Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 70/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení so základným právom podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s právom

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 71/2006

z 25. októbra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2008 doručená sťažnosť K. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

zákonom ustanoveným postupom podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení so základným právom na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom pokojne užívať svoj

majetok a nebyť zbavený majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. V 71/2006

z 25. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu Ľ., a. s. (ďalej len

„navrhovateľka“ alebo „banka“), bolo pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) vedené konanie pod sp. zn. vo veci zaplatenia sumy

2 162 513,63 Sk s príslušenstvom proti sťažovateľke ako odporkyni.

Krajský súd rozsudkom č. k. -165 z 23. mája 2005 okrem iného

rozhodol, že sťažovateľka je povinná navrhovateľke uhradiť určenú sumu, ako aj trovy

konania. Sťažovateľka podala proti predmetnému rozsudku 11. júla 2005 odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. mája 2006 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovateľka podala proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu 30. júna 2006

dovolanie, v ktorom uviedla:

«Podľa môjho názoru, mi postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať

pred súdom [ ].

Odňatie možnosti konať pred súdom vidím v tomto postupe odvolacieho súdu

(rovnaké dôvody sa vzťahujú aj na postup a rozhodnutie súdu I. stupňa):...

Súd I. stupňa napriek tomu, že mnou navrhnuté a označené dôkazy, mali preukázať

skutočnosti, týkajúce sa platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy a skutočnosti, že

záložný veriteľ zavinil, že dlžník nemohol svoj záväzok splniť, nevykonal mnou navrhované

dokazovanie...

Na odvolacom pojednávaní moja právna zástupkyňa predložila moje podanie zo dňa

14. 2. 1996, teda zo dňa, keď bola uvedená zmluva o záložnom práve mnou podpísaná,

v ktorom som oznámila skutočnosť, že pracovníci Ľ. v K. nepristupujú dôsledne

a zodpovedne k preverovaniu žiadosti o udelenie úveru a že pani J. Č. chce tento úver

vylákať. Predložila som zároveň oznámenie rovnakého znenia, ktoré som adresovala

a podala na K. úrade K., Správa katastra K...

Odvolací súd však vo svojom potvrdzujúcom rozsudku zo dňa 4. 5. 2006 k mojim

odvolacím námietkam týkajúcim sa neplatnosti zmluvy a nevykonania dôkazov, a ktorými by

som mohla preukázať túto skutočnosť uviedol:

„Napádanie záložnej zmluvy z dôvodu, že ju mala uzavrieť pobočka, ktorá nemá

právnu subjektivitu, taktiež neobstojí. Žalobkyňa to dostatočne vysvetlila a je vecou

vnútornej organizácie banky, kto aké úkony má vykonávať. Žalovaná zmluvu uzavrela

dobrovoľne a jej záväznosť je tým daná.“.

Touto jedinou vetou vyhodnotil odvolací súd všetky moje argumenty, predložené

dôkazy týkajúce sa neplatnosti záložnej zmluvy...

Ja netvrdím, že nevykonanie všetkých mnou navrhnutých dôkazov musí bez ďalšieho

znamenať, že mi postupom odvolacieho alebo prvostupňového súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom...

Otázka platnosti alebo neplatnosti, existencie alebo neexistencie právneho úkonu je

otázkou, ktorú musí súd vyriešiť v prípade, že sa jeden z účastníkov súdneho konania

domáha plnenia z takéhoto právneho úkonu vyriešiť. V prípade, že účastník, ktorý tvrdí, že

je právny úkon neplatný navrhuje na preukázanie týchto skutočností dôkazy, ktoré ak by sa

vykonali a preukázali tvrdenia účastníka o neplatnosti právneho úkonu, musí súd tieto

dôkazy vykonať. Ak ich však nevykoná, potom musí byť z rozhodnutia súdu zrejmé prečo ich

nevykonal a prečo považuje vykonanie týchto dôkazov, ozrejmujúcich skutočnosť, platnosti

alebo neplatnosti zmluvy za nepotrebné pre zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom

pre rozhodnutie...

Som presvedčená o tom, že zo skutkových a právnych okolností uvedených v tomto

dovolaní je nepochybné, že postupom odvolacieho súdu mi bola odňatá možnosť konať pred

súdom a touto vadou je postihnuté aj konanie na súde I. stupňa.»

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2007 dovolanie

sťažovateľky odmietol. Sťažovateľka zastáva názor, že predmetným uznesením boli

porušené jej označené základné práva podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu z týchto dôvodov:

- rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky sa vyznačuje rovnakými

nedostatkami ako rozhodnutie odvolacieho súdu,

- v dovolaní sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že odvolací súd sa nezaoberal jej

odvolaním v celom rozsahu, pričom „vo vzťahu k tejto dovolacej námietke dovolací súd

vo svojom rozhodnutí nezaujal žiadne stanovisko a nie je zrejmé, z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia, že by sa ňou vôbec zaoberal“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky K. K. na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety

prvej Dohovoru v spojení s právom pokojne užívať svoj majetok a nebyť zbavený majetku

zakotveného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a na prejednanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa článku

46 ods. 1 SR v spojení s právom vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR

a právom na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 SR bolo uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 10. 2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa domáhať sa práv

uvedených v tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(, , ).

Ústavný súd [obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)] podľa

svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k a 2 , resp. k

dohovoru overuje, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený

a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , respektíve

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, I. ÚS

17/01, ).

Z uvedeného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Európsky súd pre ľudské práva už vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich

sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe

zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods. 1 zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, nemožno ho ale chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument bola daná podrobná odpoveď. ... Preto otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so

zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu“ (rozsudok ESĽP Ruiz Torijo

c. Španielsko z 9. decembra 1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť

odpoveď na argument, ktorý sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd už vyslovil, že do obsahu základného práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania

(dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa , ako aj práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu tým, že najvyšší súd rozhodol v dovolacom konaní v jej

neprospech, keď nezistil podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

hoci podľa jej názoru postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu jej možnosti konať pred

súdom, a to na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia

danej veci, ktoré sú následkom nevykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľkou.

Sťažovateľka tiež považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny, pretože najvyšší súd

nereagoval na jej dovolaciu námietku, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými

jej argumentmi uvedenými v odvolaní, a nie je ani jasné, že by sa touto námietkou bol

vôbec zaoberal.

V zmysle zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľky tvoria

ustanovenia , a to v časti upravujúcej dovolanie (

a nasl. ), ako aj a nasl. o náležitostiach rozhodnutí vydávaných

v občianskom súdnom konaní. Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v danom prípade

predmetným uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu označených základných

práv sťažovateľky podľa a označených práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu.

Ústavný súd z fotokópie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. V 71/2006

z 25. októbra 2007, ktoré bolo k sťažnosti sťažovateľky pripojené, zistil, že napadnutým

uznesením bolo dovolanie sťažovateľky z 30. júna 2006 odmietnuté. Najvyšší súd

v relevantnej časti odôvodnenia tohto uznesenia uviedol:

„Vzhľadom na to, že dovolaním je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu, pričom odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania ( ), preto

do úvahy prichádza prípustnosť dovolania iba podľa ustanovenia , t. j.,

ak napadnuté rozhodnutie je postihnuté niektorou z vád, ktoré sú taxatívne uvedené v tomto

ustanovení. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia dovolací súd skúma nielen

na námietku účastníka, ale aj z úradnej povinnosti. V danej veci v dovolaní sa namieta,

že žalovanej ako účastníčke konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom žalovaná vidí v tom, že súd prvého stupňa (ani súd

odvolací) nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, ktorými by sa preukázalo že sporná záložná

zmluva je neplatná.

O odňatí možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O odňatie možnosti konať pred súdom nejde však v prípade, ak súd nevyhovie návrhu

účastníka, ale postupuje v súlade s . O takýto prípad ide

napr. aj vtedy, ak súd dôkaz navrhnutý účastníkom konania nevykoná ( ),

keďže o tom, ktoré z označených dôkazov sa vykonajú, rozhoduje súd a nie účastník

konania. Tento záver potvrdzuje aj ustálená súdna prax dovolacieho súdu, napr. R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000 a mnohé ďalšie, ktoré neboli publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Keďže dovolací súd nezistil existenciu zmätočnosti (vady) namietanej v dovolaní,

pričom nezistil ani žiadnu inú zmätočnosť rozhodnutia (taxatívne) uvedenú v ,

na základe toho dospel k záveru, že dovolanie v danej veci prípustné nie je, a preto ho

podľa ust. v spojení s odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočne

vysvetlil dôvody, pre ktoré nezistil prípustnosť dovolania. Poukázal najmä na skutočnosť, že

nevykonanie dôkazov navrhovaných účastníkom konania nemožno považovať za odňatie

možnosti konať pred súdom, pokiaľ súd koná v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

V konkrétnych okolnostiach danej veci ústavný súd poukazuje na svoju súvisiacu judikatúru,

podľa ktorej odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument účastníka konania, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre dané

rozhodnutie (). V danom prípade dôkazy, ktoré sťažovateľka uvádzala

v prospech určenia neplatnosti záložnej zmluvy v odvolacom aj dovolacom konaní, neboli

relevantné preto, lebo o platnosti predmetnej záložnej zmluvy bolo rozhodnuté už pôvodným

rozsudkom krajského súdu č. k. -53 zo 6. októbra 2003 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. mája 2004. Otázka platnosti tejto záložnej

zmluvy už preto nebola predmetom ďalšieho rozhodovania krajského súdu, ktorý následne

rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -165 z 23. mája 2005, ani rozhodovania

odvolacieho (najvyššieho) súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. zo 4. mája 2006

potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Právna argumentácia sťažovateľky v dovolaní

z 30. júna 2006 bola preto v dôsledku skoršieho vyslovenia platnosti záložnej zmluvy

irelevantná. Ústavný súd preto pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka neakceptuje právne názory dovolacieho súdu, nie je

možné hodnotiť ako porušenie jej základného práva (, ).

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru, ako aj dodatkového protokolu

a predmetným uznesením najvyššieho súdu, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení

sťažovateľkou označených základných práv. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej

predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa , resp. právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, , ).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľky (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, úhrady

trov konania alebo zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009