Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 174/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J.

K., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 30. novembra 2001, rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra

2003, uznesením sp. zn. zo 17. augusta 2004 a uznesením sp. zn.

z 5. novembra 2007, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 11. decembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

sp. zn. z 11. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie svojho

základného práva zaručeného (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 30. novembra 2001, rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra

2003, uznesením sp. zn. zo 17. augusta 2004 a uznesením sp. zn.

z 5. novembra 2007, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 246/2007a jeho uznesením sp. zn.

z 11. decembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

na strane odporcu vedeného na krajskom súde na základe návrhu z 25. októbra 2001,

ktorým sa navrhovateľ domáhal ochrany proti konaniu v rozpore so

Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných

známkach“). Podľa navrhovateľa mala sťažovateľka pri svojej podnikateľskej činnosti

používať v obchodnom styku označenie graficky aj textovo zhodné s ochrannými známkami

registrovanými v prospech navrhovateľa Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky pre špecifikované tovary a služby. Navrhovateľ žiadal zakázať sťažovateľke

užívanie predmetných ochranných známok v súvislosti s označovaním akýchkoľvek

tovarov a služieb, stiahnutie z trhu všetkých takto označených predmetov, poskytnutie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk, právo uverejniť výrokovú

časť rozsudku v troch denníkoch, ako aj priznať navrhovateľovi trovy konania. Súčasťou

návrhu bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa mal uložiť zákaz

používania špecifikovaných ochranných známok do právoplatného skončenia veci. Krajský

súd vyzval navrhovateľa na úhradu súdneho poplatku v celkovej sume 4 000 Sk a v sume

500 Sk (za návrh vo veci a za návrh na vydanie predbežného opatrenia).

Rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2003 krajský súd v neprítomnosti

sťažovateľky návrhu vyhovel, okrem časti týkajúcej sa špecifikovanej ochrannej známky,

kde konanie zastavil. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka

vo svojom „styku“ a korešpondencii používa ochranné známky navrhovateľa a že predmety

činnosti sťažovateľky sú zhodné s predmetmi činnosti navrhovateľa.

Proti prvostupňovému rozsudku sa sťažovateľka odvolala, pričom ho odôvodnila

tým, že zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne tovary a služby sťažovateľky,

pri označovaní ktorých by sťažovateľka porušila práva navrhovateľa na ochrannú známku.

Podľa sťažovateľky používanie ochrannej známky v súvislosti s nekomerčnými aktivitami

nie je v rozpore so zákonom, keďže ten poskytuje ochranu len tovarom a službám

podobným alebo zameniteľným, pre ktoré je ochranná známka registrovaná.

Krajský súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku za podanie odvolania

v sume 54 000 Sk, a podľa sťažovateľky teda určil sumu o 50 000 Sk vyššiu, ako bola suma

súdneho poplatku určeného navrhovateľovi za podanie jeho návrhu. K tomu sťažovateľka

uvádza, že tento diametrálny rozdiel poplatkov určených pre navrhovateľa a sťažovateľku

krajský súd nijako neodôvodnil a nevyhovel ani jej žiadosti o oslobodenie od súdneho

poplatku. Až najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn.

z 11. decembra 2008 poukázal na to, že zvýšenie súdneho poplatku pre sťažovateľku je

z hľadiska požadovaného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk správne.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2008 potvrdil

prvostupňový rozsudok krajského súdu s odôvodnením, že sťažovateľka ochrannú známku

navrhovateľa používala, o čom svedčia písomné podania sťažovateľky tvoriace súčasť

spisového materiálu.

Sťažovateľka je toho názoru, že v konaniach vedených krajským súdom a najvyšším

súdom nebola dodržaná „rovnosť strán sporu“, a to určením rozdielneho súdneho poplatku

v tej istej veci, a bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, pretože konajúce súdy „nerešpektovali skutkový a zákonný stav“.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľka navrhla

ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol a „nálezom vyslovil sťažovateľom namietané

porušenie jeho základných práv a slobôd v sťažnosťou napadnutých konaniach vedených

pred Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR pod sp.zn. , resp. Cbo

247/2007 a v týchto konaniach vydanými rozhodnutiami“, a súčasne aby „sťažnosťou

napadnuté rozhodnutia súdov zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu

v Bratislave a súčasne zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd

sťažovateľa označenými porušovateľmi“. Zároveň sťažovateľka požiadala o náhradu trov

konania v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v súdnom konaní zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľka argumentujúc „rovnosťou sporových

strán v konaní“ označila v sťažnosti , čo ústavný súd považoval

za zrejmú nesprávnosť a posúdil túto časť sťažnosti ako námietku porušenia čl. 47 ods. 3

).

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že petit sťažnosti je do značnej miery nepresný

a neurčitý, vychádzajúc však z celého obsahu sťažnosti preklenul jej nedostatky tak, že

ustálil predmet konania v rozsahu, ako je to uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

1. Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru rozhodnutiami

krajského súdu, a to uznesením sp. zn. z 30. novembra 2001, ktorým sa

rozhodlo o vydaní predbežného opatrenia, rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra

2003, ktorým krajský súd rozhodol o merite veci, uznesením sp. zn.

zo 17. augusta 2004, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní sťažovateľke oslobodenia

od súdnych poplatkov a uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. novembra 2007,

ktorým krajský súd uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania.

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k uvedeným prvostupňovým

rozhodnutiam krajského súdu mohla podľa zákona účinne domáhať

(a aj sa domáhala) využitím opravného prostriedku – odvolania poskytovaného

ustanoveniami v znení neskorších

predpisov. V tomto kontexte bol najvyšší súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť

ochranu základným právam sťažovateľky, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej

ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1

bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu a k procesnému postupu

krajského súdu predchádzajúcemu týmto rozhodnutiam vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. a jeho napadnutými

rozhodnutiami odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2008

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd zo sťažnosti a súdneho spisu krajského súdu v súvislosti so súdnymi

poplatkami v danej veci zistil:

Krajský súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku v sume 54 000 Sk

za podané odvolanie proti jeho rozsudku sp. zn. zo 16. októbra 2003.

Sťažovateľka návrhom doručeným krajskému súdu 13. apríla 2004 požiadala o oslobodenie

od súdnych poplatkov. O jej návrhu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 17. augusta 2004, ktorým jej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Proti

predmetnému uzneseniu sa sťažovateľka 13. septembra 2004 odvolala. O tomto odvolaní

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2004, ktorým

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Uznesením sp. zn. z 5. novembra 2007 krajský súd opätovne vyzval

sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v sume 54 000 Sk. Sťažovateľka sa proti

tomuto uzneseniu 3. decembra 2007 odvolala, pričom argumentovala tým, že rozsudok,

proti ktorému smeruje odvolanie, nemal byť vôbec vydaný, keďže zo strany navrhovateľa

nebol zaplatený poplatok v zákonom stanovenej výške, preto mal súd konanie zastaviť.

Podľa nej v zmysle „princípu ústavnej rovnosti právnych subjektov“ maximálna výška

poplatku môže byť teda na úrovni poplatku zaplateného navrhovateľom. Určený súdny

poplatok nepovažuje za zákonný, pretože súd sa nerovnako správa k navrhovateľovi

a sťažovateľke.

O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. decembra 2008, ktorým uznesenie krajského súdu sp. zn. z 5. novembra

2007 ako vecne správne potvrdil. Najvyšší súd považoval žiadosť o oslobodenie od súdnych

poplatkov uplatnenú v podanom odvolaní za už rozhodnutú, a to uznesením krajského súdu

sp. zn. z 5. novembra 2007, ktoré bolo potvrdené uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2004, pretože v odvolaní sťažovateľka neuviedla

„žiadne iné relevantné doklady k tejto žiadosti“. Najvyšší súd uviedol, že podľa jeho názoru

je pri tých istých pomeroch účastníka, ktoré boli zistené v rámci nepriznania oslobodenia od

súdnych poplatkov, svojím pôvodným rozhodnutím viazaný. Vo vzťahu k výške poplatku

stanovenej krajským súdom poukázal na ustanovenia sadzobníka súdnych poplatkov ako

súčasti o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), konkrétne

na položku 3 písm. b) sadzobníka, podľa ktorej výška poplatku v konaní z práv

k obchodnému menu, ochranným známkam a označeniu pôvodu predstavuje sumu 4 000 Sk

a za uplatnenú nemajetkovú ujmu v sume 1 000 000 Sk ide o 5  z ceny predmetu konania,

to znamená sumu 50 000 Sk. Súdny poplatok teda predstavoval celkovú sumu 54 000 Sk.

S výškou súdneho poplatku určenou súdom prvého stupňa sa teda najvyšší súd stotožnil.

Ústavný súd ďalej zo súdneho spisu krajského súdu zistil, že navrhovateľ v konaní

sp. zn. skutočne na základe výziev krajského súdu zaplatil 28. novembra 2001

súdny poplatok za návrh vo veci samej v sume 4 000 Sk a v ten istý deň aj súdny poplatok

za návrh na vydanie predbežného opatrenia v sume 500 Sk kolkovými známkami. Zároveň

však ústavný súd zistil, že krajský súd 1. februára 2002 vyzval navrhovateľa na doplatenie

súdneho poplatku v sume 50 000 Sk a navrhovateľ podľa kópie výpisu z jeho bankového

účtu (záznam z 15. februára 2002 na č. l. 75 súdneho spisu) takto stanovený súdny poplatok

aj zaplatil.

Za týchto skutkových okolností je potrebné konštatovať, že všetky námietky

sťažovateľky týkajúce sa porušenia jej základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom

konaní podľa , ktoré malo spočívať výlučne v nerovnakom vyrubení

súdneho poplatku účastníkom konania a z ktorého sťažovateľka odvodila aj námietku

porušenia svojho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemajú žiadny

reálny základ. Porušenie označeného základného práva sťažovateľka namietala proti

krajskému súdu (jeho uzneseniu sp. zn. z 5. novembra 2007), keď tvrdila, že

„Navrhovateľovi uložil súd za návrh vo veci samej zaplatiť súdny poplatok 4000,-Sk

a odporcovi (sťažovateľke, pozn.) za odvolanie o 50 000,- Sk viacej. Toto diametrálne

zvýšenie súdneho poplatku nijako súd neodôvodnil ani na námietku sťažovateľa

a sťažovateľovi ani na jeho žiadosť nepriznal oslobodenie od tak vysokého a podľa názoru

sťažovateľa nezákonného súdneho poplatku ...“, a tiež proti najvyššiemu súdu, ktorý

rozhodoval v odvolacom konaní a výšku poplatku (54 000 Sk) za podané odvolanie

považoval za správnu, avšak podľa sťažovateľky (v citovanom uznesení súdu sp. zn. 6 Obo

246/2007 z 11. decembra 2008) najvyšší súd „Nijako však nevysvetlil, prečo rovnaký SP

nebol vymeraný navrhovateľovi ...“. V skutočnosti však bol obidvom účastníkom vyrubený

súdny poplatok (z návrhu a za odvolanie vo veci samej) bez akýchkoľvek pochybností

v rovnakej výške.

Na základe týchto zistení, z ktorých jednoznačne vyplýva, že konajúce súdy

nepochybili v otázke uloženej povinnosti na zaplatenie súdnych poplatkov, a teda nič

nesignalizuje v ich postupe a rozhodnutiach porušenie rovnosti účastníkov konania podľa

, ústavný súd konštatuje, že konajúce súdy správne uplatnili relevantnú

právnu úpravu () a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z čoho by bolo možné

odvodiť porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto

dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že zjavná neopodstatnenosť

sťažnosti vyplýva aj z očividnej nekorektnosti argumentácie sťažovateľa nepravdivými

údajmi, pretože skutočne vyrubená a zaplatená výška súdneho poplatku navrhovateľom jej

musela byť zrejmá nielen prostredníctvom nahliadnutia do súdneho spisu, ale už aj

zo samotného rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2003, ktorý

napadla odvolaním.

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2008

V právomoci ústavného súdu zostalo napokon posúdenie otázky, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím (rozsudok sp. zn.

z 11. decembra 2008) o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. zo 16. októbra 2003 sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi

zo sťažovateľkou označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2003 uložil sťažovateľke

zákaz používať špecifikovanú ochrannú známku navrhovateľa registrovanú Úradom

priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, povinnosť „stiahnuť z trhu“ všetky takto

doteraz označené predmety, povinnosť zaplatiť navrhovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, navrhovateľovi priznal právo uverejniť výrokovú časť rozsudku v troch

denníkoch s celoštátnou pôsobnosťou a sťažovateľke uložil aj povinnosť uhradiť

navrhovateľovi trovy konania. V časti týkajúcej sa ďalšej špecifikovanej ochrannej známky

konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia argumentoval, že navrhovateľ je vlastníkom

ochrannej známky registrovanej Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.

Sťažovateľka používa vo svojom „styku“ aj v korešpondencii grafický formát písomnosti,

ktorého súčasťou je označenie zhodné s označením chráneným ochrannou známkou

navrhovateľa. Za dôkazy preukazujúce takéto konanie sťažovateľky krajský súd považoval

„oznámenie Ústrednému colnému riaditeľstvu zo dňa 8. novembra 1999, list adresovaný

predsedovi vlády zo dňa 27.2.1999 a daný na vedomie Ministerstvu dopravy pôšt

a telekomunikácii SR. Ďalej upozornenie adresované Slovenským telekomunikáciam a.s. zo

dňa 6.9.1999, doplnenie spisu Krajského súdu Bratislava zo dňa 13. 1. 2000, faktúra zo dňa

20.10.2000 a ďalšie.“. Po citácii relevantnej právnej úpravy (§ 24 ods. 1, § 25 ods. 1 a § 26

ods. 1 ) a opierajúc sa o vykonané dokazovanie krajský súd

vyvodil skutkový a právny záver o tom, že sťažovateľka neoprávnene používa označenie

chránené ochrannou známkou patriacou navrhovateľovi a že takéto jej konanie je spôsobilé

reálne poškodiť záujmy navrhovateľa.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala dôvodiac tým, že

vydaný rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže navrhovateľ nepredložil

žiadny dôkaz o tovaroch a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou

známkou, a teda také dôkazy sa v spisovom materiáli nenachádzajú. Rovnako sa nedajú

„stiahnuť z trhu“ nešpecifikované, „neexistujúce predmety“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že

navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca, používal ochrannú známku v súvislosti

„s výkonom Zmluvy o spolupráci v oblasti vydávania telefónnych zoznamov SR z roku 1990,

resp. 1992“. Platnosť a účinnosť tejto zmluvy skončí v roku 2007 a do tejto doby je

navrhovateľ oprávnený ochrannú známku používať na telefónnych zoznamoch a s tým

súvisiacimi aktivitami. Sťažovateľke ochranná známka, ktorej používanie je predmetom

sporu patrí už od roku 1998 na základe predloženej zmluvy, preto navrhovateľ nemôže

žiadať, aby sťažovateľka svoju ochrannú známku nepoužívala, a vzhľadom na to ani súd mu

to nemôže zakázať. Napokon asi aj z tohto dôvodu navrhovateľ „ustúpil“ a prešiel v roku

2004 k používaniu iného označenia a inej ochrannej známky pre svoje výrobky a služby.

Platnosť zmluvy navrhovateľ nikdy nespochybnil ani nenapadol a jej realizácia je

predmetom už medzinárodných sporov.

O odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku sp. zn.

zo 16. októbra 2003 rozhodol najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 11. decembra 2008, ktorým toto rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení

uviedol, že sťažovateľka namietala, že v konaní neboli preukázané žiadne dôkazy

o tovaroch a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou známkou, najvyšší

súd však poukazuje na „č. 1. 22, 23, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 34, 35, 36, 37, 38“, ako aj

na podania sťažovateľky, napr. na „č. l. 123, 138, 156 atď“. Podľa jeho názoru ide nesporne

o dôkazy preukazujúce používanie spomínanej ochrannej známky, ktorej vlastníctvo

navrhovateľ preukázal. Ďalej najvyšší súd argumentoval, že sťažovateľka poukazuje

na „Zmluvu o predaji podniku“ z 31. marca 1998, v zmysle ktorej predávajúci „S., B.“,

zastúpený ustanoveným riaditeľom, predal podnik kupujúcemu „H., s.r.o., B.“ zastúpenému

konateľom. Táto zmluva je však v rozpore so o štátnom podniku

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“), ktorý upravuje oblasť

štátneho vlastníctva, pričom táto forma platí do skončenia privatizačného procesu.

Zakladateľom štátneho podniku je príslušné ministerstvo, ktoré menuje aj štatutárneho

zástupcu riaditeľa. Preto je predložená zmluva neplatná s poukazom na § 39 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) a prvostupňový súd postupoval správne, keď ju ex offo posudzoval, ako keby

uzavretá nebola. Najvyšší súd sa plnom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového

rozsudku, a preto ho v napadnutej časti potvrdil.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Podľa majiteľ ochrannej známky má

výlučné právo označovať svoje tovary alebo služby ochrannou známkou, pre ktoré je

zapísaná v registri, alebo ju používať v spojení s týmito tovarmi alebo službami.

Podľa bez súhlasu majiteľa ochrannej

známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou

známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná známka

zapísaná do registra, ani označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou

pre tovary alebo služby, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka

zapísaná, ale ide o ochrannú známku, ktorá má v Slovenskej republike dobré meno a jeho

používanie by nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej

známky alebo by im bolo na ujmu. Rovnako nemôže používať toto označenie v spojení

s týmito tovarmi alebo službami, najmä umiestňovať ho na tovary alebo na ich obaly,

ponúkať alebo uvádzať na trh takto označené tovary alebo ich obaly, prípadne ich skladovať

na tento účel, dovážať alebo vyvážať tovary alebo obaly s týmto označením alebo používať

toto označenie v obchodnom styku, korešpondencii alebo v reklame.

Podľa majiteľ ochrannej známky sa môže

voči každému domáhať zákazu používať jeho ochrannú známku alebo označenie s ňou

zameniteľné pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby a aby sa predmety takto

označené stiahli z trhu.

Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že v konaní neboli predložené žiadne

dôkazy o tovaroch a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou známkou.

Najvyšší súd toto tvrdenie sťažovateľky konfrontoval s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi

sa v spisovom materiáli, ktoré považoval za dôkazy preukazujúce sťažovateľkou

neoprávnené používanie ochrannej známky, a síce „oznámenie Ústrednému colnému

riaditeľstvu zo dňa 8. novembra 1999, list adresovaný predsedovi vlády zo dňa 27.2.1999

a daný na vedomie Ministerstvu dopravy pôšt a telekomunikácii SR. Ďalej upozornenie

adresované Slovenským telekomunikáciam, a. s., zo dňa 6.9.1999, doplnenie spisu

Krajského súdu Bratislava zo dňa 13. 1. 2000, faktúra zo dňa 20.10.2000 a ďalšie.“.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto

nepochybne v danom prípade aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Najvyšší súd v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 zákona ochranných známkach, ktoré

poskytuje ochranu majiteľovi ochrannej známky aj v súvislosti s jeho korešpondenciou,

aplikoval relevantnú právnu úpravu, na základe ktorej vyvodil skutkový a naň nadväzujúci

právny záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) kvalifikujúci konanie

sťažovateľky ako porušenie práv k ochrannej známke registrovanej Úradom priemyselného

vlastníctva Slovenskej republiky v prospech navrhovateľa.

Argumentáciu sťažovateľky o uzavretí „Zmluvy o predaji podniku“ z 31. marca

1998, ktorou mala spornú ochrannú známku nadobudnúť sťažovateľka, vyvrátil najvyšší súd

prostredníctvom výkladu právnej úpravy zákona o štátnom podniku, na základe ktorého

zmluvu posúdil ako neplatnú v zmysle ustanovenia (neplatný

je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza,

alebo sa prieči dobrým mravom).

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej

právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného rozsudku sa najvyšší

súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky v dostatočnej miere, v súlade s podstatou

a účelom príslušnej právnej úpravy takým spôsobom, že vyvodené právne závery

korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne

a porušujúce právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (,

, ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia označeného práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru

vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa §

25 ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009