Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 220/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom V., zastúpených advokátom

JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009

doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom V. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. sa

sťažovatelia žalobou podanou 22. apríla 2002 domáhali od žalovaných vydania

bezdôvodného obohatenia, ktoré nadobudli neoprávneným (bez právneho titulu) užívaním

nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov (ďalej tiež aj „sporná nehnuteľnosť“). Na podnet

právnej zástupkyne žalovaných uplatnený na pojednávaní 28. októbra 2003 okresný súd

uznesením zo 14. januára 2004 podľa

[(ďalej len „OSP“) ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu] konanie

vo veci žaloby sťažovateľov prerušil, a to až do doby právoplatného skončenia konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. , predmetom ktorého bola žaloba

smerujúca proti sťažovateľom o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu o prevode majetku

štátu na sťažovateľov, pričom do tohto majetku mala patriť aj sporná nehnuteľnosť, takže

podľa názoru okresného súdu sa v tomto konaní riešila aj otázka aktívnej legitimácie

sťažovateľov na podanie žaloby týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia. Proti

uzneseniu okresného súdu o prerušení konania podali sťažovatelia odvolanie, ktorým

spochybnili existenciu dôvodu prerušenia konania, pričom Krajský súd v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 31. augusta 2004 rozhodnutie okresného

súdu o prerušení konania potvrdil. Rozhodnutie o prerušení konania nadobudlo podľa

sťažovateľov právoplatnosť 14. novembra 2004.

Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené ich právo na prerokovanie veci bez prieťahov a v primeranej

lehote. Zároveň sa odvolávajú na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej prerušenie

konania nie je vždy objektívnou prekážkou postupu všeobecného súdu, na existenciu ktorej

by mal ústavný súd pri skúmaní plynulosti postupu súdu aj automaticky prihliadať, ale

ústavný súd skúma, či v prípade prerušenia konania z fakultatívnych dôvodov podľa § 109

ods. 2 všeobecný súd vykonal aj iné vhodné opatrenia, aby konanie nemuselo byť

prerušené a aby mohol vo veci konať. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia považujú aj

obdobie prerušenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. za obdobie

jeho nečinnosti. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd totiž nemal objektívny dôvod na

prerušenie konania, prípadne mohol vykonať iné vhodné opatrenia, aby mohol v

prerušenom konaní pokračovať. Sťažovatelia tieto svoje dôvody argumentačne podporili aj

poukázaním na iné konania vedené vo veciach ich žalôb na okresnom súde, a to konkrétne

na konanie vedené pod sp. zn. , ktoré okresný súd 25. septembra 2003 tiež

prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C

204/96, avšak v tomto prípade dal (odvolací) krajský súd uznesením sp. zn. zo

17. februára 2004 za pravdu sťažovateľom a rozhodnutie okresného súdu o prerušení

konania zrušil. Okrem toho v konaní o žalobe sťažovateľov vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. dokonca už okresný súd nevyhovel návrhu žalovanej na prerušenie

konania do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

a aj krajský súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2007 toto rozhodnutie

okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia ďalej okrem iného uviedli:

„Z uvedeného teda vyplýva, že ten istý súd či už prvostupňový alebo odvolací mali na

posúdenie tej istej otázky v rôznych konaniach odlišný právny názor v dôsledku čoho

dospeli k rôznym rozhodnutiam o prerušení toho ktorého konania.“

Navyše sťažovatelia dodali, že aj napriek tomu, že konanie vedené na okresnom súde

pod sp. zn. , do právoplatného skončenia ktorého bolo prerušené napádané

konanie, už právoplatne skončilo 10. novembra 2008, okresný súd vo veci nekoná, ale

napadnuté konanie vedené pod sp. zn. opätovne prerušil uznesením z 3. februára

2009, a to až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) o dovolaní vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Sťažovatelia podali aj proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu o opätovnom prerušení

konania vedeného pod sp. zn. odvolanie, avšak do podania sťažnosti ústavnému

súdu nebolo o tomto ich odvolaní rozhodnuté. Sťažovatelia aj druhé prerušenie napadnutého

konania považujú za nesprávny a neefektívny postup okresného súdu, v dôsledku ktorého je

neustále porušované ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v

primeranej lehote.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. M.(...) a I. M.(...) na prerokovanie a rozhodnutie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj iných medzinárodných

zmlúv o ľudských právach, ktorých je Slovenská republika zmluvnou stranou, a ktoré sú

súčasťou jej právneho poriadku podľa c SR bolo nečinnosťou a postupom

Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda, aby

vo veci vedenej pod sp. zn. pokračoval v konaní a ďalej konal bez zbytočných

prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M.(...) finančné

zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a sťažovateľke I. M.(...) finančné zadosťučinenie vo výške

3.000,- €, ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný vyplatiť sťažovateľom v lehote do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M.(...) a sťažovateľke

I. M.(...) náhradu trov konania právneho zastúpenia vo výške 398,69,- € (2 x 2 úkony v

hodnote 92,72,- €, 4 x režijný paušál 6,95,- € za prevzatie a prípravu zastúpenia a

vypracovanie ústavnej sťažnosti), ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný zaplatiť

sťažovateľom na účet právneho zástupcu sťažovateľov(...) v lehote 15 dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Obdobie neodôvodnenej

nečinnosti v postupe okresného súdu nastalo podľa sťažovateľov vydaním uznesenia č. k.

-91 zo 14. januára 2004, keď okresný súd podľa ich názoru konanie vo veci ich

žaloby nesprávne prerušil, čo krajský súd svojím rozhodnutím potvrdil, pričom dôkazom o

nesprávnosti tohto postupu okresného súdu a krajského súdu je podľa sťažovateľov

rozdielnosť právnych názorov okresného súdu a krajského súdu v ich obdobných veciach.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -91 zo 14. januára 2004 vyplýva, že

okresný súd konanie vedené pod sp. zn. prerušil podľa ,

podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet. Toto uznesenie nadobudlo v spojení s potvrdzujúcim

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2004 právoplatnosť

14. novembra 2004.

Je nepochybné, že ústavný súd už v minulosti vyslovil (), že pri

rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa v prípadoch konaní pred všeobecným súdom, ktoré sú

prerušené, treba rozlišovať, či došlo k prerušeniu konania pred všeobecným súdom z

obligatórnych dôvodov ( ) alebo z fakultatívnych dôvodov (

). Ak bolo konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov

vyplývajúcich z ustanovenia , nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom,

kým tieto dôvody trvajú. Naproti tomu v prípade konaní prerušených z fakultatívnych

dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia musí ústavný súd skúmať, či

nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v

konaní.

Súčasne však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn.

sa ústavný súd zdržal vyslovenia jednoznačného právneho názoru na

odôvodnenosť prerušenia skúmaného konania prvostupňovým súdom a v tomto smere

vyslovil iba svoje pochybnosti o dôvodnosti tohto procesného postupu, pričom však súčasne

konštatoval, že „ústavný súd sa v zásade vyhýba zaujímaniu stanovísk efektívnosti a

účelnosti procesných úkonov všeobecného súdu“ a zaujatie takéhoto stanoviska bolo v

právomoci odvolacieho súdu na základe odvolania proti uzneseniu o prerušení konania,

ktoré v danom prípade nebolo podané. Ústavný súd preto založil svoje rozhodnutie nie na

posúdení vhodnosti, resp. správnosti prerušenia konania, ale na skúmaní či v okolnostiach

danej veci prvostupňový súd, najmä na dôvody prerušenia konania, využil aj iné vhodné

opatrenia na to, aby mohol vec prerokovať a rozhodnúť.

V danom prípade, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovatelia podali odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania, ktoré bolo krajským súdom následne

potvrdené, takže prerušenie konania vedeného pod sp. zn. sa stalo právoplatným

14. novembra 2004.

Pokiaľ sťažovatelia neboli spokojní, resp. nesúhlasili s rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. z 31. augusta 2004, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu

o prerušení konania, mali možnosť domáhať sa v lehote dvoch mesiacov od jeho

právoplatnosti ( ) jeho preskúmania sťažnosťou podanou

ústavnému súdu. Sťažovatelia však túto možnosť nevyužili aj napriek skutočnosti, že v tom

čase už sťažovatelia mali vedomosť o právnom názore krajského súdu na danú

problematiku vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. zo 17. februára 2004 v inej ich

obdobnej veci.

Rozhodnutím sp. zn. zo 17. februára 2004, na ktoré sa sťažovatelia

argumentačne odvolávajú ako na rozhodnutie v obdobnej veci, krajský súd zrušil

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 25. septembra 2003, ktorým bolo tiež

prerušené konanie vo veci žaloby sťažovateľov až do právoplatného skončenia konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. . Na tomto mieste je však potrebné

zdôrazniť, že v tomto prípade okresný súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)

, podľa ktorého súd konanie obligatórne preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú

nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Pri preskúmaní tohto rozhodnutia krajský súd

konštatoval, že prvostupňový súd nie je oprávnený sám posudzovať iba tie otázky, ktoré sú

vymedzené v , a len v prípade ich výskytu môže byť prerušené konanie

podľa , a keďže krajský súd výskyt takejto otázky v konaní

okresného súdu nezistil, rozhodnutie o prerušení konania z tohto dôvodu zrušil („Súd

prvého stupňa(...) aplikoval nesprávnu procesnú normu.“), čo je situácia odlišná od situácie

nastolenej sťažovateľmi. V tejto súvislosti však ústavný súd súčasne poukazuje na

skutočnosť, že krajský súd v označenom rozhodnutí tiež konštatoval, že z dôvodov, pre

ktoré okresný súd konanie prerušil, by mohlo byť konanie prerušené „avšak za použitia cit.

ust. “, pričom však súbežne krajský súd vyslovil právny názor,

podľa ktorého pre posúdenie žalobného nároku sťažovateľov na vydanie bezdôvodného

obohatenia je dôležitá ich dobromyseľná oprávnená držba spornej nehnuteľnosti, a teda

„napriek tomu, že by neboli jej vlastníkmi, mali by nárok na úžitky z nej pochádzajúce. (...)

V takom prípade by však nebol daný dôvod na prerušenie konania, keďže skutočnosť, či

navrhovatelia sú alebo nie sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti by na tento ich nárok

nemala vplyv.“.

Ako už bolo uvedené, citovaný právny názor krajského súdu v inej obdobnej veci

sťažovateľov im bol už teda známy v čase rozhodnutia krajského súdu uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2004, ktorým bolo potvrdené prerušenie konania okresného súdu

sp. zn. napádaného v tejto sťažnosti ústavnému súdu. Napriek tomu sťažovatelia

včas nevyužili podanie sťažnosti ústavnému súdu na preskúmanie rozhodnutia krajského

súdu sp. zn. z 31. augusta 2004 a jeho preskúmania, resp. jeho prehodnotenia

ústavným súdom sa dovolávajú až teraz v súvislosti s namietaným porušením ich práva na

rýchle a primerane dlhé konanie.

Ústavný súd konštatuje, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

bolo právoplatne prerušené, pričom sťažovatelia túto skutočnosť včas nespochybnili, hoci

tak urobiť mohli a mali, takže v tomto procesnom štádiu dotknutého konania už sťažovatelia

nemôžu od ústavného súdu spravodlivo očakávať, aby spätne preskúmal právoplatné

rozhodnutie o prerušení konania. V súlade s už uvedenou judikatúrou ústavného súdu však

ústavný súd môže iba skúmať, či okresný súd pred prerušením konania urobil iné vhodné

opatrenia, aby mohol vec prejednať a rozhodnúť bez jeho prerušenia v zmysle požiadavky

vyjadrenej v , podľa ktorého „Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,

môže konanie prerušiť(...)“.

Vzhľadom na právny názor okresného súdu v čase prerušenia konania vedeného pod

sp. zn. (14. január 2004), podľa ktorého otázka vlastníctva sťažovateľov k spornej

nehnuteľnosti bola zásadnou pre rozhodnutie o ich žalobnom nároku, pričom o odlišnom

právnom názore sa okresný súd mohol najskôr dozvedieť až 11. marca 2004, keď mu bolo

doručené rozhodnutie krajského súdu v inej obdobnej veci (sp. zn. zo

17. februára 2004), okresný súd podľa názoru ústavného súdu nemohol pred prerušením

konania urobiť iné vhodné opatrenia, aby v konaní pokračoval bez jeho prerušenia.

Je síce pravdou, že po prerušení konania, keď sa okresný súd mohol dozvedieť o už

uvedenom odlišnom právnom názore krajského súdu na význam vlastníctva sťažovateľov k

spornej nehnuteľnosti pre rozhodnutie v merite veci, mohol okresný súd v konaní

pokračovať, avšak sťažovatelia na jednej strane v sťažnosti nepreukázali, či sa okresný súd

o tomto odlišnom právnom názore krajského súdu v inom obdobnom konaní aj skutočne

dozvedel alebo dozvedieť mohol (napr. z ich podnetu alebo iniciatívy), a na strane druhej sa

okresný súd riadil právoplatným rozhodnutím o prerušení konania až do právoplatného

skončenia veci vedenej pod sp. zn. , na právoplatné skončenie ktorého okresný

súd vyčkával s odobrením odvolacieho súdu, ktoré nebolo sťažovateľmi spochybnené.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval (), že pokiaľ okresný súd konanie

prerušil, je potrebné vychádzať z toho, že vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy

prichádzajúcimi procesnými postupmi, pričom proti takejto voľbe nemožno mať v zásade

námietky, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený [§ 109 ods. 2

písm. c) ] a ktorý odvolací súd v tomto prípade odobril ako vecne správny, a jednak ho

treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu

ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd odhliadnuc od

princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac

zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť

alebo účelnosť zvoleného procesného postupu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie

zákonnej prekážky jeho postupu (ktorá nebola spochybnená), tak ako to je v danom prípade,

neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. , ,

).

Iná situácia podľa názoru ústavného súdu nastala v prípade druhého prerušenia

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ku ktorému došlo uznesením z 3.

februára 2009. Predmetným uznesením okresný súd opätovne prerušil konanie vedené pod

sp. zn. , a to aj napriek tomu, že odpadala prekážka skoršieho prerušenia konania,

keďže konanie, kvôli ktorému skoršie prerušenie nastalo, bolo právoplatne skončené

10. novembra 2008. Druhé prerušenie konania okresný súd vymedzil do obdobia

právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní v právoplatne skončenej veci

vedenej pod sp. zn. .

Podľa právneho názoru ústavného súdu () dovolacie konanie totiž nie je

zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v až , a preto

všeobecný súd nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom

spore je začaté dovolacie konanie, a to ani na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c)

, pod ktoré nemožno subsumovať mimoriadny opravný prostriedok, na základe ktorého

sa začína dovolacie konanie (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené od 10. novembra 2008, keď bolo právoplatne skončené

konanie vedené pod sp. zn. , bol okresný súd povinný pokračovať v konaní i bez

návrhu ( druhá veta ), a to bez ohľadu na to, že proti právoplatnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané v zákonnej lehote dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok.

Podľa názoru ústavného súdu však z hľadiska namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa

obdobie od 10. novembra 2008 do rozhodnutia ústavného súdu nejaví ako obdobie, ktoré by

svojou intenzitou bolo spôsobilé vyvolať porušenie označených práv.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľov ( prvá veta ), bolo bez právneho významu

rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009