Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 48/2020
PDF · 291.69 KB
No categories available
II. ÚS 48/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia
slobody, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom
Antalom, Hlavná 13 Trnava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 29/2019 a jeho uznesením z 27. augusta 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Tdo 29/2019 a jeho uznesením z 27. augusta 2019. Ústavná sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 26. novembra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 29 Tk 1/2016-1474 zo 6. apríla 2017 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 To 76/2017-1716 z 23. mája 2018 bol
sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy v štádiu prípravy
v spolupáchateľstve podľa § 7 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného
zákona z roku 1961 v znení účinnom do 31. júla 2001. Bol mu za to uložený úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.
3. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, teda že rozsudok okresného súdu
je založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a že rozsudok
okresného súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.
4. Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku sa
viaže na najdôležitejšiu fázu trestného konania, t. j. na dokazovanie, ktoré prebieha
v štyroch etapách. Začína sa vyhľadávaním dôkazov, nasleduje etapa zabezpečenia
dôkazov, potom ich vykonanie a v záverečnej fáze hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod sa
vzťahuje predovšetkým na fázu vykonávania dôkazov súdov. Logicky však zahŕňa aj dve
predchádzajúce štádiá dokazovania, pretože dôkazy, ktoré boli zadovážené v rozpore
so zákonom, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné, a to ani v prípade,
ak ich súd na hlavnom pojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami
5. Podkladmi pre rozhodnutie okresného súdu o vine boli (okrem iného) znalecký
posudok doktora S a znalecký posudok doktora F , hoci tieto mali byť pri
hodnotení dôkazov vylúčené, lebo boli získané za použitia nezákonných postupov.
6. K vypracovaniu znaleckého posudku doktora S boli predložené podklady
z vyšetrovacieho spisu (zápisnica o výsluchu svedka P zo 7. apríla 2015, zápisnica
o výsluchu svedka P z 24. augusta 2015, zápisnica o výsluchu svedka C
z 10. novembra 2015 a zápisnica o výsluchu obvineného P z 11. marca 2016).
Pritom všetkým odsúdeným, teda aj P , bolo obvinenie vznesené 16. februára 2016.
Znalec S spracoval posudok 18. marca 2016, teda až po vydaní uznesenia o vznesení
obvinenia, avšak k spracovaniu znaleckého posudku mu boli zapožičané aj výpovede
P v postavení svedka, teda v čase pred vznesením obvinenia.
7. V trestnom konaní je potrebné dbať na to, aby znalecký posudok vychádzal iba
z dôkazov, ktoré sú použiteľné v trestnom konaní.
8. Je zrejmé, že obsahom znaleckého posudku S sú citácie zo zápisníc
o skorších výpovediach P v postavení svedka. Tieto zápisnice však po vznesení
obvinenia P (a ďalším osobám) nemali viac čo hľadať vo vyšetrovacom spise,
a teda nemali byť ani znalcovi S poskytnuté. V dôsledku takéhoto postupu
vyšetrovateľa v prípravnom konaní trpí spracovaný znalecký posudok takými vadami, ktoré
ho ako dôkaz diskvalifikovali. Ani následný výsluch znalca S na hlavnom pojednávaní
10. januára 2017 už nebol spôsobilý túto vadu „zahojiť“, keďže znalec S nebol
zo strany orgánov činných v trestnom konaní k nejasnostiam posudku vypočutý. Okresný
súd založil rozsudok na dôkaze, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom.
9. Sťažovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal
nezákonnosť znaleckého posudku, ale krajský súd námietku ponechal bez akéhokoľvek
ďalšieho povšimnutia.
