Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 154/09
PDF · 224.31 KB
No categories available
IV. ÚS 154/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20, čl. 36 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 255/2007 z 25. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. L. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009
doručená sťažnosť Mgr. L. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20, čl. 36 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Cdo 255/2007 z 25. novembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisu Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. PN-4 C 53/02 o určenie, že jeho neprítomnosť v práci 19. januára 2000
až 21. januára 2000, 31. januára 2000, 1. až 4. februára 2000, 7. februára 2000 a 8. februára
2000 nie je neospravedlniteľnou absenciou, a iné. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
PN-4 C 53/02 zo 7. februára 2006 žalobe v časti o určenie, že neprítomnosť sťažovateľa
v práci v uvedených dňoch nebola neospravedlnenou absenciou, vyhovel. Krajský súd
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie žalovanej (Základnej školy B.), ale aj
sťažovateľa (vo vzťahu k zamietajúcemu výroku o nepriznaní náhrady neoprávnene krátenej
mzdy za dovolenku) rozsudkom sp. zn. 23 Co 128/06 z 12. marca 2007 zmenil rozsudok
prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd
poukázal na rozdiel od súdu prvého stupňa na to, že sťažovateľ odcestoval na kúpeľnú
liečbu bez toho, aby mal ukončenú práceneschopnosť, pričom mal za preukázané, že
sťažovateľ bol viackrát upozorňovaný svojou všeobecnou lekárkou, že pri nástupe
na kúpeľnú liečbu nemôže byť práceneschopný. Z kúpeľného poukazu sťažovateľa taktiež
vyplynulo, že nešlo o tzv. kúpeľný poukaz „X“, a preto sťažovateľ si mal vziať dovolenku.
Krajský súd taktiež zistil, že sťažovateľ zamestnávateľa nepožiadal o dovolenku
(ani o pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy) a svoju neprítomnosť
v práci neospravedlnil, hoci mu v tom nebránili žiadne objektívne prekážky. Podľa záverov
krajského súdu preto žalovaná postupovala správne, ak kvalifikovala neprítomnosť
sťažovateľa v práci ako neospravedlnenú absenciu a krátila mu z toho dôvodu dovolenku.
Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním požadujúc, aby ho dovolací
súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dovolaní najmä uviedol, že nemal možnosť
navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov na vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie tvrdení
svedkyne MUDr. M., poukazujúc na rozpory medzi jej tvrdeniami a ďalšími vykonanými
dôkazmi. V dôsledku toho vyslovil názor, že mu bola ako účastníkovi konania postupom
krajského súdu znemožnená realizácia jeho procesných práv a že mu bola odopretá možnosť
prieskumu nových zistení, ktoré dovolací súd považoval za rozhodujúce.
Sťažovateľ v sťažnosti predkladá svoju verziu skutkového stavu v súvislosti
s okolnosťami nástupu na kúpeľnú liečbu spochybňujúc hodnovernosť výpovede menovanej
svedkyne, ako aj tvrdenia, že svoju neprítomnosť v práci neospravedlnil.
Pokiaľ sa v namietanom rozsudku uvádza, že sťažovateľ „svojvoľne odcestoval
na kúpeľnú liečbu bez toho, aby išiel ukončiť práceneschopnosť“, označuje to v sťažnosti
za klamstvo.
Z týchto dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd namietaný rozsudok zrušil.
Sťažovateľ napokon požiadal, aby mu ústavný súd ustanovil v konaní o jeho
sťažnosti vzhľadom na jeho nepriaznivú sociálnu situáciu právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv
zaručených v čl. 20, čl. 36 a čl. 46 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu
dovolacieho) sp. zn. 2 Cdo 255/2007 z 25. novembra 2008.
Pokiaľ ide o namietaný rozsudok najvyššieho súdu, možno zo sťažnosti vyvodiť, že
sťažovateľ považuje za porušenie svojich základných práv spôsob, akým sa najvyšší súd
vysporiadal v predmetnej veci s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného
vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom
rozhodnutí.
Základom argumentácie sťažovateľa je teda v podstate nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených základných práv
namietaným rozsudkom, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola
vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažovateľovom dovolaní
rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 255/2007 z 25. novembra 2008 sú zlúčiteľné s označeným
článkom ústavy.
Ústavný súd ešte pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska
kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom
na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu
aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok
so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení
najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu
záverov napadnutého rozsudku s ústavou.
V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z tejto časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku:
«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol
rozsudkom alebo uznesením, ustanovenie § 237 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti jeho
rozhodnutiu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných pod písmenami a/ až g/. Na tieto vady konania musí dovolací súd
prihliadnuť ex officio, teda vždy, či už ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242
ods. 1 veta druhá O. s. p.). Dovolateľ namietal vadu podľa ustanovenia § 237 písm. f/
O. s. p. a to, že postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené navrhnúť vykonanie
ďalších dôkazov na vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie tvrdení svedkyne MUDr. M.
Dovolací súd z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 12. 3. 2007 (č. l. 161
a nasl. spisu) zistil, že na tomto pojednávaní bola vypočutá MUDr. M. Na pojednávaní bol
žalobca osobne prítomný ako aj jeho právna zástupkyňa. Mal preto možnosť hneď reagovať
spolu so svojou právnou zástupkyňou na výpoveď tejto svedkyne. Z uvedeného vyplýva, že
mu preto nebola znemožnená realizácia jeho procesných práv (§ 237 písm. f/ O. s. p.)
odvolacím súdom navrhovať dôkazy a sa k nim vyjadrovať, konkrétne k výpovedi MUDr. M.
Vadou uvedenej povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v
ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Dovolanie žalobcu smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci
samej, preto je prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom (ak nejde o prípad
uvedený v § 242 ods. 2 O. s. p.) je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho,
ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O. s. p.).
Žalobca v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
tvrdiac, že napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav
veci; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo síce aplikoval
správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd správne vychádzal zo zistenia, že žalobca
svojvoľne odcestoval na kúpeľnú liečbu bez toho, aby išiel ukončiť práceneschopnosť.
Na kúpeľnú liečbu nemohol nastúpiť ako práceneschopný, pričom na túto okolnosť bol
upozornený a vedel, že nejde na kúpeľnú liečbu s poukazom „X“. Odvolací súd ďalej zistil,
že žalobcovi nebránili žiadne objektívne prekážky ani zdravotného alebo osobného
charakteru, aby požiadal o dovolenku alebo neplatené voľno a tieto skutočnosti oznámil
zamestnávateľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ak žalobca takto nepostupoval, neprítomnosť
žalobcu v uvedené dni treba kvalifikovať ako neospravedlnenú absenciu a v tomto smere
treba súhlasiť s odvolacím súdom.
Dovolací súd takisto poukazuje v podrobnostiach na výstižné dôvody rozhodnutia
odvolacieho súdu, s ktorými sa stotožňuje. Ďalšie námietky žalobcu preto dovolací súd
považoval za právne bezvýznamné.»
Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery (aj s prihliadnutím na obšírne odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.
23 Co 128/06 z 12. marca 2007, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného
rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním) boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v namietanom
rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne aprobovateľné, nesignalizujúce
možnosť existencie príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených základných
práv sťažovateľa.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru najvyššieho súdu.
Čo sa týka konkrétnych výhrad sťažovateľa k zistenému skutkového stavu
a k tvrdeniam s tým súvisiacim, ústavný súd najmä s prihliadnutím na svoje osobitné
postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a v neposlednom rade aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým, ako už bolo uvedené, nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie venovať.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným porušením
základných práv sťažovateľa podľa čl. 20, čl. 36 a čl. 46 ústavy.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami, sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť, preto ústavný súd nevyzval
sťažovateľa, aby preukázal svoje majetkové pomery s cieľom posúdenia podmienok
na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, čo sťažovateľ vo svojej
sťažnosti požadoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2009