Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 173/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009

prerokoval sťažnosť J. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

zaručených a , základných práv

zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených

čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Rimavská Sobota a jeho uznesením z 18. septembra 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho

uznesením zo 14. októbra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009

doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv zaručených a (ďalej

len „ústava“), základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 18. septembra 2008, postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2008.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. BB-3 Tš 16/06 z 8. novembra 2006 potvrdeného

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a ods. 2 a trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „

účinný do 1. januára 2006“), za ktoré mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere troch rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Dňa 28. júla 2008 podal sťažovateľ okresnému súdu žiadosť o podmienečné

prepustenie na slobodu. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. z 18. septembra

2008 žiadosť sťažovateľa zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Vykonaným dokazovaním súd zistil, že odsúdený J. K. bol odsúdený za účinnosti

pre trestný čin podľa .

Podľa Tr. zákona číslo o prechodných ustanoveniach

pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu

trestu odňatia slobody alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku

trestu pri trestoch uložených po nadobudnutí účinností tohto zákona za trestný čin podľa

zbierky v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa

tohto zákona.

Odsúdený J. K. bol rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku pracovisko Banská

Bystrica dňa 08.11.2006 teda za účinnosti nového uznaný za

vinného z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.1

písm.a Tr. účinného do 01.01.2006 a trestného činu prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody podľa , Tr.

účinného do 01.01.2006.

Horeuvedené trestné činy, z ktorých bol odsúdený uznaný za vinného nie sú uvedené

v § 62 ods. 1 Tr. zákona účinného do 01.01.2006, kedy osoby odsúdené za trestné činy

uvedené v tomto ustanovení môžu byť podmienečne prepustené až po výkone dvoch tretín

uloženého trestu odňatia slobody.

Keďže konanie odsúdeného podľa je kvalifikované ako zločin

v zmysle § 329 ods.2 Tr. zákona v zmysle § 66 ods. 1 písm.b Tr. zákona súd môže

odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením

svojich povinností a svojim správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že

v budúcnosti povedie riadny život ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín

uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Poukazujúc na ustanovenie § 437 ods.2 Tr. zákona odsúdený J. K. bude spĺňať

podmienky podmienečného prepustenia po uplynutí dvoch tretín výkonu trestu a to ku dňu

08.02.2009, a preto žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody súd ako predčasne podanú zamietol.“

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2008 a túto podľa § 193 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) ako nedôvodnú zamietol, pretože prvostupňové uznesenie považoval za vecne

správne.

Sťažovateľ sa v sťažnosti zmienil aj o tom, že proti uzneseniu krajského súdu podal

31. októbra 2008 dovolanie a 5. decembra 2008 ho podala jemu ustanovená obhajkyňa.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 5. februára 2009 podané dovolanie podľa

odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Postupom okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniami, ktorými rozhodli

o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie na slobodu, došlo podľa názoru

sťažovateľa k porušeniu základných práv zaručených a ,

základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 listiny a práv zaručených čl. 6

ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru, a to použitím ustanovenia § 437 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára 2006

(ďalej len „ účinný od 1. januára 2006“), podľa ktorého pri posudzovaní

splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch

uložených po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa

účinného do 1. januára 2006 postupuje sa podľa tohto zákona. Podľa sťažovateľa aplikáciou

ustanovenia účinného od 1. januára 2006 sa „spätne so

spätnou účinnosťou menia podmienky predchádzajúceho zákona, čiže je retroaktívne“.

Sťažovateľ uviedol, že zákaz retroaktivity sa vzťahuje na všetky podmienky trestnej

zodpovednosti a na všetky trestné sankcie, takže aj na podmienky podania žiadosti

o podmienečné prepustenie na slobodu, keďže možnosť podať túto žiadosť je

neoddeliteľnou súčasťou trestnej sankcie. Preto ak podľa účinného

do 1. januára 2006 za okolností týkajúcich sa odsúdenia sťažovateľa je lehotou, po uplynutí

ktorej možno odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu výkon polovice uloženého

trestu odňatia slobody, nie je možné lehotu na podanie žiadosti (lehotu, po uplynutí ktorej

možno odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu) posudzovať podľa Trestného

zákona účinného od 1. januára 2006, teda takým spôsobom, ktorý uplatnil okresný súd

a krajský súd v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie na

slobodu. Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ podporil aj rozsiahlou citáciou judikatúry

ústavného súdu.

V závere sťažnosti sťažovateľ opierajúc sa o uvedenú argumentáciu navrhol, aby

ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Okresný súd v Rimavskej Sobote postupom a uznesením zo dňa 18. septembra

2008 pod sp. zn: , ktorým zamietol návrh sťažovateľa o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody, porušil práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 6

práva na súdnu a inú právnu ochranu, ,

ods. 6 ústavného zákona z 9. januára 1991 ktorým sa uvádza Listina základných práv a

slobôd, a čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení

protokolu č. 11 ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a uznesením zo dňa 14. októbra 2008

pod sp. zn.: , ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného

súdu v Rimavskej Sobote zo dňa 18. septembra 2008, sp. zn.: , porušil práva

sťažovateľa podľa , práva na súdnu a

inú právnu ochranu, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 6 ústavného zákona z 9. januára 1991 ktorým

sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra

1998.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 50.000,- Eur, ktorú sú mu povinný spoločne a nerozdielne uhradiť

Okresný súd v Rimavskej Sobote a Krajský súd v Banskej Bystrici, to všetko do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti vymedzil predmet preskúmania v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde s ohľadom na svoju viazanosť návrhom na začatie konania, predovšetkým

jeho petitom podľa § 20 ods. 3 citovaného zákona, a vychádzajúc jednak z petitu, ako

aj z odôvodnenia sťažnosti preskúmal len postupy a v nich vydané rozhodnutia okresného

súdu a krajského súdu, pretože i keď sa sťažovateľ zmienil v odôvodnení sťažnosti

aj o uznesení najvyššieho súdu, ako „porušovateľov“ výslovne označil v odôvodnení a aj

v petite len okresný súd a krajský súd.

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

(, ).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 18. septembra 2008 mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa

domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti). V tomto kontexte bol krajský súd

(ako druhostupňový súd oprávnený preskúmavať právne otázky relevantné pre rozhodnutie

vo veci, vrátane zákonnosti procesného postupu súdu prvého stupňa) povinný poskytnúť

ochranu základným právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej

ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1

bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu

okresného súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základných práv sťažovateľa podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj namietaného porušenia jeho práv zaručených čl. 6

ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 18. septembra 2008 odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa je podanie sťažnosti

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného

práva. Nedodržanie tejto lehoty je podľa dôvodom

na odmietnutie sťažnosti, pričom neumožňuje zmeškanie tejto

lehoty odpustiť (pozri napr. , ).

V zmysle judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného

ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia

rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa

alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. , , ).

Ústavný súd zistil na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom, že

sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2008

oznámené doručením rovnopisu 29. októbra 2008. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému

súdu doručená 2. marca 2009, pričom na poštovú prepravu bola podaná 27. februára 2009.

Z uvedeného je zrejmé, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti uplynula sťažovateľovi

ešte pred odoslaním tejto sťažnosti ústavnému súdu, a to 29. decembra 2008.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia

základných práv sťažovateľa podľa a a podľa

a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj namietaného porušenia jeho práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2008 odmietol podľa § 25 ods. 2

ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo právne irelevantné zaoberať sa žiadosťou

sťažovateľa o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

Na základe jednotlivých záverov tohto uznesenia ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009