Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 220/09
PDF · 179.41 KB
No categories available
II. ÚS 220/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom V., zastúpených advokátom
JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009
doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom V. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02 sa
sťažovatelia žalobou podanou 22. apríla 2002 domáhali od žalovaných vydania
bezdôvodného obohatenia, ktoré nadobudli neoprávneným (bez právneho titulu) užívaním
nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov (ďalej tiež aj „sporná nehnuteľnosť“). Na podnet
právnej zástupkyne žalovaných uplatnený na pojednávaní 28. októbra 2003 okresný súd
uznesením zo 14. januára 2004 podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
[(ďalej len „OSP“) ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu] konanie
vo veci žaloby sťažovateľov prerušil, a to až do doby právoplatného skončenia konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96, predmetom ktorého bola žaloba
smerujúca proti sťažovateľom o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu o prevode majetku
štátu na sťažovateľov, pričom do tohto majetku mala patriť aj sporná nehnuteľnosť, takže
podľa názoru okresného súdu sa v tomto konaní riešila aj otázka aktívnej legitimácie
sťažovateľov na podanie žaloby týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia. Proti
uzneseniu okresného súdu o prerušení konania podali sťažovatelia odvolanie, ktorým
spochybnili existenciu dôvodu prerušenia konania, pričom Krajský súd v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004 rozhodnutie okresného
súdu o prerušení konania potvrdil. Rozhodnutie o prerušení konania nadobudlo podľa
sťažovateľov právoplatnosť 14. novembra 2004.
Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 57/02 bolo porušené ich právo na prerokovanie veci bez prieťahov a v primeranej
lehote. Zároveň sa odvolávajú na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej prerušenie
konania nie je vždy objektívnou prekážkou postupu všeobecného súdu, na existenciu ktorej
by mal ústavný súd pri skúmaní plynulosti postupu súdu aj automaticky prihliadať, ale
ústavný súd skúma, či v prípade prerušenia konania z fakultatívnych dôvodov podľa § 109
ods. 2 OSP všeobecný súd vykonal aj iné vhodné opatrenia, aby konanie nemuselo byť
prerušené a aby mohol vo veci konať. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia považujú aj
obdobie prerušenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/02 za obdobie
jeho nečinnosti. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd totiž nemal objektívny dôvod na
prerušenie konania, prípadne mohol vykonať iné vhodné opatrenia, aby mohol v
prerušenom konaní pokračovať. Sťažovatelia tieto svoje dôvody argumentačne podporili aj
poukázaním na iné konania vedené vo veciach ich žalôb na okresnom súde, a to konkrétne
na konanie vedené pod sp. zn. 6 C 124/01, ktoré okresný súd 25. septembra 2003 tiež
prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C
204/96, avšak v tomto prípade dal (odvolací) krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 247/03 zo
17. februára 2004 za pravdu sťažovateľom a rozhodnutie okresného súdu o prerušení
konania zrušil. Okrem toho v konaní o žalobe sťažovateľov vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. 4 C 73/05 dokonca už okresný súd nevyhovel návrhu žalovanej na prerušenie
konania do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
4 C 204/96 a aj krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 370/06 z 31. júla 2007 toto rozhodnutie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia ďalej okrem iného uviedli:
„Z uvedeného teda vyplýva, že ten istý súd či už prvostupňový alebo odvolací mali na
posúdenie tej istej otázky v rôznych konaniach odlišný právny názor v dôsledku čoho
dospeli k rôznym rozhodnutiam o prerušení toho ktorého konania.“
Navyše sťažovatelia dodali, že aj napriek tomu, že konanie vedené na okresnom súde
pod sp. zn. 4 C 204/96, do právoplatného skončenia ktorého bolo prerušené napádané
konanie, už právoplatne skončilo 10. novembra 2008, okresný súd vo veci nekoná, ale
napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 7 C 57/02 opätovne prerušil uznesením z 3. februára
2009, a to až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) o dovolaní vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96.
Sťažovatelia podali aj proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu o opätovnom prerušení
konania vedeného pod sp. zn. 7 C 57/02 odvolanie, avšak do podania sťažnosti ústavnému
súdu nebolo o tomto ich odvolaní rozhodnuté. Sťažovatelia aj druhé prerušenie napadnutého
konania považujú za nesprávny a neefektívny postup okresného súdu, v dôsledku ktorého je
neustále porušované ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v
primeranej lehote.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo J. M.(...) a I. M.(...) na prerokovanie a rozhodnutie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj iných medzinárodných
zmlúv o ľudských právach, ktorých je Slovenská republika zmluvnou stranou, a ktoré sú
súčasťou jej právneho poriadku podľa čl. 154c Ústavy SR bolo nečinnosťou a postupom
Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 57/2002 porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda, aby
vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 57/2002 pokračoval v konaní a ďalej konal bez zbytočných
prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M.(...) finančné
zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a sťažovateľke I. M.(...) finančné zadosťučinenie vo výške
3.000,- €, ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný vyplatiť sťažovateľom v lehote do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M.(...) a sťažovateľke
I. M.(...) náhradu trov konania právneho zastúpenia vo výške 398,69,- € (2 x 2 úkony v
hodnote 92,72,- €, 4 x režijný paušál 6,95,- € za prevzatie a prípravu zastúpenia a
vypracovanie ústavnej sťažnosti), ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný zaplatiť
sťažovateľom na účet právneho zástupcu sťažovateľov(...) v lehote 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 57/02. Obdobie neodôvodnenej
nečinnosti v postupe okresného súdu nastalo podľa sťažovateľov vydaním uznesenia č. k.
7 C 57/02-91 zo 14. januára 2004, keď okresný súd podľa ich názoru konanie vo veci ich
žaloby nesprávne prerušil, čo krajský súd svojím rozhodnutím potvrdil, pričom dôkazom o
nesprávnosti tohto postupu okresného súdu a krajského súdu je podľa sťažovateľov
rozdielnosť právnych názorov okresného súdu a krajského súdu v ich obdobných veciach.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 57/02-91 zo 14. januára 2004 vyplýva, že
okresný súd konanie vedené pod sp. zn. 7 C 57/02 prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP,
podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet. Toto uznesenie nadobudlo v spojení s potvrdzujúcim
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004 právoplatnosť
14. novembra 2004.
Je nepochybné, že ústavný súd už v minulosti vyslovil (I. ÚS 142/04), že pri
rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch konaní pred všeobecným súdom, ktoré sú
prerušené, treba rozlišovať, či došlo k prerušeniu konania pred všeobecným súdom z
obligatórnych dôvodov (§ 109 ods. 1 OSP) alebo z fakultatívnych dôvodov (§ 109 ods. 2
OSP). Ak bolo konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov
vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom,
kým tieto dôvody trvajú. Naproti tomu v prípade konaní prerušených z fakultatívnych
dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd skúmať, či
nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v
konaní.
Súčasne však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 142/04 sa ústavný súd zdržal vyslovenia jednoznačného právneho názoru na
odôvodnenosť prerušenia skúmaného konania prvostupňovým súdom a v tomto smere
vyslovil iba svoje pochybnosti o dôvodnosti tohto procesného postupu, pričom však súčasne
konštatoval, že „ústavný súd sa v zásade vyhýba zaujímaniu stanovísk efektívnosti a
účelnosti procesných úkonov všeobecného súdu“ a zaujatie takéhoto stanoviska bolo v
právomoci odvolacieho súdu na základe odvolania proti uzneseniu o prerušení konania,
ktoré v danom prípade nebolo podané. Ústavný súd preto založil svoje rozhodnutie nie na
posúdení vhodnosti, resp. správnosti prerušenia konania, ale na skúmaní či v okolnostiach
danej veci prvostupňový súd, najmä na dôvody prerušenia konania, využil aj iné vhodné
opatrenia na to, aby mohol vec prerokovať a rozhodnúť.
V danom prípade, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovatelia podali odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania, ktoré bolo krajským súdom následne
potvrdené, takže prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 7 C 57/02 sa stalo právoplatným
14. novembra 2004.
Pokiaľ sťažovatelia neboli spokojní, resp. nesúhlasili s rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu
o prerušení konania, mali možnosť domáhať sa v lehote dvoch mesiacov od jeho
právoplatnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jeho preskúmania sťažnosťou podanou
ústavnému súdu. Sťažovatelia však túto možnosť nevyužili aj napriek skutočnosti, že v tom
čase už sťažovatelia mali vedomosť o právnom názore krajského súdu na danú
problematiku vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004 v inej ich
obdobnej veci.
Rozhodnutím sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004, na ktoré sa sťažovatelia
argumentačne odvolávajú ako na rozhodnutie v obdobnej veci, krajský súd zrušil
rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 6 C 124/01 z 25. septembra 2003, ktorým bolo tiež
prerušené konanie vo veci žaloby sťažovateľov až do právoplatného skončenia konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96. Na tomto mieste je však potrebné
zdôrazniť, že v tomto prípade okresný súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP, podľa ktorého súd konanie obligatórne preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Pri preskúmaní tohto rozhodnutia krajský súd
konštatoval, že prvostupňový súd nie je oprávnený sám posudzovať iba tie otázky, ktoré sú
vymedzené v § 135 ods. 1 OSP, a len v prípade ich výskytu môže byť prerušené konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a keďže krajský súd výskyt takejto otázky v konaní
okresného súdu nezistil, rozhodnutie o prerušení konania z tohto dôvodu zrušil („Súd
prvého stupňa(...) aplikoval nesprávnu procesnú normu.“), čo je situácia odlišná od situácie
nastolenej sťažovateľmi. V tejto súvislosti však ústavný súd súčasne poukazuje na
skutočnosť, že krajský súd v označenom rozhodnutí tiež konštatoval, že z dôvodov, pre
ktoré okresný súd konanie prerušil, by mohlo byť konanie prerušené „avšak za použitia cit.
ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.“, pričom však súbežne krajský súd vyslovil právny názor,
podľa ktorého pre posúdenie žalobného nároku sťažovateľov na vydanie bezdôvodného
obohatenia je dôležitá ich dobromyseľná oprávnená držba spornej nehnuteľnosti, a teda
„napriek tomu, že by neboli jej vlastníkmi, mali by nárok na úžitky z nej pochádzajúce. (...)
V takom prípade by však nebol daný dôvod na prerušenie konania, keďže skutočnosť, či
navrhovatelia sú alebo nie sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti by na tento ich nárok
nemala vplyv.“.
Ako už bolo uvedené, citovaný právny názor krajského súdu v inej obdobnej veci
sťažovateľov im bol už teda známy v čase rozhodnutia krajského súdu uznesením sp. zn.
9 Co 193/04 z 31. augusta 2004, ktorým bolo potvrdené prerušenie konania okresného súdu
sp. zn. 7 C 57/02 napádaného v tejto sťažnosti ústavnému súdu. Napriek tomu sťažovatelia
včas nevyužili podanie sťažnosti ústavnému súdu na preskúmanie rozhodnutia krajského
súdu sp. zn. 9 Co 193/04 z 31. augusta 2004 a jeho preskúmania, resp. jeho prehodnotenia
ústavným súdom sa dovolávajú až teraz v súvislosti s namietaným porušením ich práva na
rýchle a primerane dlhé konanie.
Ústavný súd konštatuje, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/02
bolo právoplatne prerušené, pričom sťažovatelia túto skutočnosť včas nespochybnili, hoci
tak urobiť mohli a mali, takže v tomto procesnom štádiu dotknutého konania už sťažovatelia
nemôžu od ústavného súdu spravodlivo očakávať, aby spätne preskúmal právoplatné
rozhodnutie o prerušení konania. V súlade s už uvedenou judikatúrou ústavného súdu však
ústavný súd môže iba skúmať, či okresný súd pred prerušením konania urobil iné vhodné
opatrenia, aby mohol vec prejednať a rozhodnúť bez jeho prerušenia v zmysle požiadavky
vyjadrenej v § 109 ods. 2 OSP, podľa ktorého „Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť(...)“.
Vzhľadom na právny názor okresného súdu v čase prerušenia konania vedeného pod
sp. zn. 7 C 57/02 (14. január 2004), podľa ktorého otázka vlastníctva sťažovateľov k spornej
nehnuteľnosti bola zásadnou pre rozhodnutie o ich žalobnom nároku, pričom o odlišnom
právnom názore sa okresný súd mohol najskôr dozvedieť až 11. marca 2004, keď mu bolo
doručené rozhodnutie krajského súdu v inej obdobnej veci (sp. zn. 23 Co 247/03 zo
17. februára 2004), okresný súd podľa názoru ústavného súdu nemohol pred prerušením
konania urobiť iné vhodné opatrenia, aby v konaní pokračoval bez jeho prerušenia.
Je síce pravdou, že po prerušení konania, keď sa okresný súd mohol dozvedieť o už
uvedenom odlišnom právnom názore krajského súdu na význam vlastníctva sťažovateľov k
spornej nehnuteľnosti pre rozhodnutie v merite veci, mohol okresný súd v konaní
pokračovať, avšak sťažovatelia na jednej strane v sťažnosti nepreukázali, či sa okresný súd
o tomto odlišnom právnom názore krajského súdu v inom obdobnom konaní aj skutočne
dozvedel alebo dozvedieť mohol (napr. z ich podnetu alebo iniciatívy), a na strane druhej sa
okresný súd riadil právoplatným rozhodnutím o prerušení konania až do právoplatného
skončenia veci vedenej pod sp. zn. 4 C 204/96, na právoplatné skončenie ktorého okresný
súd vyčkával s odobrením odvolacieho súdu, ktoré nebolo sťažovateľmi spochybnené.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval (I. ÚS 21/00), že pokiaľ okresný súd konanie
prerušil, je potrebné vychádzať z toho, že vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy
prichádzajúcimi procesnými postupmi, pričom proti takejto voľbe nemožno mať v zásade
námietky, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený [§ 109 ods. 2
písm. c) OSP] a ktorý odvolací súd v tomto prípade odobril ako vecne správny, a jednak ho
treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu
ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd odhliadnuc od
princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac
zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť
alebo účelnosť zvoleného procesného postupu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie
zákonnej prekážky jeho postupu (ktorá nebola spochybnená), tak ako to je v danom prípade,
neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02,
Iná situácia podľa názoru ústavného súdu nastala v prípade druhého prerušenia
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/02, ku ktorému došlo uznesením z 3.
februára 2009. Predmetným uznesením okresný súd opätovne prerušil konanie vedené pod
sp. zn. 7 C 57/02, a to aj napriek tomu, že odpadala prekážka skoršieho prerušenia konania,
keďže konanie, kvôli ktorému skoršie prerušenie nastalo, bolo právoplatne skončené
10. novembra 2008. Druhé prerušenie konania okresný súd vymedzil do obdobia
právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní v právoplatne skončenej veci
vedenej pod sp. zn. 7 C 57/02.
Podľa právneho názoru ústavného súdu (I. ÚS 21/00) dovolacie konanie totiž nie je
zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až § 111 OSP, a preto
všeobecný súd nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom
spore je začaté dovolacie konanie, a to ani na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c)
OSP, pod ktoré nemožno subsumovať mimoriadny opravný prostriedok, na základe ktorého
sa začína dovolacie konanie (m. m. I. ÚS 3/00).
Vzhľadom na uvedené od 10. novembra 2008, keď bolo právoplatne skončené
konanie vedené pod sp. zn. 4 C 204/96, bol okresný súd povinný pokračovať v konaní i bez
návrhu (§ 111 ods. 2 druhá veta OSP), a to bez ohľadu na to, že proti právoplatnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané v zákonnej lehote dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok.
Podľa názoru ústavného súdu však z hľadiska namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa
obdobie od 10. novembra 2008 do rozhodnutia ústavného súdu nejaví ako obdobie, ktoré by
svojou intenzitou bolo spôsobilé vyvolať porušenie označených práv.
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), bolo bez právneho významu
rozhodovať o tejto časti sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2009