Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 148/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R., R., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., R., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 36, čl. 37 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009

doručená sťažnosť R., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B.,

R., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36, čl. 37 a čl. 38 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2008.

Pretože sťažnosť nemala všetky zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd vyzval

sťažovateľku, aby sťažnosť upravila a aby doložila k sťažnosti napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu zareagovala tak, že k sťažnosti doložila

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu,

ktoré jeho vydaniu predchádzali, svoje dovolanie proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

a dôkaz o práceneschopnosti jej právnej zástupkyne v čase nariadeného pojednávania na

Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 6. decembra 2007.

Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že predmetom sporu, ktorý sa viedol pred

všeobecnými súdmi, bolo neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou

sťažovateľkou svojej zamestnankyni. Sťažovateľka vystupovala v tomto spore na strane

odporcu. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) medzitýmnym

rozsudkom č. k. -91 zo 7. júna 2007 rozhodol o neplatnosti výpovede

sťažovateľky (odporkyne v danom spore) z 23. augusta 2004. Krajský súd o odvolaní

odporkyne rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 6. decembra 2007 tak, že

potvrdil medzitýmny rozsudok okresného súdu.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu, že podľa jej

názoru postupom krajského súdu sa jej odňala možnosť konať pred súdom, pričom

argumentovala takto:

„Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci na

deň 6. 12. 2007. Právna zástupkyňa sťažovateľa - odporcu oznámila odvolaciemu súdu, ako

aj právnemu zástupcovi navrhovateľky (osobne telefonicky, listom i faxom), že je od 17. 9.

2007 práceneschopná, s predpokladaným ukončením práceneschopnosti do konca roka

2007 (v skutočnosti ukončila právna zástupkyňa svoju práceneschopnosť 29. 2. 2008), svoju

neprítomnosť riadne ospravedlnila (s predložený potvrdením práceneschopnosti) a zároveň

požiadala súd, aby nariadené pojednávanie odročil, pričom oznámila súdu, že žiada, aby

súd vo veci neplatnosti výpovede pojednával a rozhodol v prítomnosti odporcu.

Krajský súd, ako dôvod konania bez účastí účastníkov vo svojom rozsudku sp. zn.

Uviedol, že podľa Na prejednanie odvolania nariadi predsedá odvolacieho

súdu pojednávanie, podľa ods. 3 cit. Ustanovenia, prejednávanie netreba nariaďovať ani

vedy ak je rozsudok prvého stupňa napadnutý odvolaním iba z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci, alebo účastníci konania sa vzdali práva zúčastniť sa na

pojednávaní, aby bol vo veci vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania.

Krajský súd vo svojom rozsudku zo dňa 6. 12. 2007 ďalej uviedol, že dôvody uvedené

vo výpovedi dané odporcom sú v rozpore so zákonom a že odporca ničím nepreukázal, že

výpoveď bola daná dôvodne (toto stanovisko odvolacieho súdu je v rozpore s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoj rozsudok opieral o tvrdenie, že nebola splnená

hmotnoprávna podmienka ponúknutia iného vhodného miesta pre platnosť výpovede, teda

nebolo navrhovateľke ponúknuté vhodné zamestnanie a nie že dôvod výpovede bol v

rozpore so zákonom). Odvolací súd vo svojom rozsudku nebral do úvahy preukázanú

skutočnosť, že podmienky výkonu povolania zdravotných sestier a pôrodných asistentiek sa

menili v priebehu výkonu ich povolania, a to zákonom, a že tieto zdravotné sestry boli

nútené splniť podmienky stanovené zákonom pre výkon svojho povolania, napriek

skutočnosti, že do platnosti O slovenskej komore sestier a

pôrodných asistentiek, všetky zdravotné sestry zamestnané u sťažovateľa - odporcu spĺňali

všetky doterajšie podmienky na výkon svojho povolania. V čase keď sťažovateľ prevzal

zdravotné zariadenie, ostatné zdravotné sestry, mimo navrhovateľky, spĺňali aj podmienky

stanovené O slovenskej komore sestier a pôrodných asistentiek.

