Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 173/09
PDF · 263.11 KB
No categories available
IV. ÚS 173/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., N., zastúpenej JUDr. E. K., K.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2009
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia jej práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
vo veci sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008, ktorým tento súd potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S/39/2007-52 z 10. júla 2007.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:
„1. Daňový úrad N. dodatočným platobným výmerom č. 643/230/16873/04/Čech
vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za mesiac marec 2001. Správca dane
nepriznal sťažovateľovi nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z daňových dokladov
vystavených A. S., bytom V., okres S. Nepriznanie nároku na odpočet dane správca dane
odôvodnil tým, že Daňový úrad S. rozhodnutím č. 609/210/58931/99/Ren z 28. 10. 1999
určil A. S. posledné zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty december 1999. Toto
rozhodnutie bolo A. S. doručené podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., A.
S. si rozhodnutie nevyzdvihol a 19. 11. 1999 sa stalo právoplatným. A. S. od 1. 1. 2000
nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty a sťažovateľ si uplatnil nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty z daňových dokladov vystavených subjektom, ktorý nebol platiteľom
dane z pridanej hodnoty.
Sťažovateľ v odvolaní namietal, že rozhodnutie Daňového úradu S.
č. 609/210/58931/99/Ren z 28. 10. 1999 nebolo A. S. doručené zákonným spôsobom,
nenadobudlo právoplatnosť, a preto A. S. sa týmto rozhodnutím nemohol od 1. 1. 2000 stať
neplatiteľom dane z pridanej hodnoty. Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko T. rozhodnutím
č. VIII/256/9925/04/Hil potvrdilo odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu
dane. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. 11 S 107/04-33 z 9. 3. 2005 žalobu zamietol.
Najvyšší súd SR rozsudkom č. 3 Sž-o-KS 55/2005 z 18. 11. 2005 zmenil rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne č. 11 S 107/04-33, zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR,
pracovisko T. č. VIII/256/9925/04/Hil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR
v uvedenom rozsudku okrem iného uvádza, že daňové orgány sa vo svojich rozhodnutiach
nevyrovnali náležite s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých nedošlo k riadnemu doručeniu
rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia A. S., a preto nemohol byť
považovaný za neplatiteľa dane z pridanej hodnoty. Odvolací súd v tom vidí nesprávne
právne posúdenie veci v otázke zániku registrácie platiteľa dane z pridanej hodnoty. ...
Podľa názoru odvolacieho súdu, len zo skutočnosti, že orgán, ktorý rozhodnutie vydal,
považuje rozhodnutie za právoplatné a vyznačil jeho právoplatnosť, sama osebe nebráni
tomu, aby žalobca v konaní, ktoré sa ho týka namietal skutočnosti, na základe ktorých je
možné vyvodiť záver, že nedošlo k riadnemu doručeniu spornej písomnosti A. S. Je potom
povinnosťou príslušného orgánu, aby sa s takou námietkou vecne vyrovnal. ... Len
zo skutočnosti, že nebol doručovateľom zastihnutý a bolo pristúpené k opakovanému
doručovaniu, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že došlo dôvodne k uloženiu zásielky
a písomnosť je dôvodné považovať za doručenú, aj keď sa o nej adresát nedozvedel.
... Zo spisu nemožno zistiť, aké kroky vykonal správca dane od decembra 1999 do
júla 2001 vo veci platenia dane z pridanej hodnoty A. S.
2. Daňový úrad N. v novom konaní vydal dodatočný platobný výmer č.
643/230/43168/06/Cib, ktorým vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za mesiac
marec 2001 v rovnakej výške a z tých istých dôvodov, ako v predchádzajúcom konaní.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/226/14698-10328/2007/990565-r potvrdilo
odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Krajský súd v Trenčíne
rozsudkom č. 13 S 39/2007-52 z 10. 7. 2007 žalobu zamietol.
Najvyšší súd rozsudkom č. 5 Sžf 70/2007 z 25. 11. 2008 potvrdil rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne č 13 S 39/2007-52 z 10. 7. 2007. Podľa Najvyššieho súdu SR úlohou
žalovaného v rámci odvolacieho konania bolo posúdiť, či rozhodnutie z 28. 10. 1999 A. S.
bolo doručené tak, aby nadobudlo právoplatnosť. Príslušný správca dane si dodatočne
zadovážil podklady, na základe ktorých považoval za nesporné, že A. S. si neplnil žiadne
daňové povinnosti, čo sám nepoprel, nepredložil žiadne dôkazy o svojom tvrdení, či vôbec
bol v zahraničí, prípadne v ktorých časových obdobiach. Nepreberaniu zásielok týmto
platiteľom došlo z dôvodov nedisciplinovanosti a nie z dôvodov jeho neprítomnosti, ako to
tvrdí žalobca. Preto považoval doručenie v zmysle ustanovenia § 17 ods. 3 zákona za
preukázané. Správca dane tým plnil úlohu uloženú rozsudkom Najvyššieho súdu SR
č. 3 Sž o-KS 55/2005 vyrovnať sa s námietkou žalobcu.“.
Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd SR dostatočne neodôvodnil rozsudok
č. 5 Sžf 70/2007 a porušil právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V odôvodnení rozsudku
Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf 70/2007 absentuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na otázky
podstatného významu nastolené sťažovateľom o rozsahu dôkaznej povinnosti správcu dane.
Odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé, vnútorne protirečivé a rozporné v odpovedi na
otázku nastolenú sťažovateľom, ako aj samotným súdom o zákonnosti doručovania a je
v zjavnom rozpore so zisteným skutkovým stavom. Skutkové a právne závery Najvyššieho
súdu SR uvedené v rozsudku č. 5 Sžf 70/2007 sú zjavne nedôvodné, spochybňujúce princíp
právnej istoty, ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR, z ústavného
hľadiska sú arbitrálne, neospravedlniteľné a neudržateľné, majú za následok porušenie
základného práva alebo slobody a z uvedených dôvodov môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu.“
Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že „Najvyšší súd rozsudkom č. 5 Sžf 70/2007
z 25. 11. 2008 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Skutkové a právne závery uvedené
v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf 70/2007 a postup súdu majú za následok porušenie
základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a jeho práva na spravodlivé prerokovanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spochybňujú ústavný princíp právnej istoty
a z ústavného hľadiska sú arbitrálne a neudržateľné.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
takýto nález:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5 Sžf 70/2007 z 25. 11. 2008 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf 70/2007 z 25. 11. 2008 sa zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Náhradu trov konania na ústavnom súde si sťažovateľ neuplatňuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu vo veci sp. zn.
5 Sžf 70/2007, ktorým tento súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 13 S/39/2007-52
z 10. júla 2007.
Namietané porušenie označených práv sťažovateľka odôvodňuje:
- arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, jeho vágne, neurčité
a všeobecné odôvodnenie,
- splnením podmienok na náhradné doručovanie a v nadväznosti na to zákonnosťou
doručovania rozhodnutia Daňového úradu S. č. 609/210/58931/99 Ren z 28. októbra 1999,
- neunesením dôkazného bremena správcom dane, čo sa týka doručovania
predmetného rozhodnutia,
- posúdením vecnej správnosti rozsudku krajského súdu č. k. 13 S/39/2007-52
z 10. júla 2007 najvyšším súdom,
- nezohľadnením skutočnosti doručovania rozhodnutia Daňového úradu S.
č. 609/210/56953/99 z 18. októbra 1999 verejnou vyhláškou.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu
súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho
konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu
a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba
v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sú prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Najvyšší súd svojím rozsudkom vo veci sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008
ako súd odvolací zamietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vo veci
sp. zn. 13 S/39/2007 z 10. júla 2007 a v tomto rozhodnutí okrem iného uviedol:
„... Z podkladov spisu vyplýva, že úlohou žalovaného (krajského súdu, pozn.) v rámci
odvolacieho konania bolo posúdiť, či rozhodnutie zo dňa 28. 10. 1999 A. S. bolo doručené
tak, aby nadobudlo právoplatnosť, z dôvodu ktorého po tomto dátume ním vystavené daňové
doklady nebolo možné pre účely predmetného konania považovať za vystavené platcom
DPH.“
S jednotlivými námietkami sťažovateľky sa najvyšší súd v namietanom rozhodnutí
vysporiadal takto:
1. K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, k jeho vágnemu, neurčitému
a všeobecnému odôvodneniu
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008 „ako dôvod
zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci uviedol, že sa daňové orgány náležite nevysporiadali
s tvrdeniami žalobcu, že nedošlo k riadnemu doručeniu rozhodnutia o určení posledného
zdaňovacieho obdobia A. S. Preto mal žalovaný posúdiť, či sú splnené podmienky pre záver,
že A. S. nebol v rozhodnej dobe platiteľom dane z pridanej hodnoty. Najvyšší súd uviedol, že
je vecou správcu dane, aby sa vecne vysporiadal s námietkou žalobcu, že sa uvedený
platiteľ v mieste doručovania zásielky zdržuje, že jeho neprítomnosť v čase opakovaných
doručovaní je len dočasná, že sa vracia do miesta doručovania tak, aby sa už
o opakovanom doručovaní zásielky už mohol dozvedieť.
Z podkladov vyplýva, že príslušný správca dane po tom, ako mu bola vec žalovaným
vrátená na ďalšie konanie, si dodatočne zadovážil podklady, na základe ktorých považoval
za nesporné, že A. S. si neplnil žiadne daňové povinnosti, čo sám nepoprel, nepredložil
žiadne dôkazy o svojom tvrdení, či vôbec bol v zahraničí, prípadne v ktorých časových
obdobiach. Preto dospel k záveru, že k nepreberaniu zásielok týmto platiteľom došlo
z dôvodov nedisciplinovanosti a nie z dôvodov jeho neprítomnosti, ako to tvrdí žalobca.
Preto považoval doručenie v zmysle § 17 ods. 3 zákona za preukázané. Správca dane tým
splnil úlohu uloženú rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 Sž-o-KS
55/2005 vysporiadať sa s námietkou žalobcu.
Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane, ale súčasne
konštatoval, že správca dane platiteľa A. S. nemal v období od 28. 10. do 31. 12. 1999
k dispozícii dôkazy, ktoré by osvedčovali dôvody neprítomnosti uvedeného platiteľa na
adrese trvalého bydliska pri 1. doručovaní rozhodnutia, teda o tom, že sa len dočasne
nenachádzal na tejto adrese. Vzhľadom k tomu, že zistený skutkový stav nasvedčoval, že
existovali pochybnosti o doručení v súlade so zákonom, vznikol dôvod na postup podľa § 53
zákona. Lehota 5 rokov stanovená v ods. 7 uvedeného zákonného ustanovenia však podľa
žalovaného už uplynula, rozhodnutie DÚ S. nebolo možné zrušiť a tým jeho záväznosť trvá,
preto vydaný dodatočný platobný výmer potvrdil. Ďalšie dokazovanie správcu dane
považoval za vykonané nad rámec povinností uložených rozsudkom Najvyššieho súdu SR.
Odvolací súd na základe námietok uvedených v odvolaní posúdil v rozsahu podanej
žaloby v zmysle § 250ja ods. 3 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu a záver, že
námietky žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného boli neopodstatnené.“.
2. K splneniu podmienok na náhradné doručovanie a k zákonnosti doručovania
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „V tejto súvislosti
je potrebné poukázať na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý prijal
v rozhodnutí č. 2 Cdo 13/2004. Uviedol, že v prípade náhradného doručovania zásielky
určenej do vlastných rúk adresáta, je konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia
písomnosti nastanú po uplynutí stanovenej doby ex lege aj voči tomu, kto písomnosť fakticky
neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za
existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli
vyvodené odlišné právne následky než tie, ktoré by plynuli z púheho konštatovania faktu; jej
účelom je totiž posilniť právnu istotu. Aby však mohla právna fikcia svoj účel – dosiahnutie
právnej istoty – splniť, musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája, inak súd
nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať.
V zmysle uvedeného právneho záveru pre otázku nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia Daňového úradu S. zo dňa 28. 10. 1999 je potrebné posúdiť, či boli plnené
podmienky stanovené v ustanoveniach § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., t. j., že sa A. S.
v čase doručovania zásielky (v dňoch 3. a 4. 11. 1999) zdržiaval v mieste doručovania, či
teda v danom prípade existovala situácia, ktorá dovoľovala vyvodiť právne dôsledky
riadneho doručenia zásielky, aj keď sa tak nestalo.
Z podkladov spisu je nesporné, že zásielku obsahujúcu rozhodnutie zo dňa 28. 10.
1999 zaslal príslušný správca dane na adresu, ktorú A. S. udával ako trvalé bydlisko, že zo
žiadnych okolností nevyplýva, že by správca dane, obecný úrad alebo doručovateľ pošty pri
pravidelnom doručovaní poštových zásielok mali mať vedomosti, resp. pochybnosti o tom,
že by sa adresát nemal na uvedenej adrese zdržiavať, adresát nenahlásil zmenu ani
prechodnú neprítomnosť, ani nepoveril inú osobu na preberanie zásielok, takže objektívne
okolnosti nasvedčovali tomu, že sa tam zdržiava, a teda oprávnenosti postupu na základe
fikcie. Podstatné pre daný postup je, že nepreberanie zásielok adresátom samo osebe nie je
ešte dôkazom, že sa v čase doručenia v mieste doručenia nezdržiava, teda nebola splnená
podmienka fikcie. Ako totiž zo zadovážených podkladov a aj samotného vyjadrenia adresáta
vyplynulo, toto správanie svedčilo o nedisciplinovanosti, resp. o úmysle vyhnúť sa
konaniam.
Uvedený skutkový stav, pretože napriek tvrdeniu A. S., že počas roka 1999 často
cestoval, nepredložil o tomto svojom tvrdení žiaden dôkaz, a tak nezvrátil účinky doručenia
na základe fikcie, je tak možné posúdiť ako situáciu, ktorá dovoľuje vyvodiť právne
dôsledky riadneho doručenia zásielky, aj keď sa tak nestalo. ...
Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že neboli v konaní preukázané
skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery správcu dane o doručení rozhodnutia v súlade
s § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. na základe fikcie, preto správca dane dôvodne neuznal
odpočet DPH na základe dokladov vystavených A. S. a vyrubil žalobcovi daň.
Správnosť uvedeného záveru krajského súdu nebola spochybnená ani námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozsudku, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.“.
3. K neuneseniu dôkazného bremena správcom dane najvyšší súd uviedol, že
„správca dane v S. predložil dôkazy o tom, ako doručoval zásielku a že za doručenú ju
podľa § 17 ods. 3 považoval preto, že nemal vedomosť o tom, že by sa jej adresát nemal
zdržiavať v mieste nahláseného pobytu. Z týchto skutočností, ktoré neboli ani v následnom
procese vyvrátené, podľa odvolacieho súdu preukázal správca dane doručenie vlastnej
písomnosti v súlade so zákonom (§ 17 ods. 3) a tým uniesol dôkazné bremeno. Požiadavky
na dokazovanie, uvádzané žalobcom, vychádzali z nesprávneho právneho výkladu
ustanovení § 17 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb.“.
4. K posúdeniu vecnej správnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského
súdu je vo výroku vecne správny.
Podľa odvolacieho súdu krajský súd správne neuznal za dôvod zrušenia rozhodnutia
žalovaného námietku žalobcu, že žalovaný zmenil rozhodnutie správcu dane, pretože mal
zmeniť právnu situáciu v porovnaní so správcom dane, a teda konal v rozpore s ust. § 48
ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.
Je pravdou, že žalovaný k zisteným podkladom zaujal opačný záver ako správca
dane, ale tým, že považoval rozhodnutie Daňového úradu S. za právoplatné, vychádzal
z rovnakého právneho základu ako správca dane, t. j. zakladá pre potvrdenie platobného
výmeru. Zmena sa týkala len hodnotenia podkladov iného rozhodnutia, ktorá však nemala
vplyv ani podľa žalovaného na zmenu napadnutého výmeru.“
Ďalej v súvislosti s vecnou správnosťou uviedol, že „podľa názoru odvolacieho súdu
pokiaľ v predmetnom konaní prvostupňový orgán na základe posúdenia rozhodnutia
Daňového úradu S. neuznal žalobcovi pre odpočet DPH daňové doklady vystavené A. S.
z dôvodu, že tento prestal byť platcom DPH, rozhodol správne, v súlade s § 20 ods. 2 písm.
b) a c) a ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
Za správne považoval odvolací súd tiež rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil
dodatočný platobný výmer vydaný na základe neoprávneného odpočtu DPH žalobcom,
pričom bolo nepodstatné, či sa vyhodnotenie podkladov zadovážených na preverenie
uvedenej právoplatnosti žalovaným zhodovalo s názorom 1. – stupňového daňového
orgánu.
Podstatné pre posúdenie napadnutého rozhodnutia žalovaného krajským súdom
v danom konaní bolo, ako na základe tohto rozhodnutia posúdil odvolaním napadnutý
dodatočný platobný výmer.
Podľa výroku rozsudku krajský súd zamietol žalobu ako nedôvodnú, pretože
potvrdenie dodatočného platobného výmeru žalovaným považoval za správny. Toto
rozhodnutie bolo vecne správne, preto ho odvolací súd potvrdil.“.
5. Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku nevyhol ani
posúdeniu skutočnosti, že od 25. októbra 1999 do 8. novembra 1999 bola na úradnej tabuli
v obci Veľký Biel vyvesená verejná vyhláška Daňového úradu S. č. 609/2010/56953/99
z 18. októbra 1999, v ktorej správca dane tvrdí, že pobyt A. S. nie je známy, a k prvému
a opakovanému doručovaniu rozhodnutia Daňového úradu S. č. 609/210/58931/99 Ren
z 28. októbra 1999, konštatoval, že išlo o hodnotenie podkladov iného rozhodnutia, ktoré
nemalo vplyv ani podľa žalovaného na zmenu napadnutého výmeru, a že „pre posúdenie
oboch rozhodnutí v zmysle námietok žalobcu (sťažovateľa) je základom otázka doručovania
rozhodnutia v zmysle § 17 ods. 3 zákona a správnosť posúdenia splnenia podmienok
doručenia v prípade iného platiteľa, A. S.“.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočne zaoberal posúdením záverov
uvedených v rozsudku krajského súdu č. k. 13 S/39/2007-52 z 10. júla 2007 o doručení
rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
č. I/226/14698-10328/2007/990565-r z 2. februára 2007, keď sa stotožnil s hodnotením
spôsobu doručenia označeného rozhodnutia, ako aj s hodnotením vecnej správnosti
a so záverom o posúdení zákonnosti označeného výmeru daňového riaditeľstva. Podľa
názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nie je ani
arbitrárne, ani svojvoľné, ale je ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu
v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd však ďalej poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie je
„výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a jeho prípadné
pochybenia v jednom štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 154/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva
overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, tvoria súčasť široko chápaného práva
na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade
posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.
Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd nedal odpoveď na všetky námietky
nastolené sťažovateľkou, postup najvyššieho súdu nesmeroval k odopretiu súdnej ochrany
sťažovateľky v predmetnej veci (denegatio iustitiae) a ako celok je napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné. Ústavný súd totižto nezistil existenciu takých
skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
bolo možné považovať za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože
najvyšší súd sa vyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti
totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde a ktoré sú relevantné na posúdenie
„ústavnosti“ napadnutého rozhodnutia.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008 a namietaným porušením
(prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jej sťažnosť po jej
predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako
celok tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009