Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 236/09
PDF · 235.39 KB
No categories available
IV. ÚS 236/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna
2006 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 89/2008 z 19. februára 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009
doručená sťažnosť J. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 162/04 zo
14. júna 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Co 89/2008 z 19. februára 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Prakticky od r. 1989 vediem všestranný a zúfalý
boj všetkými možnými formami a právnymi i inými prostriedkami o záchranu
a prinavrátenie vlastného majetku, ktorý mi bol podvodným spôsobom vlastne scudzený...
Spor o časť mojej nehnuteľnosti pod mpč. 890 k. ú. obce M. prebiehal vo viacerých
súdnych konaniach, ako sú: pod č. k. 8 C 1030/00 a 5 C 218/03, ale aj 8 C 352/92; tiež 8 C
1731/98 i 4 C 16/01, z ktorého pochádza aj toto súdne konanie, ale vždy neúspešne pre
mňa, ako pravého a jediného vlastníka, pretože naše všeobecné súdy sú jednoznačne na
strane podvodov.“.
Následne sťažovateľ vymenúva v sťažnosti pochybenia, ktorých sa rôzne orgány
verejnej moci mali dopustiť, a v tejto súvislosti uvádza „... Len uvedené podvody, aj keď nie
je uvedený ich úplný výpočet, svedčia o oprávnenosti a plnej opodstatnenosti domáhať sa
svojho práva ústavnou cestou, keďže podľa rozsudkov jak prvostupňového súdu
bardejovskoho, tak aj odvolacieho prešovského je jednoznačne vidieť, že tieto úplne zlýhali.
Ten prvý je totálne nezákonný a neústavný a ten konečný – odvolací je úplne o ničom a tak
plytký, že aj po procesnej stránke a z hľadiska Európskeho Dohovoru odporuje zmyslu jeho
ods. 1), čl. 6. Navyše táto moja vec mala byť súdmi posúdená už podľa nového zákona,
ktorým je zákon čís.: 514/03 Z. z., kde zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutia
a nesprávny postup je v ňom jasne vymedzená a kde v jeho §-e 9 sa o. i. jasne uvádza, že za
nesprávny úradný postup orgánu štátu je treba považovať aj iný nezákonný zásah do práv
a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, čo je aj môj prípad, keď
svojvoľným a zámerne nezákonným postupom orgánov verejnej moci som bol nepriamo
pripravený o časť svojho majetku!“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol týmto
nálezom:
„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva J. Š. podľa ods. 1), čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 20
Ústavy SR prioritne a v kontexte s jej ods. 2), čl. 48 i 46 s dôrazom na jeho ods. 3)
postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co/89/2008-98, zo dňa 19. 2.
2009, v konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 3 C 162/04 (rozsudok zo
dňa 14. 9. 2006) porušené boli.
2.) Priznáva J. Š. za porušenie jeho základných a ľudských práv spravodlivé finančné
zadosťučinenie takto:
- ako priamu majetkovú škodu, ktorá bola predmetom konania pred všeobecnými
súdmi vo výške 6 057,89 € (slovom šesťtisícpäťdesiatsedem EUR a 89 centov);
- ako nemajetkovú ujmu morálnu vo výške 3 600 € (slovom tritisícšesťsto EUR
a žiadny cent);
ktoré sú mu povinné spoločne a nerozdielne uhradiť Okresný súd v Bardejove a Krajský súd
v Prešove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu;
2a) alternatívne:
Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co/89/2008-98, zo dňa
19. 2. 2009 v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod
č. k. 3 C 162/04, zo dňa 14. 9. 2006 a vec im vracia na nové spravodlivé a ústavné
rozhodnutie.
3.) Ukladá Okresnému súdu v Bardejove a Krajskému súdu v Prešove spoločne
a nerozdielne uhradiť vzniklé trovy tohto konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti
tohto ústavného nálezu.“
Z citovaného petitu vyplýva, že sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna 2006 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 89/2008
z 19. februára 2009. Z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti
žalovanému 1. Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
a žalovanému 2. Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, domáhal
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu. O žalobe
rozhodol namietaným rozsudkom okresný súd tak, že ju v celom rozsahu zamietol, pričom
krajský súd na základe odvolania sťažovateľa namietaným rozsudkom rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označeným
rozsudkom okresného súdu a označeným rozsudkom krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna 2006
Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 162/04
zo 14. júna 2006, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorý
limituje výkon tejto jeho právomoci. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, t. j. právomoc ústavného súdu
nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti namietanému uzneseniu okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať (a aj
podal) odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 89/2008 z 19. februára 2009
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo
určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo
vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ústavy ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej
judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv
namietaným rozsudkom krajského súdu, zjavne neopodstatnená. Za tým účelom ústavný súd
preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ako aj relevantnú časť rozsudku okresného
súdu sp. zn. 3 C 162/04 zo 14. júna 2006, na ktorého správnosť odôvodnenia krajský súd
v namietanom rozsudku poukázal.
Z označeného rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal „od
žalovaného v 1. r. náhrady škody z dôvodu, že súdy pochybili pri rozhodovaní
o prinavrátenie pozemkov vo veci krajského súdu č. k. 1 Co 27/03-55 a tunajšieho súdu
sp. zn. 4 C 16/01, lebo v nich sa uvádza, že boli vyvlastnené pozemky na základe
rozhodnutia ONV zo dňa 11. 08. 1989... Voči žalovanému v 2. r. žiada náhradu škody
z dôvodu, že pochybili národné výbory pri vyvlastňovaní pôdy, ktoré patrili pod žalovaného
v 2. r. Tiež poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 8 C 1030/00, ktoré bolo
rozhodnutím Krajského súdu sp. zn. 4 Co 140/04 zrušené...
Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobca nepreukázal, aby boli splnené
zákonné podmienky na priznanie mu náhrady škody podľa zák. č. 58/69 Zb. Voči
žalovanému v 1. r. SR zast. Ministerstvom spravodlivosti súd žalobu zamietol, lebo žiadne
súdne rozhodnutie, na ktoré poukazoval žalobca a ktorým mala žalobcovi vzniknúť škoda,
nebolo pre svoju nezákonnosť zrušené. Aj keď rozsudok Okresného súdu Bardejov
č. k. 8 C 1030/00-30 bol uznesením Krajského súdu v Prešove zrušený, v uvedenej veci
doposiaľ nebolo rozhodnuté a nebola tým spôsobená žalobcovi škoda, akej sa
v predmetnom konaní domáha. Žalobca navyše nepožiada žiaden ústredný orgán
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, uplatneného v tomto konaní. Voči
žalovanému v 2. r bola žaloba zamietnutá tiež z toho dôvodu, že tento nie je pasívne
legitimovaný v tomto konaní. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení za škodu
zodpovedá štát. Príslušný ústredný orgán iba vystupuje v mene štátu, preto nie je možné
žiadať náhradu škody priamo od neho, lebo za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát.“.
V nadväznosti na právne závery okresného súdu krajský súd v odôvodnení
namietaného (potvrdzujúceho) rozsudku okrem iného uviedol, že „... Z citovaných
ustanovení teda jednoznačne vyplýva, že základnou podmienkou pre úspešnosť žaloby
a náhradu škody proti štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je to, aby
rozhodnutie, ktorým mala byť táto škoda spôsobená, bolo v predpísanom konaní zrušené.
Súdne rozhodnutia, z ktorých žalobca odvodzuje svoje nároky neboli v predpísanom
konaní zrušené, a preto nemožno jeho žalobe vyhovieť.
V ostatnom odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, na ktoré v plnom rozsahu
poukazuje.“.
Po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatoval, že ho
nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny, pričom právne názory,
na ktorých je založený, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými právnymi
názormi. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
posúdenie nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom orgánu štátu v konaní pred krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje.
Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na námietku sťažovateľa, že
okresný súd aj krajský súd v jeho právnej veci aplikovali nesprávny zákon – zákon
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, pričom správne mali použiť zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“).
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na prechodné ustanovenia
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol
účinnosť 1. júla 2004.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa § 27 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal
náhrady škody spôsobenej mu týmito rozhodnutiami:
- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 16/01 z 26. septembra 2002 potvrdeným
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 27/03 z 21. apríla 2004,
- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 1030/00 z 22. marca 2002 zrušeným uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Co 388/02 z 27. novembra 2002 (vec dosiaľ nebola skončená),
- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 1731/98 zo 16. mája 2000 potvrdeným
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 270/00 z 18. septembra 2000.
Z uvedeného vyplýva, že všetky sťažovateľom napádané rozhodnutia všeobecných
súdov boli vydané pred 1. júlom 2004, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto tak okresný súd, ako
aj krajský súd správne posudzovali nárok sťažovateľa podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.
Ústavný súd považoval za potrebné tiež pripomenúť, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak
preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa
§ 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia
ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až čl. 51 ústavy, ktorých ustálený
výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2009