Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 79/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti M. H., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J.

M., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. septembra

2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti M. H., a. s., vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a základné právo na súdnu ochranu podľa ods.

1 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. septembra 2008

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. septembra 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť obchodnej

spoločnosti M. H., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 263,43 € (slovom

dvestošesťdesiattri eur a štyridsaťtri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. M., K.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. H., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. J. M., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 (ďalej len „“) a

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. septembra 2008.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 24. novembra 2008 sťažovateľka

predložila listinné dôkazy a rozhodnutia, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazovala.

Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených základných a iných práv

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2008 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“) v ňom obsiahnutými, podľa sťažovateľky, nesprávnymi

právnymi závermi.

Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti M. H., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok

podľa a a právo podľa

Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 09. 2008, sp. zn.

porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 09. 2008, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške

7.936,- Sk.“

Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 12. marca 2009 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na konanie sťažnosť sťažovateľky.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka

najvyššieho súdu podaním č. k. -24 z 15. apríla 2009 doručeným ústavnému súdu

24. apríla 2009 (ďalej len „vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na základe výzvy ústavného

súdu zaujala k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu stanovisko z 25. mája 2009,

ktoré bolo ústavnému súdu doručené 29. mája 2009.

Právny zástupca sťažovateľky a podpredsedníčka najvyššieho súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho

nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho

súdu a stanoviska sťažovateľky a z príslušného spisu najvyššieho súdu zistil toto:

Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) bolo vedené súdne konanie pod

sp. zn. , v ktorom mala sťažovateľka postavenie žalovanej. Súdne konanie

bolo vedené na základe žaloby I. H. a JUDr. E. R. – H., správkyne konkurznej podstaty

úpadcu I., s. r. o. (ďalej len „žalobcovia v prvom a druhom rade“ alebo „žalobcovia“).

Predmetom súdneho konania bolo určenie neplatnosti úverových zmlúv.

Okresný súd rozsudkom č. k. -376 zo 14. apríla 2000 zamietol žalobu

žalobcov a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, keďže jej trovy nevznikli. Proti

tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie. Na odvolacom pojednávaní konanom

25. apríla 2001 pred Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľka

vzdala práva na náhradu trov odvolacieho konania. Na základe odvolania žalobcov krajský

súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci znovu rozhodol svojím rozsudkom č. k. -644

z 9. decembra 2004 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2004“) tak,

že žalobu žalobcov zamietol a uložil im zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania spolu

v sume 432 929,10 Sk (každému zo žalobcov uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke

náhradu trov konania v sume po 216 464,55 Sk). Na pojednávaní konanom 9. decembra

2004 si sťažovateľka pred vyhlásením rozsudku uplatnila nárok na náhradu trov konania

voči žalobcom s tým, že ich vyčísli do troch dní od vyhlásenia rozsudku. Následne v tejto

lehote boli trovy konania sťažovateľkou vyčíslené.

Žalobcovia podali proti rozsudku okresného súdu z 9. decembra 2004 odvolanie,

ktoré následne na pojednávaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím vzali späť.

Krajský súd svojím uznesením č. k. -713 z 9. decembra 2005 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu z 9. decembra 2005“) pripustil späťvzatie žaloby žalobcami,

zrušil rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2004 a konanie vo veci zastavil. Krajský súd

zároveň týmto svojím uznesením z 9. decembra 2005 rozhodol o trovách konania tak,

že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie v časti výroku

o trovách konania odôvodnil krajský súd s poukazom na ustanovenia § 224 ods. 1 a § 146

ods. 1 písm. c) (ďalej aj „OSP“) tým, že žiadny z účastníkov

nepodal návrh na náhradu trov konania podľa .

Na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

z 9. decembra 2005 v časti jeho výroku o náhrade trov konania.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že podľa jeho názoru bol

napadnutým uznesením krajského súdu v časti jeho výroku o náhrade trov konania porušený

zákon, citoval znenie ustanovení § 146 ods. 1 písm. c), § 146 ods. 2, § 151 ods. 1 a § 224

ods. 1 a 2 a uviedol, že týmito ustanoveniami sa krajský súd dôsledne neriadil. Dôvody

nezákonnosti napadnutého uznesenia krajského súdu vymedzil generálny prokurátor takto:

„Ak odvolací súd rozhodne o zastavení konania po tom, čo zruší rozhodnutie súdu

prvého stupňa, rozhodne súčasne aj o náhrade trov celého konania, a to podľa .

V konkrétnom prípade k zastaveniu konania došlo na základe späťvzatia žaloby,

pričom žalovaný bol v prvostupňovom konaní úspešný, lebo žaloba bola zamietnutá.

Ustanovenie alinea prvá vyžaduje zodpovednosť za zavinenie

účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania.

Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 alinea druhá

z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný

nahradiť žalovanému trovy konania (R 49/1993).

Odvolací súd sa s náhradou trov konania vysporiadal nedostatočne a jeho

konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia, že účastníci návrh podľa

(účinný od 1. septembra 2005) nepodali nezodpovedá skutočnosti.

Na pojednávaní konanom pred prvostupňovým súdom dňa 9. decembra 2004 si

žalovaný uplatnil náhradu trov konania..., ktoré vyčíslil 14. decembra 2004. Uvedené trovy

prvostupňový súd v rozsudku žalovanému priznal.

, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2005 sa v ustanovení zakotvila zásada,

že rozhodovanie o náhrade trov konania je návrhové. Existencia návrhu je v zásade vždy

splnená ak účastníci konania si náhradu trov uplatnia už v samotnom návrhu, alebo

vo vyjadrení k návrhu, resp. na pojednávaní, ako tomu bolo aj v konkrétnom prípade.

Je nesporné, že žalovaný si náhradu trov konania uplatnil v konaní pred súdom

prvého stupňa (č. 1. 637). Pre prisúdenie náhrady trov konania podľa

účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu postačovalo bez ďalšieho, ich uplatnenie

v prvostupňovom konaní, nakoľko sa ich účastník konania nevzdal.

Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, nesprávne aplikoval

ustanovenie . Súdne konanie začalo podaním žaloby žalobcami

a zastavené bolo na základe ich procesného úkonu - späťvzatia žaloby. Keďže v tejto veci

nešlo o prípad, ktorý má na mysli ustanovenie veta druhá , Žalobcovia

zavinili zastavenie konania a preto mali byť zaviazaní na zaplatenie náhrady trov konania

žalovanému, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho účelným bránením práva proti žalobcom

podľa ustanovenia veta prvá .

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v rozhodnutí v časti týkajúcej sa náhrady

trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie a následne vec

nesprávne právne posúdil...“

Najvyšší súd svojím rozsudkom (proti ktorému sťažnosť sťažovateľky smeruje)

zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a v odôvodnení svojho rozsudku

uviedol:

«Odvolací súd postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne a podľa

toho, ako sa správali účastníci…

V danom prípade pred prvostupňovým súdom bol úspešný žalovaný, ale nevznikli mu

trovy, preto mu ich súd neprisúdil (rozsudok Okresného súdu v Leviciach zo 14. 4. 2000

č. k. -376) Po odvolaní žalobcu, na odvolacom pojednávaní 25. 4. 2001

zástupca žalovaného, ako vyplýva zo zápisnice z odvolacieho pojednávania (č. l. 402 p. v.)

sa práva na náhradu trov odvolacieho konania vzdal a rozsudok prvostupňového súdu bol

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V novom rozsudku žalovaní náhradu trov vyčíslili

a boli im prisúdené. Po späťvzatí žaloby, aj keď k účinnému späťvzatiu došlo na odvolacom

pojednávaní sa ani jeden z účastníkov k uplatneniu nároku na náhradu trov nevyjadril

a odvolací súd postupoval podľa v spojení s

Účastník, či už pred súdom urobí prejav sám alebo prostredníctvom svojho zástupcu, je ním

viazaný. Keď sa vyjadril v priebehu konania, že náhrady trov odvolacieho konania,

sa vzdal, nemôže tento prejav dodatočne meniť...

