Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 196/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť E. J., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd postupom Krajského súdu v Trnave pri vybavovaní jej podania označeného

ako „odvolanie“ proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. z 9. marca

2006, ako aj namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v postupom Krajského

súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2008

doručená sťažnosť E. J., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) pri vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ proti rozsudku

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. marca 2006,

ako aj namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou z 20. novembra 2003 podanou

okresnému súdu sa sťažovateľka proti žalovanému domáhala náhrady škody „za bolesť a

sťaženie spoločenského uplatnenia“ v sume 3 180 000 Sk. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 9. marca 2006 zaviazal žalovaného, aby sťažovateľke uhradil škodu

v sume 107 400 Sk. Následne sťažovateľka podala proti výroku rozsudku okresného súdu,

ktorým bolo rozhodnuté o náhrade škody, odvolanie s tým, že trvá na ňou pôvodne

uplatnenej sume. Krajský súd vrátil predmetné podanie sťažovateľky označené ako

odvolanie okresnému súdu bez jeho vybavenia, pričom v sprievodnom liste uviedol, že

v danom prípade nejde o odvolanie, ale o „návrh na doplňujúci rozsudok“, pričom

o uvedenej skutočnosti sa sťažovateľka dozvedela zo sprievodného listu krajského súdu

adresovaného okresnému súdu, ktorý jej následne okresný súd zaslal.

V súvislosti s uvedeným postupom krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Dávame do pozornosti, že táto korešpondencia bola Sťažovateľovi doručená

Okresným súdom v Trnave a pôvodne nebola určená Sťažovateľovi. Krajský súd totiž

nepovažoval za nutné, aby Sťažovateľa oboznámil so stavom predmetnej veci a teda od

podania Odvolania až do dnešného dňa sme od Odvolacieho súdu neobdržali žiadne

oficiálne, relevantné vyjadrenie k predmetnej veci. (...)

Príčiny, ktoré viedli Odvolací súd k prekvalifikovaniu Odvolania na návrh na

vydanie doplňujúceho rozsudku nám doteraz nie sú známe, nakoľko nám do dnešného dňa

nebolo adresované z Odvolacieho, ani prvostupňového súdu žiadne oficiálne vyjadrenie

k Odvolaniu. Doručená nám bola len bližšie neidentifikovaná korešpondencia medzi

Odvolacím a prvostupňovým súdom, ktorú rozhodne nemožno považovať za oficiálne

stanovisko adresované v predmetnej veci Sťažovateľovi.“

Potom, ako okresný súd v zmysle inštrukcie krajského súdu vydal k rozsudku sp. zn.

z 9. marca 2006 doplňujúci rozsudok o čiastočnom zamietnutí žalobného

návrhu sťažovateľky v rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú náhradu škody, sťažovateľka

už odvolanie nepodala, pretože podľa jej názoru odvolanie podala už skorším jej podaním,

ktoré krajský súd podľa nej nesprávne vyhodnotil ako návrh na vydanie doplňujúceho

rozsudku.

V tejto súvislosti sťažovateľka okrem iného uviedla:

„Sťažovateľ si uplatnil svoj odvolací nárok v zákonom stanovenej lehote už

okamihom podania Odvolania, nemusel sa opäť odvolávať voči Doplňujúcemu rozsudku k

tomuto Rozsudku, pretože z Odvolania a Vyjadrenia explicitne vyplýva, že Sťažovateľ sa

odvolal práve voči čiastke priznanej súdom ako celku, nielen voči časti nepriznanej

prvostupňovým súdom, ktorú prvostupňový súd doplňujúcim rozsudkom zamietol.

Zároveň by sme radi poukázali na skutočnosť, že Doplňujúci rozsudok nenahradil

v žiadnom prípade Rozsudok. Keďže sa Sťažovateľ včas odvolal (v celom rozsahu) voči

Rozsudku, odvolanie voči Doplňujúcemu rozsudku považujeme z uvedeného dôvodu za

duplicitné a zbytočné.“

V dôsledku uvedeného postupu krajského súdu, ktorý vo veci „odvolania“

sťažovateľky nekonal, bolo sťažovateľke podľa jej tvrdení zabránené domáhať sa ochrany

jej práv na súde (prístup k súdu), pretože v dôsledku tohto postupu zmeškala lehotu na

podanie odvolania, pričom sa súčasne argumentačne odvolala na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorý apeloval na súdy, aby sa pri posudzovaní náležitostí podaní

účastníkov vyvarovali prílišného formalizmu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave porušil v Konaní článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ,

Ústavného , ,

v znení neskorších predpisov a

spôsobil tak prieťahy v predmetnom súdnom konaní.

Krajský súd v Trnave je povinný vydať urýchlene a bez zbytočného odkladu

rozhodnutie v konaní č. .“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namietala, že postupom krajského súdu v konaní o vybavovaní jej

podania označeného ako „odvolanie“ proti rozsudku okresného súdu jej bol znemožnený

prístup k odvolaciemu súdu (krajskému súdu), čím bolo porušené jej základné právo a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené v ústave, dohovore a listine, a súčasne namietala, že

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené aj jej

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

1. K namietanému základnému právu na súdnu ochranu zaručenému v čl. 46 ods. 1

a právu na spravodlivé súdne konanie zaručenému v dohovoru a

ods. 1 listiny

Sťažovateľka podanou sťažnosťou v prvom rade namietala, že už opísaným

postupom krajského súdu, ktorý jej podanie označené ako „odvolanie“ nevyhodnotil ako

odvolanie, ale ako návrh na vydanie doplňujúceho rozsudku, v dôsledku čoho sťažovateľka

zmeškala lehotu na podanie odvolania, jej bolo znemožnené účinne sa domáhať ochrany jej

práva na odvolacom súde, t. j. bolo jej znemožnené konať pred odvolacím súdom (krajským

súdom), čím bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené v ústave, dohovore a listine.

Z vyžiadaného súdneho spisu na posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 9. marca 2006 podala sťažovateľka 13. apríla 2006 v zastúpení jej právnym zástupcom

odvolanie, ktoré okresný súd postúpil krajskému súdu na vybavenie 12. mája 2006. Krajský

súd v danej veci konal pod sp. zn. , pričom listom z 12. apríla 2007 vrátil vec

bez vydania rozhodnutia späť okresnému súdu s tým, že podanie sťažovateľky z 13. apríla

2006 nie je podľa jeho obsahu odvolaním, ale „návrhom na vydanie dopĺňacieho

rozsudku“, pretože sťažovateľka sa ním domáha priznania nároku na náhradu škody až v

sume 3 180 000 Sk, avšak okresný súd jej priznal iba 107 400 Sk, pričom o zvyšku jej

nároku nerozhodol. Krajský súd v závere listu uviedol: „Vytknuté opomenutia a nedostatky

je preto potrebné podľa možnosti čo najskôr(...) napraviť, vyčkať na uplynutie príslušných

lehôt a na ďalšie aktivity účastníkov a podľa výsledku spis opätovne predložiť krajskému

súdu i s novou predkladacou správou.“

Okresný súd po vrátení spisu vydal 27. apríla 2007 k rozsudku z 9. marca 2006

doplňujúci rozsudok, ktorým napravil nedostatok rozsudku aj v tom, že doplnil jeho

výrokovú časť o výrok o zamietnutí žalobného návrhu sťažovateľky v časti prevyšujúcej

rozsudkom priznanú sumu. V zmysle poučenia v doplňujúcom rozsudku sa proti nemu bolo

možné odvolať do 15 dní od jeho doručenia. Doplňujúci rozsudok bol právnemu zástupcovi

sťažovateľky doručený 25. júna 2007, sťažovateľka sa proti nemu neodvolala, avšak

okresný súd aj napriek tomu 17. júla 2007 opätovne predložil spis krajskému súdu, ktorý vo

veci konal pod sp. zn. . Krajský súd listom sp. zn.

z 28. septembra 2007 opätovne vrátil spis bez vybavenia späť okresnému súdu s tým, že

krajský súd „nemal o čom rozhodovať“, keďže žiaden z účastníkov nepodal odvolanie tak

proti pôvodnému, ako ani proti doplňujúcemu rozsudku. Predmetný list krajského súdu

postúpil okresný súd aj právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorému bol doručený

3. decembra 2007, na ktorý právny zástupca sťažovateľky reagoval zaslaním jeho

vyjadrenia, ktoré bolo doručené okresnému súdu 15. januára 2008. Predmetné vyjadrenie

právneho zástupcu sťažovateľky okresný súd s predkladacou správou opätovne predložil

24. januára 2008 krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. z 30. apríla 2008

podanie sťažovateľky vyhodnotil ako oneskorene podané odvolanie, a z toho dôvodu ho

odmietol. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené

11. júna 2008, pričom sťažovateľka podala proti nemu 8. júla 2008 dovolanie, ktoré bolo

okresným súdom 22. septembra 2008 postúpené na vybavenie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v danej veci v súčasnosti koná pod

sp. zn. .

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného

súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom

je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie

ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva a práva na spravodlivý

proces v dôsledku tohto, že jej bolo znemožnené konať pred krajským (odvolacím) súdom,

neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom, že jej bola odňatá

možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto súdu, ktorý

neuznal jej podanie doručené okresnému súdu 13. apríla 2006 ako odvolanie proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2006, ale iba ako návrh na vydanie

doplňujúceho rozsudku, v dôsledku čoho sťažovateľka zmeškala lehotu na opätovné

podanie odvolania proti predmetnému rozsudku okresného súdu, podľa názoru ústavného

súdu mala sťažovateľka z týchto dôvodov možnosť domáhať sa preskúmania postupu

krajského súdu pri vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ využitím

mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f)

[(ďalej len „OSP“) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom].

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.

, , ).

Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že po podaní sťažnosti ústavnému

súdu sťažovateľka 8. júla 2008 využila aj tento mimoriadny opravný prostriedok proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2008, ktorým bolo jej opätovné

odvolanie proti už označenému rozsudku okresného súdu odmietnuté ako oneskorene

podané, pričom dovolanie sťažovateľka argumentačne zdôvodnila tými istými dôvodmi ako

sťažnosť podanú ústavnému súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že o dovolaní sťažovateľky

najvyšší súd v súčasnosti ešte nerozhodol, nie je v tomto štádiu konania v právomoci

ústavného súdu posudzovať, resp. vyjadrovať sa k sťažovateľkou namietanému postupu

krajského súdu pri vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ doručeného

okresnému súdu 13. apríla 2006, pretože ústavný súd by týmto prejudikoval právny názor

najvyššieho (dovolacieho) súdu.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy

práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným

opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie, ktoré napokon aj využila,

avšak najvyšší súd v čase konania pred ústavným súdom ešte vo veci nerozhodol a z toho

hľadiska bola jej sťažnosť podaná predčasne, pretože o ochrane jej práv rozhoduje iný súd,

takže nie je daná právomoc ústavného súdu.

Keďže rozhodnutie o dovolaní podľa (odňatie možnosti konať

pred súdom účastníkovi konania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy

porušenia základného práva na spravodlivý proces, nemožno ho nahradiť rozhodnutím

o sťažnosti podľa .

Na základe podaného dovolania môže (ale tiež nemusí) dôjsť k naplneniu účelu

sledovaného sťažovateľkou v konaní o sťažnosti, v inom súčasne prebiehajúcom konaní

pred najvyšším súdom, a to predovšetkým k zrušeniu uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2008. Tento záver potvrdzuje aj , ktorý umožňuje

dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa dovolací súd v podstate musí vyrovnať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza v konaní pred

ústavným súdom.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práva

na spravodlivé súdne konanie odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok

svojej právomoci podľa .

2. K namietanému základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručenému v

Sťažovateľka tiež namietala, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručené v .

Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že konanie krajského súdu vedené pod sp. zn.

trvalo od 24. januára 2008, keď bolo odvolanie sťažovateľky predložené

krajskému súdu, do 30. mája 2008, keď bol spis po vybavení odvolania sťažovateľky

vrátený späť okresnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že označené konanie krajského súdu

trvalo celkovo viac ako tri mesiace, pričom v súlade s judikatúrou ústavného súdu nemožno

kvalifikovať nečinnosť súdu nepresahujúcu obdobie 12 mesiacov ako takú nečinnosť, ktorá

by svojou intenzitou bola spôsobilá vyvolať porušenie základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 .

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009