Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 6/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného podľa Slovenskej

republiky postupom Daňového úradu K. a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo

16. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Daňového úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“ alebo „správca dane“) a

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zo 16. septembra 2009 v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že v čase od 20. do 22. decembra 2006 podal sťažovateľ ako

daňový subjekt 24 podaní (vtedy ešte Daňovému úradu K.), ktorý požiadal nadriadený

orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto podaniach. Dňa 28. februára 2007 bolo

sťažovateľovi doručené oznámenie tohto daňového úradu sp. zn. /ZIM z

19. februára 2007, v ktorom mu oznamuje, že vzhľadom na osobitnú povahu prípadov

požiadal v zmysle ustanovenia o správe daní a

poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený

orgán. Správca dane neuviedol, dokedy mu lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil.

Sťažovateľ podal proti takémuto postupu námietku a 7. marca 2007 zaslal správcovi dane

sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup jeho zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní

procesného postupu pri dodržiavaní zákonných procesných lehôt. Túto sťažnosť správca

dane postúpil 12. marca 2007 oddeleniu petícií a sťažností Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky v B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“).

Dňa 19. marca 2007 dostal sťažovateľ 17 odpovedí správcu dane, v ktorých bolo

uvedené, že nebude vo veci rozhodovať. Toho istého dňa doručil sťažovateľ správcovi dane

podanie označené ako „žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty

na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane - DÚ K.“, v ktorom sa

domáhal rozhodnutia vo všetkých začatých konaniach, a to nie postúpením veci

nadriadenému orgánu.

Vyjadrením daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str zo 6. júna 2007

bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, pretože nadriadený orgán včas požiadal o

predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach. Neuvedenie času

predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona.

Dňa 22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené

ako „Sťažnosť - nerešpektovanie povinností rozhodovať o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“.

Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ námietky proti postupu daňového riaditeľstva

pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane riaditeľa daňového

úradu.

Prípisom nového správcu dane Daňového úradu K. sp. zn. /Šál

zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že predchádzajúci správca dane nemôže

vydať žiadne rozhodnutie.

Z vyjadrenia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna

2007 vyplýva, že neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená,

nie je porušením zákona. Zároveň bolo potvrdené, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24

začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené.

Ďalšie podanie sťažovateľa z 22. mája 2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti

správcu dane rozhodnúť v 24 začatých konaniach, mu bolo vrátené z dôvodu, že sťažnosť

podal súdny exekútor, ktorého treba považovať za orgán verejnej správy.

Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007 sa

sťažovateľ po prvýkrát dozvedel, že vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15.

marca 2007, avšak napriek tomu v začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená.

Rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. z 28. februára 2007

bola delegovaná miestna príslušnosť sťažovateľa z Daňového úradu K. na daňový úrad.

Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ žalobu o začatie konania proti nečinnosti

orgánu verejnej správy krajskému súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. zo

16. septembra 2009 bola jeho žaloba zamietnutá. Sťažovateľ považuje toto uznesenie za

porušenie označeného základného práva. Je to tak preto, že správca dane je v začatom

daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Sťažovateľ vyčerpal prostriedky,

ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, no napriek tomu sa nedomohol nápravy.

Postup správcu dane svedčí o jeho snahe vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť v začatých

daňových konaniach. Sťažovateľ považuje za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho

podania boli doručené správcovi dane, pričom ustanovenie § 20 zákona o správe daní

nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie ukončené oznámením. Napokon ani správca dane

pôvodne nespochybňoval svoju povinnosť rozhodnúť o podaniach sťažovateľa, keďže

požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie. Nemožno súhlasiť s názorom

vysloveným v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1

zákona o správe daní je podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky

začatia daňového konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na

začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20

zákona o správe daní, podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového

subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa

článku 46 ods. 1 , bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo

dňa 16. 9. 2009 a postupom Daňového úradu K. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. zo dňa 16. 9. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach aj

Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky

trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého správca dane nereagoval

náležitým spôsobom na sťažovateľove podania, keďže o nich riadne nerozhodol, ale tieto

podania „vybavil púhym oznámením“. Vzhľadom na túto skutočnosť podal sťažovateľ

návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho

súdneho poriadku krajskému súdu, ktorý však návrh zamietol, keďže postup správcu dane

považoval za správny.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

postupom daňového úradu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napáda v petite

sťažnosti aj bližšie neoznačený postup daňového úradu. Vzhľadom na princíp subsidiarity,

ktorý vyplýva z textu , však ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

napadnutý postup daňového úradu.

Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („...

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe sťažovateľa o preskúmanie

zákonnosti napadnutého postupu, resp. nečinnosti tohto daňového úradu teda v tomto

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v

tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 16.

septembra 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho

základného práva zaručeného najmä v spôsobe výkladu a následnej

aplikácie ustanovení § 20 a § 30a zákona o správe daní a tiež v tom, že o návrhu

sťažovateľa doručenom 21. decembra 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia v zmysle

§ 30 citovaného zákona, ale na jeho podania reagoval iba oznámeniami sp. zn. I/132/1951-

45197/07/Str zo 6. júna 2007 a sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007. Túto

časť sťažnosti ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a

rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k. -29 zo

16. septembra 2009 sú zlúčiteľné s označeným článkom .

Po oboznámení sa s jeho obsahom ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje

rozhodnutie, ktorým zamietol sťažovateľov návrh, náležite odôvodnil. Vyplýva to aj z

nasledujúcej časti jeho odôvodnenia:

„Podaním doručeným Daňovému úradu K. dňa 21. 12. 2006 sa navrhovateľ

domáhal vydania rozhodnutia o tom, či boli splnené, resp, nesplnené procesné podmienky

nezákonne začatého daňového konania, ktorému predchádzalo nezákonné ukončenie

daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január 2002 o otázke spôsobilosti byť daňovým

subjektom - platiteľom DPH a zároveň účastníkom konania.

Správca dane listom zo dňa 13. 3. 2007 navrhovateľovi dal na vedomie, že

spôsobilosťou exekútora byť daňovým subjektom, platiteľom DPH sa zaoberal aj NS SR,

ako to vyplýva z jeho rozsudkov sp. zn, 5 Sžo/KS/79/2005 a 4 Sžo/KS/86/2005. Poukázal na

to, že dôvody uvedené v jeho návrhu boli súčasťou procesu, ktorý predchádzal

vyrubovaciemu konaniu a tento postup je v súčasnosti predmetom odvolacieho konania.

Preto o zákonnosti postupu správcu dane rozhodne odvolací orgán v osobitnom konaní.

Zo súvisiacich spisov Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , 6S/126-

132/2007 a súd zistil, že navrhovateľove návrhy na nečinnosť správneho

orgánu súvisia s daňovou kontrolou začatou dňa 25. 5. 2005, ktorú navrhovateľ neumožnil

ukončiť, preto správca dane určil základ dane a DPH podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6

zákona o správe daní a poplatkov a protokol o tomto určení bol prerokovaný 31. 10. 2006.

Vo vyrubovacom konaní bolo vydaných 13 platobných výmerov dňa 3. 11. 2006, ktoré boli

navrhovateľovi doručené 24. 11. 2006 a navrhovateľ proti všetkým platobným výmerom

podal odvolanie bez odôvodnenia, pričom vyzval správcu dane, že odvolanie doplní až na

výzvu správcu dane. V odvolaniach namieta rovnaké nedostatky postupu správcu dane a

vykonávanej kontroly… O odvolaniach Daňové riaditeľstvo rozhodlo trinástimi

rozhodnutiami zo dňa 12. 10. 2007 a navrhovateľ podal proti týmto rozhodnutiam žaloby

doručené súdu dňa 7. 11. 2007.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V konaní podľa je potrebné predovšetkým skúmať prípustnosť návrhov

v zmysle , druhá veta , t. j. či navrhovateľ vyčerpal prostriedky proti

nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorých použitie umožňuje navrhovateľovi osobitný

predpis ( o sťažnostiach). Navrhovateľ túto podmienku prípustnosti

návrhu splnil podaním sťažností zo dňa 5. 3. 2007 a zo dňa 16. 3. 2007, ktoré boli vybavené

oznámením zo dňa 6. 6. 2007 č. I/132/1951-45197/07/Str, sťažnosť, č. 29/2007 a zo dňa 14.

6. 2007 č. I/132/5172-41745/07/Fabi, sťažnosť č. 40/07 ako neopodstatnené, tak ako je to

už vyššie uvedené.

Podľa o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov konanie je začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo

orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom keď daňový subjekt na výzvu tohto

príslušného orgánu doručil doplnené podanie. Ak sa konanie začína z podnetu orgánu

príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom keď tento orgán vykonal voči daňovému

subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa zákona oprávnený konať prvý úkon v konaní.

Podľa § 25 ods. 1 písm. c), f) cit. zákona ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom

predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak sa zistí v priebehu konania, že

navrhovateľ nie je podľa osobitných predpisov daňovým subjektom, alebo odpadol dôvod

konania.

Za nečinnosť v zmysle je potrebné považovať pasivitu orgánov

verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konám nečinný.

V čase podania tohto návrhu odporca daňovú kontrolu nevykonával, pretože tá bola

ukončená 31. 10. 2006 a vo vyrubovacom konaní, ktoré nasledovalo po ukončení daňových

kontrol boli vydané správcom dane platobné výmery. V čase podania návrhu dňa 21. 12.

2006 sa už uskutočňovalo odvolacie konanie na odvolacom orgáne. Za tejto situácie

podanie predmetného návrhu nie je možné považovať za také podanie, ktoré by malo za

následok začatie konania podľa

Podľa ods. 5 cit. zák. ustanovenia pre konanie je rozhodujúci obsah podania, i keď je

nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo navrhuje.

Bez ohľadu na to, že navrhovateľ označil svoje podanie ako návrh na začatie konania, s

poukazom na citované zákonné ustanovenie je toto podanie potrebné posúdiť ako odvolanie

proti platobným výmerom z 3. 11. 2007, pretože navrhovateľ požaduje preskúmanie, či bol

postup správcu v rámci daňovej kontroly a vyrubovacie konanie v súlade so zákonom a

žiada zrušiť platobné výmery. V čase podania návrhu už prebiehalo odvolacie konanie

začaté na základe predchádzajúceho odvolania navrhovateľa z 8. 12. 2006 a dôvody

odvolania, ktoré doplnil podaním zo dňa 11.1. 2007 sa prekrývajú s obsahom jeho podania

označeného ako návrh na začatie konania v tejto veci.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov podľa názoru súdu odporca nebol nečinný, ak o

návrhu navrhovateľa doručeného Daňovému úradu K. dňa 21. 12. 2006 správca dane

nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3.

2007.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe podľa

návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“

Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľa (uvedenými v jeho návrhu zo 7. augusta 2007) zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd viackrát uviedol, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS

112/05, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Odmietnutie žaloby proti nečinnosti správneho orgánu samo osebe nemožno považovať za

odmietnutie spravodlivosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa , a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. (Obdobne ako v iných

jeho veciach sp. zn. , a )

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010