Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 196/09
PDF · 168.83 KB
No categories available
II. ÚS 196/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť E. J., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd postupom Krajského súdu v Trnave pri vybavovaní jej podania označeného
ako „odvolanie“ proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 17 C 142/2003 z 9. marca
2006, ako aj namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského
súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 29/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2008
doručená sťažnosť E. J., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) pri vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ proti rozsudku
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 142/2003 z 9. marca 2006,
ako aj namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Co 29/2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou z 20. novembra 2003 podanou
okresnému súdu sa sťažovateľka proti žalovanému domáhala náhrady škody „za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia“ v sume 3 180 000 Sk. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
17 C 142/2003 z 9. marca 2006 zaviazal žalovaného, aby sťažovateľke uhradil škodu
v sume 107 400 Sk. Následne sťažovateľka podala proti výroku rozsudku okresného súdu,
ktorým bolo rozhodnuté o náhrade škody, odvolanie s tým, že trvá na ňou pôvodne
uplatnenej sume. Krajský súd vrátil predmetné podanie sťažovateľky označené ako
odvolanie okresnému súdu bez jeho vybavenia, pričom v sprievodnom liste uviedol, že
v danom prípade nejde o odvolanie, ale o „návrh na doplňujúci rozsudok“, pričom
o uvedenej skutočnosti sa sťažovateľka dozvedela zo sprievodného listu krajského súdu
adresovaného okresnému súdu, ktorý jej následne okresný súd zaslal.
V súvislosti s uvedeným postupom krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Dávame do pozornosti, že táto korešpondencia bola Sťažovateľovi doručená
Okresným súdom v Trnave a pôvodne nebola určená Sťažovateľovi. Krajský súd totiž
nepovažoval za nutné, aby Sťažovateľa oboznámil so stavom predmetnej veci a teda od
podania Odvolania až do dnešného dňa sme od Odvolacieho súdu neobdržali žiadne
oficiálne, relevantné vyjadrenie k predmetnej veci. (...)
Príčiny, ktoré viedli Odvolací súd k prekvalifikovaniu Odvolania na návrh na
vydanie doplňujúceho rozsudku nám doteraz nie sú známe, nakoľko nám do dnešného dňa
nebolo adresované z Odvolacieho, ani prvostupňového súdu žiadne oficiálne vyjadrenie
k Odvolaniu. Doručená nám bola len bližšie neidentifikovaná korešpondencia medzi
Odvolacím a prvostupňovým súdom, ktorú rozhodne nemožno považovať za oficiálne
stanovisko adresované v predmetnej veci Sťažovateľovi.“
Potom, ako okresný súd v zmysle inštrukcie krajského súdu vydal k rozsudku sp. zn.
17 C 142/2003 z 9. marca 2006 doplňujúci rozsudok o čiastočnom zamietnutí žalobného
návrhu sťažovateľky v rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú náhradu škody, sťažovateľka
už odvolanie nepodala, pretože podľa jej názoru odvolanie podala už skorším jej podaním,
ktoré krajský súd podľa nej nesprávne vyhodnotil ako návrh na vydanie doplňujúceho
rozsudku.
V tejto súvislosti sťažovateľka okrem iného uviedla:
„Sťažovateľ si uplatnil svoj odvolací nárok v zákonom stanovenej lehote už
okamihom podania Odvolania, nemusel sa opäť odvolávať voči Doplňujúcemu rozsudku k
tomuto Rozsudku, pretože z Odvolania a Vyjadrenia explicitne vyplýva, že Sťažovateľ sa
odvolal práve voči čiastke priznanej súdom ako celku, nielen voči časti nepriznanej
prvostupňovým súdom, ktorú prvostupňový súd doplňujúcim rozsudkom zamietol.
Zároveň by sme radi poukázali na skutočnosť, že Doplňujúci rozsudok nenahradil
v žiadnom prípade Rozsudok. Keďže sa Sťažovateľ včas odvolal (v celom rozsahu) voči
Rozsudku, odvolanie voči Doplňujúcemu rozsudku považujeme z uvedeného dôvodu za
duplicitné a zbytočné.“
V dôsledku uvedeného postupu krajského súdu, ktorý vo veci „odvolania“
sťažovateľky nekonal, bolo sťažovateľke podľa jej tvrdení zabránené domáhať sa ochrany
jej práv na súde (prístup k súdu), pretože v dôsledku tohto postupu zmeškala lehotu na
podanie odvolania, pričom sa súčasne argumentačne odvolala na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorý apeloval na súdy, aby sa pri posudzovaní náležitostí podaní
účastníkov vyvarovali prílišného formalizmu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Trnave porušil v Konaní článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, článok 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky,
článok 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., článok 46 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 201 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a
spôsobil tak prieťahy v predmetnom súdnom konaní.
Krajský súd v Trnave je povinný vydať urýchlene a bez zbytočného odkladu
rozhodnutie v konaní č. 10 Co/29/2008.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené
alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka namietala, že postupom krajského súdu v konaní o vybavovaní jej
podania označeného ako „odvolanie“ proti rozsudku okresného súdu jej bol znemožnený
prístup k odvolaciemu súdu (krajskému súdu), čím bolo porušené jej základné právo a právo
na spravodlivý súdny proces zaručené v ústave, dohovore a listine, a súčasne namietala, že
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 29/2008 bolo porušené aj jej
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
1. K namietanému základnému právu na súdnu ochranu zaručenému v čl. 46 ods. 1
ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36
ods. 1 listiny
Sťažovateľka podanou sťažnosťou v prvom rade namietala, že už opísaným
postupom krajského súdu, ktorý jej podanie označené ako „odvolanie“ nevyhodnotil ako
odvolanie, ale ako návrh na vydanie doplňujúceho rozsudku, v dôsledku čoho sťažovateľka
zmeškala lehotu na podanie odvolania, jej bolo znemožnené účinne sa domáhať ochrany jej
práva na odvolacom súde, t. j. bolo jej znemožnené konať pred odvolacím súdom (krajským
súdom), čím bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené v ústave, dohovore a listine.
Z vyžiadaného súdneho spisu na posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 142/2003
z 9. marca 2006 podala sťažovateľka 13. apríla 2006 v zastúpení jej právnym zástupcom
odvolanie, ktoré okresný súd postúpil krajskému súdu na vybavenie 12. mája 2006. Krajský
súd v danej veci konal pod sp. zn. 11 Co 136/06, pričom listom z 12. apríla 2007 vrátil vec
bez vydania rozhodnutia späť okresnému súdu s tým, že podanie sťažovateľky z 13. apríla
2006 nie je podľa jeho obsahu odvolaním, ale „návrhom na vydanie dopĺňacieho
rozsudku“, pretože sťažovateľka sa ním domáha priznania nároku na náhradu škody až v
sume 3 180 000 Sk, avšak okresný súd jej priznal iba 107 400 Sk, pričom o zvyšku jej
nároku nerozhodol. Krajský súd v závere listu uviedol: „Vytknuté opomenutia a nedostatky
je preto potrebné podľa možnosti čo najskôr(...) napraviť, vyčkať na uplynutie príslušných
lehôt a na ďalšie aktivity účastníkov a podľa výsledku spis opätovne predložiť krajskému
súdu i s novou predkladacou správou.“
Okresný súd po vrátení spisu vydal 27. apríla 2007 k rozsudku z 9. marca 2006
doplňujúci rozsudok, ktorým napravil nedostatok rozsudku aj v tom, že doplnil jeho
výrokovú časť o výrok o zamietnutí žalobného návrhu sťažovateľky v časti prevyšujúcej
rozsudkom priznanú sumu. V zmysle poučenia v doplňujúcom rozsudku sa proti nemu bolo
možné odvolať do 15 dní od jeho doručenia. Doplňujúci rozsudok bol právnemu zástupcovi
sťažovateľky doručený 25. júna 2007, sťažovateľka sa proti nemu neodvolala, avšak
okresný súd aj napriek tomu 17. júla 2007 opätovne predložil spis krajskému súdu, ktorý vo
veci konal pod sp. zn. 11 Co 182/07. Krajský súd listom sp. zn. 11 Co 182/2007
z 28. septembra 2007 opätovne vrátil spis bez vybavenia späť okresnému súdu s tým, že
krajský súd „nemal o čom rozhodovať“, keďže žiaden z účastníkov nepodal odvolanie tak
proti pôvodnému, ako ani proti doplňujúcemu rozsudku. Predmetný list krajského súdu
postúpil okresný súd aj právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorému bol doručený
3. decembra 2007, na ktorý právny zástupca sťažovateľky reagoval zaslaním jeho
vyjadrenia, ktoré bolo doručené okresnému súdu 15. januára 2008. Predmetné vyjadrenie
právneho zástupcu sťažovateľky okresný súd s predkladacou správou opätovne predložil
24. januára 2008 krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 10 Co 29/2008 z 30. apríla 2008
podanie sťažovateľky vyhodnotil ako oneskorene podané odvolanie, a z toho dôvodu ho
odmietol. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené
11. júna 2008, pričom sťažovateľka podala proti nemu 8. júla 2008 dovolanie, ktoré bolo
okresným súdom 22. septembra 2008 postúpené na vybavenie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v danej veci v súčasnosti koná pod
sp. zn. 4 Cdo 232/2008.
Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného
súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom
čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie
ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva a práva na spravodlivý
proces v dôsledku tohto, že jej bolo znemožnené konať pred krajským (odvolacím) súdom,
neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov
predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom, že jej bola odňatá
možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto súdu, ktorý
neuznal jej podanie doručené okresnému súdu 13. apríla 2006 ako odvolanie proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 17 C 142/03 z 9. marca 2006, ale iba ako návrh na vydanie
doplňujúceho rozsudku, v dôsledku čoho sťažovateľka zmeškala lehotu na opätovné
podanie odvolania proti predmetnému rozsudku okresného súdu, podľa názoru ústavného
súdu mala sťažovateľka z týchto dôvodov možnosť domáhať sa preskúmania postupu
krajského súdu pri vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ využitím
mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom].
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.
I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05).
Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že po podaní sťažnosti ústavnému
súdu sťažovateľka 8. júla 2008 využila aj tento mimoriadny opravný prostriedok proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 Co 29/2008 z 30. apríla 2008, ktorým bolo jej opätovné
odvolanie proti už označenému rozsudku okresného súdu odmietnuté ako oneskorene
podané, pričom dovolanie sťažovateľka argumentačne zdôvodnila tými istými dôvodmi ako
sťažnosť podanú ústavnému súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že o dovolaní sťažovateľky
najvyšší súd v súčasnosti ešte nerozhodol, nie je v tomto štádiu konania v právomoci
ústavného súdu posudzovať, resp. vyjadrovať sa k sťažovateľkou namietanému postupu
krajského súdu pri vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ doručeného
okresnému súdu 13. apríla 2006, pretože ústavný súd by týmto prejudikoval právny názor
najvyššieho (dovolacieho) súdu.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy
práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným
opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie, ktoré napokon aj využila,
avšak najvyšší súd v čase konania pred ústavným súdom ešte vo veci nerozhodol a z toho
hľadiska bola jej sťažnosť podaná predčasne, pretože o ochrane jej práv rozhoduje iný súd,
takže nie je daná právomoc ústavného súdu.
Keďže rozhodnutie o dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať
pred súdom účastníkovi konania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy
porušenia základného práva na spravodlivý proces, nemožno ho nahradiť rozhodnutím
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Na základe podaného dovolania môže (ale tiež nemusí) dôjsť k naplneniu účelu
sledovaného sťažovateľkou v konaní o sťažnosti, v inom súčasne prebiehajúcom konaní
pred najvyšším súdom, a to predovšetkým k zrušeniu uznesenia krajského súdu sp. zn.
10 Co 29/2008 z 30. apríla 2008. Tento záver potvrdzuje aj § 243b OSP, ktorý umožňuje
dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa dovolací súd v podstate musí vyrovnať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza v konaní pred
ústavným súdom.
Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práva
na spravodlivé súdne konanie odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy
Sťažovateľka tiež namietala, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 Co 29/2008 bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že konanie krajského súdu vedené pod sp. zn.
10 Co 29/2008 trvalo od 24. januára 2008, keď bolo odvolanie sťažovateľky predložené
krajskému súdu, do 30. mája 2008, keď bol spis po vybavení odvolania sťažovateľky
vrátený späť okresnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že označené konanie krajského súdu
trvalo celkovo viac ako tri mesiace, pričom v súlade s judikatúrou ústavného súdu nemožno
kvalifikovať nečinnosť súdu nepresahujúcu obdobie 12 mesiacov ako takú nečinnosť, ktorá
by svojou intenzitou bola spôsobilá vyvolať porušenie základného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy.
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2009