Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 167/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Košice I a postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. marca 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

svojho základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) postupom Daňového úradu Košice I (ďalej aj „daňový úrad“) a postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. marca 2009.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako daňový subjekt „v dňoch

20. až 22. 12. 2006 podal... 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový

úrad Košice V“.

Sťažovateľ uviedol viacnásobnú korešpondenciu medzi týmto daňovým úradom,

Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a ním, predmetom ktorej

bolo domáhanie sa sťažovateľa „o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej

lehoty na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V“

a vyjadrenie nespokojnosti s formou vybavenia jeho podaní, t. j. „odpoveďou, resp.

postúpením veci nadriadenému orgánu“. Zo žiadosti vyplýva, že v roku 2007 sa stal

„novým správcom dane“ Daňový úrad Košice I („Daňové riaditeľstvo SR... rozhodnutím...

zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že... delegoval miestnu príslušnosť... z Daňového úradu

Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia.“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Dňa 8. 8. 2007 podal... žalobu na začatie konania

proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.

Dňa 20.4. 2009 bolo doručené sťažovateľovi uznesenie Krajského súdu... sp. zn.

zo dňa 19.3. 2009, ktorým súd návrh zamietol...“.

2. Sťažovateľ v odôvodnení predmetu svojej sťažnosti (porušenie základného práva

podľa ) okrem iného uviedol:

„Daňové riaditeľstvo SR listom zo dňa 6. 6. 2007... uviedol... správca dane

odpovedal na podania doručené v dňoch 20. - 22. 12. 2006, kedy samostatne na každé

podanie vydal oznámenie, resp. rozhodnutie dňa 13. 3. 2007, ktoré boli Ing. Mgr. K. M.

doručené dňa 19. 3. 2007...

Tento spôsob vybavenia sťažnosti sťažovateľa svedčí o snahe tak správcu dane, ale

aj orgánu, ktorý sťažnosť sťažovateľa vybavoval, vyhnúť sa povinnosti správcu dane

rozhodnúť v začatých daňových konaniach... Ustanovenie § 20 nepripúšťa možnosť,

aby bolo konanie ukončené oznámením...

V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v napadnutom uznesení

Krajského súdu..., podľa ktorého začatie konania v zmysle

Zb. v znení neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný

vyvolať účinky začatia daňového konania...

Vychádzajúc zo zásady zakotvenej v článku 2 ods. 2 ... je správca dane

viazaný v predpísanými postupmi a v prípade, že daňové konanie

začalo, čo je nesporné, postupovať v ňom jedným zo zákonom predpísaných spôsobov.

Ako je zrejmé zo sťažnosti, a jej príloh, správca dane doposiaľ nevydal v konaní,

začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil

možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom. Krajský súd...

mu túto ochranu neposkytol.

Neposkytnutím ochrany sa takto stal zodpovedným za porušovanie práva

sťažovateľa.“

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takýmto nálezom:

„Právo sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa

článku 46 ods. 1 , bolo uznesením Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 19. 3.

2009 a postupom Daňového úradu... porušené.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 19. 3.

2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd... zakazuje Krajskému súdu... aj Daňovému úradu... pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad... a Krajský súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto

konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označeného základného

práva zaručeného postupom daňového úradu a krajského súdu a ich rozhodnutiami

(resp. administratívnymi vybaveniami) v jeho daňových veciach.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

v petite sťažnosti bližšie neoznačený postup daňového úradu. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom

ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ využil, keď proti nečinnosti orgánu

verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 19. marca 2009 tak, že návrh zamietol. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. z 19. marca

2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení

a o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateľa uznesením

sp. zn. z 19. marca 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom .

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažovateľov návrh, náležite odôvodnil,

čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„... Súd v konaní podľa po oboznámení sa s obsahom návrhu,

vyjadrením a administratívnym spisom odporcu dospel k záveru, že návrh nieje dôvodný...

Za nečinnosť v zmysle je potrebné považovať pasivitu orgánu

verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.

Správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmania

nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j.

skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je,

alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmaní zákonnosti činnosti správneho

orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich

opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon.

Navrhovateľ v podaniach doručených správcovi dane v dňoch 20. - 22. 12. 2006

predovšetkým poukazoval na postavenie súdneho exekútora v zmysle

Z. z. s tým, aby správca dane vzal do úvahy, že súdny exekútor nemá postavenie

podnikateľa, čo by malo ďalšie právne následky vyplývajúce pre práva a povinnosti

daňového subjektu.

Predmetný návrh na zastavenie daňových (vyrubovacích) konaní ohľadne dane

z pridanej hodnoty bol doručený správcovi dane dňa 22. 12. 2006, pričom odporca ukončil

vyrubovacie konania vydaním celého radu platobných výmerov už dňa 3. 11. 2006.

Podľa názoru súdu podanie návrhu na zastavenie vyrubovacieho konania za situácie,

keď vyrubovacie konanie už bolo ukončené vydaním platobného výmeru, nemožno

považovať za podanie spôsobilé vyvolať začatie konania v zmysle

Zb. Môže ísť iba o obranu daňového subjektu (platiteľa dane), ktorým namieta neexistenciu

svojej daňovej povinnosti. Preto odporca nebol nečinný, ak o návrhu navrhovateľa na

zastavenie daňových konaní nerozhodoval formou rozhodnutia v zmysle § 30 zákona

č. , ale na podanie navrhovateľa reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3. 2007.

Vzhľadom k tomu, že podanie navrhovateľa, ktorým sa domáhal zastavenia

vyrubovacieho konania, bolo realizované v čase, keď správca dane už vydal príslušné

rozhodnutia (platobné výmery) o vyrubení dane, v danej fáze konania už nebolo aktuálne

a argumentácia navrhovateľa, ktorý sa necítil spôsobilým subjektom majúcim povinnosť

platiť daň z pridanej hodnoty, mohla byť vzatá do úvahy iba v odvolacom konaní, resp.

v rámci súdneho preskúmania platobných výmerov. V žiadnom prípade neprichádzalo do

úvahy, aby správca dane vyrubovacie konanie zastavil, lebo tomu by muselo predchádzať

zrušenie platobných výmerov ním vydaných.

Skutočnosť, či navrhovateľovi svedčila daňová povinnosť z titulu dane z pridanej

hodnoty, bola predmetom súdneho prieskumu vo viacerých konaniach vedených pred

Krajským súdom v Košiciach napr. pod sp. zn. , , ,

, , , , , , ,

a iné.

Vzhľadom na ukončené daňové konania súd súčasne poukazuje na rozhodnutie NS

SR č. sp. 1 SžKS/61/2005 zo dňa 24. 9. 2008, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor má

byť subjektom dane z pridanej hodnoty v súlade so Šiestou smernicou a § 3 ods. 1, 2 zák.

č. a pokiaľ išlo o začiatok a koniec daňového konania, tento právny názor už

bol ustálený v rozhodnutí NS SR sp. zn. zo dňa 19.4.2007.

Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhovateľ v návrhu na konanie proti nečinnosti

odporcu ničím nepreukázal, že by odporca na základe ním navrhovaných podnetov

/sťažností, opravných prostriedkov, námietok a i./ bol v konám nečinný, v podstatných

častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.

Preto z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa bez pojednávania v

zmysle ustanovenia ako nedôvodný uznesením zamietol.

Výrok o trovách konania súd oprel o ustanovenie za použitia

ustanovenia “ .

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa , a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009