Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 216/09
PDF · 177.99 KB
No categories available
IV. ÚS 216/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 78/2007
zo 4. marca 2009 a postupom Daňového úradu K. a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 S 78/2007 zo 4. marca 2009 a postupom Daňového úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“
alebo aj „správca dane“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 20. až 22. decembra
2006 správcovi dane 24 podaní. Prípisom správcu dane sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM
z 19. februára 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že vzhľadom na osobitnú povahu
prípadov požiadal v zmysle ustanovenia § 30a ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) o predĺženie lehoty
na rozhodnutie nadriadený orgán, pričom však neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie
nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti tomuto postupu námietku z 5. marca 2007
a 7. marca 2007 zaslal správcovi dane sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup
spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní povinnosti zachovávania
zákonných procesných lehôt na rozhodnutie. Túto sťažnosť správca dane postúpil oddeleniu
petícií a sťažností Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“). Správca dane sťažovateľovi v 17 prípisoch doručených 19. marca 2007
oznámil, že nebude o veci rozhodovať. Sťažovateľ reagoval na jeho oznámenie podaním
žiadosti „o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty na vydanie
rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ K.“, ktorou sa domáhal, aby
správca dane rozhodol v 18 začatých konaniach a nevybavil ich odpoveďou, resp.
postúpením veci nadriadenému orgánu.
Prípisom daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str. zo 6. júna 2007 bolo
sťažovateľovi oznámené, že jeho sťažnosť z marca 2007 je neopodstatnená, pretože správca
dane včas požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24
začatých konaniach. Neuvedenie času predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie
zákona. Dňa 22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené
ako „Sťažnosť – nerešpektovanie povinností rozhodovať o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa 27. apríla 2007 podal
sťažovateľ námietky proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. V. P., námestníka
daňového riaditeľstva, pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane.
Prípisom nového správcu dane Daňového úradu K. sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17.
apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že predchádzajúci správca dane nemôže vydať
žiadne rozhodnutie. Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-
r z 1. júna 2007 vyplýva, že neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie
predĺžená, nie je porušením zákona. Zároveň bolo potvrdené, že lehoty na rozhodnutie vo
všetkých 24 začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené. Ďalšie
sťažovateľovo podanie z 22. mája 2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti správcu
dane rozhodnúť v 24 začatých konaniach, bolo sťažovateľovi vrátené z dôvodu, že sťažnosť
podal súdny exekútor, ktorého treba považovať za orgán verejnej správy. Z prípisu
daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007 sa sťažovateľ po
prvýkrát dozvedel, že vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007,
avšak napriek tomu v 18 začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená. Rozhodnutím
daňového riaditeľstva sp. zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 bola delegovaná
miestna príslušnosť sťažovateľa z Daňového úradu K. na Daňový úrad K.
Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu o začatie konania proti
nečinnosti orgánu verejnej správy. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 S 78/2007
zo 4. marca 2009 doručeným sťažovateľovi 1. apríla 2009 žalobu zamietol a sťažovateľovi
nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa názoru sťažovateľa zamietnutím žaloby
došlo k porušeniu jeho základného práva.
Sťažovateľ tvrdí, že správca dane je v daňovom konaní, ktoré začalo doručením jeho
podania, nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Spôsob vybavenia jeho sťažností svedčí
o snahe správcu dane, ako aj jemu nadriadeného orgánu vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť
v začatých daňových konaniach. Nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v uznesení
krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je
podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky začatia daňového
konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového
konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní,
podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu
príslušnému konať vo veci.
Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že uznesením krajského
súdu sp. zn. 7 S 78/2007 zo 4. marca 2009 a postupom daňového úradu bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil uznesenie krajského súdu a vrátil mu
vec na ďalšie konanie. Súčasne žiada, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu a daňovému
úradu pokračovať v porušovaní jeho práva. Sťažovateľ si napokon uplatnil aj nárok na
náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
1. Podľa znenia petitu sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy aj postupom daňového úradu, ktorý má spočívať v jeho nečinnosti
v bližšie neoznačenom daňovom konaní. Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd, ktorý je vyjadrený v čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup
daňového úradu, pretože zákon poskytoval sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy proti
nečinnosti orgánu verejnej správy. Tento sťažovateľ aj využil, keď podal návrh na začatie
konania, o ktorom krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 78/2007 rozhodol
uznesením zo 4. marca 2009 tak, že návrh zamietol. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 S 78/2007 zo 4. marca
2009, sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom,
že mu krajský súd neposkytol ochranu pred nečinnosťou daňového úradu, ktorý v začatom
daňovom konaní odmieta v rozpore so zákonom o správe daní vydať rozhodnutie.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
V napadnutom uznesení krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby
sťažovateľa odôvodnil takto:
„Podaným návrhom navrhovateľ žiadal súd, aby rozhodol vo veci nečinnosti orgánu
verejnej správy a uložil povinnosť Daňovému úradu K. vo veci podania navrhovateľa
doručeného dňa 22. 12. 2006 Daňovému úradu K., vo veci jeho návrhu na zastavenie
nezákonne začatého daňového konania (vyrubovacieho konania) podľa ust. § 25 ods. 1
písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. za mesiac december 2000, rozhodnúť v lehote dvoch
mesiacov od doručenia uznesenia súdu. ...
Navrhovateľ v čl. II návrhu o konanie proti nečinnosti správcu dane odcitoval
zákonné ustanovenia §§ 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 20, 30a ods. 1, 2, 48 ods. 1 zák. č. 511/1992
Zb.
Tvrdil, že sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia podľa ust. § 250t ods. 1
a nasl. O. s. p., správca dane je v daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie.
Navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. ...
Správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmania
nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j.
skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je
alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmaní zákonnosti činnosti správneho
orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich
opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne, či nevykonal chybný úkon.
Predpokladom úspešnosti takého návrhu je, aby vykonanie úkonov v správnom
konaní, ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné, ale aj hmotnoprávne
normy.
Z obsahu prejednávanej veci súd mal za preukázané, že takmer vo všetkých
podaniach navrhovateľa došlo tak k procesným ako aj hmotnoprávnym námietkam,
o ktorých správca dane priebežne vydával rozhodnutia a ktoré boli súčasne aj predmetom
prieskumu na odvolacom súde, napr. rozhodnutia 6 S 79/2007, 6 S 85/2007, 6 S 86/2007,
6 S 87/2007, 6 S 88/2007, 6 S 89/2007, 6 S 91/2007, 6 S 92/2007, 6 S 93/2007, 7 S 71/2007
a i.
K podanému návrhu navrhovateľa, aby sa zastavilo nezákonne začaté daňové
konanie, bolo odpovedané listom č. 709/320/8579/2007, s poukazom na ust. § 25 ods. 1
písm. c) zák. č. 511/1992 Zb. Za zdaňovacie obdobie december 2000 bolo vyrubovacie
konanie ukončené vydaním platobného výmeru č. 709/230/36934/06ZIM zo dňa 3. 11. 2006.
Vzhľadom na ukončené daňové konania, súd súčasne poukazuje na rozhodnutia NS
SR č. sp. 1 SžKS/61/2005 zo dňa 24. 9. 2008, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor má byť
subjektom dane z pridanej hodnoty v súlade so Šiestou smernicou a § 3 ods. 1, 2 zák. č.
222/2004 Z. z. a pokiaľ išlo o začiatok a koniec daňového konania, tento právny názor už
bol ustálený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Sžf 9/2007 zo dňa 19. 4. 2007.
Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhovateľ v návrhu na konanie proti nečinnosti
odporcu ničím nepreukázal, že by odporca na základe ním navrhovaných podnetov
(sťažností, opravných prostriedkov, námietok a i.) bol v konaní nečinný, v podstatných
častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.“
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd preskúmal zákonu zodpovedajúcim
spôsobom sťažovateľom napadnutý postup daňového úradu. V odôvodnení rozhodnutia
stručne, ale zrozumiteľne opísal zistený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že sa sťažovateľ
podaním doručeným 22. decembra 2006 domáhal vydania rozhodnutia vo veci jeho návrhu
na zastavenie nezákonne začatého daňového konania (vyrubovacieho konania) za mesiac
december 2000. Toto vyrubovacie konanie bolo skončené vydaním platobného výmeru
z 3. novembra 2006. Rozhodnutie správcu dane bolo preskúmané aj v súdnom konaní.
Ústavný súd na základe odôvodnenia uvedeného uznesenia dospel k záveru, že
sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď na otázky, ktoré boli relevantné na rozhodnutie
o jeho návrhu. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (I. ÚS 225/05). Odmietnutie žaloby proti nečinnosti správneho
orgánu samo osebe nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti. Ústavný súd už pri
svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe
nie je právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva ústavnou
sťažnosťou (mutatis mutandis II. ÚS 3/97). S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd
považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné,
a preto neprichádza ani do úvahy, aby ho mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie označeného základného práva sťažovateľa, a preto bolo potrebné
v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2009