Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 169/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom Mgr.

V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu

podľa postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky pri vybavovaní opakovaného podnetu z 1. októbra 2008 vo veci

vedenej pod sp. zn. VII/2 Gn 26/08 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia E. o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2009 elektronickou poštou a následne v zákonnej lehote poštou doručená sťažnosť

občianskeho združenia E., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š.,

B., ktorou namieta porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri vybavovaní opakovaného

podnetu z 1. októbra 2008 vo veci vedenej pod sp. zn. VII/2 Gn 26/08, ktorý generálna

prokuratúra vybavila oznámením č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008 tak, že ho

odložila (v pôvodnom znení sťažnosti sťažovateľ v rozpore s jej obsahom označil v petite

ako akt porušujúci jeho základné právo podľa oznámenie generálnej

prokuratúry č. k. VII/2 Gn 26/08-16 z 12. septembra 2008, podaním zo 4. februára 2009

označeným ako „Odstránenie chyby v písaní“ však sťažovateľ túto zjavnú chybu úpravou

petitu odstránil, pozn.).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 23. decembra 2007 podal na Úrade boja proti

korupcii (ďalej aj „polícia“) trestné oznámenie pre trestný čin poškodzovania finančných

záujmov Európskych spoločenstiev podľa , ktorého

sa mal dopustiť dekan Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského pri

implementácii projektu Human Resources Akadémia financovaného z prostriedkov

Európskej únie. Vyšetrovateľ polície uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-4/BPK-B-2008 Sr.

z 13. februára 2008 trestné oznámenie odmietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyšetrovateľa polície o odmietnutí trestného

oznámenia sťažnosť 25. februára 2008. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len

„špeciálna prokuratúra“) uznesením č. k. VII/2 Gn 26/08-8 sťažnosť zamietol. Podnetom

z 15. apríla 2008 sťažovateľ požiadal o preskúmanie uznesenia špeciálnej prokuratúry.

Špeciálna prokuratúra prípisom č. k. VII/2 Gn 26/08-16 z 12. septembra 2008 oznámila

sťažovateľovi, že jeho podnet ako nedôvodný odkladá. Opakovaným podnetom z 1. októbra

2008 sťažovateľ požiadal generálnu prokuratúru o preskúmanie zákonnosti vybavenia

podnetu. Generálna prokuratúra oznámením č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008

oznámila sťažovateľovi, že jeho opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá, pričom

v označenom prípise uviedla, že rozhodnutia vyšetrovateľa polície o odmietnutí veci

a špeciálnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti, ako aj upovedomenie o spôsobe vybavenia

podnetu špeciálnou prokuratúrou sú vecne správne, dostatočne odôvodnené a v súlade so

zákonom. Podľa generálnej prokuratúry «... V danom prípade sa jedná výlučne o obchodný

záväzkový vzťah založený Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku.

Na okraj k spôsobu vybavenia podnetu špeciálnym prokurátorom poznamenávam, že

špeciálny prokurátor postupoval v súlade s ustanovením § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre,

ktorý ukladá prokurátorovi povinnosť upovedomiť podávateľa podnetu o spôsobe jeho

vybavenia. Pod „upovedomením“ pritom treba rozumieť stručnú informáciu o výsledku

zistení dôvodnosti podaného podnetu a nemožno ho stotožňovať s „odôvodnením“, ktoré je

obsahovou náležitosťou rozhodnutí a právnych prostriedkov výkonu dozoru prokurátora.».

Sťažovateľ sa domnieva, že „Následné podnety sťažovateľa podané podľa zákona

č. nielenže neviedli k náprave, ale založili aj ďalšie porušenie jeho práv.

Nakoľko podrobne a zodpovedne sa GP SR zaoberala podnetmi sťažovateľa tento nemôže

vedieť, obsah oznámení o vybavení jeho podnetov však vzbudzuje dojem, ako by sa GP SR

podnetmi nezaoberala vôbec. Tak oznámenie zo dňa 12. 09. 2008, ako aj oznámenie zo dňa

21. 11. 2008 obsahujú iba stručnú konštatáciu o zákonnosti postupu a rozhodnutí

vyšetrovateľa a prokurátora ÚŠP, bez toho, akýmkoľvek spôsobom reagovali na námietky

a argumenty sťažovateľa.

GP SR teda pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľa postupovala úplne

povrchne. Svoje závery iba autoritatívne skonštatovala bez toho aby ich vysvetlila

a reagovala na námietky sťažovateľa. GP SR tak namiesto odstránenia nedostatkov

v činnosti vyšetrovateľa a prokurátora ÚŠP a vydania pokynu na vykonanie riadneho

a zákonného vyšetrovania, tieto nedostatky naopak podporila. Odmietnutie trestného

oznámenia pritom bolo predčasné a došlo k nemu bez akéhokoľvek objasnenia veci

a zadováženia dôkazov, ktoré je samozrejme možné až po začatí trestného stíhania vo veci.

Sťažovateľ síce nemá právo, aby bolo jeho trestné oznámenie, sťažnosť a podnety

podľa úspešné, má však právo, aby sa nimi príslušné orgány

zodpovedne zaoberali a v súlade so zákonom ich vybavili, pričom na relevantné námietky

musia adekvátne reagovať a svoje závery a dôvody odmietnutia podaní sťažovateľa

dostatočne vysvetliť. GP SR však takto nepostupovala, čím porušila právo sťažovateľa na

inú právnu ochranu, garantované SR.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal nález, ktorým vysloví

porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa

postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu

z 1. októbra 2008 sp. zn. VII/2 Gn 26/08, zruší oznámenie generálnej prokuratúry

č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008, vráti jej vec na ďalšie konanie a súčasne jej

uloží povinnosť opätovne vybaviť jeho opakovaný podnet. Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu

bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli v súvislosti

s jeho právnym zastupovaním.

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vyjadrenie

k sťažnosti, ako aj predloženie dotknutej spisovej dokumentácie.

Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 13. marca 2009 po

podrobnom popise postupu orgánov prokuratúry v predmetnej veci a s poukazom na

dôvody, pre ktoré opakovaný podnet sťažovateľa z 1. októbra 2008 oznámením

č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008 odložil, vyslovil názor, že sťažnosť

sťažovateľa je neopodstatnená, pričom okrem iného poukázal aj na to, že «... pod

„upovedomením“ treba rozumieť stručnú informáciu o výsledku zistení dôvodnosti

podaného podnetu a nemožno ho stotožňovať s „odôvodnením“, ktoré je obsahovou

náležitosťou rozhodnutí a právnych prostriedkov výkonu dozoru prokurátora».

Generálny prokurátor zároveň vo svojom vyjadrení uviedol, že „v prakticky rovnakej

veci (pre trestné činy nezakladujúce pôsobnosť Špeciálneho súdu) na základe trestného

oznámenia občianskeho združenia E. v súčasnej dobe koná Okresná prokuratúra

Bratislava III pod sp. zn. . Pretože rozhodnutie o odmietnutí veci vybavovanej

Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn.

VII/2 Gn 26/08 netvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 9 odsek 1

písmeno e) , ak v tomto konaní budú zistené nové skutočnosti

odôvodňujúce zmenu pôvodného rozhodnutia, vo veci bude opätovne konané v súlade

s (t. č. však na taký postup nie sú dôvody).

Aj s poukazom na uvedené vzhľadom na subsidiaritu právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplývajúcu z článku 127 odsek 1

neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd vyjadroval k vecnej správnosti uznesenia polície

o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa.“. Kópiu uznesenia Okresnej prokuratúry

Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. z 12. februára 2009

generálny prokurátor pripojil k svojmu vyjadreniu.

K vyjadreniu generálneho prokurátora sťažovateľ zaujal stanovisko v podaní zo

7. apríla 2009, v ktorom okrem iného uviedol, že «GP SR vo svojom stanovisku prezentuje

ústavne nesúladný výklad pojmu „upovedomenie“, ktoré chápe ako „stručnú informáciu

o výsledku zistení o dôvodnosti podaného podnetu.“ Čl. 152 ods. 4 SR však ukladá

štátnym orgánom postupovať pri výklade zákonov ústavne súladným spôsobom. V danom

prípade je potrebné zohľadniť ...».

Sťažovateľ ďalej vo svojom podaní argumentuje tiež tým, že «GP SR si pritom

odporuje, keď tvrdí, že sa plne stotožňuje s odmietnutím trestného oznámenia a zároveň

uvádza, že „v prakticky rovnakej veci... v súčasnej dobe koná Okresná prokuratúra

Bratislava III“. Pokiaľ by išlo o tú istú vec a súčasne by bol správny záver vyšetrovateľa, že

nebola naplnená skutková podstata trestného činu, tak Okresná prokuratúra Bratislava III

koná protiprávne, ba až zneužíva svoju právomoc, keď stíha konanie, ktoré nie je trestným

činom. Naopak pokiaľ GP SR má vedomosť o postupe Okresnej prokuratúry Bratislava III

a v podmienkach monokratickej prokuratúry voči nej nezakročí, zrejmé je stíhanie vedené

dôvodne a teda vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii postupoval nezákonne. Rovnako je

rozporné tvrdenie GP SR, keď alibisticky poukazuje na možnosť zistenia nových

skutočností, súčasne však trvá na závere, že odmietnutie veci bolo dôvodné, pričom

vyšetrovateľ už v tomto štádiu trestného konania skutkový stav zistil dostatočne. Zdrojom

nespokojnosti sťažovateľa pritom bola aj tá skutočnosť, že vyšetrovateľ ani len nezačal

trestné stíhanie, čím si sám obmedzil možnosť „zistiť nové skutočnosti“ a tak vec riadne

preveriť a vyšetriť. Štádium trestného konania pred začatím trestného stíhania pritom

poskytuje iba minimálne možnosti na riadne preverenie veci a má slúžiť iba na predbežné

posúdenie oznámenia.

Ohľadom trestnej veci, v ktorej koná Okresná prokuratúra Bratislava III, uvádzam,

že predmetom konania je tiež nakladanie s prostriedkami poskytnutými na základe tej istej

zmluvy, avšak už len s ohľadom na odlišnosti skutkových podstát podľa ust. a ust.

je zrejmé, že ide o odlišné skutky.

Aj keby však išlo o skutky totožné, nič to nemôže zmeniť na skutočnosti, že práva

sťažovateľa na inú právnu ochranu boli postupom a rozhodnutím vyšetrovateľa a GP SR

porušené nebola mu poskytnutá žiadna satisfakcia.».

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že jeho právomoc

rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza pred uplatnenie právomoci ústavného

súdu (podobne , , , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba chápať tak, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ).

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné zdôrazniť,

že vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho

koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na

ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených

v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. ,

, , ).

Ústavný súd vychádzal z uvedených právnych názorov aj pri predbežnom

prerokovávaní sťažnosti sťažovateľa. Za podstatný pre svoje závery pri predbežnom

preskúmaní sťažnosti ústavný súd považoval predovšetkým obsah uznesenia okresnej

prokuratúry sp. zn. z 12. februára 2009, ktoré mu predložil generálny

prokurátor. Z označeného uznesenia vyplýva, že okresná prokuratúra zrušila uznesenie

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, Úradu justičnej

a kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Bratislava III“) sp. zn.

ORP-992/OEK-B3-2008 z 10. decembra 2008, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie

sťažovateľa týkajúce sa podozrenia zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu

podľa , ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ tým, že ako

zástupca Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave

uzatvoril s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky zmluvu o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku vo výške 4 697 560 Sk na implementáciu projektu Human Resources

Akadémia, avšak daný projekt nerealizoval a finančný príspevok použil na úhradu za

neexistujúce plnenia na projekte. Okresná prokuratúra týmto uznesením prikázala

vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva Bratislava III vo veci znovu konať a rozhodnúť

a uložila mu doplniť trestné oznámenie najmä vyžiadaním listinných podkladov na

objasnenie skutočností uvedených v trestnom oznámení. Ďalej okresná prokuratúra v tomto

uznesení uviedla, že „V tejto súvislosti bude nevyhnutné zabezpečiť do vyšetrovacieho spisu

predmetnú zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a ďalšie listinné dôkazy

z ktorých by bol zrejmý spôsob a účel použitia finančných prostriedkov v rámci realizácie

uvedeného projektu v rozhodujúcom období. V závislosti od takto vykonaného dokazovania

bude možné rozhodnúť podľa , alebo ustáliť právnu kvalifikáciu

skutku a rozhodnúť podľa .“.

Ústavný súd považoval za podstatné tiež to, že sťažovateľ podal v predmetnej veci

dve trestné oznámenia. Prvé trestné oznámenie z 23. decembra 2007 bolo adresované Úradu

boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava a týkalo sa podozrenia zo

spáchania trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev

podľa . Druhé trestné oznámenie z 29. septembra

2008 bolo adresované Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava III a týkalo sa

podozrenia zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu podľa § 225 Trestného

zákona.

Uvedené trestné oznámenia sťažovateľa sú obsahovo podobné a týkajú sa konania

dekana Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského pri implementácii

projektu Human Resources Akadémia financovaného z prostriedkov Európskej únie [text

ich bodov 1 až 3, v ktorom sa poukazuje na zmluvy uzavreté v súvislosti s implementáciou

označeného projektu (zmluva o nájme priestorov, zmluva o nájme prístrojového vybavenia

a zmluva o poskytovaní služieb expertov) je identický, pričom trestné oznámenie

z 23. decembra 2007 obsahuje aj bod 4 týkajúci sa zmluvy o koordinácii projektu

uzatvorenej s občianskym združením S.].

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že orgány činné v trestnom konaní,

konkrétne vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Bratislava III (konanie vedené pod sp. zn.

ORP-992/OEK-B3-2008) a okresná prokuratúra (konanie vedené pod sp. zn. ),

konajúce vo veci trestného oznámenia sťažovateľa, sú orgánmi s plnou jurisdikciou,

v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností

daného prípadu, vrátane rozhodnutia o tom, či vo veci bude, alebo nebude začaté trestné

stíhanie, resp. vznesené obvinenie konkrétnej osobe.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd napriek odloženiu opakovaného podnetu

sťažovateľa oznámením generálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra

2008 nepovažuje vec sťažovateľa za skončenú, keďže v skutkovo totožnej veci naďalej

koná vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Bratislava III a okresná prokuratúra. Vzhľadom na

princíp subsidiarity preto ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach prípadu nie je v jeho

právomoci meritórne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju

konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej

osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na

súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa

(napr. , , ). Sťažovateľ nemá zaručené

základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie voči

označenej osobe a následne bola voči nej podaná obžaloba, pričom toto právo nemožno

odvodiť ani z niektorého zo základných práv a slobôd. Preto postupom generálnej

prokuratúry (ani jej podriadených orgánov) v zásade nemôže dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa tým, že v trestnom

konaní nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe a trestné stíhanie bolo zastavené.

Sťažovateľovi zo základného práva na inú právnu ochranu podľa

vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom zaoberali

(), pričom v okolnostiach veci sťažovateľa možno vysloviť záver, že

generálna prokuratúra sa ústavne akceptovateľným spôsobom jeho vecou zaoberala.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009