10. Vierohodnosť znaleckého posudku F bola spochybnená s ohľadom na jeho
prednesy prezentované v úvode jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní 10. januára 2017,
lebo naznačovali určitý vnútorný postoj znalca F voči obžalovaným (vrátane
sťažovateľa, avšak s výnimkou P ). Rovnako prirovnávanie sťažovateľa
k „taxikárovi tzv. gangu kyselinárov“ na strane 21 znaleckého posudku (ktoré konanie
nikdy nebolo sťažovateľovi preukázané) vypovedá o neštandardnom prístupe znalca
F ku spracovaniu znaleckého posudku a o jeho možnej zaujatosti voči niektorým
odsúdeným. Znalec nesmie hodnotiť dôkazy a vyjadrovať sa, či je tu vina či nevina, resp. či
nejaké konanie bolo výslovne také, že vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého
trestného činu.
11. Okrem toho proti znalcovi F sa viac ako 7 rokov (od septembra 2009
minimálne do novembra 2016, teda aj v čase podania znaleckého posudku) viedlo správne
konanie z dôvodu, že nepreukázal splnenie podmienky špecializovanej skúšky. Z písomnej
odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
na žiadosť o sprístupnenie informácií vyplýva, že 10. septembra 2009 bolo začaté správne
konanie o vyčiarknutí znalca F zo zoznamu znalcov a ku dňu vyhotovenia odpovede
nebolo toto konanie právoplatne ukončené. Ďalej sa konštatuje, že konanie o vyčiarknutie
bolo začaté z dôvodu, že znalec F nepreukázal splnenie podmienky špeciálnej skúšky.
Je zrejmé, že konanie proti znalcovi F prebiehalo aj v čase vypracovania
znaleckého posudku (6. apríla 2016).
12. Naopak, z odpovede ministerstva z 8. februára 2018 získanej na základe dopytu
krajského súdu má vyplývať, že vo veci vyčiarknutia znalca dr. F zo zoznamu
znalcov nebolo dosiaľ v správnom konaní právoplatne rozhodnuté (čo už samo osebe
nasvedčuje nezákonnosti vo verejnej správe, a to vo vzťahu k nečinnosti ministerstva ako
správneho orgánu, ktorý nebol za viac ako 9 rokov schopný z neznámych dôvodov
právoplatne rozhodnúť). Vzhľadom na túto skutočnosť je znalec F naďalej oprávnený
na výkon znaleckej činnosti. O tom, že znalec nepreukázal splnenie podmienky
špecializovanej skúšky, sa už ministerstvo v tejto odpovedi (zo záhadného dôvodu)
nezmieňuje.
13. Z uvedených odpovedí ministerstva vyplývajú rozpory vo vzťahu k odbornosti
znalca F v čase spracovania znaleckého posudku. Hoci bol v apríli 2016 zapísaný
do zoznamu znalcov vedeného ministerstvom, s ohľadom na spomínané správne konanie,
uloženie pokút a rozpory vo vyjadreniach ministerstva je spochybnené, či vôbec bol znalec
F odborne spôsobilý a oprávnený v čase podania znaleckého posudku na takúto
činnosť. Uvedené pochybnosti spolu s prezentovaným postojom znalca F na hlavnom
pojednávaní významne nasvedčujú nezákonnosti tohto dôkazu. Požiadavka zákonnosti je
vo sfére trestného práva neustále a osobitne prítomná. Ak sa dôkaz získal spôsobom
odporujúcim zákonom, stal sa nezákonným a nie je možné ho v trestnom konaní použiť.
Každý dôkaz získaný porušením základného procesného práva, ale i dôkaz z neho odvodený
je neúčinný. Za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa považuje nielen dôkaz,
pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný na základe takéhoto
dôkazu. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré boli získané
na základe nezákonného postupu. Ide o tzv. „teóriu plodov z otráveného stromu“, ktorá
vychádza z toho, že všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené.
Taktiež nemožno použiť ani ďalšie dôkazy, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo ako
výsledok nezákonného postupu.
14. Pokiaľ boli v konkrétnom prípade oba znalecké posudky v dôsledku naznačenej
nezákonnosti pri ich spracovávaní postihnuté neúčinnosťou, sú postihnuté absolútnou
neúčinnosťou aj výsluchy oboch znalcov na hlavnom pojednávaní, keďže sú „založené
na nezákonnosti“.
15. V dôsledku uvedených skutočností je konanie pred okresným súdom postihnuté
vadami a vytýkané pochybenia neboli napravené ani v odvolacom konaní.
16. V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz preukazujúci vinu
obžalovaného bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný,
logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi
spochybniteľný či dokonca vyvrátený.
17. V danej veci je výpoveď jediného svedka – kajúcnika odsúdeného P
podporovaná práve spochybňovanými posudkami.
18. Na margo zákonnosti dôkazu získaného výpoveďou P treba poukázať
na skutočnosť, že podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2016 zo 6. februára 2017
mala byť jeho výpoveď riadne podrobená zisťovaniu výhod, ktoré mal „získať“ výmenou
za „poskytnutie“ svedeckej výpovede. V konaní pred okresným súdom však výpoveď
P takto „kriticky“ skúmaná nebola, a preto ani tento dôkaz nebol vykonaný
zákonným spôsobom, pričom ani tento nedostatok nebol krajským súdom odstránený.
19. Sťažovateľ je presvedčený, že je naplnený aj dovolací dôvod podľa ustanovenia
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku, a to vo vzťahu k motívu, resp. k postupu jeho
ustálenia.
20. Okresný súd uvádza, že «... Obžalovaný P aj obžalovaný Š zhodne
so svedkom C potvrdili, že v inkriminovanom čase – resp. období sa všetci
obžalovaní zaoberali trestnou činnosťou súvisiacou s tzv. ,,bielymi koňmi“, teda osobami
využívanými na páchanie ekonomickej trestnej činnosti, čím je možné ustanoviť aj motív
konania obžalovaných, a čomu zodpovedá aj plánovaný spôsob usmrtenia obžalovaného».
21. Uvedené odôvodnenie rozsudku okresného súdu však nemá základ
vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní a je v rozpore s výpoveďami
sťažovateľa. Sťažovateľ sa ani na hlavnom pojednávaní, ale ani v prípravnom konaní nikdy
nevyjadroval tak, že by sa mal s ostatnými spoluobžalovanými zaoberať trestnou činnosťou
súvisiacou s tzv. „bielymi koňmi“, resp. sa na nej akokoľvek vedome podieľať. Práve
naopak, sťažovateľ túto skutočnosť výslovne poprel.
22. Pravdivosť tvrdení sťažovateľa bola v konaní významne podporená
skutočnosťou, že na rozdiel od ostatných spoluobžalovaných nebol rozsudkami Špeciálneho
súdu Pezinok sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006, resp. sp. zn. PK 2 Tš 29/2006
z 28. apríla 2008 právoplatne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy
a z ekonomickej trestnej činnosti páchanej zločineckou skupinou.
23. Tiež svedkyňa – poškodená Š sa v prípravnom konaní 4. júna 2016
vyjadrila, že manžel K jej spomínal v súvislosti s jeho činnosťou len 3 mená, a to:
Š , Ď a D , pričom výslovne uviedla, že osobu menom nepozná.
Táto pre sťažovateľa podporne významná výpoveď sa však v opise jej výpovede uvedenej
v odôvodnení rozsudku okresného súdu „záhadne neuvádza“.
24. Je potrebné konštatovať, že absenciu riadnych dôkazov vo vzťahu
k relevantnému preukázaniu motívu vedome sa spolupodieľať na údajnej likvidácii
poškodeného K nebolo možné zo strany okresného súdu preklenúť citovanými
fabuláciami o „potvrdení Š , že v inkriminovanom období sa zaoberal trestnou
činnosťou súvisiacou s bielymi koňmi“, pričom takýto nezákonný postup namietal
sťažovateľ aj v odvolaní. Ani toto pochybenie nebolo odstránené v odvolacom konaní,
keďže krajský súd sa touto námietkou vôbec nezaoberal.
25. Sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) týkajúcu sa tzv. „kajúcnikov“.
26. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5Tdo/29/2019, zo dňa 27. augusta 2019,
boli porušené práva sťažovateľa v Čl. 6 ods. 1), ods. 2), ods. 3) písm. d) Dohovoru, v Čl. 46
ods. 1) Ústavy SR, v Čl. 47 ods. 3) Ústavy SR;
pričom nálezom ÚS SR sa zrušuje vyššie uvedené Uznesenie NS SR a prikazuje sa
mu, aby vo veci znova konal a rozhodol v súlade s Dohovorom a Ústavou SR;
ďalej priznáva sa sťažovateľovi náhrada nemajetkovej ujmy (v primeranom rozsahu)
a tiež náhrada trov konania.“
27. Sťažovateľovi na jeho žiadosť ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 48/2020-14
z 30. januára 2020 ustanovil právneho zástupcu v osobe advokáta JUDr. Michala Antala,
Hlavná 13, Trnava. Ústavný súd následne ustanovenému právnemu zástupcovi doručil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa s prílohami. Výzvou doručenou 3. februára 2020 ho požiadal,
ak to uzná za potrebné, o doplnenie ústavnej sťažnosti v lehote 15 dní. K doplneniu ústavnej
sťažnosti nedošlo, preto ústavný súd vychádzal z petitu a obsahu pôvodnej ústavnej
sťažnosti sťažovateľa.
II.
Napádaný postup a uznesenie
28. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 29/2019 z 27. augusta 2019 vyplýva,
že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 76/2017 z 23. mája 2018.
29. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v dovolaní ako prvý uplatnil
dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, podľa ktorého
dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom. Vo všeobecnej rovine možno k tomuto dovolaciemu
dôvodu uviesť, že sa vzťahuje na najdôležitejšiu fázu trestného konania – na dokazovanie.
Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa
zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a napokon etapa hodnotenia dôkazov.
Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov zadovážených podľa Trestného poriadku alebo
podľa osobitného zákona. Dôvod dovolania podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje
predovšetkým na tretiu etapu dokazovania, t. j. na vykonávanie dôkazov súdom. V tejto
súvislosti treba pripomenúť, že dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku možno uplatniť v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení
upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov, a to na ten účel, aby sa
napadnuté rozhodnutie neopieralo o nezákonné dôkazy. Nemožno však ním úspešne
napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob jeho vyhodnotenia súdom.
30. V rámci tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ spochybňoval jednotlivé znalecké
posudky a použitie výpovedí svedka P pre vypracovanie znaleckého posudku,
čo je v dovolacom konaní neprípustné, lebo ide o namietanie skutkového stavu
a nevyhodnotenia dôkazov, pričom námietky sťažovateľa nijako nezakladajú ani
opodstatnenosť predmetného dovolacieho dôvodu. Správnosť a úplnosť zisteného skutku
dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení
dôkazov, ako aj z odmietnutia vykonať navrhované dôkazy nemožno tento dovolací dôvod
vyvodzovať.
31. Nad rámec veci k naznačenej teórii „ovocia z otráveného stromu“ treba uviesť,
že ide o angloamerickú doktrínu, ktorú slovenská trestná teória a ani prax doteraz v plnej
miere neprevzala. Nemožno vylúčiť, že v niektorých prípadoch sa možno aj na základe
kontinentálneho formálno-materiálneho prístupu k hodnoteniu zákonnosti a prípustnosti
dôkazov dopracovať k zhodným záverom ako na základe teórie „ovocia z otráveného
stromu“. Podstatné je však pristupovať k hodnoteniu zákonnosti a prípustnosti dôkazov
vždy diferencovane s ohľadom na konkrétnu povahu a závažnosť vady vzniknutej v procese
dokazovania a nerobiť paušálne závery, že celý dôkaz získaný prípadne na základe procesne
nie celkom korektného úkonu je „otrávený“ (k tomu pozri primerane napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Tz 3/2017-I. zo 7. júna 2017, body 123 a 124).
32. Vychádzajúc z uvedeného, možno sumárne konštatovať, že znalecké posudky
vypracované S a F nemožno považovať za nezákonne získané dôkazy
s poukázaním aj na vyjadrenie krajského prokurátora, s ktorým sa najvyšší súd stotožňuje
(podľa názoru krajského prokurátora vysloveného v reakcii na dovolanie sťažovateľa tento
odvodzuje svoj názor o údajnej nezákonnosti znaleckých posudkov z neaktuálnej
a prekonanej judikatúry týkajúcej sa sčasti dokonca záznamov o podaní vysvetlenia; platí
všeobecne záväzný právny predpis, a to vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi
v znení neskorších predpisov, ktorá neumožňuje vyraďovanie akýchkoľvek dôkazov
zo spisu; rozhodne na základe ojedinelých rozhodnutí súdov nemožno tvrdiť, že zápisnice
o výsluchoch osôb ako svedkov, ktorým bolo neskôr vznesené obvinenie, mali byť zo spisu
vyradené okrem iného aj preto, že nie je zrejmé, či neskôr táto osoba znovu postavenie
svedka v konkrétnej veci nenadobudne; tento koncept nemá nič do činenia so zákonnosťou
jej skoršej výpovede, hoci aj v postavení svedka; koncept procesnej použiteľnosti týchto
výpovedí navyše nie je použiteľný na znalecké dokazovanie, pri ktorom znalec musí
prihliadať ku všetkým výpovediam vyšetrovanej osoby; so zákonnosťou znaleckého
posudku nijako nemôže súvisieť fakt, že voči jednému zo znalcov bolo začaté konanie
o vyčiarknutie zo zoznamu znalcov).
33. Okrem toho sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je
rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť
zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie
tohto dovolacieho dôvodu skúma dovolací súd, či skutok ustálený súdmi nižšieho stupňa bol
správne podradený pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom
zákone. Iba opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy
prichádzajú alternatívy, podľa ktorých skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin,
alebo tak, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie,
že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia. Pod týmto sa rozumie napríklad nedostatočné posúdenie okolností
vylučujúcich protiprávnosť činu, premlčania trestného stíhania, pochybenie súdu
pri ukladaní úhrnného alebo súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu
a ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. K tomuto dovolaciemu dôvodu
je potrebné ďalej uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto
dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré
vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a preto dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne
skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia súdov nižšieho stupňa nemôže ani meniť,
ale ani dopĺňať. Znamená to, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zisteného súdmi nižšieho
stupňa a vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v dovolaní uplatňovať
iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa
pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu
vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení
aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,
aby ich mohol v dovolacom konaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní
na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací
súd v rámci odvolacieho konania.
34. Z obsahu dovolania vyplýva, že vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu
uplatnil sťažovateľ výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho
dôvodu. Jeho námietky smerovali proti spôsobu hodnotenia dôkazov a proti správnosti
skutkových zistení súdov nižšieho stupňa. V podstate spochybňoval nižšími súdmi ustálený
skutkový stav a následne predostrel vlastnú verziu skutku založenú na inom, pre neho
priaznivom hodnotení dôkazov. Skôr ako o právnu námietku ide o skrytú snahu vyhodnotiť
vykonané dôkazy a skutkový stav v prospech sťažovateľa. Tento dovolací dôvod preto
nemôže napĺňať ani poukaz na to, že v konaní nebola vykonaným dokazovaním preukázaná
subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa
k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane,
t. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety
rozhodnutia (Tpj 39/2010).
III.
Referenčné normy, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
35. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
36. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
37. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
38. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú, preto ju ústavný
súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
39. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
40. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
41. Podľa názoru ústavného súdu treba závery najvyššieho súdu považovať
za dostatočné a presvedčivé, pretože výstižným spôsobom vysvetľujú, prečo nebolo možné
dovolaniu sťažovateľa vyhovieť. Tieto závery sa v žiadnom prípade nejavia ako arbitrárne
či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, neznamená
porušenie jeho označených práva podľa ústavy a dohovoru.
