Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 183/09
PDF · 231.62 KB
No categories available
III. ÚS 183/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. T. a S. T., obe bytom K., zastúpených advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2
a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 To 116/2008 z 28. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. a S. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009
doručená faxom a 1. apríla 2009 poštou sťažnosť M. T. (ďalej aj sťažovateľka v I. rade“)
a S. T. (ďalej aj sťažovateľka v II. rade, spolu ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietali
porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojich práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 116/2008 z 28. januára 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I
podal dňa 5. 10. 2004 na Okresnom súde Košice I obžalobu na M. T., bývalého manžela
sťažovateľky v 1. rade a otca sťažovateľky v 2. rade pre trestný čin týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), b) ods. 2 písm. c) a d) Trestného zákona
v znení platnom do 31. 12. 2005...
Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 6 T 83/2004 zo dňa 6. 12. 2004
obžalovaného spod obžaloby oslobodil z dôvodu uvedeného v § 226 písm. b) Trestného
poriadku v znení platnom do 31. 12. 2005, pretože skutok nie je trestným činom.
Na odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry K. Krajský súd v Košiciach
uznesením sp. zn. 6 To 42/05 zo dňa 17. 3. 2005 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 6 T 83/2004 zo dňa 10. 11. 2008 súd
podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku (pretože skutok nie je trestným činom)
obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry K. odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 7 To 116/2008-419
dňa 28. 1. 2009 tak, že odvolanie okresného prokurátora zamietol...“
Sťažovateľky v sťažnosti v podstate namietajú, že síce „v trestnom konaní vedenom
proti M. T. nepovažovali súdy za sporné, že sa obžalovaný dopustil konania, ktoré sa mu
kladie za vinu“, ale menovaného spod obžaloby oslobodili, pretože nebolo dostatočne
preukázané, že išlo o trestný čin.
Napriek tomu, že prvostupňový súd v rozsudku z 10. novembra 2008 sp. zn.
6 T 83/2004 „poukázal na odporúčame Výboru Ministrov členských štátov rady Európy
prijaté 30. 4. 2002, z ktorého poukazuje na to, že za násilie na ženách, ktoré sa vyskytuje
aj v rodine, sa považuje aj fyzická a psychická agresivita, emocionálne a psychologické
zneužívanie“, konštatoval: „Týraním podľa súdu neboli ani nadávky adresované deťom,
prípadne telesné tresty, ktoré nasledovali po tom, čo niečo vyviedli...“
Takisto uviedol, „že obžalovaný sa dopúšťal ekonomického násilia voči sťažovateľke
v 1. rade a rovnako psychického násilia voči synovi S. pokiaľ ide o nadávky a fyzické násilie
voči nemu, ak mal problémy s učením“, ale na druhej strane svoje právne a skutkové
zistenia zhrnul do záveru, že „Konanie obvineného nebolo motivované tým, aby niekomu
ublížil, ale chcel takto riešiť núdzu a nedostatok peňazí, ním zvolený spôsobom riešenia bol
pritom podmienený jeho skresleným vnímaním udalostí, ktoré vzhľadom na jeho osobnostnú
štruktúru nevedel vnímať objektívne, ale stále bol ovplyvnený svojím subjektívnym
postojom, ktorý považoval za jediný správny, čo viedlo k tomu, že si neuvedomoval skutočné
následky svojho správania. Z toho potom vyplýva, že obžalovaný potom nevedel, že jeho
konanie môže viesť k týraniu a teda s takým následkom nemohol byť ani uzrozumený. Inak
povedané, konanie obžalovaného, jeho následky, vrátane príčinného vzťahu medzi nimi nie
sú podľa názoru súdu kryté úmyselným zavinením obžalovaného a to ani vo forme
nepriameho úmyslu, pretože jeho konanie ani v časti, ktorú by bolo možné objektívne
podradiť pod týranie podľa § 215 Trestného zákona nenapĺňa všetky znaky skutkovej
podstaty tohto trestného činu a to pre absenciu subjektívnej stránky.“.
Krajský súd sa vo svojom uznesení z 28. januára 2009 stotožnil so záverom súdu
I. stupňa a navyše uviedol, «„že v rodine sa občas v záujme riadnej výchovy detí vyskytnú
situácie, pri ktorých je možné tolerovať v primeranej miere použité fyzické násilie alebo
dôraznejšie napomenutie. Ak by už aj takéto konanie malo byť postihované ako trestný čin
týrania blízkej a zverenej osoby, potom v praxi by mohlo nastať extrém, že rodič v záujme
riadnej výchovy dieťaťa by nemohol zvýšiť hlas, pokarhať ho alebo ho v niečom obmedziť.“.
d) ak pokračuje v páchaní takého činu po dlhší čas...».
