Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/156/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Rudolfa Čirča, v právnej veci

žalobcu P. B., bývajúceho v K., proti žalovanému Š. K., bývajúcemu v B., zastúpenému

JUDr. T. S., advokátom v K., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam a o vzájomnom návrhu žalovaného o určenie práva vecného

bremena, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp.zn. , o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. januára 2007 sp.zn.

, rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. januára

2007 sp.zn. v napadnutej časti, vo výroku o vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu č. X., nachádzajúcemu sa na parcele č. X.

v katastrálnom území B., zapísanému na LV č. X. a v súvisiacom výroku o náhrade trov

konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie.

V ostatnej napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného,

dovolanie žalovaného z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 27. septembra 2005 č.k. -116

v spojení s opravným uznesením z 13. decembra 2005 č.k. -124 zrušil

podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu súp.č. X. nachádzajúcemu sa

na parcele č. X. v katastrálnom území B., zapísanému na LV č. X. a vyporiadal ho tak, že

predmetný rodinný dom prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného. Žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80 000,-- Sk z titulu úhrady spoluvlastníckeho podielu

do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne určil, že každý vlastník parcely č. X. –

2 2

zastavané plochy o výmere X. m, parcely č. X. – zastavané plochy o výmere X. m, parcely

2 2

č. X. – zastavané plochy o výmere X. m, parcely č. X. – záhrady o výmere X. ma parcely

2

č. X. – zastavané plochy o výmere X. mzapísané na LV č. X. katastrálne územie B. je

povinný strpieť bezodplatné užívanie vyššie uvedených nehnuteľností každému vlastníkovi,

spoluvlastníkovi, či oprávnenému užívateľovi domu súp.č. X. nachádzajúceho sa na parcele

č. X. zapísaného na LV č. X. katastrálne územie B.. Účastníkom náhradu trov konania

nepriznal a žalobcovi aj žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy štátu,

každému z nich po 2 852,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci

samej (pokiaľ ide o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) odôvodnil tým, že

v konaní bolo preukázané, že k dohode účastníkov, ako spoluvlastníkov nedošlo, táto

nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná. Pri rozhodovaní, ktorému zo spoluvlastníkov vec

prikázať do výlučného vlastníctva prihliadol na skutočnosť, že žalobca je spoluvlastníkom

len v rozsahu jednej tretiny z celku a žalovaný v rozsahu dvoch tretín z celku. Hoci sa

hľadisko účelného využitia veci uplatňuje najmä pri rovnosti spoluvlastníckych podielov

spoluvlastníkov, prihliadal naň aj v tomto konaní, keď mal za preukázané, že žalobca má

v úmysle sporný dom predať, pričom žalovaný má v úmysle dom užívať pre vlastnú potrebu

na bývanie. Nepochybne žalovaný účelnejšie využije predmetný rodinný dom, ktorý je určený

na bývanie, ak ho bude po úprave (s ktorou už začal) osobne užívať a bývať v ňom. Hoci pri

rozhodovaní komu predmetný dom prikázať do výlučného vlastníctva môže súd prihliadať aj

na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil

o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval a pod.), jediný dôvod tvrdený žalobcom,

a to jeho výlučné vlastníctvo k pozemku pod domom, nepovažoval súd za tak významný,

aby ho uprednostnil pred zákonom výslovne upraveným, dokonca až dvomi dôvodmi

(veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci), zvlášť, ak k pozemku už dávno

a bez rozporov existoval dohodou spoluvlastníkov upravený režim užívania rešpektovaný až

doposiaľ. Preto po zrušení spoluvlastníctva k rodinnému domu s príslušenstvom tento prikázal

do výlučného vlastníctva žalovanému. Pri zisťovaní priemernej náhrady, ktorú má žalovaný

zaplatiť za ustupujúci spoluvlastnícky podiel žalobcu, vychádzal súd zo všeobecnej hodnoty

domu zistenej znalcom vo výške 200 000,-- Sk, po odpočítaní zisteného zhodnotenia

žalovaným v sume 20 000,-- Sk a pripočítaní všeobecnej hodnoty príslušenstva v sume

59 000,-- Sk, teda vychádzal zo všeobecnej hodnoty pre vyrovnanie zo sumy 239 000,-- Sk,

z ktorej jedna tretina zodpovedá sume 80 000,-- Sk. V časti vyhovenia vzájomnému návrhu

žalovaného na určenie práva vecného bremena bezodplatného užívania pozemku pod domom

a súvisiacej záhrady s hospodárskymi budovami každým vlastníkom, či oprávneným

užívateľom sporného rodinného domu súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že mal

za preukázané, že takýto spôsob užívania všetkých pozemkov si dohodli právni

predchodcovia účastníkov ešte v roku 1964, právna predchodkyňa žalobcu a po nej aj sám

žalobca (ako výlučný vlastník vyššie špecifikovaných pozemkov – pozn. dovolacieho súdu)

od roku 1964 takýto spôsob užívania akceptovali, nikdy od spoluvlastníkov a oprávnených

užívateľov domu nepožadovali žiadnu náhradu za užívanie týchto pozemkov, čím

rešpektovali dlhodobý nesporný a nerušený užívací stav a držbu. Žalovaný tak má naliehavý

právny záujem na podchytení dlhodobého výkonu práva bezodplatného užívania predmetných

pozemkov vlastníkmi a užívateľmi domu a jeho zosúladenia so stavom právnym, zápisom v

katastri nehnuteľností, a tým aj zabezpečenia riadneho užívania domu. O náhrade trov

konania účastníkov rozhodol podľa a o povinnosti účastníkov nahradiť trovy

konania štátu rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 15. januára 2007 sp.zn.

potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení podielového

spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu súp.č. X. nachádzajúcemu sa na parcele č. X.

v katastrálnom území B., zapísanému na LV č. X.. Zmenil rozsudok okresného súdu vo

výroku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov k tomuto domu tak, že sporný

rodinný dom prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému sumu 159 332,-- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že vzájomný návrh žalovaného zamietol. Žalobcu a žalovaného

zaviazal nahradiť štátu trovy konania, každého vo výške 2 852,-- Sk do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ okresný súd zrušil

podielové spoluvlastníctvo účastníkov k predmetnému domu, napadnuté rozhodnutie je vecne

správne. Pri vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva k domovej nehnuteľnosti

prikázaním veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov však napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď nesprávna aplikácia

ustanovenia § .42 ods. 1 pri vyporiadavaní zrušovaného podielového

spoluvlastníctva v poradí druhým záväzným spôsobom (keďže reálne rozdelenie veci nebolo

možné) mala vplyv aj na nedostatočné (nesprávne) zistenie skutkového stavu potrebného pre

správne rozhodnutie. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd pri výklade

ustanovenia konštatoval (nesprávne), že aj pre

vyporiadanie prikázaním spoločnej veci niektorému z podielových spoluvlastníkov

za primeranú náhradu sú “zakotvené“ tri kritériá, a to okrem účelného využitia veci

a násilného správania sa podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom aj (a to

na prvom mieste) veľkosť spoluvlastníckych podielov, pričom pri rozhodovaní komu

z účastníkov prikáže nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, prihliadol práve na hľadisko

veľkosti podielov a na účelné využitie veci (hľadisko násilného správania sa spoluvlastníkov

neprichádzalo do úvahy). Pri posúdení hľadiska účelného využitia veci okresný súd dospel

k záveru, že žalovaný účelnejšie využije predmetnú nehnuteľnosť, nakoľko mal

za preukázané, že žalovaný má úmysel sporný dom užívať na bývanie, pričom žalobca má

úmysel ho predať. Pre takýto záver však nemal dostatok dôvodov, lebo z vykonaných

dôkazov také skutkové zistenia jednoznačne nevyplývajú. V tejto súvislosti odvolací súd

poukázal na to, že z výpovedí účastníkov vyplynuli rozdielne a aj protichodné tvrdenia

ohľadne skutočnosti, čo bolo obsahom rozhovoru žalobcu s majiteľkou realitnej kancelárie

Ing. B., preto bolo povinnosťou okresného súdu Ing. B. vypočuť. Pokiaľ tak okresný súd

neurobil a neodstránil rozpory v tvrdeniach účastníkov, nemohol dôjsť bez ďalšieho

k jednoznačnému záveru o preukázaní skutočnosti, že žalobca mal v úmysle spornú domovú

nehnuteľnosť predať. Preto v rámci odvolacieho konania odvolací súd doplnil dokazovanie

výsluchom svedkyne Ing. B., ktorá si však nepamätala, že by žalovanému povedala, že

