rozhodnúť o prípadnom porušení zákona uvedeným trestným rozsudkom a vzhľadom na

chýbajúcu právnu úpravu (povinnosť vyplývajúcu zo zákona o pôde), nemohol takúto

povinnosť uložiť ani odporcovi.

o pôde je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého

cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy

zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom

období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne

ustanovených prípadov straty majetku, v snahe zmierniť následky niektorých majetkových

krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období

rokov 1948 až 1989, s cieľom dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a

lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k

pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na

tvorbu krajiny a životného prostredia.

Reštitučné zákony nepredpokladajú (neprezumujú) ani jednu z podmienok

stanovených v príslušných ustanoveniach jednotlivých zákonov (v danom prípade § 6 ods. 2

zákona o pôde, na základe ktorého si navrhovateľ uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností),

takže pre úspešné uplatnenie nároku musí oprávnená osoba preukázať uplatnený reštitučný

titul, t. j. že nehnuteľnosti prešli na štát bez právneho dôvodu a že spĺňa podmienky pre

vydanie takéhoto majetku.

Zákon č. 229/91 Zb. v platnom znení nezaraďuje prechod vlastníctva na štát v

dôsledku konfiškácie medzi reštitučné tituly uvedené v § 6 ods. 1, ale v samostatnom ods. 2

upravuje postup s odvolaním už na vzniknutý nárok na vyňatie z konfiškácie a neodsúdenie

pôvodných vlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že nehnuteľnosť možno v reštitúcii vydať

osobám, ktorých majetok bol skonfiškovaný len na základe toho, že boli maďarskej

národnosti a osobám, ktorých bol majetok skonfiškovaný z iného dôvodu, napr. zradcom,

kolaborantom a pod., sa majetok nepriznáva.

Konfiškačný dekrét č. 108/45 Sb. presne určuje okruh osôb, ktoré ako osoby

nepriateľské podliehajú konfiškácii celého majetku.

Podľa § 1 ods. 1 bod 3 dekrétu č. 108/45 Zb. sa konfiškuje celý majetok osôb

fyzických bez ohľadu na národnosť, ak:

- vyvíjali činnosť smerujúcu proti štátnej zvrchovanosti podnecovali, alebo sa snažili zviesť

iné osoby k takejto činnosti

- akýmkoľvek spôsobom zámerne podporovali nemeckých, alebo maďarských okupantov

- v dobe zvýšeného ohrozenia republiky podporovali germanizáciu, alebo maďarizáciu

- správali sa nepriateľsky k Československej republike, alebo k národu českému, alebo

slovenskému

- trpeli takúto činnosť u osôb spravujúcich ich majetok, alebo podnik.

Každá z týchto činností mala samostatne za následok konfiškáciu celého majetku.

V prípadoch, kde už ľudové súdy zistili vinu osoby podľa nariadenia č. 33/45 Sb. n. SNR

bolo nutné bezpodmienečne vysloviť, že táto osoba je osobou nepriateľskou v zmysle § 1

ods. 1 bod 3 dekrétu č. 108/45, následkom čoho prepadol celý majetok v prospech štátu.

Okruh osôb postihnutých konfiškačnou normou č. je širší ako okruh osôb v

nariadení č. 33/1945 Sb. n. SNR, a preto nebolo potrebné, aby činnosť podľa znenia § 1

ods. 1 bod 3 dekrétu č. 108/1945 vyčerpala skutkovú podstatu trestného činu podľa

nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR o trestnom odňatí majetku.

Podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. zo dňa 25. októbra 1945 o

konfiškácii nepriateľského majetku a Fonde národnej obnovy v znení zákona č. 84/1949 Sb.

zo dňa 23. marca 1949, ktorým sa mení dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. došlo k

prechodu konfiškovaného majetku na štát zo zákona, dňom účinností dekrétu, teda 30. 10.

1945 a rozhodnutie správneho orgánu o subjekte konfiškácie malo iba deklaratórny

charakter a pôsobí ex tunc, od účinnosti dekrétu. Dekrétom č. 108/1945 Sb. bola vyslovená

všeobecná zásada, že za konfiškovaný majetok treba považovať celý majetok osoby, u ktorej

bola zistená nepriateľská činnosť v zmysle dekrétu (Vestník Osídľovacieho úradu Čiastka

13-14), a preto aj bez uvedenia konkrétnych nehnuteľností bolo potrebné považovať všetok

majetok.

Odporca teda správne zistil, že nehnuteľnosti prešli dňom 30. 10. 1945 na základe

dekrétu č. 108/1945 Sb.

Vzhľadom k zisteniu, že pôvodný vlastník M. F. bol odsúdený podľa nariadenia SNR

č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Sb. n. SNR odporca správne

konštatoval nesplnenie podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona a

nemožnosť jeho vydania.

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne dospel k záveru, že v danom

prípade nebola splnená zákonná podmienka pre vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2

zákona o pôde, a preto, ak konštatoval, že rozhodnutie odporcu je v súlade so zákonom,

bolo potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa

potvrdiť.“

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho

dôvody neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného základného

práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho

súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Vychádzajúc z tohto podrobného odôvodnenia, je ústavný súd toho názoru, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2008 nemohlo dôjsť

k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a práva podľa

dodatkového protokolu a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti.

Sťažovateľ navyše v sťažnosti porušenie označeného práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ani bližšie neodôvodnil.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2008