Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 115/09
PDF · 267.96 KB
No categories available
I. ÚS 115/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 115/09-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť T., s. r. o., M., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., D.,
vo veci namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 15 Cb 108/2004 z 1. októbra 2007
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2009 doručená sťažnosť T., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a práva na spravodlivé prejednanie
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
15 Cb 108/2004 z 1. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008.
1. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „V decembri roku 2002 uzavreli ... PD T. ...
a sťažovateľ ... Zmluvu o pestovaní zemiakov...
Dňa 08. 02. 2004 podalo PD T. ... Návrh na vydanie platobného rozkazu pre
zaplatenie 1.009.996 Sk z titulu neuhradenej kúpnej ceny. PD T. v samotnom návrhu ...
uvádza, že odpredal sťažovateľovi odhlinené netriedené zemiaky, na základe čoho dňa
09. 11. 2003 vyhotovil faktúru 403/01127.2 so splatnosťou ku dňu 23. 01. 2004 na sumu
1.139.487,- Sk...
Dňa 02. 07. 2004 vydal Okresný súd v Martine ... Platobný rozkaz, ktorým uložil
sťažovateľovi, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil PD T. sumu
1.009 996,00 Sk ...
Dňa 23. 07. 2004 podal sťažovateľ proti Platobnému rozkazu ... Odpor...
Dňa 01. 10. 2007 Okresný súd v Martine vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cb 108/2004
rozhodol ... sťažovateľ... je povinný zaplatiť ... PD T. ... 1.009.905,60.- Sk...
Vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania sa žaloba zamieta...
Uvedený rozsudok Okresného súdu v Martine potvrdil aj Krajský súd v Žiline ako
súd odvolací a to rozsudkom č. k. 13Cob/552/2007 zo dňa 27. 11. 2008.“
2. Podľa názoru sťažovateľky „... je jednoznačne zrejmé, že Okresný súd v Martine
nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe, takto nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci nesprávne právne posúdil vec. Uvedené konanie Okresného súdu v Martine
a Krajského súdu v Žiline spôsobuje vznik právnej neistoty u sťažovateľa. Čím dochádza
k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci. Rozhodnutie Okresného súdu
v Martine ako aj Krajského súdu v Žiline z vyššie uvedených dôvodov považujeme za
v rozpore so zákonom.“
3. Sťažovateľka «namieta porušenie práv na súdnu a inú právnu ochranu, konkrétne
čl. 48. ods. 2 Ústavy SR: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.“
Sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ako aj
navrhovať nové dôkazy.
Rovnako namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch, alebo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je
obvinený“, ktorého je SR zmluvnou stranou a ktorý je súčasťou slovenského právneho
poriadku a bol vyhlásený pod č. 209/1992.
Sťažovateľ pocítil nespravodlivosť a to vtedy, keď súd nesprávne posúdil zmluvné
vzťahy medzi PD T. a sťažovateľom a na základe nesprávneho posúdenia veci súd rozhodol
v rozpore so zákonom.»
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie uvedených
práv zaručených ústavou a dohovorom postupom menovaných všeobecných súdov a ich
označenými rozsudkami. Žiadala zrušiť tieto rozsudky a vec vrátiť okresnému súdu. Ďalej
žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie „vo výške 100.000 €“, ako aj náhradu trov jej
právneho zastúpenia.
5. K sťažnosti sťažovateľka pripojila rozsudok okresného súdu č. k. 15 Cb 108/2004-
147 z 1. októbra 2007. Taktiež predložila rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob 552/2007
z 27. novembra 2008 (ktorý bol sťažovateľke doručený 13. januára 2009). Týmto
rozsudkom krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie a uložil žalobcovi (t. j.
Poľnohospodárskemu družstvu T., D.) nahradiť sťažovateľke trovy konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietané porušenie základného
práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a jej práva na spravodlivé prejednanie záležitosti (súdne konanie) podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 Cb 108/2004 z 1. októbra 2007
a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008 spôsobené tým,
že „okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe takto nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci nesprávne právne posúdil vec...“ a krajský súd toto
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 Cb 108/2004 z 1. októbra 2007. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu
predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý
sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací
rozsudkom sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob 552/2007
z 27. novembra 2008, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie
svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu (ktorý však v sťažnosti
bližšie nekonkretizovala) a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j.
stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa
sťažovateľkinho názoru vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci
a následného nesprávneho posúdenia takto zisteného stavu (pozri bod 2 I. časti
odôvodnenia).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé súdne konanie) je umožniť
každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť
súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 310/08), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní. Článok 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to
znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho
aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené v tomto článku, pokiaľ ide o organizáciu,
zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného
a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že
v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 13 Cob 552/2207 z 27. novembra 2008 sú zlúčiteľné s označeným
článkom dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom predmetného rozsudku krajského súdu (ako aj
s obsahom prvostupňového rozhodnutia, z ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
a naň nadväzuje) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:
«... Krajský súd v Žiline... rozsudok okresného súdu potvrdil... keďže ... bol vecne
správny.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podstatou zdôvodnenia rozsudku krajského súdu je aplikácia vyššie citovaného
zákonného ustanovenia s poukazom na vecnú správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu,
na ktoré odôvodnenie sa poukazuje a s ktorým sa krajský súd stotožňuje. Na zvýraznenie
a doplnenie jednotlivých odvolacích dôvodov sa uvádza nasledovné:
Krajský súd sa opätovne oboznámil so zmluvou o pestovaní zemiakov, ktorá sa
nachádza na č. l. 19 spisu, a to v celom jej znení. Z jej obsahu a jednotlivých dojednaní
vyplynula previazanosť vzájomných plnení žalobcu a žalovaného. Vzhľadom k vymedzenej
previazanosti zmluvných práv a povinností sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou
žalobcu, keď primárne možnosť započítania vzájomných záväzkov a pohľadávok mala svoj
základ v dohodnutých zmluvných záväzkoch, resp. zmluvných plneniach, ktoré mali vznikať
priamo pri realizácii a napĺňaní zmluvy o pestovaní zemiakov. Dotvrdzuje to skutočnosť, že
si účastníci sporu v založenom súkromnoprávnom vzťahu, uzavretím zmluvy o pestovaní
zemiakov dohodli, aké záväzky a povinnosti pri naplnení zmluvy bude realizovať žalobca
ako pestovateľ a tomu oproti korešpondovali zase záväzky, povinnosti žalovaného ako
objednávateľa. V danom prípade založeného súkromného právneho vzťahu je určujúca
a podstatná vôľa zmluvných strán, tak ako ju zakotvili v zmluve o pestovaní zemiakov.
Princíp zmluvnej voľnosti v súkromnoprávnych vzťahoch je určujúcim a zasahovať doňho,
prípadne ho obmedzovať je zo strany súdu možné len výnimočne. Vzhľadom k tomu, keď
v danom prípade žalobca a žalovaný ako zmluvné strany odlišným spôsobom prezentovali
v spore výklad dohodnutia započítania vzájomných záväzkov a pohľadávok, tak bolo
namieste, aby to bol súd, ktorý zaujme stanovisko k hodnoteniu zmluvne dojednaného
započítania vzájomných záväzkov a pohľadávok.
Pre zaujatie tohto stanoviska krajský súd poukazuje na citáciu. Podľa dojednania
umiestneného na prvej strane zmluvy o pestovaní zemiakov pod piatou zarážkou sa
uvádza ... „pestovateľ (žalobca) dodané množstvo vyfakturuje v mesiaci október 2003
objednávateľovi (žalovaný) a tento faktúru uhradí po započítaní vzájomných záväzkov
a pohľadávok v rovnakých čiastkach v mesiacoch október až apríl 2004.“
Vzhľadom k už vyššie uvedenému hodnotil krajský súd dojednanie o započítaní
vzájomných záväzkov a pohľadávok v kontexte s celým obsahom zmluvy, nie izolovane.
Takémuto hodnoteniu zodpovedá záver, že možnosť započítania sa vzťahovala práve
k záväzkom a pohľadávkam, ktoré vznikali pri realizácii zmluvných povinností a zmluvných
plnení, tak ako to prezentoval aj právny zástupca žalobcu. Pokiaľ úhrada bola viazaná na
započítanie vzájomných záväzkov a pohľadávok, neznamená to, že ak sa neurobí započítací
prejav alebo ako to bolo v danom prípade, že bol uskutočnený, ale je neúčinný a nevyvolal
dôsledok stretu a zániku pohľadávok uplatnených na započítanie, že by nemalo dôjsť
k splatnosti nároku žalobcu vyplývajúceho z faktúry č. 403/01127.2 na sumu 1 009 905.60
Sk. o ktorej bolo spolu s príslušenstvom rozhodnuté napadnutým rozsudkom. Je nesporné,
že zmluvné strany dohodli možnosť zániku vzájomných záväzkov a pohľadávok započítaním,
nie odkladaciu podmienku a bolo potom už na zmluvných stranách, v danom prípade na
žalovanom, aby túto možnosť využil a zrealizoval ju účinným a zmluvne dohodnutým
spôsobom. Na základe tohto zhodnotenia potom nekonštatoval krajský súd predčasnosť
podanej žaloby a ani to, že by nebola splatná pohľadávka žalobcu.
