Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 68/09
PDF · 174.36 KB
No categories available
III. ÚS 68/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., zastúpeného advokátom JUDr. T. G., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
37 Rob/717/2005 a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Rob/15/2008 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť J. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.
2. J. J. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2009 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním z 20. apríla 2009
doručeným mu 24. apríla 2009 ustanoveným advokátom JUDr. T. G., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 37 Rob/717/2005 a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Rob/15/2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 15. septembra 2005 na Krajskom
súde v Banskej Bystrici ako vecne a miestne nepríslušnom súde návrh na vydanie
platobného rozkazu, ktorý vec postúpil 19. septembra 2005 Okresnému súdu Trenčín. Spis
bol doručený tomuto súdu 31. októbra 2005, ktorý 18. apríla 2006 vyzval sťažovateľa na
zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ následne požiadal o oslobodenie od platenia
súdneho poplatku a okresný súd ho 22. augusta 2006 vyzval na predloženie potvrdenia
o jeho osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Sťažovateľ mu doklady doručil
21. septembra 2006, ale okresný súd od tejto doby nekonal.
Od 1. januára 2008 bola vec postúpená v zmysle ustanovení zákona č. 371/2004 Z. z.
o sídlach a obvodoch súdov a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) k prechodu výkonu súdnictva na Okresný
súd Nové Mesto nad Váhom, ktorý do podania sťažnosti ústavnému súdu nekonal.
Právny zástupca sťažovateľa sa po nahliadnutí do spisu ústavného súdu a odpovedi
predsedníčky Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 2. apríla 2009 domnieva, že
sťažnosť je opodstatnená a dôvodná aj preto, že predsedníčka v odpovedi konštatovala, že
od podania návrhu došlo k prieťahom v konaní obidvomi všeobecnými súdmi.
Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom oboch všeobecných súdov v označených
konaniach k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom takýto záver deklaroval, a tiež
žiadal, aby ústavný súd prikázal Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom konať v jeho
právnej veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ sa domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 132 775,67 €,
ako aj náhrady trov konania v sume 289, 74 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej
veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod
sp. zn. 37 Rob/717/2005 a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Rob/15/2008 porušili jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Okrem toho, že uvádza, v ktorých obdobiach boli tieto všeobecné súdy nečinné,
nikde však ani v doplnení sťažnosti ustanoveným právnym zástupcom nespomína, či proti
nečinnosti obidvoch konajúcich súdov podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v obidvoch
namietaných konaniach. Opiera sa len o stanovisko predsedníčky Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom, ktorá ústavnému súdu doručila k sťažnosti vyjadrenie, ale ústavnému
súdu takýto dôkaz nepredložil.
1. Z opísaného skutkového stavu a spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
ústavný súd síce zistil, že je čiastočne pravdou, že pred Okresným súdom Trenčín a takisto
v konaní pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom došlo k ojedinelej nečinnosti
v trvaní niekoľkých mesiacov, ako to tvrdí sťažovateľ, ale tu je potrebné uviesť, že
predovšetkým sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti v predmetných konaniach v záujme
aktívnej ochrany svojich práv povinnosť postupovať naznačeným spôsobom. Sťažovateľ
však takto nepostupoval, bol úplne nečinný a až v januári 2009, t. j. po viac ako dvoch
rokoch a štyroch mesiacoch od zaslania potrebných dokladov k jeho žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov (september 2006) podal sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich
označených práv postupom všeobecných súdov priamo ústavnému súdu.
V prípade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za takýto prostriedok s účinnosťou od
1. apríla 2005 sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o súdoch“).
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý má k dispozícii podľa zákona
o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,
že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti“.
Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán
poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov
verejnej moci.
V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že povinnosť vyčerpania dostupných
a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ
pred ústavným súdom namieta, vyžaduje, aby sťažovateľ nielen konal v súlade s pravidlami,
ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia, ale logicky zahrňuje tiež povinnosť, aby
vyčerpal aj všetky iné bežne dostupné možnosti, ktoré sa mu v okolnostiach daného prípadu
na dosiahnutie nápravy porušenia alebo ohrozenia jeho práv alebo slobôd zásahom orgánu
verejnej moci ponúkajú. To znamená, že sťažovateľ musí vyvinúť aspoň minimálnu
aktivitu, ktorej výsledkom môže byť odstránenie nepriaznivého stavu, v ktorom vidí
porušenie svojich práv, a až v prípade, že by ani takýto postup neviedol k pozitívnemu
obratu v danej veci, môže podať sťažnosť ústavnému súdu.
Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok
nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv
alebo slobôd.
Postup sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu preto nemožno podľa ústavného
súdu považovať za splnenie požiadavky vyčerpania prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1
Keďže ani z obsahu sťažnosti, ani z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu
podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany
sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako neprípustnú.
Navyše ústavný súd poznamenáva, že prieťahy na Okresnom súde Trenčín
a Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom spôsobil aj sám sťažovateľ tým, že s podaním
návrhu nezaplatil súdny poplatok, resp. nepožiadal o priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, a jeho návrh, konkrétne petit návrhu, má nedostatky a je v zjavnom rozpore
s právnymi predpismi. Tento rozpor sa podľa vyjadrenia všeobecného súdu týka
uplatnených úrokov z omeškania vo výške 15 % mesačne (180 % ročne), čo odporuje
ustanoveniam § 265, § 369 a § 502 Obchodného zákonníka účinného ešte v období, za
ktoré si túto sankciu uplatňuje. Nebolo preto možné v skrátenom konaní vydať platobný
rozkaz, ale postupovať vydaním procesných rozhodnutí. Sťažovateľ sa teda nemalou mierou
podieľal na predĺžení tohto konania.
V súčasnom období posledný konajúci súd v právnej veci sťažovateľa po svojom
zriadení (už od 1. januára 2008) začal konať (27. marca 2009 priznal sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov a 29. marca 2009 vydal uznesenie, ktorým vyzval
navrhovateľa podľa § 172 ods. 7 OSP, aby oznámil súdu, či súhlasí s vydaním platobného
rozkazu len v tej časti, ktorá nie je v rozpore s právnymi predpismi).
To ale neznamená, že ústavný súd sa už v budúcnosti nebude môcť zaoberať
prípadným porušením označených práv sťažovateľa v uvedenej veci, ak Okresný súd Nové
Mesto nad Váhom nebude ďalej konať o podanom návrhu a sťažovateľ zároveň splní všetky
zákonné predpoklady a náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.
2. Z priebehu konania ďalej vyplýva, že ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 68/09-13
z 10. marca 2009 ustanovil sťažovateľovi na jeho návrh za právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom advokáta JUDr. T. G., ktorý s ustanovením za právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom súhlasil. Ustanovený právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy
právneho zastúpenia v celkovej sume 289,74 €, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia
a doplnenie sťažnosti.
Ústavný súd prerokoval žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o priznanie trov
konania na neverejnom zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnená. Trovy konania
vzniknuté účastníkovi konania v konaní pred ústavným súdom upravuje osobitne
ustanovenie § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník
uhrádza trovy konania zo svojho. V § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ustanovená
výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi jeho trovy.
Z aplikácie ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
V ustanoveniach § 142 až § 151 OSP sú vyjadrené základné princípy postupu súdov
v rozhodovaní o náhrade trov konania, a to princíp úspešnosti v konaní a princíp náhrady
účelne vynaložených trov konania, ako aj to, že ak sú tu iné dôvody, nemusí súd trovy
konania priznať vôbec. Tieto princípy primerane platia aj v prípade konania pred ústavným
súdom.
Ústavný súd posúdil žiadosť právneho zástupcu a zistil, že podanie doplnil neúčelne
a nepredložil k sťažnosti také dôkazy, ktoré by viedli ústavný súd k inému rozhodnutiu, teda
k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom
úspešný.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde a Občianskeho
súdneho poriadku, ako aj uvedeného skutkového stavu veci ústavný súd nepovažoval
za odôvodnené a účelné priznať sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v tomto konaní,
a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (obdobne napr.
m. m. II. ÚS 151/06 - rozhodnutie o nepriznaní trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2009