Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/13/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.03.2024, v trestnej veci proti obžalovanej A. B. C. D. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. zo dňa 12.12.2022, takto

rozhodol:

Podľa , z r u š u j e v napadnutom rozsudku výrok o treste.

Na základe

Obžalovanej

A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX v Rožňave, trvale bytom E. F. G., H. I. XXX/X,

u k l a d á :

Podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovanú A. B. C. D. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- dňa 25.06.2012 v čase o 16.45 hod. viedla osobné motorové vozidlo zn. BMW 740d s prevozným evidenčným číslom I. B. XXX po ceste I. triedy č. 18 v smere od mesta Prešov k mestu Vranov nad Topľou, kde počas jazdy na priamom úseku cesty medzi obcou Čaklov a mestom Vranov nad Topľou v pravom jazdnom pruhu v smere svojej jazdy sa dostatočne nevenovala a nesledovala situáciu v cestnej premávke, aby neohrozila jej bezpečnosť, pričom rýchlosť automobilu neprispôsobila svojim schopnostiam, kde v danom úseku cesty, kde je najvyššia dovolená rýchlosť 90 km/h, jazdila minimálne

107 km/h a nedodržala dostatočný bočný odstup od chodca A. C., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. K. XXX, okr. Vranov nad Topľou, ktorý v tom čase prechádzal cez cestu z jej pohľadu z pravej strany cesty na ľavú, aby sa mu mohla bezpečne vyhnúť, kde tento jej vzhľadom na danú situáciu v cestnej premávke nevytvoril náhlu prekážku a ktorého mohla v dostatočnej vzdialenosti spozorovať, pričom prednou časťou svojho vozidla ho zachytila, pričom na následky tejto nehody chodec A. C. utrpel ťažké zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol, čím takto porušila ust. , , , , , o cestnej premávke v platnom znení,

Za to jej súd uložil podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 36 mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov v trvaní 36 mesiacov.

Podľa uložil jej povinnosť uhradiť poškodenej B. C., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, škodu v sume 1.290, eur.

Podľa poškodenú B. C., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná A. B. C. D. v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré aj dodatočne prostredníctvom svojho obhajcu aj písomne odôvodnila. V jeho dôvodoch obžalovaná po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedla, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu považuje za nesprávny, a to tak po vecnej, ako aj právnej stránke. Má za to, že v konaní, ktoré rozsudku predchádzalo, nebolo dokázané, že sa skutok, za ktorý bola odsúdená, sa stal. Priamo z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, in concreto znaleckého posudku č. 100/2016 vypracovaného súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline priamo vyplývali dve varianty priebehu nehodového deja, a to variant A s náhlym vstupom chodca (poškodeného A. C.) bezprostredne pred vozidlo a variant B s chodcom (poškodeným A. C.) stojacim na krajnici. Pritom vo vzťahu k variantu A sám znalec konštatoval (str. 71) ako technickú príčinu nehody nesprávny spôsob používania cestnej komunikácie zo strany chodca, ktorý podľa názoru znalca spočíval v náhlom vstupe chodca do vozovky a teda do koridoru pohybu vozidla, a to v takom časovom okamihu a takým spôsobom, ktorý znemožňoval obžalovanej zastaviť pred miestom nárazu. Z hľadiska právneho posúdenia by tak chodec v prípade variantu A porušil ust. o cestnej premávke podľa ktorého „Mimo priechodu pre chodcov sa smie cez vozovku prechádzať len kolmo na jej os. Chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy. “ Skutočnosť, že chodec bol v momente stretu v pohybe potvrdzovali aj závery znaleckého posudku a výpovede znalca B. B. I., ktorý na základe mechaniky poranení konštatoval zaťaženie ľavej nohy chodca v dôsledku možného kroku. Ak aj vo vzťahu k variantu A konštatoval Ústav súdneho inžinierstva v znaleckom posudku ako technickú príčinu súčasne aj nesprávnu techniku jazdy vodičky spočívajúcu v nevytvorení si bezpečného odstupu od chodca nachádzajúceho sa na krajnici, toto konštatovanie vzhľadom predpokladaný pohyb chodca vyznievalo minimálne logicky rozporne a tento záver zmätočne, a to najmä s ohľadom na to, že je nezmyselné riešiť bočný odstup od pohybujúceho sa chodca. Každopádne z následnej analýzy ústavu vyplynulo, že by ako vodička stihla odvrátiť stret pri využití priečneho zrýchlenia 3 m/s, čo je síce dynamický manéver, ale aj bežným vodičom vykonateľný. Každopádne právne významný bol záver ústavu k otázke možnosti odvrátenia dopravnej nehody v prípade variantu A zo strany ako obžalovanej, pričom na strane 61 sa výslovne konštatuje, že vodička nemala možnosť v rámci variantu A a náhleho vstupu chodca do vozovky 0,6 sekúnd pred nárazom, zabrániť. A to ani pri pohybe rýchlosťou najvyššou dovolenou v danom úseku cesty, čo bol 90 km/h. S týmto skutkovým zistením sa prvostupňový súd podľa jej názoru nevysporiadal. Aj s ohľadom na vyššie uvedené, najmä potom s ohľadom na dôkazy, ktoré boli produkované na hlavnom pojednávaní, ako aj v rámci trestného konania, ktoré hlavnému pojednávaniu predchádzalo, sa podľa jej názoru prvostupňový

