Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 258/08
PDF · 235.09 KB
No categories available
III. ÚS 258/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. Š., R., zastúpeného advokátom Mgr. M. K., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2008
doručená sťažnosť PhDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Napadnutým rozsudkom v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
23 Sp/26/2005-53 zo dňa 24.01.2006 bolo potvrdené rozhodnutie pozemkového úradu, ktorý
zamietol reštitučný nárok s odôvodnením, že nie sú splnené podmienky na vyňatie majetku z
konfiškácie.
Zákon č. 229/1991 Zb. o pôde nezaraďuje prechod vlastníctva na štát v dôsledku
konfiškácie medzi reštitučné tituly uvedené v ustanovení § 6 ods. 1, ale v samostatnom
odseku 2 upravuje postup s odvolaním na vzniknutý nárok na vyňatie z konfiškácie a
neodsúdenie pôvodných vlastníkov. Podľa napadnutého rozsudku nevznikol nárok na
vyňatie majetku z konfiškácie, pretože pôvodný vlastník bol odsúdený rozsudkom Okresného
ľudového súdu v Komárne č. k. T ľud 68/45 zo dňa 03. 09.1946 za trestný čin kolaboranstva
podľa ustanovenia § 5 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR na trest verejného pokarhania.
Pri výklade zákona je možné zvoliť buď prísne formálny prístup, keď sa súd
bezvýhradne pridŕža doslovného znenia zákona, alebo prístup hľadania spravodlivosti v
duchu zákona, ktorý je vedený snahou o naplnenie účelu zákona, o odstránenie
nespravodlivosti a nastolenie tak právneho, ako aj spravodlivého stavu.
Zákon č. 229/1991 Zb. je jedným z dôležitých zákonov, ktoré boli prijaté po
demokratizačných zmenách v roku 1989. Jeho význam je daný tým, že sa snaží vyrovnať s
minulosťou a nespravodlivosťou, ku ktorej dochádzalo v dobe pred novembrom 1989...
Je faktom, že Okresný ľudový súd v Komárne rozsudkom č. k. Tľud 68/45 zo dňa 03. 09.
1946 odsúdil M. F. za trestný čin kolaboranstva podľa ustanovenia § 5 nariadenia č.
33/1945 Sb. n, SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov
a o zriadení ľudového súdnictva v znení nariadenia č. 57/1945 Sb. n. SNR (ďalej len
„nariadenie“) na trest verejného pokarhania.
V rozsudku č. k. T ľud 68/45 sa nesprávne uvádza, že súd uznal M. F. za vinného
podľa § 5 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR, pričom správne mal súd zrejme na mysli
ustanovenie § 3 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR, keďže § 5 sa týkal previnilcov
fašistického režimu.
Absurdnosť uvedeného rozsudku dokumentuje už fakt, že M. F. bol osobou židovskej
národnosti preukázateľne poškodenou fašistickým režimom a účelom nariadenia, ako je
zrejmé už z jeho názvu, bolo potrestanie fašistických zločincov, okupantov, zradcov
a kolaborantov. M. F. bol totiž jednoznačne obeťou tak fašistického, ako aj neskôr
komunistického režimu. Členovia jeho najbližšej rodiny umreli v koncentračných táboroch
kvôli tomu, že boli osoby židovskej národnosti. Zoberúc do úvahy súčasné historické
vedomosti o vtedajšom režime je mimoriadne cynické tvrdenie, že osoba židovskej
národnosti, ktorú fašizmus pripravil o rodinu, je zároveň fašistickým zločincom, okupantom,
zradcom alebo kolaborantom s fašistickým režimom.
Odôvodnenie rozsudku T ľud 68/45 potvrdzuje názor, že sa jedná o nezákonne
vydané rozhodnutie. Odsúdený sa mal dopustiť toho, že dňa 08. 11. 1938 v T., keď
maďarské vojská okupovali toto územie, pred svojim robotníctvom z mlyna a hospodárstva
pozostávajúceho asi z 15-tich členov, mal prejav asi 10 min trvajúci, v ktorom medzi inými
povedal: „Nech žije H., nech žije I., nech žije K., nech žije V.“ Tým mal činnosť
kolaborantov verejne propagovať a schvaľovať v miestnom merítku.
V odôvodnení sa uvádza, že obvinený poprel trestný čin kladený mu za vinu, avšak na
základe „kategorickej výpovede“ svedkov V. B., J. H. a K. P. mal súd za preukázané
dopustenie sa vyššie uvedeného skutku. A to aj napriek tomu, že súd sám konštatuje, že
svedkovia alebo ich rodinní príslušníci dostali prídel z pozemkov obvineného a že majú
záujem na tom, aby obvinenému nebol majetok vrátený.
Výpovede svedkov, ktorí mali záujem na potrestaní obvineného, boli jediným
dôkazom, ktorý súd vzal do úvahy pri rozhodovaní o vine a treste.
Ďalej v odôvodnení nasleduje už len výpočet poľahčujúcich okolností, a to
zachovalosť obvineného, nevinnú rodinu, ďalej to, že obvinený bol pre svoju rasovú
príslušnosť počas okupácie prenasledovaný, že bol nútený konať prácu v pracovných
útvaroch, že jeho rodina bola deportovaná do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa
doposiaľ nevrátila. Súd vzal za záslužný čin obvineného aj to, že dňa 06. 12. 1944, teda ešte
pred obsadením tohto územia Červenou armádou, prebehol k Červenej armáde, čím sa
zaslúžil o protifašistický boj a účinne podporoval ČA proti fašistickým a nemeckým
vojskám.
Z dobových dokumentov taktiež vyplýva, že kolaborantstvo M. F. je minimálne
sporné, keď napr. výmerom Krajského národného výboru v B. zn. VIII/1-193.1-1951 zo dňa
11. 06. 1951 sa v odôvodnení uvádzalo, že u M. F. neboli splnené podmienky pre
konfiškáciu majetku. Rovnako i vo výmere Okresného komisára pre okres K. zo dňa 03. 05.
1947, ktorým bola zrušená nútená správa na majetok M. F., je uvedené, že je osobou
národne, štátne a ľudovodemokratický spoľahlivou.
Ako je zrejmé, jediné, čoho sa M. F. dopustil, bolo to, že bol miestnym statkárom a
vlastníkom rozsiahleho majetku. Zo všetkých uvedených okolností vyplýva, že rozsudok T
ľud 68/45 je vykonštruovaným a nezákonným rozsudkom. Navyše ani neobsahuje poučenie o
možnosti podať voči nemu odvolanie, čo len dokresľuje spôsob rozhodovania súdu v
uvedenom prípade....
Vychádzajúc z argumentácie o legitímnej požiadavke hľadieť na M. F. ako na obeť
fašistického režimu a z toho vyplývajúceho práva súdu považovať ho pre potreby
reštitučného konania za bezúhonnú osobu, sme presvedčený, že nárok na vydanie
nehnuteľností v reštitučnom konaní bol v pozícii „legitímnej nádeje“. Nesprávnou
interpretáciou hmotného práva teda Krajský súd v Nitre a následne i Najvyšší súd
Slovenskej republiky porušili Ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru chránené
právo vlastniť majetok a pokojne ho užívať.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“,
ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 Ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií
procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie
môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy (I. ÚS 23/01).
Právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy (druhej vety) v tomto prípade teda bolo
aplikovateľné a povinnosťou súdu bolo zabezpečiť procesné garancie, ktoré z neho
vyplývajú vrátane náležitého posúdenia mojej argumentácie a vyrovnania sa s ňou.
Nesprávnym výkladom hmotného práva konajúcim súdom bolo tiež porušené moje právo na
spravodlivé súdne konanie, ktoré je garantované v ustanovení čl. 6 Dohovoru.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„1. Základné právo PhDr. J. Š. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa ustanovenia čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
8 Sžo 35/2007 zo dňa 10. 1. 2008 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo 35/2007 zo dňa 10. 1.
2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi Mgr. M. K. vo výške 7.939,- Sk...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je nespokojnosť s rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Sp 26/2005 z 12. septembra 2007
preskúmavajúce rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Komárne (ďalej len
„obvodný úrad“) sp. zn. 2005/00012/77-F z 25. augusta 2005 o zamietnutí reštitučného
nároku sťažovateľa k nehnuteľnostiam v katastri obce T..
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,
ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo
základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).
Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky
v danom prípade aplikuje, a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,
a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou
Sťažovateľ tvrdí, že ako dedič zo závetu má právo na vydanie nehnuteľností po jeho
právnom predchodcovi v zmysle osobitného zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o pôde“)“, pretože ten bol podľa neho nespravodlivo odsúdený v roku 1946
Okresným ľudovým súdom v Komárne za trestný čin kolaboranstva, v dôsledku čoho mu
tento majetok bol „orgánmi československého štátu“ skonfiškovaný.
Porušenie označených práv uvedených v čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „Nesprávnou interpretáciou
hmotného práva teda Krajský súd v Nitre a následne i Najvyšší súd Slovenskej republiky
porušili Ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru chránené právo vlastniť majetok a
pokojne ho užívať...“
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ namietal porušenie vlastníckeho práva
takým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti
so sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Príčinnú súvislosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol úspešný v konaní
o preskúmanie rozhodnutia obvodného úradu a zamietnutí žaloby krajským súdom v jeho
veci. Iba tvrdenie sťažovateľa však takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže.
Sťažovateľ mal možnosť svoje právo uplatniť prostredníctvom riadnych opravných
prostriedkov a preskúmaním rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným súdom,
ktorú aj využil, teda ochrana mu bola poskytnutá v zmysle zákona a ústavný súd nevidí
dôvod prehodnocovať závery najvyššieho súdu.
Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie
bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008
vyplýva, že „predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie odporcu o nepriznaní vlastníckeho práva navrhovateľa a
zúčastnených osôb (Ing. T. Š. a J. U.)...
Z administratívneho spisu odporcu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesné legálnymi dôkazmi, vykonal vo veci šetrenie a skúmal, či sú splnené
podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb..., či žiadatelia (vrátane
navrhovateľa) sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o pôde, akým
spôsobom boli nehnuteľnosti odňaté pôvodnému vlastníkovi M. F. a či je možné
nehnuteľnosť vydať podľa § 6 zákona o pôde.
V časti rozhodnutia označenej pod rímskym číslom I.-A odporca nepriznal
navrhovateľovi a ďalším žiadateľom (Ing. T. Š. a J. U.) vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
vyššie špecifikovaným z dôvodu, že nie sú splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti
podľa § 6 ods. 2 zákona...
Žiadatelia si uplatnili nárok na vydanie nehnuteľnosti ako dedičia zo závetu po
pôvodnom vlastníkovi M. F., nar. ..., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho a ktorý spísal závet 24.
11. 1948, ktorý bol správnemu orgánu predložený v neoverenej kópii. Podľa uznesenia č. 4
D 109/2003-28, DNot 82/2003 zo dňa 15. júla 2003, ktoré vydal Okresný súd v Ružomberku
v dedičskej veci po nebohom M. F. so zanechaním závetu bolo konanie zastavené, pretože
PhDr. J. Š. uviedol, že poručiteľ nezanechal žiaden hnuteľný, alebo nehnuteľný majetok.
Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona, z ktorého vyplýva, že ak osoba, ktorej
nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 do vlastníctva štátu v
prípadoch uvedených v § 6 zákona zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 sú
oprávnenými osobami pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej federatívnej
republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby, ktorými sú pod písm. a) dedič zo
závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo a pod
písm. b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu.
V ďalšom konaní správny orgán skúmal, ako boli nehnuteľnosti odňaté a zistil, že v
PKV č. ... kat. územie T., ktoré sú vedené v celosti na M. F. sú značené v časti B vyznačené
ČD ... došlo 06. 12. 1958 podľa výmeru ONV v Č. č. ... vložené vlastnícke právo na
Československý štát v správe ONV v T. V PKV č. ... kat. územie T. parc. č. ... bola odpísaná
z PKV č. ... a na základe výmeru ONV v Č. z 30. 06. 1955 prešla do vlastníctva štátu v
správe T. n. p. I.. V PKV č. ... kat. územie T. nie je žiaden zápis o prechode nehnuteľnosti na
štát, alebo na inú právnickú osobu.
Výmerom č. ... zo dňa 30. 03. 1950, ktorý vydal ONV v Č. podľa § 1 ods. 4 dekrétu
prezidenta č. 108/1945 Sb. v znení zákona č. 84/1949 Sb. o konfiškácii nepriateľského
majetku a fondoch národnej obnovy po skonštatovaní, že sú splnené podmienky pre
konfiškáciu majetku podľa § 1 ods. 1 bod 3 tohto dekrétu sa M. F. konfiškuje jeho majetok v
kat. území T. Ako dôvod je uvedené, že majiteľ nehnuteľnosti, osoba maďarskej národnosti,
vyvíjala činnosť smerujúcu proti zvrchovanosti, samostatnosti, demokraticko-republikánskej
štátnej forme, choval sa nepriateľsky voči národu slovenskému a českému a podporoval
nemeckých a maďarských okupantov.
Na základe žiadosti ONV v Č. požiadal Ľudový súd o vydanie uznesenia o prepise
vlastníckeho práva predmetných vložkách v kat. územie T., ktorých vlastníkom bol M. F. na
Československý štát na základe výmeru o konfiškácii, následne Ľudový súd na jednotlivých
PKV urobil pečiatku a vydal uznesenie Čd 947/98 zo dňa 28. 12. 1958, v ktorom povolil
prevod vlastníckeho práva nehnuteľností zapísaných v PKV č. ... v kat. území T. na
Československý štát.
Odporca správne zistil, že nehnuteľnosti prešli na štát dňom 30. 10. 1945 podľa § 1
ods. 3 bod 3. dekrétu č. 108/45 Sb. v súlade s §4 dekrétu. Týmto dekrétom bola vyslovená
všeobecná zásada, že za skonfiškovaný treba považovať celý majetok osoby, u ktorej bola
zistená nepriateľská činnosť v zmysle dekrétu a preto aj bez uvedenia konkrétnych
nehnuteľností treba za konfiškovaný majetok považovať všetok majetok. Zápis, ktorý bol
prevedený do pozemkovej knihy v r. 1958 mal podľa odporcu len deklaratórny charakter.
V ďalšom konaní správny orgán zisťoval, či je možné predmetné nehnuteľnosti vydať
podľa § 6 ods. 2 zákona. Šetrením zistil, že M. F. bol odsúdený podľa § 5 nariadenia SNR
č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Sb. n. SNR na základe rozsudku
Okresného ľudového súdu Tľud 68/45 zo dňa 3. septembra 1946 právoplatného dňa 03. 09.
1946, podľa ktorého bol M. F. uznaný za vinného za čin kolaboranstva podľa § 5
nariadenia a odsúdený na verejné pokarhanie v súlade s § 4 nariadenia.
Vzhľadom k zisteniu, že pôvodný vlastník M. F. bol odsúdený podľa nariadenia SNR
č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Sb. n. SNR odporca konštatoval
nesplnenie podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona a nemožnosť jeho
vydania.
Ku skutkovým zisteniam a právnym záverom odporcu uvedeným v bode I.-A
rozhodnutia, ktoré si osvojil aj krajský súd nemal žiadne výhrady ani súd odvolací, ktorý
považoval vyslovený právny názor odporcu za správny, pričom k odvolacím námietkam
navrhovateľa považuje za potrebné zdôrazniť, že súdny prieskum administratívnych
rozhodnutí vrátane rozhodnutia odporcu je obmedzený na skúmanie legality správnych
rozhodnutí a postupu správneho orgánu v rozsahu dôvodov vymedzených v opravnom
prostriedku, pričom odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že v rámci súdneho
prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov je potrebné dôsledne aplikovať jeden
zo základných princípov právneho štátu, princíp právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl. 2
ods. 2 Ústavy SR...
Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že podmienka vyňatia majetku z konfiškácie
bola splnená a k takémuto záveru mal dospieť krajský súd po dôkladnom rozbore trestného
rozsudku č. k. T ľud 68/45 zo dňa 3. septembra 1946.
Pokiaľ navrhovateľ namieta, že krajský súd bol oprávnený vyhodnotiť predmetný
trestný rozsudok, nakoľko to umožňuje samotný zákon č. 229/1991 2b., ktorý rieši špecifický
prípad nápravy krívd, ku ktorým reálne došlo, s týmto názorom nebolo možné súhlasiť.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z napadnutého rozsudku jednoznačne
vyplýva, že krajský súd dôsledne posudzoval dôvody uvedené v opravnom prostriedku,
pričom v predchádzajúcom konaní sa krajský súd zaoberal podrobne všetkými dôvodmi a
námietkami, ktoré navrhovateľ uplatnil.
Konanie a rozhodovanie o opravnom prostriedku je konaním o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu podľa V. časti (jej 3. hlavy) OSP a nie je pokračovaním
administratívneho konania.
Nie je preto úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu
rozhodnutia odporcu a nie je ani jeho úlohou vykonávať dokazovanie na skutočnosti,
ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom
konaní. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 250i OSP.
Krajský súd nepochybil, keď vyslovil záver, že nie je oprávnený hodnotiť, resp.
revidovať právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bol odsúdený pôvodný vlastník
nehnuteľností. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité upriamiť pozornosť na to,
že primárne zo žiadneho ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb., nebolo možné vyvodiť
oprávnenie odporcu posudzovať, resp. revidovať právoplatné rozhodnutie súdu o uznaní
viny pôvodného vlastníka nehnuteľností M. F. za čin kolaboranstva a uložení trestu, a keďže
sa nejedná o prípad uvedený v § 250i ods. 2 OSP nemohol ani súd v plnej jurisdikcii
rozhodnúť o prípadnom porušení zákona uvedeným trestným rozsudkom a vzhľadom na
chýbajúcu právnu úpravu (povinnosť vyplývajúcu zo zákona o pôde), nemohol takúto
povinnosť uložiť ani odporcovi.
Zákon č. 229/1991 Zb. o pôde je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého
cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy
zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom
období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne
ustanovených prípadov straty majetku, v snahe zmierniť následky niektorých majetkových
krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období
rokov 1948 až 1989, s cieľom dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a
lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k
pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na
tvorbu krajiny a životného prostredia.
Reštitučné zákony nepredpokladajú (neprezumujú) ani jednu z podmienok
stanovených v príslušných ustanoveniach jednotlivých zákonov (v danom prípade § 6 ods. 2
zákona o pôde, na základe ktorého si navrhovateľ uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností),
takže pre úspešné uplatnenie nároku musí oprávnená osoba preukázať uplatnený reštitučný
titul, t. j. že nehnuteľnosti prešli na štát bez právneho dôvodu a že spĺňa podmienky pre
vydanie takéhoto majetku.
Zákon č. 229/91 Zb. v platnom znení nezaraďuje prechod vlastníctva na štát v
dôsledku konfiškácie medzi reštitučné tituly uvedené v § 6 ods. 1, ale v samostatnom ods. 2
upravuje postup s odvolaním už na vzniknutý nárok na vyňatie z konfiškácie a neodsúdenie
pôvodných vlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že nehnuteľnosť možno v reštitúcii vydať
osobám, ktorých majetok bol skonfiškovaný len na základe toho, že boli maďarskej
národnosti a osobám, ktorých bol majetok skonfiškovaný z iného dôvodu, napr. zradcom,
kolaborantom a pod., sa majetok nepriznáva.
Konfiškačný dekrét č. 108/45 Sb. presne určuje okruh osôb, ktoré ako osoby
nepriateľské podliehajú konfiškácii celého majetku.
Podľa § 1 ods. 1 bod 3 dekrétu č. 108/45 Zb. sa konfiškuje celý majetok osôb
fyzických bez ohľadu na národnosť, ak:
- vyvíjali činnosť smerujúcu proti štátnej zvrchovanosti podnecovali, alebo sa snažili zviesť
iné osoby k takejto činnosti
- akýmkoľvek spôsobom zámerne podporovali nemeckých, alebo maďarských okupantov
- v dobe zvýšeného ohrozenia republiky podporovali germanizáciu, alebo maďarizáciu
- správali sa nepriateľsky k Československej republike, alebo k národu českému, alebo
slovenskému
- trpeli takúto činnosť u osôb spravujúcich ich majetok, alebo podnik.
Každá z týchto činností mala samostatne za následok konfiškáciu celého majetku.
V prípadoch, kde už ľudové súdy zistili vinu osoby podľa nariadenia č. 33/45 Sb. n. SNR
bolo nutné bezpodmienečne vysloviť, že táto osoba je osobou nepriateľskou v zmysle § 1
ods. 1 bod 3 dekrétu č. 108/45, následkom čoho prepadol celý majetok v prospech štátu.
Okruh osôb postihnutých konfiškačnou normou č. 108/1945 Zb. je širší ako okruh osôb v
nariadení č. 33/1945 Sb. n. SNR, a preto nebolo potrebné, aby činnosť podľa znenia § 1
ods. 1 bod 3 dekrétu č. 108/1945 vyčerpala skutkovú podstatu trestného činu podľa
nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR o trestnom odňatí majetku.
Podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. zo dňa 25. októbra 1945 o
konfiškácii nepriateľského majetku a Fonde národnej obnovy v znení zákona č. 84/1949 Sb.
zo dňa 23. marca 1949, ktorým sa mení dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. došlo k
prechodu konfiškovaného majetku na štát zo zákona, dňom účinností dekrétu, teda 30. 10.
1945 a rozhodnutie správneho orgánu o subjekte konfiškácie malo iba deklaratórny
charakter a pôsobí ex tunc, od účinnosti dekrétu. Dekrétom č. 108/1945 Sb. bola vyslovená
všeobecná zásada, že za konfiškovaný majetok treba považovať celý majetok osoby, u ktorej
bola zistená nepriateľská činnosť v zmysle dekrétu (Vestník Osídľovacieho úradu Čiastka
13-14), a preto aj bez uvedenia konkrétnych nehnuteľností bolo potrebné považovať všetok
majetok.
Odporca teda správne zistil, že nehnuteľnosti prešli dňom 30. 10. 1945 na základe
dekrétu č. 108/1945 Sb.
Vzhľadom k zisteniu, že pôvodný vlastník M. F. bol odsúdený podľa nariadenia SNR
č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Sb. n. SNR odporca správne
konštatoval nesplnenie podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona a
nemožnosť jeho vydania.
Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne dospel k záveru, že v danom
prípade nebola splnená zákonná podmienka pre vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2
zákona o pôde, a preto, ak konštatoval, že rozhodnutie odporcu je v súlade so zákonom,
bolo potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa § 219 OSP
potvrdiť.“
Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho
dôvody neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného základného
práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho
súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.
Vychádzajúc z tohto podrobného odôvodnenia, je ústavný súd toho názoru, že
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008 nemohlo dôjsť
k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti.
Sťažovateľ navyše v sťažnosti porušenie označeného práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ani bližšie neodôvodnil.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2008