Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 48/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia

slobody, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom

Antalom, Hlavná 13 Trnava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj , 2 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“), ako aj , 2 a 3 písm. c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2019. Ústavná sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 26. novembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -1474 zo 6. apríla 2017 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1716 z 23. mája 2018 bol

sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy v štádiu prípravy

v spolupáchateľstve podľa § 7 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného

zákona z roku 1961 v znení účinnom do 31. júla 2001. Bol mu za to uložený úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným

stupňom stráženia.

3. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa

ustanovenia a , teda že rozsudok okresného súdu

je založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a že rozsudok

okresného súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

4. Dovolací dôvod podľa ustanovenia sa

viaže na najdôležitejšiu fázu trestného konania, t. j. na dokazovanie, ktoré prebieha

v štyroch etapách. Začína sa vyhľadávaním dôkazov, nasleduje etapa zabezpečenia

dôkazov, potom ich vykonanie a v záverečnej fáze hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod sa

vzťahuje predovšetkým na fázu vykonávania dôkazov súdov. Logicky však zahŕňa aj dve

predchádzajúce štádiá dokazovania, pretože dôkazy, ktoré boli zadovážené v rozpore

so zákonom, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné, a to ani v prípade,

ak ich súd na hlavnom pojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami

.

5. Podkladmi pre rozhodnutie okresného súdu o vine boli (okrem iného) znalecký

posudok doktora S a znalecký posudok doktora F , hoci tieto mali byť pri

hodnotení dôkazov vylúčené, lebo boli získané za použitia nezákonných postupov.

6. K vypracovaniu znaleckého posudku doktora S boli predložené podklady

z vyšetrovacieho spisu (zápisnica o výsluchu svedka P zo 7. apríla 2015, zápisnica

o výsluchu svedka P z 24. augusta 2015, zápisnica o výsluchu svedka C

z 10. novembra 2015 a zápisnica o výsluchu obvineného P z 11. marca 2016).

Pritom všetkým odsúdeným, teda aj P , bolo obvinenie vznesené 16. februára 2016.

Znalec S spracoval posudok 18. marca 2016, teda až po vydaní uznesenia o vznesení

obvinenia, avšak k spracovaniu znaleckého posudku mu boli zapožičané aj výpovede

P v postavení svedka, teda v čase pred vznesením obvinenia.

7. V trestnom konaní je potrebné dbať na to, aby znalecký posudok vychádzal iba

z dôkazov, ktoré sú použiteľné v trestnom konaní.

8. Je zrejmé, že obsahom znaleckého posudku S sú citácie zo zápisníc

o skorších výpovediach P v postavení svedka. Tieto zápisnice však po vznesení

obvinenia P (a ďalším osobám) nemali viac čo hľadať vo vyšetrovacom spise,

a teda nemali byť ani znalcovi S poskytnuté. V dôsledku takéhoto postupu

vyšetrovateľa v prípravnom konaní trpí spracovaný znalecký posudok takými vadami, ktoré

ho ako dôkaz diskvalifikovali. Ani následný výsluch znalca S na hlavnom pojednávaní

10. januára 2017 už nebol spôsobilý túto vadu „zahojiť“, keďže znalec S nebol

zo strany orgánov činných v trestnom konaní k nejasnostiam posudku vypočutý. Okresný

súd založil rozsudok na dôkaze, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom.

9. Sťažovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal

nezákonnosť znaleckého posudku, ale krajský súd námietku ponechal bez akéhokoľvek

ďalšieho povšimnutia.

