Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 386/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť L. K., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. D.

M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a 2 postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. o nariadení výkonu

trestu odňatia slobody a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010

doručená sťažnosť L. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s a 2 postupom Okresného súdu Košice II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. o nariadení výkonu trestu

odňatia slobody (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „bol rozsudkom Krajského súdu

Košice zo dňa 28. 5. 2002, sp. zn. , ktorým bol zmenený rozsudok Okresného

súdu Košice II, sp. zn. , uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže

a odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke trvania 2 rokov a na výkon trestu bol zaradený

do 1. nápravnovýchovnej skupiny, zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti vedenia

motorového vozidla v dĺžke trvania 18 mesiacov. Rozsudok Krajského súdu Košice sa stal

právoplatným a vykonateľným 28. 5. 2002. Uznesením Okresného súdu Košice II, sp. zn.

, zo dňa 29. 7. 2002 bol sťažovateľovi započítaný trest zákazu vedenia

motorových vozidiel za obdobie 16. 2. 2001 do 28. 5. 2002.

Okresný súd Košice II dňa 29. 7. 2002 nariadil výkon trestu odňatia slobody

a písomnou výzvou zo dňa 29. 7. 2002 vyzval sťažovateľa k nastúpeniu na výkon trestu

v Košiciach do 9. 8. 2002, avšak táto výzva bola podaná na pošte až 24. 9. 2002

a sťažovateľovi bola následne táto výzva doručená až 9. 10. 2002 a teda nebolo možné

takejto oneskorenej výzve vyhovieť. Písomná výzva bola už adresovaná na adresu

sťažovateľa v Českej republike, kde mal v tom čase už prechodný pobyt a zamestnanie. Dňa

7. 3. 2003 vydal Okresný súd Košice II príkaz na zatknutie sťažovateľa a jeho dodanie

do výkonu trestu, keďže mal súd obavu, že sa sťažovateľ ukrýva, aby sa vyhol trestu.

Následne už Okresný súd Košice II vykonal dňa 20. 7. 2005 iba dožiadanie na Okresné

riaditeľstvo policajného zboru Košice II na trvalý pobyt sťažovateľa, aj napriek skutočnosti,

že mu bola adresa trvalého pobytu sťažovateľa, ako aj jeho zamestnávateľ známy.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol:

„V priebehu roku 2008 si podal sťažovateľ prostredníctvom svojho českého obhajcu

žiadosť o milosť a žiadosť o možnosť vykonať trest v Českej republike, obe žiadosti boli

slovenskými orgánmi zamietnuté. Listom zo dňa 31. 5. 2010, ktorý bol sťažovateľovi

doručený dňa 3. 6. 2010, Okresný súd Košice II oznámil sťažovateľovi, že jeho žiadosť

o milosť bola zamietnutá a že v prípade, ak do 30 dní od doručenia uvedeného listu

nenastúpi na výkon trestu odňatia slobody, súd pristúpi k vydaniu európskeho zatýkacieho

rozkazu za účelom jeho dodania do výkonu trestu odňatia slobody do Ústavu na výkon

trestu odňatia slobody v Košiciach.“

Sťažovateľ poukázal aj na tieto skutočnosti:

„Sťažovateľ sa v roku 2001 ešte pred samotným rozhodnutím Krajského súdu Košice

presťahoval do... v Českej republike, kde sa zamestnal ako hasič v spoločnosti S..., kde je

činný doposiaľ. V N. sa riadne prihlásil najskôr na prechodný pobyt, neskôr aj na trvalý

pobyt, ktorý bol súdu po celý čas známy (Okresný súd Košice II viedol voči nemu dokonca

úspešne výkon rozhodnutia, ktorým vymáhal trovy dávnejšieho trestného konania), keďže

mu doručoval písomnosti na jeho adresu. Odsúdený sa zdržiava po celý čas v Českej

republike oprávnene, osvojil si češtinu ako svoj materinský jazyk, v roku 2006 sa oženil

s občiankou ČR a splodili spolu aj potomka. Po celý čas sa nedopustil už žiadnej trestnej

činnosti, bol dokonca vyznamenaný Ministrom vnútra ČR za jeho zásluhy pri zásahoch pri

povodniach v ČR. Sťažovateľ vedie riadny život a požiadal v Českej republike o štátne

občianstvo ČR.

Z uvedeného nemožno odvodzovať, že by sa sťažovateľ doposiaľ zdržiaval v cudzine

s úmyslom vyhnúť sa výkonu trestu, v Českej republike sa zdržiaval teda oprávnene

a doterajšia judikatúra (napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 14. 1. 1986, sp. zn. –

Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, roč. 1987, zv. 4-5, str. 207) výslovne podporuje

myšlienku, že sa nejednalo o neoprávnený pobyt sťažovateľa, ktorý by smeroval k zmareniu

výkonu trestu odňatia slobody zo strany sťažovateľa.

Zmena okolností ako aj v osobných pomeroch sťažovateľa taktiež nasvedčujú tomu,

že trest vo výmere 2 rokov, ktorý by sa mal vykonať v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody s najnižším stupňom stráženia sa po 8 rokoch od vynesenia takéhoto rozsudku míňa

svojmu účelu, samotný trest odňatia slobody plní najmä represívnu a výchovnú funkcie.

Represia ako taká už nie je na mieste, keďže trest odňatia slobody v dĺžke trvania dvoch

rokov by za súčasných podmienok už iba neúmerne zasahoval do života sťažovateľa, keďže

už došlo aj k zmene osoby a jeho správania najmä samotnou zmenou prostredia a jeho

návykov, čím už nie je za potreby ani žiadna prevychová, ktorú by takýto trest mal

zabezpečiť v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, takže štát by výkonom trestu

na sťažovateľovi už žiadnym spôsobom nezabezpečil efektívne ochranu spoločnosti.

Jediným následkom výkonu trestu sťažovateľom by bolo iba rozvrátenie jeho rodiny,

sťažovateľ má so svojou manželkou jedno vlastné dieťa a jedno z predchádzajúceho

manželstva jeho manželky, pracuje a zabezpečuje aj potreby rodiny, ako sú napríklad

splátky hypotéky, návštevy ich štvorročného syna u neurológa a pod.“

V závere sťažnosti sťažovateľ poznamenal, že „Rozhodnutie o sťažnosti má pre

sťažovateľa značný význam, v prípade vyhovenia sťažnosti by Ústavný súd SR v prvom rade

deklaroval, že pochybil súd a nie sťažovateľ, v druhom rade by nedošlo k násilnému

vytrhnutiu osoby sťažovateľa z jeho súčasného prostredia, kde vedie od toku 2001 riadny

život, pričom samotný výkon trestu by už stratil význam.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní jeho

sťažnosti vyslovil porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru v spojení s a 2 postupom okresného súdu v konaní

o nariadení výkonu trestu odňatia slobody vedenom pod sp. zn. .

Okrem toho sťažovateľ požaduje zrušenie nariadenia výkonu trestu z 29. júla 2002

a zrušenie príkazu na zatknutie zo 7. marca 2003 vydaných okresným súdom. Ďalej

sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uložil okresnému súdu, aby nevydal európsky zatýkací

rozkaz do rozhodnutia veci ústavným súdom, a napokon požaduje aj priznanie úhrady trov

konania.

Ústavný súd požiadal okresný súd o predloženie spisu vzťahujúceho sa na napadnuté

konanie, ktorý mu bol doručený 14. septembra 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. ).

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí

priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal

(, ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený (, , ).

III.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil okrem porušenia jeho

základného práva podľa aj porušenie jeho práva podľa

dohovoru v namietanom konaní. Keďže z obsahu sťažnosti a najmä z argumentácie je

nepochybne zrejmé, že sa sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa

domáhal vyslovenia porušenia práva podľa dohovoru,

ústavný súd nepovažoval za potrebné sťažovateľa vyzývať na odstránenie tejto

nezrovnalosti.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že k namietanému porušeniu jeho práv

došlo tým, že „súd nie je schopný v priebehu 7 rokov od vydania zatýkacieho rozkazu

zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody odsúdenej osoby aj inými prostriedkami, ktoré mu

to umožňujú, pričom sa nejedná o zložitú vec a súdu je známy po celý čas pobyt odsúdenej

osoby, takisto aj jeho zamestnávateľ“. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „nikdy sa

nevyhýbal výkonu trestu...“ a „v roku 2008 aj sám požiadal o výkon trestu v Českej

republike, avšak tomuto Ministerstvo spravodlivosti SR nevyhovelo..., a takisto v roku 2008

podal žiadosť o milosť prezidentovi republiky, ktorej nebolo vyhovené“. Sťažovateľ

poukázal aj na to, že uložený trest, ktorý nebol vykonaný ani po 8 rokoch od jeho uloženia,

sa míňa svojmu účelu, pričom represia ako taká už podľa neho nie je namieste.

Ústavný súd konštatuje, že zo zapožičaného súvisiaceho spisu, ale aj samotnej

sťažnosti je zrejmé, že konanie v trestnej veci sťažovateľa vedené okresným súdom bolo

právoplatne skončené 28. mája 2002, keď sa stal právoplatným rozsudok Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , ktorým bol zmenený rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2001 a sťažovateľ bol uznaný za vinného

zo spáchania trestného činu lúpeže a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov

so zaradením na výkon trestu do 1. nápravnovýchovnej skupiny, pričom zároveň mu bol

uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla v trvaní 18 mesiacov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že právoplatným rozhodnutím o vine a treste bol odstránený

stav právnej neistoty sťažovateľa a na tomto konštatovaní nič nemôže zmeniť ani namietaný

priebeh následného konania o nariadení výkonu trestu odňatia slobody, ktoré nie je

spôsobilé žiadnym spôsobom zasiahnuť do rozhodnutia o vine a treste.

Ako sťažovateľ v sťažnosti sám uvádza, po právoplatnom skončení trestného konania

okresný súd 29. júla 2002 nariadil výkon trestu odňatia slobody a písomnou výzvou z toho

istého dňa vyzval sťažovateľa na nastúpenie na výkon tohto trestu do 9. augusta 2002.

Je pravdou, že uvedená výzva bola sťažovateľovi doručená až 9. októbra 2002, teda

po termíne určenom na nástup na výkon trestu (9. august 2002), a ani ďalší postup

okresného súdu v súvislosti so zabezpečením realizácie nariadeného výkonu trestu nebol

optimálny. Na druhej strane však, a to je podľa názoru ústavného súdu určujúce,

skutočnosť, že výzva na nastúpenie na výkon právoplatne uloženého trestu bola

sťažovateľovi doručená po termíne určenom na nástup na výkon trestu, v žiadnom prípade

neznamená, že v súvislosti s uvedeným došlo k zániku povinnosti sťažovateľa nastúpiť

na výkon trestu.

Čo sa týka hodnotenia správania samotného sťažovateľa v období po právoplatnom

skončení trestného konania (28. mája 2002), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek

tomu, že mal vedomosť o svojej povinnosti nastúpiť na výkon trestu, relevantný krok

v uvedenom smere ani dosiaľ dobrovoľne neuskutočnil, čo je potrebné nepochybne pripísať

na jeho ťarchu, a to bez ohľadu na namietaný postup okresného súdu v konaní o nariadenie

výkonu trestu, ktorý možno označiť ako nedôsledný.

Z uvedených skutočností nemožno teda vyvodiť záver, že by okresný súd porušil

základné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súvislosti

s konaním o nariadení výkonu trestu odňatia slobody, keďže sťažovateľovi nastúpenie

na výkon trestu okresný súd nariadil a na nastúpenie na výkon trestu ho, hoci oneskorene,

aj vyzval.

Ústavný súd však opakovane poukazuje na to, že nariadenie výkonu trestu v rámci

vykonávaného konania v trestnej veci nemôže už nič zmeniť na rozhodnutí o vine a treste,

a preto v jeho rámci nemôže ani dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva podľa dohovoru, čo sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta.

S uvedeným záverom sa vo svojej judikatúre stotožnil aj ESĽP, keďže záver

o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na vykonávacie konania v trestných veciach

(na rozdiel od vykonávacieho konania v civilných veciach) v jeho judikatúre nemá oporu

(napr. rozhodnutie o neprijatí sťažnosti vo veci Aydin v. Turecko zo 14. septembra 2000).

Ústavný súd teda uzavrel, že pokiaľ v rámci vykonávacieho konania v trestnej veci

nie je relevantne možné zmeniť rozhodnutie o vine a treste, nemožno sa úspešne v tomto

konaní domáhať ani ochrany základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ostatné argumenty uvedené v sťažnosti (napr. súčasné rodinné pomery sťažovateľa,

neúčelnosť trvania na výkone uloženého trestu vzhľadom na časový odstup od jeho

uloženia) by mohli byť významné iba v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov

vo veci, ale nie, pokiaľ ide o námietky vznesené v konaní pred ústavným súdom (zásada

subsidiarity).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s a 2 , ústavný súd

odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ) uvádza, že

má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci

pri výklade a uplatňovaní . Tento článok je vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv

a slobôd garantovaných podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie vysloviť sa k porušeniu

a 2 vo výrokovej časti tohto uznesenia, rovnako ako sa venovať aj ďalším

návrhom sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie nariadenia výkonu trestu, zrušenie

príkazu na zatknutie, žiadosť o nevydanie európskeho zatýkacieho rozkazu), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

prvá veta ).

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010