Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 390/08
PDF · 252.92 KB
No categories available
III. ÚS 390/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta
v konaní o sťažnosti I. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., Advokátska kancelária,
B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C 774/1995 takto
rozhodol:
1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995 p o r u š e n é
b o l i .
2. I. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Poprad p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Poprad je p o v i n n ý uhradiť I. M. trovy právneho zastúpenia
v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. J. V., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS
390/08-9 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 15. januára 2009
predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, oznámil ústavnému súdu, či súhlasí
s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.
Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu prípisom sp. zn.
1 ÚS/2009 zo 6. februára 2009 doručeným ústavnému súdu 13. februára 2009 podal
podrobný rozbor právnej veci o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 17 C 774/1995 a uviedol:
«Vec napadla na tunajší súd dňa 30. 06. 1995.
Dňa 21. 07. 1995 bol konaný informatívny výsluch žalobcu za účelom poučenia
navrhovateľa o neúplnosti návrhu.
Dňa 24. 07. 1995 žalobca súdu predložil opravený návrh.
Dňa 28. 07. 1995 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.
Dňa 13. 01. 1997 bol žalobca vyzvaný na predloženie listinných dôkazov a žalobkyňa
(predseda okresného súdu má zrejme na mysli „žalovanú“, pozn.) bola vyzvaná
na vyjadrenie k návrhu.
Dňa 20. 02. 1997 žalobkyňa predložila súdu vyjadrenie k návrhu.
Dňa 24. 02. 1997 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 14. 03. 1997.
Dňa 14. 03. 1997 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 07.
04. 1997 s tým, že súd predvolá navrhnutých svedkov a účastníci sa vyjadria k zostatkovým
cenám hnuteľných vecí, resp. do nasledujúceho pojednávania bola daná účastníkom lehota
na mimosúdne usporiadanie veci.
Dňa 07. 04. 1997 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na zistenie ceny rodinného domu s prísl.
a pozemkom.
Uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 17 C/774/1995-30 zo dňa 10. 07. 1997 bolo
vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Voči výroku o uložení povinnosti zložiť preddavok
na trovy znaleckého dokazovania podala žalovaná odvolanie, ktoré bolo dňa 02. 09. 1997
predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.
Krajský súd Prešov uznesením zo dňa 08. 01. 1998 potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa a spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 13. 02. 1998.
Dňa 25. 03. 1998 bol spis zaslaný ustanovenému znalcovi.
Dňa 21. 05. 1998 ustanovený znalec vrátil súdu spis spolu s vyhotoveným znaleckým
posudkom a vyúčtovaním znalečného.
Dňa 22. 05. 1998 súd uznesením priznal znalcovi znalečné.
Dňa 23. 09. 1998 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 21. 10. 1998.
Dňa 21. 10. 1998 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom
doplnenia znaleckého dokazovania na zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti.
Doplnenie znaleckého dokazovania bolo nariadené uznesením zo dňa 25. 03. 1999 a spis
bol vrátený znalcom súdu dňa 25. 05. 1999 spolu s odborným znaleckým posudkom
a vyúčtovaným znalečným.
Dňa 10. 06. 1999 boli účastníci uznesením súdu vyzvaní na zloženie preddavku na
trovy znaleckého dokazovania.
Dňa 10. 09. 1999 sa konal vo veci informatívny výsluch, na ktorom bol žalobca
poučený o jeho povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania podľa
uznesenia súdu z 10. 06. 1999.
Dňa 23. 09. 1999 súd uznesením priznal znalcovi znalečné.
Dňa 19. 10. 1999 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 17. 11. 1999.
Dňa 19. 10. 1999 sa vo veci konalo pojednávanie (predseda okresného súdu mal
zrejme na mysli dátum 17. november 1999, pozn.), ktoré bolo odročené na deň 19. 11.
1999 za účelom vyhlásenia rozsudku.
Na pojednávaní dňa 19. 11. 1999 súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom,
ktorého písomné znenie bolo vyhotovené dňa 19. 12. 1999 a účastníci ho prevzali dňa
18. 01. 2000.
Dňa 01. 02. 2000 bolo súdu doručené odvolanie žalobcu ako i žalobkyne (predseda
okresného súdu má zrejme na mysli žalovanú, pozn.) proti rozsudku. Dňa 09. 02. 2000 bol
žalobca vyzvaný na doplnenie odvolania voči rozsudku a žalobkyňa bola vyzvaná
na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.
Dňa 23. 02. 2000 žalobca doručil súdu doplnené odvolanie. Dňa 25. 02. 2000 bol
žalobca vyzvaný na vyjadrenie k odvolaniu žalovanej a žalovaná bola opätovne vyzvaná
na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.
Dňa 23. 03. 2000 bol spis predložený Krajskému súdu Prešov na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu a žalobkyne.
Dňa 19. 06. 2000 Krajský súd Prešov vytýčil termín pojednávania na deň 13. 07.
2000. Pojednávanie bolo odročené na deň 26. 09. 2000 z dôvodu, že sa nedostavil žalobca,
u ktorého doručenie predvolania nebolo vykázané.
Dňa 26. 07. 2000 sa vo veci konalo pojednávanie na Krajskom súde Prešov, ktorý
uznesením zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o povinnosti žalobcu
zaplatiť žalovanej sumu 25.580,- Sk v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku
o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,- Sk v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo výroku o povinnosti žalovanej vydať žalobcovi stolík pod televízor v lehote
15 dní od právoplatnosti rozsudku a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Dňa 14. 11. 2000 bol spis s písomným vyhotovením uznesenia odvolacieho súdu
vrátený na súd prvého stupňa, ktoré bolo dňa 17. 11. 2000 expedované účastníkom a tí boli
zároveň vyzvaní, aby sa k nemu písomne vyjadrili a navrhli konkrétne dôkazy vrátane
navrhovaných svedkov a doplnenia znaleckého dokazovania, ktoré má súd vykonať
v ďalšom konaní.
Dňa 05. 02. 2001 bolo doručené vyjadrenie žalobkyne k uzneseniu Krajského súdu
Prešov.
Dňa 09. 06. 2002 boli účastníci vyzvaní o predloženie správy, akým spôsobom
užívajú hnuteľné veci uvedené v návrhu, či existujú ešte svadobné dary a kto ich užíva,
na predloženie uvedenej správy boli účastníci urgovaní dňa 10. 12. 2003.
Dňa 12. 09. 2004 boli účastníci vyzvaní, aby navrhli svedkov, ktorých žiadajú vo veci
vypočuť.
Dňa 17. 05. 2005 boli účastníci vyzvaní o podanie správy, či nedošlo k mimosúdnej
dohode.
Dňa 02. 07. 2006 súd zisťoval pobyt žalovanej cestou Mestského úradu Poprad
a Registra obyvateľov SR.
Dňa 08. 01. 2007 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 26. 01. 2007,
na ktoré nemala žalovaná doručenie predvolania riadne vykázané a na ktorom žalobca
uviedol, že so žalobkyňou sa snažia dospieť k dohode. Pojednávanie bolo odročené
na neurčito.
Dňa 10. 12. 2007 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 18. 12. 2007.
Dňa 18. 12. 2007 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom účastníci navrhli
pojednávanie odročiť s tým, že sa pokúsia uzavrieť mimosúdnu dohodu, resp. zmier.
Pojednávanie bolo odročené na deň 12. 02. 2008.
Dňa 12. 02. 2008 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom žalobca predložil
plnomocenstvo pre JUDr. K. na zastupovanie v tomto konaní a obaja účastníci žiadali
odročiť pojednávanie s tým, že sa pokúsia mimosúdne dohodnúť. Pojednávanie bolo
odročené na deň 28. 03. 2008.
