Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 140/09
PDF · 177.41 KB
No categories available
III. ÚS 140/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na rešpektovanie
súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 103/2008 z 31. októbra
2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2009 doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj práva
na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Co 103/2008 z 31. októbra 2008.
Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že 26. júla 2006 podal Okresnému
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, v ktorom žiadal, aby mu Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako odporca zaplatila 50 000 Sk. Konanie
sa viedlo pod sp. zn. 20 C 119/06. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 20 C 119/2006
zo 17. januára 2008 návrh sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 17. júna 2008 odvolanie, o ktorom
krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Co 103/2008 z 31. októbra 2008 tak, že potvrdil
rozsudok okresného súdu a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva presvedčenie sťažovateľa o tom, že krajský
súd „napriek tomu, že sťažovateľ na to v odvolaní výslovne upozornil, nenapravil
pochybenie I. stupňového súdu, ktorý bez ohľadu na znenie žaloby žalobcu, dôkazy v konaní
vykonané pri právnom a skutkovom posúdení veci skonštatoval, že použitie spornej
konštatácie v texte odôvodnenia posudzovaného rozsudku krajského súdu nemá za následok,
že rozhodnutie krajského súdu je nezákonné“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „svojim rozhodnutím odoprel sťažovateľovi
právo na ochranu pred zásahom do ľudskej dôstojnosti“, pričom tento postup považuje
za bagatelizujúci a teleologický, ktorým sa súd „chcel dopracovať k záveru, že nedošlo
k zásahu do ľudskej dôstojnosti sťažovateľa“.
Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základné právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a právo
na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto
žiadal zrušiť rozhodnutie krajského súdu a vec opätovne prerokovať.
Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady
trov konania.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„Právo sťažovateľa
- na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do jeho súkromného života podľa článku 19 ods. 1 a článku 19 ods. 2 Ústavy SR,
- na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa článku 46
ods. 3 Ústavy SR,
- na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru bolo
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 103/2008 zo dňa 31.10. 2008, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4 Co 103/2008 zo dňa 31.10. 2008 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 3 400 Eur / 102 428,40 Skk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva
na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co 103/2008 z 31. októbra 2008.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 8 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv
hmotného charakteru, v danom prípade základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti
podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie súkromného života
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08,
I. ÚS 197/08). Inými slovami, ústavný súd stabilne vo svojich rozhodnutiach zastáva názor,
že všeobecný súd nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru). Sťažovateľ porušenie tohto základného práva (týchto práv)
v petite sťažnosti nenamietal a rovnako sa o ňom nezmienil ani v odôvodnení sťažnosti.
Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať výkon právomoci krajského súdu
a jeho konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti
posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Navyše vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už vyslovil, že porušenie ním
priznaných práv nemôže nastať samotným rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento
orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 13/01).
Ďalším dôvodom, pre ktorý je potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, je fakt, že v danom prípade neexistuje ani relevantná súvislosť medzi
obsahom napadnutého rozsudku a označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta. Krajský súd ako súd odvolací týmto rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 20 C 119/2006 zo 17. januára 2008, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Obidva konajúce súdy okrem
iného posudzovali aj otázku, či nenáležite použitá veta o „množstve (sťažovateľových)
súdnych konaní“ v predchádzajúcom uznesení krajského súdu sp. zn. 3 C 312/2004
z 21. decembra 2004 bola spôsobilá zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti sťažovateľa a či teda
išlo o nesprávny úradný postup v zmysle § 3 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Skutočnosť, že
túto otázku konajúce súdy posúdili inak, ako to požadoval sťažovateľ, logicky ani len
nesignalizuje možnosť, aby tým zároveň zasiahli do označených práv sťažovateľa.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je
daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy
(napr. III. ÚS 32/03).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza,
že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je s účinnosťou
od 1. júla 2004 podľa zákona č. 514/2003 Z. z. daná právomoc všeobecným súdom. Takýto
prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009