Bolo zrejmé z vykonaného dokazovania, že žalovaný uskutočnil započítanie
hmotnoprávnym úkonom, a to listom z 31. 12. 2003 na č. l. 18 spisu, ktorý bol vecne
správne hodnotený a posúdený okresným súdom, preto rovnako aj v tejto časti vecnej
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia sa na ne odkazuje a krajský súd sa s nimi
v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd sa rovnako ako okresný súd nezaoberal
pohľadávkou, ktorú použil žalovaný na započítanie, či ide o existujúcu pohľadávku, keďže
primárne bolo, čo aj urobil okresný súd, vyhodnotiť, či nastali účinky vyplývajúce z tohto
hmotnoprávneho úkonu započítania žalovaného z 31. 12. 2003. Prvostupňový súd správne
skonštatoval, že pri hmotnoprávnom úkone započítania bola použitá na započítanie
pohľadávka, ktorá nebola splatná, a to pohľadávka žalobcu vyplývajúca z faktúry
č. 403/01127.2, pretože táto nadobudla splatnosť až 23. 1. 2004 a úkon započítania bol
uskutočnený 31. 12. 2003. K dôkaznému stavu hodnotenia doručenia tohto hmotnoprávneho
úkonu započítania sa poukazuje na zistenia obsiahnuté po vykonanom dokazovaní
v napadnutom rozsudku okresného súdu.
K odvolaciemu dôvodu, že sa okresný súd nezaoberal s hodnotením, kedy
pohľadávka vyplývajúca z faktúry č. 403/01127.2 bola splatná, keď z faktúry vyplývajú
viaceré termíny splatnosti, sa krajský súd oboznámil nielen so samotnou faktúrou, ale aj
s hmotnoprávnym úkonom započítania, ktorý robil žalovaný. Rovnaký princíp nazerania,
ako aj na uzavretú zmluvu o pestovaní zemiakov, bol na faktúru č. 403/01127.2, ktorú treba
hodnotiť podľa všetkých jej obsahových náležitostí, nie ako izolovaný daňový doklad, ale
v spojení aj s ďalšími listinami, v danom prípade s úkonom započítania žalovaného zo dňa
31. 12. 2003. Nepochybne vyplýva, že je na faktúre č. 403/01127.2 uvedený deň splatnosti
23. 1. 2004. Opätovne mimo akúkoľvek pochybnosť, ak sa aj v rámci textu faktúry uvádza
fakturovanie za odhlinené, netriedené zemiaky podľa dohodnutých podmienok o splatnosti v
termínoch 23. 11. 2003 379 829,- Sk, 23. 12. 2003 379 829,- Sk, 23. 1. 2004 379 829,- Sk,
tak z takéhoto dojednania nevyplýva zmena splatnosti predmetnej faktúry uvedená dňom
23. 1. 2004 za súčasného rešpektovania samotnej vedomosti žalovaného, ktorý sám
v jednostrannom úkone započítania z 31. 12. 2003 uviedol u tejto faktúry ako dátum
splatnosti 23. 1. 2004. Okresný súd preto pri správne zistenom skutkovom stave a aplikácii
ust. § 359 Obchodného zákonníka vyhodnotil, že proti splatnej pohľadávke nemožno
započítať nesplatnú pohľadávku a ak k tomu v danom prípade došlo, tak aj podľa názoru
krajského súdu, nenastali účinky z uskutočneného jednostranného hmotnoprávneho úkonu
započítania žalovaným, t.z. nebol vyvolaný stret a zánik vzájomných pohľadávok použitých
na započítanie.
K vzájomnosti plnení, na ktoré poukazoval žalovaný s odkazom, že táto okolnosť
nebola okresným súdom podľa vykonaného dokazovania riadnym spôsobom zisťovaná,
krajský súd uvádza, že práve obrana vzájomnosti zmluvných plnení sa môže premietnuť do
oprávnenia vyplývajúceho z ust. § 359 Obchodného zákonníka, keď je možné proti splatnej
pohľadávke započítať aj nesplatnú pohľadávku, pokiaľ by išlo o pohľadávku voči dlžníkovi,
ktorý nie je schopný plniť, avšak čo zdôrazňuje krajský súd, musí ísť o peňažné záväzky.
Toto ustanovenie má poskytnúť ochranu veriteľovi proti dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť
svoje peňažné záväzky. Pokiaľ v tvrdených nárokoch žalovaný vystupoval ako veriteľ proti
žalobcovi, dlžníkovi sa pre naplnenie ust. § 359 Obchodného zákonníka vyžadovalo, že
žalobca nie je schopný plniť voči žalovanému peňažné záväzky. Žalovaný však namietal, že
žalobca nebol schopný poskytnúť plnenie, ktoré sa týkalo dodania zmluvného dojednania 25
ton zemiakov na jeden hektár, čo charakterovo predstavuje reálne plnenie a nie je to tým
pádom zrelá peňažná pohľadávka žalovaného, resp. peňažný záväzok žalobcu. Táto
námietka neplnenia žalobcom nebola vo forme peňažného záväzku žalobcu.
Námietkou žalovaného, že žalobca neodpočítal, resp. nezapočítal do uplatnenej
pohľadávky dotácie, sa krajský súd nemohol zaoberať, keďže netvorila predmet
posudzovania napadnutým rozsudkom okresného súdu, z čoho vyplýva, že nemohla
následne tvoriť ani predmet konania - preskúmavania pred krajským súdom.
Na pojednávaní právny zástupca žalovaného predniesol návrh na pripustenie
dovolania. Otázku zásadného právneho významu formuloval nasledovne: „My navrhujeme,
aby boli hodnotené otázky samotnej odkladacej podmienky, ktorá bola dohodnutá v zmluve
o pestovaní zemiakov a z toho vyplývajúca možnosť vymáhania samotného nároku v zmysle
tejto zmluvy. Taktiež navrhujeme, aby bol zistený právny stav, čo sa týka samotného
domáhania sa nároku žalobcu voči žalovanému v zmysle § 560 Občianskeho zákonníka
a taktiež žiadame, aby bolo preukázané, resp. prehodnotené stanovisko okresného súdu,
ktorý vykonal záver, že žalobca je schopný plniť, hoci k tejto otázke nebola položená ani
jedna otázka, ani nepredložený žiadny dôkazný materiál.“
Z ust. § 238 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že v prípade potvrdzujúceho výroku rozsudku
krajského súdu je možné pripustiť dovolanie, pokiaľ ide o otázku, resp. o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu. Definícia, prípadne kritéria pre záver zásadného
právneho významu nie je obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku. I napriek tomu však
vývoj súdnej praxe dal odpoveď v tom smere, že musí ísť o právnu otázku, ktorá doteraz
nebola nastolená na riešenie v rámci súdnej praxe a táto otázka má svoje uplatnenie
a dopad nielen v konkrétnej sporovej veci, ale je s dosahom na širokú pôsobnosť sporových
prejednávaných vecí obdobného charakteru. S prihliadnutím k formulácii zásadného
právneho významu, ako ju uviedol právny zástupca žalovaného, krajský súd konštatuje, že
ňou nie je takouto formuláciou splnená požiadavka zásadností právneho významu. Predsa
hodnotenie, posudzovanie založeného súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným uzavretou zmluvou je výsledkom dokazovania, ako aj výklad a hodnotenie
jednotlivých kreovaných zmluvných práv a povinností, čo však nemôže mať charakter
zásadného právneho významu. K týmto skutočnostiam preto krajský súd prihliadol a vo
výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku dovolanie nepripustil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p...»
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v aplikovaní na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych
noriem. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi sťažnosťou napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K námietkam sťažovateľky na porušenie základného práva „aby sa jej vec verejne
prerokovala... v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom“ zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
V posudzovanej veci krajský súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku – ďalej len „OSP“) nariadil na prerokovanie odvolania sťažovateľky pojednávanie
(§ 214 ods. 1 OSP). Z dôvodu preverenia opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky (namietanie
porušenia uvedeného základného práva) nahliadol ústavný súd do „Zápisnice o súdnom
pojednávaní pred odvolacím súdom, konanom 27. 11. 2008“ (ďalej len „zápisnica“) vo veci
vedenej pod sp. zn. 13 Cob 552/2007, na ktorom sa za sťažovateľku (v spore žalovaná
strana) zúčastnil jej právny zástupca „JUDr. R. S. – osobne“. Vzhľadom na predmet tejto
časti sťažnosti (namietanie porušenia práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti
sťažovateľky a možnosť jej vyjadrenia sa ku všetkým vykonaným dôkazom) ústavný súd
považuje za relevantné citovať zo zápisnice tieto časti:
„Po poučení o zložení senátu prítomní udávajú, že nemajú, ani nevznášajú žiadne
námietky zaujatosti.