K poškodeniu účastníka nedošlo, pretože nepriznanie náhrady trov má

hmotnoprávnu povahu a predpokladom priznania je splnenie procesných povinností zo

strany účastníka, jasne a zreteľne a nie je povinnosťou súdu v tomto niektorému z

účastníkov napomáhať zvlášť, keď majú advokátske zastúpenie.

Dovolací súd k postupu súdov ešte dodáva (pokiaľ ide o výšku vyčíslených trov pred

súdom 1. stupňa), že nemôže v konaní vo svojom postupe zachovať dvojkoľajný postup.

Na jednej strane pri prijatí návrhu vyzval navrhovateľa (vz. 4a) na zaplatenie súdneho

poplatku za návrh (č. l. 99) podľa položky 2b Sadzobníka súdnych poplatkov (hodnotu

nemožno určiť v peniazoch, čo bol postup správny), kdežto pri výpočte tarifnej odmeny

postupoval odlišne. Predmetom sporu, ako ho žalobca označil bol „určenie neplatnosti

úverových zmlúv“ a pojmovo to peniazmi nemožno oceniť. Už rozhodne nemožno vychádzať

z výšky úveru, ktorá výška pri posúdení tohto vzťahuje irelevantná...»

Porušenie svojich označených základných a iných práv odôvodnila sťažovateľka

takto:

„Právny záver Najvyššieho súdu SR o nemennosti prejavu vôle účastníka konania,

ktorým tento uplatňuje svoje procesné práva priznané mu zákonom, v neskoršom priebehu

súdneho konania nie je žiadnym spôsobom odôvodnený, nie je podložený zákonným

ustanovením, nemá oporu v platnom právnom poriadku a v konečnom dôsledku je v rozpore

so základnými zásadami občianskeho súdneho konania a základným právom Sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Je zrejmé, že ak sa zástupca právneho predchodcu Sťažovateľa v právach veriteľa

na pojednávaní dňa 25. 04. 2001 v odvolacom konaní vzdal nároku na náhradu trov

odvolacieho konania, vzdal sa tak iba nároku vo vzťahu k trovám odvolacieho konania,

ktoré bolo vedené proti rozsudku OS Levice zo dňa 14. 04. 2000, č. k. -376.

Zástupca právneho predchodcu Sťažovateľa v právach veriteľa sa nevzdal a ani sa účinne

nemohol vzdať práv, ktoré mu mali vzniknúť v budúcnosti.

Ak Najvyšší súd SR vedome nerešpektoval neskorší prejav vôle zástupcu Sťažovateľa

na pojednávaní dňa 09. 12. 2004 pre Okresným súdom v Leviciach sp. zn. ,

ktorým si Sťažovateľ uplatnil už v prvostupňovom konaní nárok na náhradu trov konania

a mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR zamietol, porušil tak právo

Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach.

Ďalšie odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR je potom zmätočné, nejasné

a nezrozumiteľné, Najvyšší súd SR si v ňom zamieňa zásadu rozhodovania súdu o trovách

konania na návrh resp. bez návrhu s právomocou súdu posúdiť obsah a výšku trov konania

uplatnených účastníkom konania z hľadiska ich účelného vynakladania na uplatnenie alebo

bránenie práva.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 zákona

č. v znení platnom pre konanie, v ktorom došlo k porušeniu základných práv

Sťažovateľa, mal súd o náhrade trov konania rozhodovať bez návrhu z úradnej povinnosti...

Najvyšší súd SR opäť bez dostatočného odôvodnenia v rozpore s

SR spochybnil aj výšku (spôsob určenia) náhrady trov konania, ktorú si Sťažovateľ uplatnil

v súlade a v rozsahu stanovenom a a a vyhlášky

č. ..

Skutočnosť, že súd v rámci rozhodovania o vyrubení súdneho poplatku podľa

ust. kvalifikoval hodnotu predmetu sporu tak, že túto nemožno

vyčísliť peniazmi, ešte neznamená, že právo Sťažovateľa ako veriteľa z úverových zmlúv nie

je peniazmi oceniteľné v zmysle ust. vyhl. č. ..“

Sťažovateľka ďalej uviedla: „... nielen absolútne upretie práva na náhradu trov

konania, ale aj nepriznanie náhrady trov konania uplatnenej Sťažovateľom v súlade

a rozsahu stanovenom platným právnym poriadkom, je ponížením práva Sťažovateľa podľa

a ods. 4 SR a článku 1 Dodatkového protokolu...“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedla:

„Neprichádza mi hodnotiť vecnú správnosť sťažnosťou napadnutého rozhodnutia

v časti o trovách konania. Nesúhlasím však s názorom, ktorý vyslovil dovolací senát

v napadnutom rozsudku, keď uviedol, že ak sa účastník (žalovaný) v priebehu konania vzdal

práva na náhradu trov konania, je už týmto svojím prejavom viazaný a nemôže ho

v priebehu ďalšieho konania meniť. Tento názor nemá oporu v žiadnom z ustanovení

. Návrh účastníka, ako má súd rozhodnúť o trovách konania,

je motivovaný momentálnou procesnou situáciou, jeho procesným zámerom a rôznymi

ďalšími okolnosťami a kritériami účastníka. Jeho návrh je účinný v situácii, v ktorej ho

urobil, čo je spravidla bezprostredne pred rozhodovaním súdu. V priebehu konania

sa okolnosti i váha jednotlivých účastníkových kritérií môže meniť a tým aj stanovisko

účastníka. Ak by účastník svoje rozhodnutie a návrh nemohol meniť, bolo by

to rozhodovanie bez možnosti zvážiť všetky okolnosti, ktoré nastanú v budúcnosti, ktoré

často nemožno predvídať. Takéto rozhodnutie by často malo charakter vzdania sa práva,

ktoré vznikne až v budúcnosti. Tak by tomu bolo aj v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa

vo veci pôvodne rozhodoval v roku 2000, žalobu a zamietol a žalovanému nepriznal

náhradu trov konania, keďže mu trovy nevznikli. Na odvolacom pojednávaní, konanom

25. apríla 2001, sa žalovaný vzdal práva na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa však bolo zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa znovu vo veci rozhodoval takmer po štyroch rokoch

v decembri 2004 v zmenenej situácii. Pred novým rozhodnutím žalovaný žiadal priznať

trovy konania a súd prvého stupňa správne vychádzal z jeho návrhu a trovy konania mu

priznal.

Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

z hľadiska, čí ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127

ods. 1 . Predmetom sťažnosti je interpretácia procesných

ustanovení, ktorá je predovšetkým úlohou všeobecných súdov. Napriek uvedenej výhrade

proti napadnutému rozhodnutiu ponechávam na zváženie ústavného súdu, či prípadné

procesné pochybenie má charakter sťažnosťou vytýkaného porušenia základných práv

a slobôd...“

Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu

uviedla:

„Podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR sa vo svojom stanovisku sp. zn. -24

z 15. 04. 2009 k prijatej sťažnosti v podstate stotožnila s názorom Sťažovateľa o porušení

ustanovení v znení neskorších predpisov (Občiansky súdny

poriadok), od ktorého Sťažovateľ odvodzuje aj porušenie jeho základných práv a slobôd.

Podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR vyslovila nesúhlas s názorom dovolacieho senátu,

uvedenom v napadnutom rozsudku… Právne posúdenie, či toto prípadné procesné

pochybenie má charakter sťažnosťou vytýkaného porušenia základných práv a slobôd,

potom ponecháva na zváženie Ústavnému súdu...

Aj s poukazom na stanovisko podpredsedníčky Najvyššieho súdu SR je zrejmé,

že právne posúdenie nároku Sťažovateľa na náhradu trov konania zo strany Najvyššieho

súdu SR obsiahnuté v napádanom rozhodnutí je nesprávne a v rozpore so výslovným znením

zákona. Uvedené potom svedčí o svojvôli pri aplikácii právnych noriem, zjavnej

neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená neakceptovateľnosť napádaného súdneho

rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ má za to, že každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,

je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu a Dohovorom garantovaného

práva na spravodlivý proces, z čoho vyplýva, že nemožno neprávom dosahovať právo.

Máme za to, že Sťažovateľ dostatočne preukázal porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských

práv a slobôd ako aj práva podľa a

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd...“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 a základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu jeho nesprávnymi právnymi závermi.

Ústavný súd skúmal, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva

sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a v nadväznosti

aj ostatné základné a iné práva označené sťažovateľkou.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,

že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov o trovách konania

možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno

porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základné právo vlastniť

majetok podľa a 4 a právo podľa dodatkového protokolu (m. m.

, ).

Rozsudkom najvyššieho súdu bola na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora preskúmavaná zákonnosť uznesenia krajského súdu z 9. decembra 2005 v časti

jeho výroku o trovách konania. Vzhľadom na uvedené je rozsudok najvyššieho súdu nutné

hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré je vo svojich dôsledkoch rozhodnutím všeobecného súdu

o trovách konania, a tento rozsudok mal vo svojich účinkoch dopad na základné práva

a slobody účastníka súdneho konania – sťažovateľky. Tento dopad sa nedá vylúčiť alebo

redukovať na prijateľnú mieru inak, ako preskúmaním ústavnosti takéhoto rozhodnutia

ústavným súdom.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a konštatuje,

že odôvodnenie rozsudku a právne názory najvyššieho súdu nie sú presvedčivé a správne

a sú z ústavného hľadiska neudržateľné, zjavne neodôvodnené a vyznačujú sa prvkami

arbitrárnosti.

Podľa právneho záveru najvyššieho súdu bolo správne a zákonné rozhodnutie

krajského súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí napriek zastaveniu konania vo veci na základe

späťvzatia žaloby žalobcami rozhodol o trovách účastníkov konania podľa § 146 ods.1

písm. c) a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, pričom ho odôvodnil

aj tým, že žiaden z účastníkov si neuplatnil nárok na náhradu trov konania v zmysle § 151

ods. 1 .

Najvyšší súd totožne s krajským súdom dospel k záveru, že ak sa sťažovateľka

na odvolacom pojednávaní pred krajským súdom konanom 25. apríla 2001 vzdala nároku na

náhradu trov odvolacieho konania, „nemôže tento prejav dodatočne meniť“. Z tohto záveru

najvyššieho súdu vyplýva, že uplatnenie si nároku na náhradu trov sťažovateľkou v ďalšom

priebehu súdneho konania na pojednávaní pred okresným súdom konanom 9. decembra

2004 nepovažoval za taký procesný úkon, ktorým by došlo k zmene pôvodného stanoviska

sťažovateľky z 25. apríla 2001.

Podľa názoru ústavného súdu sa v posudzovanom prípade najvyšším súdom učinené

právne závery do takej miery odchyľujú od ústavne súladného výkladu a aplikácie

zákonných ustanovení, že nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo svojich dôsledkoch aj základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 a práva podľa dodatkového protokolu.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je odporca povinný uhradiť trovy konania.

Podľa v znení účinnom od 1. septembra 2005 o povinnosti nahradiť

trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Ak ide o prisúdenie trov konania podľa , je advokát povinný trovy

právneho zastúpenia vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí. Ak advokát v tejto lehote trovy právneho zastúpenia nevyčísli,

súd mu náhradu trov právneho zastúpenia neprizná.

Ústavný súd konštatuje arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho záveru najvyššieho

súdu o nemennosti stanoviska účastníka konania k uplatneniu si nároku na náhradu trov

konania, resp. stanoviska o vzdaní sa nároku na náhradu trov konania v ďalšom priebehu

konania vo veci samej. Zhodne s právnym názorom podpredsedníčky najvyššieho súdu

uvedenom v jej vyjadrení zdôrazňuje, že právny názor vyslovený najvyšším súdom

v posudzovanom rozsudku „... nemá oporu v žiadnom z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku. Návrh účastníka, ako má súd rozhodnúť o trovách konania, je motivovaný

momentálnou procesnou situáciou, jeho procesným zámerom a rôznymi ďalšími

okolnosťami a kritériami účastníka. Jeho návrh je účinný v situácii, v ktorej ho urobil,

čo je spravidla bezprostredne pred rozhodovaním súdu. V priebehu konania sa okolnosti i

váha jednotlivých účastníkových kritérií môže meniť a tým aj stanovisko účastníka. Ak by

účastník svoje rozhodnutie a návrh nemohol meniť, bolo by to rozhodovanie bez možnosti

zvážiť všetky okolnosti, ktoré nastanú v budúcnosti, ktoré často nemožno predvídať. Takéto

rozhodnutie by často malo charakter vzdania sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti...“.

Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že sťažovateľka si nárok na náhradu

trov konania vo veci riadne uplatnila na poslednom pojednávaní pred okresným súdom

konanom 9. decembra 2004 a najneskôr týmto prejavom zmenila svoje stanovisko

k uplatneniu si nároku na náhradu trov konania uvedené na odvolacom pojednávaní

konanom 25. apríla 2001.

Ústavný súd dodáva, že v posudzovanej veci nie možné hodnotiť ako správny ani

záver najvyššieho súdu o tom, že vzdanie sa nároku na trovy konkrétneho odvolacieho

konania (konania o odvolaní žalobcov proti prvému rozsudku okresného súdu vo veci) je

úkon, ktorý by bolo možné hodnotiť ako vzdanie sa nároku na trovy celého konania, pokiaľ

si sťažovateľka takýto nárok predtým uplatnila (teda aj na trovy prvostupňového konania

a odvolacieho konania, ktoré prebiehalo potom, ako bol zrušený prvý rozsudok okresného

súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie).

Nie je správny ani záver najvyššieho súdu, že v danom prípade bolo namieste

rozhodnúť o trovách konania sťažovateľky podľa psím. c) , teda žiadnemu

z účastníkov trovy nepriznať. V prípade zastavenia konania vo veci na základe späťvzatia

návrhu je podľa ustálenej judikatúry procesný úkon späťvzatia návrhu hodnotený ako úkon,

ktorým účastník, ktorý svoj návrh zobral späť, zavinil zastavenie konania. Preto,

ak ku späťvzatiu návrhu žalobcami nedošlo v dôsledku správania žalovaného, je namieste

rozhodnúť o trovách konania žalovaného – sťažovateľky podľa prvej vety

a žalobcov zaviazať na náhradu trov konania sťažovateľky.

Ústavný súd uvádza, že otázky týkajúce sa ustálenia hodnoty sporu ako základu pre

vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci (a tým aj samotnej

výšky trov konania sťažovateľky), ku ktorým sa najvyšší súd vyjadril nad rámec svojho

rozhodnutia, neposudzoval, lebo neboli predmetom mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora.

Najvyšší súd je viazaný názorom ústavného súdu, preto je už bezpredmetné zaoberať

sa ďalšími námietkami sťažovateľky k ďalšiemu obsahu rozsudku najvyššieho súdu

(stanovisko najvyššieho súdu k otázke ustálenia hodnoty sporu ako základu na vyčíslenie

tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci, a tým k samotnej výške trov

konania sťažovateľky a namietaná neurčitosť a nejasnosť záverov najvyššieho súdu v

otázke, či rozhodovanie o trovách konanie je „návrhové“). Ústavný súd k ďalšiemu obsahu

rozsudku najvyššieho súdu a ním vysloveným ďalším právnym názorom len poznamenáva,

že tieto boli učinené nad rámec jeho prieskumnej činnosti vymedzenej mimoriadnym

dovolaním prokurátora, ako aj obsahom preskúmavaného uznesenia krajského súdu z 9.

decembra 2005.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa a 4

a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,

kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), obnovil stav

pred porušením.

Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených

základných a iných práv sťažovateľky, ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil

( v spojení s ) a vrátil mu vec

na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom

súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

V.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa o úhrade

trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním

pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. M.

Sťažovateľka ich požadovala uhradiť v sume 7 936 Sk, čo predstavuje sumu

263,43 €. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľkou neprekračovali

sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, ústavný súd ich priznal v sume, ktorú požadovala.

Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2009