Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 57/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 16. októbra 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2009 doručená sťažnosť Ing. M. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva na

spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2008 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní vedenom Okresným

súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa obchodná spoločnosť

C. D. L., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala voči sťažovateľovi ako žalovanému

zaplatenia sumy 257 885,50 Sk z titulu nárokov v súvislosti s ukončením leasingového

vzťahu medzi žalobkyňou (leasingovým prenajímateľom) a sťažovateľom (leasingovým

nájomcom).

Okresný súd rozsudkom č. k. -99 z 23. januára 2007 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

257 885,50 Sk a nahradiť trovy konania. Zároveň zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie

konania a rozhodol o vzájomnom návrhu sťažovateľa uplatnenom voči žalobkyni na

zaplatenie sumy 516 682 Sk tak, že zastavil konanie o vzájomnom návrhu v časti

o zaplatenie sumy 408 800 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti o zaplatenie

107 882 Sk vzájomný návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie.

Okresný súd vo svojom rozsudku rozhodol aj o nepripustení sťažovateľom

navrhnutej zmeny vzájomného návrhu (z pôvodne uplatneného nároku na zaplatenie sumy

516 682 Sk) na sumu 891 410 Sk.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa svojím rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu vo výrokoch o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni sumu

257 885,50 Sk a nahradiť trovy konania, o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie

konania a o zastavení konania o vzájomnom návrhu sťažovateľa v časti o zaplatenie sumy

408 800 Sk s príslušenstvom. Odvolanie sťažovateľa proti výroku o vylúčení časti

vzájomného návrhu na samostatné konanie a proti výroku o nepripustení zmeny

vzájomného návrhu krajský súd odmietol. Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľa k

náhrade trov odvolacieho konania žalobkyni.

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu v celosti. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal dostatočne s jeho

odvolacími dôvodmi proti rozsudku okresného súdu a dospel k nesprávnym záverom.

Sťažovateľ najmä poukázal na to, že krajský súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že „3x

zanikol“ leasingový vzťah medzi žalobkyňou a sťažovateľom. Ďalej sa nevysporiadal

so zánikom splnomocnenia udeleného žalobkyňou sťažovateľovi, ktoré ho oprávňovalo na

zastupovanie žalobkyne voči dodávateľovi (predávajúcemu) predmetu leasingu. Taktiež sa

podľa sťažovateľa nevysporiadal s tým, že odstúpením žalobkyne od kúpnej zmluvy,

predmetom ktorej bola hnuteľná vec tvoriaca predmet leasingu, táto kúpna zmluva zanikla.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom

krajského súdu, zrušil ho a vrátil mu vec na ďalšie konanie, a aby mu priznal náhradu trov

konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie ním označených základných

a iných práv rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho odvolaní

smerujúcom proti rozsudku okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými

a právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré podľa neho nie sú dostatočne odôvodnené,

a najmä namieta nevysporiadanie sa s jeho odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní

podanom proti rozsudku okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nie je

možné ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových

a právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom

zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom

odôvodnení záverov krajského súdu.

Sťažovateľ neuviedol, že by jeho sťažnosť smerovala len proti niektorým výrokom

rozsudku krajského súdu, preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil

možnosť porušenia sťažovateľom označených základných a iných práv všetkými výrokmi

rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval a rozhodol plne v súlade

s , keď odmietol odvolanie sťažovateľa v časti smerujúcej

proti výrokom rozsudku okresného súdu o vylúčení časti vzájomného návrhu na samostatné

konanie a proti výroku o nepripustení zmeny vzájomného návrhu, a to z dôvodu

neprípustnosti odvolania proti týmto výrokom.

Rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv

sťažovateľa, pokiaľ ide potvrdenie výrokov rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na prerušenie konania a o zastavení konania o časti vzájomného návrhu

sťažovateľa. Krajský súd sa správne stotožnil so závermi okresného súdu, ktorého dôvody

citoval vo svojom rozsudku takto: „Zamietnutie návrhu na prerušenie konania súd prvého

stupňa odôvodnil tým, že predmetom tohto konania je zaplatenie leasingových splátok,

pričom v konaní pred Okresným súdom Trenčín, na ktoré žalovaný (sťažovateľ, pozn.)

poukazoval, bol iný nárok, a to náhrada škody a ušlého zisku. Vzhľadom na predmet…

konania vedeného pred Okresným súdom Trenčín konštatoval, že do výšky 408.800,- Sk sa

predmet tohto konania zhoduje so vzájomným návrhom žalovaného v tomto konaní a preto

v dôsledku prekážky už začatého konania ( ), konanie v tejto časti

zastavil...“

Krajský súd zároveň uviedol: „Odvolací súd si pripojil spis, ktorý sa na Okresnom

súde Trenčín viedol pod sp. zn. a z jeho obsahu zistil, že ako žalobca

v tomto konaní vystupoval Ing. M. L… (sťažovateľ, pozn.) a ako žalovaný S., s. r. o.

(predávajúci predmet leasingu medzi žalobkyňou a sťažovateľom, pozn.). Z obsahu žaloby

vyplýva, že žalobca v tomto konaní uplatňoval peňažný nárok vo výške 408 800,- Sk ako

náhradu škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť porušením svojich povinností pri dodávke

náhradných dielov, v súvislosti s reklamáciou vady stroja. Potom, čo žalobca zistil, že

nebolo možné zistiť sídlo uvedenej spoločnosti, podal návrh na zámenu účastníkov na

strane žalovaného a takto namiesto pôvodného žalovaného vstúpil do konania ako žalovaný

C. D. L., s. r. o.. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 2. 2006 bol nárok žalobcu

zamietnutý a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30. 3. 2007 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne.

Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že predmet tohto konania nemá vplyv na nárok,

ktorý je predmetom posudzovaného nároku žalobcu a navyše v čase rozhodovania

odvolacieho súdu bolo toto konanie už právoplatne skončené.“

Pokiaľ ide o výrok rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku

okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni 257 885,50 Sk, odôvodnenie

rozsudku krajského súdu obsahuje aj v tejto časti veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce

vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli odvolacím dôvodom sťažovateľa,

ako aj so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Sťažovateľ neuviedol vo svojej

sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť

záverov krajského súdu a svedčili by o prípadnej arbitrárnosti jeho záverov.

Argumentáciu spôsobilú spochybniť správnosť záverov okresného súdu a krajského

súdu nepredstavuje ani poukazovanie sťažovateľa na to, že sa všeobecné súdy

nevysporiadali pri posúdení dôvodnosti nárokov žalobkyne voči sťažovateľovi na zaplatenie

257 885,50 Sk so skutočnosťou ukončenia leasingového vzťahu so sťažovateľom zo strany

žalobkyne, odstúpenia žalobkyne od kúpnej zmluvy (predmetom ktorej bol predmet

leasingu), resp. s tým, že v dôsledku uvedených skutočností bolo sťažovateľovi znemožnené

uplatniť si na základe splnomocnenia udeleného žalobkyňou v leasingovej zmluve nároky

z vád predmetu leasingu priamo voči jeho dodávateľovi.

Krajský súd v odôvodnení tejto časti svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca zakladá svoj nárok na obsahu leasingovej zmluvy…

ako leasingový prenajímateľ s tvrdením, že v dôsledku porušenia povinností žalovaného

vyplývajúcich mu z leasingovej zmluvy ako leasingovému nájomcovi, ukončil tento vzťah

výpoveďou ku dňu 31. 12. 2004. Voči žalovanému si v konaní uplatňuje nárok predstavujúci

konečné vyrovnanie leasingovej zmluvy, pričom suma 121.890,- Sk predstavuje časť

neuhradených leasingových splátok do doby predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, po

odpočítaní zaplateného zostatku akontácie a ostatná ostávajúca časť predmetu konania vo

výške 135 995,29 Sk predstavuje časť ceny predmetu leasingu po poslednej vystavenej

splátke…

Sporným v konaní nebolo… tvrdenie žalobcu o tom, že so súhlasom žalovaného

odstúpil od kúpnej zmluvy s dodávateľom. V nadväznosti na to, mu ako kupujúcemu vznikla

povinnosť vrátiť predmet kúpnej zmluvy dodávateľovi oproti jeho povinnosti vrátiť mu

kúpnu cenu. Z tohto dôvodu žalobca vyzval žalovaného v súlade s ustanovením bodu 4.4.3

z všeobecných podmienok, aby mu tento vydal predmet leasingu… Žalovaný túto povinnosť

nesplnil. Za takejto situácie vznikla žalobcovi možnosť buď predmet leasingu žalovanému

odobrať (podľa bodu 4.4.3., alebo podľa bodu 4.4.4. od žalovaného ako leasingového

nájomcu uplatňovať dlžné leasingové splátky do času predčasného ukončenia leasingovej

zmluvy a taktiež čiastky predstavujúce všetky ostatné doposiaľ nesplatené leasingové splátky

dohodnuté v leasingovej zmluve…

žalobca sa rozhodol pre druhú alternatívu a voči žalovanému si uplatnil tieto

nároky…

žalovaný nevyužil možnosť znížiť svoje finančné záväzky voči žalobcovi tým, aby mu

odovzdal podľa dohodnutých podmienok predmet leasingu, čím by žalobcovi umožnil vrátiť

ho dodávateľovi oproti vráteniu kúpnej ceny, čím by sa podstatne znížili finančné nároky

žalobcu voči žalovanému.“

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym

názorom všeobecných súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

o takéto rozhodnutie nejde.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009