Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 17/09
PDF · 295.92 KB
No categories available
II. ÚS 17/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 17/09-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. D. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedenom pod
sp. zn. 29 C 892/01) a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým
vedenom pod sp. zn. 29 C 892/01) p o r u š i l základné právo Mgr. D. H., aby sa jej vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Mgr. D. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €
(slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť jej do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Mgr. D. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,11 €
(slovom štyristodvanásť eur a jedenásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý
vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 21. januára 2009 č. k. II. ÚS 17/09-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. D. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedenom pod sp. zn. 29 C 892/01).
Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Sťažovateľka dňa 11. 9. 2001 podala žalobu(...)
o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy na Okresný súd Košice II proti žalovanej Z. Toto
konanie malo pridelené č. k. 29 C 892/01. (...)
Na pojednávaní dňa 6. 2. 2006 Okresný súd Košice II vyniesol rozsudok č. k. 29 C
892/01-153, v ktorom vyhovel žalobe sťažovateľky a určil, že výpoveď, ktorá jej bola daná
9. 4. 2001 je neplatná, žalovaná je povinná uhradiť žalobkyni trovy konania 15.681,- Sk a
nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.
Dňa 23. 3. 2006 žalovaná podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II
č. k. 29 C 892/01-153. (...)
Dňa 25. 9. 2006 Krajský súd v Košiciach č. k. 2 Co/145/2006-178 potvrdil rozsudok
v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania. Žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 2.848,- Sk. Spis bol doručený
Okresnému súdu Košice II dňa 25. 10. 2006.
Konanie o náhradu mzdy malo pridelené č. k. 29 C 30/2006. (...)
Sťažovateľka sa domnieva, že jej vec, týkajúca sa neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru a náhrady mzdy nie je skutkovo a právne zložitá, vymykajúca sa bežnej
rozhodovacej činnosti. V týchto sporoch sa vychádza z právnej úpravy obsiahnutej
v Zákonníku práce. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej
judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov
v týchto sporoch. S poukazom na uvedené, zložitosťou veci nemožno akceptovať doterajšie
trvanie konania.
Vo veci ide o pracovnoprávny spor, ktorý sa svojou povahou dotýka zabezpečovania
životných potrieb sťažovateľky, pri ktorom dĺžka konania zohráva významnú úlohu a
zdôrazňuje požiadavku na rýchly a efektívny postup všeobecného súdu pri rozhodovaní
o právach a povinnostiach účastníkov. Pracovnoprávny spor svojou povahou a najmä
spôsobeným následkom by mal patriť medzi prioritné a čo najrýchlejšie prejednávané.
Nečinnosť vo veci súvisí s právnou neistotou a sťažovateľka sama ako aj jej rodina sa
zavinením žalovanej strany ocitli v tiesnivej sociálnej situácii, keďže do nájdenia nového
zamestnania bola takmer rok nezamestnaná. Sťažovateľka konštatuje, že súd nevenoval
pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, aký vplyv má vyriešenie tohto sporu na jej
existenčné postavenie, hoci aj povaha tohto sporu determinuje chápanie zbytočných
prieťahov v prísnejšom meradle, než je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú priamy
súvis s existenčnými otázkami účastníka.
Sťažovateľka je toho názoru, že nároky vyplývajúce z pracovných pomerov by mali
súdy prejednávať bezodkladne, využívajúc pritom všetky spôsoby zamedzenia stavu
akýchkoľvek prieťahov v konaní a to tak zo strany účastníkov konania, ako aj súdu
samotného. Sťažovateľka je presvedčená(...) že je to práve samotný súd, ktorý zapríčinil
neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už vedie takmer 7 rokov. Podľa jej názoru, nespočetné
množstvo úkonov súdu bolo nadbytočných, na vec sa nevzťahujúcich. Sťažovateľka nemá
vedomosť o tom, že by ona sama svojím správaním zapríčinila akékoľvek prieťahy v konaní.
(...) sťažovateľka považuje za odôvodnené priznať jej finančné zadosťučinenie podľa
článku 127 ods. 3 Ústavy SR.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré
sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa
článku 41 Dohovoru a aplikoval ich na konkrétne fakty prípadu.
Sťažovateľka žiada zohľadniť dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú
nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke vznikla v dôsledku obáv o ochranu jej práv,
psychického napätia, pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania, v ktorom sa okrem
iného usiluje aj o vyvrátenie nepriaznivého hodnotenia jej pracovných schopností a
pracovnej morálky jej zamestnávateľom. Sťažovateľka žiada zohľadniť aj to, že predmet
sporu je potrebný pre jej každodenný život a život jej rodiny, Čo pochopiteľne veľmi ťažko
znáša.
Pri neplatnom skončení pracovného pomeru sťažovateľka utrpela nielen značnú
finančnú stratu, ale aj spoločenskú a duševnú ujmu. Okolie ju posudzovalo ako menej
schopnú, čo jej spôsobovalo ťažkosti pri hľadaní nového zamestnania. Pracovala s mladými
ľuďmi a bola verejne známa, preto sa jej osobitne dotklo, keď s ňou zamestnávateľ
rozviazal pracovný pomer z dôvodov, ktoré považuje za vykonštruované a nepravdivé. Bola
nútená si nájsť nové zamestnanie mimo svojej pôvodnej profesie, ktorému sa musela zaúčať
a ktoré je aj menej spoločensky honorované.
Už samotnú túto skutočnosť pociťuje sťažovateľka ako neodškriepiteľnú krivdu
spáchanú na nej zo strany zamestnávateľa. Už od začiatku konania preto akýkoľvek
minimálny prieťah v konaní jej pocit krivdy len stupňoval. Po niekoľkých rokoch v nej
napriek nespornosti jej nároku prieťahy vyvolávali až pocit nezmyselnosti všetkej snahy
o dosiahnutie nápravy.
Sťažovateľka sa medzičasom stala poberateľkou starobného dôchodku. Zbytočné
prieťahy majú vplyv aj na jej terajšiu životnú situáciu. Sťažovateľka s najväčšou
pravdepodobnosťou poberá nižší dôchodok ako by jej patril, a ktorý jej zrejme bude
priznaný po skončení konania. S tým súvisia ďalšie problémy s vybavovaním dokladov
v súvislosti so zápočtom odpracovanej doby do dôchodku a s výpočtom výšky dôchodku.
Dĺžka konania sa nepriaznivo prejavila aj na schopnosti sťažovateľky vyčísliť náhradu
mzdy, keďže po uplynutí tak dlhej doby už nemala k dispozícii potrebné mzdové listy.
Na základe týchto skutočností sa sťažovateľka domnieva, že by jej malo byť priznané
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 210.000,- Sk.
Od podania žaloby sťažovateľkou na Okresnom súde Košice II až doposiaľ uplynula
doba takmer 7 rokov a jej vec doposiaľ nie je právoplatne skončená. Čas trvajúci skoro 7
rokov a prieťahy v tomto konaní sú podľa úvah sťažovateľky neprimerane dlhé. Odo dňa
podania žaloby o neplatnosť výpovede bolo o výpovedi právoplatne rozhodnuté až dňa
6.11.2006, teda po viac než 5 rokoch. Napriek tomu, že sa sťažovateľka podanou žalobou
domáha vyslovenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhrady mzdy, pričom
veci týkajúce sa skončenia pracovných vzťahov majú byť vecami prioritnými, jej nárok na
náhradu mzdy z neplatnej výpovede jej doposiaľ nebol na osoh tak, ako jej to právna
legislatíva platná v Slovenskej republike umožňuje.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1/ Právo sťažovateľa zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1
vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,
5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice II pôvodne pod č. k. 29 C 892/01
a v súčasnosti pod č. k. 29C 30/2006 porušené.
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II vo veci
č. k. 29 C 30/2006 konal bez prieťahov.
3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 210.000,- Sk.
4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré je
povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom z 30. januára 2009
sp. zn. 1SprV/61/09 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 24. februára 2009.
2.1 Predseda okresného súdu uviedol chronológiu úkonov vykonaných súdom
v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Konanie v danej veci bolo na tunajšom súde pôvodne vedené pod sp. zn.
29C 892/01 a sťažovateľka v ňom mala procesné postavenie žalobkyne. Predmetnou
žalobou sa domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy.
Dňa 2. 12. 2003 bola predsedovi súdu v tomto konaní podaná žalobkyňou sťažnosť
na prieťahy v ňom. Sťažnosť bola posúdená ako nedôvodná.
V predmetnom konaní bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 6. 2. 2006, ktorý po
potvrdení odvolacím súdom nadobudol právoplatnosť dňa 6. 11. 2006. Uvedeným
rozhodnutím bolo v časti vyslovenia neplatnosti výpovede žalobkyni vyhovené a nárok na
náhradu mzdy bol vylúčený na samostatné konanie, ktoré je evidované pod sp. zn.
29C 30/06. V tomto konaní už žalobkyňa sťažnosť nepodala, z čoho vyplýva záver, že v tejto
fáze konania voči postupu súdu nemala námietky a navyše pred podaním ústavnej sťažnosti
nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základného práva účinne
poskytuje. Vzhľadom na uvedené konštatovanie by bolo potrebné považovať ústavnému
súdu podanú sťažnosť za neprípustnú. (...)
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s prihliadnutím predovšetkým na
fakt, že konanie je právoplatne skončené, považujem podanie ústavnej sťažnosti za
predpokladu neakceptovania môjho názoru ojej neprípustnosti, za nedôvodné.
Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej
na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho(...)“
2.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu
okresného súdu zaujal toto stanovisko:
„(...) Sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod č. k. 29C 892/01 som u predsedu
súdu podala dňa 2. 12. 2003. Vtom čase bolo predmetom tohto konania nielen vyslovenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj priznanie náhrady mzdy. Občiansky súdny
poriadok umožňuje takzvanú objektívnu kumuláciu nárokov. Túto možnosť som využila, keď
jednou žalobou som sa na súde domáhala rozhodnutia o oboch nárokoch. Sťažnosť na
prieťahy v konaní podaná u predsedu súdu dňa 2. 12. 2003 sa tak týka celého predmetu
konania, teda nielen vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj priznania
náhrady mzdy.
Je pravdou, že v dôsledku vylúčenia nároku na náhradu mzdy na samostatné
konanie, bolo konaniu pridelené nové číslo. Táto skutočnosť má však len evidenčný
charakter pre potreby súdu a účastníkov konania. To, že som nepodala ďalšiu sťažnosť na
prieťahy v konaní vedenom pod novým číslom, automaticky neznamená, že som v tejto fáze
nemala voči postupu súdu žiadne námietky. Práve naopak, moja nespokojnosť sa neustále
zvyšovala, keďže napriek podaniu sťažnosti u predsedu súdu sa postup súdu ešte viac
spomaľoval a prieťahy narastali. Z tohto dôvodu som sa rozhodla podať ústavnú sťažnosť,
keďže sťažnosťou u predsedu súdu som žiadnu nápravu nedosiahla. Pred podaním ústavnej
sťažnosti som tak vyčerpala všetky prostriedky, ktoré mi zákon na ochranu môjho
základného práva účinne poskytuje, preto nie je dôvod v tomto smere považovať moju
ústavnú sťažnosť za neprípustnú.
V súvislosti s obranou súdu, že konanie je právoplatne skončené, preto je podanie
ustavenej sťažnosti nedôvodné uvádzam nasledovné:
Aj keď rozsudok súdu zo dňa 4. 12. 2008, ktorým mi bola priznaná náhrada mzdy
medzičasom nadobudol právoplatnosť, neznamená to, že konanie vo veci je právoplatne
skončené. Do dnešného dňa totiž okresný súd nerozhodol o trovách konania, aj keď trovy
právneho zastúpenia som vyčíslila a na súde podala už dňa 8. 12. 2008.
Ústavnú sťažnosť som podala dňa 23. 07. 2008. V čase pred podaním sťažnosti bol
postup súdu vo veci veľmi pomalý a zdĺhavý, napríklad pojednávania súd nariaďoval raz za
polrok. Až po podaní sťažnosti sa postup súdu zmenil a stal sa efektívnym. Odrazu bolo
možné nariadiť termín pojednávania každé dva týždne a súd tak bol schopný vec rozhodnúť
za niekoľko mesiacov. Postup súdu po tom ako zistil, že vo veci bola podaná ústavná
sťažnosť len potvrdzuje jej opodstatnenosť. Ak by súd k veci pristupoval od začiatku
s takouto starostlivosťou, mohla byť moja vec právoplatne skončená do jedného roka od
podania žaloby.
Právna vec, týkajúca sa neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhrady mzdy
nieje skutkovo a právne zložitá, nevymyká sa bežnej rozhodovacej činnosti. V týchto
sporoch sa vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce. Výklad a používanie
tejto právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá
obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. S poukazom na
uvedené, zložitosťou veci nemožno akceptovať doterajšie trvanie konania. Vo veci ide
o pracovnoprávny spor, ktorý sa svojou povahou dotýka zabezpečovania mojich životných
potrieb, pri ktorom dĺžka konania zohráva významnú úlohu a zdôrazňuje požiadavku na
rýchly a efektívny postup všeobecného súdu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach
účastníkov. Pracovnoprávny spor svojou povahou a najmä spôsobeným následkom by mal
patriť medzi prioritné a čo najrýchlejšie prejednávané. Nečinnosť vo veci súvisí s právnou
neistotou a ja sama ako aj moja rodina sme sa zavinením žalovanej strany ocitli v tiesnivej
sociálnej situácii, keďže do nájdenia nového zamestnania som bola takmer rok
nezamestnaná. Súd nevenoval pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, aký vplyv má
vyriešenie tohto sporu na moje existenčné postavenie, hoci aj povaha tohto sporu
determinuje chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, než je to pri iných
súdnych sporoch, ktoré nemajú priamy súvis s existenčnými otázkami účastníka.
Predmetom konania pred okresným súdom bola neplatnosť výpovede a náhrada
mzdy. Ako konštatuje okresný súd vo svojom rozhodnutí, pre použitie výpovedného dôvodu
zo strany žalovanej nebola splnená ani jedna podmienka v čase dania výpovede. Navyše
žalovaná neponúkla sťažovateľke pred daním výpovede pre ňu vhodné pracovné miesto,
pričom takýmto voľným pracovným miestom disponovala. Skončenie pracovného pomeru
výpoveďou teda trpelo takými závažnými chybami a nedostatkami, že pri efektívnom
postupe súdu bolo možné o neplatnosti výpovede a náhrade mzdy rozhodnúť prakticky už na
prvom pojednávaní. Preto aj keď vo veci bolo súdom nariadených množstvo pojednávaní,
zaslaných množstvo výziev obom účastníkom, či už za účelom vyjadrenia alebo doplnenia
dôkazov, podľa názoru sťažovateľky je konanie pred okresným súdom poznačené
zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti súdu ako celok.
Z vyššie uvedených dôvodov považujem podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné.
Zároveň oznamujem, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Súhlasím s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.
V tejto súvislosti si uplatňujem trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia v zmysle ust. 11 ods.2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb(...)“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedeného pod sp. zn.
Dňa 11. septembra 2001 podala sťažovateľka Okresnému súdu Košice II žalobný
návrh proti Z. (ďalej len „žalovaná“), „o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy“. Vec bola
zaevidovaná pod sp. zn. 29 C 892/01.
Dňa 23. októbra 2001 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe a aby
zaslala súdu súvisiacu dokumentáciu.
Dňa 22. novembra 2001 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovanej k veci a boli
doručené listinné dôkazy.
Dňa 8. februára 2002 súd vyzval sťažovateľku, aby zaujala stanovisko k vyjadreniu
žalovanej.
Dňa 22. februára 2002 sťažovateľka požiadala súd o vyhotovenie a zaslanie fotokópií
listín, ktoré boli priložené k vyjadreniu žalovanej.
Dňa 8. marca 2002 súd oznámil právnej zástupkyni žalovanej, že môže nahliadnuť do
spisu a osobne si urobiť fotokópie žiadaných listín.
Dňa 10. apríla 2002 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 27. jún 2002.
Dňa 18. apríla 2002 sťažovateľka zaujala písomné stanovisko k vyjadreniu žalovanej.
Dňa 27. júna 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
21. november 2002 z dôvodu ďalšieho dokazovania.
Dňa 21. novembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
11. marec 2003 z dôvodu predvolania ďalších svedkov.
Dňa 13. decembra 2002 právny zástupca žalovanej navrhol súdu vykonanie dôkazov.
Dňa 11. februára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
5. jún 2003 z dôvodu ďalšieho dokazovania.
Dňa 20. mája 2003 bolo pojednávanie nariadené na 5. jún 2003 odročené na neurčito
„z dôvodu práceneschopnosti sudkyne“.
Dňa 28. júla 2004 sťažovateľka požiadala súd „o vytýčenie termínu pojednávania“.
Dňa 3. augusta 2004 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 28. október 2004.
Dňa 25. októbra 2004 právny zástupca žalovanej založil do spisu súvisiace listiny.
Dňa 28. októbra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
2. november 2004 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.
Dňa 2. novembra 2004 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 892/01-114,
ktorým bol žalobný návrh zamietnutý.
Dňa 7. januára 2005 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 28. januára 2005 súd zaslal odvolanie sťažovateľky žalovanej, aby sa k nemu
mohla vyjadriť.
Dňa 22. februára 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj
„krajský súd“), aby rozhodol o opravnom prostriedku.
Dňa 16. septembra 2005 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 64/05-130 zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dňa 27. októbra 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 6. decembra 2005 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 2. február 2006.
Dňa 2. februára 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
6. február 2006 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.
Dňa 6. februára 2006 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 892/01-153, ktorým
súd určil, že napadnutá výpoveď daná žalovanou je neplatná. Nárok sťažovateľky
na náhradu mzdy bol vylúčený na samostatné konanie.
Dňa 23. marca 2006 žalovaná podala odvolanie proti rozsudku č. k. 29 C 892/01-153.
Dňa 5. apríla 2006 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní
žalovanej.
Dňa 25. septembra 2006 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 145/06-175 rozsudok
okresného súdu č. k. 29 C 892/01-153 „v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania“ potvrdil.
Dňa 26. októbra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 8. marca 2006 nadobudol právoplatnosť rozsudok č. k. 29 C 892/01-153
vo vylúčenej časti (o náhrade mzdy) a bol zapísaný pod sp. zn. 29 C 30/06.
Dňa 12. apríla 2007 zákonná sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby pripojila
spis sp. zn. 29 C 892/01.
Dňa 16. apríla 2007 bol súvisiaci spis pripojený.
Dňa 18. apríla 2007 sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
upresnila petit svojho žalobného návrhu a urgovala nariadenie termínu pojednávania.
Dňa 19. apríla 2007 súd zaslal žalovanej upresnený návrh na vyjadrenie a vyzval
sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.
Dňa 20. apríla 2007 sťažovateľka oznámila súdu, že nesúhlasí s rozhodnutím veci
bez nariadenia pojednávania.
Dňa 10. septembra 2007 súd nariadil vo veci pojednávanie na 22. november 2007.
Dňa 17. septembra 2007 súd vyzval žalovanú, aby oznámila výšku priemernej mzdy
sťažovateľky za rozhodné obdobie.
Dňa 5. októbra 2007 žalovaná reagovala na výzvu súdu.
Dňa 22. novembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
21. február 2008 z dôvodu ďalšieho dokazovania.
Dňa 3. januára 2008 súd požiadal úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, M. K.
a špeciálnu základnú školu o zaslanie dôkazov.
Dňa 18. januára 2008 úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, špeciálna základná škola
a 28. januára 2008 M. K. reagovali na žiadosti súdu.
Dňa 21. februára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
28. apríl 2008 z dôvodu ďalšieho dokazovania.
Dňa 18. marca 2008 súd požiadal S. p. o oznámenie skutočností potrebných na
rozhodnutie v danej veci.
Dňa 2. apríla 2008 S. p. reagovala na dopyt súdu.
Dňa 28. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania.
Dňa 6. mája 2008 súd opätovne požiadal S. p. o oznámenie skutočností potrebných
na rozhodnutie v danej veci.
Dňa 19. mája 2008 S. p. reagovala na ostatný dopyt súdu.
Dňa 20. mája 2008 právny zástupca žalovanej doručil súdu „Výpočet priemerného
zárobku“ sťažovateľky.
Dňa 30. mája 2008 sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
upresnila svoju žalobu vzhľadom na uvedený výpočet priemerného zárobku žalovanou
stranou, s ktorým sa stotožnila.
Dňa 22. septembra 2008 súd nariadil vo veci pojednávanie na 23. október 2008.
Dňa 23. októbra 2008 bolo pojednávanie odročené na 13. november 2008, pretože sa
nedostavili účastníci konania. Sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť zo zdravotných
dôvodov.
Dňa 13. novembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
4. december 2008 s tým, že vo veci budú vykonané ďalšie dôkazy.
Dňa 20. novembra 2008 žalovaná zaslala súdu požadované údaje.
Dňa 4. decembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok č. k. 29 C 30/06-130, ktorým bolo žalobe sťažovateľky o náhradu mzdy v podstate
vyhovené. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. januára 2009.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmet tohto konania pred ústavným
súdom bol už vymedzený uznesením ústavného súdu z 21. januára 2009 č. k. II. ÚS 17/09-
13, ktorým bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, vo vzťahu k postupu
Okresného súdu Košice II „v konaní vedenom pod sp. zn. pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým
pod sp. zn. 29 C 892/01)“, pričom ústavný súd neposudzoval využitie prostriedkov nápravy
(teda sťažnosti na zbytočné prieťahy podanej predsedovi okresného súdu) zo strany
sťažovateľky formálne, ale materiálne.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo teda posúdenie, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 30/06 (predtým vedenom pod sp. zn.
29 C 892/01) došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je
„neplatnosť výpovede a náhradu mzdy“, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu
pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľky) si vyžadovala osobitnú
starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného
znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)
a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so
žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného
súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a predovšetkým poukazuje na to, že viac ako6 ročné trvanie preskúmavaného konania
(od podania návrhu 11. septembra 2001 do 4. decembra 2008) je už samo osebe najmä
vzhľadom na povahu veci bezpochyby neprimerané.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane
krátkodobo, ale aj dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 20. mája 2003 do 3. augusta 2004
(štrnásť mesiacov), od 20. apríla 2007 do 10. septembra 2007 (päť mesiacov) a od 30. mája
2008 do 22. novembra 2008 (päť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne dvoch rokov okresný súd nevykonával
vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka
ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným
účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené
obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať
za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.
Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že
v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním
účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 4. decembra 2008 bol v predmetnej veci na okresnom súde
vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 30/06-130, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci
rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
210 000 Sk, teda 6 970,72 €, pretože „(...) žiada zohľadniť dĺžku zbytočných prieťahov
v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke vznikla v dôsledku obáv
o ochranu jej práv, psychického napätia, pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania,
v ktorom sa okrem iného usiluje aj o vyvrátenie nepriaznivého hodnotenia jej pracovných
schopností a pracovnej morálky jej zamestnávateľom. Sťažovateľka žiada zohľadniť aj to, že
predmet sporu je potrebný pre jej každodenný život a život jej rodiny, Čo pochopiteľne
veľmi ťažko znáša.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za
odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľky, na význam konania pre sťažovateľku, ako aj
vzhľadom na to, že napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené, považuje za
primerané v sume 2 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 16. júna 2008, spísanie sťažnosti
z 10. júla 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 24. februára 2009).
Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný
paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume
115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 346,31 €, ku ktorej bolo treba
pripočítať 19 % DPH, teda sumu 65,80 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky
predstavujú celkovú sumu 412,11 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. mája 2009