Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. T. a S. T., obe bytom K., zastúpených advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2

a a 2 , ako aj práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 28. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. a S. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009

doručená faxom a 1. apríla 2009 poštou sťažnosť M. T. (ďalej aj sťažovateľka v I. rade“)

a S. T. (ďalej aj sťažovateľka v II. rade, spolu ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietali

porušenie svojich základných práv podľa a 2 a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojich práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. januára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I

podal dňa 5. 10. 2004 na Okresnom súde Košice I obžalobu na M. T., bývalého manžela

sťažovateľky v 1. rade a otca sťažovateľky v 2. rade pre trestný čin týrania blízkej

a zverenej osoby podľa , ods. 2 písm. c) a

v znení platnom do 31. 12. 2005...

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. zo dňa 6. 12. 2004

obžalovaného spod obžaloby oslobodil z dôvodu uvedeného v § 226 písm. b) Trestného

poriadku v znení platnom do 31. 12. 2005, pretože skutok nie je trestným činom.

Na odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry K. Krajský súd v Košiciach

uznesením sp. zn. zo dňa 17. 3. 2005 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 10. 11. 2008 súd

podľa (pretože skutok nie je trestným činom)

obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry K. odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -419

dňa 28. 1. 2009 tak, že odvolanie okresného prokurátora zamietol...“

Sťažovateľky v sťažnosti v podstate namietajú, že síce „v trestnom konaní vedenom

proti M. T. nepovažovali súdy za sporné, že sa obžalovaný dopustil konania, ktoré sa mu

kladie za vinu“, ale menovaného spod obžaloby oslobodili, pretože nebolo dostatočne

preukázané, že išlo o trestný čin.

Napriek tomu, že prvostupňový súd v rozsudku z 10. novembra 2008 sp. zn.

„poukázal na odporúčame Výboru Ministrov členských štátov rady Európy

prijaté 30. 4. 2002, z ktorého poukazuje na to, že za násilie na ženách, ktoré sa vyskytuje

aj v rodine, sa považuje aj fyzická a psychická agresivita, emocionálne a psychologické

zneužívanie“, konštatoval: „Týraním podľa súdu neboli ani nadávky adresované deťom,

prípadne telesné tresty, ktoré nasledovali po tom, čo niečo vyviedli...“

Takisto uviedol, „že obžalovaný sa dopúšťal ekonomického násilia voči sťažovateľke

v 1. rade a rovnako psychického násilia voči synovi S. pokiaľ ide o nadávky a fyzické násilie

voči nemu, ak mal problémy s učením“, ale na druhej strane svoje právne a skutkové

zistenia zhrnul do záveru, že „Konanie obvineného nebolo motivované tým, aby niekomu

ublížil, ale chcel takto riešiť núdzu a nedostatok peňazí, ním zvolený spôsobom riešenia bol

pritom podmienený jeho skresleným vnímaním udalostí, ktoré vzhľadom na jeho osobnostnú

štruktúru nevedel vnímať objektívne, ale stále bol ovplyvnený svojím subjektívnym

postojom, ktorý považoval za jediný správny, čo viedlo k tomu, že si neuvedomoval skutočné

následky svojho správania. Z toho potom vyplýva, že obžalovaný potom nevedel, že jeho

konanie môže viesť k týraniu a teda s takým následkom nemohol byť ani uzrozumený. Inak

povedané, konanie obžalovaného, jeho následky, vrátane príčinného vzťahu medzi nimi nie

sú podľa názoru súdu kryté úmyselným zavinením obžalovaného a to ani vo forme

nepriameho úmyslu, pretože jeho konanie ani v časti, ktorú by bolo možné objektívne

podradiť pod týranie podľa nenapĺňa všetky znaky skutkovej

podstaty tohto trestného činu a to pre absenciu subjektívnej stránky.“.

Krajský súd sa vo svojom uznesení z 28. januára 2009 stotožnil so záverom súdu

I. stupňa a navyše uviedol, «„že v rodine sa občas v záujme riadnej výchovy detí vyskytnú

situácie, pri ktorých je možné tolerovať v primeranej miere použité fyzické násilie alebo

dôraznejšie napomenutie. Ak by už aj takéto konanie malo byť postihované ako trestný čin

týrania blízkej a zverenej osoby, potom v praxi by mohlo nastať extrém, že rodič v záujme

riadnej výchovy dieťaťa by nemohol zvýšiť hlas, pokarhať ho alebo ho v niečom obmedziť.“.

d) ak pokračuje v páchaní takého činu po dlhší čas...».

