Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 362/2019
PDF · 288.92 KB
No categories available
II. ÚS 362/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára vo veci ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti
Balance Centrum s. r. o., Orenburská 50, Bratislava, IČO 48 137 634, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Bukovinský & Chlipala, s. r. o., Svätoplukova 30, Bratislava, pre
namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CbPv
3/2019 a jeho uznesením zo 14. mája 2019 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Balance Centrum s. r. o. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CbPv 3/2019 a jeho uznesením zo 14. mája 2019
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16 CbPv 3/2019-286 zo 14. mája
2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 362/2019-12 z 28. novembra 2019 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná
sťažnosť obchodnej spoločnosti Balance Centrum s. r. o., Orenburská 50, Bratislava, IČO
48 137 634 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bukovinský &
Chlipala, s. r. o., Svätoplukova 30, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CbPv 3/2019 a jeho uznesením zo 14. mája 2019.
2. Podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v replike z 31. januára
2020 a okresný súd vo vyjadrení z 20. decembra 2019 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného
súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-273 zo 4. apríla 2019 bolo zastavené konanie o žalobe
sťažovateľky ako žalobkyne proti obchodnej spoločnosti (ďalej len
„žalovaná“) o zdržanie sa neoprávnených zásahov do práv z ochranných známok,
obchodného mena, o zdržanie sa nekalosúťažného konania, o odstránenie následkov
protiprávneho konania a o poskytnutie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, a to v časti
týkajúcej sa zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 15 000 €. Stalo sa
tak z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za túto časť žaloby.
4. Uznesením sudcu okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-286 zo 14. mája 2019 bola
sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu
zamietnutá. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 21. mája 2019.
Proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
5. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením boli porušené jej označené práva
podľa ústavy, listiny a dohovoru.
6. Okresný súd požadoval zaplatenie súdneho poplatku z podanej žaloby tak podľa
položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník“), ako aj podľa
položky 3 písm. b) sadzobníka. Kým sťažovateľka prvý požadovaný súdny poplatok
nezaplatila, zatiaľ druhý uhradila.
7. Sťažovateľka je presvedčená, že v danom prípade na vyrubenie súdneho poplatku
podľa položky 1 písm. a) sadzobníka neexistoval žiaden právny základ.
8. Položka 3 sadzobníka vymedzuje predmet súdneho poplatku slovami: „Zo žaloby
o nároku z práv k obchodnému menu, ochranným známkam a označeniam pôvodu...“. Dôraz
je potrebné klásť na úvodné slová „Zo žaloby“. Položka 3 je osobitnou položkou
s osobitnou (pevnou) sadzbou vo vzťahu k položke 1. Na rozdiel od položky 1 nemá
položka 3 žiadne poznámky, ktoré by umožňovali rozlišovať jednotlivé uplatnené nároky
v rámci podanej žaloby. Akékoľvek zákonné nároky vyplývajúce z osobitných predpisov
upravujúcich práva z ochranných známok (zákon č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach
v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 506/2009 Z. z.“]) alebo k obchodnému
menu (Obchodný zákonník) môžu byť v rámci žaloby uplatnené, avšak vždy je možné
požadovať a vybrať len poplatok podľa položky 3 písm. b), ktorá je špeciálnou úpravou voči
položke 1. Pritom je podstatné, že príslušné osobitné predpisy vyslovene priznávajú
v prípade porušenia, resp. ohrozenia práv k ochranným známkam či k obchodnému menu
právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch.
9. Sťažovateľka poukazuje pritom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.
31 CbPv 3/2013-520 z 27. októbra 2015 (správne má byť sp. zn. 4 Cob 113/2015
z 27. októbra 2015, keďže sťažovateľkou uvedená spisová značka sa týka prvostupňového
konania, pozn.). Podľa tohto uznesenia: „Predmetom konania je nárok žalobcu z práv
k ochranným známkam, preto súd prvého stupňa správne aplikoval pre vyrubenie súdneho
poplatku položku 3 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov, kde je stanovený súdny poplatok
pevnou sumou vo výške XXX,XX eura. Nesprávne však vyrubil súdny poplatok za každý
nárok, ktorý je predmetom žaloby, pretože na rozdiel od položky 1 a poznámky 6 k tejto
položke, ktorá priamo stanovuje spoplatnenie každého z nárokov, ktoré sú predmetom
žaloby, položka 3 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov nemá žiadne poznámky, z ktorých
by vyplývalo, že takýto poplatok sa vyrubuje za každý z nárokov uplatnených žalobou
podliehajúcou spoplatneniu podľa tejto položky. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je
možné poznámku 6 položky 1 sadzobníka súdnych poplatkov použiť aj na položku 3, pretože
položka 1 sadzobníka súdnych poplatkov je základným, všeobecným ustanovením pre
vyrubenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná
sadzba a položka 3 sadzobníka súdnych poplatkov ustanovuje takúto osobitnú sadzbu okrem
iného z návrhu na začatie konania z práv k ochranným známkam, pevne stanovenou
sumou.“
10. Podľa sťažovateľky je vylúčené, aby neexistujúci právny základ súdneho
poplatku všeobecný súd svojvoľne dopĺňal výkladom preferujúcim fiškálny účel zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“),
teda napĺňanie štátneho rozpočtu, ignorujúc pritom iné výkladové metódy jednoznačne
potvrdzujúce neexistenciu právneho základu súdneho poplatku. Sťažovateľka dáva pritom
do pozornosti ústavný rozmer ukladania poplatkových povinností v zmysle čl. 1, čl. 2 ods. 2
11. K ústavnoprávnemu rozmeru vyberania súdnych (a iných) poplatkov sa ústavný
súd vo svojej judikatúre vyjadril mnohokrát. Z posledného obdobia poukazuje sťažovateľka
na nález sp. zn. I. ÚS 688/2016 z 18. júla 2018, podľa ktorého „K ustanoveniu daní
a poplatkov môže v zmysle čl. 59 ústavy dôjsť len zákonom alebo na základe zákona. Len
zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného právneho vzťahu, v rámci ktorého
vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok a na strane jednotlivca určitá tomu
zodpovedajúca povinnosť. Analógia vo veciach daní a poplatkov v neprospech povinných
subjektov týchto platieb nie je ústavne prípustná, keďže by tým priamo odporovala
ústavnému princípu zákonnosti ukladania daní a poplatkov (čl. 59 ods. 2 ústavy). Ukladanie
súdnych poplatkov, ktoré samo osebe predstavuje zásah do práva účastníka na súdnu
ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v zákonom jasne, určite
a zrozumiteľne stanovenom rozsahu a obsahu; potreba reštriktívneho výkladového prístupu
v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy
ústavnej možnosti ukladať poplatky.“.
12. Sťažovateľka v sťažnosti podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
okresného súdu výslovne požadovala, aby sa zohľadnili známe ústavnoprávne limity pri
výklade a aplikácii zákona o súdnych poplatkoch a jeho sadzobníka, a vyslovila názor, že
všeobecný súd nie je oprávnený vo veciach poplatkov dotvárať či dopĺňať pozitívne právo
podľa svojich predstáv, ale ani používať v tejto oblasti analógie. Je povinný v súlade
s ústavou aplikovať jednoznačné a jasné znenie zákona o súdnych poplatkoch a v prípade
pochybností zachovať zdržanlivý postoj v prospech poplatníka. Poukázala aj na podstatnú
skutočnosť, podľa ktorej si vyšší súdny úradník okresného súdu v odôvodnení uznesenia
o zastavení konania protirečí, keď zdôrazňuje, že v položke 3 písm. b) sadzobníka je použitý
výraz „nárok“ v jednotnom čísle (nie teda „nároky“ v množnom čísle), ale v súvislosti
s položkou 3 písm. b) sadzobníka sa rozlišujú nároky vyčíslené v peniazoch a nároky,
ktorých hodnotu nie je možné vyjadriť v peniazoch. Totiž v predmetnej žalobe boli
uplatnené viaceré nepeňažné nároky (nárok zdržovací, ako aj nárok odstraňovací podľa § 8a
ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z.). Okresný súd však vyrubil len jeden poplatok podľa
položky 3 písm. b) sadzobníka. Je neprípustné, že okresný súd rozlišuje tam, kde nerozlišuje
zákon. Kým v položke 1 sadzobníka zákonodarca výslovne rozlišuje nároky vyčísliteľné
v peniazoch a nároky, ktorých hodnotu nie je možné vyjadriť v peniazoch, čomu
zodpovedajú aj poznámky k tejto položke, žiadne obdobné rozlišovanie zákonodarca
v prípade položky 3 sadzobníka nezaviedol. Sťažovateľka v podanej sťažnosti poukázala aj
na to, že vyšší súdny úradník okresného súdu v odôvodnení uznesenia o zastavení konania
na viacerých miestach zmätočne odkazuje na nesprávne ustanovenia zákona č. 506/2009
