Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 173/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., N., zastúpenej JUDr. E. K., K.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

z 25. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2009

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

(ďalej len „“) a porušenia jej práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

vo veci sp. zn. z 25. novembra 2008, ktorým tento súd potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -52 z 10. júla 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:

„1. Daňový úrad N. dodatočným platobným výmerom č. /Čech

vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za mesiac marec 2001. Správca dane

nepriznal sťažovateľovi nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z daňových dokladov

vystavených A. S., bytom V., okres S. Nepriznanie nároku na odpočet dane správca dane

odôvodnil tým, že Daňový úrad S. rozhodnutím č. /Ren z 28. 10. 1999

určil A. S. posledné zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty december 1999. Toto

rozhodnutie bolo A. S. doručené podľa ustanovenia , A.

S. si rozhodnutie nevyzdvihol a 19. 11. 1999 sa stalo právoplatným. A. S. od 1. 1. 2000

nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty a sťažovateľ si uplatnil nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty z daňových dokladov vystavených subjektom, ktorý nebol platiteľom

dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ v odvolaní namietal, že rozhodnutie Daňového úradu S.

č. /Ren z 28. 10. 1999 nebolo A. S. doručené zákonným spôsobom,

nenadobudlo právoplatnosť, a preto A. S. sa týmto rozhodnutím nemohol od 1. 1. 2000 stať

neplatiteľom dane z pridanej hodnoty. Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko T. rozhodnutím

č. VIII/256/9925/04/Hil potvrdilo odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu

dane. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. -33 z 9. 3. 2005 žalobu zamietol.

Najvyšší súd SR rozsudkom č. 3 Sž-o-KS 55/2005 z 18. 11. 2005 zmenil rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne č. -33, zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR,

pracovisko T. č. VIII/256/9925/04/Hil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR

v uvedenom rozsudku okrem iného uvádza, že daňové orgány sa vo svojich rozhodnutiach

nevyrovnali náležite s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých nedošlo k riadnemu doručeniu

rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia A. S., a preto nemohol byť

považovaný za neplatiteľa dane z pridanej hodnoty. Odvolací súd v tom vidí nesprávne

právne posúdenie veci v otázke zániku registrácie platiteľa dane z pridanej hodnoty. ...

Podľa názoru odvolacieho súdu, len zo skutočnosti, že orgán, ktorý rozhodnutie vydal,

považuje rozhodnutie za právoplatné a vyznačil jeho právoplatnosť, sama osebe nebráni

tomu, aby žalobca v konaní, ktoré sa ho týka namietal skutočnosti, na základe ktorých je

možné vyvodiť záver, že nedošlo k riadnemu doručeniu spornej písomnosti A. S. Je potom

povinnosťou príslušného orgánu, aby sa s takou námietkou vecne vyrovnal. ... Len

zo skutočnosti, že nebol doručovateľom zastihnutý a bolo pristúpené k opakovanému

doručovaniu, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že došlo dôvodne k uloženiu zásielky

a písomnosť je dôvodné považovať za doručenú, aj keď sa o nej adresát nedozvedel.

... Zo spisu nemožno zistiť, aké kroky vykonal správca dane od decembra 1999 do

júla 2001 vo veci platenia dane z pridanej hodnoty A. S.

2. Daňový úrad N. v novom konaní vydal dodatočný platobný výmer č.

/Cib, ktorým vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za mesiac

marec 2001 v rovnakej výške a z tých istých dôvodov, ako v predchádzajúcom konaní.

Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/226/14698-10328/2007/990565-r potvrdilo

odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Krajský súd v Trenčíne

rozsudkom č. -52 z 10. 7. 2007 žalobu zamietol.

Najvyšší súd rozsudkom č. z 25. 11. 2008 potvrdil rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne č -52 z 10. 7. 2007. Podľa Najvyššieho súdu SR úlohou

žalovaného v rámci odvolacieho konania bolo posúdiť, či rozhodnutie z 28. 10. 1999 A. S.

bolo doručené tak, aby nadobudlo právoplatnosť. Príslušný správca dane si dodatočne

zadovážil podklady, na základe ktorých považoval za nesporné, že A. S. si neplnil žiadne

daňové povinnosti, čo sám nepoprel, nepredložil žiadne dôkazy o svojom tvrdení, či vôbec

bol v zahraničí, prípadne v ktorých časových obdobiach. Nepreberaniu zásielok týmto

platiteľom došlo z dôvodov nedisciplinovanosti a nie z dôvodov jeho neprítomnosti, ako to

tvrdí žalobca. Preto považoval doručenie v zmysle ustanovenia § 17 ods. 3 zákona za

preukázané. Správca dane tým plnil úlohu uloženú rozsudkom Najvyššieho súdu SR

č. 3 Sž o-KS 55/2005 vyrovnať sa s námietkou žalobcu.“.

Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd SR dostatočne neodôvodnil rozsudok

č. a porušil právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V odôvodnení rozsudku

Najvyššieho súdu SR č. absentuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na otázky

podstatného významu nastolené sťažovateľom o rozsahu dôkaznej povinnosti správcu dane.

Odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé, vnútorne protirečivé a rozporné v odpovedi na

otázku nastolenú sťažovateľom, ako aj samotným súdom o zákonnosti doručovania a je

v zjavnom rozpore so zisteným skutkovým stavom. Skutkové a právne závery Najvyššieho

súdu SR uvedené v rozsudku č. sú zjavne nedôvodné, spochybňujúce princíp

právnej istoty, ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa SR, z ústavného

hľadiska sú arbitrálne, neospravedlniteľné a neudržateľné, majú za následok porušenie

základného práva alebo slobody a z uvedených dôvodov môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu.“

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že „Najvyšší súd rozsudkom č.

z 25. 11. 2008 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Skutkové a právne závery uvedené

v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. a postup súdu majú za následok porušenie

základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa SR

a jeho práva na spravodlivé prerokovanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spochybňujú ústavný princíp právnej istoty

a z ústavného hľadiska sú arbitrálne a neudržateľné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

takýto nález:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 25. 11. 2008 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. z 25. 11. 2008 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde si sťažovateľ neuplatňuje.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

, ktorým tento súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -52

z 10. júla 2007.

Namietané porušenie označených práv sťažovateľka odôvodňuje:

- arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, jeho vágne, neurčité

a všeobecné odôvodnenie,

- splnením podmienok na náhradné doručovanie a v nadväznosti na to zákonnosťou

doručovania rozhodnutia Daňového úradu S. č. Ren z 28. októbra 1999,

- neunesením dôkazného bremena správcom dane, čo sa týka doručovania

predmetného rozhodnutia,

- posúdením vecnej správnosti rozsudku krajského súdu č. k. -52

z 10. júla 2007 najvyšším súdom,

- nezohľadnením skutočnosti doručovania rozhodnutia Daňového úradu S.

č. z 18. októbra 1999 verejnou vyhláškou.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba

v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru sú prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Najvyšší súd svojím rozsudkom vo veci sp. zn. z 25. novembra 2008

ako súd odvolací zamietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vo veci

sp. zn. z 10. júla 2007 a v tomto rozhodnutí okrem iného uviedol:

„... Z podkladov spisu vyplýva, že úlohou žalovaného (krajského súdu, pozn.) v rámci

odvolacieho konania bolo posúdiť, či rozhodnutie zo dňa 28. 10. 1999 A. S. bolo doručené

tak, aby nadobudlo právoplatnosť, z dôvodu ktorého po tomto dátume ním vystavené daňové

doklady nebolo možné pre účely predmetného konania považovať za vystavené platcom

DPH.“

S jednotlivými námietkami sťažovateľky sa najvyšší súd v namietanom rozhodnutí

vysporiadal takto:

1. K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, k jeho vágnemu, neurčitému

a všeobecnému odôvodneniu

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 25. novembra 2008 „ako dôvod

zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci uviedol, že sa daňové orgány náležite nevysporiadali

s tvrdeniami žalobcu, že nedošlo k riadnemu doručeniu rozhodnutia o určení posledného

zdaňovacieho obdobia A. S. Preto mal žalovaný posúdiť, či sú splnené podmienky pre záver,

že A. S. nebol v rozhodnej dobe platiteľom dane z pridanej hodnoty. Najvyšší súd uviedol, že

je vecou správcu dane, aby sa vecne vysporiadal s námietkou žalobcu, že sa uvedený

platiteľ v mieste doručovania zásielky zdržuje, že jeho neprítomnosť v čase opakovaných

doručovaní je len dočasná, že sa vracia do miesta doručovania tak, aby sa už

o opakovanom doručovaní zásielky už mohol dozvedieť.

Z podkladov vyplýva, že príslušný správca dane po tom, ako mu bola vec žalovaným

vrátená na ďalšie konanie, si dodatočne zadovážil podklady, na základe ktorých považoval

za nesporné, že A. S. si neplnil žiadne daňové povinnosti, čo sám nepoprel, nepredložil

žiadne dôkazy o svojom tvrdení, či vôbec bol v zahraničí, prípadne v ktorých časových

obdobiach. Preto dospel k záveru, že k nepreberaniu zásielok týmto platiteľom došlo

z dôvodov nedisciplinovanosti a nie z dôvodov jeho neprítomnosti, ako to tvrdí žalobca.

Preto považoval doručenie v zmysle § 17 ods. 3 zákona za preukázané. Správca dane tým

splnil úlohu uloženú rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 Sž-o-KS

55/2005 vysporiadať sa s námietkou žalobcu.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane, ale súčasne

konštatoval, že správca dane platiteľa A. S. nemal v období od 28. 10. do 31. 12. 1999

k dispozícii dôkazy, ktoré by osvedčovali dôvody neprítomnosti uvedeného platiteľa na

adrese trvalého bydliska pri 1. doručovaní rozhodnutia, teda o tom, že sa len dočasne

nenachádzal na tejto adrese. Vzhľadom k tomu, že zistený skutkový stav nasvedčoval, že

existovali pochybnosti o doručení v súlade so zákonom, vznikol dôvod na postup podľa § 53

zákona. Lehota 5 rokov stanovená v ods. 7 uvedeného zákonného ustanovenia však podľa

žalovaného už uplynula, rozhodnutie DÚ S. nebolo možné zrušiť a tým jeho záväznosť trvá,

preto vydaný dodatočný platobný výmer potvrdil. Ďalšie dokazovanie správcu dane

považoval za vykonané nad rámec povinností uložených rozsudkom Najvyššieho súdu SR.

Odvolací súd na základe námietok uvedených v odvolaní posúdil v rozsahu podanej

žaloby v zmysle napadnutý rozsudok krajského súdu a záver, že

námietky žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného boli neopodstatnené.“.

2. K splneniu podmienok na náhradné doručovanie a k zákonnosti doručovania

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „V tejto súvislosti

je potrebné poukázať na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý prijal

v rozhodnutí č. . Uviedol, že v prípade náhradného doručovania zásielky

určenej do vlastných rúk adresáta, je konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia

písomnosti nastanú po uplynutí stanovenej doby ex lege aj voči tomu, kto písomnosť fakticky

neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za

existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli

vyvodené odlišné právne následky než tie, ktoré by plynuli z púheho konštatovania faktu; jej

účelom je totiž posilniť právnu istotu. Aby však mohla právna fikcia svoj účel – dosiahnutie

právnej istoty – splniť, musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája, inak súd

nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať.

V zmysle uvedeného právneho záveru pre otázku nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia Daňového úradu S. zo dňa 28. 10. 1999 je potrebné posúdiť, či boli plnené

podmienky stanovené v ustanoveniach , t. j., že sa A. S.

v čase doručovania zásielky (v dňoch 3. a 4. 11. 1999) zdržiaval v mieste doručovania, či

teda v danom prípade existovala situácia, ktorá dovoľovala vyvodiť právne dôsledky

riadneho doručenia zásielky, aj keď sa tak nestalo.

Z podkladov spisu je nesporné, že zásielku obsahujúcu rozhodnutie zo dňa 28. 10.

1999 zaslal príslušný správca dane na adresu, ktorú A. S. udával ako trvalé bydlisko, že zo

žiadnych okolností nevyplýva, že by správca dane, obecný úrad alebo doručovateľ pošty pri

pravidelnom doručovaní poštových zásielok mali mať vedomosti, resp. pochybnosti o tom,

že by sa adresát nemal na uvedenej adrese zdržiavať, adresát nenahlásil zmenu ani

prechodnú neprítomnosť, ani nepoveril inú osobu na preberanie zásielok, takže objektívne

okolnosti nasvedčovali tomu, že sa tam zdržiava, a teda oprávnenosti postupu na základe

fikcie. Podstatné pre daný postup je, že nepreberanie zásielok adresátom samo osebe nie je

ešte dôkazom, že sa v čase doručenia v mieste doručenia nezdržiava, teda nebola splnená

podmienka fikcie. Ako totiž zo zadovážených podkladov a aj samotného vyjadrenia adresáta

vyplynulo, toto správanie svedčilo o nedisciplinovanosti, resp. o úmysle vyhnúť sa

konaniam.

Uvedený skutkový stav, pretože napriek tvrdeniu A. S., že počas roka 1999 často

cestoval, nepredložil o tomto svojom tvrdení žiaden dôkaz, a tak nezvrátil účinky doručenia

na základe fikcie, je tak možné posúdiť ako situáciu, ktorá dovoľuje vyvodiť právne

dôsledky riadneho doručenia zásielky, aj keď sa tak nestalo. ...

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že neboli v konaní preukázané

skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery správcu dane o doručení rozhodnutia v súlade

s na základe fikcie, preto správca dane dôvodne neuznal

odpočet DPH na základe dokladov vystavených A. S. a vyrubil žalobcovi daň.

Správnosť uvedeného záveru krajského súdu nebola spochybnená ani námietkami

žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozsudku, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1

potvrdil.“.

3. K neuneseniu dôkazného bremena správcom dane najvyšší súd uviedol, že

„správca dane v S. predložil dôkazy o tom, ako doručoval zásielku a že za doručenú ju

podľa § 17 ods. 3 považoval preto, že nemal vedomosť o tom, že by sa jej adresát nemal

zdržiavať v mieste nahláseného pobytu. Z týchto skutočností, ktoré neboli ani v následnom

procese vyvrátené, podľa odvolacieho súdu preukázal správca dane doručenie vlastnej

písomnosti v súlade so zákonom (§ 17 ods. 3) a tým uniesol dôkazné bremeno. Požiadavky

na dokazovanie, uvádzané žalobcom, vychádzali z nesprávneho právneho výkladu

ustanovení a “.

4. K posúdeniu vecnej správnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského

súdu je vo výroku vecne správny.

Podľa odvolacieho súdu krajský súd správne neuznal za dôvod zrušenia rozhodnutia

žalovaného námietku žalobcu, že žalovaný zmenil rozhodnutie správcu dane, pretože mal

zmeniť právnu situáciu v porovnaní so správcom dane, a teda konal v rozpore s ust. § 48

ods. 2

Je pravdou, že žalovaný k zisteným podkladom zaujal opačný záver ako správca

dane, ale tým, že považoval rozhodnutie Daňového úradu S. za právoplatné, vychádzal

z rovnakého právneho základu ako správca dane, t. j. zakladá pre potvrdenie platobného

výmeru. Zmena sa týkala len hodnotenia podkladov iného rozhodnutia, ktorá však nemala

vplyv ani podľa žalovaného na zmenu napadnutého výmeru.“

Ďalej v súvislosti s vecnou správnosťou uviedol, že „podľa názoru odvolacieho súdu

pokiaľ v predmetnom konaní prvostupňový orgán na základe posúdenia rozhodnutia

Daňového úradu S. neuznal žalobcovi pre odpočet DPH daňové doklady vystavené A. S.

z dôvodu, že tento prestal byť platcom DPH, rozhodol správne, v súlade s § 20 ods. 2 písm.

b) a c) a ods. 3 o dani z pridanej hodnoty.

Za správne považoval odvolací súd tiež rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil

dodatočný platobný výmer vydaný na základe neoprávneného odpočtu DPH žalobcom,

pričom bolo nepodstatné, či sa vyhodnotenie podkladov zadovážených na preverenie

uvedenej právoplatnosti žalovaným zhodovalo s názorom 1. – stupňového daňového

orgánu.

Podstatné pre posúdenie napadnutého rozhodnutia žalovaného krajským súdom

v danom konaní bolo, ako na základe tohto rozhodnutia posúdil odvolaním napadnutý

dodatočný platobný výmer.

Podľa výroku rozsudku krajský súd zamietol žalobu ako nedôvodnú, pretože

potvrdenie dodatočného platobného výmeru žalovaným považoval za správny. Toto

rozhodnutie bolo vecne správne, preto ho odvolací súd potvrdil.“.

5. Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku nevyhol ani

posúdeniu skutočnosti, že od 25. októbra 1999 do 8. novembra 1999 bola na úradnej tabuli

v obci Veľký Biel vyvesená verejná vyhláška Daňového úradu S. č.

z 18. októbra 1999, v ktorej správca dane tvrdí, že pobyt A. S. nie je známy, a k prvému

a opakovanému doručovaniu rozhodnutia Daňového úradu S. č. Ren

z 28. októbra 1999, konštatoval, že išlo o hodnotenie podkladov iného rozhodnutia, ktoré

nemalo vplyv ani podľa žalovaného na zmenu napadnutého výmeru, a že „pre posúdenie

oboch rozhodnutí v zmysle námietok žalobcu (sťažovateľa) je základom otázka doručovania

rozhodnutia v zmysle § 17 ods. 3 zákona a správnosť posúdenia splnenia podmienok

doručenia v prípade iného platiteľa, A. S.“.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočne zaoberal posúdením záverov

uvedených v rozsudku krajského súdu č. k. -52 z 10. júla 2007 o doručení

rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

č. I/226/14698-10328/2007/990565-r z 2. februára 2007, keď sa stotožnil s hodnotením

spôsobu doručenia označeného rozhodnutia, ako aj s hodnotením vecnej správnosti

a so záverom o posúdení zákonnosti označeného výmeru daňového riaditeľstva. Podľa

názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nie je ani

arbitrárne, ani svojvoľné, ale je ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu

v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd však ďalej poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie je

„výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a jeho prípadné

pochybenia v jednom štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (m. m. ,

, ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva

overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. dohovoru.

Práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, tvoria súčasť široko chápaného práva

na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade

posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd nedal odpoveď na všetky námietky

nastolené sťažovateľkou, postup najvyššieho súdu nesmeroval k odopretiu súdnej ochrany

sťažovateľky v predmetnej veci (denegatio iustitiae) a ako celok je napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné. Ústavný súd totižto nezistil existenciu takých

skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

bolo možné považovať za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože

najvyšší súd sa vyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti

totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde a ktoré sú relevantné na posúdenie

„ústavnosti“ napadnutého rozhodnutia.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2008 a namietaným porušením

(prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru, odmietol jej sťažnosť po jej

predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako

celok tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009