Dňa 28. 03. 2008 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom obaja účastníci
súhlasili s jeho odročením vzhľadom na možnosť uzavretia mimosúdnej dohody, kde
žiadajú o lehotu aspoň 1 mesiaca. Súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že právny
zástupca žalobcu do konca apríla súdu oznámi, či v predmetnej veci došlo k mimosúdnej
dohode.
Dňa 7. 5. 2008 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby predložil správu, či
nedošlo medzi účastníkmi k uzatvoreniu mimosúdnej dohody.
Dňa 22. 05. 2008 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 11. 06. 2008.
Dňa 11. 06. 2008 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom žalobca uviedol, že
pokiaľ sa týka rozdelenia hnuteľných vecí, tieto by sa rozdelili tak, ako boli doposiaľ
užívané medzi účastníkmi, problém ostáva s nehnuteľnosťou. Žalovaná uviedla, že trvá na
svojom podiele, ktorý jej zo zákona patrí, zároveň vyslovila, že vzájomne so žalobcom
rokujú o možnosti uzavretia dohody a snažia sa v tomto smere dohodnúť. Za týmto účelom
žiadala pojednávanie odročiť. Pojednávanie bolo odročené na 09. 09. 2008.
Na pojednávanie dňa 09. 09. 2008 sa žalovaná nedostavila ani neospravedlnila ...
Dňa 25. 11. 2008 sa vo veci konalo pojednávanie. Žalovaná ráno v deň
pojednávania telefonicky ospravedlnila svoju neúčasť zo zdravotných dôvodov,
nepredložila však súdu žiaden záznam od lekára o jej práceneschopnosti, preto súd
pojednával v jej neprítomnosti. Žalobca predložil súdu návrh dohody na vyporiadanie
BSM, s ktorou podľa jeho tvrdenia súhlasí aj žalovaná ...
Na pojednávane dňa 17. 12. 2008 sa žalovaná nedostavila, svojú neúčasť opätovne
ospravedlnila až v priebehu dopoludnia telefonicky, a to z dôvodu neodkladnej služobnej
cesty do Bratislavy a požiadala o odročenie pojednávania ...
Dňa 230. 12. 2008 žalovaná zaslala súdu písomné ospravedlnenie svojej neúčasti na
pojednávaní dňa 17. 12. 2008, potvrdenie zamestnávateľa o účasti na služobnej ceste
v dňoch 17. 12. 2008 do 19. 12. 2008 a lekárske potvrdenie z 25. 11. 2008.
Súd zaslal dňa 12. 1. 2009 žalovanej návrh dohody na vyporiadanie BSM s tým, aby
sa k tomuto vyjadrila v lehote 10 dní.“»
Predseda okresného súdu ďalej okrem iného konštatoval, že „... v danom prípade
ide o vec právne a fakticky zložitú. Súd sa v priebehu konania musel vysporiadať s
procesnými návrhmi, resp. pasivitou účastníkov ohľadom navrhovaných dôkazov, brať do
úvahy žiadosti účastníkov konania o odročenie pojednávaní z dôvodu možnosti mimosúdnej
dohody. ... V danom prípade ide o vec, ktorá predpokladá navzájom podmienené uváženie,
najmä čo sa týka posudzovania skutočností, ktoré ovplyvňujú výšku podielov účastníkov.
Rýchlosť konania nepriaznivo ovplyvňovali samotní účastníci konania svojím
správaním, keď ... Obidvaja účastníci konania zároveň viackrát žiadali odročiť konané
pojednávania vo veci vzhľadom na možnosť mimosúdneho urovnania a žalovaná -
sťažovateľka sa na posledné tri pojednávania ani nedostavila a stále žiadala vytýčené
pojednávanie odročiť. Takéto konanie žalovanej spôsobuje prieťahy, ktoré vedú
k predlženiu uvedeného sporu.
Vychádzajúc z písomnej sťažnosti ... zo dňa 03.06.2008 je nepochybné, že motívom
podania sťažnosti je iba získanie finančných prostriedkov, nakoľko v tomto štádiu konania
súd koná vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, z jeho strany sú realizované úkony za
účelom rozhodnutia vo veci. V čase podania sťažnosti prebiehali medzi účastníkmi konania
rokovania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody. Konanie sťažovateľky je teda
účelovým a zištným. Samotná sťažovateľka vôbec nevyužila svoje právo a nenamietala
postup súdu konať bez zbytočných prieťahov sťažnosťou u predsedu súdu.“.
Právny zástupca sťažovateľky na vyjadrenie okresného súdu reagoval podaním
doručeným ústavnému súdu 12. marca 2009.
Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 774/1995
zistil priebeh a stav konania. Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných
v sťažovateľkou namietanom konaní, ktoré vo svojom vyjadrení uviedol predseda
okresného súdu, sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje,
že vzhľadom na predmet namietaného konania o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov možno vec považovať za skutkovo zložitú, keďže vyžaduje
uskutočniť časovo náročné dokazovanie predovšetkým odborným znaleckým posudkom
(na zistenie všeobecnej ceny rodinného domu s príslušenstvom a pozemkom), ako aj
vyjadreniami a výpoveďami účastníkov, svedkov, zaobstaraním a vyhodnotením listinných
dôkazov. Doterajší 14-ročný priebeh napadnutého konania však podľa názoru ústavného
súdu nemožno ospravedlniť faktickou zložitosťou prerokovávanej veci. Táto dĺžka konania
je celkom zjavne neprimeraná. Ústavný súd preto pri posudzovaní prieťahov v konaní
a určení sumy finančného zadosťučinenia v prospech okresného súdu zohľadnil len
čiastočne „faktickú“ zložitosť veci. Navyše metodika postupu všeobecných súdov
vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je dostatočne jasná
a podporená stabilizovanou judikatúrou, preto pri sústredenom postupe súdu
v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu správanie sťažovateľky v predmetnej veci
čiastočne prispelo k predĺženiu konania.
Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka podala proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 774/95-30 z 10. júla 1997 o nariadení znaleckého
dokazovania vo výroku o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania odvolanie. Rovnako podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.
17 C 744/95-112 z 19. decembra 1999. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na skutočnosť, že využitie možností daných účastníkom konania procesnými predpismi
(Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v občianskom
súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno to však kvalifikovať
ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 270/05). Pre úplnosť treba
dodať, že na druhej strane účastník konania musí počítať s tým, že ich využitie môže mať
za následok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej a že tento
dôsledok (predĺženie konania) nemožno v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
následne úspešne pripísať výlučne postupu konajúceho súdu.
Sťažovateľka, ktorá v konaní pred okresným súdom vystupuje ako žalovaná,
čiastočne ovplyvnila dĺžku konania žiadosťami o odročenie nariadených pojednávaní
vo veci (a to 18. decembra 2007, 12. februára 2008 a 28. marca 2008) vzhľadom
na možnosť mimosúdneho urovnania. Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľka sa
nezúčastnila nariadených pojednávaní, pričom svoju neúčasť ospravedlnila telefonicky
v deň nariadeného pojednávania so žiadosťou o odročenie (25. novembra 2008,
17. decembra 2008). Uvedené skutočnosti preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní
o finančnom zadosťučinení sťažovateľky.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil
samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Pri skúmaní skutočnosti,
či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k namietanému porušeniu označených práv,
ústavný súd zistil, že okresný súd bol v podstatnej časti konania nečinný, resp. konal
nesústredene a neefektívne.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu
a zo spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 774/1995 zistil, že okresný súd bol v posudzovanej
veci už na začiatku konania nečinný, a to konkrétne od 3. augusta 1995, keď žalobca
na základe výzvy okresného súdu uhradil súdny poplatok za podaný návrh, do 15. januára
1997 (v trvaní 17 mesiacov), keď okresný súd doručoval žalobný návrh sťažovateľke
a vyzval ju na vyjadrenie k nemu, čo svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným
spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00,
Podľa názoru ústavného súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi najmä tá časť
posudzovaného súdneho konania, keď po zrušení prvostupňového rozsudku (uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 119/00 z 26. septembra 2000) a jeho doručení
okresnému súdu (14. novembra 2000) mal okresný súd na základe usmernení odvolacieho
súdu vykonať ďalšie dokazovanie vo veci a riadne ho vyhodnotiť. Ústavný súd zistil, že
okresný súd v období od 17. novembra 2000, keď expedoval účastníkom rozhodnutie
odvolacieho súdu a zároveň ich vyzval, aby sa k nemu písomne vyjadrili a navrhli
konkrétne dôkazy vrátane navrhovaných svedkov a doplnenia znaleckého dokazovania,
do 8. januára 2007, keď nariadil termín pojednávania vo veci na 26. január 2007, nevykonal
žiadny procesný úkon, ktorým by efektívne smeroval k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Obdobie šiestich rokov, počas ktorých okresný súd len vyzýval účastníkov konania
na podanie správy (raz ročne), akým spôsobom užívajú hnuteľné veci uvedené v návrhu,
či existujú ešte svadobné dary, kto ich užíva, a či nedošlo medzi nimi k dohode (prípismi
z 9. júna 2002, 10. decembra 2003, 12. septembra 2004, 17. mája 2005), ako aj zisťoval
trvalý pobyt žalovanej na Mestskom úrade v K. a v Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov
Slovenskej republiky v Banskej Bystrici (prípisom zo 4. júla 2006), považuje ústavný súd v
okolnostiach prípadu za obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré spôsobilo
zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.
Navyše v čase zrušenia prvostupňového rozsudku odvolacím súdom trvalo namietané
konanie už viac ako päť rokov, preto bolo nutné v konaní postupovať obzvlášť efektívne,
aby bola právna neistota sťažovateľa čo najrýchlejšie odstránená. V tejto súvislosti už
ústavný súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať
zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu porušil zákonnú povinnosť ustanovenú
mu v § 100 OSP, ktorá spočíva v tom, že mal postupovať vo veci aj bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom intenzita porušenia tejto
povinnosti v okolnostiach posudzovaného prípadu nadobudla ústavný rozmer. Okresný súd
sa v danom prípade totiž uspokojil s formalizovaným postupom, toleroval nečinnosť
účastníkov konania týkajúcu sa mimosúdnej dohody a nevyužíval efektívne zákonné
možnosti na zjednanie nápravy. Podľa názoru ústavného súdu ani snaha o zmier účastníkov
konania nesmie viesť k porušeniu zásady postupovať v súdnom konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Námietku okresného súdu, že sťažovateľka nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ústavný súd nemohol neakceptovať, pretože vzhľadom
na doterajšiu dĺžku namietaného konania už nebolo v možnostiach tohto súdu vo veci
dosiahnuť nápravu, pričom táto otázka bola predmetom predbežného prerokovania sťažnosti
a ústavný súd sa s ňou vysporiadal v rámci odôvodnenia uznesenia č. k. III. ÚS 390/08-9
z 25. novembra 2008 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995 spôsobil zbytočné prieťahy v trvaní viac ako sedem
rokov, a poukazujúc aj na skutočnosť, že viac než 14-ročnú dĺžku konania nemožno
v rozumnej miere ospravedlniť v zásade žiadnymi relevantnými okolnosťami prípadu,
rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 774/1995 konal bez
zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 152/08-27 z 31. júla 2008.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
200 000 Sk.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
V danom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,
zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej veci,
ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur)
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením
advokátom JUDr. J. V. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich vyčíslil v sume 346, 31 €
(za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 a jeden v roku 2009).
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá
bola 19 056 Sk. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 105,42 €
(3 176 Sk) za jeden úkon právnej služby a 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky).
Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 € (6 732 Sk).
Podanie právneho zástupcu doručené 12. marca 2009 nevyhodnotil ústavný súd
vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné
na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2009