Z. z., čo spôsobuje nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia.
13. V uznesení sudcu okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-286 zo 14. mája 2019,
ktorým bola sťažnosť podaná sťažovateľkou zamietnutá, absentujú akékoľvek vlastné
hodnotenia a zdôvodnenia rozhodujúcich skutočností. Sudca okresného súdu sa s poukazom
na ustanovenie § 250 ods. 1 Civilného sporového poriadku obmedzil len na konštatovanie:
„Nakoľko žalobca v sťažnosti neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by viedli k jej
vyhoveniu, súd ju v zmysle § 250 ods. 1 CSP ako neodôvodnenú zamietol.“ Sťažovateľka
považuje takéto „lakonické“ konštatovanie za neprípustné. Inštitút opravných prostriedkov
ani prostriedkov procesnej nápravy (vrátane sťažnosti) neslúži primárne na uvádzanie
nových skutočností, ale na realizáciu práva na spravodlivý proces, nota bene (a fortiori)
v prípade, keď uznesenie o zastavení konania vydal vyšší súdny úradník, a nie zákonný
sudca.
14. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16CbPv/3/2019-286
zo dňa 14. mája 2019 porušené bolo.
II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16CbPv/3/2019-286 zo dňa
14. mája 2019 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.“
II.
Vyjadrenia okresného súdu a žalovanej, ako aj replika sťažovateľky
15. Z vyjadrenia žalovanej z 18. novembra 2019 doručeného ústavnému súdu
elektronicky 19. decembra 2019 vyplýva, že podľa jej názoru uznesenie vyššieho súdneho
úradníka okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-273 zo 4. apríla 2019 obsahovalo
presvedčivé a dôkladné odôvodnenie právneho názoru, podľa ktorého bol sťažovateľke
súdny poplatok za uplatnený nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
v zmysle položky 1 písm. a) sadzobníka tvoriaceho prílohu č. 1 zákona o súdnych
poplatkoch vyrubený oprávnene. Keďže sťažovateľka nepredložila žiadne relevantné právne
argumenty, s ktorými by sa už vyšší súdny úradník nevysporiadal, následné uznesenie
okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-286 zo 14. mája 2019 o zamietnutí sťažnosti sa mohlo
v súlade so zákonom obmedziť na potvrdenie správnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia
a skonštatovať správnosť jeho dôvodov. Keďže sťažovateľka súdny poplatok nezaplatila,
konanie v časti nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v súlade
so zákonom bolo zastavené. Sťažovateľka síce poukazuje na uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 Cob 113/2015, z ktorého vyplýva opačný názor, opomenula však
zmieniť, že táto právna otázka už bola riešená i v rámci rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), konkrétne v uznesení sp. zn.
6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008. Konanie sa týkalo okrem iného návrhu na zákaz
používania ochranných známok a nároku na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia. Najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní voči uzneseniu o vyrubení
súdneho poplatku uviedol: „Žalovaný namietol výšku vyrubeného poplatku. Súd prvého
stupňa postupoval v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí nedeliteľnú súčasť
zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov, a to pol. 3 písm. b)
z práv k obchodnému menu, ochranným známkam a označeniam pôvodu – 4 000,- Sk
a za nemajetkovú ujmu (pozn.: v skutočnosti primerané zadosťučinenie) vo výške
1 000 000,- Sk – 5 % z ceny predmetu konania, t.j. 50 000,- Sk, celkom predstavuje výška
súdneho poplatku 54 000,- Sk. Odvolací súd konštatoval, že výška súdneho poplatku
stanovená súdom prvého stupňa je správna.“ Znenie relevantných ustanovení zákona
o súdnych poplatkoch, z ktorého vychádzal najvyšší súd, a aktuálne znenie sú v podstate
(s výnimkou sadzieb) totožné. Preto treba závery najvyššieho súdu považovať v plnej miere
za použiteľné i v súčasnosti. Žalovaná poukazuje aj na to, že uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008 bolo preskúmané aj ústavným súdom, ktorý
uznesením č. k. III. ÚS 174/09-13 zo 16. júna 2009 podanú sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
16. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 4017/19 z 20. decembra 2019
doručeného ústavnému súdu elektronicky 23. decembra 2019 vyplýva, že pripája vyjadrenie
zákonného sudcu okresného súdu, na ktoré poukazuje bez ďalšieho doplnenia.
Z pripojeného vyjadrenia zákonného sudcu okresného súdu z 19. decembra 2019 možno
zistiť, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 830 € bola v súlade so zákonom
a z tohto dôvodu považuje ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.
17. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 31. januára 2020 doručenej
ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že vyjadrenie predsedu okresného
súdu (resp. zákonného sudcu okresného súdu) je len stručným zosumarizovaním procesného
vývoja sporu s odkazom na dôvody uvedené v uznesení zo 4. apríla 2019. Keďže okresný
súd neuviedol žiadne nové argumenty, sťažovateľka nemá k čomu zaujať stanovisko
a v celom rozsahu odkazuje na argumentáciu podanej ústavnej sťažnosti. Pokiaľ ide
o vyjadrenie žalovanej, toto obsahuje niekoľko nových argumentov, ktoré sa v prevažnej
miere zakladajú na existencii uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 246/2007
z 11. decembra 2008 a nadväzujúceho uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 174/09-13
zo 16. júna 2009. Podľa názoru sťažovateľky tieto nové argumenty nijakým spôsobom
nespochybňujú dôvodnosť ústavnej sťažnosti. Predovšetkým, uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008 vo vzťahu k výkladu a k aplikácii správnej
položky sadzobníka (a teda správne určenej výšky súdneho poplatku) neobsahuje vôbec
žiadne argumenty. Najvyšší súd v tomto smere len jednoducho zopakoval závery
prvostupňového a odvolacieho súdu, nijako ich nevyhodnotil, len súhrnne uzavrel, že
najvyšší súd s poukazom na už uvedené skutočnosti napadnuté uznesenie potvrdil. Takéto
rozhodnutie najvyššieho súdu sa podľa názoru sťažovateľky nedá v otázkach významných
pre rozhodnutie o ústavnej sťažnosti považovať za relevantné, resp. za judikát. Nie je vôbec
zrejmé, akými výkladovými postupmi sa najvyšší súd riadil a čo pritom považoval za
podstatné. Už vôbec nemožno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi, ktorá by mohla byť
právne významná pre aplikačnú prax všeobecných súdov. Navyše, zákonná úprava, resp.
znenie sadzobníka bolo výrazne odlišné v čase rozhodujúcom pre spor, v ktorom bolo
uznesenie najvyššieho súdu vydané, a to v porovnaní so znením sadzobníka aplikovaným
okresným súdom v tejto veci. Tieto odlišnosti sa netýkajú len znenia položky 1 písm. a)
a položky 3 písm. b) sadzobníka (ktoré vo svojom vyjadrení žalovaná označuje v podstate
za totožné s výnimkou sadzieb). Dôležitá a zásadná odlišnosť spočíva v tom, že dnešná
poznámka 6 k položke 1, ktorá je podľa názoru sťažovateľky významná pre rozhodnutie
o ústavnej sťažnosti, vôbec nefigurovala v znení spoločných poznámok k položkám 1 a 2.
Aj s poukazom na tieto dôvody je sťažovateľka presvedčená, že jej ústavná sťažnosť je
dôvodná a došlé vyjadrenia nie sú spôsobilé tento fakt spochybniť.
III.
Ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutia
18. Z uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-
273 zo 4. apríla 2019 vyplýva, že ním bolo konanie o žalobe sťažovateľky v časti
o zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 15 000 € zastavené.
Podľa konštatovania vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sa sťažovateľka
žalobou doručenou 15. februára 2019 domáhala okrem iných nárokov aj zaplatenia
primeraného zadosťučinenia vo výške 15 000 €. Na základe výzvy na zaplatenie súdneho
poplatku adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľky, a to v sume 261,50 € podľa
položky 3 písm. b) sadzobníka v spojení s ustanovením § 6 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch a v sume 830 € podľa položky 1 písm. a) sadzobníka v spojení s ustanovením
§ 6 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, sťažovateľka v určenej 10-dňovej lehote zaplatila
súdny poplatok len v sume 261,50 €.
Podľa názoru vyššieho súdneho úradníka okresného súdu v prípade nároku, v ktorom
ide o uplatnenie práva z titulu ochrannej známky vyplývajúceho z ustanovenia § 8 ods. 4
zákona č. 506/2009 Z. z., sadzobník ustanovuje osobitnú sadzbu 331,50 € v položke 3
písm. b). V prípade nároku, v ktorom ide o primerané zadosťučinenie v peniazoch, tento
taktiež vyplýva z uvedeného zákonného ustanovenia, avšak vo svojej podstate ide o nárok
na zaplatenie peňažnej sumy. Z ceny predmetu konania, teda keď predmet konania možno
vyčísliť v peniazoch, sa vo všeobecnosti platí súdny poplatok podľa položky 1 písm. a)
sadzobníka, pokiaľ nie je ustanovená iná sadzba. Sadzobník upravuje odlišné sadzby
súdneho poplatku v položkách 5 písm. a) (1,2 % zo speňaženej sumy konkurznej podstaty),
položka 5 písm. b) (0,2 % z výťažku zahrnutého do čiastočného rozvrhu výťažku
zo všeobecnej podstaty), položka 6 písm. b) (1 % alebo 3 % z predmetu vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov), položka 7b písm. b) (3 % z uplatnenej
nemajetkovej ujmy v prípade ochrany osobnosti), položka 7d písm. b) (3 % z uplatnenej
nemajetkovej ujmy vo veciach súvisiacich z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania),
položka 8 (2 % z ceny predmetu konania pri návrhu na určenie, zvýšenie, zníženie alebo
zrušenie výživného medzi manželmi, príspevku na výživu rozvedeného manžela
a vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými), položka 15 (2 % z hodnoty
predmetu konania v medzinárodnom obchodnom styku, o vykonanie úkonu súdom alebo
z prvého návrhu na neodkladné opatrenie v tomto konaní), položka 18a písm. a) (0,2 %
z čistej hodnoty dedičstva presahujúceho 9 958 €) a položka 18a písm. b) (1 % z čistej
hodnoty dedičstva v prípade novoobjaveného majetku). Z uvedeného vyplýva, že v každom
prípade, keď je predmetom konania zaplatenie peňažnej sumy, ustanovuje sadzobník súdny
poplatok vypočítaný ako percentuálna sadzba z ceny predmetu konania. Naopak, sadzobník
určuje poplatok pevnou sumou len v prípadoch, ak cenu predmetu konania nie je možné
vyčísliť v peniazoch. Hlavným účelom uvedeného spôsobu výpočtu súdneho poplatku je
skutočnosť, že v prípade úspechu v konaní o zaplatenie peňažnej sumy získa žalobca
exekučný titul na zaplatenie ním požadovanej sumy, ktorá môže dosahovať rôznu výšku.
V pomernej sume preto musí žalobca uhradiť súdny poplatok tak, aby tento nebol vzhľadom
k požadovanej sume neprimerane vysoký alebo nízky.
Sťažovateľka argumentuje tým, že predmetom konania je len nárok vyplývajúci
z práv k ochrannej známke, teda že celý predmet konania spadá pod položku 3 písm. b)
sadzobníka. Nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch je nárokom z práv k ochrannej
známke, avšak takýmto nárokom je aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo
náhradu škody, s ktorými zákon č. 506/2009 Z. z. v ustanovení § 8 ods. 4 a 5 výslovne
počíta. Aj z uvedených nárokov sa platí súdny poplatok určený podľa položky 1 písm. a)
sadzobníka vypočítaný percentuálnou sadzbou z požadovanej sumy. V opačnom prípade by
mohlo prebiehať konanie o zaplatenie ľubovoľne vysokej peňažnej sumy s nepomerne
nízkym zaplateným súdnym poplatkom. V predmetnej veci by sa sťažovateľka „zadarmo“
dostala k exekučnému titulu na sumu 15 000 €. Takýmto postupom by nebola naplnená
jedna zo základných funkcií súdneho poplatku, a to uhradzovacia funkcia sledujúca fiškálny
záujem štátu.
Keďže v prípade žaloby o nároku z práv k ochranným známkam požadujúcej
peňažné plnenie zákon osobitnú sadzbu určenú percentom z uplatnenej sumy neustanovuje,
je potrebné ju vypočítať podľa všeobecnej položky upravujúcej výpočet súdneho poplatku
z ceny predmetu konania, teda podľa položky 1 písm. a) sadzobníka v sadzbe 6 %
z požadovanej sumy 15 000 € a s uplatnením ustanovenia § 6 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch, teda v sume 830 €.
V závere treba uviesť, že aj v prípade, ak by sa z akéhokoľvek nároku vyplývajúceho
z práv k ochranným známkam (teda aj z nároku na peňažné plnenie) platil súdny poplatok
podľa položky 3 písm. b) sadzobníka, musela by sťažovateľka zaplatiť súdny poplatok
v uvedenej výške aj zo žaloby v časti o zaplatenie 15 000 €. Keďže v položke 3 písm. b)
sadzobníka je použité jednotné číslo (zo žaloby „o nároku...“), je zrejmé, že sa súdny
poplatok platí za každý uplatnený nárok vyplávajúci z práva k ochrannej známke.
Keďže sťažovateľka zo žaloby v časti o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia nezaplatila žiadny súdny poplatok, bolo potrebné konanie v tejto časti
v súlade s ustanovením § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastaviť.
19. Z uznesenia sudcu okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-286 zo 14. mája 2019
vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-273 zo 4. apríla 2019.
Podľa názoru sudcu okresného súdu, keďže sťažovateľka v podanej sťažnosti
neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by viedli k jej vyhoveniu, bola sťažnosť v zmysle
ustanovenia § 250 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako neodôvodnená zamietnutá.
IV.
Relevantná právna úprava
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody
podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
25. Podľa položky 1 písm. a) sadzobníka zo žaloby alebo z návrhu na začatie
konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, z ceny (z úhrady) predmetu konania alebo
z hodnoty predmetu sporu sa platí poplatok vo výške 6 %, ale najmenej 16,50 €, resp.
najviac 16 596,50 € a v obchodných veciach najviac 33 193,50 €.
26. Podľa položky 3 písm. b) sadzobníka zo žaloby o nároku z práv k obchodnému
menu, ochranným známkam a označeniam pôvodu sa platí poplatok vo výške 331,50 €.
V.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
27. Sťažovateľka je presvedčená, že vzhľadom na znenie položky 3 sadzobníka
v spojení so znením položky 1 písm. a) sadzobníka na vyrubenie súdneho poplatku podľa
položky 1 písm. a) sadzobníka neexistoval žiaden právny základ. Znamená to, že okresný
súd súdny poplatok nevyrubil správne, resp. sťažovateľka súdny poplatok zaplatila
v správnej výške, keď ho uhradila v sume zníženej o čiastku podľa nej okresným súdom
neprávom vyrubenú, čo v konečnom dôsledku vedie k záveru, že čiastočné zastavenie
konania pre nezaplatenie časti vyrubeného súdneho poplatku znamenalo porušenie jej
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Podľa názoru sťažovateľky je vylúčené
neexistujúci právny základ súdneho poplatku svojvoľne dopĺňať extenzívnym výkladom
preferujúcim fiškálny záujem štátu. Opiera sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 688/2016 z 18. júla 2018 (pozri body 7 až 11).