súd nedostatočne vysporiadal a najmä nesprávne posúdil, že zo všetkých vykonaných analýz sa javil variant A podľa Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity ako najlogickejší a najpravdepodobnejší z pohľadu priebehu nehodového deja. Teda, že chodec vstúpil pred vozidlo do vozovky 0,6 sekundy pred stretom, teda asi 20 metrov pred vozidlo, čím vytvoril prekážku náhlu a vodička tak nemala šancu náraz odvrátiť. Každopádne, prvostupňový súd dospel nielen k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, ale podľa jej názoru absolútne ignoroval skutočnosť, že aj napriek rozsiahlemu dokazovaniu nebolo možné s vylúčením pochybností jednoznačne, na základe vykonaných dôkazov stanoviť, priebeh nehodového deja s ohľadom na posúdenie jej zavinenia. Vykonané dôkazy neposkytli jednoznačnú odpoveď na zásadnú skutkovú otázku ohľadne technickej príčiny nehody. Bolo teda možné pripustiť priebeh nehodového deja pre ňu ako obžalovanú aj priaznivejší a súčasne nebolo možné bez akýchkoľvek rozumných pochybností vysloviť priebeh nehodového deja pre ňu ako obžalovanú nepriaznivejší. Aj s ohľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že súd nerešpektoval základnú zásadu trestného konania „in dubio pro reo“. Preto je prvostupňový rozsudok nesprávny a nezákonný. K hlavným zásadám trestného konania patrí zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Táto zásada však nie je a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Je nevyhnutné ju štruktúrovať do konkrétnych komponentov a kritérií. Jedným z nich, patriacim ku kľúčovým, je transparentnosť rozhodovania, teda nutnosť dôkazného postupu vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom odôvodniť. Uvedenú požiadavku zákonodarca vtelil do sústavy nárokov kladených na odôvodnenie rozsudku ( ). Dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je esenciálnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. Súdne konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania. Súdne rozhodnutie musí byť skutočným výsledkom predchádzajúceho konania. Konanie, z ktorého má vzísť rozhodnutie, nesmie byť iba formálnym a bezvýznamným sprievodným procesom vopred prijatého a pripraveného rozhodnutia. Podstatou odôvodnenia nie je dať podrobnú odpoveď na každý argument, avšak odôvodnenie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Obsah odôvodnenia je určovaný individuálnymi okolnosťami daného prípadu. Odôvodnenie je výsledkom myšlienkovej práce súdu a je obrazom toho, ako starostlivo sa vecou zaoberal a ako bola spravodlivosť v konkrétnom prípade vykonaná. Medzi jednotlivými zložkami odôvodnenia rozhodnutia musí existovať vzťah založený na logickom usudzovaní a pravidlách logiky. V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom právom upraveného procesu za dodržania princípov spravodlivosti, alebo výsledkom svojvôle realizovanej verejnou mocou. Predpokladom náležitého a taktiež ústavne súladného hodnotenia dôkazov je, že informácia z hodnoteného dôkazu zostane bez akejkoľvek deformácie v procese jej hodnotenia zachovaná a výlučne len ako taká sa premietne do vlastného vyhodnotenia ako konečného úsudku súdu. Akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nie je spôsobilý vytvoriť spoľahlivý a najmä zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu, ktorý - predovšetkým z ústavného hľadiska - musí byt vždy výrazom ľudsky dosiahnuteľnej istoty plynúcej predovšetkým zo zákonom stanoveného procesu zisťovania a následného vyhodnotenia rozhodných skutočností tak, aby sa skutkové závery súdneho rozhodnutia neocitli v (extrémnom) rozpore s vlastným obsahom vykonaných dôkazov (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 4.6.1998, sp. zn. ). Rozsudok, ktorý sa týmto odvolaním napáda postráda akékoľvek úvahy o tom, ako sa súd vysporiadal so vzájomne rozpornými dôkazmi v rámci ich hodnotenia, rovnako nie je z neho zrejmé, ako sa vyrovnal s obhajobou a dôkazmi svedčiacimi v jej prospech. Náležité odôvodnenie vyžaduje, aby bolo celkom konkrétne uvedené, čo ktorým dôkazom bolo zistené, a prečo v prípade rozporov medzi jednotlivými dôkazmi súd uveril len niektorým alebo prečo vzal za základ svojich skutkových zistení len časť informácií z jednotlivých dôkazov. Jedným zo základných princípov trestného konania je nevyhnutnosť dôkazný postup starostlivo a úplne popísať a tiež logicky a presvedčivo odôvodniť. Túto požiadavku zákonodarca vtelil do sústavy nárokov kladených na odôvodnenie rozsudku ( ) a rovnako tak uznesenia, ktoré pojednáva o merite veci. Je teda neprípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať uvedené kritériá, bolo založené na zjavne nesprávnych skutkových zisteniach. Také rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo naopak absencia odôvodnenia tam, kde rozhodné skutočnosti odôvodnené byť jednoducho musia) nesú znaky ľubovôle, a pretože nie sú adhézne k úplne určite zistenému skutkovému deju, ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú ako základný procesný trestnoprávny predpis. V konečnej polohe sa také rozhodnutie posúva i do polohy protiústavnej, predovšetkým z

hľadiska nároku človeka, ktorý je trestne stíhaný na to, aby sa mu dostalo spravodlivého posúdenia veci (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 30.11.2000, sp. zn. ), a vedie tak k porušeniu základného práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení dodatkových protokolov, ktorý bol vyhlásený oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR pod č. Vzhľadom na vadnosť skutkových zistení vo vzťahu k rozporuplným dôkazom, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, obžalovaná má za to, že právne závery súdu v otázke jej viny neobstoja. Ako už bolo vyššie uvedené, z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore so základným právom na spravodlivý proces, ktorý vyplýva z SR (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Českej Republiky zo dňa 20.5.1995, sp. zn. ). Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 12. decembra 2022 sp. zn. -1114 podľa až e) zrušil v celom rozsahu a podľa vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.

Prvostupňový súd totižto vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy potom vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný – krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovanej a druhu a výmere trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovanej a pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovanej a určeného druhu trestu a jeho výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich, v rámci toho príkladmo aj uvádzať nepravdu, ak to má osvedčiť jeho obhajobnú argumentáciu, keďže dôkazné bremeno znáša štát prostredníctvom žalobcu, ktorým je prokurátor.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovanej prezentovaných v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že časť odvolacích námietok obžalovanej, ktorými argumentovala, už bol prednesený v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, aj v rámci záverečných rečí, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovanej.

Krajský súd má zato, že v posudzovanom prípade bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého boli hodnotené všetky dostupné dôkazy a z nich plynúce alternatívy ako prednehodového, tak aj nehodového deja, preto nie je možné už reálne očakávať, aby vykonanie ďalších procesných úkonov alebo ďalších dôkazov, napr. výsluchu svedkov, či ďalších odborných vyjadrení, znaleckých posudkov mohlo priniesť do dokazovania zásadný posun vo význame podstatnej zmeny ustáleného skutkového stavu no najmä jeho právneho posúdenia z hľadiska zavinenia a teda príčin ktoré bezprostredne viedli k vzniku dopravenej nehody a s tým spojeným nenapraviteľným následkom nezlučiteľných so životom poškodeného A. C..

Hneď v úvode je potrebné podľa názoru krajského súdu zvýrazniť, že bez rozumných pochybností bolo dokazovaním ustálené, že zo všetkých vykonaných dôkazov vyplýva, že u obidvoch variantoch A a B znaleckého dokazovania k priebehu nehodového deja, bola obžalovanou uplatnená nesprávna technika jazdy, kde ani v jednom v znaleckom posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline uvádzaných variantov nehody chodec – poškodený A. C. nevytvoril obžalovanej a ako vodičke motorového vozidla na mieste dopravnej nehody z technického hľadiska tzv. náhlu prekážku.

Obžalovaná okrem iného v odvolaní namietala, že s poukazom na rozsiahle dokazovanie nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že zapríčinila dopravnú nehodu takým spôsobom, ako sa jej v obžalobe kladie za vinu, nakoľko ani po vypracovaní kontrolného znaleckého posudku ústavu a jeho doplnení nedošlo k takému objasneniu skutkového stavu, ktorý bez dôvodných pochybností preukazoval zavinenie obžalovanej. So závermi znaleckého posudku ústavu ani s jeho doplnením nesúhlasila, pretože podľa jej názoru je zbytočne neprehľadný a rozsiahly. Oproti nemu poukázala na znalecké posudky L. I., znalca z odboru dopravy, ako aj na znalecký posudok B. B. I. a B. E. I., znalcov z odvetvia súdneho lekárstva, ale najmä na výpoveď znalca B. I. z 23.10.2019, kde absolútne vyvrátil verziu B nehody tak, ako to uvádzal vo svojom posudku znalecký ústav. Znalec B. I. totižto jednoznačne vylúčil možnosť, že poškodený vzhľadom na charakter zranení, ktoré utrpel v momente nárazu do jeho osoby stál na pravej krajnici, tak ako s tým počítal vo variante B ústav. Poukázal na konečnú polohu tela poškodeného, ktoré sa po náraze nachádzalo mimo vozovky vľavo v smere jazdy obžalovanej, čo podľa výpovede znalca B. I. svedčí o tom, že poškodený musel byť jednoznačne bližšie k stredu vozovky a bol v pohybe.

V reakcii na uvedenú argumentáciu krajský súd uvádza, že za danej situácie mali oproti sebe stáť závery, (aj keď skôr úvahy) prezentované B. B. I. znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvia súdneho lekárstva na doplňujúce otázky v rámci jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23.10.2019 a závery znaleckého skúmania z odboru cestnej dopravy, ktoré sú reprezentované Znalecký súdneho inžinierstva v Žiline, konkrétne L. M. I., J., v rámci ktorého boli posúdené a hodnotené aj závery nielen znaleckých posudkov znalcov z totožného znalecké odboru L. N. I. a L. I. I., ale aj úvahy znalca B. I. prednesené v rámci doplňujúcich otázok na hlavnom pojednávaní, ktoré pôvodne neboli, ale podľa názoru krajského súdu ani byť nemohli predmetom znaleckého skúmania znalcov z odboru súdne lekárstvo pri hodnotení diagnostikovaných zranení u poškodeného po dopravnej nehode, nakoľko išlo o výsostne odborne špecifickú úlohu z odboru cestnej dopravy z hľadiska technického - posúdiť polohu a miesto nálezu tela poškodeného po samotnej dopravnej nehode voči miestu kde malo dôjsť k samotnej zrážke s určením polohy poškodeného na ceste v momente stretu vozidla a poškodeného.

Znalec B. I. mal uzavrieť, pri konfrontácii zranení diagnostikovaných u poškodeného a miesta, kde bolo nájdené (odhodené po náraze) jeho telo po dopravnej nehode, že poškodený musel v čase zrážky byť v pohybe, konkrétne na ceste na mieste skoro v strede jazdného pruhu, čo malo vzájomnej súvislosti dopĺňať zase závery znaleckého posudku znalca L. N. I., ako dôkaznú alternatívu predhodového a samotného nehodového deja, že obžalovaná zrážke s chodcom – poškodeným nemohla zabrániť, keďže jej poškodený mal vytvoriť náhlu prekážku na ceste.

Znalecký ústav prostredníctvom aj doplnku pôvodného znaleckého posudku a rovnako jeho reprezentanta L. M. I., J., na hlavnom pojednávaní potom reagujúc na úvahy znalca B. I. zrozumiteľne a logický súvislostiach berúc do úvahy najnovšie vedecké poznatky týkajúce sa možného vzniku zranení u účastníkov dopravných nehôd pri náraze vozidlom, no predovšetkým zohľadňujúc po technickej stránke konštrukčné špecifiká motorového vozidla, konkrétne konštrukčnú tuhosť prednej pravej časti karosérie vozidla obžalovanej z jej pohľadu v časti kde došlo k nárazu do celého tela chodca – poškodeného, si nemohol osvojiť tvrdenia znalca B. I..

V tejto súvislosti L. M. I., J., potom vysvetlil, že pri dlhodobom výskume pôsobenia nárazových síl vyvolaných pevnou konštrukciou vozidla v mieste nárazu vozidla do konkrétnej časti tela pomysleného chodca, poškodeného ako účastníka dopravnej nehody, čo platí aj pre posudzovaný prípad, nie je možné dospieť bez rozumných pochybností k takým (technickým) záverom k akým dospel znalec B. I. posudzujúc diagnostikované zranenia, zlomeniny oboch kostí ľavého predkolenia poškodeného, mimo znaleckých úloh svojho znaleckého odboru, ktoré rozvinul na poklade doplňujúcich otázok na hlavnom pojednávaní.

Znalecké postupy Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline v tejto oblasti totižto takýto metodologický postup, aký zvolil znalec B. I., neosvedčujú. Zrozumiteľne znalecký ústav totižto vysvetlil, že takého zranenia (zlomeniny oboch kostí ľavého predkolenia) pri takej vysokej rýchlosti ako v posudzovanom prípade vznikajú, či by poškodený ako chodec bol alebo nebol v pohybe v čase nárazu, pri ktorom by zaťažil len ľavú nohu, pri kontakte s vozovkou, kde v tom čase bola pravá noha v pohybe akoby v tzv. vykroku bez kontaktu s vozovkou. V tomto prípade totižto išlo o tak vysokú (veľkú) nárazovú rýchlosť cca 107 km/h a s tým spojenú vozidlom obžalovanej pri náraze do poškodeného vyvinutú kinetickú (pohybovú) energiu na telo poškodeného, že nie je možné bez rozumných pochybností ustáliť verziu odprezentovanú znalcom B. I. spojenú so záverom, že pokiaľ obžalovaným mal diagnostikované zlomeniny časti ľavej nohy, bez zlomeniny nohy pravej, v konfrontácii s miestom kde bolo lokalizované miesto dopadu poškodeného po nehode musel byť poškodený v čase nárazu nielen v pohybe, ale minimálne v čase zrážky s vozidlom obžalovanej sa aj nachádzať blízko stredovej čiary cesty, čo malo potvrdzovať tvrdenie obhajoby, že vstup poškodeného do jazdnej dráhy motorového vozidla obžalovanej bol prvok, ktorý vyvolal vznik kolíznej situácie a znemožnil zabrániť dopravnej nehode, tak z jeho strany ako aj zo strany obžalovanej.

Ďalej obžalovaná namietala, že konštatovanie Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline vo vzťahu k variantu A dopravnej nehody, kde ako technickú príčinu nehody súčasne ústav ustálil aj nesprávnu techniku jazdy vodičky spočívajúcu v nevytvorení si bezpečného odstupu od chodca nachádzajúceho sa na krajnici, vzhľadom predpokladaný pohyb chodca vyznievalo minimálne logicky rozporne a tento záver zmätočne, a to najmä s ohľadom na to, že je nezmyselné riešiť bočný odstup od pohybujúceho sa chodca, aj keď v prípade variantu A nehody mal podľa ústavu a jeho analýzy malo vyplynúť, že by ako vodička stihla odvrátiť stret s chodcom na ceste pri využití priečneho zrýchlenia 3 m/s, čo je síce dynamický manéver, ale aj bežným vodičom vykonateľný. Tiež obžalovaná namietala, že právne významný bol záver ústavu k otázke možnosti odvrátenia dopravnej nehody v prípade variantu A nehody zo strany obžalovanej, pričom na strane 61 sa výslovne konštatuje, že vodička nemala možnosť v rámci variantu A nehody a náhleho vstupu chodca do vozovky 0,6 sekúnd pred nárazom, samotnej zrážke zabrániť. A to ani pri pohybe rýchlosťou najvyššou dovolenou v danom úseku cesty, čo bol 90 km/h. Okresný súd sa potom nedostatočne vysporiadal a najmä nesprávne posúdil, že zo všetkých vykonaných analýz sa javil variant A podľa Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity ako najlogickejší a najpravdepodobnejší z pohľadu priebehu nehodového deja. Teda, že chodec vstúpil pred vozidlo do vozovky 0,6 sekundy pred stretom, teda asi 20 metrov pred vozidlo, čím vytvoril prekážku náhlu a vodička tak nemala šancu náraz odvrátiť. Okresný súd preto podľa obžalovanej dospel nielen k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, ale podľa jej názoru absolútne ignoroval skutočnosť, že aj napriek rozsiahlemu dokazovaniu nebolo možné s vylúčením pochybností jednoznačne, na základe vykonaných

dôkazov stanoviť, priebeh nehodového deja s ohľadom na posúdenie jej zavinenia. Vykonané dôkazy podľa obžalovanej neposkytli jednoznačnú odpoveď na zásadnú skutkovú otázku ohľadne technickej príčiny nehody. Bolo teda možné pripustiť priebeh nehodového deja pre ňu ako obžalovanú aj priaznivejší a súčasne nebolo možné bez akýchkoľvek rozumných pochybností vysloviť priebeh nehodového deja pre ňu ako obžalovanú nepriaznivejší. Aj s ohľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že súd nerešpektoval základnú zásadu trestného konania „in dubio pro reo“. Preto je prvostupňový rozsudok nesprávny a nezákonný.

Uvedenú argumentáciu obžalovanej krajský súd hodnotí ako vytrhnutú z kontextu komplexných záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline a jeho doplnku a má zato, že je na mieste v tejto súvislosti opätovne poukázať na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu na str. 31-32.

„Ústav v posudku ale aj v jeho doplnení jednoznačne konštatoval, že obžalovaná ako vodička motorového vozidla mala možnosť zaregistrovať chodca - nebohého A. C. nachádzajúceho sa na pravej krajnici ešte pred jeho vstupom do vozovky, teda v už uvedenej vzdialenosti cca 98 metrov od chodca a mala k dispozícii dostatočné časové a dráhové možnosti vytvoriť si minimálny bezpečný bočný odstup 1,8 metra od chodca nachádzajúceho sa na pravej krajnici a to manévrom priečneho premiestnenia sa o 1,4 metra vľavo a keďže k takémuto manévru, premiestneniu vozidla, nedošlo, možno jej reakciu na chodca považovať za oneskorenú.

Súd pracoval a vychádzal vo svojom rozhodnutí z variantu A posudku ústavu, ktorý bližšie popísal vyššie, aj jednotlivé parametre, z ktorých ústav vychádzal vrátane dodatočne vypracovaného podvariantu A. V súhrne možno situáciu popísať tak, že v rozhodnom čase v zmysle výpovede obžalovanej ako vodičky, chodec - nebohý Zelinka stál na pravej krajnici, čo bolo v čase cc 3,22 sekundy ( až 2,22 sekundy pre podvariant A ) pred nárazom a vozidlo bolo v tom čase od chodca vzdialené buď už uvádzaných 98 metrov, alebo pri uvažovaní až pre beh zo strany chodca 67,7 m. Teda ak by si obžalovaná ako vodička vytvorila potrebný bočný odstup priečnym premiestnením došlo by k vzájomnému minutiu vozidla a chodca a tým k zabráneniu dopravnej nehody zo strany obžalovanej a dokonca pri podvariante A aj za stáleho dopredného pohybu chodca. Vodička mala možnosť vytvoriť si dostatočný bočný odstup od chodca na pravej krajnici ak by reagovala na vzniknutú situáciu v cestnej premávke včas.

Pokiaľ sa týka námietok obhajoby vo vzťahu k pohybu, resp. polohe chodca tak ako boli konštatované znalcom B. B. I., súd dáva do pozornosti doplnenie znaleckého posudku ústavu, v ktorom sa ústav podrobne s danou námietkou, resp. skutočnosťou vysporiadal a to s tým záverom, že pokiaľ sa týka konečnej polohy tela nebohého, resp. smeru odhodenia nebohého po náraze až na ľavú krajnicu v smere jazdy obžalovanej, toto nebolo spôsobené, ako uviedol ústav, tým, v akej polohe bol chodec v čase nárazu, teda či stál, čo mal vykročenú nohu pravú či ľavú, resp. či bol v pohybe, ústav jednoznačne uviedol, že činiteľom, ktorý spôsobil odhodenie tela aj jeho smerovanie, nebolo dané lokalizáciou miesta nárazu vozidlom do chodca, ale bolo to spôsobené výraznou silovou interakciou medzi telom chodca a vozidlom a to najmä medzi trupom, driekom chodca a pravou prednou hranou strechy vozidla, kde sú tieto časti vozidla vystužené a pevnejšie a práve táto nárazová sila, tak ako boli vykonané aj skúšky, aj keď na obdobných a nie totožnom vozidle, ako to, ktoré viedla obžalovaná, keď znalec prípadné rozdiely, resp. odchýlky vysvetlil, a práve táto nárazová sila bola činiteľom, ktorý určil impulz odhodenia tela chodca. Súd mal tento záver za riadne preukázaný, preto sa nestotožnil s námietkami obhajoby, že v dôsledku použitia nie totožného vozidla a aj na základe výpovede znalca B. I., nie je tento záver možné považovať za dôvodný, podľa názoru súdu ústav jednoznačne, jasne a zrozumiteľne sa s týmito okolnosťami vysporiadal a zistené závery riadne zdôvodnil.“

Zrozumiteľne a v logických súvislostiach opierajúc sa o závery znaleckého posudku okresný súd aj hodnotí význam a rozsah spoluúčasti chodca poškodeného na vzniku ( príčine ) dopravnej nehody, a stým spojeného nenapraviteľného následku keď najsamprv uvádza na str. 32 rozsudku.

„Pokiaľ sa týka samotného nebohého chodca A. C., je pravdou, že ústav konštatoval nesprávny pohyb chodca...

Ústav konštatoval, že pohyb chodca cez cestu nemožno z technického hľadiska považovať za správny, súčasne však uviedli, že nie je možné jednoznačne určiť, či tento v čase nárazu stál na pravej krajnici

alebo sa pohyboval od pravej krajnice smerom do koridoru pohybu vozidla BMW tak ako to súd uviedol vyššie v rámci záverov variantu A posudku ústavu , keď bolo konštatované, že nie je možné jednoznačne určiť, prečo v rámci variantu A vykonal vstup z pravej krajnice takým spôsobom, akým ho vykonal a že mohol vstúpiť do vozovky aj v dôsledku jeho nesprávne vyhodnotenej situácie, kedy mohlo ísť snahu dostať sa ešte pred prejazdom vozidla BMW obžalovanej k svojmu vozidlu stojacemu na ľavej strane v smere pohybu vozidla BMW. „

V tejto súvislosti najsamprv okresný súd vysvetľuje, aby súd mohol uznať, že ide o porušenie dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, musí zistiť, že medzi porušením takej povinnosti a následkom trestného činu je príčinná súvislosť. Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa však neprerušuje, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ešte ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, avšak konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Nie je ani rozhodujúce, či k následku došlo pôsobením viacerých okolností, nielen konaním páchateľa.

V nadväznosti na to okresný súd následne odôvodňuje záver o spoluzavinení obžalovanej na vzniku dopravnej nehody na str. 33 rozsudku tak, že

„Teda súd uzatvára v otázke viny, že v danom prípade existuje príčinný vzťah medzi konaním obžalovanej a spôsobeným následkom, keď jednou z príčin dopravnej nehody bolo nedostatočné venovanie sa vedeniu vozidla a nesledovanie situácie v cestnej premávke, ale aj vedenie vozidla rýchlosťou vyššou ako dovolenou a nesprávna reakcia obžalovanej na chodca na krajnici v súvislosti s nedodržaním bezpečného bočného odstupu vozidla vedeného obžalovanou od chodca.

Preto ani dôsledne nedodržanie pravidiel cestnej premávky nebohým neprerušuje trestnú zodpovednosť obžalovanej a príčinnú súvislosť medzi jej konaním a spôsobeným následkom. Aj po pristúpení tejto ďalšej okolnosti v podobe porušenia pravidiel cestnej premávky nebohým, konanie obžalovanej zostáva vzhľadom na už uvedené takou okolnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo.

Vždy je totižto potrebné vyhodnotiť celkovú dopravnú situáciu, charakter cestnej komunikácie, rozhľadové podmienky, dennú dobu, spoluzavinenie nebohého ako i mieru porušenia povinnosti obžalovanej. Je pritom nevyhnutné hodnotiť každú okolnosť zvlášť a určiť jej dôležitosť pre následok, ktorý z konania obžalovanej nastal. Konanie obžalovanej ( i keď je iba jedným článkom reťaze príčin, ktoré spôsobili následok ) je príčinou následku vtedy, ak by následok nenastal bez ďalšieho konania inej osoby. Primárnou povinnosťou vodiča je plne sa venovať vedeniu vozidla a reagovať tak včas na chodca. Potom je zrejmé, že obžalovaná musí niesť zodpovednosť za následok, ktorý spôsobila, keďže dopravnú nehodu zavinila.

Ani skutočnosť, že chodec by porušil predpisy o premávke na pozemných komunikáciách a vlastným zavinením vytvorí nebezpečnú situáciu, totiž neospravedlňuje vodiča od povinnosti vozidlo stále ovládať a konať tak, aby nebola ohrozená bezpečnosť cestnej premávky.

Vzhľadom na okolnosti, keďže ústav jednoznačne uzavrel, že nebohý nevytvoril obžalovanej náhlu prekážku, obžalovaná objektívne mohla pochybenie chodca napraviť a včasným opatrením dopravnej nehode predísť tak ako sa jednotlivými možnosťami v zmysle uvedených záverov posudku súd zaoberal vyššie a na základe už uvedeného potom súd prijal skutkový aj právny záver o vine obžalovanej zo spáchania prečinu a teda, že táto svojim konaním naplnila všetky znaky skutkovej podstaty prečinu po subjektívnej aj objektívnej stránke, teda z nedbanlivosti svojou jazdou zapríčinila dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k spôsobeniu smrti a to aj za použitia kvalifikačného momentu - závažnejší spôsob konania - konkrétne porušením dôležitej povinnosti uloženej obžalovanej podľa zákona.

Teda nebolo možné vyvodiť iný záver o príčine dopravnej nehody iba ten, že z technického hľadiska obžalovaná ako vodička motorového vozidla nesprávnou technikou jazdy vytvorila kolíznu situáciu, pričom nebohý nevytvoril obžalovanej ako vodičke prekážku náhlu, pričom obžalovaná mohla nehode zabrániť ak by dodržala bezpečný bočný odstup.

Nemožno opomenúť aj uvedené o tom, že obžalovaná ako vodička mala možnosť pozorovať v protismere odstavené motorové vozidlo, teda mohla predpokladať v súvislosti s tým na danom mieste pohyb chodcov ako aj to, že zrejme došlo k nejakej skutočnosti, ktorá toto odstavenie vozidla spôsobila

a to mieste, kde pre zastavenie nebol žiadne iný dôvod, napr. blízke zariadenie, nejaký objekt a teda aj táto skutočnosť u nej mohla ako u vodiča evokovať vznik nejakej situácie v cestnej premávke, ktorá si vyžadovala jej povinnosť ako vodičky vozidla venovať tomu zvýšenú pozornosť a prispôsobiť týmto okolnostiam, ktoré mohla predvídať, rýchlosť jazdy, ale aj prispôsobiť svoje správanie tejto situácii v cestnej premávke a to za situácie vyhovujúceho stavu vozovky a dobrých rozhľadových pomerov, teda pri nezistení žiadnych okolností, ktoré by obžalovanej ako vodičke bránili plne sa venovať vedeniu motorového vozidla a pri správnej technike jazdy dopravnej nehode zabrániť.“

Je teda na mieste, podľa krajského súdu, ešte raz sumarizovať, že zo všetkých vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že v obidvoch variantoch znaleckého dokazovania k priebehu nehodového deja bola obžalovanou uplatnená nesprávna technika jazdy, a teda z hľadiska max. dovolenej rýchlosti, včasnosti reakcie na chodca stojaceho pri a následne na krajnici vozovky, dodržania bočného odstupu od krajnice, resp. chodca a pri variante B k priebehu dopravnej nehode aj v smerovom vedení motorového vozidla.

Z dokazovania bez pochyby teda vyplýva, že vzdialenosť medzi chodcom a vozidlom vedeným obžalovanou bola 98 metrov, čo predstavuje reakčnú disponibilitu v rozsahu väčšom ako 3,5 sekundy, za existujúcich technických a poveternostných podmienok, ktoré boli dňa 25.6.2012, t.j. slnečný deň, suchá vozovka, nízka - žiadna premávka, neexistoval žiaden dôvod a prekážka preto, aby pokiaľ by sa obžalovaná dostatočne venovala prevádzke motorového vozidla, nereagovala v takejto vzdialenosti na vzniknutú situáciu. Poškodený bol podľa znaleckého dokazovania dostatočne viditeľný rovnako ako bola podľa svedka O. viditeľná odstavená dodávka stojaca v protismere z pohľadu smeru jazdy obžalovanej, na tzv. odstavnej ploche mimo vozovku, ktorá bola viditeľná aj v moment nárazu vozidla obžalovanej do poškodeného zo vzdialenosti cca 200 metrov z pohľadu menovaného svedka.

Obžalovaná mala teda vytvorené všetky podmienky pri riadnom sústredení sa na vedenie motorového vozidla spozorovať stojace vozidlo, predpokladať technický problém alebo zvýšený pohyb chodcov okolo tohto stojaceho vozidla a to vo vzdialenosti viac ako 98 metrov, čo je dostatočný priestor na vytvorenie bezpečného manévru a to bez ohľadu na to, či chodec stál alebo bol v pohybe, alebo bol v zamýšľanom pohybe, uvoľnenej jednej nohy pripravenej na pohyb.

Všetky tieto porušenia - vytvorili kombináciu skutočnosti, ktoré zamedzili obžalovanej uskutočniť v dostatočnom čase a v dostatočnej dráhe bezpečný vyhýbací manéver v smerovom vedení vozidla, výsledkom ktorého by bolo vychýlenie sa o 1,4 metra smerom k stredovej čiare profilu jazdy obžalovanej (v smere jej jazdy), čo by predstavovalo dostatočný bočný odstup od chodca - poškodeného, ktorý podľa znaleckého dokazovania by postačoval na vyhnutie sa poškodenému a tak zamedzeniu vzniku dopravnej nehody.

Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa názoru krajského súdu tak, ako to správne uzavrel aj okresný súd vytvárajú reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov, ktoré vedú bez rozumných pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanej za vinu, sa stal, je trestným činom tak, ako bol právne posúdený v napadnutom rozsudku ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona, pretože bolo dokázané, že obžalovaná inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a čin spáchala závažnejším spôsobom konania a to porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona.

Napokon pokiaľ obžalovaná namietala, že podľa jej názoru odôvodnenie napadnutého rozsudku neponúka odpovede na všetky jej prednesené námietky, resp. nevysporiadal so všetkými variantmi možného priebehu nehodového deja s dôrazom na skutkové okolnosti, ktoré boli v jej prospech, najmä nepredvídateľné správanie sa poškodeného na ceste pred nárazom, krajsky súd uvádza, že podľa ustálenej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnomprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (primerane uznesenie NS SR sp. zn. , uznesenie ÚS SR sp. zn. ).

Subsidiárne teda je možné konštatovať, že odôvodnenia rozhodnutí vydaných vo veci treba vnímať v súhrne, čo je možné vnímať tak, že ak sa súd vyššieho stupňa stotožňuje v plnom rozsahu s príslušnou časťou odôvodnenia súdu nižšieho stupňa (ako v prejednávanom prípade bolo vyššie uvedené), je akceptovateľné, aby na ňu len odkázal, bez toho aby sa neúčelne opakovala tá istá argumentácia (m. m. uznesenie NS SR ). V tejto súvislosti preto súd konštatuje, že by bolo nadbytočné odôvodnenie svojho rozhodnutia poňať ako opätovné hodnotenie vykonaného dokazovania, ktoré okresný súd značne extenzívne vykonal na hlavnom pojednávaní a na ktoré reflektoval vo svojom rozhodnutí. Podľa názoru krajského súdu súd prvej inštancie postupoval správne, za zachovania všetkých práv strán konania v plnej miere, vykonal všetky potrebné dôkazy, ktoré viedli súd k zreteľnému objasneniu skutkového stavu a ku spravodlivému rozhodnutiu.

Nie je teda možné sa stotožniť s argumentáciou obžalovanej, že okresný súd dospel k svojim záverom na základe svojvoľného hodnotenia dôkazov a že uvedené závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak, ako to už bolo konštatované odvolacím súdom, súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie ako to predpokladajú základné zásady trestného konania vyplývajúce z ust. , , . Nemožno opomenúť ani evidentné zachovanie práva rovnosti zbraní (kontradiktórnosť), ktoré v prejednávanom prípade podľa názoru krajského súdu bolo stranami konania až nadužívané. Okresný súd pri vyhodnocovaní jednotlivých skutočností vychádzal iba zo zákonných dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci hlavného pojednávania, a s ktorými dôkazmi boli strany konania dostatočne oboznámené. Nad rámec uvedeného krajský súd len pripomína, že zachovanie práva na spravodlivý proces neznamená nárok na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. jej právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva, pričom je potrebné mať na pamäti, že je právomocou všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, nie je nutné doň zasahovať (m. m. nález ÚS SR, ).

Podľa názoru krajského súdu obžalovanou konštatovaná námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je ničím podložená. Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k totožným záverom ako súd prvého stupňa, pričom opätovne konštatuje, že rozsudok spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle ust. . Pokiaľ obhajoba argumentuje, že súd konal svojvoľne, a prijal závery, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd konštatuje, že okresný súd vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle . To znamená, že ak súd neuveril obhajobe obžalovanej a vykonané dôkazy vyhodnotil v inom smere, ako si to obhajoba priala, nemožno uvedené samo o sebe považovať za svojvôľu, ani za arbitrárnosť (opätovne v danej súvislosti súd poukazuje na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru). Naopak krajský súd konštatuje, že pri hodnotení vykonaného dokazovania okresný súd postupoval správne, keď dospel k vyššie uvedeným záverom.

Ani vo výroku o druhu a výmere (čiastočne) trestu krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o potrebe tento výrok zásadne naprávať a to v prospech odvolateľa teda obžalovanej, najmä čo do výmery trestu zákazu činnosti.

Okresný súd pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery sa zjavne riadil a prihliadal najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradí od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Najsamprv je potrebné uviesť, že vo svojich ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov a to jednak pri zásadách ukladania trestov a jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov, ako to už bolo konštatované.

Pri ukladaní trestov je potrebné vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je v prvom rade určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov

a následne aj spôsobom spáchania samotného trestného činu, nevynímajúc aj úmysel a teda formu zavinenia.

Obžalovaná bola v posudzovanom prípade uznaná vinnou pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona, kde zákon ustanovuje trestnú sadzbu 2 až 5 rokov.

Zákonom ustanovenú trestnú sadzbu v osobitnej časti môže potom v každom jednotlivom prípade ovplyvniť pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keďže ako už bolo konštatované podľa Tr. zákona je povinnosťou súdu pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadnuť na ich pomer a mieru závažnosti.

Okresný súd preto správne určil trestnú sadzbu bez jej úpravy u obžalovanej postupom podľa § 38 ods. 2 Tr zákona, keďže správne vyhodnotil neexistenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 36, § 37 Tr. zákona.

Aj následný postup okresného súdu krajský súd hodnotí ako vecne správny a zákonný ak pri určovaní výmery trestu zohľadnil dobu po ktorú bolo voči obžalovanej vedené trestné stíhanie pre žalovanú trestnú činnosť, ktorá bez rozumných pochybností javí všetky známky prieťahov, pri hodnotení vecnej a právnej zložitosti prípadu, postoja obžalovanej k pribiehajúcemu dokazovaniu a plynulosti priebehu trestného konania z hľadiska výkonu úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní a napokon v posudzovanom prípade aj súdom, a to nie len okresným, ale aj krajským súdom. Obžalovaná totižto z pohľadu doby trvania prípravného konania a konania pred súdom, od spáchania skutku v roku 2012 len čiastočne prispela k existujúcim prieťahom v prebiehajúcom trestnom konaní a preto bolo spravodlivé, ak súd túto skutočnosť zohľadnil v podobe určitej satisfakcie (čl. 13 Dohovoru), keď upravil obžalovanej trest odňatia slobody (jeho výmeru) miernejšie oproti výroku napadnutého rozsudku okresného súdu z pôvodných 30 mesiacov na 24 mesiacov.

Krajský súd potom po zohľadnení všetkých uvádzaných hľadísk a kritérií, určil správny druh trestu ako trest odňatia slobody, pričom trest uložený vo výmere 2 (dvoch) rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 (tri) roky, v spojení s uložením aj trestu zákazu činnosti na 3 roky, je aj podľa názoru krajského súdu, trestom zákonným, ktorý zodpovedá plne zásadám ukladania trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovanej, ako aj jeho osobu, a preto tento trest je primeraný a zodpovedajúci naplneniu individuálnej ako aj generálnej prevencie pre dosiahnutie účelu trestu.

Z hľadiska hore hodnotených kritérií pri určovaní druhu a výmery trestu a teda posudzovaní závažnosti skutku kladeného za vinu obžalovanej krajský súd nemohol prehliadnuť jednak spôsob a okolnosti, za ktorých k vzniku dopravnej nehody a spôsobeného nenapraviteľného následku u poškodeného a samozrejme aj s prihliadnutím na výrazný podiel na jej vzniku správaním sa poškodeného ako chodca účastníka cestnej premávky v prednehodovom deji, no najmä spôsob správania sa obžalovanej nie len pred samotnou dopravnou nehodou, ale aj po nehode z hľadiska nie neprehliadnuteľného množstva postihnutí v priestupkovom konaní na úseku dopravy.

Napokon ani v postupe okresného súdu, ktorým v časti nárok na náhradu škody poškodenej (osvedčenú znaleckým skúmaním) priznal a obžalovanej uložil povinnosť ju nahradiť a v zostávajúcej časti odkázal poškodenú s nárokom na náhradu škody na civilný proces, krajský súd nezistil pochybenie a z toho dôvodu, keďže považoval odvolanie obžalovanej za nedôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.