Odvolací súd bez uvedenia dôvodov vo svojom rozsudku uviedol, že dôvody uvedené

vo výpovedi dané odporcom sú v rozpore so zákonom a že odporca ani v odvolacom konaní

žiadnymi písomnými dokladmi, ako predkladanými v konaní na okresnom súde nepreukázal,

že výpoveď bola daná dôvodne.

Z konštatovania odvolacieho súdu v rozsudku, že odporca ani v odvolacom konaní

žiadnymi písomnými dokladmi, ako predkladanými v konaní na okresnom súde nepreukázal,

že výpoveď bola daná dôvodne, jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie súdu vo veci mohlo

zmeniť preukázanie ďalších písomných dokladov predložených v odvolacom konaní, čo však

súd účastníkovi konania na strane odporcu svojim postupom neumožnil.“

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, keď „dospel k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie odporkyne procesne neprípustné, preto dovolanie

odmietol podľa v spojení s “.

Sťažovateľka so záverom najvyššieho súdu nesúhlasí. Ako dôvody na vyslovenie

porušenia jej práv krajským súdom v sťažnosti uvádza:

„Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci na

deň 6. 12. 2007. Sťažovateľ - odporca podal na odvolací súd riadne ospravedlnenie

s odôvodnením, prečo žiada súd, aby ospravedlnil neúčasť odporcu a jeho právneho

zástupcu na nariadenom pojednávaní dňa 6. 12. 2007, žiadal nariadené pojednávanie

odročiť a zároveň oznámil súdu, že žiada, aby súd pojednával a rozhodol v prítomnosti

sťažovateľa -odporcu. Odvolací súd bez akéhokoľvek odôvodnenia prečo neakceptuje

ospravedlnenie odporcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní a tiež neakceptuje

žiadosť o odročenie pojednávania, vo veci rozhodol s odôvodnením ustanovenia § 214,

ods. 3 cit. ustanovenia. Z uvedeného postupu súdu vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že

pojednávanie bolo odvolacím súdom riadne nariadené, súd pojednával a rozhodol

s použitím tohto zákonného ustanovenia z dôvodu, že sa účastníci konania vzdali práva

zúčastniť sa na pojednávaní, aby bol vo veci vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania,

čo nezodpovedalo skutočnosti.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. bolo

porušené právo sťažovateľa na jeho súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky a čl. 36, čl. 37 a č. 38 Listiny základných práv a slobôd

- Ústavný súd SR zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30. 7. 2008 sp. zn.

- Ústavný súd SR vrátil vec pod sp. zn. Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie

- Ústavný súd SR zakázal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať

v porušovaní základného práva na súdnu ochranu u sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Sťažovateľka napriek svojmu právnemu zastúpeniu síce neoznačila, ktoré porušenia

z práv upravených v a , a v listiny namieta, ale z obsahu

sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa , a listiny.

Podľa a listiny sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami voči

postupu odvolacieho súdu, že odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci sťažovateľky na

6. december 2007 a že toto pojednávanie sa aj uskutočnilo, hoci právna zástupkyňa sa

riadne ospravedlnila aj s uvedením dôvodov, avšak žiadala, aby sa nekonalo

a nerozhodovalo bez prítomnosti sťažovateľky; odvolací súd toto nerešpektoval.

V súvislosti s posúdením napadnutého rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov tejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ,

, ).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také

rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného

práva a slobody, a prípadne tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(napr. , , , ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2008, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k námietke

dovolateľky (sťažovateľky), že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

[ ] uviedol:

„Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Z hľadiska uvedeného ustanovenia nie je rozhodujúce, či účastník

konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach.

Odporkyňa uviedla, že odvolací súd napriek riadnemu ospravedlneniu jej právnej

zástupkyne, ktorá bola práceneschopná a žiadosti o odročenie pojednávania, ktorého sa

chcela zúčastniť pojednával a rozhodol v jej neprítomnosti.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd určil termín odvolacieho pojednávania

v danej veci 6. decembra 2007. Právna zástupkyňa odporcu prevzala predvolanie na

pojednávanie 27. novembra 2007. Krajskému súdu došlo až 5. decembra 2007 jej písomné

ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania v ktorom uviedla, že je dlhodobo

práceneschopná od 17. 9. 2007 a predpokladané ukončenie práceneschopnosti je koniec

mesiaca december 2007. Žiadala súd, aby vec pojednával a rozhodol v prítomnosti

odporkyne. K svojmu ospravedlneniu nepripojila potvrdenie alebo doklad o dočasnej

pracovnej neschopnosti. Navrhovateľka súhlasila s prejednaním veci bez jej prítomnosti.

Odvolací súd prejednal vec a rozhodol na odvolacom pojednávaní 6. 12. 2007, bez

prítomnosti odporkyne a jej právnej zástupkyne, keď konštatoval, že táto je práceneschopná

od 17. 9. 2007, teda už v čase, keď písala odvolanie a zároveň s ospravedlnením

nepredložila doklad o práceneschopnosti. Na odvolacom pojednávaní navyše nebolo

vykonané ďalšie dokazovanie.

Podľa ustanovenia každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Všeobecná úprava ústavného práva na súdnu a inú ochranu v článku 46 ods. 4

splnomocňuje zákonodarcu, aby podmienky a podrobnosti

o súdnej a inej právnej ochrane ustanovil zákonom.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa tvrdenia právnej zástupkyne odporkyne, táto

mala byť práceneschopná od 17. 9. 2007. K ospravedlneniu (Č. l. 107 spisu) vôbec

nepredložila doklad o práceneschopnosti a toto jej ospravedlnenie došlo krajskému súdu až

5. decembra 2007. Keďže od 17. 9. 2007 mala byť práceneschopná mohla na predmetné

odvolacie pojednávanie zabezpečiť substitúciu. Ak sa odporkyňa chcela zúčastniť

pojednávania o termíne pojednávania zrejme vedela, takže si mohla takto uplatniť svoje

procesné práva. Na odvolacom pojednávaní sa navyše ďalšie dokazovanie nevykonávalo.

Ak za daného stavu odvolací súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti odporkyne a jej

právnej zástupkyne ( ) neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom

( ). Dovolací súd takisto poukazuje, že právna zástupkyňa mala byť

práceneschopná dlhodobo od 17. 9. 2007, teda už v čase keď písala odvolanie bola

práceneschopná, ktorá skutočnosť doteraz nebola preukázaná, keďže doklad

o práceneschopnosti nepredložila odvolaciemu súdu, nepoložila ho k dovolaniu a doteraz

sa takýto doklad nenachádza v spise. Navyše odporkyňa mala možnosť, ak sa chcela osobne

zúčastniť pojednávania, mohla tak urobiť. Odporkyňa preto nebola postupom tak okresného

súdu a ani odvolacieho súdu vylúčená z realizácie procesných práv daných jej Občianskym

súdnym poriadkom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov dospel k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie odporkyne procesné neprípustné, preto dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,

opierajúc svoj záver o svoje zistenia a o zistenia zo spisu krajského súdu, z ktorého

vyplynulo, že právna zástupkyňa sťažovateľky sa síce ospravedlnila na pojednávaní

z dôvodu svojej dlhodobej práceneschopnosti, avšak k tomuto ospravedlneniu nepripojila

potvrdenie alebo doklad o tejto skutočnosti, pričom toto ospravedlnenie došlo krajskému

súdu až 5. decembra 2007 a doklad o pracovnej neschopnosti sa v spise dosiaľ nenachádza.

Právna zástupkyňa sťažovateľky súhlasila s pojednávaním bez svojej prítomnosti, avšak, čo

sa týka pojednávania vo veci bez prítomnosti odporkyne, požiadala, aby sa odporkyňa na

pojednávaní zúčastnila. Ústavný súd však zobral do úvahy, že na pojednávaní najvyššieho

súdu 6. decembra 2007 sa nevykonávalo už ďalšie dokazovanie, t. j. nebol dôvod na to, aby

sa účastníci k vykonávaným dôkazom vyjadrovali (čo uvádzala ako argument pre svoju

účasť na tomto pojednávaní sťažovateľka), a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa a

a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny. Vychádzajúc z citovaného ústavný

súd skonštatoval, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je riadne odôvodnený, nie je

arbitrárny, pričom právne závery, o ktoré sa opiera, sú podľa jeho názoru aj z vecného

hľadiska akceptovateľné. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ostatnými

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009