Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 174/09
PDF · 302.46 KB
No categories available
III. ÚS 174/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J.
K., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 68/01 a jeho uznesením
sp. zn. 29 Cb 68/01 z 30. novembra 2001, rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra
2003, uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 17. augusta 2004 a uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01
z 5. novembra 2007, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Obo 246/2007 a jeho uznesením sp. zn. 6 Obo 246/2007
z 11. decembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 247/2007 a jeho rozsudkom
sp. zn. 6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009
doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie svojho
základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 68/01 a jeho uznesením
sp. zn. 29 Cb 68/01 z 30. novembra 2001, rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra
2003, uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 17. augusta 2004 a uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01
z 5. novembra 2007, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 246/2007a jeho uznesením sp. zn.
6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 247/2007
a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
na strane odporcu vedeného na krajskom súde na základe návrhu z 25. októbra 2001,
ktorým sa navrhovateľ domáhal ochrany proti konaniu v rozpore so zákonom č. 55/1997
Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných
známkach“). Podľa navrhovateľa mala sťažovateľka pri svojej podnikateľskej činnosti
používať v obchodnom styku označenie graficky aj textovo zhodné s ochrannými známkami
registrovanými v prospech navrhovateľa Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky pre špecifikované tovary a služby. Navrhovateľ žiadal zakázať sťažovateľke
užívanie predmetných ochranných známok v súvislosti s označovaním akýchkoľvek
tovarov a služieb, stiahnutie z trhu všetkých takto označených predmetov, poskytnutie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk, právo uverejniť výrokovú
časť rozsudku v troch denníkoch, ako aj priznať navrhovateľovi trovy konania. Súčasťou
návrhu bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa mal uložiť zákaz
používania špecifikovaných ochranných známok do právoplatného skončenia veci. Krajský
súd vyzval navrhovateľa na úhradu súdneho poplatku v celkovej sume 4 000 Sk a v sume
500 Sk (za návrh vo veci a za návrh na vydanie predbežného opatrenia).
Rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003 krajský súd v neprítomnosti
sťažovateľky návrhu vyhovel, okrem časti týkajúcej sa špecifikovanej ochrannej známky,
kde konanie zastavil. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka
vo svojom „styku“ a korešpondencii používa ochranné známky navrhovateľa a že predmety
činnosti sťažovateľky sú zhodné s predmetmi činnosti navrhovateľa.
Proti prvostupňovému rozsudku sa sťažovateľka odvolala, pričom ho odôvodnila
tým, že zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne tovary a služby sťažovateľky,
pri označovaní ktorých by sťažovateľka porušila práva navrhovateľa na ochrannú známku.
Podľa sťažovateľky používanie ochrannej známky v súvislosti s nekomerčnými aktivitami
nie je v rozpore so zákonom, keďže ten poskytuje ochranu len tovarom a službám
podobným alebo zameniteľným, pre ktoré je ochranná známka registrovaná.
Krajský súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku za podanie odvolania
v sume 54 000 Sk, a podľa sťažovateľky teda určil sumu o 50 000 Sk vyššiu, ako bola suma
súdneho poplatku určeného navrhovateľovi za podanie jeho návrhu. K tomu sťažovateľka
uvádza, že tento diametrálny rozdiel poplatkov určených pre navrhovateľa a sťažovateľku
krajský súd nijako neodôvodnil a nevyhovel ani jej žiadosti o oslobodenie od súdneho
poplatku. Až najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 6 Obdo 246/2007
z 11. decembra 2008 poukázal na to, že zvýšenie súdneho poplatku pre sťažovateľku je
z hľadiska požadovaného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk správne.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008 potvrdil
prvostupňový rozsudok krajského súdu s odôvodnením, že sťažovateľka ochrannú známku
navrhovateľa používala, o čom svedčia písomné podania sťažovateľky tvoriace súčasť
spisového materiálu.
Sťažovateľka je toho názoru, že v konaniach vedených krajským súdom a najvyšším
súdom nebola dodržaná „rovnosť strán sporu“, a to určením rozdielneho súdneho poplatku
v tej istej veci, a bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože konajúce súdy „nerešpektovali skutkový a zákonný stav“.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľka navrhla
ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol a „nálezom vyslovil sťažovateľom namietané
porušenie jeho základných práv a slobôd v sťažnosťou napadnutých konaniach vedených
pred Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR pod sp.zn. 29Cb/01, resp. Cbo
247/2007 a v týchto konaniach vydanými rozhodnutiami“, a súčasne aby „sťažnosťou
napadnuté rozhodnutia súdov zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu
v Bratislave a súčasne zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd
sťažovateľa označenými porušovateľmi“. Zároveň sťažovateľka požiadala o náhradu trov
konania v súlade s príslušnými právnymi predpismi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v súdnom konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľka argumentujúc „rovnosťou sporových
strán v konaní“ označila v sťažnosti čl. 47 ods. 2 ústavy, čo ústavný súd považoval
za zrejmú nesprávnosť a posúdil túto časť sťažnosti ako námietku porušenia čl. 47 ods. 3
ústavy).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že petit sťažnosti je do značnej miery nepresný
a neurčitý, vychádzajúc však z celého obsahu sťažnosti preklenul jej nedostatky tak, že
ustálil predmet konania v rozsahu, ako je to uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
1. Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia základného práva
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami
krajského súdu, a to uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 z 30. novembra 2001, ktorým sa
rozhodlo o vydaní predbežného opatrenia, rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra
2003, ktorým krajský súd rozhodol o merite veci, uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01
zo 17. augusta 2004, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní sťažovateľke oslobodenia
od súdnych poplatkov a uznesením krajského súdu sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007,
ktorým krajský súd uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a
slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu
označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta
Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k uvedeným prvostupňovým
rozhodnutiam krajského súdu mohla podľa zákona účinne domáhať
(a aj sa domáhala) využitím opravného prostriedku – odvolania poskytovaného
ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov. V tomto kontexte bol najvyšší súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť
ochranu základným právam sťažovateľky, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej
ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1
ústavy bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu a k procesnému postupu
krajského súdu predchádzajúcemu týmto rozhodnutiam vylúčená.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 29 Cb 68/01 a jeho napadnutými
rozhodnutiami odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008
Ústavný súd k tejto časti sťažnosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd zo sťažnosti a súdneho spisu krajského súdu v súvislosti so súdnymi
poplatkami v danej veci zistil:
Krajský súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku v sume 54 000 Sk
za podané odvolanie proti jeho rozsudku sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003.
Sťažovateľka návrhom doručeným krajskému súdu 13. apríla 2004 požiadala o oslobodenie
od súdnych poplatkov. O jej návrhu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01
zo 17. augusta 2004, ktorým jej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Proti
predmetnému uzneseniu sa sťažovateľka 13. septembra 2004 odvolala. O tomto odvolaní
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 208/04 z 29. novembra 2004, ktorým
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007 krajský súd opätovne vyzval
sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v sume 54 000 Sk. Sťažovateľka sa proti
tomuto uzneseniu 3. decembra 2007 odvolala, pričom argumentovala tým, že rozsudok,
proti ktorému smeruje odvolanie, nemal byť vôbec vydaný, keďže zo strany navrhovateľa
nebol zaplatený poplatok v zákonom stanovenej výške, preto mal súd konanie zastaviť.
Podľa nej v zmysle „princípu ústavnej rovnosti právnych subjektov“ maximálna výška
poplatku môže byť teda na úrovni poplatku zaplateného navrhovateľom. Určený súdny
poplatok nepovažuje za zákonný, pretože súd sa nerovnako správa k navrhovateľovi
a sťažovateľke.
O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 246/2007
z 11. decembra 2008, ktorým uznesenie krajského súdu sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra
2007 ako vecne správne potvrdil. Najvyšší súd považoval žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov uplatnenú v podanom odvolaní za už rozhodnutú, a to uznesením krajského súdu
sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007, ktoré bolo potvrdené uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 208/04 z 29. novembra 2004, pretože v odvolaní sťažovateľka neuviedla
„žiadne iné relevantné doklady k tejto žiadosti“. Najvyšší súd uviedol, že podľa jeho názoru
je pri tých istých pomeroch účastníka, ktoré boli zistené v rámci nepriznania oslobodenia od
súdnych poplatkov, svojím pôvodným rozhodnutím viazaný. Vo vzťahu k výške poplatku
stanovenej krajským súdom poukázal na ustanovenia sadzobníka súdnych poplatkov ako
súčasti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), konkrétne
na položku 3 písm. b) sadzobníka, podľa ktorej výška poplatku v konaní z práv
k obchodnému menu, ochranným známkam a označeniu pôvodu predstavuje sumu 4 000 Sk
a za uplatnenú nemajetkovú ujmu v sume 1 000 000 Sk ide o 5 z ceny predmetu konania,
to znamená sumu 50 000 Sk. Súdny poplatok teda predstavoval celkovú sumu 54 000 Sk.
S výškou súdneho poplatku určenou súdom prvého stupňa sa teda najvyšší súd stotožnil.
Ústavný súd ďalej zo súdneho spisu krajského súdu zistil, že navrhovateľ v konaní
sp. zn. 29 Cb 68/01 skutočne na základe výziev krajského súdu zaplatil 28. novembra 2001
súdny poplatok za návrh vo veci samej v sume 4 000 Sk a v ten istý deň aj súdny poplatok
za návrh na vydanie predbežného opatrenia v sume 500 Sk kolkovými známkami. Zároveň
však ústavný súd zistil, že krajský súd 1. februára 2002 vyzval navrhovateľa na doplatenie
súdneho poplatku v sume 50 000 Sk a navrhovateľ podľa kópie výpisu z jeho bankového
účtu (záznam z 15. februára 2002 na č. l. 75 súdneho spisu) takto stanovený súdny poplatok
aj zaplatil.
Za týchto skutkových okolností je potrebné konštatovať, že všetky námietky
sťažovateľky týkajúce sa porušenia jej základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom
konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré malo spočívať výlučne v nerovnakom vyrubení
súdneho poplatku účastníkom konania a z ktorého sťažovateľka odvodila aj námietku
porušenia svojho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemajú žiadny
reálny základ. Porušenie označeného základného práva sťažovateľka namietala proti
krajskému súdu (jeho uzneseniu sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007), keď tvrdila, že
„Navrhovateľovi uložil súd za návrh vo veci samej zaplatiť súdny poplatok 4000,-Sk
a odporcovi (sťažovateľke, pozn.) za odvolanie o 50 000,- Sk viacej. Toto diametrálne
zvýšenie súdneho poplatku nijako súd neodôvodnil ani na námietku sťažovateľa
a sťažovateľovi ani na jeho žiadosť nepriznal oslobodenie od tak vysokého a podľa názoru
sťažovateľa nezákonného súdneho poplatku ...“, a tiež proti najvyššiemu súdu, ktorý
rozhodoval v odvolacom konaní a výšku poplatku (54 000 Sk) za podané odvolanie
považoval za správnu, avšak podľa sťažovateľky (v citovanom uznesení súdu sp. zn. 6 Obo
246/2007 z 11. decembra 2008) najvyšší súd „Nijako však nevysvetlil, prečo rovnaký SP
nebol vymeraný navrhovateľovi ...“. V skutočnosti však bol obidvom účastníkom vyrubený
súdny poplatok (z návrhu a za odvolanie vo veci samej) bez akýchkoľvek pochybností
v rovnakej výške.
Na základe týchto zistení, z ktorých jednoznačne vyplýva, že konajúce súdy
nepochybili v otázke uloženej povinnosti na zaplatenie súdnych poplatkov, a teda nič
nesignalizuje v ich postupe a rozhodnutiach porušenie rovnosti účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd konštatuje, že konajúce súdy správne uplatnili relevantnú
právnu úpravu (zákon o súdnych poplatkoch) a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z čoho by bolo možné
odvodiť porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto
dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti vyplýva aj z očividnej nekorektnosti argumentácie sťažovateľa nepravdivými
údajmi, pretože skutočne vyrubená a zaplatená výška súdneho poplatku navrhovateľom jej
musela byť zrejmá nielen prostredníctvom nahliadnutia do súdneho spisu, ale už aj
zo samotného rozsudku krajského súdu sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003, ktorý
napadla odvolaním.
3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 247/2007
z 11. decembra 2008
V právomoci ústavného súdu zostalo napokon posúdenie otázky, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím (rozsudok sp. zn.
6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008) o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003 sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi
zo sťažovateľkou označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003 uložil sťažovateľke
zákaz používať špecifikovanú ochrannú známku navrhovateľa registrovanú Úradom
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, povinnosť „stiahnuť z trhu“ všetky takto
doteraz označené predmety, povinnosť zaplatiť navrhovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, navrhovateľovi priznal právo uverejniť výrokovú časť rozsudku v troch
denníkoch s celoštátnou pôsobnosťou a sťažovateľke uložil aj povinnosť uhradiť
navrhovateľovi trovy konania. V časti týkajúcej sa ďalšej špecifikovanej ochrannej známky
konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia argumentoval, že navrhovateľ je vlastníkom
ochrannej známky registrovanej Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.
Sťažovateľka používa vo svojom „styku“ aj v korešpondencii grafický formát písomnosti,
ktorého súčasťou je označenie zhodné s označením chráneným ochrannou známkou
navrhovateľa. Za dôkazy preukazujúce takéto konanie sťažovateľky krajský súd považoval
„oznámenie Ústrednému colnému riaditeľstvu zo dňa 8. novembra 1999, list adresovaný
predsedovi vlády zo dňa 27.2.1999 a daný na vedomie Ministerstvu dopravy pôšt
a telekomunikácii SR. Ďalej upozornenie adresované Slovenským telekomunikáciam a.s. zo
dňa 6.9.1999, doplnenie spisu Krajského súdu Bratislava zo dňa 13. 1. 2000, faktúra zo dňa
20.10.2000 a ďalšie.“. Po citácii relevantnej právnej úpravy (§ 24 ods. 1, § 25 ods. 1 a § 26
ods. 1 zákona o ochranných známkach) a opierajúc sa o vykonané dokazovanie krajský súd
vyvodil skutkový a právny záver o tom, že sťažovateľka neoprávnene používa označenie
chránené ochrannou známkou patriacou navrhovateľovi a že takéto jej konanie je spôsobilé
reálne poškodiť záujmy navrhovateľa.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala dôvodiac tým, že
vydaný rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže navrhovateľ nepredložil
žiadny dôkaz o tovaroch a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou
známkou, a teda také dôkazy sa v spisovom materiáli nenachádzajú. Rovnako sa nedajú
„stiahnuť z trhu“ nešpecifikované, „neexistujúce predmety“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že
navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca, používal ochrannú známku v súvislosti
„s výkonom Zmluvy o spolupráci v oblasti vydávania telefónnych zoznamov SR z roku 1990,
resp. 1992“. Platnosť a účinnosť tejto zmluvy skončí v roku 2007 a do tejto doby je
navrhovateľ oprávnený ochrannú známku používať na telefónnych zoznamoch a s tým
súvisiacimi aktivitami. Sťažovateľke ochranná známka, ktorej používanie je predmetom
sporu patrí už od roku 1998 na základe predloženej zmluvy, preto navrhovateľ nemôže
žiadať, aby sťažovateľka svoju ochrannú známku nepoužívala, a vzhľadom na to ani súd mu
to nemôže zakázať. Napokon asi aj z tohto dôvodu navrhovateľ „ustúpil“ a prešiel v roku
2004 k používaniu iného označenia a inej ochrannej známky pre svoje výrobky a služby.
Platnosť zmluvy navrhovateľ nikdy nespochybnil ani nenapadol a jej realizácia je
predmetom už medzinárodných sporov.
O odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku sp. zn. 29 Cb 68/01
zo 16. októbra 2003 rozhodol najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 6 Obo 247/2007
z 11. decembra 2008, ktorým toto rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení
uviedol, že sťažovateľka namietala, že v konaní neboli preukázané žiadne dôkazy
o tovaroch a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou známkou, najvyšší
súd však poukazuje na „č. 1. 22, 23, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 34, 35, 36, 37, 38“, ako aj
na podania sťažovateľky, napr. na „č. l. 123, 138, 156 atď“. Podľa jeho názoru ide nesporne
o dôkazy preukazujúce používanie spomínanej ochrannej známky, ktorej vlastníctvo
navrhovateľ preukázal. Ďalej najvyšší súd argumentoval, že sťažovateľka poukazuje
na „Zmluvu o predaji podniku“ z 31. marca 1998, v zmysle ktorej predávajúci „S., B.“,
zastúpený ustanoveným riaditeľom, predal podnik kupujúcemu „H., s.r.o., B.“ zastúpenému
konateľom. Táto zmluva je však v rozpore so zákonom č.111/1990 Zb. o štátnom podniku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“), ktorý upravuje oblasť
štátneho vlastníctva, pričom táto forma platí do skončenia privatizačného procesu.
Zakladateľom štátneho podniku je príslušné ministerstvo, ktoré menuje aj štatutárneho
zástupcu riaditeľa. Preto je predložená zmluva neplatná s poukazom na § 39 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a prvostupňový súd postupoval správne, keď ju ex offo posudzoval, ako keby
uzavretá nebola. Najvyšší súd sa plnom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového
rozsudku, a preto ho v napadnutej časti potvrdil.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochranných známkach majiteľ ochrannej známky má
výlučné právo označovať svoje tovary alebo služby ochrannou známkou, pre ktoré je
zapísaná v registri, alebo ju používať v spojení s týmito tovarmi alebo službami.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochranných známkach bez súhlasu majiteľa ochrannej
známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou
známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná známka
zapísaná do registra, ani označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou
pre tovary alebo služby, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka
zapísaná, ale ide o ochrannú známku, ktorá má v Slovenskej republike dobré meno a jeho
používanie by nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej
známky alebo by im bolo na ujmu. Rovnako nemôže používať toto označenie v spojení
s týmito tovarmi alebo službami, najmä umiestňovať ho na tovary alebo na ich obaly,
ponúkať alebo uvádzať na trh takto označené tovary alebo ich obaly, prípadne ich skladovať
na tento účel, dovážať alebo vyvážať tovary alebo obaly s týmto označením alebo používať
toto označenie v obchodnom styku, korešpondencii alebo v reklame.
Podľa § 26 ods. 1 zákona o ochranných známkach majiteľ ochrannej známky sa môže
voči každému domáhať zákazu používať jeho ochrannú známku alebo označenie s ňou
zameniteľné pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby a aby sa predmety takto
označené stiahli z trhu.
Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že v konaní neboli predložené žiadne
dôkazy o tovaroch a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou známkou.
Najvyšší súd toto tvrdenie sťažovateľky konfrontoval s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi
sa v spisovom materiáli, ktoré považoval za dôkazy preukazujúce sťažovateľkou
neoprávnené používanie ochrannej známky, a síce „oznámenie Ústrednému colnému
riaditeľstvu zo dňa 8. novembra 1999, list adresovaný predsedovi vlády zo dňa 27.2.1999
a daný na vedomie Ministerstvu dopravy pôšt a telekomunikácii SR. Ďalej upozornenie
adresované Slovenským telekomunikáciam, a. s., zo dňa 6.9.1999, doplnenie spisu
Krajského súdu Bratislava zo dňa 13. 1. 2000, faktúra zo dňa 20.10.2000 a ďalšie.“.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto
nepochybne v danom prípade aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Najvyšší súd v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 zákona ochranných známkach, ktoré
poskytuje ochranu majiteľovi ochrannej známky aj v súvislosti s jeho korešpondenciou,
aplikoval relevantnú právnu úpravu, na základe ktorej vyvodil skutkový a naň nadväzujúci
právny záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) kvalifikujúci konanie
sťažovateľky ako porušenie práv k ochrannej známke registrovanej Úradom priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky v prospech navrhovateľa.
Argumentáciu sťažovateľky o uzavretí „Zmluvy o predaji podniku“ z 31. marca
1998, ktorou mala spornú ochrannú známku nadobudnúť sťažovateľka, vyvrátil najvyšší súd
prostredníctvom výkladu právnej úpravy zákona o štátnom podniku, na základe ktorého
zmluvu posúdil ako neplatnú v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka (neplatný
je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom).
Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej
právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného rozsudku sa najvyšší
súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky v dostatočnej miere, v súlade s podstatou
a účelom príslušnej právnej úpravy takým spôsobom, že vyvodené právne závery
korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne
a porušujúce právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia označeného práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru
vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2009