Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 236/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a 2, a 3 a a práva

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. zo 14. júna

2006 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. februára 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009

doručená sťažnosť J. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2, a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo

14. júna 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. februára 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Prakticky od r. 1989 vediem všestranný a zúfalý

boj všetkými možnými formami a právnymi i inými prostriedkami o záchranu

a prinavrátenie vlastného majetku, ktorý mi bol podvodným spôsobom vlastne scudzený...

Spor o časť mojej nehnuteľnosti pod mpč. 890 k. ú. obce M. prebiehal vo viacerých

súdnych konaniach, ako sú: pod č. k. a , ale aj ; tiež 8 C

1731/98 i , z ktorého pochádza aj toto súdne konanie, ale vždy neúspešne pre

mňa, ako pravého a jediného vlastníka, pretože naše všeobecné súdy sú jednoznačne na

strane podvodov.“.

Následne sťažovateľ vymenúva v sťažnosti pochybenia, ktorých sa rôzne orgány

verejnej moci mali dopustiť, a v tejto súvislosti uvádza „... Len uvedené podvody, aj keď nie

je uvedený ich úplný výpočet, svedčia o oprávnenosti a plnej opodstatnenosti domáhať sa

svojho práva ústavnou cestou, keďže podľa rozsudkov jak prvostupňového súdu

bardejovskoho, tak aj odvolacieho prešovského je jednoznačne vidieť, že tieto úplne zlýhali.

Ten prvý je totálne nezákonný a neústavný a ten konečný – odvolací je úplne o ničom a tak

plytký, že aj po procesnej stránke a z hľadiska Európskeho Dohovoru odporuje zmyslu jeho

ods. 1), čl. 6. Navyše táto moja vec mala byť súdmi posúdená už podľa nového zákona,

ktorým je zákon čís.: 514/03 Z. z., kde zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutia

a nesprávny postup je v ňom jasne vymedzená a kde v jeho §-e 9 sa o. i. jasne uvádza, že za

nesprávny úradný postup orgánu štátu je treba považovať aj iný nezákonný zásah do práv

a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, čo je aj môj prípad, keď

svojvoľným a zámerne nezákonným postupom orgánov verejnej moci som bol nepriamo

pripravený o časť svojho majetku!“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol týmto

nálezom:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva J. Š. podľa ods. 1), čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 20

SR prioritne a v kontexte s jej ods. 2), i 46 s dôrazom na jeho ods. 3)

postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn. -98, zo dňa 19. 2.

2009, v konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. (rozsudok zo

dňa 14. 9. 2006) porušené boli.

2.) Priznáva J. Š. za porušenie jeho základných a ľudských práv spravodlivé finančné

zadosťučinenie takto:

- ako priamu majetkovú škodu, ktorá bola predmetom konania pred všeobecnými

súdmi vo výške 6 057,89 € (slovom šesťtisícpäťdesiatsedem EUR a 89 centov);

- ako nemajetkovú ujmu morálnu vo výške 3 600 € (slovom tritisícšesťsto EUR

a žiadny cent);

ktoré sú mu povinné spoločne a nerozdielne uhradiť Okresný súd v Bardejove a Krajský súd

v Prešove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu;

2a) alternatívne:

Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -98, zo dňa

19. 2. 2009 v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod

č. k. , zo dňa 14. 9. 2006 a vec im vracia na nové spravodlivé a ústavné

rozhodnutie.

3.) Ukladá Okresnému súdu v Bardejove a Krajskému súdu v Prešove spoločne

a nerozdielne uhradiť vzniklé trovy tohto konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti

tohto ústavného nálezu.“

Z citovaného petitu vyplýva, že sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 14. júna 2006 a rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. februára 2009. Z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti

žalovanému 1. Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,

a žalovanému 2. Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, domáhal

náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu. O žalobe

rozhodol namietaným rozsudkom okresný súd tak, že ju v celom rozsahu zamietol, pričom

krajský súd na základe odvolania sťažovateľa namietaným rozsudkom rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a 3 a a práva podľa dodatkového protokolu označeným

rozsudkom okresného súdu a označeným rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a 2, a 3 a a práva podľa dodatkového protokolu

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. júna 2006

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojich základných práv podľa a 2, a 3 a a práva

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. júna 2006, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity, ktorý

limituje výkon tejto jeho právomoci. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, t. j. právomoc ústavného súdu

nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať (a aj

podal) odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a 2, a 3 a a práva podľa dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2009

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo

vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv

namietaným rozsudkom krajského súdu, zjavne neopodstatnená. Za tým účelom ústavný súd

preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ako aj relevantnú časť rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 14. júna 2006, na ktorého správnosť odôvodnenia krajský súd

v namietanom rozsudku poukázal.

Z označeného rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal „od

žalovaného v 1. r. náhrady škody z dôvodu, že súdy pochybili pri rozhodovaní

o prinavrátenie pozemkov vo veci krajského súdu č. k. -55 a tunajšieho súdu

sp. zn. , lebo v nich sa uvádza, že boli vyvlastnené pozemky na základe

rozhodnutia ONV zo dňa 11. 08. 1989... Voči žalovanému v 2. r. žiada náhradu škody

z dôvodu, že pochybili národné výbory pri vyvlastňovaní pôdy, ktoré patrili pod žalovaného

v 2. r. Tiež poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. , ktoré bolo

rozhodnutím Krajského súdu sp. zn. zrušené...

Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobca nepreukázal, aby boli splnené

zákonné podmienky na priznanie mu náhrady škody podľa zák. č. 58/69 Zb. Voči

žalovanému v 1. r. SR zast. Ministerstvom spravodlivosti súd žalobu zamietol, lebo žiadne

súdne rozhodnutie, na ktoré poukazoval žalobca a ktorým mala žalobcovi vzniknúť škoda,

nebolo pre svoju nezákonnosť zrušené. Aj keď rozsudok Okresného súdu Bardejov

č. k. -30 bol uznesením Krajského súdu v Prešove zrušený, v uvedenej veci

doposiaľ nebolo rozhodnuté a nebola tým spôsobená žalobcovi škoda, akej sa

v predmetnom konaní domáha. Žalobca navyše nepožiada žiaden ústredný orgán

o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, uplatneného v tomto konaní. Voči

žalovanému v 2. r bola žaloba zamietnutá tiež z toho dôvodu, že tento nie je pasívne

legitimovaný v tomto konaní. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení za škodu

zodpovedá štát. Príslušný ústredný orgán iba vystupuje v mene štátu, preto nie je možné

žiadať náhradu škody priamo od neho, lebo za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát.“.

V nadväznosti na právne závery okresného súdu krajský súd v odôvodnení

namietaného (potvrdzujúceho) rozsudku okrem iného uviedol, že „... Z citovaných

ustanovení teda jednoznačne vyplýva, že základnou podmienkou pre úspešnosť žaloby

a náhradu škody proti štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je to, aby

rozhodnutie, ktorým mala byť táto škoda spôsobená, bolo v predpísanom konaní zrušené.

Súdne rozhodnutia, z ktorých žalobca odvodzuje svoje nároky neboli v predpísanom

konaní zrušené, a preto nemožno jeho žalobe vyhovieť.

V ostatnom odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. Dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, na ktoré v plnom rozsahu

poukazuje.“.

Po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatoval, že ho

nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny, pričom právne názory,

na ktorých je založený, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými právnymi

názormi. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

posúdenie nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom orgánu štátu v konaní pred krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na námietku sťažovateľa, že

okresný súd aj krajský súd v jeho právnej veci aplikovali nesprávny zákon – zákon

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, pričom správne mali použiť

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“).

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na prechodné ustanovenia

zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol

účinnosť 1. júla 2004.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú

rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 27 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal

náhrady škody spôsobenej mu týmito rozhodnutiami:

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2002 potvrdeným

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2004,

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2002 zrušeným uznesením

krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2002 (vec dosiaľ nebola skončená),

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. mája 2000 potvrdeným

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. septembra 2000.

Z uvedeného vyplýva, že všetky sťažovateľom napádané rozhodnutia všeobecných

súdov boli vydané pred 1. júlom 2004, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto tak okresný súd, ako

aj krajský súd správne posudzovali nárok sťažovateľa podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom.

Ústavný súd považoval za potrebné tiež pripomenúť, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak

preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa

, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia

ústavnoprocesných princípov ustanovených v až , ktorých ustálený

výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009