Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 35/09
PDF · 240.15 KB
No categories available
I. ÚS 35/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 25/2006
a jeho rozsudkom (v časti o zmene rozsudku a zamietnutého vzájomného návrhu)
z 15. januára 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 156/2007 a jeho rozsudkom (v časti o zamietnutí dovolania) z 21. augusta
2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2008 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 25/2006 a jeho rozsudkom (v časti o zmene
rozsudku a zamietnutého vzájomného návrhu) z 15. januára 2007, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Cdo 156/2007 a jeho rozsudkom (v časti o zamietnutí dovolania) z 21. augusta
2008.
2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom
v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a určenie
práva vecného bremena vedenom na Okresnom súde Košice – okolie (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 14 C 251/2002. Okresný súd rozsudkom z 27. septembra 2005 zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu a vyporiadal ho tak, že predmetnú
nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva odporcu (t. j. sťažovateľa), ktorému súčasne
uložil povinnosť zaplatiť sumu 80 000 Sk z titulu úhrady spoluvlastníckeho podielu.
Okresný súd taktiež určil vlastníkom v rozsudku označených pozemkových nehnuteľností
povinnosť strpieť bezodplatné užívanie týchto nehnuteľností každému vlastníkovi,
spoluvlastníkovi či oprávnenému užívateľovi predmetného rodinného domu.
O odvolaní navrhovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 25/2006
z 15. januára 2007 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o zrušení podielového
spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu, zmenil rozsudok vo výroku o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva účastníkov k uvedenému domu a tento dom prikázal
do výlučného vlastníctva navrhovateľa, ktorému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi
sumu 159 332 Sk. V ostatnej časti zmenil rozsudok tak, že vzájomný návrh zamietol.
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. marca 2007.
3. Podľa názoru sťažovateľa bolo rozhodnutie odvolacieho súdu „Nelogické,
protizákonné a prekvapujúce... v tej časti, v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
a zamietol vzájomnú žalobu žalovaného sťažovateľa na určenie práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu. Vychádzajúc výlučne z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa
vyvodil odvolací súd opačný skutkový záver... Z nesporne zisteného skutkového stavu
odvolací súd vyvodil úplne opačný záver, že žalovaný nepreukázal skutkovo vznik vecného
bremena vydržaním... V tej časti v rozpore súst. § 213 ods. 1 O. s. p. zmenil odvolací súd
skutkový stav zistený súdom prvého stupňa opačným hodnotením vykonaných dôkazov bez
zopakovania čo i len jediného dôkazu vykonaného súdom prvého stupňa...“.
4. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie sťažovateľ (ďalej aj „žalovaný“),
ktorým navrhol rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok
okresného súdu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a zamietnutý vzájomný návrh
na určenie práva vecného bremena, spolu s výrokom o náhrade trov zrušiť a vec v rozsahu
zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. augusta 2008 rozhodol tak,
že „rozsudok Krajského súdu... z 15. januára 2007 sp. zn. 5 Co 25/2006 v napadnutej časti,
vo výroku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu...
a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia
Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
V ostatnej napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného,
dovolanie žalovaného zamieta.“.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd aj napriek ním uvedeným dôvodom
„... dovolanie v tej časti zamietol a nielenže nenapravil hrubé pochybenie a nezákonné
rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto rozsahu, ale uvedenými dôvodmi v dovolaní
sa vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal a tieto v rozhodnutí nezdôvodnil, hoci išlo
o nezákonné rozhodnutie hrubým porušením ust. § 213 ods. 1 O. s. p...“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu...
sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. 8. 2008 v časti o zamietnutí dovolania a Krajského súdu... č. k.
5 Co 25/2006-143 z 15. 1. 2007 v časti o zmene rozsudku a zamietnutia vzájomného návrhu
žalovaného porušené.
Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. 8. 2008 v časti
o zamietnutí dovolania a rozsudok Krajského súdu... č. k. 5 Co 25/2006-143 z 15. 1. 2007
vo výroku o zmene rozsudku a zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného a vec vracia
Krajskému súdu...
Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania z právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu... do 3 dní od doručenia nálezu (v sume, ktorá
bude dodatočne vyčíslená).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 25/2006 a jeho rozsudkom z 15. januára 2007
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 156/2007 a jeho
rozsudkom z 21. augusta 2008 (pozri body 1 až 5 I. časti odôvodnenia).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou okrem iného
napadol postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 25/2006, ktoré bolo
ukončené rozsudkom z 15. januára 2007, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
posudzoval najvyšší súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup a rozhodnutie
krajského súdu, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ
využil, a o dovolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn.
4 Cdo 156/2007 z 21. augusta 2008 (pozri bod 4 I. časti odôvodnenia). Z tohto dôvodu bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Pokiaľ ide o napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 156/2007, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie
svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s v predmetnej veci vykonanými
dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových
a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6
ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde
v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie
procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažovateľovom dovolaní
sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. augusta 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy
a dohovoru.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich častí
odôvodnenia napadnutého rozsudku:
„Proti... rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, navrhol
ho vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva a zamietnutý vzájomný návrh na určenie práva vecného
bremena, spolu s výrokom o náhrade trov konania zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodov, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci... Odvolaciemu súdu vytkol, že v napadnutom rozhodnutí
rozhodoval o zmene prvostupňového rozsudku s hrubým porušením ustanovenia § 213 ods.
1), 2), a 3) O. s. p, keď s výnimkou jediného dôkazu výsluchom svedkyne Ing. B., bez toho,
aby zopakoval čo i len jediný dôkaz vykonaný súdom prvého stupňa, z dôkazov vykonaných
prvostupňovým súdom vyvodil úplne opačný skutkový stav na zisťovanie najdôležitejšej
skutočnosti, u ktorého z účastníkov je predpoklad účelnejšieho využitia domu ako
aj na rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na určenie vecného bremena. Pokiaľ ide
o nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, toto treba vidieť v nesprávnej aplikácii
ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri stanovovaní primeranej náhrady pri
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v rámci vyporiadania v širšom zmysle. V tejto
súvislosti žalovaný uplatnil návrhom, že žiada započítať vo svoj prospech a zohľadniť
zhodnotenie nehnuteľnosti o 20 000-- Sk. Je úplne nesprávny a nelogický právny záver
odvolacieho súdu, že ak žalovaný nepožadoval proti žalobcovi zaplatenie zhodnotenia
v sume 20 000,-- Sk, niet takéhoto návrhu z jeho strany a preto ohľadne tejto sumy nemohol
odvolací súd rozhodnúť.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril...
V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva nehnuteľnosti - rodinného domu špecifikovaného vyššie v odôvodnení tohto
rozhodnutia a žalovaný sa vzájomným návrhom domáhal určenia práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu...
Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa a zamietol vzájomnú žalobu na určenie práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu, ... v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu vecne správne. Ako správne
odvolací súd uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa § 135c ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení novely vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. (podľa ktorého vec
posudzoval aj súd prvého stupňa) vecné bremená bolo možné nadobudnúť aj výkonom
práva, t. j. vydržaním. Predpoklady vydržania sú uvedené v § 135a ods. 1 citovaného
Občianskeho zákonníka, v súlade s ktorým právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže
vydržať iba oprávnený držiteľ, teda ten, kto tvrdené právo vykonáva pre seba a je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že má právo k veci.
Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu
vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa
domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, alebo že má k veci právo, hoci v skutočnosti tomu tak
nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné
usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu
dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla
skutočnosti, týkajúce sa právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci alebo práva
a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne
oprávnený dôvod nadobudnutia držby). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať
o existujúci právny dôvod; postačí, ak by tu bol aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Vždy
je však potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno
s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu od každého spravodlivo požadovať,
nemal, resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré pre seba vykonáva, súčasne patrí.
Vychádzajúc z uvedených základných predpokladov oprávnenej držby odvolací súd
uviedol, že žalovaný na svoje tvrdenie, že k uzavretiu dohody dedičov o tom, že každý
vlastník teraz parciel č. 251, 252, 253, 254 a 255... je povinný strpieť bezodplatné užívanie
týchto nehnuteľností každému vlastníkovi domu..., došlo počas či po skončení dedičského
konania D 1701/63, neoznačil žiadne dôkazy. So zreteľom na to ako aj na skutkové zistenie
vyplývajúce z dokazovania listinami z dedičského spisu sp. zn. D 1701/63 potom vyvodil
záver, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie právneho dôvodu
nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť
ani k vydržaniu tohto práva, keď pre naplnenie zákonných podmienok vydržania nestačí iba
dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného užívania, hoci aj so súhlasom M. H.
(právnej predchodkyne žalobcu), ako bolo v konaní zistené. S týmto záverom odvolacieho
súdu sa dovolací súd stotožňuje. K tomu dovolací súd dodáva, že v konaní nespochybnený
dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného užívania vyššie označených nehnuteľností
žalovaným (a pred ním jeho právnou predchodkyňou) so súhlasom žalobcu (a pred ním jeho
právnej predchodkyne), vykazuje iba znaky oprávnenej detencie, pretože tak právna
predchodkyňa žalovaného ako aj sám žalovaný vykonávali oprávnenie uvedené
nehnuteľnosti užívať s vedomím, že im nepatria, v medziach daných im vlastníkom pozemku.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu... v ostatnej
napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného dovolanie
žalovaného zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou).“
Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie
najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je viazaný návrhom sťažovateľa (v danom prípade kvalifikovane zastúpeného advokátom),
t. j. námietkami uvedenými v petite sťažnosti. Nezaoberal sa preto ďalšími pripomienkami
sťažovateľa vyplývajúcimi z obsahu jeho sťažnosti. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj
skutočnosti a právne závery týkajúce sa zrušujúcej časti rozsudku najvyššieho súdu, ústavný
súd navyše dodáva, že v tejto časti nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže o veci po jej zrušení a vrátení krajskému súdu
bude o nej tento ďalej konať a rozhodovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009