42. K jednotlivým konkrétnym námietkam uvedeným v ústavnej sťažnosti považuje
ústavný súd za potrebné uviesť tieto úvahy.
42.1 Pokiaľ sťažovateľ namieta, že znalcovi S boli v súvislosti
s vypracovaním jeho znaleckého posudku predložené aj zápisnice o výsluchoch svedka
P , ktoré sa uskutočnili predtým, než bolo P vznesené obvinenie,
v dôsledku čoho mali byť tieto zápisnice zo spisu vyradené a nesmeli byť znalcovi
predložené a ním použité pri vypracovaní znaleckého posudku, treba uviesť, že najvyšší súd
sa s touto argumentáciou (ktorá je iba opakovaním argumentácie uplatnenej v dovolaní)
vysporiadal, keď uviedol, že namietanie použitia výpovedí P je vlastne namietaním
skutkového stavu, resp. hodnotenia dôkazov, čo v dovolacom konaní nie je možné. Okrem
toho sa stotožnil s názorom krajského prokurátora, podľa ktorého platná právna úprava
neumožňuje vyraďovanie akýchkoľvek dôkazov zo spisu.
42.2 Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že sťažovateľ na uvedenú
argumentáciu najvyššieho súdu v podanej ústavnej sťažnosti nijako nereflektuje (nevyvracia
ju, resp. ju nespochybňuje), pretože iba opakuje vlastnú dovolaciu argumentáciu. Za tohto
stavu nemá ústavný súd relevantný podklad zo strany sťažovateľa, na základe ktorého by
mohol uvedené závery najvyššieho súdu preskúmať.
42.3 Ďalej sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta vierohodnosť znaleckého
posudku F vzhľadom na niektoré jeho vyjadrenia v rámci výsluchu na hlavnom
pojednávaní konanom 10. januára 2017, keďže tieto naznačovali podľa názoru sťažovateľa
určitý vnútorný postoj znalca F voči sťažovateľovi. Okrem toho spochybnil aj
odbornú spôsobilosť znalca F , keďže po dobu 7 rokov sa viedlo voči nemu správne
konanie pre nepreukázanie splnenia podmienky špecializovanej skúšky. Na základe týchto
tvrdení je sťažovateľ toho názoru, že znalecký posudok F treba považovať za
nezákonný dôkaz.
42.4 Podľa názoru ústavného súdu treba súhlasiť so zásadným stanoviskom
najvyššieho súdu, podľa ktorého v skutočnosti v tomto prípade nejde o nezákonný dôkaz.
Aj keby malo byť pravdou, že znalecký posudok podal zaujatý, a preto nevierohodný
znalec, o odborných schopnostiach ktorého možno mať určité pochybnosti, nie je tým
naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku,
teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom. Znalecký posudok podaný zaujatým a odborne spochybniteľným znalcom
je nepochybne zákonným dôkazom, pričom sťažovateľom namietané okolnosti sú vecou
hodnotenia takéhoto dôkazu. Ako to najvyšší súd správne zdôraznil, hodnotenie dôkazov
ako súčasť ustaľovania skutkového stavu nemôže byť predmetom dovolacieho konania.
Pokiaľ sťažovateľ považoval (na rozdiel od okresného súdu a krajského súdu) znalecký
posudok F za zaujatý a jeho samotného za odborne nespôsobilého, nemohol túto
okolnosť namietať v dovolacom konaní. Mohol ju uplatniť v rámci ústavnej sťažnosti tak,
že by ňou napadol (aj) odvolacie uznesenie krajského súdu, čo sa však nestalo.
42.5 Okrem toho sťažovateľ namietal výpoveď P , ktorého treba podľa jeho
názoru považovať za tzv. „kajúcnika“. Znamená to potrebu zvýšenej opatrnosti
pri hodnotení takejto výpovede (tým viac, ak ide o jediný dôkaz preukazujúci vinu
sťažovateľa). Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na bohatú judikatúru ESĽP
a najvyššieho súdu o tom, z akých hľadísk je potrebné výpovede „kajúcnikov“ skúmať.
42.6 Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že i tu platí téza najvyššieho
súdu, podľa ktorej v dovolacom konaní nemožno preskúmavať hodnotenie dôkazov, rozsah
vykonaného dokazovania, resp. nižšími súdmi zistený skutkový stav. Prípadná skutočnosť,
že v súvislosti s výpoveďou P všeobecné súdy nesplnili povinnosť zisťovať
napríklad, aké výhody mal P ako „kajúcnik“ získať, nenapĺňa ani jeden
zo sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. I tu platí, že z tohto pohľadu mohol
ústavnou sťažnosťou napadnúť priamo odvolacie uznesenie krajského súdu.
42.7 Potom sťažovateľ namieta, že okresný súd bez opory vo vykonanom dokazovaní
a v rozpore s jeho výpoveďami ustálil, že sa sťažovateľ zaoberal trestnou činnosťou
súvisiacou s tzv. „bielymi koňmi“, teda osobami využívanými na páchanie ekonomickej
trestnej činnosti, čo malo byť aj motívom konania sťažovateľa.
43. Nemožno pochybovať o tom, že i tu sťažovateľ namieta správnosť skutkových
zistení okresného súdu a krajského súdu, čo však v rámci dovolacieho konania nie je
prípustné. I tu platí, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ustálenie motívu páchateľa
je súčasťou zisťovania skutkového stavu nepodliehajúceho dovolaciemu prieskumu,
sťažovateľ nijako protiargumentmi nespochybňuje, iba opakovane trvá na už predtým
uplatňovanej dovolacej námietke.
IV.
Náhrada trov konania
44. Z priebehu konania vyplýva, že ústavný súd na žiadosť sťažovateľa uznesením
č. k. II. ÚS 48/2020-14 z 30. januára 2020 ustanovil mu právneho zástupcu v osobe
advokáta JUDr. Michala Antala, Hlavná 13, Trnava. Ústavný súd následne ustanovenému
právnemu zástupcovi doručil ústavnú sťažnosť sťažovateľa s prílohami. Výzvou doručenou
3. februára 2020 ho požiadal, ak to uzná za potrebné, o doplnenie ústavnej sťažnosti
v lehote 15 dní. K doplneniu ústavnej sťažnosti nedošlo.
45. Trovy konania vzniknuté účastníkovi konania pred ústavným súdom upravuje
osobitne § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník
uhrádza trovy konania zo svojho. V § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ustanovená
výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Špecifická situácia, čo sa
týka platenia náhrady trov konania pre právneho zástupcu sťažovateľa, nastáva v prípade
ustanoveného právneho zástupcu. V tom prípade v zmysle § 37 ods. 2 zákona o ústavnom
súde trovy ustanoveného právneho zástupcu znáša štát.
46. Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky
v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Bez pochýb trovy vzniknuté
týmto konaním znáša sťažovateľ sám (citovaný § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný a neboli ani preukázané účelne
vynaložené výdavky, ktoré by vznikli v konaní v súvislosti s uplatnením jeho
proklamovaného práva. Samotný ustanovený právny zástupca sťažovateľa preukázateľne
aktívnymi úkonmi neprispel k tomu, aby sa vylepšila pozícia sťažovateľa v predmetnom
konaní. V konaní okrem prijatia uznesenia o ustanovení za zástupcu sťažnosti sťažovateľa
a jeho príloh iné úkony aktívne nevykonal. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj zo skutkového
stavu veci, ústavný súd nepovažoval za dôvodné a účelné priznať sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia v tomto konaní, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia (obdobne napr. m. m. II. ÚS 151/06, III. ÚS 68/09).
47. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu