Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 284/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., N., zastúpeného advokátom JUDr. I. G.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho

rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. februára

2008 faxom doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho

rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažnosť bola doplnená predložením originálu sťažnosti doručeného ústavnému súdu 19.

februára 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -436 z 13. júna 2005 bola sťažovateľovi uložená povinnosť

zaplatiť náhradu škody vo výške 135 794 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 26.

mája 2000 až do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia

spoločnosti P. P., ako podiel na mankách, ktoré sťažovateľ ako vedúci maloobchodnej

jednotky P. v B. spôsobil, spolu s ďalšími 35 hmotne zodpovednými osobami.

Krajský súd rozsudkom č. k. -576 z 29. novembra 2007 potvrdil rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti, žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania a odvolacie konanie o odvolaní odporcov v 1. a 8. rade zastavil.

Rozsudok okresného súdu č. k. -436 z 13. júna 2005 sa stal právoplatným 21.

decembra 2007.

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu,

ktorý sa podľa jeho tvrdení stotožnil so skutkovým stavom zisteným v prvostupňovom

konaní bez toho, aby napravil nedostatky dokazovania okresného súdu, ktorý nevykonal

všetky dôkazy navrhované sťažovateľom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„... V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. spisová značka si

navrhovateľ – P. P. spol. s. r. o. žalobou uplatnil voči mne nárok na náhradu škody vo

výške 772.619,80 Sk. V uvedenom konaní sa navrhovateľ domáhal náhrady škody za

inventúrne obdobie od 29. 03. 1998 do 09.01.1999, počas, ktorého bolo zistené manko vo

výške 851.489,40 Sk, za inventúrne obdobie od 09. 01. 1999 do 07. 02. 1999, počas ktorého

bolo zistené manko vo výške 57.999,- Sk, za inventúrne obdobie od 07.02.1999 do

26.06.1999, počas ktorého bolo zistené manko vo výške 952.313,30 Sk a manko v pokladni

22.844,80,- Sk. Navrhovateľ uplatňoval odo mňa podiel na manku vo výške 790.143,80,- Sk

a v priebehu pojednávania zobral návrh z časti späť a po tejto úprave uplatňoval

772.619,80,- Sk.

Okresný súd Bratislava V. po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci tak, že ma

zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 135.794,- Sk s úrokom s omeškania 17,6 % od 26.05.2000

až do zaplatenia. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že som

sa vyvinil na 80 %. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu mám za to, že okresný súd vychádzal

z neúplne zisteného skutkového stavu a to, že sa riadne nezaoberal hodnotou, ktorú sme

prevzali. V prípade, že by nebolo možné preukázať škodu a prípadne jej skutočnú výšku,

bolo by na navrhovateľovi, aby vykonal riadnu revíziu alebo, aby návrh zobral späť.

Proti vyššie citovanému rozsudku okresného súdu som podal odvolanie.

Ja som poukázal okrem iného na to, že navrhovateľ nezabezpečil riadne vyškolenie

zamestnancov a teda dochádzalo k nesprávnym postupom pri vedení evidencie.

Nedochádzalo k odsúhlaseniu účtovných dokladov medzi záznamami z predajní

a ekonomickým úsekom. Ako to potvrdili i znalecké posudky došlo k veľkému počtu

plusových a mínusových položiek vykazovaných účtovníctvom na predajni. Takisto

v predajni nebolo dostatočné kvalitatívne ani kvantitatívne obsadenie personálom.

V predajni praxovali učni bez podpísanej hmotnej zodpovednosti. Vedúci a zástupca sa

nevyznali dostatočne v práci počítačov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov okresný súd dospel k rozdeleniu zodpovednosti

za schodok v rozsahu 20% na zamestnancov a 80 % na navrhovateľa ako zamestnávateľa.

Napriek uvedenému mám za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu nie je správne.

Súd sa nedôsledne zaoberal aplikáciou §-u 176 ods. 1, 2, 3 platného do

01. 04. 2002 podľa ktorého, ak prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti

zamestnanec zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné

hodnoty, ktoré je povinný zúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok.

V zmysle uvedeného mal súd viac skúmať v akej výške sme prevzali hodnoty a ako

sme vyúčtovali. Pritom musí skúmať aké okolnosti bránili prípadne viesť riadnu evidenciu,

kto za to zodpovedá a či sa vlastne tieto skutočnosti dajú preukázať. Ja i ostatní

zamestnanci sme od počiatku tvrdili, že v počítačovej evidencii sú chyby a žiadali sme ich

opraviť. Ja ako vedúci predajne a moja zástupkyňa som po vykonanej prvej inventúre za

inventúrne obdobie od 29. 03. 1998 do 09. 01. 1999 listom zo dňa 11. 01. 1999 adresovaný

navrhovateľovi poukázal na problémy, ktoré sú na predajni a žiadal som o prešetrenie

inventúry, ďalej sme poukazovali na nevhodné skladové priestory, na normu strát, na to, že

po vykonanej inventúre a otvorení prevádzky sa tovary dostávajú do mínusových položiek

a kontrolu stavu zásob bolo zistené, že nebol nahodený skutočný stav na predajni. Ďalej

sme poukazovali na to, že inventúra je vykonávaná v nočných hodinách, na to, že nie je

robená údržba počítačov a pokladníc a pracovníci nemajú prehľad o vybavovaní

dobropisov.

Listom zo dňa 04. 06. 1999 som reklamoval nedodanie, ale zaúčtovanie tovaru

v hodnote 870.000,- Sk. Navrhovateľ však nesprávnosť neodstránil.

Prvostupňový súd sa dôkladne pridržiaval znaleckého posudku JUDr. D. R. – znalca

z odboru účtovníctva, ktorý v záveroch svojho znaleckého posudku konštatoval, že inventúra

po formálnej a počtovej stránke, ako aj čo do vyčíslenia účtovného stavu zásob tovaru bola

vyčíslená správne, keď aj znalec ustáli aj výšku schodku za obdobie od 29. 03. 1998 do 09.

01. 1999 v celkovej výške 851.487,40 Sk. Ja som vo vyjadrení k znaleckému posudku zo dňa

29. 09. 2004 poukázal, že vyššie citovaný znalecký posudok je nepreskúmateľný, pretože

neobsahuje údaje na základe, ktorých by sa dalo zistiť ako znalec k záverom posudku

dospel. Nie je tu uvedený podrobnejší popis, akým spôsobom, sa viedla účtovná a iná

evidencia majetku, finančných prostriedkov zvlášť, tovaru, vratných obalov a pod.

Evidencia sa viedla prostredníctvom programového vybavenia, ale zo znaleckého posudku

nie je zrejmé, kto do programu zadával údaje a akým spôsobom, ako bola správnosť

vkladaní údajov, kto mohol s údajmi manipulovať a či tie údaje, ktoré sú predmetom

inventúry, boli evidované fyzicky na ústredí alebo boli takisto evidované aj na jednotlivej

pobočke. Takisto pri inventúrach neuviedol, akým spôsobom a kto vykonal inventúru.

Súd mal riadne zistiť a ustáliť výšku manka. Ako vyplýva i z vyššie uvedeného

navrhovateľ ustálil výšku manka na 772.619,80,- Sk a znalec na 851.487,40,- Sk.

I z uvedeného vyplýva, že výška škody nie je riadne zistená.

I napriek uvedeným nedostatkom znaleckého posudku prvostupňový súd nezohľadnil

moje námietky.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29. 11. 2007 rozhodol tak, že rozsudok

okresného súdu napadnutej časti potvrdil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na

náhradu trov konania. Krajský súd napriek vytýkanému neúplne zistenému skutkovému

stavu okresným súdom, v zmysle ustanovenia §-u 213 ods. 2, 3 sám neopakoval

dokazovanie v potrebnom rozsahu ani nedoplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov

mnou navrhovaných. Krajský súd len prevzal do svojho odôvodnenia odôvodnenie

okresného súdu a dokonca ďalej na strane 12 naň priamo odkazuje.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. F. na súdnu a inú ochranu podľa článku 46, ods. 1 SR,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa SR boli

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. a rozhodnutím zo dňa 29.

11. 2007 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave značka zo dňa 29. 11.

2007 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. F.,

bytom N., na účet právneho zástupcu advokátovi JUDr. I. G. vo výške 7 938,88,- Sk v lehote

15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu

štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, , , , II. ÚS

56/07).

1. Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia a

ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nesúhlase s postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý

podľa jeho názoru nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval na preukázanie pravdivosti svojich

tvrdení, a s dôvodmi ich nevykonania sa nevysporiadal ani v označenom rozhodnutí

krajského súdu.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, , ).

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (, , ). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, I. ÚS

56/07).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane judikoval, že skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, ).

K námietkam sťažovateľa, ktorými argumentuje vo svojej sťažnosti, krajský súd

v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„... Pri výklade zodpovednosti zamestnanca podľa ust. § 176 ods. 1 Zák. práce

platného do 1. 4. 2002 okrem iných špecifických charakteristík na rozdiel od všeobecnej

zodpovednosti zamestnanca je, že pri tejto zodpovednosti sa vychádza z prezumpcie viny

zamestnanca a uhrádza sa celá skutočná škoda. Za predpokladu, že je naplnená skutková

podstata tohto druhu zodpovednosti, jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením

všeobecnej zodpovednosti. ... Predpokladom tejto zodpovednosti je škoda vo forme schodku

na zverených hodnotách, platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, zavinenie zamestnanca,

ktoré sa prezumuje. ... Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na

riadne zistenie skutkového stavu podľa ust. § 176 ods. 1, 2, 3 Zák. práce, správne zistil

inventúrne obdobie pri navrhovateľom uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu

spoločnej hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách. Súd prvého stupňa

správne skúmal existenciu pracovno-právneho pomeru medzi navrhovateľom a odporcami,

pričom správne dospel k záveru, že uvedení odporcovia mali uzatvorenú dohodu

o pracovnom pomere, ako aj dohodu o hmotnej zodpovednosti (§ 177 ods. 2 Zákonníka

práce), a teda v prípade uplatnenia zodpovednosti za schodok na hodnotách zverených na

vyúčtovanie podľa § 176 Zák. práce bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať uzatvorenie

platnej dohody o hmotnej zodpovednosti Na základe vykonaného dokazovania preto súd

prvého stupňa správne ustálil zodpovednosť odporcov za vzniknuté manko vo výške 20 %

a vo výške 80 % sa odporcovia zbavili zodpovednosti tým, že schodok na v tejto časti

vznikol bez ich zavinenia a to tým, že u vedúceho, zástupcu vedúceho a operátorov

a v tomto smere súd prvého stupňa uveril tvrdeniam odporcov a svedkov (vedúcich predajní

iných prevádzkových jednotiek), ktorá skutočnosť bola významná aj z hľadiska evidencie

tovaru, jeho kontroly, kde zrejme dochádzalo k nesprávnym postupom.“

Krajský súd vo svojom rozsudku ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa správne

vyhodnotil podiel zodpovednosti jednotlivých zamestnancov, keď zohľadnil skutočnosť, že

zamestnávateľ nezabezpečil ich riadne zaškolenie na prácu s počítačmi (osobitne

u sťažovateľa ako vedúceho maloobchodnej predajne), v maloobchodnej predajni

dochádzalo k častej obmene operátorov, fluktuácii zamestnancov, čo malo dopad na

vykonávanie evidencie tovaru a jeho zabezpečenie pred možnými krádežami, v dôsledku

čoho došlo v krátkom časovom období k vysokému manku. Krajský súd námietky

sťažovateľa považoval za nedôvodné, keďže neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by

mohli zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. Krajský súd vo

svojom rozhodnutí uviedol, že „neboli zistené ani žiadne okolnosti pre doplnenie

dokazovania a zmenu súdneho rozhodnutia, ani pre zrušenie a vrátenie veci súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil

správne ( ) a vec posúdil správne aj po právnej stránke“.

Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecných súdov a jeho úlohou nie

je preskúmavanie sťažovateľmi tvrdených pochybení v postupoch či rozhodnutiach týchto

súdov. Povinnosťou ústavného súdu je zaoberať sa iba takými zásahmi orgánov verejnej

moci, ktorých intenzita je natoľko závažná, že zakladá porušenie alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd konkrétneho

sťažovateľa. K takejto situácii však v danej veci podľa názoru ústavného súdu nedošlo.

Ústavný súd nezistil, že by vydaniu namietaného rozsudku predchádzal

nespravodlivý súdny proces, v ktorom by došlo k porušeniu princípov zakotvených v čl. 46

až a dohovoru, a vzhľadom na to nezistil ani príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv,

a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie , pričom vo svojej sťažnosti

neuviedol, z akých dôvodov k porušeniu označeného práva malo dôjsť. Ústavný súd

vyslovil, že krajský súd nemôže byť primárnym porušovateľom označeného práva, a preto

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrh na zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, priznanie trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie

a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008