Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 74/09
PDF · 235.43 KB
No categories available
I. ÚS 74/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 74/09-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
o sťažnosti Ing. M. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 743/88) takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 2/2000 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. M. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ing. M. H. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 223,46 € (slovom
dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e mu Okresný súd Košice II
p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2008 doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000. Sťažnosť bola
doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 27. februára 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (žalovaným v prvom
rade vo veci „návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam“), ktoré pôvodne začalo ešte v roku 1988.
Rozsudkom z 5. decembra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť v decembri 1999,
okresný súd zrušil „podielové spoluvlastníctvo k jednotlivým parcelám a návrh
navrhovateľov o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu
vylúčil na samostatné konanie“. Okresný súd bol podľa sťažovateľa nečinný najmä
v období od 17. októbra 2002 až do 22. januára 2007.
Napriek tomu, že od podania pôvodného žalobného návrhu uplynulo už viac ako
20 rokov, vec doteraz nie je právoplatne skončená. Sťažovateľ podal aj sťažnosť
na prieťahy v konaní v apríli 2008, ktorú predseda okresného súdu uznal ako čiastočne
dôvodnú.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa Ing. M. H. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez
zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice II pod spisovou značkou 19 C 2/2000 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spisovou
značkou 19 C 2/2000 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi Ing. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 330.000,- Sk
(10. 953,99 €), ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo
dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť Ing. M. H. trovy právneho zastúpenia
vo výške 6.732,- Sk (233,46 €) na účet advokáta JUDr. J. C. do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 74/09-9
z 12. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania
oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd
podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.
Na základe výzvy ústavného súdu predložil 6. apríla 2009 predseda okresného súdu
vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 SprV/256/2009, ktoré obsahovalo chronológiu úkonov
okresného súdu od vylúčenia návrhu na samostatné konanie (2000), pričom okresný súd
priznal, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom iba „v období od 23. 3. 2000 do 2. 11.
2000 a od 29. júla 2003 do 8. 3. 2004“, ale na druhej strane okresný súd uviedol,
že aj sťažovateľ sa výrazne podieľal na predĺžení tohto konania najmä tým, že bol pasívny
a neposkytol potrebnú súčinnosť znalcovi, v dôsledku čoho znalec nemohol doplnenie
k znaleckému posudku vypracovať, a tiež preto, že jeho právny zástupca niekoľkokrát
žiadal o odročenie pojednávania, čím sa podieľal na zbytočných prieťahoch v konaní.
Vo vyjadrení uvádza konkrétne obdobia, keď k týmto skutočnostiam došlo.
Ústavný súd po oboznámení sa s relevantnými spisovými podkladmi, z obsahu
sťažnosti a jej príloh a z vyjadrení účastníkov zistil tento priebeh a stav konania:
Sťažovateľ vystupuje v konaní ako žalovaný v prvom rade a okresný súd koná
v súčasnosti o návrhu žalobcov na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k rodinnému domu sťažovateľa, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie v januári 2000.
Prvé pojednávanie 23. marca 2000 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia
znaleckého dokazovania, ktoré bolo nariadené 2. novembra 2000. Dňa 4. mája 2001 bol spis
odoslaný súdnemu znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku.
Znalecký posudok bol doručený okresnému súdu 11. júla 2001 a právnemu
zástupcovi sťažovateľa 20. novembra 2001, ktorý sa k nemu vyjadril 1. marca 2002.
Ďalšie pojednávanie sa konalo 21. mája 2002 a bolo odročené na neurčito z dôvodu
špecifikácie podania sťažovateľa zo 4. júla 2001.
Dňa 25. marca 2003 okresný súd rozhodol o znalečnom.
Pojednávanie 24. júna 2003 sa nekonalo, pretože právny zástupca sťažovateľa
požiadal o jeho odročenie z dôvodu čerpania dovolenky.
Na pojednávaní 29. júla 2003 právny zástupca sťažovateľa navrhol doplnenie
znaleckého posudku a 8. marca 2004 okresný súd opätovne pribral do konania znalca.
Dňa 2. januára 2006 ustanovený znalec oznámil, že pri telefonickom kontakte mu
sťažovateľ oznámil, že „žiadne upresňovanie nie je potrebné nakoľko konanie v tejto
spornej veci bolo ukončené“. Z uvedeného dôvodu znalec žiadal okresný súd o oznámenie
ďalšieho postupu v danej veci.
Okresný súd upozornil 6. marca 2006 sťažovateľa, aby umožnil znalcovi vykonanie
ohliadky nehnuteľnosti, inak mu bude uložená poriadková pokuta, a 4. apríla 2007 urgoval
znalca, aby mu predložil znalecký posudok.
Dňa 16. mája 2007 znalec oznámil okresnému súdu, že sťažovateľ mu nie je ochotný
poskytnúť podklady na vypracovanie znaleckého posudku, preto 21. mája 2007 okresný súd
opätovne vyzval sťažovateľa na poskytnutie súčinnosti, ten však 28. mája 2007 podal
„návrh na zastavenie konania“.
V septembri 2007 bol znalec opätovne urgovaný vypracovať znalecký posudok
a na pojednávaní 15. januára 2008 bol vypočutý. Znalec uviedol, že sťažovateľ mu nie je
ochotný poskytnúť súčinnosť pri vypracovaní doplnku k znaleckému posudku.
Pojednávanie 12. februára 2008 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu
sťažovateľa z dôvodu celodenného ošetrenia a 11. marca 2008 okresný súd rozhodol
o návrhu žalobcov z 15. februára 2008 na pristúpenie ďalších účastníkov na strane
žalovaných.
Ďalšie relevantné pojednávanie sa uskutočnilo až 26. augusta 2008 a bolo odročené
na neurčito z dôvodu vyžiadania informácie z Katastrálneho úradu v K. Uznesením
z 22. decembra 2008 okresný súd nariadil doplnenie znaleckého posudku z 9. júla 2001.
Znalec ho doručil okresnému súdu 9. marca 2009 a následne bol daný pokyn na jeho
doručenie účastníkom konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000.
Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu
právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98). Podľa
názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu
účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu
vo veci.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd
aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom konania na okresnom súde je zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Tieto konania vzhľadom na skutkovú povahu sporu
možno hodnotiť často ako zložitejšie (obdobne napr. IV. ÚS 136/03), čo vyplýva aj z tej
skutočnosti, že v danej veci bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie i jeho doplnenie,
ale z právneho hľadiska vec nie je možné hodnotiť ako zložitú. Predmet konania má
stabilnú právnu úpravu a jej výklad a používanie je ustálené v judikatúre všeobecných
súdov. Z dosiahnutých výsledkov však možno konštatovať, že doterajšia dĺžka konania je
neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná. Napokon ani predseda okresného
súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti nenamietal zložitosť napadnutej veci.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný
postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,
aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.
Sťažovateľ bol počas celej doby konania zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, ktorý sa nariadených pojednávaní v zásade zúčastňoval (okrem dvoch
ospravedlnených neúčastí, a to 24. júna 2003 z dôvodu čerpania dovolenky a 12. februára
2008 pre celodenné ošetrenie), ale tu je potrebné konštatovať, že sťažovateľ neposkytol
súdnemu znalcovi potrebnú súčinnosť pri vypracovaní doplnku k znaleckému posudku,
čo vyplýva z priebehu konania a správania sťažovateľa pred okresným súdom už podrobne
popísaným, v dôsledku čoho bol doplnok k znaleckému posudku spracovaný (až 9. marca
2009) takmer po vyše 55 mesiacoch od návrhu (29. júl 2003).
Takýto postup sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nezodpovedá jeho
postaveniu účastníka v sporovom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína,
že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje
procesná povinnosť účastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania
včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1
OSP).
Týmto správaním sa teda sťažovateľ výrazne podieľal na celkovom predĺžení doby
tohto konania, čo ústavný súd zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je postup okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že v konaní
okresného súdu sa vyskytli v určitom období zbytočné prieťahy, v určitom období bolo jeho
konanie málo efektívne a minulo sa svojmu účinku. Okresný súd síce nariaďoval
pojednávania, ale vo veci samej dosiaľ po vylúčení návrhu na samostatné konanie od roku
2000 nerozhodol, čo vzhľadom aj na predchádzajúcu dobu tohto konania nemožno
akceptovať. V doterajšom priebehu konania bol okresný súd nečinný už od 21. mája 2002,
keď odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu špecifikácie podania sťažovateľa, až do 29.
júla 2003, keď sa konalo pojednávanie, na ktorom právny zástupca sťažovateľ navrhol
doplnenie znaleckého posudku (nečinnosť takmer 14 mesiacov), ale najmä od 8. marca
2004, keď pribral do konania znalca, až do 15. januára 2008, keď vypočul znalca (nečinnosť
viac ako 46 mesiacov). V tomto období urobil okresný súd len jednoduché úkony, ktoré
podstatne neprispeli k rýchlemu prerokovaniu veci (napr. 25. marca 2003 priznal znalcovi
znalečné za znalecký posudok z júla 2001, v apríli a septembri 2007 urgoval znalca
na predloženie doplnku k znaleckému posudku a tiež sťažovateľa dvakrát vyzval v marci
2006 a máji 2007 na poskytnutie súčinnosti znalcovi pri vypracovávaní doplnku znaleckého
posudku pod hrozbou poriadkovej pokuty).
Takýto postup okresného súdu považuje ústavný súd za nesústredený a neefektívny,
pretože aj keď znalec nepredkladal znalecký posudok v určených lehotách (i v dôsledku
správania sťažovateľa), nevyužil voči ním ani v jednom prípade poriadkové opatrenia
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky
súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu
dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že činnosť okresného súdu v tomto
období bola neefektívna a nesústredená, a preto je prebiehajúce konanie stále na súde
prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej. Táto zdĺhavosť konania nemôže byť ničím
ospravedlnená.
Napokon, aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že k prieťahom
v konaní v určitom období došlo a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/2000 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal
okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia okresného súdu
vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 330 000 Sk (10 953,99 €), ktoré odôvodnil jeho právny zástupca
tým, že „Z neustáleho predlžovanie sporu je psychicky na dne a vzhľadom na vek 72 rokov
tieto prieťahy v konaní spôsobujú môjmu mandantovi zdravotnú a citovú ujmu a skracujú
mu život. Dlhotrvajúci stav právnej neistoty závažne ovplyvňuje zabezpečovanie životných
potrieb žalovaného a negatívne sa vzťahy prejavujú a v rodine tým, že vysporiadanie veci
sa prakticky vedie od r. 1988 a rodinné vzťahy sú dlhú dobu narušené.“
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky finančného zadosťučinenia preto vychádzal ústavný súd okrem
už uvedeného aj zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd po zhodnotení nečinnosti a neefektívneho postupu okresného súdu
považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 3 500 €. Táto suma zohľadňuje doterajšiu celkovú dĺžku konania pred okresným
súdom od roku 2000, správanie sťažovateľa hodnotené v časti II bode 2 tohto nálezu,
ako aj to, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie
sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,42 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x
6,30 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €. Za tretí uplatnený
úkon (vyjadrenie k výzve ústavného súdu ku vhodnosti ústneho pojednávania zo 14. apríla
2009) mu trovy konania vzhľadom na jeho vecný obsah a význam nepriznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009