Sťažovateľky na základe uvedeného tvrdia, že «V predmetnej veci napriek tomu,
že okolnosti a spôsob, ktorým bolo do práv sťažovateliek zasiahnuté, boli dostatočne
objasnené a porušovateľ týchto práv bol identifikovaný, nebola voči nemu vyvodená
zodpovednosť a sťažovateľkám tým nebola poskytnutá satisfakcia...
Konštatovanie súdu I. stupňa o tom, že obžalovaný nevedel udalosti vnímať
objektívne, ale bol stále ovplyvnený svojim subjektívnym postojom a že to viedlo k tomu,
že si neuvedomoval skutočné následky svojho správania, je absurdné...
V konkrétnom prípade znamená, že obžalovaný M. T. chcel svojim konaním vyvolať
u sťažovateliek fyzické a psychické utrpenie.
Aj keď sťažovateľky sú toho názoru, že aj pre takýto záver existujú dôkazy, ktoré boli
súčasťou súdneho spisu, považujú za nesporné, že z vykonaného dokazovania vyplýva
jednoznačne záver o tom, že M. T. sa dopúšťal konania voči nim prinajmenšom vo forme
nepriameho úmyslu...
Sťažovateľky považujú za ťažko uveriteľné, že súd odôvodnil oslobodenie
obžalovaného spod obžaloby - subjektívnym postojom obžalovaného...
Predovšetkým je potrebné poukázať na výpoveď sťažovateľky v 2. rade na hlavnom
pojednávaním, ktorá poukázala na to, že M. T. jej okrem iného „dal takú facku, že jej rozťal
peru“...
Tak sťažovateľka v 1. rade, ako aj sťažovateľka v 2. rade, aj poškodený S. T. uviedli,
že M. T. jej nadával vulgárne takmer každý deň, nemohla zasahovať do toho, keď sa učili,
nemohla im uvariť obed a ako sám súd I. stupňa konštatuje, obmedzoval ju v prístupe
k peniazom, na ktoré mala rovnako ako obžalovaný nárok, a to napriek tomu, že sa starala
o domácnosť vrátane M. T.
To, že konanie M. T. spôsobovalo u sťažovateľky v 1. a v 2. rade psychické utrpenie
vyplýva zo znaleckých posudkov, tak z odvetvia psychológie, ako aj z odboru psychiatrie.
Sťažovateľka v 1. rade trpiaca recidivujúcou periodicko depresívnou poruchou,
u ktorej nemožno vylúčiť jej vznik práve v dôsledku tyranizujúceho správania M. T.,
podliehala recidívam tohto ochorenia s určitosťou pod vplyvom nepriaznivých faktorov
v rodine vplyvom tyranizujúceho správania sa manžela voči nej a deťom.
Sťažovateľka v 2. rade v dôsledku nepriaznivých rodinných pomerov za mimoriadne
prísneho až despotického výchovného prístupu otca trpela prechodnou psychickou
poruchou, ktorú možno diagnosticky zaradiť medzi poruchy správania vo vzťahu k rodine.
Následky správania obžalovaného boli jednoznačne objektivizované citovanými
znaleckými posudkami.
Napriek tomu, neprihliadajúc na tieto závery, charakterizoval Krajský súd
v Košiciach správanie obžalovaného ako „výchovu“ argumentujúc v prospech používania
psychického a fyzického násilia pri výchove a vo vzťahoch k rodine.
Takéto rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý za situácie, keď okresný súd
ako sud I. stupňa pri svojom rozhodovaní pochybil, mal povinnosť v súlade s ustanovením
§ 258 ods. 1 písm. d) a písm. c) Trestného poriadku platného do 31. 12. 2005 rozsudok
súdu 1. stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie.
Tým, že krajský súd takto nepostupoval, odmietol sťažovateľkám poskytnúť ochranu,
ktorú bol povinný podľa pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z článku 12 ods. 2 Ústavy
a z článku 1 Dohovoru poskytnúť...
Sťažovateľky boli a sú hlboko sklamané postupom súdnej moci, ktorej je v Slovenskej
republike zverená úloha chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb.
Podotýkajú, že konanie, ktoré bolo predmetom trestného stíhania pre konanie,
ktorého sa M. T. voči ním dopúšťal, praktizoval bývalý manžel sťažovateľky v 1. rade a otec
sťažovateľky v 2. rade od roku 1996 a v súčasnosti po trinástich rokoch sú sťažovateľky
v stave bezmocnosti, beznádeje a zúfalstva.».
Na základe uvedeného sťažovateľky požadujú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Právo sťažovateľky v 1. rade M. T.
- nebyť podrobený krutému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 16 ods. 2
Ústavy SR,
- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa článku 16 ods. 1 Ústavy SR,
- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR,
- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa
článku 19 ods. 2 Ústavy SR,
- právo nebyť podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu zakotvené
v článku 3 Dohovoru
- a právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru,
bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 116/2008-419 zo dňa
28. 1. 2009, porušené.
Právo sťažovateľky v 2. rade S. T.
- nebyť podrobený krutému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 16 ods. 2
Ústavy SR,
- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa článku 16 ods. 1 Ústavy SR,
- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR,
- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa
článku 19 ods. 2 Ústavy SR,
- právo nebyť podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu zakotvené
v článku 3 Dohovoru
- a právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru,
bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 116/2008-419 zo dňa 28. 1.
2009, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateliek.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 To 116/2008-419 zo dňa 28. 1. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke v 1. rade finančné
zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur/150 630 Sk.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke v 2. rade finančné
zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur/150 630 Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke v 1. rade všetky trovy tohto konania.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke v 2. rade všetky trovy tohto konania...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS
98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateliek
uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 116/2008 z 28. januára 2009, ktorým odmietol
odvolanie okresného prokurátora Okresnej prokuratúry K. z 21. novembra 2008, a tým
potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 83/2004
z 10. novembra 2008, ktorým oslobodil spod obžaloby M. T., bývalého manžela
sťažovateľky v I. rade a otca sťažovateľky v II. rade pre skutok právne kvalifikovaný
ako trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2
písm. c) a d) Trestného zákona.
Podľa čl.16 ods. 1 prvej vety ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
je zaručená.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie...
V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej ustálenej judikatúry nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v
konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto
predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k
záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa
namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im
predchádzal.
Právomoc ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí
byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým
zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o priamy zásah, ktorý zjavne viedol
k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 141/08).
Predpokladom vykonania takejto ústavnej kontroly rozhodnutia je však uplatnenie
námietky porušenia garancií spravodlivého súdneho procesu zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takúto námietku však sťažovateľky zastúpené
advokátkou v podanej sťažnosti ani formálne a ani obsahovo neuplatnili.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 273/08), ktorej súčasťou je aj právny názor,
že všeobecný súd zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1
a 2 ústavy i práva vyplývajúce z čl. 3 a čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ústavy
(resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Ústavný súd napriek tomu konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil
dostačujúcim spôsobom, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a jeho závery vzhľadom
na všetky okolnosti danej trestnej veci, vykonané dokazovanie, výpovede svedkov a znalcov
sú z ústavného hľadiska akceptovateľné. Argumentáciu sťažovateliek, že v danom prípade
bola naplnená skutková podstata trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215
Trestného zákona platného v relevantnom čase a všeobecné súdy nesprávne postupovali
proti obžalovanému, keď ho spod obžaloby oslobodili, považuje ústavný súd z hľadiska
svojich zistení za subjektívnu a účelovú a táto argumentácia nezakladá v súhrne všetkých
okolností trestného konania dôvod na vyslovenie porušenia označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru.
Ústavný súd si preto neosvojil argumentáciu sťažovateliek o porušení označených
práv uznesením krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade
s predstavami a očakávaniami sťažovateliek, ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu ich
uvedených základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj ich
práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru. Je tiež nepochybné, že odvolací súd vyjadril svoj právny
názor v rámci odvolacieho konania v uznesení sp. zn. 7 To 116/2008 z 28. januára 2009,
ktorý oprel o skutkové zistenia okresného súdu a ním vykonané dôkazy v prvostupňovom
konaní.
Vzhľadom na uvedené okolnosti danej veci preto ústavný súd sťažnosť, ktorá
smerovala k vysloveniu porušenia označených hmotných práv sťažovateliek garantovaných
ústavou a dohovorom citovaným uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
S prihliadnutím na výrok tohto rozhodnutia už bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009