10. Vierohodnosť znaleckého posudku F bola spochybnená s ohľadom na jeho

prednesy prezentované v úvode jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní 10. januára 2017,

lebo naznačovali určitý vnútorný postoj znalca F voči obžalovaným (vrátane

sťažovateľa, avšak s výnimkou P ). Rovnako prirovnávanie sťažovateľa

k „taxikárovi tzv. gangu kyselinárov“ na strane 21 znaleckého posudku (ktoré konanie

nikdy nebolo sťažovateľovi preukázané) vypovedá o neštandardnom prístupe znalca

F ku spracovaniu znaleckého posudku a o jeho možnej zaujatosti voči niektorým

odsúdeným. Znalec nesmie hodnotiť dôkazy a vyjadrovať sa, či je tu vina či nevina, resp. či

nejaké konanie bolo výslovne také, že vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého

trestného činu.

11. Okrem toho proti znalcovi F sa viac ako 7 rokov (od septembra 2009

minimálne do novembra 2016, teda aj v čase podania znaleckého posudku) viedlo správne

konanie z dôvodu, že nepreukázal splnenie podmienky špecializovanej skúšky. Z písomnej

odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

na žiadosť o sprístupnenie informácií vyplýva, že 10. septembra 2009 bolo začaté správne

konanie o vyčiarknutí znalca F zo zoznamu znalcov a ku dňu vyhotovenia odpovede

nebolo toto konanie právoplatne ukončené. Ďalej sa konštatuje, že konanie o vyčiarknutie

bolo začaté z dôvodu, že znalec F nepreukázal splnenie podmienky špeciálnej skúšky.

Je zrejmé, že konanie proti znalcovi F prebiehalo aj v čase vypracovania

znaleckého posudku (6. apríla 2016).

12. Naopak, z odpovede ministerstva z 8. februára 2018 získanej na základe dopytu

krajského súdu má vyplývať, že vo veci vyčiarknutia znalca dr. F zo zoznamu

znalcov nebolo dosiaľ v správnom konaní právoplatne rozhodnuté (čo už samo osebe

nasvedčuje nezákonnosti vo verejnej správe, a to vo vzťahu k nečinnosti ministerstva ako

správneho orgánu, ktorý nebol za viac ako 9 rokov schopný z neznámych dôvodov

právoplatne rozhodnúť). Vzhľadom na túto skutočnosť je znalec F naďalej oprávnený

na výkon znaleckej činnosti. O tom, že znalec nepreukázal splnenie podmienky

špecializovanej skúšky, sa už ministerstvo v tejto odpovedi (zo záhadného dôvodu)

nezmieňuje.

13. Z uvedených odpovedí ministerstva vyplývajú rozpory vo vzťahu k odbornosti

znalca F v čase spracovania znaleckého posudku. Hoci bol v apríli 2016 zapísaný

do zoznamu znalcov vedeného ministerstvom, s ohľadom na spomínané správne konanie,

uloženie pokút a rozpory vo vyjadreniach ministerstva je spochybnené, či vôbec bol znalec

F odborne spôsobilý a oprávnený v čase podania znaleckého posudku na takúto

činnosť. Uvedené pochybnosti spolu s prezentovaným postojom znalca F na hlavnom

pojednávaní významne nasvedčujú nezákonnosti tohto dôkazu. Požiadavka zákonnosti je

vo sfére trestného práva neustále a osobitne prítomná. Ak sa dôkaz získal spôsobom

odporujúcim zákonom, stal sa nezákonným a nie je možné ho v trestnom konaní použiť.

Každý dôkaz získaný porušením základného procesného práva, ale i dôkaz z neho odvodený

je neúčinný. Za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa považuje nielen dôkaz,

pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný na základe takéhoto

dôkazu. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré boli získané

na základe nezákonného postupu. Ide o tzv. „teóriu plodov z otráveného stromu“, ktorá

vychádza z toho, že všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené.

Taktiež nemožno použiť ani ďalšie dôkazy, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo ako

výsledok nezákonného postupu.

14. Pokiaľ boli v konkrétnom prípade oba znalecké posudky v dôsledku naznačenej

nezákonnosti pri ich spracovávaní postihnuté neúčinnosťou, sú postihnuté absolútnou

neúčinnosťou aj výsluchy oboch znalcov na hlavnom pojednávaní, keďže sú „založené

na nezákonnosti“.

15. V dôsledku uvedených skutočností je konanie pred okresným súdom postihnuté

vadami a vytýkané pochybenia neboli napravené ani v odvolacom konaní.

16. V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz preukazujúci vinu

obžalovaného bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný,

logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi

spochybniteľný či dokonca vyvrátený.

17. V danej veci je výpoveď jediného svedka – kajúcnika odsúdeného P

podporovaná práve spochybňovanými posudkami.

18. Na margo zákonnosti dôkazu získaného výpoveďou P treba poukázať

na skutočnosť, že podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. februára 2017

mala byť jeho výpoveď riadne podrobená zisťovaniu výhod, ktoré mal „získať“ výmenou

za „poskytnutie“ svedeckej výpovede. V konaní pred okresným súdom však výpoveď

P takto „kriticky“ skúmaná nebola, a preto ani tento dôkaz nebol vykonaný

zákonným spôsobom, pričom ani tento nedostatok nebol krajským súdom odstránený.

19. Sťažovateľ je presvedčený, že je naplnený aj dovolací dôvod podľa ustanovenia

, teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku, a to vo vzťahu k motívu, resp. k postupu jeho

ustálenia.

20. Okresný súd uvádza, že «... Obžalovaný P aj obžalovaný Š zhodne

so svedkom C potvrdili, že v inkriminovanom čase – resp. období sa všetci

obžalovaní zaoberali trestnou činnosťou súvisiacou s tzv. ,,bielymi koňmi“, teda osobami

využívanými na páchanie ekonomickej trestnej činnosti, čím je možné ustanoviť aj motív

konania obžalovaných, a čomu zodpovedá aj plánovaný spôsob usmrtenia obžalovaného».

21. Uvedené odôvodnenie rozsudku okresného súdu však nemá základ

vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní a je v rozpore s výpoveďami

sťažovateľa. Sťažovateľ sa ani na hlavnom pojednávaní, ale ani v prípravnom konaní nikdy

nevyjadroval tak, že by sa mal s ostatnými spoluobžalovanými zaoberať trestnou činnosťou

súvisiacou s tzv. „bielymi koňmi“, resp. sa na nej akokoľvek vedome podieľať. Práve

naopak, sťažovateľ túto skutočnosť výslovne poprel.

22. Pravdivosť tvrdení sťažovateľa bola v konaní významne podporená

skutočnosťou, že na rozdiel od ostatných spoluobžalovaných nebol rozsudkami Špeciálneho

súdu Pezinok sp. zn. PK z 3. mája 2006, resp. sp. zn. PK

z 28. apríla 2008 právoplatne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy

a z ekonomickej trestnej činnosti páchanej zločineckou skupinou.

23. Tiež svedkyňa – poškodená Š sa v prípravnom konaní 4. júna 2016

vyjadrila, že manžel K jej spomínal v súvislosti s jeho činnosťou len 3 mená, a to:

Š , Ď a D , pričom výslovne uviedla, že osobu menom nepozná.

Táto pre sťažovateľa podporne významná výpoveď sa však v opise jej výpovede uvedenej

v odôvodnení rozsudku okresného súdu „záhadne neuvádza“.

24. Je potrebné konštatovať, že absenciu riadnych dôkazov vo vzťahu

k relevantnému preukázaniu motívu vedome sa spolupodieľať na údajnej likvidácii

poškodeného K nebolo možné zo strany okresného súdu preklenúť citovanými

fabuláciami o „potvrdení Š , že v inkriminovanom období sa zaoberal trestnou

činnosťou súvisiacou s bielymi koňmi“, pričom takýto nezákonný postup namietal

sťažovateľ aj v odvolaní. Ani toto pochybenie nebolo odstránené v odvolacom konaní,

keďže krajský súd sa touto námietkou vôbec nezaoberal.

25. Sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) týkajúcu sa tzv. „kajúcnikov“.

26. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: , zo dňa 27. augusta 2019,

boli porušené práva sťažovateľa v Čl. 6 ods. 1), ods. 2), ods. 3) písm. d) Dohovoru, v Čl. 46

ods. 1) SR, v Čl. 47 ods. 3) SR;

pričom nálezom ÚS SR sa zrušuje vyššie uvedené Uznesenie NS SR a prikazuje sa

mu, aby vo veci znova konal a rozhodol v súlade s Dohovorom a SR;

ďalej priznáva sa sťažovateľovi náhrada nemajetkovej ujmy (v primeranom rozsahu)

a tiež náhrada trov konania.“

27. Sťažovateľovi na jeho žiadosť ústavný súd uznesením č. k. -14

z 30. januára 2020 ustanovil právneho zástupcu v osobe advokáta JUDr. Michala Antala,

Hlavná 13, Trnava. Ústavný súd následne ustanovenému právnemu zástupcovi doručil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa s prílohami. Výzvou doručenou 3. februára 2020 ho požiadal,

ak to uzná za potrebné, o doplnenie ústavnej sťažnosti v lehote 15 dní. K doplneniu ústavnej

sťažnosti nedošlo, preto ústavný súd vychádzal z petitu a obsahu pôvodnej ústavnej

sťažnosti sťažovateľa.

II.

Napádaný postup a uznesenie

28. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2019 vyplýva,

že ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2018.

29. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v dovolaní ako prvý uplatnil

dovolací dôvod v zmysle , podľa ktorého

dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom. Vo všeobecnej rovine možno k tomuto dovolaciemu

dôvodu uviesť, že sa vzťahuje na najdôležitejšiu fázu trestného konania – na dokazovanie.

Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa

zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a napokon etapa hodnotenia dôkazov.

Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci

a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov zadovážených podľa alebo

podľa osobitného zákona. Dôvod dovolania podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje

predovšetkým na tretiu etapu dokazovania, t. j. na vykonávanie dôkazov súdom. V tejto

súvislosti treba pripomenúť, že dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g)

možno uplatniť v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení

upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov, a to na ten účel, aby sa

napadnuté rozhodnutie neopieralo o nezákonné dôkazy. Nemožno však ním úspešne

napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob jeho vyhodnotenia súdom.

30. V rámci tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ spochybňoval jednotlivé znalecké

posudky a použitie výpovedí svedka P pre vypracovanie znaleckého posudku,

čo je v dovolacom konaní neprípustné, lebo ide o namietanie skutkového stavu

a nevyhodnotenia dôkazov, pričom námietky sťažovateľa nijako nezakladajú ani

opodstatnenosť predmetného dovolacieho dôvodu. Správnosť a úplnosť zisteného skutku

dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení

dôkazov, ako aj z odmietnutia vykonať navrhované dôkazy nemožno tento dovolací dôvod

vyvodzovať.

31. Nad rámec veci k naznačenej teórii „ovocia z otráveného stromu“ treba uviesť,

že ide o angloamerickú doktrínu, ktorú slovenská trestná teória a ani prax doteraz v plnej

miere neprevzala. Nemožno vylúčiť, že v niektorých prípadoch sa možno aj na základe

kontinentálneho formálno-materiálneho prístupu k hodnoteniu zákonnosti a prípustnosti

dôkazov dopracovať k zhodným záverom ako na základe teórie „ovocia z otráveného

stromu“. Podstatné je však pristupovať k hodnoteniu zákonnosti a prípustnosti dôkazov

vždy diferencovane s ohľadom na konkrétnu povahu a závažnosť vady vzniknutej v procese

dokazovania a nerobiť paušálne závery, že celý dôkaz získaný prípadne na základe procesne

nie celkom korektného úkonu je „otrávený“ (k tomu pozri primerane napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 3/2017-I. zo 7. júna 2017, body 123 a 124).

32. Vychádzajúc z uvedeného, možno sumárne konštatovať, že znalecké posudky

vypracované S a F nemožno považovať za nezákonne získané dôkazy

s poukázaním aj na vyjadrenie krajského prokurátora, s ktorým sa najvyšší súd stotožňuje

(podľa názoru krajského prokurátora vysloveného v reakcii na dovolanie sťažovateľa tento

odvodzuje svoj názor o údajnej nezákonnosti znaleckých posudkov z neaktuálnej

a prekonanej judikatúry týkajúcej sa sčasti dokonca záznamov o podaní vysvetlenia; platí

všeobecne záväzný právny predpis, a to vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi

v znení neskorších predpisov, ktorá neumožňuje vyraďovanie akýchkoľvek dôkazov

zo spisu; rozhodne na základe ojedinelých rozhodnutí súdov nemožno tvrdiť, že zápisnice

o výsluchoch osôb ako svedkov, ktorým bolo neskôr vznesené obvinenie, mali byť zo spisu

vyradené okrem iného aj preto, že nie je zrejmé, či neskôr táto osoba znovu postavenie

svedka v konkrétnej veci nenadobudne; tento koncept nemá nič do činenia so zákonnosťou

jej skoršej výpovede, hoci aj v postavení svedka; koncept procesnej použiteľnosti týchto

výpovedí navyše nie je použiteľný na znalecké dokazovanie, pri ktorom znalec musí

prihliadať ku všetkým výpovediam vyšetrovanej osoby; so zákonnosťou znaleckého

posudku nijako nemôže súvisieť fakt, že voči jednému zo znalcov bolo začaté konanie

o vyčiarknutie zo zoznamu znalcov).

33. Okrem toho sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371

ods. 1 písm. i) , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť

zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie

tohto dovolacieho dôvodu skúma dovolací súd, či skutok ustálený súdmi nižšieho stupňa bol

správne podradený pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom

zákone. Iba opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy

prichádzajú alternatívy, podľa ktorých skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin,

alebo tak, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie,

že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia. Pod týmto sa rozumie napríklad nedostatočné posúdenie okolností

vylučujúcich protiprávnosť činu, premlčania trestného stíhania, pochybenie súdu

pri ukladaní úhrnného alebo súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu

a ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. K tomuto dovolaciemu dôvodu

je potrebné ďalej uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto

dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré

vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a preto dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne

skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia súdov nižšieho stupňa nemôže ani meniť,

ale ani dopĺňať. Znamená to, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zisteného súdmi nižšieho

stupňa a vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v dovolaní uplatňovať

iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa

pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu

vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej

inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení

aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,

aby ich mohol v dovolacom konaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní

na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací

súd v rámci odvolacieho konania.

34. Z obsahu dovolania vyplýva, že vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu

uplatnil sťažovateľ výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho

dôvodu. Jeho námietky smerovali proti spôsobu hodnotenia dôkazov a proti správnosti

skutkových zistení súdov nižšieho stupňa. V podstate spochybňoval nižšími súdmi ustálený

skutkový stav a následne predostrel vlastnú verziu skutku založenú na inom, pre neho

priaznivom hodnotení dôkazov. Skôr ako o právnu námietku ide o skrytú snahu vyhodnotiť

vykonané dôkazy a skutkový stav v prospech sťažovateľa. Tento dovolací dôvod preto

nemôže napĺňať ani poukaz na to, že v konaní nebola vykonaným dokazovaním preukázaná

subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa

k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane,

t. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety

rozhodnutia (Tpj 39/2010).

III.

Referenčné normy, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

35. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

36. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

37. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

38. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú, preto ju ústavný

súd podľa odmietol.

39. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

40. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

41. Podľa názoru ústavného súdu treba závery najvyššieho súdu považovať

za dostatočné a presvedčivé, pretože výstižným spôsobom vysvetľujú, prečo nebolo možné

dovolaniu sťažovateľa vyhovieť. Tieto závery sa v žiadnom prípade nejavia ako arbitrárne

či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, neznamená

porušenie jeho označených práva podľa a dohovoru.

42. K jednotlivým konkrétnym námietkam uvedeným v ústavnej sťažnosti považuje

ústavný súd za potrebné uviesť tieto úvahy.

42.1 Pokiaľ sťažovateľ namieta, že znalcovi S boli v súvislosti

s vypracovaním jeho znaleckého posudku predložené aj zápisnice o výsluchoch svedka

P , ktoré sa uskutočnili predtým, než bolo P vznesené obvinenie,

v dôsledku čoho mali byť tieto zápisnice zo spisu vyradené a nesmeli byť znalcovi

predložené a ním použité pri vypracovaní znaleckého posudku, treba uviesť, že najvyšší súd

sa s touto argumentáciou (ktorá je iba opakovaním argumentácie uplatnenej v dovolaní)

vysporiadal, keď uviedol, že namietanie použitia výpovedí P je vlastne namietaním

skutkového stavu, resp. hodnotenia dôkazov, čo v dovolacom konaní nie je možné. Okrem

toho sa stotožnil s názorom krajského prokurátora, podľa ktorého platná právna úprava

neumožňuje vyraďovanie akýchkoľvek dôkazov zo spisu.

42.2 Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že sťažovateľ na uvedenú

argumentáciu najvyššieho súdu v podanej ústavnej sťažnosti nijako nereflektuje (nevyvracia

ju, resp. ju nespochybňuje), pretože iba opakuje vlastnú dovolaciu argumentáciu. Za tohto

stavu nemá ústavný súd relevantný podklad zo strany sťažovateľa, na základe ktorého by

mohol uvedené závery najvyššieho súdu preskúmať.

42.3 Ďalej sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta vierohodnosť znaleckého

posudku F vzhľadom na niektoré jeho vyjadrenia v rámci výsluchu na hlavnom

pojednávaní konanom 10. januára 2017, keďže tieto naznačovali podľa názoru sťažovateľa

určitý vnútorný postoj znalca F voči sťažovateľovi. Okrem toho spochybnil aj

odbornú spôsobilosť znalca F , keďže po dobu 7 rokov sa viedlo voči nemu správne

konanie pre nepreukázanie splnenia podmienky špecializovanej skúšky. Na základe týchto

tvrdení je sťažovateľ toho názoru, že znalecký posudok F treba považovať za

nezákonný dôkaz.

42.4 Podľa názoru ústavného súdu treba súhlasiť so zásadným stanoviskom

najvyššieho súdu, podľa ktorého v skutočnosti v tomto prípade nejde o nezákonný dôkaz.

Aj keby malo byť pravdou, že znalecký posudok podal zaujatý, a preto nevierohodný

znalec, o odborných schopnostiach ktorého možno mať určité pochybnosti, nie je tým

naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia ,

teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom. Znalecký posudok podaný zaujatým a odborne spochybniteľným znalcom

je nepochybne zákonným dôkazom, pričom sťažovateľom namietané okolnosti sú vecou

hodnotenia takéhoto dôkazu. Ako to najvyšší súd správne zdôraznil, hodnotenie dôkazov

ako súčasť ustaľovania skutkového stavu nemôže byť predmetom dovolacieho konania.

Pokiaľ sťažovateľ považoval (na rozdiel od okresného súdu a krajského súdu) znalecký

posudok F za zaujatý a jeho samotného za odborne nespôsobilého, nemohol túto

okolnosť namietať v dovolacom konaní. Mohol ju uplatniť v rámci ústavnej sťažnosti tak,

že by ňou napadol (aj) odvolacie uznesenie krajského súdu, čo sa však nestalo.

42.5 Okrem toho sťažovateľ namietal výpoveď P , ktorého treba podľa jeho

názoru považovať za tzv. „kajúcnika“. Znamená to potrebu zvýšenej opatrnosti

pri hodnotení takejto výpovede (tým viac, ak ide o jediný dôkaz preukazujúci vinu

sťažovateľa). Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na bohatú judikatúru ESĽP

a najvyššieho súdu o tom, z akých hľadísk je potrebné výpovede „kajúcnikov“ skúmať.

42.6 Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že i tu platí téza najvyššieho

súdu, podľa ktorej v dovolacom konaní nemožno preskúmavať hodnotenie dôkazov, rozsah

vykonaného dokazovania, resp. nižšími súdmi zistený skutkový stav. Prípadná skutočnosť,

že v súvislosti s výpoveďou P všeobecné súdy nesplnili povinnosť zisťovať

napríklad, aké výhody mal P ako „kajúcnik“ získať, nenapĺňa ani jeden

zo sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. I tu platí, že z tohto pohľadu mohol

ústavnou sťažnosťou napadnúť priamo odvolacie uznesenie krajského súdu.

42.7 Potom sťažovateľ namieta, že okresný súd bez opory vo vykonanom dokazovaní

a v rozpore s jeho výpoveďami ustálil, že sa sťažovateľ zaoberal trestnou činnosťou

súvisiacou s tzv. „bielymi koňmi“, teda osobami využívanými na páchanie ekonomickej

trestnej činnosti, čo malo byť aj motívom konania sťažovateľa.

43. Nemožno pochybovať o tom, že i tu sťažovateľ namieta správnosť skutkových

zistení okresného súdu a krajského súdu, čo však v rámci dovolacieho konania nie je

prípustné. I tu platí, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ustálenie motívu páchateľa

je súčasťou zisťovania skutkového stavu nepodliehajúceho dovolaciemu prieskumu,

sťažovateľ nijako protiargumentmi nespochybňuje, iba opakovane trvá na už predtým

uplatňovanej dovolacej námietke.

IV.

Náhrada trov konania

44. Z priebehu konania vyplýva, že ústavný súd na žiadosť sťažovateľa uznesením

č. k. -14 z 30. januára 2020 ustanovil mu právneho zástupcu v osobe

advokáta JUDr. Michala Antala, Hlavná 13, Trnava. Ústavný súd následne ustanovenému

právnemu zástupcovi doručil ústavnú sťažnosť sťažovateľa s prílohami. Výzvou doručenou

3. februára 2020 ho požiadal, ak to uzná za potrebné, o doplnenie ústavnej sťažnosti

v lehote 15 dní. K doplneniu ústavnej sťažnosti nedošlo.

45. Trovy konania vzniknuté účastníkovi konania pred ústavným súdom upravuje

osobitne , podľa ktorého platí zásada, že účastník

uhrádza trovy konania zo svojho. V je ustanovená

výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Špecifická situácia, čo sa

týka platenia náhrady trov konania pre právneho zástupcu sťažovateľa, nastáva v prípade

ustanoveného právneho zástupcu. V tom prípade v zmysle § 37 ods. 2 zákona o ústavnom

súde trovy ustanoveného právneho zástupcu znáša štát.

46. Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky

v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Bez pochýb trovy vzniknuté

týmto konaním znáša sťažovateľ sám (citovaný ).

Sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný a neboli ani preukázané účelne

vynaložené výdavky, ktoré by vznikli v konaní v súvislosti s uplatnením jeho

proklamovaného práva. Samotný ustanovený právny zástupca sťažovateľa preukázateľne

aktívnymi úkonmi neprispel k tomu, aby sa vylepšila pozícia sťažovateľa v predmetnom

konaní. V konaní okrem prijatia uznesenia o ustanovení za zástupcu sťažnosti sťažovateľa

a jeho príloh iné úkony aktívne nevykonal. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj zo skutkového

stavu veci, ústavný súd nepovažoval za dôvodné a účelné priznať sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia v tomto konaní, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia (obdobne napr. m. m. , ).

47. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu