Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 154/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. L. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009

doručená sťažnosť Mgr. L. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. novembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisu Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. o určenie, že jeho neprítomnosť v práci 19. januára 2000

až 21. januára 2000, 31. januára 2000, 1. až 4. februára 2000, 7. februára 2000 a 8. februára

2000 nie je neospravedlniteľnou absenciou, a iné. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

PN-4 C 53/02 zo 7. februára 2006 žalobe v časti o určenie, že neprítomnosť sťažovateľa

v práci v uvedených dňoch nebola neospravedlnenou absenciou, vyhovel. Krajský súd

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie žalovanej (Základnej školy B.), ale aj

sťažovateľa (vo vzťahu k zamietajúcemu výroku o nepriznaní náhrady neoprávnene krátenej

mzdy za dovolenku) rozsudkom sp. zn. z 12. marca 2007 zmenil rozsudok

prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd

poukázal na rozdiel od súdu prvého stupňa na to, že sťažovateľ odcestoval na kúpeľnú

liečbu bez toho, aby mal ukončenú práceneschopnosť, pričom mal za preukázané, že

sťažovateľ bol viackrát upozorňovaný svojou všeobecnou lekárkou, že pri nástupe

na kúpeľnú liečbu nemôže byť práceneschopný. Z kúpeľného poukazu sťažovateľa taktiež

vyplynulo, že nešlo o tzv. kúpeľný poukaz „X“, a preto sťažovateľ si mal vziať dovolenku.

Krajský súd taktiež zistil, že sťažovateľ zamestnávateľa nepožiadal o dovolenku

(ani o pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy) a svoju neprítomnosť

v práci neospravedlnil, hoci mu v tom nebránili žiadne objektívne prekážky. Podľa záverov

krajského súdu preto žalovaná postupovala správne, ak kvalifikovala neprítomnosť

sťažovateľa v práci ako neospravedlnenú absenciu a krátila mu z toho dôvodu dovolenku.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním požadujúc, aby ho dovolací

súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dovolaní najmä uviedol, že nemal možnosť

navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov na vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie tvrdení

svedkyne MUDr. M., poukazujúc na rozpory medzi jej tvrdeniami a ďalšími vykonanými

dôkazmi. V dôsledku toho vyslovil názor, že mu bola ako účastníkovi konania postupom

krajského súdu znemožnená realizácia jeho procesných práv a že mu bola odopretá možnosť

prieskumu nových zistení, ktoré dovolací súd považoval za rozhodujúce.

Sťažovateľ v sťažnosti predkladá svoju verziu skutkového stavu v súvislosti

s okolnosťami nástupu na kúpeľnú liečbu spochybňujúc hodnovernosť výpovede menovanej

svedkyne, ako aj tvrdenia, že svoju neprítomnosť v práci neospravedlnil.

Pokiaľ sa v namietanom rozsudku uvádza, že sťažovateľ „svojvoľne odcestoval

na kúpeľnú liečbu bez toho, aby išiel ukončiť práceneschopnosť“, označuje to v sťažnosti

za klamstvo.

Z týchto dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd namietaný rozsudok zrušil.

Sťažovateľ napokon požiadal, aby mu ústavný súd ustanovil v konaní o jeho

sťažnosti vzhľadom na jeho nepriaznivú sociálnu situáciu právneho zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv

zaručených v , a rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu

dovolacieho) sp. zn. z 25. novembra 2008.

Pokiaľ ide o namietaný rozsudok najvyššieho súdu, možno zo sťažnosti vyvodiť, že

sťažovateľ považuje za porušenie svojich základných práv spôsob, akým sa najvyšší súd

vysporiadal v predmetnej veci s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného

vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom

rozhodnutí.

Základom argumentácie sťažovateľa je teda v podstate nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených základných práv

namietaným rozsudkom, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažovateľovom dovolaní

rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2008 sú zlúčiteľné s označeným

článkom .

Ústavný súd ešte pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska

kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom

na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu

aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok

so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení

najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu

záverov napadnutého rozsudku s .

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z tejto časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku:

«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol

rozsudkom alebo uznesením, ustanovenie pripúšťa dovolanie proti jeho

rozhodnutiu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných pod písmenami a/ až g/. Na tieto vady konania musí dovolací súd

prihliadnuť ex officio, teda vždy, či už ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242

ods. 1 veta druhá ). Dovolateľ namietal vadu podľa ustanovenia

a to, že postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené navrhnúť vykonanie

ďalších dôkazov na vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie tvrdení svedkyne MUDr. M.

Dovolací súd z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 12. 3. 2007 (č. l. 161

a nasl. spisu) zistil, že na tomto pojednávaní bola vypočutá MUDr. M. Na pojednávaní bol

žalobca osobne prítomný ako aj jeho právna zástupkyňa. Mal preto možnosť hneď reagovať

spolu so svojou právnou zástupkyňou na výpoveď tejto svedkyne. Z uvedeného vyplýva, že

mu preto nebola znemožnená realizácia jeho procesných práv ( )

odvolacím súdom navrhovať dôkazy a sa k nim vyjadrovať, konkrétne k výpovedi MUDr. M.

Vadou uvedenej povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

ustanovení až g/

Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.

Podľa je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie žalobcu smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci

samej, preto je prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom (ak nejde o prípad

uvedený v ) je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho,

ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ).

Žalobca v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle ,

tvrdiac, že napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav

veci; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo síce aplikoval

správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd správne vychádzal zo zistenia, že žalobca

svojvoľne odcestoval na kúpeľnú liečbu bez toho, aby išiel ukončiť práceneschopnosť.

Na kúpeľnú liečbu nemohol nastúpiť ako práceneschopný, pričom na túto okolnosť bol

upozornený a vedel, že nejde na kúpeľnú liečbu s poukazom „X“. Odvolací súd ďalej zistil,

že žalobcovi nebránili žiadne objektívne prekážky ani zdravotného alebo osobného

charakteru, aby požiadal o dovolenku alebo neplatené voľno a tieto skutočnosti oznámil

zamestnávateľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ak žalobca takto nepostupoval, neprítomnosť

žalobcu v uvedené dni treba kvalifikovať ako neospravedlnenú absenciu a v tomto smere

treba súhlasiť s odvolacím súdom.

Dovolací súd takisto poukazuje v podrobnostiach na výstižné dôvody rozhodnutia

odvolacieho súdu, s ktorými sa stotožňuje. Ďalšie námietky žalobcu preto dovolací súd

považoval za právne bezvýznamné.»

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery (aj s prihliadnutím na obšírne odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2007, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného

rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním) boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v namietanom

rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne aprobovateľné, nesignalizujúce

možnosť existencie príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených základných

práv sťažovateľa.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru najvyššieho súdu.

Čo sa týka konkrétnych výhrad sťažovateľa k zistenému skutkového stavu

a k tvrdeniam s tým súvisiacim, ústavný súd najmä s prihliadnutím na svoje osobitné

postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia a v neposlednom rade aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu, ktorým, ako už bolo uvedené, nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie venovať.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným porušením

základných práv sťažovateľa podľa , a .

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami, sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť, preto ústavný súd nevyzval

sťažovateľa, aby preukázal svoje majetkové pomery s cieľom posúdenia podmienok

na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, čo sťažovateľ vo svojej

sťažnosti požadoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009