Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 155/09
PDF · 165.81 KB
No categories available
I. ÚS 155/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 a jeho rozhodnutím zo 4. marca
2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 162/2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2009
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 a jeho rozhodnutím zo 4. marca 2008
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 162/2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 8. augusta
2005 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody voči žalovanému JUDr. J. G., advokátovi.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Okresný súd Bratislava I rozhodol chybne
až po zbytočných prieťahoch dňa 04. 03. 2008, keď žalobu zamietol z dôvodu uplynutia
premlčacej lehoty… Týmto Okresný súd Bratislava I porušil základné ľudské
právo garantované čl. 6 ods. 1 – právo na spravodlivé súdne konanie, verejné prerokovanie
veci a bez zbytočných prieťahov… lebo rozhodol chybne… a zároveň si chybným
rozhodnutím vynútil zbytočné odvolacie konanie, čo možno považovať iba za ďalšie
zbytočné prieťahy v konaní… ktoré pokračujú dodnes.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil porušenie
označených základných a iných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 C 192/2005 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 162/2008,
priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk od okresného súdu a v sume
200 000 Sk od krajského súdu a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivých finančných pomerov.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je možné ustáliť, že okresný súd v konaní o žalobe
sťažovateľa o náhradu škody vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 rozhodol rozsudkom zo 4.
marca 2008 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 4.
marca 2008 odvolanie, na základe ktorého je vedené krajským súdom odvolacie konanie
pod sp. zn. 6 Co 162/2008.
Ústavný súd zistil, že konanie vedené krajským súdom nebolo dosiaľ skončené
(úradný záznam zo 6. mája 2009).
Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 a krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 162/2008.
K porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť neprimeranou dĺžkou konania
okresného súdu, ako aj krajského súdu a nesprávnym rozhodnutím okresného súdu
rozsudkom zo 4. marca 2008.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok
nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4 a § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116
a § 118).
Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom
zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby
sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo
svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou
je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil
označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, v ktorom už všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
Ústavný súd vychádza aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje
ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá
(I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní 27. septembra 2007 a okresný súd v predmetnej veci rozhodol
rozsudkom zo 4. marca 2008. Sťažnosť sťažovateľa z 25. marca 2009 bola ústavnému súdu
bola doručená 3. apríla 2009.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného súdu,
ktorý v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už v predmetnej veci nekonal, a teda ani
nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh tohto konania,
prípadne v ňom spôsobiť prieťahy, a tým porušiť sťažovateľom označené práva.
Tento stav viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť v časti smerujúcej proti
okresnému súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti
sťažovateľa v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu neprimeranej dĺžky konania je zjavne
neopodstatnená.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu (z dôvodu podľa
sťažovateľa nesprávneho rozsudku okresného súdu zo 4. marca 2008) ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii dostupný prostriedok nápravy proti rozsudku
okresného súdu (odvolanie), ktorý aj využil. Preto v tejto časti sťažnosť ústavný súd
odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom
konaní proti rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľ nepreukázal podanie písomnej sťažnosti podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona
o súdoch predsedovi krajského súdu a vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré nevyužil účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti
krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje za potrebné podrobne preskúmavať
postup krajského súdu. Ani prípadné prieťahy v konaní krajského súdu vzhľadom
na doterajšiu dĺžku konania (v časovom období po rozhodnutí okresného súdu rozsudkom
zo 4. marca 2008 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 3. apríla 2009) a skutočnosť,
že 19. januára 2009 bola sťažovateľom vznesená námietka zaujatosti proti predsedovi
senátu krajského súdu, by nemohli byť hodnotené ako okolnosti odôvodňujúce upustenie
od požiadavky, aby sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu skôr,
ako si uplatní svoje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na ústavnom
súde.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ
nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti
nečinnosti krajského súdu a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom existenciu
takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú
dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti krajskému súdu pre
jej neprípustnosť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (v petite sťažnosti)
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009