Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 79/09
PDF · 306.85 KB
No categories available
I. ÚS 79/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 79/09-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti M. H., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J.
M., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 z 3. septembra
2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti M. H., a. s., vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 z 3. septembra 2008
p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 1/2007
z 3. septembra 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť obchodnej
spoločnosti M. H., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 263,43 € (slovom
dvestošesťdesiattri eur a štyridsaťtri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. M., K.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra
2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. H., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. J. M., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Obdo 1/2007
z 3. septembra 2008.
V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 24. novembra 2008 sťažovateľka
predložila listinné dôkazy a rozhodnutia, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazovala.
Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených základných a iných práv
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 z 3. septembra 2008 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“) v ňom obsiahnutými, podľa sťažovateľky, nesprávnymi
právnymi závermi.
Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo spoločnosti M. H., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 09. 2008, sp. zn. 2 M Obdo 1/2007
porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 09. 2008, sp. zn. 2 M Obdo 1/2007
sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške
7.936,- Sk.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 79/09-13 z 12. marca 2009 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť sťažovateľky.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka
najvyššieho súdu podaním č. k. KP 8/09-24 z 15. apríla 2009 doručeným ústavnému súdu
24. apríla 2009 (ďalej len „vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na základe výzvy ústavného
súdu zaujala k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu stanovisko z 25. mája 2009,
ktoré bolo ústavnému súdu doručené 29. mája 2009.
Právny zástupca sťažovateľky a podpredsedníčka najvyššieho súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho
nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho
súdu a stanoviska sťažovateľky a z príslušného spisu najvyššieho súdu zistil toto:
Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) bolo vedené súdne konanie pod
sp. zn. 13 Cb 236/99, v ktorom mala sťažovateľka postavenie žalovanej. Súdne konanie
bolo vedené na základe žaloby I. H. a JUDr. E. R. – H., správkyne konkurznej podstaty
úpadcu I., s. r. o. (ďalej len „žalobcovia v prvom a druhom rade“ alebo „žalobcovia“).
Predmetom súdneho konania bolo určenie neplatnosti úverových zmlúv.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 Cb 236/99-376 zo 14. apríla 2000 zamietol žalobu
žalobcov a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, keďže jej trovy nevznikli. Proti
tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie. Na odvolacom pojednávaní konanom
25. apríla 2001 pred Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľka
vzdala práva na náhradu trov odvolacieho konania. Na základe odvolania žalobcov krajský
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci znovu rozhodol svojím rozsudkom č. k. 13 Cb 236/99-644
z 9. decembra 2004 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2004“) tak,
že žalobu žalobcov zamietol a uložil im zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania spolu
v sume 432 929,10 Sk (každému zo žalobcov uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke
náhradu trov konania v sume po 216 464,55 Sk). Na pojednávaní konanom 9. decembra
2004 si sťažovateľka pred vyhlásením rozsudku uplatnila nárok na náhradu trov konania
voči žalobcom s tým, že ich vyčísli do troch dní od vyhlásenia rozsudku. Následne v tejto
lehote boli trovy konania sťažovateľkou vyčíslené.
Žalobcovia podali proti rozsudku okresného súdu z 9. decembra 2004 odvolanie,
ktoré následne na pojednávaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím vzali späť.
Krajský súd svojím uznesením č. k. 15 Cob 121/2005-713 z 9. decembra 2005 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu z 9. decembra 2005“) pripustil späťvzatie žaloby žalobcami,
zrušil rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2004 a konanie vo veci zastavil. Krajský súd
zároveň týmto svojím uznesením z 9. decembra 2005 rozhodol o trovách konania tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie v časti výroku
o trovách konania odôvodnil krajský súd s poukazom na ustanovenia § 224 ods. 1 a § 146
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) tým, že žiadny z účastníkov
nepodal návrh na náhradu trov konania podľa § 151 ods. 1 OSP.
