Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/143/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci navrhovateľa O., bývajúceho vo V., zastúpeného JUDr. E., advokátkou so

sídlom v P., proti odporcom 1/ D., naposledy bývajúcemu v P., t.č. na neznámom mieste,

zastúpenému opatrovníkom M., vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Prešov, 2/ R.,

bývajúcej v K., o zaplatenie 19 916,35 € (600 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 13. decembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 13. decembra 2007, sp. zn.

1/ z a m i e t a v zmeňujúcom výroku vo veci samej vo vzťahu k odporkyni 2/,

2/ o d m i e t a vo zvyšnej časti.

Odporkyni 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 26. apríla 2007 č.k. -232 uložil

odporcom 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 400 000 Sk so

16,5 % úrokom z omeškania od 7. októbra 2002 do 29. októbra 2002, so 16 % úrokom

z omeškania od 30. októbra 2002 do 17. novembra 2002, s 13 % úrokom z omeškania od

18. novembra 2002 do 25. septembra 2003, s 12,5 % úrokom z omeškania od 26. septembra

2003 do 21. decembra 2003, s 12 % úrokom z omeškania od 21. decembra 2003 do

zaplatenia, všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporcovi 1/ uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 200 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania od 2. septembra

2003 až do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh voči odporkyni 2/ zamietol. Odporcu 1/ zaviazal v lehote 15 dní

nahradiť navrhovateľovi trovy konania 98 654 Sk a odporkyni 2/ v tej istej lehote nahradiť

navrhovateľovi trovy konania vo výške 28 187 Sk. Rozhodnutie odôvodnil tým, že návrh je

sčasti dôvodný voči obom odporcom a sčasti len voči odporcovi 1/. Za rozhodujúci dôkaz

označil listinu nazvanú „Vyhlásenie o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou z 13. augusta

2002“, ktoré podpísali obaja odporcovia pred notárom dňa 14. augusta 2002, pričom pravosť

ich podpisov nikto nespochybnil. Odporkyňa 2/ v konaní namietala absolútnu i relatívnu

neplatnosť tohto právneho úkonu poukazujúc na to, že nevedela čo podpisuje, lebo bola

odporcom 1/ uvedená do omylu. Podľa názoru súdu tento právny úkon nemôže byť relatívne

neplatný z dôvodu uvedenia do omylu, pretože navrhovateľ pri požičiavaní peňazí odporcom

požadoval vyhlásenie od oboch odporcov a keďže nebol prítomný pri podpisovaní tohto

vyhlásenia, nemohol ani úmyselne vyvolať omyl vo vzťahu k odporkyni 2/, ani vedieť, či bola

uvedená do omylu. Právne relevantná nie je ani obrana odporkyne 2/ týkajúca sa absolútnej

neplatnosti tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 O.z. z dôvodu chýbajúcej vážnosti pri

podpise vyhlásenia. Samotné vyhlásenie je prehľadné, jednostranové, je v ňom jasne uvedená

suma číslom i slovom. Pokiaľ ide o ďalšiu pôžičku poskytnutú navrhovateľom odporcovi 1/

vo výške 200 000 Sk zo 7. marca 2003, odporca 1/ nemal k tomuto úkonu súhlas manželky

(odporkyne 2/) a keďže nejde o bežnú vec, je vo vzťahu k odporkyni 2/ tento právny úkon

neplatný, z ktorého dôvodu v tejto časti návrh voči nej bolo potrebné zamietnuť. O úroku

z omeškania rozhodol podľa O.z. a o jeho výške podľa nariadenia vlády č.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil od. 1 vzhľadom na úspech

navrhovateľa v konaní. Odporom vznikla povinnosť nahradiť trovy konania celkom vo výške

136 665 Sk, po zohľadní pomeru úspechu voči každému z odporcov, odporcovi 1/ uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 98 654 Sk a odporkyni 2/ sumu 28 187 Sk.

Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 13. decembra 2007,

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo vzťahu

k odporkyni 2/ tak, že návrh vo veci samej vo vzťahu k odporkyni 2/ zamietol. Rozsudok

súdu prvého stupňa vo výrokoch zaväzujúcich odporcu 1/ potvrdil. Navrhovateľovi nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi 1/. Odporkyni 2/ priznal voči

navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 106 023 Sk. V odôvodnení uviedol, že

vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vo vyhovujúcej časti vo vzťahu k odporcom 1/, 2/

svojím rozsudkom v tejto časti založil procesnú solidaritu odporcov, odvolaním odporkyne 2/

bol dotknutý aj výrok, ktorým bola uložená povinnosť zaplatiť istinu 400 000 Sk

s príslušenstvom odporcom 1/, 2/ solidárne. Odvolací súd vychádzal zo zistenia, že zmluvu

o pôžičke uzatvoril navrhovateľ len s odporcom 1/, ktorému mal aj reálne odovzdať požičané

peniaze, preto len odporca 1/ ako dlžník zo zmluvy o pôžičke je povinný zostatok pôžičky

vrátiť navrhovateľovi. Keďže nebolo preukázané, že by účastníčkou zmluvy o pôžičke bola aj

odporkyňa 2/ a nebolo ani tvrdené a už vôbec preukázané, že by zmluvu o pôžičke

s navrhovateľom uzatváral odporca 1/ aj v mene odporkyne 2/, akékoľvek nároky môžu byť

voči odporkyni 2/ uplatňované len na základe vyhlásenia z 13. augusta 2002 o uznaní dlhu.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že odporkyňa 2/ vyvrátila pravdivosť

údaju uvedeného vo vyhlásení o uznaní dlhu z 13. augusta 2002. Z tohto dôvodu pre

rozhodnutie vo veci považoval za právne bezvýznamnú obranu odporkyne 2/ o relatívnej

a absolútnej neplatnosti vyhlásenia o uznaní dlhu z 13. augusta 2002. Záväzok odporkyne 2/

nemožno vyvodiť ani z ďalších listinných dôkazov predložených v konaní, ako listiny

označenej ako Ukončenie zmluvného vzťahu zo 6. januára 2002 (správne má byť 6. novembra

2002), z ktorej možno vyvodiť len fakt, že podpisom odporcovia potvrdili prevzatie listiny.

Nárok navrhovateľa voči odporcovi 1/ odvolací súd nemohol preskúmavať vzhľadom

k chýbajúcim dôvodom odvolania, keďže odporca 1/ odvolanie proti tejto časti rozsudku

nepodal a dokazovaním neboli preukázané žiadne okolnosti, ktorými by sa mohol zbaviť

svojej zodpovednosti za zostatok dlhu z pôžičky poskytnutej mu navrhovateľom; preto

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 1/ potvrdil. Výrok

o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením v spojení s

Navrhovateľ napadol dovolaním rozsudok krajského súdu v zmeňujúcom výroku vo

vzťahu k odporkyni 2/, ďalej vo výroku, ktorým odvolací súd navrhovateľovi nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi 1/ a vo výroku, ktorým odvolací súd

priznal odporkyni 2/ voči navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 106 023 Sk a žiadal

rozsudok krajského súdu v napadnutých častiach zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na

ďalšie konanie a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania odôvodnil

tým, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p).

Podľa jeho názoru za vadu takejto povahy možno považovať aj stav, že súd na niektoré

vykonané dôkazy neprihliada, nevyhodnotí ich vo vzájomných súvislostiach a nevyvodí

z nich správny právny záver, čo sa v danej veci prejavilo tým, že súd prehliadol akceptovanie

správania účastníkov v súlade s uznaním dlhu. Vytvorenie takejto procesnej situácie je

prekážkou pre uplatňovanie procesných práv relevantným spôsobom. Týmto spôsobom

v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci bola mu odňatá možnosť konať pred súdom

a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal

na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.

(publikovanom v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1998 pod č. 49/1998, s. 100.),

podľa ktorého účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo vyjadriť sa k dokazovaniu

i právnej stránke veci, bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tento názor Najvyšší súd

Slovenskej republiky potvrdil aj v rozsudku sp. zn. (publikovanom v časopise

Zo súdnej praxe č. 5/2000 pod č. 53/2000, s. 102.), keď vyslovil, že ak bola účastníkovi

konania odňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom

spočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej

a procesnej stránke veci, je daný dovolací dôvod podľa Navrhovateľ

v dovolaní namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), ktoré sa prejavilo v nesprávnom právnom posúdení aj vyhodnotení dôkazov -

listinných dokumentov, stanovísk a vyjadrení založených do spisu. Ak účastník konania,

ktorý bol pre nesprávny právny názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti dôležitej pre

posúdenie veci, vylúčený z realizácie svojich procesných práv (navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k nim a pod.), bola mu nesprávnym postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním, čo

zakladá prípustnosť dovolania aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podľa

ustanovenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 4/1997 pod č. 39/1997). Právny

názor odvolacieho súdu, o ktorý oprel zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, podľa ktorého

písomný prejav o uznaní dlhu môže urobiť len dlžník a pokiaľ ho urobí iná osoba, ktorá

takýmto dlžníkom nie je, môže sa právnych dôsledkov takýchto prejavov vôle zbaviť

dôkazom preukazujúcim, že dlžníkom konkrétneho záväzku nebola a ani nie je, podľa neho je

v rozpore so zákonom, je neakceptovateľný a neudržateľný. Odporkyňa 2/ urobila vyhlásenie

o uznaní dlhu, resp. vyhlásenie o pristúpení k záväzku dlžníka súlade s ustanoveniami

ako manželka odporcu 1/, s ktorým práva a povinnosti, záväzky

a pohľadávky nadobúdali spoločne do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto treba

vychádzať z domnienky, že všetko, čo manželia nadobudli za trvania manželstva, nadobudli

do ich bezpodielového spoluvlastníctva; táto domnienka trvá, pokiaľ sa jeden z manželov

nedovolá absolútnej alebo relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Keďže odporkyňa 2/ sa

relatívnej neplatnosti uznania dlhu nedovolala, má sa za to, že bola a je spolu s odporcom 1/

dlžníčkou, a teda, že vyhlásenie o uznaní dlhu urobila ako dlžníčka. To isté sa vzťahuje aj na

zmluvu o pôžičke, ktorú uzatvoril s odporcom 1/ a odporkyňa 2/ k tejto pôžičke právnym

úkonom - vyhlásením o uznaní dlhu - pristúpila k záväzku. V konaní bolo preukázané, že

odporcovia 1/, 2/ voči navrhovateľovi uznali dlh v súlade s § 558 O.z., preto uznanie dlhu

odporkyňou 2/ je uznaním dlhu dlžníčkou. Tento významný listinný dôkaz nemožno

spochybniť, pretože bol vlastnoručne podpísaný pred osobou poverenou na overovanie

pravosti podpisov (na notárskom úrade). Preto treba vychádzať z právnej domnienky, že ak sa

odporkyňa 2/ nedovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu zmluvy o pôžičke, je spolu

s odporcom 1/ dlžníčkou. V ďalšej časti dovolania dovolateľ poukazoval na správne zistený

skutkový stav veci a správne právne závery súdu prvého stupňa, preto neexistoval zákonný

dôvod na jeho zmenu odvolacím súdom vo výrokoch rozsudku napadnutých dovolaním.

Odporca 1/ vyjadrenie k dovolaniu nepodal.

Odporkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie zamietnuť, nakoľko

rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne. Dovolateľovi nebola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože odvolací súd v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého

rozsudku prihliadol na všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil samostatne ako aj vo

vzájomných súvislostiach a vec aj správne právne posúdil. Závery rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval navrhovateľ (sp. zn. ,

) sú v danej veci nepoužiteľné, nakoľko mu nebolo odvolacím súdom odopreté

právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci a ani nebol vylúčený z realizácie

svojich procesných práv. Pre posúdenie dôvodnosti nároku navrhovateľa voči nej je

rozhodujúce určenie osoby dlžníka zo zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke je reálnou

zmluvou, kde okrem konsenzu strán sa vyžaduje aj reálny úkon, a to prenechanie peňazí

dlžníkovi. Od navrhovateľa neprevzala titulom pôžičky žiadne peniaze a netvrdí to ani

dovolateľ. Keď nebola zmluvnou stranou samotnej zmluvy o pôžičke a na takýto úkon nedala

ani súhlas ako manželka odporcu 1/, nemohla platne ani uznať záväzok z tejto zmluvy

vyplývajúci, ktorý môže uznať iba dlžník, ktorým bol len odporca 1/. Samotné uznanie dlhu

v zmysle § 558 O.z. ešte nedokazuje, že osobe, ktorá uznanie dlhu podpisuje dlh skutočne

vznikol a trval. Tvrdenia dovolateľa súvisiace s relatívnou neplatnosťou zmluvy o pôžičke,

ktorej sa nedovolala, vo vzťahu k predmetu konania považovala za bezpredmetné; ak zmluvu

s navrhovateľom neuzavrela, tento právny úkon vo vzťahu k jej samotnej nevyvoláva žiadne

právne dôsledky, preto nebolo na mieste domáhať sa jeho relatívnej neplatnosti. V konaní

nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že pristúpila k záväzku odporcu 1/ tak,

ako to predpokladá § 533 a 534 O.z., naviac právny názor o tom, že pristúpila k dlhu odporcu

1/, dovolateľ prvýkrát uviedol až v dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je riadne zastúpený (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, že

dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z dôvodov

taxatívne uvedených v Dovolanie možno preto odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až c/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovateľ

spomedzi uvedených troch dovolacích dôvodov v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa

a tvrdí, že konanie je postihnuté procesnou vadou v zmysle

, a dovolací dôvod podľa

So zreteľom na dôvody uvedené navrhovateľom v dovolaní, skúmal dovolací súd

najskôr, či v konaní nedošlo k závažnej procesnej vade zakladajúcej tzv. zmätočnosť

rozhodnutia. Preto sa zaoberal najskôr otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existenciu vád konania v zmysle

až e/ a navrhovateľ v dovolaní nenamietal a tieto vady v dovolacom

konaní nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu

a vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť krajský súd, dovolací súd sa osobitne

zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola navrhovateľovi odňatá možnosť

pred súdom konať ( ).

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť

pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohto

ustanovenia ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva

priznané mu , a to najmä právo predniesť (doplniť, či

doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom

predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na

záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3,

, , , , ).

K námietkam navrhovateľa uvedeným v dovolaní, že odvolací súd neprihliadol na

vykonané dôkazy - nezaoberal sa listinnými dôkazmi, ktoré súdu predložil a ktoré považoval

za významné pre správne rozhodnutie vo veci (tieto v dovolaní nekonkretizoval, možno sa

domnievať, že mal na mysli najmä uznanie dlhu z 13. augusta 2002, ukončenie zmluvného

vzťahu zo 6. novembra 2002, resp. ďalšie listinné dôkazy, ktoré sú prílohou podania

doručeného okresnému súdu 13. novembra 2006) nehodnotil dôkazy samostatne i vo

vzájomných súvislostiach, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania,

treba uviesť, že zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne. Zároveň

treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani

vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď až c/ a táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom aj tým, že vec

nesprávne právne posúdil. Treba preto uviesť, že ustanovenie odňatie

možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením

veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený

skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť

uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia (viď R 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky síce všeobecne považované za

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď

), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle (viď napríklad

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti so svojím tvrdením o vade konania (§ 237 písm. f/

) poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

[vychádzajúce z názoru, že účastníkovi konania, ktorý bol pre nesprávny

právny názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, vylúčený

z realizácie svojich procesných práv (napríklad navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim),

bola odňatá možnosť konať pred ním], dovolací súd uvádza, že označené rozhodnutie bolo

prijaté v zásadne odlišnom skutkovom a právnom rámci a reagovalo na tú skutočnosť, že súdy

si vôbec neozrejmili, čo bolo predmetom konania, aké návrhy učinili účastníci konania

a akým smerom malo byť zamerané dokazovanie; v prejednávanej veci bolo však zrejmé, čo

je predmetom konania, čoho sa účastníci domáhajú, čo uvádzajú na podporu svojich tvrdení

a aké dôkazy navrhujú vykonať na preukázanie nimi uvádzaných skutočností.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup

odvolacieho súdu v tomto smere nevykazuje znaky postupu odnímajúceho účastníkovi

možnosť pred súdom konať v zmysle

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti rozsudku odvolacieho

súdu v napadnutej časti z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý navrhovateľ v dovolaní uplatnil

( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný

skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju

interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Dovolacie konanie má

preskúmavaciu povahu, preto v ňom možno posúdiť správnosť len toho právneho posúdenia

veci, na ktorom je založené dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

V posudzovanej veci ide o právne posúdenie záväzku zo zmluvy o pôžičke uzavretej

jedným z manželov, t.j. odporcom 1/ za trvania manželstva so zreteľom na uznanie dlhu

podpísané oboma manželmi. Podstatou námietok uplatnených navrhovateľom v dovolaní je

nesúhlas s tým, ako odvolací súd hodnotil uznávacie prehlásenie z 13. augusta 2002, ktoré

podpísala okrem odporcu 1/ aj odporkyňa 2/ ako jeho manželka, resp. jeho právne účinky vo

vzťahu k odporkyni 2/. Podľa jeho názoru odporcovia 1/, 2/ ako manželia práva a povinnosti,

záväzky a pohľadávky nadobúdali spoločne do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

preto treba vychádzať z domnienky, že všetko, čo nadobudli za trvania manželstva, nadobudli

do ich bezpodielového spoluvlastníctva a táto domnienka trvá, pokiaľ sa jeden z manželov

nedovolá absolútnej alebo relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Ak sa odporkyňa 2/

relatívnej neplatnosti uznania dlhu nedovolala, má sa za to, že bola a je spolu s odporcom 1/

dlžníčkou a teda vyhlásenie o uznaní dlhu urobila ako dlžníčka. To isté sa vzťahuje aj na

zmluvu o pôžičke, ktorú uzatvoril s odporcom 1/ a odporkyňa 2/ k tejto pôžičke právnym

úkonom – vyhlásením o uznaní dlhu – pristúpila k záväzku odporcu 1/.

Ustanovenie § 143 O.z. upravovalo, že v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je

všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania

manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj veci, ktoré podľa

svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov a vecí

vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vec vo

vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu

nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa § 145 ods. 2 O.z. sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí

oprávnení alebo povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

Z uvedenej úpravy je zrejmé, že záväzky jedného alebo oboch manželov za trvania

manželstva neboli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pasívna solidarita

manželov je stanovená iba pre právne úkony týkajúce sa vecí v ich bezpodielovom

spoluvlastníctve. Preto ak zmluvu o pôžičke za trvania manželstva uzavrel iba jeden

z manželov, je zo zmluvy o pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako

dlžník uzavrel a k jej platnosti nebol potrebný súhlas druhého manžela v zmysle § 145 ods. 2

O.z., pretože zmluvou o pôžičke sa peniaze do bezpodielového spoluvlastníctva manželov iba

nadobúdajú. Iba v prípade, ak by zmluvu o pôžičke uzavreli ako dlžníci obaja manželia, sú zo

zmluvy oprávnení a zaviazaní spoločne a nerozdielne len v prípade, že to bolo dohodnuté

(§ 511 O.z.); inak by išlo o záväzok delený medzi nich rovnakým dielom.

Podľa ustanovenia § 657 O.z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci

určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby

veci rovnakého druhu.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje

písomná forma, takže zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.

Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje okrem

uzavretia zmluvy aj ďalší úkon, a to odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania medzi navrhovateľom a odporcom 1/ bola

uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej navrhovateľ mal poskytnúť (poskytol)

odporcovi 1/ a reálne aj odovzdal požičané peniaze. Odporca 1/ ako dlžník svoj záväzok zo

zmluvy o pôžičke uznal v písomnej forme, a to vo vyhlásení o uznaní dlhu z 13. augusta

2002, aj opakovane v zázname z 20. januára 2003 a v dohode o uznaní dlhu z 10. augusta

2003. Uzavretie zmluvy o pôžičke a existenciu záväzku z tejto pôžičky vo výške 1 600 000

Sk odporca 1/ potvrdil aj pri výsluchu pred vyšetrovateľom Krajského úradu Justičnej polície

Policajného zboru v Prešove vo veci vedenej pod ČVS: KÚJP-42/OVVK-2003. Zostatok tejto

pôžičky ku dňu 10. júla 2003 bol 800 000 Sk a k 19. augustu 2004 bol 600 000 Sk. V konaní

nebolo preukázané, že by účastníčkou zmluvy o pôžičke bola aj odporkyňa 2/ (v tom čase

manželka odporcu 1/) a tiež, že by odporca 1/ uzatváral zmluvu o pôžičke aj v mene

odporkyne 2/ a netvrdil to ani navrhovateľ. Dňa 13. augusta 2002 odporkyňa 2/ podpísala

pred notárom vyhlásenie o uznaní dlhu vo výške 2 900 000 Sk, ktoré v ten istý deň podpísal

v inom čase aj odporca 1/. Dňa 7. augusta 2003 navrhovateľ poskytol výlučne odporcovi 1/

ďalšiu pôžičku na splatenie dlhu vo výške 200 000 Sk.

Súd prvého stupňa, ktorý návrhu vyhovel a odporcov 1/, 2/ zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi 400 000 Sk s príslušenstvom spoločne a nerozdielne, vo vzťahu k odporkyni

2/ založil svoje rozhodnutie na platnosti písomného vyhlásenia o uznaní dlhu z 13. augusta

2002, ktoré podpísala aj odporkyňa 2/. Jej obranu týkajúcu sa absolútnej neplatnosti tohto

právneho úkonu pre nedostatok vážnosti pri podpise vyhlásenia o uznaní dlhu nepovažoval za

právne relevantnú a nemal preukázaný ani dôvod relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa vychádzal z názoru, že odporkyňa 2/, síce

podpísala vyhlásenie o uznaní dlhu, avšak účinne vyvrátila právnu domnienku, že by ku dňu

jeho podpisu bola dlžníčkou navrhovateľa zo zmluvy o pôžičke tam označenej sumy, a keď

ani podľa súdu prvého stupňa neexistuje žiaden iný právny dôvod, na základe ktorého by

odporkyňa 2/ mala byť zaviazaná zaplatiť zostatok pôžičky v sume 400 000 Sk spoločne

a nerozdielne s odporcom 1/, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a voči odporkyni 2/ návrh

v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Vo vzťahu k odporcovi 1/ v tejto časti rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil (viď 2. výrok rozsudku krajského súdu). Dovolací súd uvedený názor

odvolacieho súdu vo vzťahu k odporkyni 2/ považuje za správny.

Podľa § 558 veta prvá O.z. ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do

dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania dlhu trvá.

Podľa skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá

pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že uznanie dlhu je samostatným

zabezpečovaním inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu

domnienku existencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom

záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je

však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone

stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní

nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena

z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať

vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore

úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto

skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú

v konaní najavo, vyvrátiť obsah domnienky.

V konaní bolo nepochybne preukázané, že zmluvu o pôžičke uzavrel (prvú zmluvu)

odporca 1/, navrhovateľ nepreukázal, že by túto zmluvu uzavreli obaja odporcovia ako

manželia za trvania manželstva. Ako bolo už vyššie uvedené, záväzky jedného z manželov

v zmysle § 143 O.z. nie sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak teda

zmluvu o pôžičke uzavrel ako dlžník iba odporca 1/, ktorý k jej platnému uzavretiu

nepotreboval súhlas odporkyne 2/ (§ 145 ods. 2 O.z.), je z tejto zmluvy zaviazaný

a oprávnený len dlžník, t.j. ten z manželov, ktorý zmluvu uzavrel, teda v danej veci odporca

1/. Tento záväzok je potom určujúci aj pre posúdenie účinnosti uznania dlhu z 13. augusta

2002, lebo odporkyňa 2/ vo vzťahu k navrhovateľovi žiadne záväzky vyplývajúce pre ňu zo

zmluvy o pôžičke nemala. Ak odporkyňa 2/ záväzok zo zmluvy o pôžičke vo vzťahu

k navrhovateľovi uznala, potom bol tým uznaný jej neexistujúci záväzok, t.j. záväzok, ktorý

v čase jeho uznania odporkyňou 2/ neexistoval, a preto s týmto uznaním dlhu nemožno spájať

účinky v zmysle § 557 O.z. Odporkyňa 2/ tým preukázala, že v čase uznania dlhu ňou uznaný

záväzok vo vzťahu k navrhovateľovi neexistoval. Z uvedených dôvodov treba prisvedčiť

správnosti záveru odvolacieho súdu, že odporkyňa 2/, ktorá nebola dlžníčkou, sa touto nestala

ani nemohla stať ani podpísaním vyhlásenia o uznaní dlhu. Záver odvolacieho súdu, že

existencia uznaného dlhu bola v konaní odporkyňou vyvrátená tým, že sa jej podarilo

preukázať, že dlh vo vzťahu k nej nevznikol, možno považovať za správny. Vzhľadom

k vyššie uvedenému je zrejmé, že navrhovateľ neopodstatnene napadol zmeňujúci výrok

rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej vo vzťahu k odporkyni 2/, ktorý nespočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie

v časti, ktorá smeruje proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu, zamietol podľa § 243b

ods. 1

Pokiaľ dovolateľ v dovolaní po prvýkrát vyslovil názor, že z písomného uznania dlhu

z 13. augusta 2002 možno vyvodiť záver, že sa jedná o pristúpenie odporkyne 2/ k dlhu

odporcu 1/, (napriek tomu, že v celom konaní tvrdil, že odporkyňa 2/ je dlžníčkou na základe

písomného uznania dlhu), ktorý však ani bližšie nezdôvodnil, v tejto súvislosti treba poukázať

na § 533 O.z., v zmysle ktorého pristúpenie k záväzku spočíva v tom, že k doterajšiemu

dlžníkovi pristupuje ďalší, a to ten, kto bez súhlasu s dlžníkom uzavrie s veriteľom dohodu, že

splní jeho peňažný záväzok. Navrhovateľ nepreukázal, že by takúto písomnú dohodu

s odporkyňou 2/ uzavrel a tiež nepreukázal, že by odporkyňa 2/ pristúpila k záväzku odporcu

1/ podľa § 534 O.z., pretože uvedené ustanovenie upravuje možnosť pristúpenia tretej osoby

k záväzku dlžníka, a nie ďalšieho dlžníka, za ktorého označoval v priebehu celého konania

odporkyňu 2/.

Dovolateľ svojím dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým mu

odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi 1/ a výrok,

ktorým bol zaviazaný zaplatiť odporkyni 2/ náhradu trov konania. Táto časť dovolania, ktorou

navrhovateľ napáda uvedené výroky o trovách konania, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je

síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter

nestráca, aj keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho

pojaté ( ). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu

o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa

ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ).

Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b/ veta prvá ). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3

, ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách

konania. Ustanovenie teda vylučuje prípustnosť dovolania navrhovateľa

proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže ani vo vzťahu k týmto

výrokom nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno

prípustnosť dovolania proti týmto výrokom vyvodiť ani z

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľa proti výrokom o trovách

konania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia , Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie v tejto časti odmietol podľa v spojení

s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Dovolací súd odporkyni 2/

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení s

a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. januára 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková