Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 284/08
PDF · 201.78 KB
No categories available
I. ÚS 284/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 284/08-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., N., zastúpeného advokátom JUDr. I. G.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho
rozsudkom sp. zn. 6 Co 16/06 z 29. novembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. februára
2008 faxom doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho
rozsudkom sp. zn. 6 Co 16/06 z 29. novembra 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Sťažnosť bola doplnená predložením originálu sťažnosti doručeného ústavnému súdu 19.
februára 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 13 C 49/00-436 z 13. júna 2005 bola sťažovateľovi uložená povinnosť
zaplatiť náhradu škody vo výške 135 794 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 26.
mája 2000 až do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia
spoločnosti P. P., ako podiel na mankách, ktoré sťažovateľ ako vedúci maloobchodnej
jednotky P. v B. spôsobil, spolu s ďalšími 35 hmotne zodpovednými osobami.
Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 16/06-576 z 29. novembra 2007 potvrdil rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti, žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania a odvolacie konanie o odvolaní odporcov v 1. a 8. rade zastavil.
Rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 49/00-436 z 13. júna 2005 sa stal právoplatným 21.
decembra 2007.
Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu,
ktorý sa podľa jeho tvrdení stotožnil so skutkovým stavom zisteným v prvostupňovom
konaní bez toho, aby napravil nedostatky dokazovania okresného súdu, ktorý nevykonal
všetky dôkazy navrhované sťažovateľom.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„... V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. spisová značka 13C 49/00 si
navrhovateľ – P. P. spol. s. r. o. žalobou uplatnil voči mne nárok na náhradu škody vo
výške 772.619,80 Sk. V uvedenom konaní sa navrhovateľ domáhal náhrady škody za
inventúrne obdobie od 29. 03. 1998 do 09.01.1999, počas, ktorého bolo zistené manko vo
výške 851.489,40 Sk, za inventúrne obdobie od 09. 01. 1999 do 07. 02. 1999, počas ktorého
bolo zistené manko vo výške 57.999,- Sk, za inventúrne obdobie od 07.02.1999 do
26.06.1999, počas ktorého bolo zistené manko vo výške 952.313,30 Sk a manko v pokladni
22.844,80,- Sk. Navrhovateľ uplatňoval odo mňa podiel na manku vo výške 790.143,80,- Sk
a v priebehu pojednávania zobral návrh z časti späť a po tejto úprave uplatňoval
772.619,80,- Sk.
Okresný súd Bratislava V. po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci tak, že ma
zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 135.794,- Sk s úrokom s omeškania 17,6 % od 26.05.2000
až do zaplatenia. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že som
sa vyvinil na 80 %. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu mám za to, že okresný súd vychádzal
z neúplne zisteného skutkového stavu a to, že sa riadne nezaoberal hodnotou, ktorú sme
prevzali. V prípade, že by nebolo možné preukázať škodu a prípadne jej skutočnú výšku,
bolo by na navrhovateľovi, aby vykonal riadnu revíziu alebo, aby návrh zobral späť.
Proti vyššie citovanému rozsudku okresného súdu som podal odvolanie.
Ja som poukázal okrem iného na to, že navrhovateľ nezabezpečil riadne vyškolenie
zamestnancov a teda dochádzalo k nesprávnym postupom pri vedení evidencie.
Nedochádzalo k odsúhlaseniu účtovných dokladov medzi záznamami z predajní
a ekonomickým úsekom. Ako to potvrdili i znalecké posudky došlo k veľkému počtu
plusových a mínusových položiek vykazovaných účtovníctvom na predajni. Takisto
v predajni nebolo dostatočné kvalitatívne ani kvantitatívne obsadenie personálom.
V predajni praxovali učni bez podpísanej hmotnej zodpovednosti. Vedúci a zástupca sa
nevyznali dostatočne v práci počítačov.
Na základe vyššie uvedených dôvodov okresný súd dospel k rozdeleniu zodpovednosti
za schodok v rozsahu 20% na zamestnancov a 80 % na navrhovateľa ako zamestnávateľa.
Napriek uvedenému mám za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu nie je správne.
Súd sa nedôsledne zaoberal aplikáciou §-u 176 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce platného do
01. 04. 2002 podľa ktorého, ak prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti
zamestnanec zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné
hodnoty, ktoré je povinný zúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok.
V zmysle uvedeného mal súd viac skúmať v akej výške sme prevzali hodnoty a ako
sme vyúčtovali. Pritom musí skúmať aké okolnosti bránili prípadne viesť riadnu evidenciu,
kto za to zodpovedá a či sa vlastne tieto skutočnosti dajú preukázať. Ja i ostatní
zamestnanci sme od počiatku tvrdili, že v počítačovej evidencii sú chyby a žiadali sme ich
opraviť. Ja ako vedúci predajne a moja zástupkyňa som po vykonanej prvej inventúre za
inventúrne obdobie od 29. 03. 1998 do 09. 01. 1999 listom zo dňa 11. 01. 1999 adresovaný
navrhovateľovi poukázal na problémy, ktoré sú na predajni a žiadal som o prešetrenie
inventúry, ďalej sme poukazovali na nevhodné skladové priestory, na normu strát, na to, že
po vykonanej inventúre a otvorení prevádzky sa tovary dostávajú do mínusových položiek
a kontrolu stavu zásob bolo zistené, že nebol nahodený skutočný stav na predajni. Ďalej
sme poukazovali na to, že inventúra je vykonávaná v nočných hodinách, na to, že nie je
robená údržba počítačov a pokladníc a pracovníci nemajú prehľad o vybavovaní
dobropisov.
Listom zo dňa 04. 06. 1999 som reklamoval nedodanie, ale zaúčtovanie tovaru
v hodnote 870.000,- Sk. Navrhovateľ však nesprávnosť neodstránil.
Prvostupňový súd sa dôkladne pridržiaval znaleckého posudku JUDr. D. R. – znalca
z odboru účtovníctva, ktorý v záveroch svojho znaleckého posudku konštatoval, že inventúra
po formálnej a počtovej stránke, ako aj čo do vyčíslenia účtovného stavu zásob tovaru bola
vyčíslená správne, keď aj znalec ustáli aj výšku schodku za obdobie od 29. 03. 1998 do 09.
01. 1999 v celkovej výške 851.487,40 Sk. Ja som vo vyjadrení k znaleckému posudku zo dňa
29. 09. 2004 poukázal, že vyššie citovaný znalecký posudok je nepreskúmateľný, pretože
neobsahuje údaje na základe, ktorých by sa dalo zistiť ako znalec k záverom posudku
dospel. Nie je tu uvedený podrobnejší popis, akým spôsobom, sa viedla účtovná a iná
evidencia majetku, finančných prostriedkov zvlášť, tovaru, vratných obalov a pod.
Evidencia sa viedla prostredníctvom programového vybavenia, ale zo znaleckého posudku
nie je zrejmé, kto do programu zadával údaje a akým spôsobom, ako bola správnosť
vkladaní údajov, kto mohol s údajmi manipulovať a či tie údaje, ktoré sú predmetom
inventúry, boli evidované fyzicky na ústredí alebo boli takisto evidované aj na jednotlivej
pobočke. Takisto pri inventúrach neuviedol, akým spôsobom a kto vykonal inventúru.
Súd mal riadne zistiť a ustáliť výšku manka. Ako vyplýva i z vyššie uvedeného
navrhovateľ ustálil výšku manka na 772.619,80,- Sk a znalec na 851.487,40,- Sk.
I z uvedeného vyplýva, že výška škody nie je riadne zistená.
I napriek uvedeným nedostatkom znaleckého posudku prvostupňový súd nezohľadnil
moje námietky.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29. 11. 2007 rozhodol tak, že rozsudok
okresného súdu napadnutej časti potvrdil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania. Krajský súd napriek vytýkanému neúplne zistenému skutkovému
stavu okresným súdom, v zmysle ustanovenia §-u 213 ods. 2, 3 OSP sám neopakoval
dokazovanie v potrebnom rozsahu ani nedoplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov
mnou navrhovaných. Krajský súd len prevzal do svojho odôvodnenia odôvodnenie
okresného súdu a dokonca ďalej na strane 12 naň priamo odkazuje.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo J. F. na súdnu a inú ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy SR,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR boli
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 6 Co 16/06 a rozhodnutím zo dňa 29.
11. 2007 porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave značka 6 Co 16/06 zo dňa 29. 11.
2007 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. F.,
bytom N., na účet právneho zástupcu advokátovi JUDr. I. G. vo výške 7 938,88,- Sk v lehote
15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu
štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS
56/07).
1. Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nesúhlase s postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý
podľa jeho názoru nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval na preukázanie pravdivosti svojich
tvrdení, a s dôvodmi ich nevykonania sa nevysporiadal ani v označenom rozhodnutí
krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05, IV. ÚS 111/08).
Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06, I. ÚS 56/07). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, I. ÚS
56/07).
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane judikoval, že skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
K námietkam sťažovateľa, ktorými argumentuje vo svojej sťažnosti, krajský súd
v napadnutom rozhodnutí uviedol:
„... Pri výklade zodpovednosti zamestnanca podľa ust. § 176 ods. 1 Zák. práce
platného do 1. 4. 2002 okrem iných špecifických charakteristík na rozdiel od všeobecnej
zodpovednosti zamestnanca je, že pri tejto zodpovednosti sa vychádza z prezumpcie viny
zamestnanca a uhrádza sa celá skutočná škoda. Za predpokladu, že je naplnená skutková
podstata tohto druhu zodpovednosti, jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením
všeobecnej zodpovednosti. ... Predpokladom tejto zodpovednosti je škoda vo forme schodku
na zverených hodnotách, platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, zavinenie zamestnanca,
ktoré sa prezumuje. ... Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na
riadne zistenie skutkového stavu podľa ust. § 176 ods. 1, 2, 3 Zák. práce, správne zistil
inventúrne obdobie pri navrhovateľom uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu
spoločnej hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách. Súd prvého stupňa
správne skúmal existenciu pracovno-právneho pomeru medzi navrhovateľom a odporcami,
pričom správne dospel k záveru, že uvedení odporcovia mali uzatvorenú dohodu
o pracovnom pomere, ako aj dohodu o hmotnej zodpovednosti (§ 177 ods. 2 Zákonníka
práce), a teda v prípade uplatnenia zodpovednosti za schodok na hodnotách zverených na
vyúčtovanie podľa § 176 Zák. práce bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať uzatvorenie
platnej dohody o hmotnej zodpovednosti Na základe vykonaného dokazovania preto súd
prvého stupňa správne ustálil zodpovednosť odporcov za vzniknuté manko vo výške 20 %
a vo výške 80 % sa odporcovia zbavili zodpovednosti tým, že schodok na v tejto časti
vznikol bez ich zavinenia a to tým, že u vedúceho, zástupcu vedúceho a operátorov
a v tomto smere súd prvého stupňa uveril tvrdeniam odporcov a svedkov (vedúcich predajní
iných prevádzkových jednotiek), ktorá skutočnosť bola významná aj z hľadiska evidencie
tovaru, jeho kontroly, kde zrejme dochádzalo k nesprávnym postupom.“
Krajský súd vo svojom rozsudku ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa správne
vyhodnotil podiel zodpovednosti jednotlivých zamestnancov, keď zohľadnil skutočnosť, že
zamestnávateľ nezabezpečil ich riadne zaškolenie na prácu s počítačmi (osobitne
u sťažovateľa ako vedúceho maloobchodnej predajne), v maloobchodnej predajni
dochádzalo k častej obmene operátorov, fluktuácii zamestnancov, čo malo dopad na
vykonávanie evidencie tovaru a jeho zabezpečenie pred možnými krádežami, v dôsledku
čoho došlo v krátkom časovom období k vysokému manku. Krajský súd námietky
sťažovateľa považoval za nedôvodné, keďže neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by
mohli zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. Krajský súd vo
svojom rozhodnutí uviedol, že „neboli zistené ani žiadne okolnosti pre doplnenie
dokazovania a zmenu súdneho rozhodnutia, ani pre zrušenie a vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne (§ 132 O. s. p.) a vec posúdil správne aj po právnej stránke“.
Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecných súdov a jeho úlohou nie
je preskúmavanie sťažovateľmi tvrdených pochybení v postupoch či rozhodnutiach týchto
súdov. Povinnosťou ústavného súdu je zaoberať sa iba takými zásahmi orgánov verejnej
moci, ktorých intenzita je natoľko závažná, že zakladá porušenie ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd konkrétneho
sťažovateľa. K takejto situácii však v danej veci podľa názoru ústavného súdu nedošlo.
Ústavný súd nezistil, že by vydaniu namietaného rozsudku predchádzal
nespravodlivý súdny proces, v ktorom by došlo k porušeniu princípov zakotvených v čl. 46
až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vzhľadom na to nezistil ani príčinnú súvislosť
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv,
a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom vo svojej sťažnosti
neuviedol, z akých dôvodov k porušeniu označeného práva malo dôjsť. Ústavný súd
vyslovil, že krajský súd nemôže byť primárnym porušovateľom označeného práva, a preto
sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrh na zrušenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, priznanie trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie
a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2008