Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 167/09
PDF · 200.89 KB
No categories available
I. ÚS 167/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 167/09-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Košice I a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 79/2007 a jeho uznesením z 19. marca 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie
svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Daňového úradu Košice I (ďalej aj „daňový úrad“) a postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 S 79/2007 a jeho uznesením z 19. marca 2009.
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako daňový subjekt „v dňoch
20. až 22. 12. 2006 podal... 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový
úrad Košice V“.
Sťažovateľ uviedol viacnásobnú korešpondenciu medzi týmto daňovým úradom,
Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a ním, predmetom ktorej
bolo domáhanie sa sťažovateľa „o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej
lehoty na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V“
a vyjadrenie nespokojnosti s formou vybavenia jeho podaní, t. j. „odpoveďou, resp.
postúpením veci nadriadenému orgánu“. Zo žiadosti vyplýva, že v roku 2007 sa stal
„novým správcom dane“ Daňový úrad Košice I („Daňové riaditeľstvo SR... rozhodnutím...
zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že... delegoval miestnu príslušnosť... z Daňového úradu
Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia.“).
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Dňa 8. 8. 2007 podal... žalobu na začatie konania
proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.
Dňa 20.4. 2009 bolo doručené sťažovateľovi uznesenie Krajského súdu... sp. zn.
6 S 79/2007 zo dňa 19.3. 2009, ktorým súd návrh zamietol...“.
2. Sťažovateľ v odôvodnení predmetu svojej sťažnosti (porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) okrem iného uviedol:
„Daňové riaditeľstvo SR listom zo dňa 6. 6. 2007... uviedol... správca dane
odpovedal na podania doručené v dňoch 20. - 22. 12. 2006, kedy samostatne na každé
podanie vydal oznámenie, resp. rozhodnutie dňa 13. 3. 2007, ktoré boli Ing. Mgr. K. M.
doručené dňa 19. 3. 2007...
Tento spôsob vybavenia sťažnosti sťažovateľa svedčí o snahe tak správcu dane, ale
aj orgánu, ktorý sťažnosť sťažovateľa vybavoval, vyhnúť sa povinnosti správcu dane
rozhodnúť v začatých daňových konaniach... Ustanovenie § 20 nepripúšťa možnosť,
aby bolo konanie ukončené oznámením...
V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v napadnutom uznesení
Krajského súdu..., podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 Zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný
vyvolať účinky začatia daňového konania...
Vychádzajúc zo zásady zakotvenej v článku 2 ods. 2 Ústavy... je správca dane
viazaný v Zákone č. 511/1992 Zb. predpísanými postupmi a v prípade, že daňové konanie
začalo, čo je nesporné, postupovať v ňom jedným zo zákonom predpísaných spôsobov.
Ako je zrejmé zo sťažnosti, a jej príloh, správca dane doposiaľ nevydal v konaní,
začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil
možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom. Krajský súd...
mu túto ochranu neposkytol.
Neposkytnutím ochrany sa takto stal zodpovedným za porušovanie práva
sťažovateľa.“
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takýmto nálezom:
„Právo sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu... sp. zn. 6 S 79/2007 zo dňa 19. 3.
2009 a postupom Daňového úradu... porušené.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 6 S 79/2007 zo dňa 19. 3.
2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd... zakazuje Krajskému súdu... aj Daňovému úradu... pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Daňový úrad... a Krajský súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto
konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označeného základného
práva zaručeného ústavou postupom daňového úradu a krajského súdu a ich rozhodnutiami
(resp. administratívnymi vybaveniami) v jeho daňových veciach.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
v petite sťažnosti bližšie neoznačený postup daňového úradu. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom
ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ využil, keď proti nečinnosti orgánu
verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 6 S 79/2007 z 19. marca 2009 tak, že návrh zamietol. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 S 79/2007 z 19. marca
2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení
§ 20 a § 30a zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateľa uznesením
sp. zn. 6 S 79/2007 z 19. marca 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažovateľov návrh, náležite odôvodnil,
čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:
„... Súd v konaní podľa § 250t O. s. p. po oboznámení sa s obsahom návrhu,
vyjadrením a administratívnym spisom odporcu dospel k záveru, že návrh nieje dôvodný...
Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánu
verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.
Správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmania
nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j.
skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je,
alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmaní zákonnosti činnosti správneho
orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich
opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon.
Navrhovateľ v podaniach doručených správcovi dane v dňoch 20. - 22. 12. 2006
predovšetkým poukazoval na postavenie súdneho exekútora v zmysle zákona č. 233/1995
Z. z. s tým, aby správca dane vzal do úvahy, že súdny exekútor nemá postavenie
podnikateľa, čo by malo ďalšie právne následky vyplývajúce pre práva a povinnosti
daňového subjektu.
Predmetný návrh na zastavenie daňových (vyrubovacích) konaní ohľadne dane
z pridanej hodnoty bol doručený správcovi dane dňa 22. 12. 2006, pričom odporca ukončil
vyrubovacie konania vydaním celého radu platobných výmerov už dňa 3. 11. 2006.
Podľa názoru súdu podanie návrhu na zastavenie vyrubovacieho konania za situácie,
keď vyrubovacie konanie už bolo ukončené vydaním platobného výmeru, nemožno
považovať za podanie spôsobilé vyvolať začatie konania v zmysle § 20 zákona č. 511/1992
Zb. Môže ísť iba o obranu daňového subjektu (platiteľa dane), ktorým namieta neexistenciu
svojej daňovej povinnosti. Preto odporca nebol nečinný, ak o návrhu navrhovateľa na
zastavenie daňových konaní nerozhodoval formou rozhodnutia v zmysle § 30 zákona
č. 511/1992 Zb., ale na podanie navrhovateľa reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3. 2007.
Vzhľadom k tomu, že podanie navrhovateľa, ktorým sa domáhal zastavenia
vyrubovacieho konania, bolo realizované v čase, keď správca dane už vydal príslušné
rozhodnutia (platobné výmery) o vyrubení dane, v danej fáze konania už nebolo aktuálne
a argumentácia navrhovateľa, ktorý sa necítil spôsobilým subjektom majúcim povinnosť
platiť daň z pridanej hodnoty, mohla byť vzatá do úvahy iba v odvolacom konaní, resp.
v rámci súdneho preskúmania platobných výmerov. V žiadnom prípade neprichádzalo do
úvahy, aby správca dane vyrubovacie konanie zastavil, lebo tomu by muselo predchádzať
zrušenie platobných výmerov ním vydaných.
Skutočnosť, či navrhovateľovi svedčila daňová povinnosť z titulu dane z pridanej
hodnoty, bola predmetom súdneho prieskumu vo viacerých konaniach vedených pred
Krajským súdom v Košiciach napr. pod sp. zn. 6S 79/2007, 6S 85/2007, 6S 86/2007,
6S 87/2007, 6S 88/2007, 6S 89/2007, 6S 90/2007, 6S 91/2007, 6S 92/2007, 6S 93/2007,
7S 71/2007 a iné.
Vzhľadom na ukončené daňové konania súd súčasne poukazuje na rozhodnutie NS
SR č. sp. 1 SžKS/61/2005 zo dňa 24. 9. 2008, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor má
byť subjektom dane z pridanej hodnoty v súlade so Šiestou smernicou a § 3 ods. 1, 2 zák.
č. 222/2004 Z. z. a pokiaľ išlo o začiatok a koniec daňového konania, tento právny názor už
bol ustálený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Sžf9/2007 zo dňa 19.4.2007.
Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhovateľ v návrhu na konanie proti nečinnosti
odporcu ničím nepreukázal, že by odporca na základe ním navrhovaných podnetov
/sťažností, opravných prostriedkov, námietok a i./ bol v konám nečinný, v podstatných
častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.
Preto z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa bez pojednávania v
zmysle ustanovenia § 250t ods. 4 O. s. p. ako nedôvodný uznesením zamietol.
Výrok o trovách konania súd oprel o ustanovenie § 250k ods. 1 O. s. p. za použitia
ustanovenia § 250t ods. 8 O. s. p.“ .
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2009