Správu o doterajšom priebehu konania podala predsedníčka senátu JUDr. M. D.,
ktorá je súčasne aj referujúcim členom senátu.
Právny zástupca žalovaného udáva:
V plnom rozsahu zotrvávame na podanom odvolaní. Opätovne poukazujeme na
samotnú zmluvu o pestovaní zemiakov, kde je dohodnutá odkladacia podmienka viažuca sa
na započítanie vzájomných pohľadávok. Poukazujeme na to, že aj podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka sa vyžaduje pripravenosť vzájomných plnení obidvoch zmluvných
strán. Okresný súd sa vôbec nezaoberal, či bol žalobca, ktorý uplatnil žalobný nárok,
schopný a pripravený toto svoje vzájomné plnenie, ktoré mal voči žalovanému, zrealizovať.
Máme za to, že nevykonal okresný súd všetky dôkazy, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie
vo veci s tým, že tie, ktoré boli vykonané, podľa nášho názoru boli nesprávne vyhodnotené.
Na otázku predsedníčky senátu právny zástupca žalovaného udáva:
Pokiaľ ide o pohľadávku, ktorú uplatňoval žalovaný na započítanie hmotnoprávnym
úkonom započítania, tak o nej je prerušené súdne konanie pred Okresným súdom Martin až
do právoplatného skončenia tohto konania.
Predstúpil právny zástupca žalobcu, ktorý udáva ...
Právny zástupca žalovaného udáva:
My žiadame rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. My
len okrajovo tvrdíme, že predsa máme určité informácie, že žalobca mal dostať dotácie
a rovnako tieto neboli premietnuté do započítania, V prípade, že sa krajský súd stotožní
s rozhodnutím okresného súdu, žiadame, aby bolo pripustené dovolanie.
So súhlasom predsedníčky senátu právny zástupca žalovaného diktuje priamo do
digitálneho diktafónu svoj prednes na vymedzenie aj formulovanie otázky zásadného
právneho významu, pre ktorú žiada a navrhuje, aby bolo pripustené v prípade
potvrdzujúceho výroku zo strany krajského súdu dovolanie:
My navrhujeme, aby boli hodnotené otázky samotnej odkladacej podmienky, ktorá
bola dohodnutá v zmluve o pestovaní zemiakov a z toho vyplývajúca možnosť vymáhania
samotného nároku v zmysle tejto zmluvy. Taktiež navrhujeme, aby bol zistený právny stav,
čo sa týka samotného domáhania sa nároku žalobcu voči žalovanému v zmysle § 560
Občianskeho zákonníka a taktiež žiadame, aby bolo preukázané, resp, prehodnotené
stanovisko okresného súdu, ktorý vykonal záver, že žalobca je schopný plniť, hoci k tejto
otázke nebola položená ani jedna otázka, ani nepredložený žiadny dôkazný materiál. To je
všetko.
Právny zástupca žalobcu udáva ...
Oboznamuje sa žaloba žalobcu, faktúra č. 403/01127.2 v celom znení, v celom
obsahu hmotnoprávny úkon započítania z 31. 12. 2003, zmluva o pestovaní zemiakov
v celom znení, písomné podania účastníkov, obsah zápisníc o súdnom pojednávaní, dôkazy
o dodaní plnenia žalobcom žalovanému, ďalšie listiny tvoriace súčasť spisového materiálu,
napadnutý rozsudok, odvolanie, vyjadrenie k odvolaniu.“
Po prerušení pojednávania „za účelom záverečnej porady senátu“ bol verejne
vyhlásený rozsudok.
Podľa právneho názoru ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania veci preskúmal existenciu
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008 a označeným základným právom sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a vychádzajúc z už uvedeného priebehu verejného pojednávania
pred odvolacím súdom dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi sťažnosťou
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného základného
práva. Preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009