Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 142/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., š. p., so sídlom B., zastúpeného

advokátkou JUDr. L. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na rovnosť účastníkov

v súdnom konaní podľa , práva na prerokovanie

veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na rovnosť

účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd konaním

a rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. -369 z 12. septembra 2007

a konaním a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -792 z 9. októbra 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L., š. p., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2009 doručená sťažnosť štátneho podniku L., š. p., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. L. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa , práva

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 37 ods. 3

listiny, práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny konaním a rozsudkom

Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) č. k. -369 z 12. septembra

2007 a konaním a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -792 z 9. októbra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Okresný súd v Leviciach Rozsudkom sp. zn. -369 zo dňa 12. 09. 2007

(ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare aj ako „Rozsudok zo dňa 12. 09. 2007“)

vyhovel návrhu navrhovateľa (žalobcu) v tom čase označeného ako: R., T., v spore

o vydanie nehnuteľných veci podľa o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare aj ako „Zákon

č. “). Sťažovateľ riadne a včas podal opravný prostriedok proti Rozsudku

zo dňa 12. 09. 2007. Krajský súd v Nitre dňom 09. 10. 2008 vyhlásil Rozsudok sp. zn.

-792 (ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare aj ako „Rozsudok zo dňa

09. 10. 2008“), ktorým Rozsudok zo dňa 12. 09. 2007 potvrdil v celom rozsahu; proti

uvedenému rozsudku nie je prípustné odvolanie.

... Žalobca, v tom čase, označený ako: R., T. (ďalej v texte v príslušnom gramatickom

tvare aj ako „Žalobca“) podal na Okresnom súde v Leviciach písomnosťou zo dňa

10. 07. 2006 žalobu o vydanie nehnuteľných vecí podľa

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej v texte v príslušnom

gramatickom tvare aj ako „“). Predmetnú žalobu Okresný súd

v Leviciach zaevidoval dňom 17. 07. 2006 pod číslom 9 C/138/2006. Okresný súd

v Leviciach Rozsudkom sp. zn. -369 zo dňa 12. 09. 2007 vyhovel návrhu

žalobcu, t. j. Okresný súd Levice vyhlásil v označenej veci rozsudok s nasledovným

výrokom:

„Odporca je povinný vydať a navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam

zapísaným vo vložke č. 47 k. ú. T. parc. č. 851 les o výmere 242 jutier 498 štvorcových siah,

ktoré sú vedené na liste vlastníctva 862 k. ú. T. parc. č. 3472/3 lesné pozemky o výmere

22

3 800 m, parc. č. 3475/1 lesné pozemky o výmere 5 350 m, parc. č. 3477/2 lesné pozemky

22

o výmere 4 050 m, a parc. č. 3 479/3 lesné pozemky o výmere 180 862 mdo troch dní.

(výrok č. 1)

V časti o vydanie dokumentácie, ktorá k nim prislúcha, sa návrh vylučuje

na samostatné konanie (výrok č. 2)...

Krajský súd v Nitre dňom 09. 10. 2008 vyhlásil Rozsudok sp. zn. -792,

ktorým Rozsudok zo dňa 12. 09. 2007 potvrdil v celom rozsahu. V označených konaniach

sťažovateľ uplatnil a odôvodnil nasledovné námietky:

• námietka preklúzie práva žalobcu;

• námietka nedoručenia kvalifikovanej, zrozumiteľnej a určitej výzvy v zmysle

;

• námietka nepreukázania skutočností (podmienok) požadovaných zákonom

č. v lehote k tomu určenej, t. j. do 30. 04. 2006, najmä žalobca nepreukázal,

že je oprávnenou osobou; dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 cit. zákona a pod.;

• námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie;

• námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie;

• námietka absencie rozhodného obdobia.

Okresný súd v Leviciach a Krajský súd v Nitre vysporiadali sa so vznesenými

námietkami spôsobom, ktorým porušili základné práva sťažovateľa.»

Sťažovateľ je toho názoru, že namietaný rozsudok okresného súdu a rozsudok

krajského súdu porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že namietané rozsudky okresného súdu

a krajského súdu neobsahovali riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie a okresný súd a krajský

súd nesprávne interpretovali použité právne predpisy. Porušenie svojho práva na rovnosť

účastníkov v súdnom konaní podľa a listiny vidí sťažovateľ

v tom, že sťažovateľ nemal v konaní pred okresným súdom a krajským súdom rovnakú

možnosť hájiť svoje záujmy. Porušenie základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a listiny vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd

12. septembra 2009 konal v jeho neprítomnosti aj napriek tomu, že právna zástupkyňa

sťažovateľa ospravedlnila svoju neúčasť z dôvodu práceneschopnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Práva sťažovateľa: L., štátny podnik podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 47 ods. 3 a Čl. 48

ods. 2 , podľa Článku 6 bod 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd - Oznámenie č. a podľa Čl. 36 ods. 1,

Čl. 37 ods. 3 a Čl. 38 ods. 2 Ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Leviciach

a Krajského súdu v Nitre pod č. k. a č. k. boli porušené.

Rozsudok Okresného súdu v Leviciach sp. zn. -369 zo dňa 12. 09. 2007

a Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. -792 zo dňa 09. 10. 2008 ruší

sa a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Leviciach.

Sťažovateľ uplatňuje si náhradu trov konania s tým spojenú.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. -369 z 12. septembra

2007, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní.

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom

verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento

orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Ako vyplýva zo sťažnosti, k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní

podľa , práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania

a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 37 ods. 3

listiny a práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny rozsudkom krajského súdu

č. k. -792 z 9. októbra 2008 malo dôjsť tým, že podľa názoru sťažovateľa

právo žalobcu bolo prekludované, sťažovateľovi nebola doručená kvalifikovaná,

zrozumiteľná a určitá výzva v zmysle o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“), žalobca nepreukázal

skutočnosti (podmienky) požadované v zákonnej lehote, najmä

nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa (reštitučný

dôvod), nepreukázal status oprávnenej osoby. Návrh žalobcu trpel aj nedostatkom pasívnej

procesnej legitimácie, sťažovateľ nepreukázal tzv. rozhodné obdobie. Sťažovateľ ďalej

namieta, že sa na okresnom súde 12. septembra 2007 konalo pojednávanie v jeho

neprítomnosti aj napriek tomu, že on svoju neúčasť ospravedlnil a požiadal o odročenie

pojednávania, čím bolo porušené jeho základné právo na prejednanie veci v prítomnosti

účastníka konania. Tým bolo sťažovateľovi znemožnené, aby predložil, resp. označil ďalšie

dôkazy.

K otázke odňatia možnosti konať pred súdom krajský súd v rozsudku

č. k. -792 z 9. októbra 2008 okrem iného uvádza:

„Odvolací súd sa najprv vysporiadal so skutočnosťou tvrdenou odporcom,

že postupom súdu prvého stupňa mu došlo k odňatiu práva konať pred súdom. Odporca

namietal, že súd prvého stupňa vo veci konal a rozhodol dňa 12. 9. 2007 napriek jeho

riadnemu ospravedlneniu z neúčasti na tomto pojednávaní a žiadosti o odročenie

pojednávania. Právna zástupkyňa odporcu oznámila súdu prvého stupňa,

že na pojednávanie nariadené na deň 12. 9. 2007 o 9.30 hod. sa nemôže dostaviť z dôvodu

jej dočasnej práceneschopnosti a žiada z tohto dôvodu o odročenie tohto pojednávania.

Právna zástupkyňa odporcu však dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania,

a to predloženie dokladu o práceneschopnosti súdu prvého stupňa nepredložila a neučinila

tak doposiaľ. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa mohol postupovať

v súlade s ust. , konať v neprítomnosti právnej zástupkyne odporcu

a takýmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom...“

Sťažovateľ namietal aktívnu legitimáciu navrhovateľa a v pôvodnom konaní s touto

otázkou sa krajský súd v rozsudku vysporiadal takto:

„V prejednávanej veci sa navrhovateľ pôvodne označený ako R. domáhal vydania

navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 47 kat. úz.

T., parc. č. 1851 les o výmere 242 jutier 498 štvorcových siah, ktoré súd vedené na LV

2

č. 862 kat. úz. T. parcely č. 3472/3 lesné pozemky o výmere 3800 m, parcely č. 3475/1

22

lesné pozemky o výmere 5 350 m, parcely č. 3477/2 lesné pozemky o výmere 4 050 m

2

a parcely č. 3479/3 lesné pozemky o výmere 180 862 mspolu s k nim prislúchajúcou

dokumentáciou podľa o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám, náboženským spoločnostiam alebo prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej podľa zákona). Navrhovateľ podľa § 5 ods. 1 zákona

doručil dňa 18. 7. 2005 odporcovi ako povinnej osobe písomnú výzvu na navrátenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam, špecifikovaných a zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 47

a v identifikácii parciel č. 194/2004 zo dňa 1. 6. 2004 a výpisu z LV č. 862, ktorá

identifikácia bola neskôr povinnej osobe i doručená. Navrhovateľ vo výzve uviedol, že ako

cirkevná právnická osoba je registrovaná na Ministerstve kultúry SR a podľa

medzinárodnej dohody Modus vivendy, uzavretej medzi Svätou stolicou a ČSR zo dňa

2. februára 1928, základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou,

uzatvorenou dňa 24. novembra 2000 a vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi, najmä

Apoštolských konštitúcií „Ad ecelesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra

1937, „Qui Divino“ a „Praescriptionum sacrosancti“ zo dňa 30. decembra 1977,

je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľností vecí na jej území, od roku 1918 tvorili časť

Československej republiky a v súčasnosti sa nachádzajú v Slovenskej republike

a sú zapísané v pozemkových knihách na zahraničné právnické osoby. Je právnym

nástupcom po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách rímskokatolíckej

cirkvi v zmysle uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 14. septembra 1995,

prijatého v súlade s vnútornými predpismi rímskokatolíckej cirkvi. Vo výzve sa uvádza,

že nehnuteľnosti z pozemnoknižnej vložky č. 47 prešli do vlastníctva štátu, postupom

uvedeným podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona

č. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis z pripojenej

pozemnoknižnej vložky č. 47, ktorá je verejnou listinou. Prílohou výzvy bola pozemnoknižná

vložka č. 47, identifikácie parciel, LV č. 862, potvrdenie subjektivity a potvrdenie

o pridelení IČA navrhovateľa. Keďže odporca ako povinná osoba nevyhovel písomnej

výzve, navrhovateľ ako oprávnená osoba si uplatnil svoj nárok v lehote 12 mesiacov od

doručenia písomnej výzvy (17. 7. 2006) na súde.

Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle

o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, v znení

neskorších predpisov, štátom registrovaná cirkev...

Z potvrdenia o právnej subjektivite a štatutárnych zástupcoch, vydaného dňa

1. 4. 2008 Ministerstvom kultúry SR, cirkevného odboru, vyplýva, že došlo k zmene názvu

R. na R., T. R. na základe konštitúcie Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14. februára

2008 má právnu kontinuitu po B., ktorá bola zriadená apoštolskou konštitúciou Qui divino,

pápeža Pavla VI. zo dňa 30. decembra 1977 ako T. a premenovaná dekrétom Kongregácie

pre biskupov z 1. marca 2005 na B. ...

Pokiaľ ide o právne nástupníctvo rímskokatolíckej cirkvi k nehnuteľnostiam, ktoré

sú zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 47 na zahraničné právne subjekty, v danom prípade

na Arcibiskupstvo Ostrihomské (Čd 501/1948) a Ostrihomskú kapitolu (Čd 502/48), ktoré

sa nachádzajú na území SR, a ktoré odporca namietal, odvolací súd uvádza,

že z pozemnoknižnej vložky č. 47 je zrejmé, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti nebol

navrhovateľ, ale bolo ním Ostrihomské arcibiskupstvo, teda cirkev, nachádzajúca sa mimo

územia SR. Cirkevný majetok bol upravovaný osobitne a nebol riešený po vzniku

Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi. Podľa zmluvy Modus vivendy,

uzatvorenej medzi Československou republikou a Svätou stolicou, uzavretou dňa

17. 12. 1927, ktorá nadobudla platnosť 2. 2. 1929 a ďalšími cirkevnými konštitúciami

Praescriptonium sacrocanti a Qui divino, bola zriadená samostatná slovenská provincia.

Svätá stolica v súlade so zmluvou Modus vivendy rozhodla bez akýchkoľvek pochybností,

že nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej republiky, patriaci pôvodne

Ostrihomskej arcidiecéze, pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre, ktorá mala sídlo

v Trnave, teda na území Československej republiky. Vláda československej republiky toto

rozhodnutie uznala pri rešpektovaní vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi...

Svätá stolica teda územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a neponechala

diecézam zo sídla mimo územia Československej republiky žiadnu časť nehnuteľného alebo

hnuteľného majetku nachádzajúceho sa na území Československa. V čl. II. Modus vivendy,

odvolaním sa na čl. I, je teda zrejmá dohoda medzi vládou Československej republiky

a Svätou stolicou, že cirkevné majetky hnuteľné a nehnuteľné sa prenechajú partikulárnym

cirkvám so sídlom na území Československej republiky a Svätá stolica túto dohodu plne

akceptovala... Vzhľadom na všetky dostupné právne normy, dokumenty, je nesporné,

že Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku, na základe právneho nástupníctva

je vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách

na zahraničné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu. Vlastnícke právo však

k uvedeným nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, lebo na tieto pozemky bola štátom

uvalená dočasná správa a následne ich štát odňal cirkvi niektorým zo spôsobov uvedených

v ..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nemal pochybností o tom, že

navrhovateľka je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2

“

Pokiaľ ide o vznesenú námietku, že navrhovateľ v pôvodnom konaní nedoručil

kvalifikovanú výzvu, s touto otázkou sa krajský súd v rozsudku vysporiadal takto:

„Odvolací súd sa zaoberal námietkami odporcu o neurčitosti neperfektností výzvy

na uplatnenie práva podľa , keď tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal

skutočnosti podľa § 3, nepreukázal dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) a nepreukázal rozhodné

obdobie, v zákonom stanovenej lehote, čím jeho právo zaniklo. Odvolací súd nepovažuje

námietky odporcu za dôvodné, a uvádza k nim nasledovné:

v vymedzuje náležitosti výzvy po formálnej stránke, keď

stanovuje povinnosť uplatniť oprávnenou osobou písomnou výzvou svoj nárok voči povinnej

osobe do 30. 4. 2006, ak preukáže v tejto lehote skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva

v tejto lehote, právo zaniká. Podľa názoru odvolacieho súdu, požiadavka písomnej výzvy

podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, ktorú je potrebné doručiť povinnej osobe do 30. 4.

2006, je len podmienkou vzniku nároku na vydanie nehnuteľnosti, ktorou sa tento nárok

zakladá. Pokiaľ by sa uvedené ustanovenie § 5 ods. 1 a náležitosti písomnej výzvy vykladali

tak, ako to tvrdí odporca, bolo by to v rozpore s účelom reštitučného zákona.

Z písomnej výzvy navrhovateľa zo dňa 8. 7. 2005, doručenej odporcovi 18. 7. 2005,

jednoznačne vyplýva, že sa domáha vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam,

nachádzajúcich sa v kat. úz. T., ktoré špecifikoval v prílohe k tejto výzve, podľa ich zápisu

v pozemnoknižnej vložke č. 47, pričom označil identifikáciu parciel č. 194/2004 zo dňa

1. 6. 2004, ako aj výpisom z LV č. 862. Z identifikácie týchto parciel vyplýva, že sa jedná

o nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. 47 kat. úz. T., vytvorené

z parciel č. 1849, 1851 a v súčasnej dobe zapísané v registri „CKN“ ako parcela č. 3472/3

2

lesné porasty o výmere 3800 m2, parcela č. 3475/1 lesné porasty o výmere 5 350 m,

2

parcela č. 3477/2 lesné porasty o výmere 4 050 ma parcela č. 3479/3 lesné porasty

2

o výmere 18 hektárov 0862 m, vedené na vlastníka Slovenská republika, L., š. p.

Navrhovateľ pri podávaní výzvy vychádzal zo zápisov pozemnoknižnej vložky č. 47 v kat. úz.

T., pričom posledný zápis bol vykonaný 31. 3. 1955, na základe ktorého bolo zavkladované

vlastnícke právo v prospech Československého štátu - štátny majetok, národný podnik Ž.

(prídelová listina Čd 205/1955), ktorú doručil odporcovi listom zo dňa 5. 4. 2006, teda

v zákonom stanovenej lehote, teda do 30. 4. 2006.“

Pokiaľ ide o námietku absencie rozhodného obdobia vznesenú sťažovateľom, s touto

sa krajský súd vysporiadal takto, keď uviedol:

„Z pozemnoknižnej vložky č. 47 pre kat. úz. T. vyplýva, že ako vlastník týchto

nehnuteľností bolo vedené Ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré je zapísané pod poradovým

číslom 16. Pod poradovým číslom 36. sa nachádza zápis podľa Čd 501,502/1948, z ktorého

vyplýva, že podľa návrhu povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa

25. júla 1948 sa poznamenáva, že pozemnoknižné teleso pod poradovým číslom 2916 až

2920 povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať, a že je predmetom revízie podľa

(v znení ). Pod poradovým číslom 37.

sa nachádza zápis zo dňa 31. 3. 1955 podľa Čd 205, v zmysle ktorého podľa prídelovej

listiny ONV v Ž. zo dňa 30. 3. 1955 sa vkladá vlastnícke právo pre Československý štát -

Štátny majetok, národný podnik Ž.

Vychádzajúc zo všetkých skutočností a dôkazov vykonaných pred súdom prvého

stupňa, ako i v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ výzvou

zo dňa 8. júla 2005, doplnenou podaním zo dňa 5. 4. 2006 uplatnil svoje právo včas,

v zákonom stanovenej lehote do 30. 4. 2006, a preto jeho nárok nie je možné považovať

za prekludovaný. Písomná výzva, doručená povinnej osobe v zákonom stanovenej lehote

do 30. 4. 2006 bola podmienkou uplatnenia práva a vzniku nároku na vydanie veci.

Táto podmienka bola v konaní bezpochybne preukázaná. Nebol sporný ani predmet, ktorého

sa navrhovateľ domáhal, vydania navrátenia vlastníctva, keď sa jednalo o nehnuteľnosti,

pôvodne zapísané v kat. úz. T., v pozemnoknižnej vložke č. 47 a v súčasnej dobe vedené

na LV Správy katastra v L. č. 862 kat. úz. T. Navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote

uviedol dôvod, podľa ktorého si uplatňuje svoj reštitučný nárok. V písomnej výzve označil

ako dôvod navrátenia vlastníctva § 3 ods. 1 písm. c), keď k odňatiu vlastníctva došlo

postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy. Táto

skutočnosť vyplynula i z pripojenej pozemnoknižnej vložky č. 47 kat. úz. T., ktorá bola

pripojená k písomnej výzve. Na záver odvolací súd k samotnej výzve na uplatnenie nároku

uvádza, že túto nie je možné posudzovať absolútne striktne, pretože takéto posúdenie

by bolo v rozpore s cieľom a účelom reštitučných zákonov.“

Podobne aj na vznesenú námietku nedostatku pasívnej legitimácie krajský súd

predostrel odpoveď, keď uviedol:

„Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odporcu o nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie. Samotný v definuje povinnú osobu

ako právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci

vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Z výkladu tohto

ustanovenia vyplýva, že povinnou osobou nie je Slovenská republika, ale právnická osoba,

ktorá vlastníctvo Slovenskej republiky spravuje alebo drží. V danom prípade bolo nesporné,

že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto reštitučného konania spravuje odporca, ktorý

je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil,

že rozsudok krajského súdu č. k. -792 z 9. októbra 2008 spĺňa všetky

zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky otázky nastolené

v odvolaní sťažovateľom.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení rozsudku

č. k. -792 z 9. októbra 2008 riadne a ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho

posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým

namietaným skutočnostiam.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Ústavný súd nepovažuje preto odôvodnenie rozsudku krajského súdu

č. k. -792 z 9. októbra 2008 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo

za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. -792

z 9. októbra 2008 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1, a , práva podľa , a

ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti. Samotný sťažovateľ neuviedol, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu týchto

práv a základných slobôd.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných

práv podľa , listiny a práv podľa dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť v časti, v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu

č. k. -792 z 9. októbra 2008, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2009