Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 164/09
PDF · 224.52 KB
No categories available
I. ÚS 164/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 164/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť C., spotrebné družstvo, H., zastúpeného advokátom
JUDr. Š. P., H., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé prejednanie záležitosti
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Humenné sp. zn. 5 C 101/2006 z 31. januára 2008 a rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 59/08 z 24. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť C., spotrebné družstvo, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2009
doručená a na výzvu ústavného súdu 15. apríla 2009 doplnená sťažnosť C., spotrebné
družstvo (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé
prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 5 C 101/2006 z 31. januára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 59/08 z 24. novembra 2008.
1. Zo sťažnosti vyplýva, že „Okresný súd v Humennom rozsudkom sp. zn.
5 C/101/2006 zo dňa 31. 1. 2008 rozhodol, že C., spotrebné družstvo je povinná zaplatiť
žalobcovi B. H. čiastku 290.826 Sk so 6 % úrokom z omeškania od 1. 3. 2006 do zaplatenia,
ako i trovy konania.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd svojim rozhodnutím sp. zn. 2 Co 59/08 zo
dňa 24. 11. 2008 rozhodol, že uvedený rozsudok potvrdzuje v jeho vyhovujúcej časti do
sumy 287.504 Sk s príslušenstvom, mení rozsudok v jeho vyhovujúcej časti nad sumu
287.504 Sk s príslušenstvom tak, že v tejto časti žalobu zamieta, pričom žalobcovi priznal
náhradu trov konania v sume 111.368 Sk...
Prvostupňový, ale i odvolací súd vyvodzovali nárok žalobcu od existencie listov
vlastníctva k nebytovým priestorom, zapísaným v prospech B. H...
Už od začiatku konania sme však namietali právnu ničotnosť (absolútnu neplatnosť)
uvedených listov vlastníctva, pretože označené listy vlastníctva vôbec neobsahujú titul
nadobudnutia, t. j. právny dôvod nadobudnutia nehnuteľnosti, ako i okamih jej
nadobudnutia.
Prvostupňový, ale i odvolací súd sa nesprávne stotožnili s konštatovaním, že takýto
zápis na listy vlastníctva možno považovať za hodnoverný...
... s poukázaním na uvedené, ale i s poukázaním na dobré mravy, ktoré sú i súčasťou
zákonodarstva Slovenskej republiky, na ktoré mali prvostupňový, ale i druhostupňový súd
prihliadnuť, považujeme ich rozhodnutia za nezákonné a protiústavné.“.
Podľa názoru sťažovateľa „prvostupňový, ale i odvolací súd porušili ust. § 157 ods.
2 zák. č. 99/1963 Z. z. a nasl. znenia, pričom ich skutkové a právne závery sú zjavne
neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné s tým, že mali
za následok porušenie základného práva sťažovateľa“.
2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo C. H., spotrebné družstvo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
v Humennom sp. zn. 5 C/101/2006 zo dňa 31. 1. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 59/08 zo dňa 24. 11. 2008 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu v Humennom sp. zn. 5 C/101/2006 zo dňa 31. 1. 2008,
ako i rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 59/08 zo dňa 24. 11. 2008 sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu v Humennom na nové konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania.“
3. K sťažnosti sťažovateľ okrem iného pripojil rozsudok okresného súdu č. k.
5 C 101/2006-122 z 31. januára 2008. Taktiež predložil rozsudok krajského súdu č. k.
2 Co 59/08-152 z 24. novembra 2008 (ktorý nadobudol právoplatnosť 21. januára 2009).
Týmto rozsudkom krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie „v jeho vyhovujúcej časti
do sumy 287.504,- Sk s prísl.“ a zmenil „rozsudok v jeho vyhovujúcej časti nad sumu
287.504,- Sk s prísl. tak, že v tejto časti žalobu zamietol“. Súčasne uložil sťažovateľovi
nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 111 368 Sk.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietané porušenie práva
sťažovateľa na spravodlivé prejednanie záležitosti (súdne konanie) podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 101/2006-122 z 31. januára 2008
a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 59/08-152 z 24. novembra 2008 spôsobené
postupom v jeho veci konajúcich všeobecných súdov už uvedenom v bode 1 I. časti
odôvodnenia.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
4. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 101/2006-122 z 31. januára 2008. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu
predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý
sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací
rozsudkom sp. zn. 2 Co 59/08 z 24. novembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
5. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 59/08
z 24. novembra 2008, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
v petite sťažnosti označeného práva už uvedeným postupom krajského súdu (pozri bližšie
bod 1 I. časti odôvodnenia) a jeho rozsudkom, ktorým v zásade potvrdil prvostupňové
rozhodnutie a v pomere k žalovanej sume (t. j. 299 680 Sk s prísl.) v nepatrnej časti (t. j.
v sume nad 287 504 Sk s prísl.) zmenil prvostupňový rozsudok a žalobu v tejto časti
zamietol (pozri bod 3 I. časti odôvodnenia). Podľa názoru sťažovateľa krajský súd sa
stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa
neho vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a následného nesprávneho
posúdenia takto zisteného stavu.
Sťažovateľ taktiež poukazoval na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov, čo vyplýva zo sťažovateľom namietaného porušenia ustanovení § 157
ods. 2 a nasl. zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
[ďalej len „OSP“, pozri bod 1 I. časti odôvodnenia].
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé súdne konanie) je umožniť
každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť
súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 310/08, I. ÚS 115/09), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na
súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden
z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené v tomto článku, pokiaľ ide
o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami
procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že
v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom č. k. 2 Co 59/08-152 z 24. novembra 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom
dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom predmetného rozsudku krajského súdu (ako aj
s obsahom prvostupňového rozhodnutia, z ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
a naň nadväzuje) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil, čo vyplýva aj z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku.
V prvej časti odôvodnenia krajský súd uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré tvorili
základ faktickej a právnej argumentácie rozhodnutia (záverov) okresného súdu:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 290.826,- Sk so 6 %-ným úrokom z omeškania... Žalobcovi súd prvého stupňa
priznal náhradu trov konania vo výške 92.602,- Sk... Vykonaným dokazovaním zistil, že
žalobca v konaní osvedčil opodstatnenosť svojho nároku voči žalovanému čo do základu aj
do výšky. Vlastníctvo žalobcu k nebytovým priestorom užívaným žalovaným a tým aj právo
žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca preukázal listinnými dôkazmi. ...
žalovaný má nebytové priestory vo svojom užívaní, resp. ich mal v období, za ktoré žalobca
požaduje vydať bezdôvodné obohatenie vo výške bežného nájomného... žalovaný ani
nepopieral. Súd prvého stupňa zistil, že v súčasnej dobe neprebieha žiadne správne
konanie, ktoré by sa týkalo opodstatnenosti, či správnosti zápisu vlastníckeho práva k týmto
nebytovým priestorom na liste vlastníctva. Výška finančného nároku... nebola
spochybňované... Súd prvého stupňa preto považoval určenie výšky bezdôvodného
obohatenia za primerané v takom rozsahu, ako to žiadal žalobca, majúc za to, že táto nie je
v rozpore so zákonom ani s dobrými mravmi...“
V ďalšej časti odôvodnenia sa krajský súd zaoberal odvolaním sťažovateľa (proti
výrokom, ktorým bolo žalobe vyhovené a o trovách konania), „ktorý navrhol v tejto časti
rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu žiadal zamietnuť. Má za to, že rozhodnutie
prvostupňového súdu je nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Už v priebehu konania žalovaný poukazoval na to, že žalobca síce predložil v súvislosti
s podanou žalobou listy vlastníctva č. 7945, 7947, 7949 a 7975, kat. úz. H., ktoré majú
dokumentovať, že je vlastníkom nebytových priestorov, avšak tieto listy vlastníctva majú
závažnú právnu vadu a to, že vôbec neobsahujú titul nadobudnutia... Za daného stavu tieto
listy vlastníctva nemajú náležitosti kogentne stanovené zákonom. Súd prvého stupňa preto
nemohol mať za preukázané, že žalobca je vlastníkom nebytových priestorov... Žalobca
totiž nemá aktívnu legitimáciu v tomto konaní, lebo žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne
neobohatil bez právneho dôvodu. Napokon z procesnej opatrnosti už v štádiu konania pred
súdom prvého stupňa bola zo strany žalovaného uplatnená námietka premlčania...“.
Po uvedení stanoviska žalobcu k odvolaniu sťažovateľa krajský súd odôvodnenie
svojich faktických a právnych záverov prezentoval takto:
„Odvolací súd preskúmal rozsudok vo výrokoch dotknutých odvolaním žalovaného
a teda vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania... a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len sčasti...
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
V citovanom zákonnom ustanovení je vyjadrené všeobecná zásada, podľa ktorej ten,
kto sa na úkor iného obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je
získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah
medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať
a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil a teda kto má právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia.
Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne zistené, že žalobca je vlastníkom
sporných nehnuteľností, čo plynie z obsahu výpisov z už spomínaných listov vlastníctva
č. 7947, 7949, 7975 a 7945, kat. úz. H. Pokiaľ žalovaný spochybňuje vlastníctvo žalobcu
k týmto nehnuteľnostiam, je potrebné poukázať na ustanovenie § 70 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Zb. v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého údaje katastra uvedené v § 7
sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Je taktiež zrejmé, že v predchádzajúcom období
boli žaloby žalovaného o určenie vlastníctva resp. spoluvlastníctva k týmto
nehnuteľnostiam zamietnuté právoplatnými rozhodnutiami súdov (sp. zn. 11 C 1374/97, sp.
zn. 11 C 1624/98 OS H.) a taktiež podľa Správy katastra H. neprebieha žiadne správne
konanie týkajúce sa opodstatnenosti, resp. správnosti zápisu vlastníckeho práva žalobcu
k týmto nebytovým priestorom. Spôsob a dôvod zápisu nebytových priestorov na príslušné
listy vlastníctva v prospech žalobcu objasnil v konaní vypočutý svedok Ing. J. V., riaditeľ S.
H. Preto žalovaný, ak disponoval s týmito nebytovými priestormi žalobcu bez právneho
dôvodu, keďže nebol ich vlastníkom, je tým subjektom, ktorý sa na úkor žalobcu
bezdôvodne obohatil, čo vo svojom rozhodnutí správnym spôsobom zistil a odôvodnil aj
prvostupňový súd. Pokiaľ ide o konkrétnu výšku takto získaného bezdôvodného obohatenia,
táto bola ustálená v rozsahu ceny obvyklého nájmu týchto nehnuteľností v rozhodnom
2
období a to v sume 800,- Sk za mročne. Takto ustálená výška bezdôvodného obohatenia
napokon ani účastníkmi konania namietaná nebola...
V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, odvolací súd
poznamenáva, že pri premlčaní ide o kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého
možno nárok odvrátiť námietkou. Použitie tejto námietky má za následok zánik
vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne
priznať. Podobne ako pri premlčaní práva na náhradu škody, aj pri premlčaní práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia ide o kombinované premlčacie lehoty a to subjektívnu
(uvedenú v ods. 1 § 107 OZ) a objektívnu (ods. 2 § 107 OZ).
Žalobca žiadal od žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie za užívanie nebytových
priestorov bez právneho dôvodu za obdobie od 1. 3. 2004 do 1. 3. 2006. Návrh na začatie
konania žalobcu vo vzťahu k žalovanému bol na súde prvého stupňa uplatnený dňom 9. 3.
2006. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany
žalovaného tak žalobca môže dôvodne žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
dvoch rokov pred podaním žaloby a to od 9. 3. 2004 do 1. 3. 2006 (bezdôvodné obohatenie
do 9. 3. 2006 zo strany žalobcu žiadané nebolo)... Po spočítaní jednotlivo uvedených súm
bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov žalobcu od 9. 3. 2004 do 1. 3.
2006 tak tvorí spolu 287.504,- Sk. Odvolací súd poukazujúc na prezentované závery preto
rozsudok v jeho vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správny do sumy 287.504,- Sk s prísl.
(§ 219 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok v jeho vyhovujúcej časti nad uvedenú sumu s prísl. zmenil
(§ 220 O. s. p.) a v tejto časti žalobu vzhľadom na námietku premlčania ako nedôvodnú
zamietol.
O náhrade trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, 2 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. Žalobcovi patrí plná náhrada trov konania z dôvodu, že vo
veci mal neúspech iba v pomerne nepatrnej časti...“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, majú oporu vo vykonanom
dokazovaní a v aplikovaní na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem. Pretože
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi sťažnosťou napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2009