Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 35/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom (v časti o zmene rozsudku a zamietnutého vzájomného návrhu)

z 15. januára 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom (v časti o zamietnutí dovolania) z 21. augusta

2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2008 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom (v časti o zmene

rozsudku a zamietnutého vzájomného návrhu) z 15. januára 2007, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom (v časti o zamietnutí dovolania) z 21. augusta

2008.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom

v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a určenie

práva vecného bremena vedenom na Okresnom súde Košice – okolie (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom z 27. septembra 2005 zrušil

podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu a vyporiadal ho tak, že predmetnú

nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva odporcu (t. j. sťažovateľa), ktorému súčasne

uložil povinnosť zaplatiť sumu 80 000 Sk z titulu úhrady spoluvlastníckeho podielu.

Okresný súd taktiež určil vlastníkom v rozsudku označených pozemkových nehnuteľností

povinnosť strpieť bezodplatné užívanie týchto nehnuteľností každému vlastníkovi,

spoluvlastníkovi či oprávnenému užívateľovi predmetného rodinného domu.

O odvolaní navrhovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. januára 2007 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o zrušení podielového

spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu, zmenil rozsudok vo výroku o vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva účastníkov k uvedenému domu a tento dom prikázal

do výlučného vlastníctva navrhovateľa, ktorému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi

sumu 159 332 Sk. V ostatnej časti zmenil rozsudok tak, že vzájomný návrh zamietol.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. marca 2007.

3. Podľa názoru sťažovateľa bolo rozhodnutie odvolacieho súdu „Nelogické,

protizákonné a prekvapujúce... v tej časti, v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

a zamietol vzájomnú žalobu žalovaného sťažovateľa na určenie práva zodpovedajúcemu

vecnému bremenu. Vychádzajúc výlučne z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa

vyvodil odvolací súd opačný skutkový záver... Z nesporne zisteného skutkového stavu

odvolací súd vyvodil úplne opačný záver, že žalovaný nepreukázal skutkovo vznik vecného

bremena vydržaním... V tej časti v rozpore súst. zmenil odvolací súd

skutkový stav zistený súdom prvého stupňa opačným hodnotením vykonaných dôkazov bez

zopakovania čo i len jediného dôkazu vykonaného súdom prvého stupňa...“.

4. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie sťažovateľ (ďalej aj „žalovaný“),

ktorým navrhol rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok

okresného súdu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a zamietnutý vzájomný návrh

na určenie práva vecného bremena, spolu s výrokom o náhrade trov zrušiť a vec v rozsahu

zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 21. augusta 2008 rozhodol tak,

že „rozsudok Krajského súdu... z 15. januára 2007 sp. zn. v napadnutej časti,

vo výroku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu...

a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia

Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

V ostatnej napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného,

dovolanie žalovaného zamieta.“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd aj napriek ním uvedeným dôvodom

„... dovolanie v tej časti zamietol a nielenže nenapravil hrubé pochybenie a nezákonné

rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto rozsahu, ale uvedenými dôvodmi v dovolaní

sa vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal a tieto v rozhodnutí nezdôvodnil, hoci išlo

o nezákonné rozhodnutie hrubým porušením ust. ..“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov podľa SR na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu...

sp. zn. z 21. 8. 2008 v časti o zamietnutí dovolania a Krajského súdu... č. k.

-143 z 15. 1. 2007 v časti o zmene rozsudku a zamietnutia vzájomného návrhu

žalovaného porušené.

Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. z 21. 8. 2008 v časti

o zamietnutí dovolania a rozsudok Krajského súdu... č. k. -143 z 15. 1. 2007

vo výroku o zmene rozsudku a zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného a vec vracia

Krajskému súdu...

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania z právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu... do 3 dní od doručenia nálezu (v sume, ktorá

bude dodatočne vyčíslená).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

podľa a práva podľa dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. januára 2007

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 21. augusta 2008 (pozri body 1 až 5 I. časti odôvodnenia).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou okrem iného

napadol postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré bolo

ukončené rozsudkom z 15. januára 2007, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

posudzoval najvyšší súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ

využil, a o dovolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn.

z 21. augusta 2008 (pozri bod 4 I. časti odôvodnenia). Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

2. Pokiaľ ide o napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie

svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa a práva podľa

dohovoru v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s v predmetnej veci vykonanými

dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových

a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6

ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažovateľovom dovolaní

sp. zn. z 21. augusta 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom

a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich častí

odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Proti... rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, navrhol

ho vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa o vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva a zamietnutý vzájomný návrh na určenie práva vecného

bremena, spolu s výrokom o náhrade trov konania zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodov, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci... Odvolaciemu súdu vytkol, že v napadnutom rozhodnutí

rozhodoval o zmene prvostupňového rozsudku s hrubým porušením ustanovenia § 213 ods.

1), 2), a 3) O. s. p, keď s výnimkou jediného dôkazu výsluchom svedkyne Ing. B., bez toho,

aby zopakoval čo i len jediný dôkaz vykonaný súdom prvého stupňa, z dôkazov vykonaných

prvostupňovým súdom vyvodil úplne opačný skutkový stav na zisťovanie najdôležitejšej

skutočnosti, u ktorého z účastníkov je predpoklad účelnejšieho využitia domu ako

aj na rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na určenie vecného bremena. Pokiaľ ide

o nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, toto treba vidieť v nesprávnej aplikácii

ustanovenia pri stanovovaní primeranej náhrady pri

vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v rámci vyporiadania v širšom zmysle. V tejto

súvislosti žalovaný uplatnil návrhom, že žiada započítať vo svoj prospech a zohľadniť

zhodnotenie nehnuteľnosti o 20 000-- Sk. Je úplne nesprávny a nelogický právny záver

odvolacieho súdu, že ak žalovaný nepožadoval proti žalobcovi zaplatenie zhodnotenia

v sume 20 000,-- Sk, niet takéhoto návrhu z jeho strany a preto ohľadne tejto sumy nemohol

odvolací súd rozhodnúť.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril...

V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva nehnuteľnosti - rodinného domu špecifikovaného vyššie v odôvodnení tohto

rozhodnutia a žalovaný sa vzájomným návrhom domáhal určenia práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu...

Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa a zamietol vzájomnú žalobu na určenie práva zodpovedajúcemu vecnému

bremenu, ... v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu vecne správne. Ako správne

odvolací súd uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa § 135c ods. 1 Občianskeho

(podľa ktorého vec

posudzoval aj súd prvého stupňa) vecné bremená bolo možné nadobudnúť aj výkonom

práva, t. j. vydržaním. Predpoklady vydržania sú uvedené v § 135a ods. 1 citovaného

, v súlade s ktorým právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže

vydržať iba oprávnený držiteľ, teda ten, kto tvrdené právo vykonáva pre seba a je

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že má právo k veci.

Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu

vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa

domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, alebo že má k veci právo, hoci v skutočnosti tomu tak

nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné

usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu

dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla

skutočnosti, týkajúce sa právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci alebo práva

a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne

oprávnený dôvod nadobudnutia držby). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať

o existujúci právny dôvod; postačí, ak by tu bol aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Vždy

je však potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno

s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu od každého spravodlivo požadovať,

nemal, resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu

vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré pre seba vykonáva, súčasne patrí.

Vychádzajúc z uvedených základných predpokladov oprávnenej držby odvolací súd

uviedol, že žalovaný na svoje tvrdenie, že k uzavretiu dohody dedičov o tom, že každý

vlastník teraz parciel č. 251, 252, 253, 254 a 255... je povinný strpieť bezodplatné užívanie

týchto nehnuteľností každému vlastníkovi domu..., došlo počas či po skončení dedičského

konania D 1701/63, neoznačil žiadne dôkazy. So zreteľom na to ako aj na skutkové zistenie

vyplývajúce z dokazovania listinami z dedičského spisu sp. zn. D 1701/63 potom vyvodil

záver, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie právneho dôvodu

nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť

ani k vydržaniu tohto práva, keď pre naplnenie zákonných podmienok vydržania nestačí iba

dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného užívania, hoci aj so súhlasom M. H.

(právnej predchodkyne žalobcu), ako bolo v konaní zistené. S týmto záverom odvolacieho

súdu sa dovolací súd stotožňuje. K tomu dovolací súd dodáva, že v konaní nespochybnený

dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného užívania vyššie označených nehnuteľností

žalovaným (a pred ním jeho právnou predchodkyňou) so súhlasom žalobcu (a pred ním jeho

právnej predchodkyne), vykazuje iba znaky oprávnenej detencie, pretože tak právna

predchodkyňa žalovaného ako aj sám žalovaný vykonávali oprávnenie uvedené

nehnuteľnosti užívať s vedomím, že im nepatria, v medziach daných im vlastníkom pozemku.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu... v ostatnej

napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného dovolanie

žalovaného zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou).“

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru (m. m. ).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle

je viazaný návrhom sťažovateľa (v danom prípade kvalifikovane zastúpeného advokátom),

t. j. námietkami uvedenými v petite sťažnosti. Nezaoberal sa preto ďalšími pripomienkami

sťažovateľa vyplývajúcimi z obsahu jeho sťažnosti. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj

skutočnosti a právne závery týkajúce sa zrušujúcej časti rozsudku najvyššieho súdu, ústavný

súd navyše dodáva, že v tejto časti nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa

, keďže o veci po jej zrušení a vrátení krajskému súdu

bude o nej tento ďalej konať a rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009