Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 123/09
PDF · 198.01 KB
No categories available
III. ÚS 123/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., T., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. T.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne vydaným 22. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 190/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008
doručená sťažnosť Mgr. M. S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 190/2007-430
z 22. marca 2008.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka vystupovala
ako jedna z odporcov v konaní Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 12 C 860/2006, ktorého predmetom bol návrh navrhovateľky na zdržanie sa zásahov
do práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a na určenie vecného bremena. V tomto
konaní okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 860/2006-376 z 9. októbra 2006 určil,
že na predmetných nehnuteľnostiach viazne v prospech navrhovateľky vecné bremeno,
ktorému zodpovedá právo prechodu peši aj vozom v rozsahu podľa príslušného
geometrického plánu. Zároveň okresný súd predmetným rozsudkom uložil odporcom
povinnosť strpieť cez ich určené pozemky vykonávanie práva prechodu a prejazdu peši
a vozom na susedné pozemky patriace navrhovateľke, ako aj povinnosť strpieť vykonanie
výkopových a iných prác súvisiacich s pripojením nehnuteľností vo vlastníctve
navrhovateľky na plynovú prípojku, verejný vodovod a verejnú kanalizáciu. Napokon
odporcom okresný súd uložil i povinnosť odstrániť z ich nehnuteľností všetky prekážky
brániace navrhovateľke vykonávať jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
Odporcovia (teda i sťažovateľka) podali odvolanie, ktorým navrhli zmenu
napadnutého rozsudku okresného súdu tak, že návrh navrhovateľky bude v celom rozsahu
zamietnutý. Odvolanie zdôvodnili nesprávnymi skutkovými zisteniami na základe dôkazov
vykonaných okresným súdom, nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom
i nevykonaním dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 190/2007-430 z 22. marca 2008 zmenil rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcom uložená povinnosť strpieť vykonanie
výkopových a iných práv súvisiacich s pripojením nehnuteľností vo vlastníctve
navrhovateľky na plynovú prípojku, verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, tak, že návrh
navrhovateľky zamietol. V zostávajúcej časti krajský súd napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil. Potvrdzujúcu časť svojho rozsudku krajský súd odôvodnil poukazom
na jednotlivé dôkazy vykonané okresným súdom s cieľom zistenia skutkového stavu
potrebného na rozhodnutie o predmete konania. V tejto súvislosti krajský súd uviedol,
že „na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že vecné bremeno nebolo zapísané
v evidencii nehnuteľností, resp. v katastri nehnuteľností, pretože fakticky celé dlhé roky
existovalo na základe neformálnej dohody medzi právnymi predchodcami účastníkov
konania“.
Podľa názoru sťažovateľky bolo v konaní „svedeckými výpoveďami a listinnými
dôkazmi preukázané, že prechod, tak ako bol opísaný navrhovateľkou nikdy neexistoval
a nebol nikdy zapísaný ako vecné právo, ťarcha viažuca sa na sporné nehnuteľnosti“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd vo veci rozhodol „po vykonanom dokazovaní,
kedy okrem iného nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy – a to vyžiadanie si kópie
z katastrálnej mapy, ktorá preukazuje, že prechod k nehnuteľnostiam vo vlastníctve
navrhovateľky viedol cez nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu 4/ a dôkaz výsluchom znalca
na odstránenie rozporov a námietok voči znaleckému posudku, ktorý trpel formálnymi
vadami“.
Tým, že krajský súd ako súd odvolací nebral pri rozhodovaní o odvolaní do úvahy
tvrdené pochybenia okresného súdu, narušil podľa sťažovateľky „zásadu rovnosti
účastníkov a odňal návrhu na doplnenie dokazovania ako procesnému úkonu patriacemu
účastníkovi konania jeho materiálny význam. ... Takýto postup je evidentným zásahom
do práva na spravodlivý proces.“. Konajúce všeobecné súdy sa podľa sťažovateľky
„ani v najmenšom nezaoberali dôvodom nevykonania navrhovaných dôkazov
a zdôvodnením zamietnutia ich vykonania čím zaťažili svoje rozhodnutie vadami
spočívajúcimi v procesných predpisoch a zároveň postupovali v rozpore so zásadou
vyjadrenou predovšetkým v čl. 36 ods. 1 Listiny a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktoré ustanovenia zaručujú právo na spravodlivý proces“. Podľa názoru
sťažovateľky „navrhovateľka nepreukázala v konaní titul pre výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože právni predchodcovia navrhovateľky celkom
logicky na prístup k svojej nehnuteľnosti využívali nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu 4/
(a jeho právneho predchodcu) ...“.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k porušeniu základného práva
zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy uviedla, že „súdom zriadené vecné bremeno spočívajúce
v práve prechodu v šírke 2 m pozdĺž všetkých nehnuteľností vo vlastníctve odporcov
a sťažovateľky je vážnym zásahom do vlastníckeho práva odporcov a sťažovateľky, tento
zásah spôsobujúcu ujmu na výkone vlastníckeho práva jeho obmedzením je vo vážnom
nepomere s výhodou poskytnutou navrhovateľke“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal po meritórnom prerokovaní jej
sťažnosti tento nález:
„Krajský súd v Trenčíne v konaní 19Co 190/2007 porušil právo sťažovateľky
na ochranu vlastníctva v zmysle ustanovenia čl. 20 ods. 1 ÚS SR a porušil jej základné
ľudské právo na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 46 ÚS SR.
Ústavný súd SR ruší rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 22.3.2008
č. k. 19Co 190/2007-430 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.
Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov konania a právneho zastupovania vo výške
6 732,- Sk + 19% DPH9 1 279,- Sk, spolu 8 011,- Sk, ktorú je povinný Krajský súd
v Trenčíne zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. Z. T., P. do 30 dní od doručenia
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľkinou námietkou zásadného významu smerujúcou proti napadnutému
rozsudku bolo tvrdenie o nenapravení procesných pochybení v postupe prvostupňového
súdu súdom odvolacím, v dôsledku čoho sa rovnakého pochybenia mal dopustiť i krajský
súd. Pochybenie malo spočívať v tom, že oba súdy „odňali sťažovateľke možnosť
prostredníctvom procesných úkonov ovplyvniť výsledok konania“ tým, že okresný súd
nevykonal ňou navrhnuté dôkazy a krajský súd ako súd odvolací sa touto jej námietkou
v rámci konania o odvolaní nevysporiadal. Pre rozhodnutie ústavného súdu o petite
predloženej sťažnosti bolo v dôsledku okolností prípadu nevyhnutné zamerať pozornosť
na ústavnú konformitu postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia okresného súdu. Ak by
totiž tieto signalizovali možnosť porušenia sťažovateľkou označených základných práv
a krajský súd by takéto porušenie v rámci odvolacej fázy konania nenapravil, založilo by to
právomoc ústavného súdu na prijatie predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.
Podľa § 120 ods. 1 druhej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Toto ustanovenie dáva konajúcemu súdu možnosť rozhodnutia o nevykonaní
niektorých navrhnutých dôkazov, a to predovšetkým v prípadoch, keď úroveň zistenia
skutkového stavu je taká, že niet reálnej možnosti zistiť vykonávaním ďalších dôkazov
zmeny skutkového stavu už zisteného, ktoré by mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd vykonal viacero
dôkazov zameraných na objasnenie skutkového stavu veci (výsluch svedkov, oboznámenie
máp, listov vlastníctva, oboznámenie súvisiaceho spisu, znalecké dokazovanie), pričom
tieto podľa názoru ústavného súdu postačovali na také objasnenie skutkového stavu
prerokúvanej veci, ktoré okresnému súdu poskytovalo dostatočný skutkový podklad
na správne právne posúdenie veci a následné spravodlivé rozhodnutie. Preto ak okresný súd
nevykonal dôkazy navrhnuté na pojednávaní 9. októbra 2006 právnou zástupkyňou
sťažovateľky (č. l. 370), využil podľa ústavného súdu správne citované ustanovenie § 120
ods. 1 druhej vety OSP a navrhnuté dôkazy nevykonal.
Následne sa tak ani krajský súd nemohol dopustiť porušenia sťažovateľkou
označených základných práv, pretože procesný nedostatok namietaný sťažovateľkou
v podanom odvolaní objektívne neexistoval.
K tomu ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
konajúci súd v odôvodnení svojho rozsudku uvedie okrem iného aj to, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy. Z prvostupňového rozsudku okresného súdu,
ale ani zo sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva obsah takto
požadovanej náležitosti rozhodnutia, čo by mohlo signalizovať porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu. Už popísané okolnosti zisťovania skutkového stavu prípadu
prerokovávaného pred okresným súdom však podľa názoru ústavného súdu svedčia o tom,
že prípadné napravenie uvedeného nedostatku odôvodnenia prvostupňového
i druhostupňového rozhodnutia by sťažovateľke nebolo spôsobilé privodiť iný výsledok
v konaní. Okrem toho, krajský súd podrobnou sumarizáciou dôkazov vykonaných okresným
súdom, ktorá je obsiahnutá v odôvodnení druhostupňového rozsudku, dal podľa ústavného
súdu dostatočnú (i keď len nepriamu) odpoveď odvolacej námietke sťažovateľky, ktorá sa
napokon v ňou podanej sťažnosti premietla aj ako námietka sťažnostná.
Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka
voči napadnutému rozsudku krajského súdu namietala i samotné právne posúdenie veci
na základe zisteného skutkového stavu. K tomu ústavný súd uvádza, že je oprávnený
skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity
iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu vychádzajúce z posúdenia oprávnenej držby
práva ako podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu však i vzhľadom
na už analyzovanú úroveň zisteného skutkového stavu veci nevyvolávajú žiadne pochybnosti
z hľadiska ich ústavnej konformity.
Ústavný súd preto konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského
súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť
za arbitrárny. Ako to vyplýva z doterajšej judikatúry ústavného súdu, základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní
pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07, IV. ÚS 362/08)
a skutočnosť, že sťažovateľka neakceptuje právne názory odvolacieho súdu, nemožno
hodnotiť ako porušenie jej základného práva (m. m. IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala
vysloviť jeho porušenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto ústavný súd odmietol
sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti už pri jej predbežnom
prerokovaní.
Vo vzťahu k namietanému čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie
práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu,
ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa
názoru ústavného súdu nestalo.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2009