Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 57/09
PDF · 180.36 KB
No categories available
I. ÚS 57/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci nezávislým
a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 104/2007 zo 16. októbra 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2009 doručená sťažnosť Ing. M. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. K., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na
spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 104/2007 zo 16. októbra 2008 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní vedenom Okresným
súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 71/2006 sa obchodná spoločnosť
C. D. L., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala voči sťažovateľovi ako žalovanému
zaplatenia sumy 257 885,50 Sk z titulu nárokov v súvislosti s ukončením leasingového
vzťahu medzi žalobkyňou (leasingovým prenajímateľom) a sťažovateľom (leasingovým
nájomcom).
Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 71/2006-99 z 23. januára 2007 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
257 885,50 Sk a nahradiť trovy konania. Zároveň zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie
konania a rozhodol o vzájomnom návrhu sťažovateľa uplatnenom voči žalobkyni na
zaplatenie sumy 516 682 Sk tak, že zastavil konanie o vzájomnom návrhu v časti
o zaplatenie sumy 408 800 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti o zaplatenie
107 882 Sk vzájomný návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie.
Okresný súd vo svojom rozsudku rozhodol aj o nepripustení sťažovateľom
navrhnutej zmeny vzájomného návrhu (z pôvodne uplatneného nároku na zaplatenie sumy
516 682 Sk) na sumu 891 410 Sk.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa svojím rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu vo výrokoch o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni sumu
257 885,50 Sk a nahradiť trovy konania, o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie
konania a o zastavení konania o vzájomnom návrhu sťažovateľa v časti o zaplatenie sumy
408 800 Sk s príslušenstvom. Odvolanie sťažovateľa proti výroku o vylúčení časti
vzájomného návrhu na samostatné konanie a proti výroku o nepripustení zmeny
vzájomného návrhu krajský súd odmietol. Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľa k
náhrade trov odvolacieho konania žalobkyni.
Sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu v celosti. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal dostatočne s jeho
odvolacími dôvodmi proti rozsudku okresného súdu a dospel k nesprávnym záverom.
Sťažovateľ najmä poukázal na to, že krajský súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že „3x
zanikol“ leasingový vzťah medzi žalobkyňou a sťažovateľom. Ďalej sa nevysporiadal
so zánikom splnomocnenia udeleného žalobkyňou sťažovateľovi, ktoré ho oprávňovalo na
zastupovanie žalobkyne voči dodávateľovi (predávajúcemu) predmetu leasingu. Taktiež sa
podľa sťažovateľa nevysporiadal s tým, že odstúpením žalobkyne od kúpnej zmluvy,
predmetom ktorej bola hnuteľná vec tvoriaca predmet leasingu, táto kúpna zmluva zanikla.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom
krajského súdu, zrušil ho a vrátil mu vec na ďalšie konanie, a aby mu priznal náhradu trov
konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie ním označených základných
a iných práv rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho odvolaní
smerujúcom proti rozsudku okresného súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými
a právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré podľa neho nie sú dostatočne odôvodnené,
a najmä namieta nevysporiadanie sa s jeho odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní
podanom proti rozsudku okresného súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nie je
možné ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových
a právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom
zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom
odôvodnení záverov krajského súdu.
Sťažovateľ neuviedol, že by jeho sťažnosť smerovala len proti niektorým výrokom
rozsudku krajského súdu, preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil
možnosť porušenia sťažovateľom označených základných a iných práv všetkými výrokmi
rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval a rozhodol plne v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom, keď odmietol odvolanie sťažovateľa v časti smerujúcej
proti výrokom rozsudku okresného súdu o vylúčení časti vzájomného návrhu na samostatné
konanie a proti výroku o nepripustení zmeny vzájomného návrhu, a to z dôvodu
neprípustnosti odvolania proti týmto výrokom.
Rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv
sťažovateľa, pokiaľ ide potvrdenie výrokov rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu
sťažovateľa na prerušenie konania a o zastavení konania o časti vzájomného návrhu
sťažovateľa. Krajský súd sa správne stotožnil so závermi okresného súdu, ktorého dôvody
citoval vo svojom rozsudku takto: „Zamietnutie návrhu na prerušenie konania súd prvého
stupňa odôvodnil tým, že predmetom tohto konania je zaplatenie leasingových splátok,
pričom v konaní pred Okresným súdom Trenčín, na ktoré žalovaný (sťažovateľ, pozn.)
poukazoval, bol iný nárok, a to náhrada škody a ušlého zisku. Vzhľadom na predmet…
konania vedeného pred Okresným súdom Trenčín konštatoval, že do výšky 408.800,- Sk sa
predmet tohto konania zhoduje so vzájomným návrhom žalovaného v tomto konaní a preto
v dôsledku prekážky už začatého konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.), konanie v tejto časti
zastavil...“
Krajský súd zároveň uviedol: „Odvolací súd si pripojil spis, ktorý sa na Okresnom
súde Trenčín viedol pod sp. zn. 19Cb/192/2004 a z jeho obsahu zistil, že ako žalobca
v tomto konaní vystupoval Ing. M. L… (sťažovateľ, pozn.) a ako žalovaný S., s. r. o.
(predávajúci predmet leasingu medzi žalobkyňou a sťažovateľom, pozn.). Z obsahu žaloby
vyplýva, že žalobca v tomto konaní uplatňoval peňažný nárok vo výške 408 800,- Sk ako
náhradu škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť porušením svojich povinností pri dodávke
náhradných dielov, v súvislosti s reklamáciou vady stroja. Potom, čo žalobca zistil, že
nebolo možné zistiť sídlo uvedenej spoločnosti, podal návrh na zámenu účastníkov na
strane žalovaného a takto namiesto pôvodného žalovaného vstúpil do konania ako žalovaný
C. D. L., s. r. o.. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 2. 2006 bol nárok žalobcu
zamietnutý a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30. 3. 2007 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne.
Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že predmet tohto konania nemá vplyv na nárok,
ktorý je predmetom posudzovaného nároku žalobcu a navyše v čase rozhodovania
odvolacieho súdu bolo toto konanie už právoplatne skončené.“
Pokiaľ ide o výrok rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku
okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni 257 885,50 Sk, odôvodnenie
rozsudku krajského súdu obsahuje aj v tejto časti veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce
vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli odvolacím dôvodom sťažovateľa,
ako aj so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Sťažovateľ neuviedol vo svojej
sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť
záverov krajského súdu a svedčili by o prípadnej arbitrárnosti jeho záverov.
Argumentáciu spôsobilú spochybniť správnosť záverov okresného súdu a krajského
súdu nepredstavuje ani poukazovanie sťažovateľa na to, že sa všeobecné súdy
nevysporiadali pri posúdení dôvodnosti nárokov žalobkyne voči sťažovateľovi na zaplatenie
257 885,50 Sk so skutočnosťou ukončenia leasingového vzťahu so sťažovateľom zo strany
žalobkyne, odstúpenia žalobkyne od kúpnej zmluvy (predmetom ktorej bol predmet
leasingu), resp. s tým, že v dôsledku uvedených skutočností bolo sťažovateľovi znemožnené
uplatniť si na základe splnomocnenia udeleného žalobkyňou v leasingovej zmluve nároky
z vád predmetu leasingu priamo voči jeho dodávateľovi.
Krajský súd v odôvodnení tejto časti svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca zakladá svoj nárok na obsahu leasingovej zmluvy…
ako leasingový prenajímateľ s tvrdením, že v dôsledku porušenia povinností žalovaného
vyplývajúcich mu z leasingovej zmluvy ako leasingovému nájomcovi, ukončil tento vzťah
výpoveďou ku dňu 31. 12. 2004. Voči žalovanému si v konaní uplatňuje nárok predstavujúci
konečné vyrovnanie leasingovej zmluvy, pričom suma 121.890,- Sk predstavuje časť
neuhradených leasingových splátok do doby predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, po
odpočítaní zaplateného zostatku akontácie a ostatná ostávajúca časť predmetu konania vo
výške 135 995,29 Sk predstavuje časť ceny predmetu leasingu po poslednej vystavenej
splátke…
Sporným v konaní nebolo… tvrdenie žalobcu o tom, že so súhlasom žalovaného
odstúpil od kúpnej zmluvy s dodávateľom. V nadväznosti na to, mu ako kupujúcemu vznikla
povinnosť vrátiť predmet kúpnej zmluvy dodávateľovi oproti jeho povinnosti vrátiť mu
kúpnu cenu. Z tohto dôvodu žalobca vyzval žalovaného v súlade s ustanovením bodu 4.4.3
z všeobecných podmienok, aby mu tento vydal predmet leasingu… Žalovaný túto povinnosť
nesplnil. Za takejto situácie vznikla žalobcovi možnosť buď predmet leasingu žalovanému
odobrať (podľa bodu 4.4.3., alebo podľa bodu 4.4.4. od žalovaného ako leasingového
nájomcu uplatňovať dlžné leasingové splátky do času predčasného ukončenia leasingovej
zmluvy a taktiež čiastky predstavujúce všetky ostatné doposiaľ nesplatené leasingové splátky
dohodnuté v leasingovej zmluve…
žalobca sa rozhodol pre druhú alternatívu a voči žalovanému si uplatnil tieto
nároky…
žalovaný nevyužil možnosť znížiť svoje finančné záväzky voči žalobcovi tým, aby mu
odovzdal podľa dohodnutých podmienok predmet leasingu, čím by žalobcovi umožnil vrátiť
ho dodávateľovi oproti vráteniu kúpnej ceny, čím by sa podstatne znížili finančné nároky
žalobcu voči žalovanému.“
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym
názorom všeobecných súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu
o takéto rozhodnutie nejde.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2009