Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 83/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., B.; Ing. V. G., B.; M. T., B.; Ing. Ľ. C., B., a

Mgr. J. Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 26 a čl. 25 písm. c) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach a čl. 8 Všeobecnej deklarácie ľudských práv

uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn. Opv 25/07 zo 16.

septembra 2008 v spojení s uznesením prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry sp. zn. VPt

70/07 z 20. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. K., Ing. V. G., M. T., Ing. Ľ. C. a Mgr. J. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2009 doručená sťažnosť JUDr. M. K., B.; Ing. V. G., B.; M. T., B.; Ing. Ľ. C., B., a Mgr. J.

Ž., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Ľ. M., B., v ktorej

namietajú porušenie svojich základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 26 a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 8 Všeobecnej deklarácie

ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“) uznesením prokurátora Vojenskej

obvodnej prokuratúry Bratislava (ďalej len „prokurátor VOP“) sp. zn. Opv 25/07

zo 16. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie zo 16. septembra 2008“) v spojení s uznesením

prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry (ďalej len „prokurátor VVP“) sp. zn.

z 20. novembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 20. novembra 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú bývalí príslušníci Slovenskej

informačnej služby (ďalej len „SIS“), ktorí svoj služobný pomer skončili na základe nimi

podaných žiadostí o uvoľnenie zo služobného pomeru postupne v priebehu roku 2003

a v prvom polroku 2004. Žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sťažovatelia podali

nedobrovoľne, pod hrozbami a nátlakom zo strany nadriadených. Sťažovatelia namietali

absenciu prejavu slobodnej vôle ako predpokladu platnosti právneho úkonu už pri podávaní

svojich žiadostí, resp. v odvolaniach proti rozhodnutiam o ich uvoľnení zo služobného

pomeru.

Všetci nadriadení sťažovateľov s personálnou právomocou boli informovaní

„o protiprávnych postupoch“ spočívajúcich vo vyvíjaní nátlaku na nich, napriek tomu však

„žiadosti ktoré zakladali neplatný právny úkon neodmietli a nevykonali nápravu, už aj

z dôvodu, že od riaditeľa SIS počnúc, sa spoločne podieľali na vytvorení protiprávneho

nátlaku vedúceho k podaniu žiadostí o skončenie nášho (sťažovateľov, pozn.) služobného

pomeru“.

Jednotlivé písomné žiadosti sťažovateľov o uvoľnenie zo služobného pomeru

príslušníka SIS boli riadne doručené príslušným nadriadeným a na ich základe boli

jednotliví sťažovatelia rozkazom riaditeľa príslušnej sekcie SIS (nadriadeného), ktorý bol

riadne vyhlásený, uvoľnení zo služobného pomeru.

Návrh na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia príslušných nadriadených

sťažovatelia nepodali vzhľadom «na funkčné postavenie služobných nadriadených,

charakter ich vyhrážok a atmosféru, ktorá sa voči bývalým príslušníkom ZNB pracujúcim

v zložkách na ochranu štátu, v tom čase príslušníkom SIS vytvorila („očista SIS od

príslušníkov býv. ŠtB“)».

Sťažovatelia 14. mája 2007 podali na VOP trestné oznámenie na neznámeho

páchateľa – zodpovedných nadriadených, ktorí rozhodli o skončení ich služobného pomeru.

V rámci odôvodnenia uviedli, že nedošlo k platnému skončeniu ich služobného pomeru,

pretože ich žiadostiam o uvoľnenie zo služobného pomeru „chýba znak dobrovoľnosti,

resp. slobodnej vôle“, nátlak na skončenie služobného pomeru bol na nich vykonávaný

v čase, keď spĺňali všetky podmienky ustanovené príslušnými právnymi predpismi,

a výlučným dôvodom skončenia ich služobného pomeru bolo ich služobné zaradenie

v minulosti.