28. Predseda okresného súdu považuje uznesenie okresného súdu o zastavení konania
zo 4. apríla 2019 v spojení s uznesením okresného súdu zo 14. mája 2019 o zamietnutí
sťažnosti proti uzneseniu zo 4. apríla 2019 vo všetkých ohľadoch za správne
a vyčerpávajúce a trvá na argumentácii tam uvedenej (pozri bod 16 v spojení s bodom 18
a 19).
29. Žalovaná považuje uznesenie okresného súdu zo 4. apríla 2019 v spojení
s uznesením zo 14. mája 2019 za presvedčivé a dôkladne odôvodnené. Poukazuje zároveň
na precedentné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008
(pozri bod 15).
30. Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
31. Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona.
32. „Dane a poplatky predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť
majetok, pričom ich prostredníctvom sú zabezpečované príjmy štátneho rozpočtu, ktoré sú
nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym spôsobom plniť svoje úlohy.
Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým zmyslom daní je alokácia
peňažných prostriedkov na plnenie verejných úloh verejnoprávnych subjektov bez toho, aby
tomu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba
chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu.
Analógia vo veciach daní a poplatkov v neprospech povinných subjektov týchto
platieb nie je ústavne prípustná, keďže by tým priamo odporovala ústavnému princípu
zákonnosti ukladania daní a poplatkov. Potreba reštriktívneho výkladového prístupu
v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy
ústavnej možnosti ukladať poplatky.“ (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 688/2016
z 18. júla 2018 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod č. 29/2018).
33. Z pohľadu ústavného súdu možno vo všeobecnej rovine konštatovať, že subjekty
práva je prípustné zaťažiť daňovými, resp. poplatkovými povinnosťami len zákonom alebo
na základe zákona (na rozdiel od ukladania iných povinností, ku ktorým môže dôjsť aj
špecifickými prípadmi medzinárodných zmlúv a nariadení vlády). Ustanovenie čl. 59 ods. 2
ústavy je vo svojej podstate ústavnou poistkou, účelom ktorej je znemožniť výkonnej moci
(vláde a orgánom verejnej správy) ukladať fyzickým a právnickým osobám daňové,
prípadne poplatkové povinnosti na základe vlastného uváženia s tým, že ukladanie takýchto
povinností je výsadou zákonodarnej moci, a môže k nemu preto dôjsť len zákonom alebo
na základe zákona.
34. Inými slovami, možno konštatovať, že výklad zákonov ukladajúcich fyzickým
a právnickým osobám daňové a poplatkové povinnosti musí byť z povahy veci vždy
reštriktívny a v pochybnostiach (pri možnosti viacerých výkladov) má prednosť taká
interpretácia, ktorá je z pohľadu daňou či poplatkom zaťaženého subjektu výhodnejšia.
35. Zo vzájomného porovnania znenia položky 1 písm. a) a položky 3 písm. b)
sadzobníka vyplýva, že možnosť aplikácie položky 1 písm. a) sadzobníka je viazaná na
podmienku, že nie je ustanovená (neexistuje) osobitná sadzba vyplývajúca z položky 3
sadzobníka. Ak je totiž takáto osobitná sadzba ustanovená, potom aplikácia položky 1
písm. a) sadzobníka neprichádza do úvahy. Na tomto závere nemôže nič meniť skutočnosť,
že uvedené ustanovenia je možné extenzívnym výkladom interpretovať aj tak, ako to urobil
okresný súd, teda v zjavný neprospech sťažovateľky ako subjektu zaťaženého poplatkovou
povinnosťou. Takáto interpretácia je totiž vzhľadom na čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2
ústavy ústavne nekonformná.
36. Z uvedených dôvodov preto uznesením okresného súdu č. k. 16 CbPv 3/2019-286
zo 14. mája 2019 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
37. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
38. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo
opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj
iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa
povaha zásahu.
39. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
40. Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 16 CbPv 3/2019-286 zo 14. mája 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
VI.
Trovy konania a záver
41. Keďže úspešná sťažovateľka náhradu trov konania nepožadovala, nebolo ani
potrebné o nej rozhodovať.
42. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
43. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorej
proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba
pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu