Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 34/09
PDF · 141.66 KB
No categories available
II. ÚS 34/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nekonaním
Okresného súdu Michalovce vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2009 doručená sťažnosť JUDr. M. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej
len „ústava“) nekonaním Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) vo veci
návrhu na vydanie predbežného opatrenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 24. novembra 2008 podal okresnému súdu
návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom okresný súd napriek zákonnému
imperatívu § 75 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) do dňa podania
sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že
nekonaním okresného súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
a aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby rozhodol o návrhu na vydanie predbežného
opatrenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nekonaním okresného súdu vo veci sťažovateľovho
návrhu na vydanie predbežného opatrenia.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označeného základného práva nekonaním okresného súdu vo veci sťažovateľovho návrhu
na vydanie predbežného, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Označený postup okresného súdu nemožno považovať za porušenie práva
garantovaného v citovanom článku ústavy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa
otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry
ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).
Sťažovateľ založil porušenie tohto práva v danej veci len na skutočnosti, že nebola
dodržaná lehota ustanovená v § 75 ods. 4 OSP, podľa ktorého „o predbežnom opatrení
rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné
opatrenie“. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené
lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu všeobecného súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri
posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak
je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie
procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie
základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie
širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania
zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných
medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom
(čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba
oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. I. ÚS 86/02).
Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že v predmetnej veci na základe
námietok predpojatosti sudcov okresného súdu rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý
vylúčil dvoch sudcov okresného súdu z prerokovania a rozhodovania veci. Po pridelení veci
sudcovi okresného súdu JUDr. M. i tento vzniesol námietku predpojatosti, ktorá je v štádiu
riešenia.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh i z obsahu informácie okresného súdu vyplýva, že
okresný súd sa zjavne nedopustil takých prieťahov, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti
sťažovateľa na ďalšie konanie považovať za porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z uvedených skutočností bolo potrebné
predmetnú sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (mutatis mutandis I. ÚS 7/02).
Nad rámec dôvodov, pre ktoré bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá, ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil účinné prostriedky nápravy v zmysle § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov považuje za
vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len
v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie
opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho
nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti dospel k názoru, že sťažovateľ nevyužil účinný právny prostriedok ochrany proti
zdĺhavému konaniu okresného súdu a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a existenciu
takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti sťažovateľa, preto nie sú
splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2009