Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 85/09
PDF · 312.12 KB
No categories available
IV. ÚS 85/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 85/09-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. C., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. C., N.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 35/2007
z 27. apríla 2007 a základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 133/1993 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 35/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2007 doručená sťažnosť MUDr. R. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“) a základného práva na
prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 133/1993 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 35/2007.
Sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedla, že
„je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností (pozemku a stavby) zapísanej na LV č. 1649
vedenom Správou katastra... kat. územie..., pričom veľkosť jej podielu je 1/6.
Svojím návrhom podaným dňa 15. 7. 1993 na Okresný súd v Nitre (sp. zn.
18 C 133/93) sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od ostatných spoluvlastníkov,
keďže títo poberali nájomné resp. bývali v uvedenej nehnuteľnosti a sťažovateľka nemala
žiaden podiel na ziskoch takto plynúcich. Okrem iného nemala prístup do uvedenej
nehnuteľnosti a bol jej úplne obmedzený výkon spoluvlastníckych práv a povinností
zo strany ostatných spoluvlastníkov.“.
V sťažnosti sa ďalej poukazuje na to, že okresný súd po dobu dlhšiu ako dvanásť
rokov meritórne v jej právnej veci nerozhodol, a preto sťažovateľka podala návrh
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci. Zároveň vzala
späť svoj návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia z 15. júla 1993, o čom rozhodol
okresný súd uznesením sp. zn. 18 C 133/1993 z 5. júna 2006 a konanie v tejto veci zastavil.
Súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Proti výroku
uvedeného uznesenia, ktorým okresný súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo
na náhradu trov konania, podali v zákonnej lehote odvolania odporcovia v 1., 3. až v 5. rade.
V súvislosti s tým sťažovateľka upriamuje pozornosť na to, že tieto odvolania jej boli
zaslané na vyjadrenie až 19. marca 2007, teda takmer rok po vydaní predmetného
uznesenia.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Krajský súd v Nitre dňa 27. 04. 2007 svojím
rozhodnutím (č. k. 6 Co 35/2007-310) doručeným dňa 30. 07. 2007 zmenil uznesenie
Okresného súdu v Nitre zo dňa 05. 06. 2006 v časti trov konania a odporcom v 1., 3. až
5. rade priznal trovy v celkovej výške (spolu s trovami odvolacieho konania) 209.977,50 Sk.
Ako dôvod tohto rozhodnutia uviedol, že konanie sa zastavilo vinou navrhovateľky (§ 146
ods. 2 prvá veta OSP).“.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy poukazuje
na to, že ju krajský súd zaviazal zaplatiť trovy konania v celkovej sume 209 977,50 Sk
napriek tomu, že k zastaveniu konania viedli prekážky na strane súdu, ktorý nedokázal vec
rozhodnúť, a jednak aj prieťahy, ktoré možno pripísať na vrub ostatným účastníkom
konania. Vychádzajúc zo znenia § 146 ods. 2 a § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) vyslovuje sťažovateľka názor, že „Krajský súd v Nitre nezobral do úvahy dĺžku
konania ani prieťahy spôsobené konaním okresného a aj krajského súdu (od podania
odvolania po doručenie rozhodnutia ubehol rok, pritom nebolo treba nariaďovať
pojednávanie). Okrem toho sa nevysporiada! s ustanovením § 146 ods. 2 OSP druhá veta,
keď nebral do úvahy prieťahy spôsobené odporcami.
Ďalej nebral do úvahy § 150 OSP tak, ako to vo svojom vyjadrení k odvolaniu
odporcov žiadala navrhovateľka, a nevysporiadal sa okolnosťami, ktoré viedli k uplatneniu
práva a aj k zastaveniu konania.
Sme toho názoru, týmto rozhodnutím Krajského súdu v Nitre vznikla sťažovateľke
neprimeraná škoda vo výške 209.977,50 Sk. Táto škoda zahŕňa len trovy konania a nie
celkovú škodu, ktorá vznikla prieťahmi v konaní.“.
Podľa sťažovateľky z princípov, ktoré vyplývajú z § 142 až § 151 OSP, možno
vyvodiť, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených
zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami.
Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej možno rozhodnutiami
všeobecných súdov o trovách konania zasiahnuť do základných práv a slobôd (napr.
IV. ÚS 45/06), sťažovateľka tvrdí, že „krajský súd rozhodol nesprávne v zmysle § 146
ods. 2 prvej vety OSP, pričom nesprávne určil zodpovednosť za zastavenie konania. Okrem
toho bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď
na tvrdenia sťažovateľky vo svojom podaní (vyjadrenie k odvolaniu). Odpoveď, prečo nie sú
dané dôvody osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP, predmetné odôvodnenie uznesenia
Krajského súdu v Nitre neobsahuje.“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažovateľka predovšetkým zdôraznila, že doba od podania jej návrhu do zastavenia
konania predstavuje v okolnostiach daného prípadu dvanásť rokov. Ďalej opätovne tvrdí, že
dôvodom späťvzatia návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia z jej strany boli prieťahy
v konaní, v dôsledku čoho nevidela možnosť nápravy svojich porušených práv. Následne
podala novú žalobu, ktorou sa domáha zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Aj napriek späťvzatiu žaloby je sťažovateľka toho
názoru, že v označených konaniach bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
400 000 Sk (100 000 Sk od krajského súdu a 300 000 Sk od okresného súdu) dôvodiac, že
„nemožno v súčasnej dobe dosiahnuť nápravu konštatovaním, že bolo porušené
sťažovateľkine právo alebo príkazom súdu, aby vo veci konal bez prieťahov“.
S poukazom na tieto dôvody sťažovateľka navrhuje, aby bola jej sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie a vo veci samej bolo rozhodnuté v súlade s návrhom na rozhodnutie
(petitom) sťažnosti tohto znenia:
„1. Sťažovateľkine právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením
Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 04. 2007 č. k. 6 Co 35/2007-310 porušené.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 04. 2007
č. k. 6 Co 35/2007-310 a prikazuje mu vo veci ďalej konať.
3. Sťažovateľkine právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní č. 6 Co 35/2007 a postupom Okresného súdu
v Nitre v konaní č. k. 8 C 133/93 porušené.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške
300.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť Okresný súd v Nitre do dvoch mesiacov od doručenia
tohto rozhodnutia.
5. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške
100.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov od doručenia
tohto rozhodnutia.“
Ďalej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
povolil odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla
2007 až do rozhodnutia vo veci samej.
Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal stanovisko
okresného súdu aj krajského súdu, ktoré mu boli doručené 26. marca 2008 a 1. apríla 2008.
Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal najmä na to, že konanie, ktoré bolo ním
vedené pod sp. zn. 18 C 133/1993, „je v merite veci právoplatne skončené dňom
19. 2. 2007. Rozhodnutie súdu o náhrade trov konania nadobudlo právoplatnosť dňa
6. 8. 2007.“. Pretože sťažovateľka vo vzťahu k okresnému súdu namieta iba porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, okresný súd sa odvoláva na stabilnú
judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej ochrana základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte mohlo trvať. Preto v danom
prípade podľa okresného súdu nemá už sťažnosť v časti smerujúcej voči nemu
opodstatnenie. Okresný súd sa taktiež zmienil o tom, že napriek celkovej dĺžke konania
neeviduje sťažnosť sťažovateľky na prieťahy „podanú podľa zákona č. 80/1992 Zb.,
resp. podľa zák. č. 757/2004 Z. z.“. Vzhľadom na to navrhuje sťažnosť v rámci
predbežného prerokovania v časti smerujúcej proti nemu odmietnuť.
Aj krajský súd vo svojom vyjadrení navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, krajský súd
iba uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007, v ktorom
podľa neho „podrobne rozviedol skutkové a právne dôvody svojho zmeňujúceho
rozhodnutia. Vyporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania.“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajský súd odmietol tvrdenie sťažovateľky
o prieťahoch v odvolacom konaní poukazujúc na to, že „vec napadla na odvolací súd
9. 2. 2007 a odvolací súd vo veci rozhodol 27. 4. 2007“.
Sťažovateľka v reakcii z 10. apríla 2008 k argumentácii okresného súdu zotrvala
na stanovisku, že v konaní pred ním došlo evidentne k prieťahom. Tvrdenia okresného súdu
o nedostatkoch návrhu nie sú podľa nej relevantnými skutočnosťami zakladajúcimi dôvod
trvania konania v dĺžke 13 rokov. Ak návrh nebol kompletný, mal ju okresný súd vyzvať
na jeho doplnenie, alebo mal konanie zastaviť. Ak sa odporcovia nedostavovali bez
ospravedlnenia na pojednávania, okresný súd mohol pojednávať v ich neprítomnosti.
Pri takom postupe okresného súdu, keď odročoval pojednávania v ročných intervaloch,
sťažovateľka nevidela perspektívu, že by konanie mohlo byť v dohľadnej dobe skončené.
Sťažovateľka pripustila, že žiadala o odročovanie pojednávaní za účelom mimosúdneho
vyrovnania, avšak prvotná iniciatíva v týchto prípadoch vzišla vždy zo strany odporcov.
Sťažovateľka napriek judikatúre ústavného súdu, na ktorú sa odvoláva okresný súd, zastáva
názor, že ústavnému súdu nič nebráni, aby jej sťažnosti vyhovel. V spojitosti s tým spomína
aj prípady z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých boli sťažnosti prijaté
aj napriek tomu, že konania už boli skončené.
K argumentácii krajského súdu sťažovateľka uviedla, že „Krajský súd v Nitre
vo svojom vyjadrení neuvádza nič, čo by nejakým spôsobom vyvracalo tvrdenia
sťažovateľky o tom, že súd nepostupoval v zmysle zákona (OSP)... Krajský súd vo svojom
uznesení nezohľadnil dĺžku konania ani okolnosti, ktoré viedli k jeho zastaveniu. Ako súdny
orgán právneho štátu sa mal v prvom rade riadiť platnými medzinárodnými zmluvami
a Ústavou SR, ktorá zaručuje právo na spravodlivé konania a teda mal z úradnej povinnosti
skúmať, či konania bolo ako celok spravodlivé. Napriek tomu, že sťažovateľka upozornila
na okolnosti, ktoré by umožňovali uplatnenie § 150 OSP, súd sa týmto vo svojom
odôvodnení vôbec nevysporiadal. Skutočnosť, že konanie trvalo od roku 1994
a sťažovateľka nevidela nádej na jeho skončenie ani v novom tisícročí, stiahla svoj návrh
a nahradila ho iným, v tej chvíli považovaný za najlepší, mal súd zohľadniť. Pritom treba
zdôrazniť fakt, že stiahnutím návrhu sa neukončil stav právnej neistoty sťažovateľky, ale
trval i keď už pod inou spisovou značkou, ale- stále na tom istom súde.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 133/1993 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 35/2007
Medzi tie skutočnosti, ktoré ústavný súd skúma podľa svojej štandardnej judikatúry
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou je namietané porušenie ústavou zaručené
právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
patrí aj skutočnosť, či vec nebola právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľ domáhal
ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorej namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, vychádzal ústavný súd zo svojej
doterajšej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty
(III. ÚS 61/98). Zároveň z tejto judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému
právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný
súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď
k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci
v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).
Zo sťažnosti a z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konania pred okresným súdom
a krajským súdom boli v merite veci právoplatne skončené 19. februára 2007 a v časti
týkajúcej sa náhrady trov konania 6. augusta 2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. augusta 2007) už okresný súd ani krajský súd
vo veci sťažovateľky nekonali, a preto nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom
ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom
(m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07). Účel základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov bol už ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu
v okolnostiach daného prípadu zavŕšený.
Navyše, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu treba uviesť, že dĺžka odvolacieho konania
v trvaní 4 mesiacov (od 9. februára 2007, keď mu vec bola postúpená prvostupňovým
súdom, do 27. apríla 2007, keď rozhodol o odvolaní, resp. do 7. júna 2007, keď bol spis
vrátený okresnému súdu) vylučuje, aby konanie vedené krajským súdom pod sp. zn.
6 Co 35/2007 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania vedeného krajským súdom nepovažoval
ústavný súd jeho postup za taký, ktorý by mohol byť východiskom na vyvodenie záveru
o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažnosť sťažovateľky bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie
v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených
právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).
Článkom 46 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade
sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou.
Súdne konanie musí mať zákonom určenú kvalitu. To okrem iného znamená, že súd musí
byť nestranný a nezávislý (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 154/04).
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označeného základného práva napadnutým
uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní
nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodným dohovorom, ale spočíva len v tom,
aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
Ak ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, III. ÚS 300/06).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože
ústavný súd nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom. Ústavný súd preto iba
celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08).
Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007, ktorým zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že
sťažovateľku zaviazal zaplatiť odporcom v 1., 3. až 5. rade trovy konania v celkovej sume
209 977,50 Sk, odôvodnil najskôr poukazom na § 146 ods. 2 OSP prvú vetu, podľa ktorej
ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho
trovy. Ďalej v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„O trovách zastaveného konania môže súd rozhodnúť podľa ustanovenia § 146
ods. 1 písm. c/ alebo podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP. Ak došlo k zastaveniu konania
nemá v zásade žiadny z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku.
Výnimočne je možné podľa § 146 ods. 2 OSP uložiť niektorému z účastníkov uhradiť
druhému z účastníkov náklady zastaveného konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia
tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a podľa druhej vety tohto
ustanovenia odporca v prípade, že pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol
podaný dôvodne. Ustanovenie § 146 ods. 2 vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka,
ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Otázka zavinenia podľa prvej
vety uvedeného ustanovenia sa však hodnotí iba podľa procesného výsledku. Nerozhoduje,
aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k spaťvzatiu návrhu, ale to, že odporca splní to,
čoho sa navrhovateľ domáhala a len preto navrhovateľ vezme návrh späť alebo to, že
navrhovateľ vzal návrh späť bez toho, aby odporca splnil to, čoho sa petitom domáhal.
Preto súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1
písm. c) OSP, ak rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemal právo na náhradu trov
konania. Odvolací súd mal za to, že navrhovateľka zapríčinila zastavenie konania tým, že
zobrala svoj návrh späť bez toho, aby jej odporcovia v 1. až 5. rade splnili to, čoho sa
domáhala.“
Podľa názoru ústavného súdu rozhodol krajský súd potom, ako okresný súd zastavil
celé konanie na základe oznámenia sťažovateľky, že berie návrh na začatie konania v celom
rozsahu späť, o odvolaní odporcov v 1., 3. až 5. rade, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania v súlade s procesnými
možnosťami ustanovenými Občianskym súdnym poriadkom (čl. 2 ods. 2 ústavy). Krajský
súd nepoužil iné než dovolené náhradové ustanovenia (§ 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146
ods. 2 prvou vetou OSP) a ich aplikáciu odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že výrok
o náhrade trov konania bol vynesený v zrejmom omyle alebo v rozpore so zákonnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské
práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Pri posudzovaní trov konania v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 prvou vetou OSP
je všeobecný súd povinný skúmať, či niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa
muselo zastaviť. K zastaveniu konania môže dôjsť v dôsledku procesného zavinenia
niektorého z účastníkov. Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov zastavenia konania
pre späťvzatie žaloby, ku ktorému došlo pre správanie odporcu, pričom žaloba bola podaná
dôvodne, čo zakladá právo žalobcu na náhradu trov zastaveného konania. O takýto prípad
však v okolnostiach danej veci nešlo.
Sťažovateľka vzala v tejto veci svoj návrh na začatie konania späť bez toho, aby išlo
o prípad podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, a vzhľadom na to za takejto situácie podľa
stabilnej judikatúry všeobecných súdov z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinila
zastavenie konania, a preto je povinná nahradiť odporcom trovy konania (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1992 sp. zn. 2 Obo 183/92
publikované pod č. R 49/1993). Takto koncipované odôvodnenie napadnutého uznesenia
dáva zároveň odpoveď na to, prečo neboli v danom prípade splnené podmienky na aplikáciu
Ústavný súd preto rozhodnutie krajského súdu priznať náhradu trov konania
úspešným odporcom považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom
a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a spôsob, akým krajský súd rozhodol
o trovách konania, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako
taký odporujúci základnému právu zaručenému v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie
konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96,
Pretože ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky,
a rovnako nezistil ani príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu sp. zn.
6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažnosť aj v tejto časti odmietol po jej
predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Po odmietnutí sťažnosti nebolo už potrebné rozhodovať o takých nárokoch
na ochranu ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť
sťažnosti. Ústavný súd preto nerozhodoval o zrušení namietaného uznesenia ani o návrhu
na vydanie dočasného opatrenia, ktoré sťažovateľka požadovala (čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2009