žalobca chce dom predať, spomenula si len, že pri rozhovore so žalobcom mohlo ísť o predaj

nehnuteľnosti, ale nevedela s určitosťou, či o predaj domu alebo pozemku, alebo domu aj

pozemkov. Po takomto doplnení dokazovania odvolací súd ustálil skutkový stav tak, že

úmysel žalobcu predať dom sa nepreukázal a preto pri posudzovaní hľadiska účelného

využitia domu, pokiaľ ide o žalobcu, bolo potrebné vychádzať z toho, že dom chce rovnako

ako žalovaný, užívať na bývanie. Preto bolo možné urobiť záver, že predpoklad účelnejšieho

využitia domu svedčí viac žalobcovi ako vlastníkovi pozemku, na ktorom je dom postavený a

2

ktorý má výmeru presahujúcu 1000 ma je vlastníkom aj naň nadväzujúcich pozemkov

(záhrad). Pokiaľ ide o primeranú náhradu pri vyporiadaní zrušeného podielového

spoluvlastníctva, odvolací súd vychádzal zo všeobecnej ceny domovej nehnuteľnosti zistenej

znaleckým dokazovaním vo výške 180 000,-- Sk (po odpočítaní investícií vložených

žalovaným v sume 20 000,-- Sk) a vo výške 59 000,-- Sk u drobných stavieb, ako jej súčasti,

ktorú cenu účastníci uznali ako základ primeranej náhrady, na základe čoho je žalobca

povinný zaplatiť žalovanému sumu 159 332,-- Sk ako protihodnotu jeho spoluvlastníckeho

podielu (X.) k predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že v rámci

zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva možno vykonať aj vyporiadanie v tzv.

širšom zmysle, ale súd tak môže urobiť iba na základe návrhu účastníka. V danej veci

žalovaný síce tvrdil, že do predmetnej veci investoval a znaleckým dokazovaním aj bola

zistená výška investícií 20 000,-- Sk, návrh na zaplatenie týchto investícií však nepodal,

nebolo preto možné o zaplatení sumy 20 000,-- Sk konať a rozhodnúť. V časti o zamietnutí

vzájomného návrhu žalovaného odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že aj keď

podmienky vydržania výkonu práva vecného bremena posudzoval okresný súd podľa

správnych právnych predpisov, nerozhodol správne. Právnym dôvodom, z ktorého žalovaný

vyvodzuje vydržanie vecného bremena označeného v návrhu, má byť dohoda O. H. st., O. H.

ml., M. H. (právnej predchodkyne žalobcu) a A. K. (právnej predchodkyne žalovaného) ako

dedičov po poručiteľke A. H., rod. K., zomrelej X., ku ktorej malo dôjsť po skončení

dedičského konania vedeného na bývalom Štátnom notárstve v Košiciach pod sp.zn.

D 1701/63, pričom okresný súd existenciu tejto dohody odôvodnil iba tvrdením žalovaného a

nezaoberal sa námietkou žalobcu, že dom nebol predmetom uvedeného dedičského konania,

ale bola ako majetok poručiteľky prejednaný až v dedičskom konaní D 23/2000, preto už

z tohto dôvodu k tvrdenej dohode v roku 1964 nemohlo dôjsť. V tejto súvislosti okresný súd

ani nevykonal dokazovanie uvedenými dedičskými spismi. Odvolací súd po doplnení

dokazovania listinami z dedičského spisu sp.zn. D 1701/63 potom uzavrel, že na preukázanie

základného predpokladu vydržania tvrdeného vecného bremena, t.j. existencie právneho

dôvodu, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že právnym predchodcom žalovaného na jednej

strane patrí právo bezodplatného užívania k nehnuteľnostiam vlastnícky patriacim M. H., t.j.

právnej predchodkyni žalobcu a na druhej strane, že M. H. bola povinná trpieť výkon tohto

práva, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Nesplnenie tohto predpokladu má za následok

nesplnenie zákonných podmienok vydržania, keďže tento predpoklad musí byť preukázaný

jednoznačne. Pre naplnenie zákonných podmienok vydržania nestačí iba dlhodobý a nerušený

výkon práva bezodplatného užívania, hoci aj so súhlasom M. H., ako to bolo v konaní

zistené. Dobromyseľnosť užívania pozemkov v ich celej výmere, teda v rozsahu, v akom

malo navrhované vecné bremeno vzniknúť spochybňuje aj skutočnosť, že pozemky až do

svojej smrti (25. februára 2000) užívala rovnako aj M. H., teda vlastníčka, z čoho už je

zrejmé, že nebola povinná strpieť vecné bremeno užívania pozemkov v rozsahu návrhu

žalovaného. Výrok o trovách konania odôvodnil tým, že žalobca mal v konaní úspech, avšak

nenavrhol rozhodnúť o povinnosti nahradiť trovy konania, preto o nich nebolo rozhodnuté

a žalovaný, ktorý uplatnil náhradu trov konania, nemal v konaní úspech. O trovách konania

štátu rozhodol zhodne s rozhodnutím okresného súdu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, navrhol ho

vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa o vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva a zamietnutý vzájomný návrh na určenie práva vecného bremena, spolu

s výrokom o náhrade trov konania zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie z dôvodov, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Odvolaciemu súdu

vytkol, že v napadnutom rozhodnutí rozhodoval o zmene prvostupňového rozsudku s hrubým

porušením ustanovenia § 213 ods. 1/, 2/, a 3/ O.s.p, keď s výnimkou jediného dôkazu

výsluchom svedkyne Ing. B., bez toho, aby zopakoval čo i len jediný dôkaz vykonaný súdom

prvého stupňa, z dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom vyvodil úplne opačný skutkový

stav na zisťovanie najdôležitejšej skutočnosti, u ktorého z účastníkov je predpoklad

účelnejšieho využitia domu ako aj na rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na určenie

vecného bremena. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, toto treba

vidieť v nesprávnej aplikácii ustanovenia pri

stanovovaní primeranej náhrady pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v rámci

vyporiadania v širšom zmysle. V tejto súvislosti žalovaný uplatnil návrhom, že žiada

započítať vo svoj prospech a zohľadniť zhodnotenie nehnuteľnosti o 20 000 -- Sk. Je úplne

nesprávny a nelogický právny záver odvolacieho súdu, že ak žalovaný nepožadoval proti

žalobcovi zaplatenie zhodnotenia v sume 20 000,-- Sk, niet takéhoto návrhu z jeho strany

a preto ohľadne tejto sumy nemohol odvolací súd rozhodnúť.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu ( ).

V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje

znaky rozsudku podľa

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/

Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní

najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Existenciu práve tejto vady dovolateľ namietal konštatovaním, že odvolací

súd sa dopustil hrubého porušenia ustanovenia až 3 , keď s výnimkou

jediného dôkazu výsluchom svedkyne Ing. B. bez toho, aby zopakoval čo i len jediný dôkaz

vykonaný súdom prvého stupňa, z ním vykonaných dôkazov sám vyvodil úplne opačný

skutkový stav na zisťovanie najdôležitejšej skutočnosti, u ktorého z účastníkov je predpoklad

účelnejšieho využitia domu ako aj na rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na určenie

vecného bremena. S takýmto tvrdením dovolateľa sa dovolací súd nestotožňuje.

V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva nehnuteľnosti – rodinného domu špecifikovaného vyššie v odôvodnení tohto

rozhodnutia a žalovaný sa vzájomným návrhom domáhal určenia práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu.

Ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh

niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie

veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému

alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť

a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec

žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov

( ).

Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv

založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek

spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie.

Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval

v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Určité obmedzenie

v tomto smere obsahuje len , ktorý výnimočne umožňuje

zamietnutie návrhu na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je

jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých

právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto veci. Najprirodzenejším

spôsobom likvidácie spoluvlastníckych vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov

podľa výšky ich podielov. Predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva

však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska), a že jej rozdelenie je aj funkčne

opodstatnené.

Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia

a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým

spoluvlastníkom za primeranú náhradu. Zákonom nevysloveným, ale z povahy veci

vyplývajúcim predpokladom je, že o spoločnú vec má niektorý zo spoluvlastníkov záujem a je

schopný za ňu zaplatiť primeranú náhradu. Pri určení, ktorému zo spoluvlastníkov vec

prikáže, zákon zdôrazňuje hľadisko účelného využitia veci a násilného správania podielového

spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Tieto hľadiská spolu s hľadiskom veľkosti

spoluvlastníckych podielov sú pre súd rozhodujúcimi hľadiskami.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného s tým, že je nesporné, že k dohode spoluvlastníkov

nedošlo, že domová nehnuteľnosť, ktorá je predmetom spoluvlastníctva v podiele X./3

v prospech žalobcu a X. v prospech žalovaného nie je reálne deliteľná, a že pri určení,

ktorému zo spoluvlastníkov súd vec prikáže neprichádza do úvahy zákonné hľadisko

násilného správania podielového spoluvlastníka voči druhému podielovému spoluvlastníkovi,

bolo potrebné pre rozhodnutie veci mimo veľkosti spoluvlastníckych podielov zohľadniť

zákonom akcentované hľadisko účelného využitia veci. Práve pri posúdení tohto hľadiska súd

prvého stupňa, majúc za preukázané, že žalobca má úmysel sporný dom predať a žalovaný má

úmysel ho užívať na bývanie (za ktorým účelom už aj do nehnuteľnosti investoval

20 000,-- Sk) dospel k záveru, že účelnejšie využije predmetnú nehnuteľnosť žalovaný. Ako

však v tejto súvislosti správne uviedol odvolací súd, skutkové zistenia na základe dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa takýto právny záver neodôvodňujú. Pravdou totiž je, že súd

prvého stupňa žiadnym spôsobom neodstránil rozpory vo výpovediach účastníkov ohľadne

skutočnosti žalovaným tvrdenej a žalobcom popieranej, že žalobca mal v úmysle spornú

domovú nehnuteľnosť predať. Jediným dôkazom, ktorý by mohol žalovaným tvrdený úmysel

žalobcu dom predať potvrdiť alebo vyvrátiť, bol výsluch svedkyne Ing. B., majiteľky realitnej

kancelárie, s ktorou mal žalobca o predaji nehnuteľnosti rokovať. Pokiaľ takýto dôkaz súd

prvého stupňa ale nevykonal, aj keď ho účastníci nenavrhli, jeho doplnením v rámci

odvolacieho konania odvolacím súdom, keďže išlo o dôkaz, ktorého vykonanie bolo

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( veta tretia ), konanie pred odvolacím

súdom nie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

vo vzťahu k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva po jeho zrušení. Takýto postup

odvolacieho súdu bol v súlade s ustanovením Na správnosť rozhodnutia

o vzájomnom návrhu žalovaného uvedené doplnenie dokazovania odvolacím súdom vplyv

nemalo.

V nadväznosti na posledne uvedené v súvislosti s vyporiadaním podielového

spoluvlastníctva účastníkov po jeho zrušení, odvolací súd dospel k opačnému záveru ako súd

prvého stupňa, teda, že predpoklad účelnejšieho využitia domu svedčí viac žalobcovi. I keď

nemožno súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého hľadisko veľkosti

spoluvlastníckych podielov zákon výslovne neustanovuje pri zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva za situácie reálnej nedeliteľnosti veci, táto úvaha odvolacieho

súdu nemala vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia o prikázaní predmetného domu

do výlučného vlastníctva žalobcu. Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že

za situácie, keď sa výpoveďou svedkyne Ing. B. nepreukázalo tvrdenie žalovaného o tom, že

mu sama svedkyňa povedala, že žalobca chce dom predať, ani to, že by sa žalobca obrátil na

svedkyňu za účelom predaja tohto domu, pokiaľ ide o žalobcu, bolo potrebné vychádzať

z toho, že dom chce, rovnako ako žalovaný, užívať na bývanie. Správny je potom záver

odvolacieho súdu o tom, že predpoklad účelnejšieho využitia domu svedčí v prospech žalobcu

ako výlučného vlastníka pozemku, na ktorom je dom postavený a ktorý má výmeru

2

presahujúcu 1000 m, a je vlastníkom aj ďalších, naň nadväzujúcich pozemkov. Účelnosť

lepšieho využitia domu žalobcom treba v konkrétnom prípade vidieť i v tom, že prikázaním

tohto domu do výlučného vlastníctva žalobcu sa fakticky do budúcna zamedzuje vzniku

ďalších súdnych sporov medzi účastníkmi, ku ktorým by s pravdepodobnosťou hraničiacou

s istotou v súvislosti s užívaním, resp. akýmkoľvek nakladaním s pozemkami vo výlučnom

vlastníctve žalobcu došlo.

Nesprávny je však záver odvolacieho súdu v časti výšky náhrady za spoluvlastnícky

podiel žalovaného, na vyplatenie ktorej bol zaviazaný žalobca. V tejto časti rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Keďže medzi účastníkmi

nie je sporné (a konštatuje sa to i v podanom znaleckom posudku), že žalovaný investíciami

zhodnotil domovú nehnuteľnosť o 20 000,-- Sk, je nesprávny záver odvolacieho súdu, že ak

žalovaný nepožadoval proti žalobcovi zaplatenie zhodnotenia v sume 20 000,-- Sk, niet

takéhoto návrhu z jeho strany a preto ohľadne tejto sumy nemohol odvolací súd rozhodnúť.

Ak totiž žalovaný žiadal dom prikázať do svojho výlučného vlastníctva, nemohol si súčasne

uplatniť, aby mu navyše žalobca zaplatil aj zhodnotenie 20 000,-- Sk, ak by on mal vyplácať

žalobcu. Tento nárok žalovaný procesným úkonom uplatnil proti žalobcovi, ale preto, že sa

domáhal prikázania domu do svojho výlučného vlastníctva, mohol tak urobiť len formou

odpočítania od všeobecnej hodnoty domu vo svoj prospech a len z rozdielu vypočítaním

protihodnoty zo všeobecnej ceny, ktorú by mal vyplatiť žalobcovi. Preto pri výpočte výšky

náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovaného je potrebné v jeho prospech započítať ním

vykonané zhodnotenie domovej nehnuteľnosti 20 000,-- Sk.

Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa a zamietol vzájomnú žalobu na určenie práva zodpovedajúcemu vecnému

bremenu, aj v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu vecne správne. Ako správne

odvolací súd uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa § 135c ods. 1 Občianskeho

(podľa ktorého vec

posudzoval aj súd prvého stupňa) vecné bremená bolo možné nadobudnúť aj výkonom práva,

t.j. vydržaním. Predpoklady vydržania sú uvedené v § 135a ods. 1 citovaného Občianskeho

zákonníka, v súlade s ktorým právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže vydržať iba

oprávnený držiteľ, teda ten, kto tvrdené právo vykonáva pre seba a je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že má právo k veci.

Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu

vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa

domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, alebo že má k veci právo, hoci v skutočnosti tomu tak

nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné

usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu.

Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla

skutočnosti, týkajúce sa právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci alebo práva a svedčiace

o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod

nadobudnutia držby). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod;

postačí, ak by tu bol aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Vždy je však potrebné brať

do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti

a povahu konkrétneho prípadu od každého spravodlivo požadovať, nemal, resp. nemohol mať

počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda

alebo právo, ktoré pre seba vykonáva, súčasne patrí.

Vychádzajúc z uvedených základných predpokladov oprávnenej držby odvolací súd

uviedol, že žalovaný na svoje tvrdenie, že k uzavretiu dohody dedičov o tom, že každý

vlastník teraz parciel č. X., X., X., X. a X. zapísaných na LV č. X. katastrálne územie B. je

povinný strpieť bezodplatné užívanie týchto nehnuteľností každému vlastníkovi domu teraz

súp.č. X. na parcele č. X. zapísanému na LV č. X. katastrálne územie B., došlo počas či po

skončení dedičského konania D 1701/63, neoznačil žiadne dôkazy. So zreteľom na to ako aj

na skutkové zistenie vyplývajúce z dokazovania listinami z dedičského spisu sp.zn.

D 1701/63 potom vyvodil záver, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie

existencie právneho dôvodu nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,

z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť ani k vydržaniu tohto práva, keď pre naplnenie

zákonných podmienok vydržania nestačí iba dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného

užívania, hoci aj so súhlasom M. H. (právnej predchodkyne žalobcu), ako bolo v konaní

zistené. S týmto záverom odvolacieho súdu sa dovolací súd stotožňuje. K tomu dovolací súd

dodáva, že v konaní nespochybnený dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného

užívania vyššie označených nehnuteľností žalovaným (a pred ním jeho právnou

predchodkyňou) so súhlasom žalobcu (a pred ním jeho právnej predchodkyne), vykazuje iba

znaky oprávnenej detencie, pretože tak právna predchodkyňa žalovaného ako aj sám žalovaný

vykonávali oprávnenie uvedené nehnuteľnosti užívať s vedomím, že im nepatria, v medziach

daných im vlastníkom pozemku.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej časti,

vo výroku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov k predmetnému rodinnému

domu a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie ( veta za bodkočiarkou a )

a v ostatnej napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného

dovolanie žalovaného zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2008

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová