Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 221/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť O. M., V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. z 13. decembra 2007 a základného

práva podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2008

doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. decembra 2007. Dňa 15. apríla 2009 sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť o ďalšieho

porušovateľa, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý

mal jeho základné právo zaručené a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru porušiť rozsudkom

sp. zn. z 29. januára 2009.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Okresný súd v Prešove rozsudkom č. k. zo dňa 26. 04. 2007 (ďalej len

Okresný súd) ako súd I. stupňa zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne na

úhradu istiny vo výške 400.000,- Sk s príslušenstvom, zaviazal žalovaného v 1. rade na

úhradu istiny vo výške 200.000,- Sk s príslušenstvom, na úhradu trov súdneho konania

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a návrh voči žalovanej v 2. rade v prevyšujúcej časti

zamietol.

Žalovaná v 2. rade podala proti rozsudku Okresného súdu odvolanie. O odvolaní

rozhodol Krajský súd v Prešove (...) svojim rozsudkom zo dňa 13. 12. 2007 č. k. ,

ktorým:

- zmenil rozsudok prvostupňového súdu v jeho napadnutej časti vo vzťahu

k žalovanej v 2. rade tak, že návrh vo veci samej vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamieta

- potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch zaväzujúcich žalovaného

v 1. rade

- nepriznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému

v 1. rade

- priznal odporkyni v 2. rade voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 106.023,-

Sk, ktoré je žalobca povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalovanej v 2. rade

JUDr. M. W. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ podaním zo dňa 22. 02. 2008 doručil Najvyššiemu súdu SR dovolanie

opierajúce sa o dovolacie dôvody uvedené v § 237 písm. f), § 236 ods. 1, § 238 ods. 1

.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu (, ,

, , ), z ktorej podľa neho vyplýva, že „ ústavný súd môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody.“.

Podľa názoru sťažovateľa sú právne a skutkové závery, o ktoré krajský súd oprel

svoj rozsudok, zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, pričom majú za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ tiež uviedol, že konaním a rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci

utrpel majetkovú ujmu (bol zaviazaný na úhradu trov konania v sume 106 023 Sk), ale aj

nemajetkovú ujmu.

Podaním doručeným ústavnému súdu 15. apríla 2009 sťažovateľ rozšíril svoje

podanie z 20. marca 2008.

Uviedol, že najvyšší súd ako dovolací súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 29. januára 2009 (jemu doručený 26. marca 2009) odmietol jeho dovolanie proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej dodal:

«Sťažovateľ má za to, že rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa

29. 01. 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. (...)

Ustanovenia a ustanovenia Listiny stanovujú, že

„každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva“. Z tohto základného práva,

ako aj z ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru („Každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo... prejednaná...“) vyplýva, že všeobecné súdy sú povinné poskytovať

právnu ochranu zákonom stanoveným postupom. Nedodržaním zákonom stanoveného

postupu v súdnom konaní dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie.

Úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov

zabezpečujú ich preskúmateľnosť. Jedným z princípov, predstavujúcich neopomenuteľnú

súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní, je povinnosť

súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť.

Podľa ustanovenia : „V odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé“. (...)

Rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. zo dňa 29. 01. 2009 nie je podľa

názoru sťažovateľa dostatočne odôvodnené, pri jeho vydaní dovolací súd postupoval

svojvoľne a predstavuje arbitrárne rozhodnutie.

V predmetnej veci právne rozhodujúce boli skutočnosti a právne argumenty, o ktoré

sťažovateľ prípustnosť svojho odvolania oprel. (...)

Dovolací súd sa s námietkami a argumentáciou sťažovateľa nevyporiadal v takom

rozsahu, ktorý by bol postačujúci pre rozhodnutie o prípustnosti dovolania sťažovateľa.

Väčšinu podstatných okolností prípadu a právnej argumentácie sťažovateľa nechal bez

povšimnutia.

Podľa názoru sťažovateľa dovolací súd sa mal v odôvodnení svojho uznesenia

podrobnejšie vysporiadať s námietkami sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom

preto, lebo išlo o také tvrdenia, ktoré v skoršom štádiu konania neboli ešte posúdené.

Z vyššie uvedeného zjavne vyplýva, že Najvyšší súd svoje rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo

143/2008 zo dňa 29. 01. 2009 náležité neodôvodnil, a preto ho sťažovateľ vzhľadom na

kľúčové argumenty, ktoré uviedol vo svojom dovolaní považuje za zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom

má za následok porušenie základných práv sťažovateľa upravených v ,

čl. 36 ods. 1 Listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Tieto skutočnosti zakladajú aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

() podľa názoru sťažovateľa pre ústavný súd možnosť vysloviť vo svojom

rozhodnutí záver, že postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu boli porušené (označené) chránené práva sťažovateľa.»

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané

finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk. Táto suma by mala vyjadriť skutočnosť, že

podaním sťažnosti ústavnému súdu nesledoval nič iné, len úsilie domôcť sa spravodlivého

ústavného a zákonného rozhodnutia v jeho súdnom spore a zabezpečiť si tak reálnu ochranu

svojich a zákonom zaručených práv a slobôd.

Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd v jeho veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd O. M. postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. zo dňa 13. 12. 2007 boli porušené.

2. Základné právo na súdnu ochranu upravené v Slovenskej

republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd O. M. postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

143/2008 zo dňa 29. 01. 2009 boli porušené.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 01. 2009

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 13. 12. 2007 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk, ktoré je mu

Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

6. O. M. priznáva náhradu trov konania podľa počtu právnych úkonov a podľa

dodatočného vyčíslenia ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti

E. P. Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom P., ... do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. marca 2008 vyplynulo, že sťažovateľ

v uvedenej právnej veci podal 22. februára 2008 dovolanie proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 13. decembra 2007, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu

Prešov sp. zn. .

Podľa citovaného právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu

je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

Na ochranu označených práv proti namietanému rozsudku mal sťažovateľ

k dispozícii účinný prostriedok nápravy – dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ túto možnosť využil a proti namietanému

rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (vo vzťahu

k žalovanej v 2. rade), podal dovolanie. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je

účinným opravným prostriedkom ochrany sťažovateľom namietaného porušenia základných

práv, ktorý je prístupný v systéme všeobecného súdnictva.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity

vyplývajúcim z a podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho označených práv rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 20007 pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa zistení ústavného súdu i tvrdení sťažovateľa v rozšírení sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 15. apríla 2009 o dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 29. januára 2009 (sťažovateľovi bol doručený 26. marca 2009).

K námietke porušenia označených základných práv sťažovateľa najvyšším súdom

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd ako primárny ochranca ústavnosti je viazaný čl. 152

ods. 4 (výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ), v rámci dovolacieho

konania oprávnený a zároveň povinný dbať na ochranu základných práv účastníkov konania

vrátane ústavne súladného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem vzťahujúcich

sa na daný prípad.

Ústavný súd k námietke sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru uvádza, že účastníkovi občianskeho súdneho konania ustanovenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ale ani zákonné procesno-právne predpisy

negarantujú v procese dokazovania právo vyjadrovať sa k právnym záverom konajúceho

súdu, ale len ku skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má účastník

právo vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom, a tak ovplyvňovať skutkové zistenia súdu, je

úplné objasnenie skutkového stavu veci. Následné právne posúdenie dokazovaním

ustáleného skutkového stavu je už vecou konajúceho súdu a účastník konania nie je

oprávnený doň kvalifikovane zasahovať. Svoj odlišný právny názor totiž môže uplatniť

prostredníctvom opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí

aj ústavná sťažnosť. Tá však prichádza do úvahy len vtedy, ak by právne závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ).

V okolnostiach posudzovaného prípadu však ústavný súd po preskúmaní spisového

materiálu vzťahujúceho sa na vec nezistil, že by právny názor najvyššieho súdu vyjadrený

v napadnutom rozsudku vykazoval známky ústavnej relevancie z hľadiska eventuálneho

použitia postupu podľa .

Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu podľa

a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V odôvodnení predmetného rozsudku skúmal dovolací súd predovšetkým to, či

nedošlo k závažnej procesnej vade zakladajúcej zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu

a či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , resp. námietkou

sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení predmetného rozsudku podal relevantný aplikačný

výklad príslušných zákonných ustanovení regulujúcich postup pri vykonávaní dokazovania

i vyhodnocovaní výsledkov dokazovania všeobecným súdom.

V podrobnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:

„(...) ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci

zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim

v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav

vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia

jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia (viď. R 43/2003 a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v časopise Zo

súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky síce všeobecne považované za relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c) O.

s. p.), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 3 Cdo

174/2005 a sp. zn. ).

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti so svojím tvrdením o vade konania (§ 237 písm. f)

) poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

92/1996 [vychádzajúce z názoru, že účastníkovi konania, ktorý bol pre nesprávny právny

názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, vylúčený

z realizácie svojich procesných práv (napríklad navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim),

bola odňatá možnosť konať pred ním], dovolací súd uvádza, že označené rozhodnutie bolo

prijaté v zásadne odlišnom skutkovom a právnom rámci a reagovalo na tú skutočnosť, že

súdy si vôbec neozrejmili, čo bolo predmetom konania, aké návrhy učinili účastníci konania

a akým smerom malo byť zamerané dokazovanie; v prejednávanej veci bolo však zrejmé, čo

je predmetom konania, čoho sa účastníci domáhajú, čo uvádzajú na podporu svojich

tvrdení a aké dôkazy navrhujú vykonať na preukázanie nimi uvádzaných skutočností.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup

odvolacieho súdu v tomto smere nevykazuje znaky postupu odnímajúceho účastníkovi

možnosť pred súdom konať v zmysle

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti rozsudku odvolacieho

súdu v napadnutej časti z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý navrhovateľ v dovolaní

uplatnil ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec

podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil

správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne

aplikoval. Dovolacie konanie má preskúmavaciu povahu, preto v ňom možno posúdiť

správnosť len toho právneho posúdenia veci, na ktorom je založené dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu.

V posudzovanej veci ide o právne posúdenie záväzku zo zmluvy o pôžičke uzavretej

jedným z manželov, t. j. odporcom 1) za trvania manželstva so zreteľom na uznanie dlhu

podpísané oboma manželmi. Podstatou námietok uplatnených navrhovateľom v dovolaní je

nesúhlas s tým, ako odvolací súd hodnotil uznávacie prehlásenie z 13. augusta 2002, ktoré

podpísala okrem odporcu 1) aj odporkyňa 2) ako jeho manželka, resp. jeho právne účinky

vo vzťahu k odporkyni 2). Podľa jeho názoru odporcovia 1), 2) ako manželia práva

a povinnosti, záväzky a pohľadávky nadobúdali spoločne do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, preto treba vychádzať z domnienky, že všetko, čo nadobudli za

trvania manželstva, nadobudli do ich bezpodielového spoluvlastníctva a táto domnienka

trvá, pokiaľ sa jeden z manželov nedovolá absolútnej alebo relatívnej neplatnosti právneho

úkonu. Ak sa odporkyňa 2) relatívnej neplatnosti uznania dlhu nedovolala, má sa za to, že

bola a je spolu s odporcom 1) dlžníčkou a teda vyhlásenie o uznaní dlhu urobila ako

dlžníčka. To isté sa vzťahuje aj na zmluvu o pôžičke, ktorú uzatvoril s odporcom 1)

a odporkyňa 2) k tejto pôžičke právnym úkonom - vyhlásením o uznaní dlhu - pristúpila

k záväzku odporcu 1).“

V ďalšom sa najvyšší súd vysporiadal s aplikáciou príslušných hmotnoprávnych

predpisov týkajúcich sa merita sporu a úpravou bezpodielového spoluvlastníctva manželov

v kontexte zmluvy o pôžičke ( a nasl. a ).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že:

„Dovolateľ svojím dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

mu odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi 1)

a výrok, ktorým bol zaviazaný zaplatiť odporkyni 2) náhradu trov konania. Táto časť

dovolania, ktorou navrhovateľ napáda uvedené výroky o trovách konania, smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia

a tento charakter nestráca, aj keď rozhodnutie o trovách s meritómym rozhodnutím vo veci

súvisí a je do neho pojaté ( ). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia

odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho

posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti

uzneseniu(...)

Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b) veta prvá ). Podľa je dovolanie prípustné tiež

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za

vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené

v , ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie

o trovách konania. Ustanovenie teda vylučuje prípustnosť dovolania

navrhovateľa proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže ani

vo vzťahu k týmto výrokom nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca

zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti týmto výrokom vyvodiť ani z § 237

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľa proti výrokom o trovách

konania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné.“

Takto formulovaný právny názor najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za

arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

K argumentácii sťažovateľa o jeho neúspechu v spore potvrdenom najvyšším súdom

ústavný súd dodáva, že podľa jeho konštantnej judikatúry neúspech účastníka konania

v súdnom spore neznamená automaticky porušenie jeho práva na súdnu ochranu, resp. na

spravodlivý súdny proces (napr. ). Tento záver však platí aj vo vzťahu k iným

základným právam a slobodám, ktoré by postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu

mohli byť porušené.

Ústavný súd tak uzatvára, že nezistil relevantnú súvislosť medzi postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu a právami označenými sťažovateľom, a preto sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších

nárokoch sťažovateľa uvedených v sťažnosti nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009