Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 123/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., T., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. T.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne vydaným 22. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008

doručená sťažnosť Mgr. M. S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -430

z 22. marca 2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka vystupovala

ako jedna z odporcov v konaní Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , ktorého predmetom bol návrh navrhovateľky na zdržanie sa zásahov

do práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a na určenie vecného bremena. V tomto

konaní okresný súd rozsudkom č. k. -376 z 9. októbra 2006 určil,

že na predmetných nehnuteľnostiach viazne v prospech navrhovateľky vecné bremeno,

ktorému zodpovedá právo prechodu peši aj vozom v rozsahu podľa príslušného

geometrického plánu. Zároveň okresný súd predmetným rozsudkom uložil odporcom

povinnosť strpieť cez ich určené pozemky vykonávanie práva prechodu a prejazdu peši

a vozom na susedné pozemky patriace navrhovateľke, ako aj povinnosť strpieť vykonanie

výkopových a iných prác súvisiacich s pripojením nehnuteľností vo vlastníctve

navrhovateľky na plynovú prípojku, verejný vodovod a verejnú kanalizáciu. Napokon

odporcom okresný súd uložil i povinnosť odstrániť z ich nehnuteľností všetky prekážky

brániace navrhovateľke vykonávať jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Odporcovia (teda i sťažovateľka) podali odvolanie, ktorým navrhli zmenu

napadnutého rozsudku okresného súdu tak, že návrh navrhovateľky bude v celom rozsahu

zamietnutý. Odvolanie zdôvodnili nesprávnymi skutkovými zisteniami na základe dôkazov

vykonaných okresným súdom, nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom

i nevykonaním dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Krajský súd rozsudkom č. k. -430 z 22. marca 2008 zmenil rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcom uložená povinnosť strpieť vykonanie

výkopových a iných práv súvisiacich s pripojením nehnuteľností vo vlastníctve

navrhovateľky na plynovú prípojku, verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, tak, že návrh

navrhovateľky zamietol. V zostávajúcej časti krajský súd napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil. Potvrdzujúcu časť svojho rozsudku krajský súd odôvodnil poukazom

na jednotlivé dôkazy vykonané okresným súdom s cieľom zistenia skutkového stavu

potrebného na rozhodnutie o predmete konania. V tejto súvislosti krajský súd uviedol,

že „na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že vecné bremeno nebolo zapísané

v evidencii nehnuteľností, resp. v katastri nehnuteľností, pretože fakticky celé dlhé roky

existovalo na základe neformálnej dohody medzi právnymi predchodcami účastníkov

konania“.

Podľa názoru sťažovateľky bolo v konaní „svedeckými výpoveďami a listinnými

dôkazmi preukázané, že prechod, tak ako bol opísaný navrhovateľkou nikdy neexistoval

a nebol nikdy zapísaný ako vecné právo, ťarcha viažuca sa na sporné nehnuteľnosti“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd vo veci rozhodol „po vykonanom dokazovaní,

kedy okrem iného nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy – a to vyžiadanie si kópie

z katastrálnej mapy, ktorá preukazuje, že prechod k nehnuteľnostiam vo vlastníctve

navrhovateľky viedol cez nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu 4/ a dôkaz výsluchom znalca

na odstránenie rozporov a námietok voči znaleckému posudku, ktorý trpel formálnymi

vadami“.

Tým, že krajský súd ako súd odvolací nebral pri rozhodovaní o odvolaní do úvahy

tvrdené pochybenia okresného súdu, narušil podľa sťažovateľky „zásadu rovnosti

účastníkov a odňal návrhu na doplnenie dokazovania ako procesnému úkonu patriacemu

účastníkovi konania jeho materiálny význam. ... Takýto postup je evidentným zásahom

do práva na spravodlivý proces.“. Konajúce všeobecné súdy sa podľa sťažovateľky

„ani v najmenšom nezaoberali dôvodom nevykonania navrhovaných dôkazov

a zdôvodnením zamietnutia ich vykonania čím zaťažili svoje rozhodnutie vadami

spočívajúcimi v procesných predpisoch a zároveň postupovali v rozpore so zásadou

vyjadrenou predovšetkým v Listiny a v Slovenskej

republiky, ktoré ustanovenia zaručujú právo na spravodlivý proces“. Podľa názoru

sťažovateľky „navrhovateľka nepreukázala v konaní titul pre výkon práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože právni predchodcovia navrhovateľky celkom

logicky na prístup k svojej nehnuteľnosti využívali nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu 4/

(a jeho právneho predchodcu) ...“.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k porušeniu základného práva

zaručeného uviedla, že „súdom zriadené vecné bremeno spočívajúce

v práve prechodu v šírke 2 m pozdĺž všetkých nehnuteľností vo vlastníctve odporcov

a sťažovateľky je vážnym zásahom do vlastníckeho práva odporcov a sťažovateľky, tento

zásah spôsobujúcu ujmu na výkone vlastníckeho práva jeho obmedzením je vo vážnom

nepomere s výhodou poskytnutou navrhovateľke“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal po meritórnom prerokovaní jej

sťažnosti tento nález:

„Krajský súd v Trenčíne v konaní porušil právo sťažovateľky

na ochranu vlastníctva v zmysle ustanovenia čl. 20 ods. 1 ÚS SR a porušil jej základné

ľudské právo na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 46 ÚS SR.

Ústavný súd SR ruší rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 22.3.2008

č. k. -430 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov konania a právneho zastupovania vo výške

6 732,- Sk + 19% DPH9 1 279,- Sk, spolu 8 011,- Sk, ktorú je povinný Krajský súd

v Trenčíne zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. Z. T., P. do 30 dní od doručenia

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľkinou námietkou zásadného významu smerujúcou proti napadnutému

rozsudku bolo tvrdenie o nenapravení procesných pochybení v postupe prvostupňového

súdu súdom odvolacím, v dôsledku čoho sa rovnakého pochybenia mal dopustiť i krajský

súd. Pochybenie malo spočívať v tom, že oba súdy „odňali sťažovateľke možnosť

prostredníctvom procesných úkonov ovplyvniť výsledok konania“ tým, že okresný súd

nevykonal ňou navrhnuté dôkazy a krajský súd ako súd odvolací sa touto jej námietkou

v rámci konania o odvolaní nevysporiadal. Pre rozhodnutie ústavného súdu o petite

predloženej sťažnosti bolo v dôsledku okolností prípadu nevyhnutné zamerať pozornosť

na ústavnú konformitu postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia okresného súdu. Ak by

totiž tieto signalizovali možnosť porušenia sťažovateľkou označených základných práv

a krajský súd by takéto porušenie v rámci odvolacej fázy konania nenapravil, založilo by to

právomoc ústavného súdu na prijatie predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa druhej vety

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov

vykoná. Toto ustanovenie dáva konajúcemu súdu možnosť rozhodnutia o nevykonaní

niektorých navrhnutých dôkazov, a to predovšetkým v prípadoch, keď úroveň zistenia

skutkového stavu je taká, že niet reálnej možnosti zistiť vykonávaním ďalších dôkazov

zmeny skutkového stavu už zisteného, ktoré by mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd vykonal viacero

dôkazov zameraných na objasnenie skutkového stavu veci (výsluch svedkov, oboznámenie

máp, listov vlastníctva, oboznámenie súvisiaceho spisu, znalecké dokazovanie), pričom

tieto podľa názoru ústavného súdu postačovali na také objasnenie skutkového stavu

prerokúvanej veci, ktoré okresnému súdu poskytovalo dostatočný skutkový podklad

na správne právne posúdenie veci a následné spravodlivé rozhodnutie. Preto ak okresný súd

nevykonal dôkazy navrhnuté na pojednávaní 9. októbra 2006 právnou zástupkyňou

sťažovateľky (č. l. 370), využil podľa ústavného súdu správne citované ustanovenie § 120

ods. 1 druhej vety a navrhnuté dôkazy nevykonal.

Následne sa tak ani krajský súd nemohol dopustiť porušenia sťažovateľkou

označených základných práv, pretože procesný nedostatok namietaný sťažovateľkou

v podanom odvolaní objektívne neexistoval.

K tomu ústavný súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého

konajúci súd v odôvodnení svojho rozsudku uvedie okrem iného aj to, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy. Z prvostupňového rozsudku okresného súdu,

ale ani zo sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva obsah takto

požadovanej náležitosti rozhodnutia, čo by mohlo signalizovať porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu. Už popísané okolnosti zisťovania skutkového stavu prípadu

prerokovávaného pred okresným súdom však podľa názoru ústavného súdu svedčia o tom,

že prípadné napravenie uvedeného nedostatku odôvodnenia prvostupňového

i druhostupňového rozhodnutia by sťažovateľke nebolo spôsobilé privodiť iný výsledok

v konaní. Okrem toho, krajský súd podrobnou sumarizáciou dôkazov vykonaných okresným

súdom, ktorá je obsiahnutá v odôvodnení druhostupňového rozsudku, dal podľa ústavného

súdu dostatočnú (i keď len nepriamu) odpoveď odvolacej námietke sťažovateľky, ktorá sa

napokon v ňou podanej sťažnosti premietla aj ako námietka sťažnostná.

Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka

voči napadnutému rozsudku krajského súdu namietala i samotné právne posúdenie veci

na základe zisteného skutkového stavu. K tomu ústavný súd uvádza, že je oprávnený

skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity

iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Právne závery krajského súdu vychádzajúce z posúdenia oprávnenej držby

práva ako podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu však i vzhľadom

na už analyzovanú úroveň zisteného skutkového stavu veci nevyvolávajú žiadne pochybnosti

z hľadiska ich ústavnej konformity.

Ústavný súd preto konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského

súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť

za arbitrárny. Ako to vyplýva z doterajšej judikatúry ústavného súdu, základné právo

na súdnu ochranu podľa neznačí právo na úspech v konaní

pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, , )

a skutočnosť, že sťažovateľka neakceptuje právne názory odvolacieho súdu, nemožno

hodnotiť ako porušenie jej základného práva (m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľov podľa neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala

vysloviť jeho porušenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto ústavný súd odmietol

sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti už pri jej predbežnom

prerokovaní.

Vo vzťahu k namietanému ústavný súd uvádza, že porušenie

práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu,

ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (). Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50

, resp. v spojení s ich porušením (), čo sa v danom prípade podľa

názoru ústavného súdu nestalo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009