Prokurátor VOP spojil konanie vo veci trestného oznámenia sťažovateľov s konaním,

ktorého predmetom bolo trestné oznámenie ďalších osôb (bývalých príslušníkov SIS) na

spoločné konanie vedené pod sp. zn. Opv 27/05, v ktorom bolo následne uznesením začaté

trestné stíhanie vo veci trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

a účinného do 31. decembra 2005

(ďalej len „“) a trestného činu vydierania podľa Trestného

zákona. Uznesením prokurátora VOP zo 16. septembra 2008 bolo konanie v uvedenej veci

zastavené, pretože skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené, nie je trestným činom,

pričom «do výroku uznesenia (skutok za ktorý sa trestné stíhanie zastavuje) uviedol ako

vyhotovenie „Harmonogramu odchodu nežiadúcich osôb pre prácu v SIS“, tak aj donútenie

nás (sťažovateľov, pozn.), podať žiadosť o skončenie služobného pomeru».

Sťažovatelia proti uzneseniu zo 16. septembra 2008 podali včas opravný prostriedok

– sťažnosť, v ktorej namietali, že prokurátor pri hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade

so základnými zásadami trestného konania, k podaniu uvedených žiadostí boli donútení,

o čom svedčí aj fakt, že k ich podaniu nemali dôvod, keďže v zmysle platných právnych

predpisov spĺňali podmienky bezpečnostného rizika, ďalej v tejto sťažnosti poukázali na to,

že „samotný formálny akt vyhlásenia personálnych rozkazov, nie je dôkazom opaku“ ich

tvrdení, a taktiež uviedli dôvody, ktoré podľa nich vylučujú ich dobrovoľný odchod na

základe vlastnej žiadosti zo služieb SIS. Ako podstatnú okolnosť preukazujúcu protiprávny

postup nadriadených sťažovatelia uviedli skutočnosť, že títo v rámci svojej argumentácie

odôvodňujúcej ich odchod uviedli „zákon, ktorý v tom čase nebol schválený zákonodarným

orgánom (až následne v roku 2004) a teda za účinnosti zákonnej úpravy, ktorej podmienky

sme spĺňali, nútili nás nadriadení funkcionári, skončiť služobný pomer“.

Prokurátor VVP uznesením z 20. novembra 2008 sťažnosť sťažovateľov, ako aj

ďalších oprávnených osôb zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že konanie

nadriadených nebolo protiprávne, trestnoprávnu zodpovednosť riaditeľa s poukazom na

nebolo možné na vojenskej súčasti prokuratúry skúmať, ako

aj to, že zo strany nadriadených s personálnou právomocou nedošlo k núteniu sťažovateľov

pod hrozbou inej ťažkej ujmy požiadať o skončenie služobného pomeru, ale len k ich

informovaniu, aké dôsledky by mohla mať bezpečnostná previerka so záverom „bez

vyjadrenia“.

Podľa sťažovateľov „prokurátor“ nezohľadnil v predmetnej veci základnú zásadu,

podľa ktorej je len právny úkon vykonaný na základe prejavenej slobodnej vôle platný,

neprihliadol na „účelovosť obrany služobných funkcionárov, ktorí svoj postup

ospravedlňovali tým, že konali na základe povinnosti, ktorá im bola uložená na porade

riaditeľa SIS a že cieľom ich pohovorov s príslušníkmi SIS bolo iba informovať o možných

pracovnoprávnych dôsledkoch pre bývalých príslušníkov ŠtB v prípade prijatej novej

zákonnej úpravy“. Nadriadení mali konať výlučne v súlade s vnútroštátnou právnou

úpravou a medzinárodnými zmluvami, podľa ktorých nemôžu byť zbavení zodpovednosti

za plnenie rozkazov, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, t. j. za protiprávne konanie,

ktorého znaky sú uvedené v . Vykonanie individuálnych pohovorov so

sťažovateľmi je dôkazom nátlaku vykonaného na sťažovateľoch, ktorého účelom bolo

prinútiť ich k podaniu žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. V tejto súvislosti

sťažovatelia poukázali aj na príspevky publikované v tlači (Nový deň z 11. júna 2003,

Hospodárske noviny z 23. júla 2003).

Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že riaditeľ SIS „nepostupoval pri

nútených odchodoch bývalých príslušníkov ŠtB zo služieb SIS na základe zákona... ale

postupoval výlučne na základe prísľubov a záväzkov, ktoré dal iným osobám, resp. averzie

voči všetkým tým, ktorý pôsobili v zložkách ZNB na úseku ŠtB“. Splnenie podmienok na

prácu v SIS sa v prípade sťažovateľov nehodnotilo individuálne, pretože boli postihnutí

hromadne len pre svoje bývalé služobné zaradenie.

Keďže pri realizácii personálnych zmien v SIS, ktoré boli „súčasťou politiky vedenia

SIS“, boli sťažovatelia „prinútení“ ukončiť služobný pomer len z toho dôvodu, že pred

rokom 1989 pracovali ako zamestnanci Ministerstva vnútra Slovenskej socialistickej

republiky, resp. Československej socialistickej republiky, došlo v tomto prípade popri

porušení vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich štátnu službu príslušníkov SIS, aj

k porušeniu zásady diskriminácie podľa čl. 26 paktu v spojení s právom na prístup do

verejných služieb podľa čl. 25 písm. c) paktu.

Podľa sťažovateľov mali orgány zúčastnené na rozhodovaní v danej veci na všetky

nimi uvedené námietky prihliadať a „trestnoprávnym postihom osôb zodpovedných za

porušenie základných práv sťažovateľov v pracovnoprávnej oblasti (v oblasti služobného

pomeru) ... poskytnúť našim právam – právam poškodených – potrebnú právnu ochranu...“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal

rozhodnutie, v ktorom vysloví, že uznesením prokurátora VOP zo 16. septembra 2008

v spojení s uznesením prokurátora VVP z 20. novembra 2008 boli porušené ich základné

práva podľa a listiny, ako aj ich práva podľa ,

čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu a čl. 8 všeobecnej deklarácie, zrušil napadnuté rozhodnutia

a vrátil vec na konanie prokurátorovi VVP, priznal každému zo sťažovateľov primerané

finančné zadosťučinenie v sume 7000 € a náhradu trov konania v sume 941,10 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky (obsahovo identický s čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa čl. 2 ods. 3 paktu sa každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, zaväzuje:

a) zabezpečiť ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody uznané týmto paktom

boli porušené, účinnú ochranu bez ohľadu na to, či sa porušenia jej práva alebo slobody

dopustili osoby konajúce v úradnej funkcii;

b) zabezpečiť, aby každá osoba, ktorá sa domáha takej ochrany, mala na ňu právo

ustanovené príslušnými právnymi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi alebo

akýmkoľvek iným orgánom ustanoveným právnym systémom štátu a aby mala možnosť

právnej ochrany;

c) zabezpečiť, aby príslušné orgány túto ochranu presadzovali, len čo sa poskytne.

Podľa čl. 25 písm. c) paktu má každý občan právo a možnosť bez akýchkoľvek

rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých

podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu

zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu a zaručí

všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov,

napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného

presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, práv podľa , ) a paktu, ako

aj práva podľa čl. 8 všeobecnej deklarácie uznesením prokurátora VOP zo 16. septembra

2008 v spojení s uznesením prokurátora VVP z 20. novembra 2008. K porušeniu

označených práv malo dôjsť tým, že tak prokurátor VOP, ako aj prokurátor VVP:

- neprihliadli pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci na to, že žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru bola sťažovateľmi podaná pod nátlakom, t. j. tento

právny úkon je neplatný,

- nezohľadnili dostatočne vo svojom rozhodnutí dôkazy svedčiace o nátlaku, ktorý

bol proti nim vykonaný (preukázanie vykonaných individuálnych pohovorov so

sťažovateľmi, príspevkov publikovaných v tlači týkajúcich sa personálnych zmien v SIS

spočívajúcich v prepustení bývalých príslušníkov SIS a pod.), a neprihliadol ani na

účelovosť obrany nadriadených,

- nepostihli trestnoprávne osoby zodpovedné za porušenie označených práv

sťažovateľov, resp. za ich diskrimináciu v prístupe do verejných služieb.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu uznesením

prokurátora VOP zo 16. septembra 2008

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej

právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa

ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Podľa obvinený sa môže od začiatku konania proti

svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní

a súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a

poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie

policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už

všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží

vec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa prokurátor zastaví trestné stíhanie,

ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Podľa obvinený a poškodený môžu proti uzneseniu

o zastavení trestného stíhania okrem odseku 1 písm. f) a obvinený aj odseku 3 podať

sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že proti uzneseniu prokurátora

VOP mali sťažovatelia možnosť podať sťažnosť nadriadenému prokurátorovi VVP,

v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych

okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení orgánov

činných v trestnom konaní.

Sťažovatelia teda realizáciou svojich práv v priebehu nimi iniciovaného trestného

konania mali ako poškodení možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv

v sťažnosti proti uzneseniu prokurátora VOP zo 16. septembra 2008, a preto ústavný súd ich

sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa

ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu uznesením

prokurátora VVP z 20. novembra 2008

Podstatou sťažnosti sťažovateľov je námietka porušenia ich práv rozhodnutím

prokurátora VVP (uznesením prokurátora VVP z 20. novembra 2008 bola zamietnutá

sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu prokurátora VOP zo 16. septembra 2008, ktorým

bolo trestné konanie v ich veci zastavené), v dôsledku ktorého neboli v ich trestnej veci

vznesené obvinenia proti konkrétnym osobám, čím následne podľa nich došlo aj

k neposkytnutiu ochrany pred diskrimináciou sťažovateľov v prístupe do verejných služieb.

Z obsahu námietok sťažovateľov je teda zrejmé, že sú nespokojní s výsledkom tohto

trestného konania, resp. so spôsobom, akým orgány činné v trestnom konaní zúčastnené na

rozhodovaní v ich veci vyhodnotili v konaní predložené tvrdenia a dôkazy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo na vznesenie obvinenia

a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom

nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa

(napr. , , ).

Sťažovateľom z uvedeného ustanovenia vyplýva iba právo, aby sa orgány

činné v trestnom konaní ich oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol

spáchaný trestný čin zákonným spôsobom, náležite zaoberali. K porušeniu základného

práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa by mohlo dôjsť aj

v prípade, ak by postup uvedených orgánov viedol v danej veci k vydaniu arbitrárneho

rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku znamená zmarenie možnosti poskytnúť efektívnu

a účinnú ochranu tým ich právam, ochrany ktorých sa prostredníctvom prostriedkov

trestného práva domáhali, ak boli orgánom činným v trestnom konaní predložené zo strany

sťažovateľov aspoň obhájiteľné tvrdenia o ich porušení trestným činom.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , I. ÚS

139/02, ).

Podľa zistenia ústavného súdu prokurátor VVP uznesením z 20. novembra 2008

zamietol sťažnosť sťažovateľov po preskúmaní napadnutého rozhodnutia prokurátora VOP

vrátane postupu predchádzajúceho jeho vydaniu. Zo záverov vyslovených v ňom vyplýva,

že prokurátor VVP zistil, že „rozhodnutie prokurátora VOP Bratislava o zastavení

trestného stíhania je dôvodné a v súlade so zákonom“, a preto sa s ním v plnom rozsahu

stotožnil a súčasne sťažovateľov odkázal na jeho obsah.

V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia prokurátor VVP správne poukázal na

príslušné ustanovenia i , ktoré v danom prípade

aplikoval. Osobitne sa následne v rozhodnutí zameral na posúdenie jednotlivých námietok

sťažovateľov.

S námietkou sťažovateľov týkajúcou sa neplatnosti nimi vykonaného právneho

úkonu sa vysporiadal v rámci odôvodňovania svojich záverov v súvislosti s naplnením

jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného

činiteľa podľa v danom prípade, keď uviedol:

«Berúc do úvahy vyššie uvedené ustanovenie a obsah spisového

materiálu je zrejmé, že v konaní funkcionárov SIS, ktorí v období roka 2003 spracovávali

písomnosť „Harmonogram odchodu nežiadúcich osôb pre prácu v SIS“ absentuje

protiprávnosť, ako povinný znak skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005).

Spracovanie tejto písomnosti bolo realizované na základe úlohy, ktorá im bola uložená ich

nadriadeným, a to riaditeľom SIS dňa 8. 4. 2003 na operatívnej porade. Po spracovaní

týchto písomností s uvedením jednotlivých príslušníkov boli tieto riaditeľovi SIS predložené

ku schváleniu. Dôležité je uviesť, že na podklade týchto písomností - harmonogramov, v

žiadnom prípade nemohlo dôjsť priamu ku skončeniu služobného pomeru príslušníka SIS.

Tieto harmonogramy mali výlučne organizačný charakter, nakoľko boli spracované za

účelom zachovania funkčnosti jednotlivých útvarov a mali slúžiť k zabezpečeniu

kontinuálneho plnenia zákonných úloh SIS. Z tohto dôvodu nemožno pri spracovaní daných

harmonogramov odchodu nežiadúcich osôb pre prácu v SIS hovoriť ani o výkone

právomoci verejného činiteľa, tak ako to definuje skutková podstata trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (účinného k

31. 12. 2005). Funkcionári SIS pri spracovaní týchto harmonogramov nevyužívali svoju

právomoc v personálnej oblasti v zmysle o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zväzu väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

zákon o štátnej službe) vo vzťahu k služobnému pomeru podriadených príslušníkov SIS, t. j.

nespracovávali služobné hodnotenie na podriadených, nerealizovali disciplinárnu

právomoc voči podriadeným, nevydávali rozhodnutia súvisiace so vznikom, zmenou a

skončením služobného pomeru podriadených príslušníkov SIS. Išlo tu výlučne o plnenie

úlohy, ktorú im zadal ich nadriadený - riaditeľ SIS, ktorý to mal v kompetencii. S poukazom

na to nie je možné konanie týchto funkcionárov SIS posudzovať ako trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (účinného k 31. 12.

2005). Naopak takéto konanie je možné posudzovať v zmysle § 15a ods. I Tr. zák. (účinného

k 31. 12. 2005) ako výkon práv a povinností, ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu

už v čase jeho spáchania.»

Vo vzťahu k trestnoprávnej zodpovednosti riaditeľa SIS vo svojom rozhodnutí

prokurátor VVP uviedol, že ju nebolo možné v danom konaní skúmať „vzhľadom k

absencii pôsobnosti v zmysle písm. 1/ “, a súčasne poukázal na to, že

„konanie riaditeľa SIS súvisiace s vydaním pokynu na spracovanie harmonogramu odchodu

nežiadúcich osôb pre prácu v SIS bolo predmetom samostatného trestného konania, ktoré

bolo skončené vydaním rozhodnutia podľa sp. zn. PPZ-

239/BPK-B-2007 z 15. 8. 2008 o odmietnutí veci“.

S tvrdeniami sťažovateľov, podľa ktorých boli k napísaniu predmetných žiadostí

o uvoľnenie nútení zo strany nadriadených, sa prokurátor VVP v predmetnom rozhodnutí

vyrovnal pri odôvodňovaní naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania

podľa , v ktorom uviedol: «S prihliadnutím na danú skutkovú

podstatu a obsah spisového materiálu je zrejmé, že v danej veci nedošlo zo strany

funkcionárov SIS k núteniu poškodených pod hrozbou inej ťažkej ujmy k tomu, aby niečo

konali, t. j., aby si podali žiadosti o odchod zo služobného pomeru príslušníkov SIS.

Skutočnosť, že zo strany funkcionárov SIS došlo k informovaniu poškodených o tom, že pre

prípad, že na základe služobného hodnotenia, ktorému by predchádzala bezpečnostná

previerka so záverom „bez vyjadrenia“, následkom čoho by mohlo dôjsť k ukončeniu ich

služobného pomeru a kráteniu výšky odchodného o jednu tretinu, majú možnosť ukončiť

služobný pomer príslušníka SIS na základe vlastnej žiadosti pri zachovaní všetkých

výsluhových náležitostí, nemožno v žiadnom prípade považovať za nútenie a ani hrozbu inej

ťažkej ujmy tak, ako to definuje skutková podstata trestného činu vydierania podľa § 235

ods. 1 Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005). Funkcionári SIS v tomto prípade iba podávali

informáciu poškodeným o právnej úprave vyplývajúcej zo zákona o štátnej službe

a právnych predpisov upravujúcich oblasť výsluhového zabezpečenia. Podanie takejto

informácie nemožno považovať za nútenie a ani hrozbu, nakoľko bolo výlučne na

poškodených, či po obdržaní tejto informácie zotrvajú v služobnom pomere príslušníka SIS.

resp. podajú si vlastnú žiadosť o odchod zo služobného pomeru. S poukazom na to neboli

ani týmto konaním funkcionárov SIS naplnené zákonné znaky objektívnej stránky trestného

činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005), a preto toto konanie

nemôže byť posudzované ako tento trestný čin.»

Z rozhodnutia prokurátora VVP je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že sa

námietkami a argumentáciou sťažovateľov zaoberal. Po oboznámení sa

s obsahom uznesenia prokurátora VOP zo 16. septembra 2008, ako aj uznesenia prokurátora

VVP z 20. novembra 2008 dospel ústavný súd k záveru, že prokurátor VVP napadnuté

rozhodnutie náležite odôvodnil. Prokurátor VVP sa v ňom starostlivo zaoberal všetkými

tvrdeniami sťažovateľov predloženými v trestnom oznámení, uviedol, akými úvahami sa pri

ich hodnotení spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých

zistený skutkový stav posúdil. Samotná nespokojnosť sťažovateľov so závermi prokurátora

VVP uvedenými v jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia,

resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom

na vyslovenie porušenia nimi označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľov v tejto časti podľa dospel k záveru, že

z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo

by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených

prokurátorom VVP, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľov podľa čl. 46

( listiny).

Konanie, v dôsledku ktorého malo dôjsť k porušeniu zákazu diskriminácie v prístupe

k verejnej službe, bolo predmetom posúdenia orgánov činných v trestnom konaní v rámci

konania iniciovaného sťažovateľmi. Z uvedeného je zrejmé, že k namietanému porušeniu

sťažovateľmi označených práv podľa čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu, ktorých ochrany sa

domáhali v rámci uvedeného trestného konania, mohlo dôjsť len v spojení s porušením ich

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že v danom prípade nedošlo k zásahu do

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa sťažovateľov (

listiny), nemohlo v danom prípade dôjsť ani k porušeniu ich práv podľa čl. 25 písm. c)

a čl. 26 paktu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 všeobecnej deklarácie uznesením

prokurátora VOP zo 16. septembra 2008 v spojení s uznesením prokurátora VVP z 20.

novembra 2008

Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že všeobecná deklarácia nebola

vyhlásená spôsobom upraveným v a v a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu. Predmetom konania pred

ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie

práva priznaného všeobecnou deklaráciou (mutatis mutandis , ,

).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti musel

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

II.D Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa

uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009