Na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
z 9. decembra 2005 v časti jeho výroku o náhrade trov konania.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že podľa jeho názoru bol
napadnutým uznesením krajského súdu v časti jeho výroku o náhrade trov konania porušený
zákon, citoval znenie ustanovení § 146 ods. 1 písm. c), § 146 ods. 2, § 151 ods. 1 a § 224
ods. 1 a 2 OSP a uviedol, že týmito ustanoveniami sa krajský súd dôsledne neriadil. Dôvody
nezákonnosti napadnutého uznesenia krajského súdu vymedzil generálny prokurátor takto:
„Ak odvolací súd rozhodne o zastavení konania po tom, čo zruší rozhodnutie súdu
prvého stupňa, rozhodne súčasne aj o náhrade trov celého konania, a to podľa § 146 OSP.
V konkrétnom prípade k zastaveniu konania došlo na základe späťvzatia žaloby,
pričom žalovaný bol v prvostupňovom konaní úspešný, lebo žaloba bola zamietnutá.
Ustanovenie § 146 ods. 2 OSP alinea prvá vyžaduje zodpovednosť za zavinenie
účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania.
Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 alinea druhá
OSP z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný
nahradiť žalovanému trovy konania (R 49/1993).
Odvolací súd sa s náhradou trov konania vysporiadal nedostatočne a jeho
konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia, že účastníci návrh podľa § 151 ods. 1 OSP
(účinný od 1. septembra 2005) nepodali nezodpovedá skutočnosti.
Na pojednávaní konanom pred prvostupňovým súdom dňa 9. decembra 2004 si
žalovaný uplatnil náhradu trov konania..., ktoré vyčíslil 14. decembra 2004. Uvedené trovy
prvostupňový súd v rozsudku žalovanému priznal.
Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2005 sa v ustanovení § 151 OSP zakotvila zásada,
že rozhodovanie o náhrade trov konania je návrhové. Existencia návrhu je v zásade vždy
splnená ak účastníci konania si náhradu trov uplatnia už v samotnom návrhu, alebo
vo vyjadrení k návrhu, resp. na pojednávaní, ako tomu bolo aj v konkrétnom prípade.
Je nesporné, že žalovaný si náhradu trov konania uplatnil v konaní pred súdom
prvého stupňa (č. 1. 637). Pre prisúdenie náhrady trov konania podľa § 151 ods. 1 OSP
účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu postačovalo bez ďalšieho, ich uplatnenie
v prvostupňovom konaní, nakoľko sa ich účastník konania nevzdal.
Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, nesprávne aplikoval
ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Súdne konanie začalo podaním žaloby žalobcami
a zastavené bolo na základe ich procesného úkonu - späťvzatia žaloby. Keďže v tejto veci
nešlo o prípad, ktorý má na mysli ustanovenie § 146 ods. 2 veta druhá OSP, Žalobcovia
zavinili zastavenie konania a preto mali byť zaviazaní na zaplatenie náhrady trov konania
žalovanému, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho účelným bránením práva proti žalobcom
podľa ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá OSP.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v rozhodnutí v časti týkajúcej sa náhrady
trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP a následne vec
nesprávne právne posúdil...“
Najvyšší súd svojím rozsudkom (proti ktorému sťažnosť sťažovateľky smeruje)
zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a v odôvodnení svojho rozsudku
uviedol:
«Odvolací súd postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne a podľa
toho, ako sa správali účastníci…
V danom prípade pred prvostupňovým súdom bol úspešný žalovaný, ale nevznikli mu
trovy, preto mu ich súd neprisúdil (rozsudok Okresného súdu v Leviciach zo 14. 4. 2000
č. k. 13 Cb 236/99-376) Po odvolaní žalobcu, na odvolacom pojednávaní 25. 4. 2001
zástupca žalovaného, ako vyplýva zo zápisnice z odvolacieho pojednávania (č. l. 402 p. v.)
sa práva na náhradu trov odvolacieho konania vzdal a rozsudok prvostupňového súdu bol
zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V novom rozsudku žalovaní náhradu trov vyčíslili
a boli im prisúdené. Po späťvzatí žaloby, aj keď k účinnému späťvzatiu došlo na odvolacom
pojednávaní sa ani jeden z účastníkov k uplatneniu nároku na náhradu trov nevyjadril
a odvolací súd postupoval podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) OSP
Účastník, či už pred súdom urobí prejav sám alebo prostredníctvom svojho zástupcu, je ním
viazaný. Keď sa vyjadril v priebehu konania, že náhrady trov odvolacieho konania,
sa vzdal, nemôže tento prejav dodatočne meniť...
K poškodeniu účastníka nedošlo, pretože nepriznanie náhrady trov má
hmotnoprávnu povahu a predpokladom priznania je splnenie procesných povinností zo
strany účastníka, jasne a zreteľne a nie je povinnosťou súdu v tomto niektorému z
účastníkov napomáhať zvlášť, keď majú advokátske zastúpenie.
Dovolací súd k postupu súdov ešte dodáva (pokiaľ ide o výšku vyčíslených trov pred
súdom 1. stupňa), že nemôže v konaní vo svojom postupe zachovať dvojkoľajný postup.
Na jednej strane pri prijatí návrhu vyzval navrhovateľa (vz. 4a) na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh (č. l. 99) podľa položky 2b Sadzobníka súdnych poplatkov (hodnotu
nemožno určiť v peniazoch, čo bol postup správny), kdežto pri výpočte tarifnej odmeny
postupoval odlišne. Predmetom sporu, ako ho žalobca označil bol „určenie neplatnosti
úverových zmlúv“ a pojmovo to peniazmi nemožno oceniť. Už rozhodne nemožno vychádzať
z výšky úveru, ktorá výška pri posúdení tohto vzťahuje irelevantná...»
Porušenie svojich označených základných a iných práv odôvodnila sťažovateľka
takto:
„Právny záver Najvyššieho súdu SR o nemennosti prejavu vôle účastníka konania,
ktorým tento uplatňuje svoje procesné práva priznané mu zákonom, v neskoršom priebehu
súdneho konania nie je žiadnym spôsobom odôvodnený, nie je podložený zákonným
ustanovením, nemá oporu v platnom právnom poriadku a v konečnom dôsledku je v rozpore
so základnými zásadami občianskeho súdneho konania a základným právom Sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Je zrejmé, že ak sa zástupca právneho predchodcu Sťažovateľa v právach veriteľa
na pojednávaní dňa 25. 04. 2001 v odvolacom konaní vzdal nároku na náhradu trov
odvolacieho konania, vzdal sa tak iba nároku vo vzťahu k trovám odvolacieho konania,
ktoré bolo vedené proti rozsudku OS Levice zo dňa 14. 04. 2000, č. k. 13 Cb 236/99-376.
Zástupca právneho predchodcu Sťažovateľa v právach veriteľa sa nevzdal a ani sa účinne
nemohol vzdať práv, ktoré mu mali vzniknúť v budúcnosti.
Ak Najvyšší súd SR vedome nerešpektoval neskorší prejav vôle zástupcu Sťažovateľa
na pojednávaní dňa 09. 12. 2004 pre Okresným súdom v Leviciach sp. zn. 13 Cb 236/99,
ktorým si Sťažovateľ uplatnil už v prvostupňovom konaní nárok na náhradu trov konania
a mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR zamietol, porušil tak právo
Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach.
Ďalšie odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR je potom zmätočné, nejasné
a nezrozumiteľné, Najvyšší súd SR si v ňom zamieňa zásadu rozhodovania súdu o trovách
konania na návrh resp. bez návrhu s právomocou súdu posúdiť obsah a výšku trov konania
uplatnených účastníkom konania z hľadiska ich účelného vynakladania na uplatnenie alebo
bránenie práva.
Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. v znení platnom pre konanie, v ktorom došlo k porušeniu základných práv
Sťažovateľa, mal súd o náhrade trov konania rozhodovať bez návrhu z úradnej povinnosti...
Najvyšší súd SR opäť bez dostatočného odôvodnenia v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR spochybnil aj výšku (spôsob určenia) náhrady trov konania, ktorú si Sťažovateľ uplatnil
v súlade a v rozsahu stanovenom § 137 OSP a § 22 ods. 1 a § 13 ods. 1 a 7 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z...
Skutočnosť, že súd v rámci rozhodovania o vyrubení súdneho poplatku podľa
ust. zákona č. 71/1992 Zb. kvalifikoval hodnotu predmetu sporu tak, že túto nemožno
vyčísliť peniazmi, ešte neznamená, že právo Sťažovateľa ako veriteľa z úverových zmlúv nie
je peniazmi oceniteľné v zmysle ust. § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z. z...“
Sťažovateľka ďalej uviedla: „... nielen absolútne upretie práva na náhradu trov
konania, ale aj nepriznanie náhrady trov konania uplatnenej Sťažovateľom v súlade
a rozsahu stanovenom platným právnym poriadkom, je ponížením práva Sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR a článku 1 Dodatkového protokolu...“
Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedla:
„Neprichádza mi hodnotiť vecnú správnosť sťažnosťou napadnutého rozhodnutia
v časti o trovách konania. Nesúhlasím však s názorom, ktorý vyslovil dovolací senát
v napadnutom rozsudku, keď uviedol, že ak sa účastník (žalovaný) v priebehu konania vzdal
práva na náhradu trov konania, je už týmto svojím prejavom viazaný a nemôže ho
v priebehu ďalšieho konania meniť. Tento názor nemá oporu v žiadnom z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Návrh účastníka, ako má súd rozhodnúť o trovách konania,
je motivovaný momentálnou procesnou situáciou, jeho procesným zámerom a rôznymi
ďalšími okolnosťami a kritériami účastníka. Jeho návrh je účinný v situácii, v ktorej ho
urobil, čo je spravidla bezprostredne pred rozhodovaním súdu. V priebehu konania
sa okolnosti i váha jednotlivých účastníkových kritérií môže meniť a tým aj stanovisko
účastníka. Ak by účastník svoje rozhodnutie a návrh nemohol meniť, bolo by
to rozhodovanie bez možnosti zvážiť všetky okolnosti, ktoré nastanú v budúcnosti, ktoré
často nemožno predvídať. Takéto rozhodnutie by často malo charakter vzdania sa práva,
ktoré vznikne až v budúcnosti. Tak by tomu bolo aj v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa
vo veci pôvodne rozhodoval v roku 2000, žalobu a zamietol a žalovanému nepriznal
náhradu trov konania, keďže mu trovy nevznikli. Na odvolacom pojednávaní, konanom
25. apríla 2001, sa žalovaný vzdal práva na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa však bolo zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa znovu vo veci rozhodoval takmer po štyroch rokoch
v decembri 2004 v zmenenej situácii. Pred novým rozhodnutím žalovaný žiadal priznať
trovy konania a súd prvého stupňa správne vychádzal z jeho návrhu a trovy konania mu
priznal.
Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
z hľadiska, čí ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetom sťažnosti je interpretácia procesných
ustanovení, ktorá je predovšetkým úlohou všeobecných súdov. Napriek uvedenej výhrade
proti napadnutému rozhodnutiu ponechávam na zváženie ústavného súdu, či prípadné
procesné pochybenie má charakter sťažnosťou vytýkaného porušenia základných práv
a slobôd...“
Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu
uviedla:
„Podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR sa vo svojom stanovisku sp. zn. KP 8/09-24
z 15. 04. 2009 k prijatej sťažnosti v podstate stotožnila s názorom Sťažovateľa o porušení
ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky súdny
poriadok), od ktorého Sťažovateľ odvodzuje aj porušenie jeho základných práv a slobôd.
Podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR vyslovila nesúhlas s názorom dovolacieho senátu,
uvedenom v napadnutom rozsudku… Právne posúdenie, či toto prípadné procesné
pochybenie má charakter sťažnosťou vytýkaného porušenia základných práv a slobôd,
potom ponecháva na zváženie Ústavnému súdu...
Aj s poukazom na stanovisko podpredsedníčky Najvyššieho súdu SR je zrejmé,
že právne posúdenie nároku Sťažovateľa na náhradu trov konania zo strany Najvyššieho
súdu SR obsiahnuté v napádanom rozhodnutí je nesprávne a v rozpore so výslovným znením
zákona. Uvedené potom svedčí o svojvôli pri aplikácii právnych noriem, zjavnej
neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená neakceptovateľnosť napádaného súdneho
rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Sťažovateľ má za to, že každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a Dohovorom garantovaného
práva na spravodlivý proces, z čoho vyplýva, že nemožno neprávom dosahovať právo.
Máme za to, že Sťažovateľ dostatočne preukázal porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských
práv a slobôd ako aj práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd...“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv
rozsudkom najvyššieho súdu jeho nesprávnymi právnymi závermi.
Ústavný súd skúmal, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva
sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a v nadväznosti
aj ostatné základné a iné práva označené sťažovateľkou.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon.
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu
rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,
že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.
Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá príčinu doň zasahovať.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj
sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov o trovách konania
možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno
porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m.
Rozsudkom najvyššieho súdu bola na základe mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora preskúmavaná zákonnosť uznesenia krajského súdu z 9. decembra 2005 v časti
jeho výroku o trovách konania. Vzhľadom na uvedené je rozsudok najvyššieho súdu nutné
hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré je vo svojich dôsledkoch rozhodnutím všeobecného súdu
o trovách konania, a tento rozsudok mal vo svojich účinkoch dopad na základné práva
a slobody účastníka súdneho konania – sťažovateľky. Tento dopad sa nedá vylúčiť alebo
redukovať na prijateľnú mieru inak, ako preskúmaním ústavnosti takéhoto rozhodnutia
ústavným súdom.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a konštatuje,
že odôvodnenie rozsudku a právne názory najvyššieho súdu nie sú presvedčivé a správne
a sú z ústavného hľadiska neudržateľné, zjavne neodôvodnené a vyznačujú sa prvkami
arbitrárnosti.
Podľa právneho záveru najvyššieho súdu bolo správne a zákonné rozhodnutie
krajského súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí napriek zastaveniu konania vo veci na základe
späťvzatia žaloby žalobcami rozhodol o trovách účastníkov konania podľa § 146 ods.1
písm. c) OSP a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, pričom ho odôvodnil
aj tým, že žiaden z účastníkov si neuplatnil nárok na náhradu trov konania v zmysle § 151
ods. 1 OSP.
Najvyšší súd totožne s krajským súdom dospel k záveru, že ak sa sťažovateľka
na odvolacom pojednávaní pred krajským súdom konanom 25. apríla 2001 vzdala nároku na
náhradu trov odvolacieho konania, „nemôže tento prejav dodatočne meniť“. Z tohto záveru
najvyššieho súdu vyplýva, že uplatnenie si nároku na náhradu trov sťažovateľkou v ďalšom
priebehu súdneho konania na pojednávaní pred okresným súdom konanom 9. decembra
2004 nepovažoval za taký procesný úkon, ktorým by došlo k zmene pôvodného stanoviska
sťažovateľky z 25. apríla 2001.
Podľa názoru ústavného súdu sa v posudzovanom prípade najvyšším súdom učinené
právne závery do takej miery odchyľujú od ústavne súladného výkladu a aplikácie
zákonných ustanovení, že nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo svojich dôsledkoch aj základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je odporca povinný uhradiť trovy konania.
Podľa § 151 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2005 o povinnosti nahradiť
trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Ak ide o prisúdenie trov konania podľa § 149 ods. 1 OSP, je advokát povinný trovy
právneho zastúpenia vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Ak advokát v tejto lehote trovy právneho zastúpenia nevyčísli,
súd mu náhradu trov právneho zastúpenia neprizná.
Ústavný súd konštatuje arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho záveru najvyššieho
súdu o nemennosti stanoviska účastníka konania k uplatneniu si nároku na náhradu trov
konania, resp. stanoviska o vzdaní sa nároku na náhradu trov konania v ďalšom priebehu
konania vo veci samej. Zhodne s právnym názorom podpredsedníčky najvyššieho súdu
uvedenom v jej vyjadrení zdôrazňuje, že právny názor vyslovený najvyšším súdom
v posudzovanom rozsudku „... nemá oporu v žiadnom z ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Návrh účastníka, ako má súd rozhodnúť o trovách konania, je motivovaný
momentálnou procesnou situáciou, jeho procesným zámerom a rôznymi ďalšími
okolnosťami a kritériami účastníka. Jeho návrh je účinný v situácii, v ktorej ho urobil,
čo je spravidla bezprostredne pred rozhodovaním súdu. V priebehu konania sa okolnosti i
váha jednotlivých účastníkových kritérií môže meniť a tým aj stanovisko účastníka. Ak by
účastník svoje rozhodnutie a návrh nemohol meniť, bolo by to rozhodovanie bez možnosti
zvážiť všetky okolnosti, ktoré nastanú v budúcnosti, ktoré často nemožno predvídať. Takéto
rozhodnutie by často malo charakter vzdania sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti...“.
Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že sťažovateľka si nárok na náhradu
trov konania vo veci riadne uplatnila na poslednom pojednávaní pred okresným súdom
konanom 9. decembra 2004 a najneskôr týmto prejavom zmenila svoje stanovisko
k uplatneniu si nároku na náhradu trov konania uvedené na odvolacom pojednávaní
konanom 25. apríla 2001.
Ústavný súd dodáva, že v posudzovanej veci nie možné hodnotiť ako správny ani
záver najvyššieho súdu o tom, že vzdanie sa nároku na trovy konkrétneho odvolacieho
konania (konania o odvolaní žalobcov proti prvému rozsudku okresného súdu vo veci) je
úkon, ktorý by bolo možné hodnotiť ako vzdanie sa nároku na trovy celého konania, pokiaľ
si sťažovateľka takýto nárok predtým uplatnila (teda aj na trovy prvostupňového konania
a odvolacieho konania, ktoré prebiehalo potom, ako bol zrušený prvý rozsudok okresného
súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie).
Nie je správny ani záver najvyššieho súdu, že v danom prípade bolo namieste
rozhodnúť o trovách konania sťažovateľky podľa § 146 ods. 1 psím. c) OSP, teda žiadnemu
z účastníkov trovy nepriznať. V prípade zastavenia konania vo veci na základe späťvzatia
návrhu je podľa ustálenej judikatúry procesný úkon späťvzatia návrhu hodnotený ako úkon,
ktorým účastník, ktorý svoj návrh zobral späť, zavinil zastavenie konania. Preto,
ak ku späťvzatiu návrhu žalobcami nedošlo v dôsledku správania žalovaného, je namieste
rozhodnúť o trovách konania žalovaného – sťažovateľky podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP
a žalobcov zaviazať na náhradu trov konania sťažovateľky.
Ústavný súd uvádza, že otázky týkajúce sa ustálenia hodnoty sporu ako základu pre
vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci (a tým aj samotnej
výšky trov konania sťažovateľky), ku ktorým sa najvyšší súd vyjadril nad rámec svojho
rozhodnutia, neposudzoval, lebo neboli predmetom mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora.
Najvyšší súd je viazaný názorom ústavného súdu, preto je už bezpredmetné zaoberať
sa ďalšími námietkami sťažovateľky k ďalšiemu obsahu rozsudku najvyššieho súdu
(stanovisko najvyššieho súdu k otázke ustálenia hodnoty sporu ako základu na vyčíslenie
tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci, a tým k samotnej výške trov
konania sťažovateľky a namietaná neurčitosť a nejasnosť záverov najvyššieho súdu v
otázke, či rozhodovanie o trovách konanie je „návrhové“). Ústavný súd k ďalšiemu obsahu
rozsudku najvyššieho súdu a ním vysloveným ďalším právnym názorom len poznamenáva,
že tieto boli učinené nad rámec jeho prieskumnej činnosti vymedzenej mimoriadnym
dovolaním prokurátora, ako aj obsahom preskúmavaného uznesenia krajského súdu z 9.
decembra 2005.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,
kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav
pred porušením.
Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených
základných a iných práv sťažovateľky, ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil
(čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec
na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
V.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade
trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním
pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. M.
Sťažovateľka ich požadovala uhradiť v sume 7 936 Sk, čo predstavuje sumu
263,43 €. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľkou neprekračovali
sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, ústavný súd ich priznal v sume, ktorú požadovala.
Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2009