Sťažovateľky na základe uvedeného tvrdia, že «V predmetnej veci napriek tomu,

že okolnosti a spôsob, ktorým bolo do práv sťažovateliek zasiahnuté, boli dostatočne

objasnené a porušovateľ týchto práv bol identifikovaný, nebola voči nemu vyvodená

zodpovednosť a sťažovateľkám tým nebola poskytnutá satisfakcia...

Konštatovanie súdu I. stupňa o tom, že obžalovaný nevedel udalosti vnímať

objektívne, ale bol stále ovplyvnený svojim subjektívnym postojom a že to viedlo k tomu,

že si neuvedomoval skutočné následky svojho správania, je absurdné...

V konkrétnom prípade znamená, že obžalovaný M. T. chcel svojim konaním vyvolať

u sťažovateliek fyzické a psychické utrpenie.

Aj keď sťažovateľky sú toho názoru, že aj pre takýto záver existujú dôkazy, ktoré boli

súčasťou súdneho spisu, považujú za nesporné, že z vykonaného dokazovania vyplýva

jednoznačne záver o tom, že M. T. sa dopúšťal konania voči nim prinajmenšom vo forme

nepriameho úmyslu...

Sťažovateľky považujú za ťažko uveriteľné, že súd odôvodnil oslobodenie

obžalovaného spod obžaloby - subjektívnym postojom obžalovaného...

Predovšetkým je potrebné poukázať na výpoveď sťažovateľky v 2. rade na hlavnom

pojednávaním, ktorá poukázala na to, že M. T. jej okrem iného „dal takú facku, že jej rozťal

peru“...

Tak sťažovateľka v 1. rade, ako aj sťažovateľka v 2. rade, aj poškodený S. T. uviedli,

že M. T. jej nadával vulgárne takmer každý deň, nemohla zasahovať do toho, keď sa učili,

nemohla im uvariť obed a ako sám súd I. stupňa konštatuje, obmedzoval ju v prístupe

k peniazom, na ktoré mala rovnako ako obžalovaný nárok, a to napriek tomu, že sa starala

o domácnosť vrátane M. T.

To, že konanie M. T. spôsobovalo u sťažovateľky v 1. a v 2. rade psychické utrpenie

vyplýva zo znaleckých posudkov, tak z odvetvia psychológie, ako aj z odboru psychiatrie.

Sťažovateľka v 1. rade trpiaca recidivujúcou periodicko depresívnou poruchou,

u ktorej nemožno vylúčiť jej vznik práve v dôsledku tyranizujúceho správania M. T.,

podliehala recidívam tohto ochorenia s určitosťou pod vplyvom nepriaznivých faktorov

v rodine vplyvom tyranizujúceho správania sa manžela voči nej a deťom.

Sťažovateľka v 2. rade v dôsledku nepriaznivých rodinných pomerov za mimoriadne

prísneho až despotického výchovného prístupu otca trpela prechodnou psychickou

poruchou, ktorú možno diagnosticky zaradiť medzi poruchy správania vo vzťahu k rodine.

Následky správania obžalovaného boli jednoznačne objektivizované citovanými

znaleckými posudkami.

Napriek tomu, neprihliadajúc na tieto závery, charakterizoval Krajský súd

v Košiciach správanie obžalovaného ako „výchovu“ argumentujúc v prospech používania

psychického a fyzického násilia pri výchove a vo vzťahoch k rodine.

Takéto rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý za situácie, keď okresný súd

ako sud I. stupňa pri svojom rozhodovaní pochybil, mal povinnosť v súlade s ustanovením

a platného do 31. 12. 2005 rozsudok

súdu 1. stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie.

Tým, že krajský súd takto nepostupoval, odmietol sťažovateľkám poskytnúť ochranu,

ktorú bol povinný podľa pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z článku 12 ods. 2

a z článku 1 Dohovoru poskytnúť...

Sťažovateľky boli a sú hlboko sklamané postupom súdnej moci, ktorej je v Slovenskej

republike zverená úloha chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb.

Podotýkajú, že konanie, ktoré bolo predmetom trestného stíhania pre konanie,

ktorého sa M. T. voči ním dopúšťal, praktizoval bývalý manžel sťažovateľky v 1. rade a otec

sťažovateľky v 2. rade od roku 1996 a v súčasnosti po trinástich rokoch sú sťažovateľky

v stave bezmocnosti, beznádeje a zúfalstva.».

Na základe uvedeného sťažovateľky požadujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľky v 1. rade M. T.

- nebyť podrobený krutému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 16 ods. 2

SR,

- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa článku 16 ods. 1 SR,

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 SR,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa

článku 19 ods. 2 SR,

- právo nebyť podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu zakotvené

v článku 3 Dohovoru

- a právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -419 zo dňa

28. 1. 2009, porušené.

Právo sťažovateľky v 2. rade S. T.

- nebyť podrobený krutému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 16 ods. 2

SR,

- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa článku 16 ods. 1 SR,

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 SR,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa

článku 19 ods. 2 SR,

- právo nebyť podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu zakotvené

v článku 3 Dohovoru

- a právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -419 zo dňa 28. 1.

2009, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateliek.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -419 zo dňa 28. 1. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke v 1. rade finančné

zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur/150 630 Sk.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke v 2. rade finančné

zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur/150 630 Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke v 1. rade všetky trovy tohto konania.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke v 2. rade všetky trovy tohto konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , II. ÚS

98/06, , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateliek

uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2009, ktorým odmietol

odvolanie okresného prokurátora Okresnej prokuratúry K. z 21. novembra 2008, a tým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. novembra 2008, ktorým oslobodil spod obžaloby M. T., bývalého manžela

sťažovateľky v I. rade a otca sťažovateľky v II. rade pre skutok právne kvalifikovaný

ako trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2

písm. c) a d) .

Podľa prvej vety nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

je zaručená.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie...

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej ustálenej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v

konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m.

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ). Ak nie sú splnené tieto

predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k

záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa

namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im

predchádzal.

Právomoc ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí

byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým

zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o priamy zásah, ktorý zjavne viedol

k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Predpokladom vykonania takejto ústavnej kontroly rozhodnutia je však uplatnenie

námietky porušenia garancií spravodlivého súdneho procesu zaručených čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru. Takúto námietku však sťažovateľky zastúpené

advokátkou v podanej sťažnosti ani formálne a ani obsahovo neuplatnili.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , ), ktorej súčasťou je aj právny názor,

že všeobecný súd zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1

a 2 i práva vyplývajúce z a dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z

(resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný súd napriek tomu konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil

dostačujúcim spôsobom, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a jeho závery vzhľadom

na všetky okolnosti danej trestnej veci, vykonané dokazovanie, výpovede svedkov a znalcov

sú z ústavného hľadiska akceptovateľné. Argumentáciu sťažovateliek, že v danom prípade

bola naplnená skutková podstata trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215

platného v relevantnom čase a všeobecné súdy nesprávne postupovali

proti obžalovanému, keď ho spod obžaloby oslobodili, považuje ústavný súd z hľadiska

svojich zistení za subjektívnu a účelovú a táto argumentácia nezakladá v súhrne všetkých

okolností trestného konania dôvod na vyslovenie porušenia označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru.

Ústavný súd si preto neosvojil argumentáciu sťažovateliek o porušení označených

práv uznesením krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade

s predstavami a očakávaniami sťažovateliek, ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu ich

uvedených základných práv podľa a 2 a a 2 , ako aj ich

práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru. Je tiež nepochybné, že odvolací súd vyjadril svoj právny

názor v rámci odvolacieho konania v uznesení sp. zn. z 28. januára 2009,

ktorý oprel o skutkové zistenia okresného súdu a ním vykonané dôkazy v prvostupňovom

konaní.

Vzhľadom na uvedené okolnosti danej veci preto ústavný súd sťažnosť, ktorá

smerovala k vysloveniu porušenia označených hmotných práv sťažovateliek garantovaných

a dohovorom citovaným uznesením krajského súdu, odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

S prihliadnutím na výrok tohto rozhodnutia už bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009