Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f58/373192.976763.pdf
PDF · 135.15 KB
No categories available
4Cdo/156/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Rudolfa Čirča, v právnej veci
žalobcu P. B., bývajúceho v K., proti žalovanému Š. K., bývajúcemu v B., zastúpenému
JUDr. T. S., advokátom v K., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam a o vzájomnom návrhu žalovaného o určenie práva vecného
bremena, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp.zn. 14 C 251/2002, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. januára 2007 sp.zn.
5 Co 25/2006, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. januára
2007 sp.zn. 5 Co 25/2006 v napadnutej časti, vo výroku o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu č. X., nachádzajúcemu sa na parcele č. X.
v katastrálnom území B., zapísanému na LV č. X. a v súvisiacom výroku o náhrade trov
konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach na
ďalšie konanie.
V ostatnej napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného,
dovolanie žalovaného z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 27. septembra 2005 č.k. 14 C 251/2002-116
v spojení s opravným uznesením z 13. decembra 2005 č.k. 14 C 251/2002-124 zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu súp.č. X. nachádzajúcemu sa
na parcele č. X. v katastrálnom území B., zapísanému na LV č. X. a vyporiadal ho tak, že
predmetný rodinný dom prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80 000,-- Sk z titulu úhrady spoluvlastníckeho podielu
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne určil, že každý vlastník parcely č. X. –
2 2
zastavané plochy o výmere X. m, parcely č. X. – zastavané plochy o výmere X. m, parcely
2 2
č. X. – zastavané plochy o výmere X. m, parcely č. X. – záhrady o výmere X. ma parcely
2
č. X. – zastavané plochy o výmere X. mzapísané na LV č. X. katastrálne územie B. je
povinný strpieť bezodplatné užívanie vyššie uvedených nehnuteľností každému vlastníkovi,
spoluvlastníkovi, či oprávnenému užívateľovi domu súp.č. X. nachádzajúceho sa na parcele
č. X. zapísaného na LV č. X. katastrálne územie B.. Účastníkom náhradu trov konania
nepriznal a žalobcovi aj žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy štátu,
každému z nich po 2 852,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci
samej (pokiaľ ide o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) odôvodnil tým, že
v konaní bolo preukázané, že k dohode účastníkov, ako spoluvlastníkov nedošlo, táto
nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná. Pri rozhodovaní, ktorému zo spoluvlastníkov vec
prikázať do výlučného vlastníctva prihliadol na skutočnosť, že žalobca je spoluvlastníkom
len v rozsahu jednej tretiny z celku a žalovaný v rozsahu dvoch tretín z celku. Hoci sa
hľadisko účelného využitia veci uplatňuje najmä pri rovnosti spoluvlastníckych podielov
spoluvlastníkov, prihliadal naň aj v tomto konaní, keď mal za preukázané, že žalobca má
v úmysle sporný dom predať, pričom žalovaný má v úmysle dom užívať pre vlastnú potrebu
na bývanie. Nepochybne žalovaný účelnejšie využije predmetný rodinný dom, ktorý je určený
na bývanie, ak ho bude po úprave (s ktorou už začal) osobne užívať a bývať v ňom. Hoci pri
rozhodovaní komu predmetný dom prikázať do výlučného vlastníctva môže súd prihliadať aj
na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil
o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval a pod.), jediný dôvod tvrdený žalobcom,
a to jeho výlučné vlastníctvo k pozemku pod domom, nepovažoval súd za tak významný,
aby ho uprednostnil pred zákonom výslovne upraveným, dokonca až dvomi dôvodmi
(veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci), zvlášť, ak k pozemku už dávno
a bez rozporov existoval dohodou spoluvlastníkov upravený režim užívania rešpektovaný až
doposiaľ. Preto po zrušení spoluvlastníctva k rodinnému domu s príslušenstvom tento prikázal
do výlučného vlastníctva žalovanému. Pri zisťovaní priemernej náhrady, ktorú má žalovaný
zaplatiť za ustupujúci spoluvlastnícky podiel žalobcu, vychádzal súd zo všeobecnej hodnoty
domu zistenej znalcom vo výške 200 000,-- Sk, po odpočítaní zisteného zhodnotenia
žalovaným v sume 20 000,-- Sk a pripočítaní všeobecnej hodnoty príslušenstva v sume
59 000,-- Sk, teda vychádzal zo všeobecnej hodnoty pre vyrovnanie zo sumy 239 000,-- Sk,
z ktorej jedna tretina zodpovedá sume 80 000,-- Sk. V časti vyhovenia vzájomnému návrhu
žalovaného na určenie práva vecného bremena bezodplatného užívania pozemku pod domom
a súvisiacej záhrady s hospodárskymi budovami každým vlastníkom, či oprávneným
užívateľom sporného rodinného domu súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že mal
za preukázané, že takýto spôsob užívania všetkých pozemkov si dohodli právni
predchodcovia účastníkov ešte v roku 1964, právna predchodkyňa žalobcu a po nej aj sám
žalobca (ako výlučný vlastník vyššie špecifikovaných pozemkov – pozn. dovolacieho súdu)
od roku 1964 takýto spôsob užívania akceptovali, nikdy od spoluvlastníkov a oprávnených
užívateľov domu nepožadovali žiadnu náhradu za užívanie týchto pozemkov, čím
rešpektovali dlhodobý nesporný a nerušený užívací stav a držbu. Žalovaný tak má naliehavý
právny záujem na podchytení dlhodobého výkonu práva bezodplatného užívania predmetných
pozemkov vlastníkmi a užívateľmi domu a jeho zosúladenia so stavom právnym, zápisom v
katastri nehnuteľností, a tým aj zabezpečenia riadneho užívania domu. O náhrade trov
konania účastníkov rozhodol podľa § 150 O.s.p. a o povinnosti účastníkov nahradiť trovy
konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 15. januára 2007 sp.zn.
5 Co 25/2006 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení podielového
spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu súp.č. X. nachádzajúcemu sa na parcele č. X.
v katastrálnom území B., zapísanému na LV č. X.. Zmenil rozsudok okresného súdu vo
výroku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov k tomuto domu tak, že sporný
rodinný dom prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému sumu 159 332,-- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti zmenil
rozsudok okresného súdu tak, že vzájomný návrh žalovaného zamietol. Žalobcu a žalovaného
zaviazal nahradiť štátu trovy konania, každého vo výške 2 852,-- Sk do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ okresný súd zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k predmetnému domu, napadnuté rozhodnutie je vecne
správne. Pri vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva k domovej nehnuteľnosti
prikázaním veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov však napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď nesprávna aplikácia
ustanovenia § .42 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri vyporiadavaní zrušovaného podielového
spoluvlastníctva v poradí druhým záväzným spôsobom (keďže reálne rozdelenie veci nebolo
možné) mala vplyv aj na nedostatočné (nesprávne) zistenie skutkového stavu potrebného pre
správne rozhodnutie. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd pri výklade
ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval (nesprávne), že aj pre
vyporiadanie prikázaním spoločnej veci niektorému z podielových spoluvlastníkov
za primeranú náhradu sú “zakotvené“ tri kritériá, a to okrem účelného využitia veci
a násilného správania sa podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom aj (a to
na prvom mieste) veľkosť spoluvlastníckych podielov, pričom pri rozhodovaní komu
z účastníkov prikáže nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, prihliadol práve na hľadisko
veľkosti podielov a na účelné využitie veci (hľadisko násilného správania sa spoluvlastníkov
neprichádzalo do úvahy). Pri posúdení hľadiska účelného využitia veci okresný súd dospel
k záveru, že žalovaný účelnejšie využije predmetnú nehnuteľnosť, nakoľko mal
za preukázané, že žalovaný má úmysel sporný dom užívať na bývanie, pričom žalobca má
úmysel ho predať. Pre takýto záver však nemal dostatok dôvodov, lebo z vykonaných
dôkazov také skutkové zistenia jednoznačne nevyplývajú. V tejto súvislosti odvolací súd
poukázal na to, že z výpovedí účastníkov vyplynuli rozdielne a aj protichodné tvrdenia
ohľadne skutočnosti, čo bolo obsahom rozhovoru žalobcu s majiteľkou realitnej kancelárie
Ing. B., preto bolo povinnosťou okresného súdu Ing. B. vypočuť. Pokiaľ tak okresný súd
neurobil a neodstránil rozpory v tvrdeniach účastníkov, nemohol dôjsť bez ďalšieho
k jednoznačnému záveru o preukázaní skutočnosti, že žalobca mal v úmysle spornú domovú
nehnuteľnosť predať. Preto v rámci odvolacieho konania odvolací súd doplnil dokazovanie
výsluchom svedkyne Ing. B., ktorá si však nepamätala, že by žalovanému povedala, že
žalobca chce dom predať, spomenula si len, že pri rozhovore so žalobcom mohlo ísť o predaj
nehnuteľnosti, ale nevedela s určitosťou, či o predaj domu alebo pozemku, alebo domu aj
pozemkov. Po takomto doplnení dokazovania odvolací súd ustálil skutkový stav tak, že
úmysel žalobcu predať dom sa nepreukázal a preto pri posudzovaní hľadiska účelného
využitia domu, pokiaľ ide o žalobcu, bolo potrebné vychádzať z toho, že dom chce rovnako
ako žalovaný, užívať na bývanie. Preto bolo možné urobiť záver, že predpoklad účelnejšieho
využitia domu svedčí viac žalobcovi ako vlastníkovi pozemku, na ktorom je dom postavený a
2
ktorý má výmeru presahujúcu 1000 ma je vlastníkom aj naň nadväzujúcich pozemkov
(záhrad). Pokiaľ ide o primeranú náhradu pri vyporiadaní zrušeného podielového
spoluvlastníctva, odvolací súd vychádzal zo všeobecnej ceny domovej nehnuteľnosti zistenej
znaleckým dokazovaním vo výške 180 000,-- Sk (po odpočítaní investícií vložených
žalovaným v sume 20 000,-- Sk) a vo výške 59 000,-- Sk u drobných stavieb, ako jej súčasti,
ktorú cenu účastníci uznali ako základ primeranej náhrady, na základe čoho je žalobca
povinný zaplatiť žalovanému sumu 159 332,-- Sk ako protihodnotu jeho spoluvlastníckeho
podielu (X.) k predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že v rámci
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva možno vykonať aj vyporiadanie v tzv.
širšom zmysle, ale súd tak môže urobiť iba na základe návrhu účastníka. V danej veci
žalovaný síce tvrdil, že do predmetnej veci investoval a znaleckým dokazovaním aj bola
zistená výška investícií 20 000,-- Sk, návrh na zaplatenie týchto investícií však nepodal,
nebolo preto možné o zaplatení sumy 20 000,-- Sk konať a rozhodnúť. V časti o zamietnutí
vzájomného návrhu žalovaného odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že aj keď
podmienky vydržania výkonu práva vecného bremena posudzoval okresný súd podľa
správnych právnych predpisov, nerozhodol správne. Právnym dôvodom, z ktorého žalovaný
vyvodzuje vydržanie vecného bremena označeného v návrhu, má byť dohoda O. H. st., O. H.
ml., M. H. (právnej predchodkyne žalobcu) a A. K. (právnej predchodkyne žalovaného) ako
dedičov po poručiteľke A. H., rod. K., zomrelej X., ku ktorej malo dôjsť po skončení
dedičského konania vedeného na bývalom Štátnom notárstve v Košiciach pod sp.zn.
D 1701/63, pričom okresný súd existenciu tejto dohody odôvodnil iba tvrdením žalovaného a
nezaoberal sa námietkou žalobcu, že dom nebol predmetom uvedeného dedičského konania,
ale bola ako majetok poručiteľky prejednaný až v dedičskom konaní D 23/2000, preto už
z tohto dôvodu k tvrdenej dohode v roku 1964 nemohlo dôjsť. V tejto súvislosti okresný súd
ani nevykonal dokazovanie uvedenými dedičskými spismi. Odvolací súd po doplnení
dokazovania listinami z dedičského spisu sp.zn. D 1701/63 potom uzavrel, že na preukázanie
základného predpokladu vydržania tvrdeného vecného bremena, t.j. existencie právneho
dôvodu, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že právnym predchodcom žalovaného na jednej
strane patrí právo bezodplatného užívania k nehnuteľnostiam vlastnícky patriacim M. H., t.j.
právnej predchodkyni žalobcu a na druhej strane, že M. H. bola povinná trpieť výkon tohto
práva, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Nesplnenie tohto predpokladu má za následok
nesplnenie zákonných podmienok vydržania, keďže tento predpoklad musí byť preukázaný
jednoznačne. Pre naplnenie zákonných podmienok vydržania nestačí iba dlhodobý a nerušený
výkon práva bezodplatného užívania, hoci aj so súhlasom M. H., ako to bolo v konaní
zistené. Dobromyseľnosť užívania pozemkov v ich celej výmere, teda v rozsahu, v akom
malo navrhované vecné bremeno vzniknúť spochybňuje aj skutočnosť, že pozemky až do
svojej smrti (25. februára 2000) užívala rovnako aj M. H., teda vlastníčka, z čoho už je
zrejmé, že nebola povinná strpieť vecné bremeno užívania pozemkov v rozsahu návrhu
žalovaného. Výrok o trovách konania odôvodnil tým, že žalobca mal v konaní úspech, avšak
nenavrhol rozhodnúť o povinnosti nahradiť trovy konania, preto o nich nebolo rozhodnuté
a žalovaný, ktorý uplatnil náhradu trov konania, nemal v konaní úspech. O trovách konania
štátu rozhodol zhodne s rozhodnutím okresného súdu.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, navrhol ho
vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva a zamietnutý vzájomný návrh na určenie práva vecného bremena, spolu
s výrokom o náhrade trov konania zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie z dôvodov, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Odvolaciemu súdu
vytkol, že v napadnutom rozhodnutí rozhodoval o zmene prvostupňového rozsudku s hrubým
porušením ustanovenia § 213 ods. 1/, 2/, a 3/ O.s.p, keď s výnimkou jediného dôkazu
výsluchom svedkyne Ing. B., bez toho, aby zopakoval čo i len jediný dôkaz vykonaný súdom
prvého stupňa, z dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom vyvodil úplne opačný skutkový
stav na zisťovanie najdôležitejšej skutočnosti, u ktorého z účastníkov je predpoklad
účelnejšieho využitia domu ako aj na rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na určenie
vecného bremena. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, toto treba
vidieť v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri
stanovovaní primeranej náhrady pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v rámci
vyporiadania v širšom zmysle. V tejto súvislosti žalovaný uplatnil návrhom, že žiada
započítať vo svoj prospech a zohľadniť zhodnotenie nehnuteľnosti o 20 000 -- Sk. Je úplne
nesprávny a nelogický právny záver odvolacieho súdu, že ak žalovaný nepožadoval proti
žalobcovi zaplatenie zhodnotenia v sume 20 000,-- Sk, niet takéhoto návrhu z jeho strany
a preto ohľadne tejto sumy nemohol odvolací súd rozhodnúť.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje
znaky rozsudku podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.
Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Existenciu práve tejto vady dovolateľ namietal konštatovaním, že odvolací
súd sa dopustil hrubého porušenia ustanovenia § 213 ods. 1 až 3 O.s.p., keď s výnimkou
jediného dôkazu výsluchom svedkyne Ing. B. bez toho, aby zopakoval čo i len jediný dôkaz
vykonaný súdom prvého stupňa, z ním vykonaných dôkazov sám vyvodil úplne opačný
skutkový stav na zisťovanie najdôležitejšej skutočnosti, u ktorého z účastníkov je predpoklad
účelnejšieho využitia domu ako aj na rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na určenie
vecného bremena. S takýmto tvrdením dovolateľa sa dovolací súd nestotožňuje.
V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva nehnuteľnosti – rodinného domu špecifikovaného vyššie v odôvodnení tohto
rozhodnutia a žalovaný sa vzájomným návrhom domáhal určenia práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu.
Ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh
niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie
veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť
a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec
žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov
(§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv
založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek
spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie.
Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval
v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Určité obmedzenie
v tomto smere obsahuje len § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý výnimočne umožňuje
zamietnutie návrhu na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je
jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých
právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto veci. Najprirodzenejším
spôsobom likvidácie spoluvlastníckych vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov
podľa výšky ich podielov. Predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva
však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska), a že jej rozdelenie je aj funkčne
opodstatnené.
Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia
a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým
spoluvlastníkom za primeranú náhradu. Zákonom nevysloveným, ale z povahy veci
vyplývajúcim predpokladom je, že o spoločnú vec má niektorý zo spoluvlastníkov záujem a je
schopný za ňu zaplatiť primeranú náhradu. Pri určení, ktorému zo spoluvlastníkov vec
prikáže, zákon zdôrazňuje hľadisko účelného využitia veci a násilného správania podielového
spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Tieto hľadiská spolu s hľadiskom veľkosti
spoluvlastníckych podielov sú pre súd rozhodujúcimi hľadiskami.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného s tým, že je nesporné, že k dohode spoluvlastníkov
nedošlo, že domová nehnuteľnosť, ktorá je predmetom spoluvlastníctva v podiele X./3
v prospech žalobcu a X. v prospech žalovaného nie je reálne deliteľná, a že pri určení,
ktorému zo spoluvlastníkov súd vec prikáže neprichádza do úvahy zákonné hľadisko
násilného správania podielového spoluvlastníka voči druhému podielovému spoluvlastníkovi,
bolo potrebné pre rozhodnutie veci mimo veľkosti spoluvlastníckych podielov zohľadniť
zákonom akcentované hľadisko účelného využitia veci. Práve pri posúdení tohto hľadiska súd
prvého stupňa, majúc za preukázané, že žalobca má úmysel sporný dom predať a žalovaný má
úmysel ho užívať na bývanie (za ktorým účelom už aj do nehnuteľnosti investoval
20 000,-- Sk) dospel k záveru, že účelnejšie využije predmetnú nehnuteľnosť žalovaný. Ako
však v tejto súvislosti správne uviedol odvolací súd, skutkové zistenia na základe dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa takýto právny záver neodôvodňujú. Pravdou totiž je, že súd
prvého stupňa žiadnym spôsobom neodstránil rozpory vo výpovediach účastníkov ohľadne
skutočnosti žalovaným tvrdenej a žalobcom popieranej, že žalobca mal v úmysle spornú
domovú nehnuteľnosť predať. Jediným dôkazom, ktorý by mohol žalovaným tvrdený úmysel
žalobcu dom predať potvrdiť alebo vyvrátiť, bol výsluch svedkyne Ing. B., majiteľky realitnej
kancelárie, s ktorou mal žalobca o predaji nehnuteľnosti rokovať. Pokiaľ takýto dôkaz súd
prvého stupňa ale nevykonal, aj keď ho účastníci nenavrhli, jeho doplnením v rámci
odvolacieho konania odvolacím súdom, keďže išlo o dôkaz, ktorého vykonanie bolo
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 veta tretia O.s.p.), konanie pred odvolacím
súdom nie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
vo vzťahu k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva po jeho zrušení. Takýto postup
odvolacieho súdu bol v súlade s ustanovením § 213 ods. 4 O.s.p. Na správnosť rozhodnutia
o vzájomnom návrhu žalovaného uvedené doplnenie dokazovania odvolacím súdom vplyv
nemalo.
V nadväznosti na posledne uvedené v súvislosti s vyporiadaním podielového
spoluvlastníctva účastníkov po jeho zrušení, odvolací súd dospel k opačnému záveru ako súd
prvého stupňa, teda, že predpoklad účelnejšieho využitia domu svedčí viac žalobcovi. I keď
nemožno súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého hľadisko veľkosti
spoluvlastníckych podielov zákon výslovne neustanovuje pri zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva za situácie reálnej nedeliteľnosti veci, táto úvaha odvolacieho
súdu nemala vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia o prikázaní predmetného domu
do výlučného vlastníctva žalobcu. Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že
za situácie, keď sa výpoveďou svedkyne Ing. B. nepreukázalo tvrdenie žalovaného o tom, že
mu sama svedkyňa povedala, že žalobca chce dom predať, ani to, že by sa žalobca obrátil na
svedkyňu za účelom predaja tohto domu, pokiaľ ide o žalobcu, bolo potrebné vychádzať
z toho, že dom chce, rovnako ako žalovaný, užívať na bývanie. Správny je potom záver
odvolacieho súdu o tom, že predpoklad účelnejšieho využitia domu svedčí v prospech žalobcu
ako výlučného vlastníka pozemku, na ktorom je dom postavený a ktorý má výmeru
2
presahujúcu 1000 m, a je vlastníkom aj ďalších, naň nadväzujúcich pozemkov. Účelnosť
lepšieho využitia domu žalobcom treba v konkrétnom prípade vidieť i v tom, že prikázaním
tohto domu do výlučného vlastníctva žalobcu sa fakticky do budúcna zamedzuje vzniku
ďalších súdnych sporov medzi účastníkmi, ku ktorým by s pravdepodobnosťou hraničiacou
s istotou v súvislosti s užívaním, resp. akýmkoľvek nakladaním s pozemkami vo výlučnom
vlastníctve žalobcu došlo.
Nesprávny je však záver odvolacieho súdu v časti výšky náhrady za spoluvlastnícky
podiel žalovaného, na vyplatenie ktorej bol zaviazaný žalobca. V tejto časti rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Keďže medzi účastníkmi
nie je sporné (a konštatuje sa to i v podanom znaleckom posudku), že žalovaný investíciami
zhodnotil domovú nehnuteľnosť o 20 000,-- Sk, je nesprávny záver odvolacieho súdu, že ak
žalovaný nepožadoval proti žalobcovi zaplatenie zhodnotenia v sume 20 000,-- Sk, niet
takéhoto návrhu z jeho strany a preto ohľadne tejto sumy nemohol odvolací súd rozhodnúť.
Ak totiž žalovaný žiadal dom prikázať do svojho výlučného vlastníctva, nemohol si súčasne
uplatniť, aby mu navyše žalobca zaplatil aj zhodnotenie 20 000,-- Sk, ak by on mal vyplácať
žalobcu. Tento nárok žalovaný procesným úkonom uplatnil proti žalobcovi, ale preto, že sa
domáhal prikázania domu do svojho výlučného vlastníctva, mohol tak urobiť len formou
odpočítania od všeobecnej hodnoty domu vo svoj prospech a len z rozdielu vypočítaním
protihodnoty zo všeobecnej ceny, ktorú by mal vyplatiť žalobcovi. Preto pri výpočte výšky
náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovaného je potrebné v jeho prospech započítať ním
vykonané zhodnotenie domovej nehnuteľnosti 20 000,-- Sk.
Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa a zamietol vzájomnú žalobu na určenie práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu, aj v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu vecne správne. Ako správne
odvolací súd uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa § 135c ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení novely vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. (podľa ktorého vec
posudzoval aj súd prvého stupňa) vecné bremená bolo možné nadobudnúť aj výkonom práva,
t.j. vydržaním. Predpoklady vydržania sú uvedené v § 135a ods. 1 citovaného Občianskeho
zákonníka, v súlade s ktorým právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže vydržať iba
oprávnený držiteľ, teda ten, kto tvrdené právo vykonáva pre seba a je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že má právo k veci.
Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu
vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa
domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, alebo že má k veci právo, hoci v skutočnosti tomu tak
nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné
usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla
skutočnosti, týkajúce sa právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci alebo práva a svedčiace
o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod
nadobudnutia držby). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod;
postačí, ak by tu bol aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Vždy je však potrebné brať
do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti
a povahu konkrétneho prípadu od každého spravodlivo požadovať, nemal, resp. nemohol mať
počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda
alebo právo, ktoré pre seba vykonáva, súčasne patrí.
Vychádzajúc z uvedených základných predpokladov oprávnenej držby odvolací súd
uviedol, že žalovaný na svoje tvrdenie, že k uzavretiu dohody dedičov o tom, že každý
vlastník teraz parciel č. X., X., X., X. a X. zapísaných na LV č. X. katastrálne územie B. je
povinný strpieť bezodplatné užívanie týchto nehnuteľností každému vlastníkovi domu teraz
súp.č. X. na parcele č. X. zapísanému na LV č. X. katastrálne územie B., došlo počas či po
skončení dedičského konania D 1701/63, neoznačil žiadne dôkazy. So zreteľom na to ako aj
na skutkové zistenie vyplývajúce z dokazovania listinami z dedičského spisu sp.zn.
D 1701/63 potom vyvodil záver, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
existencie právneho dôvodu nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť ani k vydržaniu tohto práva, keď pre naplnenie
zákonných podmienok vydržania nestačí iba dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného
užívania, hoci aj so súhlasom M. H. (právnej predchodkyne žalobcu), ako bolo v konaní
zistené. S týmto záverom odvolacieho súdu sa dovolací súd stotožňuje. K tomu dovolací súd
dodáva, že v konaní nespochybnený dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného
užívania vyššie označených nehnuteľností žalovaným (a pred ním jeho právnou
predchodkyňou) so súhlasom žalobcu (a pred ním jeho právnej predchodkyne), vykazuje iba
znaky oprávnenej detencie, pretože tak právna predchodkyňa žalovaného ako aj sám žalovaný
vykonávali oprávnenie uvedené nehnuteľnosti užívať s vedomím, že im nepatria, v medziach
daných im vlastníkom pozemku.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej časti,
vo výroku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov k predmetnému rodinnému
domu a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou a ods. 2 O.s.p.)
a v ostatnej napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného
dovolanie žalovaného zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová