Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 85/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. C., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. C., N.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 27. apríla 2007 a základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Nitra v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2007 doručená sťažnosť MUDr. R. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. apríla 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“) a základného práva na

prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedla, že

„je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností (pozemku a stavby) zapísanej na LV č. 1649

vedenom Správou katastra... kat. územie..., pričom veľkosť jej podielu je 1/6.

Svojím návrhom podaným dňa 15. 7. 1993 na Okresný súd v Nitre (sp. zn.

) sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od ostatných spoluvlastníkov,

keďže títo poberali nájomné resp. bývali v uvedenej nehnuteľnosti a sťažovateľka nemala

žiaden podiel na ziskoch takto plynúcich. Okrem iného nemala prístup do uvedenej

nehnuteľnosti a bol jej úplne obmedzený výkon spoluvlastníckych práv a povinností

zo strany ostatných spoluvlastníkov.“.

V sťažnosti sa ďalej poukazuje na to, že okresný súd po dobu dlhšiu ako dvanásť

rokov meritórne v jej právnej veci nerozhodol, a preto sťažovateľka podala návrh

na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci. Zároveň vzala

späť svoj návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia z 15. júla 1993, o čom rozhodol

okresný súd uznesením sp. zn. z 5. júna 2006 a konanie v tejto veci zastavil.

Súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Proti výroku

uvedeného uznesenia, ktorým okresný súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo

na náhradu trov konania, podali v zákonnej lehote odvolania odporcovia v 1., 3. až v 5. rade.

V súvislosti s tým sťažovateľka upriamuje pozornosť na to, že tieto odvolania jej boli

zaslané na vyjadrenie až 19. marca 2007, teda takmer rok po vydaní predmetného

uznesenia.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Krajský súd v Nitre dňa 27. 04. 2007 svojím

rozhodnutím (č. k. -310) doručeným dňa 30. 07. 2007 zmenil uznesenie

Okresného súdu v Nitre zo dňa 05. 06. 2006 v časti trov konania a odporcom v 1., 3. až

5. rade priznal trovy v celkovej výške (spolu s trovami odvolacieho konania) 209.977,50 Sk.

Ako dôvod tohto rozhodnutia uviedol, že konanie sa zastavilo vinou navrhovateľky (§ 146

ods. 2 prvá veta ).“.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením poukazuje

na to, že ju krajský súd zaviazal zaplatiť trovy konania v celkovej sume 209 977,50 Sk

napriek tomu, že k zastaveniu konania viedli prekážky na strane súdu, ktorý nedokázal vec

rozhodnúť, a jednak aj prieťahy, ktoré možno pripísať na vrub ostatným účastníkom

konania. Vychádzajúc zo znenia a (ďalej

aj „OSP“) vyslovuje sťažovateľka názor, že „Krajský súd v Nitre nezobral do úvahy dĺžku

konania ani prieťahy spôsobené konaním okresného a aj krajského súdu (od podania

odvolania po doručenie rozhodnutia ubehol rok, pritom nebolo treba nariaďovať

pojednávanie). Okrem toho sa nevysporiada! s ustanovením druhá veta,

keď nebral do úvahy prieťahy spôsobené odporcami.

Ďalej nebral do úvahy tak, ako to vo svojom vyjadrení k odvolaniu

odporcov žiadala navrhovateľka, a nevysporiadal sa okolnosťami, ktoré viedli k uplatneniu

práva a aj k zastaveniu konania.

Sme toho názoru, týmto rozhodnutím Krajského súdu v Nitre vznikla sťažovateľke

neprimeraná škoda vo výške 209.977,50 Sk. Táto škoda zahŕňa len trovy konania a nie

celkovú škodu, ktorá vznikla prieťahmi v konaní.“.

Podľa sťažovateľky z princípov, ktoré vyplývajú z až , možno

vyvodiť, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených

zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami.

Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej možno rozhodnutiami

všeobecných súdov o trovách konania zasiahnuť do základných práv a slobôd (napr.

), sťažovateľka tvrdí, že „krajský súd rozhodol nesprávne v zmysle § 146

ods. 2 prvej vety , pričom nesprávne určil zodpovednosť za zastavenie konania. Okrem

toho bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď

na tvrdenia sťažovateľky vo svojom podaní (vyjadrenie k odvolaniu). Odpoveď, prečo nie sú

dané dôvody osobitného zreteľa v zmysle , predmetné odôvodnenie uznesenia

Krajského súdu v Nitre neobsahuje.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

sťažovateľka predovšetkým zdôraznila, že doba od podania jej návrhu do zastavenia

konania predstavuje v okolnostiach daného prípadu dvanásť rokov. Ďalej opätovne tvrdí, že

dôvodom späťvzatia návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia z jej strany boli prieťahy

v konaní, v dôsledku čoho nevidela možnosť nápravy svojich porušených práv. Následne

podala novú žalobu, ktorou sa domáha zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Aj napriek späťvzatiu žaloby je sťažovateľka toho

názoru, že v označených konaniach bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume

400 000 Sk (100 000 Sk od krajského súdu a 300 000 Sk od okresného súdu) dôvodiac, že

„nemožno v súčasnej dobe dosiahnuť nápravu konštatovaním, že bolo porušené

sťažovateľkine právo alebo príkazom súdu, aby vo veci konal bez prieťahov“.

S poukazom na tieto dôvody sťažovateľka navrhuje, aby bola jej sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie a vo veci samej bolo rozhodnuté v súlade s návrhom na rozhodnutie

(petitom) sťažnosti tohto znenia:

„1. Sťažovateľkine právo podľa bolo uznesením

Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 04. 2007 č. k. -310 porušené.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 04. 2007

č. k. -310 a prikazuje mu vo veci ďalej konať.

3. Sťažovateľkine právo podľa bolo

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní č. a postupom Okresného súdu

v Nitre v konaní č. k. porušené.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške

300.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť Okresný súd v Nitre do dvoch mesiacov od doručenia

tohto rozhodnutia.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov od doručenia

tohto rozhodnutia.“

Ďalej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

povolil odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. z 27. apríla

2007 až do rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal stanovisko

okresného súdu aj krajského súdu, ktoré mu boli doručené 26. marca 2008 a 1. apríla 2008.

Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal najmä na to, že konanie, ktoré bolo ním

vedené pod sp. zn. , „je v merite veci právoplatne skončené dňom

19. 2. 2007. Rozhodnutie súdu o náhrade trov konania nadobudlo právoplatnosť dňa

6. 8. 2007.“. Pretože sťažovateľka vo vzťahu k okresnému súdu namieta iba porušenie

svojho základného práva podľa , okresný súd sa odvoláva na stabilnú

judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej ochrana základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte mohlo trvať. Preto v danom

prípade podľa okresného súdu nemá už sťažnosť v časti smerujúcej voči nemu

opodstatnenie. Okresný súd sa taktiež zmienil o tom, že napriek celkovej dĺžke konania

neeviduje sťažnosť sťažovateľky na prieťahy „podanú podľa ,

resp. podľa “. Vzhľadom na to navrhuje sťažnosť v rámci

predbežného prerokovania v časti smerujúcej proti nemu odmietnuť.

Aj krajský súd vo svojom vyjadrení navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa , krajský súd

iba uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím sp. zn. z 27. apríla 2007, v ktorom

podľa neho „podrobne rozviedol skutkové a právne dôvody svojho zmeňujúceho

rozhodnutia. Vyporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania.“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa krajský súd odmietol tvrdenie sťažovateľky

o prieťahoch v odvolacom konaní poukazujúc na to, že „vec napadla na odvolací súd

9. 2. 2007 a odvolací súd vo veci rozhodol 27. 4. 2007“.

Sťažovateľka v reakcii z 10. apríla 2008 k argumentácii okresného súdu zotrvala

na stanovisku, že v konaní pred ním došlo evidentne k prieťahom. Tvrdenia okresného súdu

o nedostatkoch návrhu nie sú podľa nej relevantnými skutočnosťami zakladajúcimi dôvod

trvania konania v dĺžke 13 rokov. Ak návrh nebol kompletný, mal ju okresný súd vyzvať

na jeho doplnenie, alebo mal konanie zastaviť. Ak sa odporcovia nedostavovali bez

ospravedlnenia na pojednávania, okresný súd mohol pojednávať v ich neprítomnosti.

Pri takom postupe okresného súdu, keď odročoval pojednávania v ročných intervaloch,

sťažovateľka nevidela perspektívu, že by konanie mohlo byť v dohľadnej dobe skončené.

Sťažovateľka pripustila, že žiadala o odročovanie pojednávaní za účelom mimosúdneho

vyrovnania, avšak prvotná iniciatíva v týchto prípadoch vzišla vždy zo strany odporcov.

Sťažovateľka napriek judikatúre ústavného súdu, na ktorú sa odvoláva okresný súd, zastáva

názor, že ústavnému súdu nič nebráni, aby jej sťažnosti vyhovel. V spojitosti s tým spomína

aj prípady z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých boli sťažnosti prijaté

aj napriek tomu, že konania už boli skončené.

K argumentácii krajského súdu sťažovateľka uviedla, že „Krajský súd v Nitre

vo svojom vyjadrení neuvádza nič, čo by nejakým spôsobom vyvracalo tvrdenia

sťažovateľky o tom, že súd nepostupoval v zmysle zákona ... Krajský súd vo svojom

uznesení nezohľadnil dĺžku konania ani okolnosti, ktoré viedli k jeho zastaveniu. Ako súdny

orgán právneho štátu sa mal v prvom rade riadiť platnými medzinárodnými zmluvami

a SR, ktorá zaručuje právo na spravodlivé konania a teda mal z úradnej povinnosti

skúmať, či konania bolo ako celok spravodlivé. Napriek tomu, že sťažovateľka upozornila

na okolnosti, ktoré by umožňovali uplatnenie , súd sa týmto vo svojom

odôvodnení vôbec nevysporiadal. Skutočnosť, že konanie trvalo od roku 1994

a sťažovateľka nevidela nádej na jeho skončenie ani v novom tisícročí, stiahla svoj návrh

a nahradila ho iným, v tej chvíli považovaný za najlepší, mal súd zohľadniť. Pritom treba

zdôrazniť fakt, že stiahnutím návrhu sa neukončil stav právnej neistoty sťažovateľky, ale

trval i keď už pod inou spisovou značkou, ale- stále na tom istom súde.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Medzi tie skutočnosti, ktoré ústavný súd skúma podľa svojej štandardnej judikatúry

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou je namietané porušenie zaručené

právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

patrí aj skutočnosť, či vec nebola právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľ domáhal

ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorej namieta porušenie

svojho základného práva podľa , vychádzal ústavný súd zo svojej

doterajšej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty

(). Zároveň z tejto judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému

právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ústavný

súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď

k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci

v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis , ).

Zo sťažnosti a z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konania pred okresným súdom

a krajským súdom boli v merite veci právoplatne skončené 19. februára 2007 a v časti

týkajúcej sa náhrady trov konania 6. augusta 2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. augusta 2007) už okresný súd ani krajský súd

vo veci sťažovateľky nekonali, a preto nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom

ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom

(m. m. , , ). Účel základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov bol už ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu

v okolnostiach daného prípadu zavŕšený.

Navyše, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

postupom krajského súdu treba uviesť, že dĺžka odvolacieho konania

v trvaní 4 mesiacov (od 9. februára 2007, keď mu vec bola postúpená prvostupňovým

súdom, do 27. apríla 2007, keď rozhodol o odvolaní, resp. do 7. júna 2007, keď bol spis

vrátený okresnému súdu) vylučuje, aby konanie vedené krajským súdom pod sp. zn.

bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania vedeného krajským súdom nepovažoval

ústavný súd jeho postup za taký, ktorý by mohol byť východiskom na vyvodenie záveru

o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Sťažnosť sťažovateľky bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. apríla 2007

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie

v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených

právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci ().

Článkom 46 sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade

sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou.

Súdne konanie musí mať zákonom určenú kvalitu. To okrem iného znamená, že súd musí

byť nestranný a nezávislý (m. m. , ).

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označeného základného práva napadnutým

uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní

nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených alebo medzinárodným dohovorom, ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

Ak ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (, ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom. Ústavný súd preto iba

celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. ).

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. z 27. apríla 2007, ktorým zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že

sťažovateľku zaviazal zaplatiť odporcom v 1., 3. až 5. rade trovy konania v celkovej sume

209 977,50 Sk, odôvodnil najskôr poukazom na prvú vetu, podľa ktorej

ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho

trovy. Ďalej v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„O trovách zastaveného konania môže súd rozhodnúť podľa ustanovenia § 146

ods. 1 písm. c/ alebo podľa ustanovenia . Ak došlo k zastaveniu konania

nemá v zásade žiadny z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku.

Výnimočne je možné podľa uložiť niektorému z účastníkov uhradiť

druhému z účastníkov náklady zastaveného konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia

tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a podľa druhej vety tohto

ustanovenia odporca v prípade, že pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol

podaný dôvodne. Ustanovenie § 146 ods. 2 vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka,

ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Otázka zavinenia podľa prvej

vety uvedeného ustanovenia sa však hodnotí iba podľa procesného výsledku. Nerozhoduje,

aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k spaťvzatiu návrhu, ale to, že odporca splní to,

čoho sa navrhovateľ domáhala a len preto navrhovateľ vezme návrh späť alebo to, že

navrhovateľ vzal návrh späť bez toho, aby odporca splnil to, čoho sa petitom domáhal.

Preto súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1

písm. c) , ak rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemal právo na náhradu trov

konania. Odvolací súd mal za to, že navrhovateľka zapríčinila zastavenie konania tým, že

zobrala svoj návrh späť bez toho, aby jej odporcovia v 1. až 5. rade splnili to, čoho sa

domáhala.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodol krajský súd potom, ako okresný súd zastavil

celé konanie na základe oznámenia sťažovateľky, že berie návrh na začatie konania v celom

rozsahu späť, o odvolaní odporcov v 1., 3. až 5. rade, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania v súlade s procesnými

možnosťami ustanovenými ( ). Krajský

súd nepoužil iné než dovolené náhradové ustanovenia ( v spojení s

ods. 2 prvou vetou ) a ich aplikáciu odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že výrok

o náhrade trov konania bol vynesený v zrejmom omyle alebo v rozpore so zákonnými

ustanoveniami .

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské

práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Pri posudzovaní trov konania v spojení s ustanovením prvou vetou

je všeobecný súd povinný skúmať, či niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť. K zastaveniu konania môže dôjsť v dôsledku procesného zavinenia

niektorého z účastníkov. Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov zastavenia konania

pre späťvzatie žaloby, ku ktorému došlo pre správanie odporcu, pričom žaloba bola podaná

dôvodne, čo zakladá právo žalobcu na náhradu trov zastaveného konania. O takýto prípad

však v okolnostiach danej veci nešlo.

Sťažovateľka vzala v tejto veci svoj návrh na začatie konania späť bez toho, aby išlo

o prípad podľa druhej vety , a vzhľadom na to za takejto situácie podľa

stabilnej judikatúry všeobecných súdov z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinila

zastavenie konania, a preto je povinná nahradiť odporcom trovy konania (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1992 sp. zn.

publikované pod č. R 49/1993). Takto koncipované odôvodnenie napadnutého uznesenia

dáva zároveň odpoveď na to, prečo neboli v danom prípade splnené podmienky na aplikáciu

ustanovenia .

Ústavný súd preto rozhodnutie krajského súdu priznať náhradu trov konania

úspešným odporcom považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom

a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a spôsob, akým krajský súd rozhodol

o trovách konania, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako

taký odporujúci základnému právu zaručenému v .

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie

konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (,

).

Pretože ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky,

a rovnako nezistil ani príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. apríla 2007 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , sťažnosť aj v tejto časti odmietol po jej

predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Po odmietnutí sťažnosti nebolo už potrebné rozhodovať o takých nárokoch

na ochranu ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť

sťažnosti. Ústavný súd preto nerozhodoval o zrušení namietaného uznesenia ani o návrhu

na vydanie dočasného opatrenia, ktoré sťažovateľka požadovala ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009