Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 129/09
PDF · 214.64 KB
No categories available
IV. ÚS 129/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti M. M., B., zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby vo veci vedenej pod sp. zn.
8 C 109/02 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € [slovom tritisíc eur
(90 378 Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť M. M. trovy právneho zastúpenia
v sume 292,38 € [slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov (8 808,20 Sk)]
na účet jej právnej zástupkyne Mgr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2009
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 4. júna 2002 jej matka, A. K., podala
okresnému súdu žalobu „o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a určenie majetku patriaceho
do dedičstva spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia.
Podstatou súdneho sporu je určenie vlastníckeho práva k dvom nehnuteľnostiam:
A) prvá nehnuteľnosť – nachádzajúca sa v katastrálnom území Č., okr. Ž., ktorá je
zapísaná v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu, Správy katastra v Ž., ktoré zostali
evidované na pôvodnom LV č. 134 ako pozemok č. 261 záhrada vo výmere 262 m2...
B) nehnuteľnosť parcelné číslo 818, druh pozemku záhrada o výmere 1.173 m2,
evidovaná pôvodne na LV 134, následne na LV 646...“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla priebeh konania a konštatovala, že okresný
súd od 4. júna 2002 do 29. marca 2005 konal len o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorým sa navrhovateľka domáhala zákazu nakladať s dotknutými
nehnuteľnosťami. Vo veci samej okresný súd koná až od apríla 2005, pričom dosiaľ nie je
konanie na prvom stupni skončené. Súčasne sťažovateľka poukázala na význam sporu pre
pôvodnú navrhovateľku, ktorá zomrela v priebehu konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02 došlo k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby prikázal okresnému súdu vo veci ďalej
konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka žiada aj o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 8 000 €.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 129/09-12
z 9. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.
Právna zástupkyňa sťažovateľky a podpredseda okresného súdu oznámili ústavnému
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od
ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. 1 SprS 187/09 z 3. júna 2009,
v ktorom uviedol:
„Vo veci, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva, aby sa jej vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov došlo k úmrtiu pôvodnej navrhovateľky A. K.,
k zmene žalobného návrhu, ktorú súd pripustil uznesením zo dňa 30. 11. 2006. Od podania
sťažnosti sťažovateľky podľa § 62 zák. č. 757/2004 dňa 27. 6. 2007 a 30. 11. 2007, ktorú
predseda súdu vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, boli vykonané úkony smerujúce k
rozhodnutiu veci a to dožiadanie OS Nitra na vykonanie výsluchu účastníka, pojednávanie
dňa 23. 6. 2008, ohliadka dňa 15. 7. 2008 a pojednávanie dňa 27. 5. 2009, ktoré bolo
odročené na neurčito.
Konanie 8C/109/2002 je skutkovo zložité, pričom pred samotným rozhodnutím veci
je potrebné prejudiciálne riešiť viacero otázok. Počas konania bolo potrebné pripojiť spisy
v dedičských konaniach tak, aby bolo možné ustáliť okruh účastníkov konania a to aj
súčinnosťou zo strany justičných orgánov Českej republiky. Vo veci je poukazované na
viaceré pochybenia štátnych orgánov, ako aj výsledky právoplatných konaní pred Okresným
súdom v Žiline 9C 402/89 a 11C 772/90, ktoré musí sudca naštudovať a vysporiadať sa
so skutkovými zisteniami v danom konaní. Odročenie pojednávania a tým predlžovanie
celkovej dĺžky konania bolo spôsobené aj neskorým označením návrhov na vykonanie
dokazovania zo strany právnej zástupkyne sťažovateľky, kde dôkazné prostriedky označila
pomerne nezrozumiteľne (žiada o pripojenie spisov katastra nehnuteľností bez toho, aby
špecifikovala jednotlivé konania) a zabezpečenie dôkazných prostriedkov presúva na ťarchu
súdu bez toho, aby uviedla okolnosti, ktoré jej bránia jednotlivé dôkazné prostriedky
predložiť.
Zastávam názor, že prijatím opatrení na základe sťažností sťažovateľky zo dňa 27. 6.
2007 a 30. 11. 2007 sa vo veci koná a postup súdu vzhľadom k skutkovej zložitosti veci
nevykazuje známky prieťahov. Hoci predchádzajúci postup súdu v období od 13. 6. 2005 do
30. 11. 2006 nevykazoval známky účelného konania smerujúceho k rozhodnutiu vo veci
samej, mám za to, že aj celková dĺžka konania je priamo úmerná skutkovej zložitosti veci
a jeho procesnej náročnosti a vo veci sa koná bez prieťahov. Rýchlosť a hospodárnosť
konania v danom prípade nesmie byť presadzovaná na úkor zákonnosti a spravodlivosti
rozhodnutia a porušenie práv ostatných účastníkov konania.“
K vyjadreniu okresný súd pripojil chronológiu úkonov v posudzovanej veci:
„4. 6. 2002 - vec napadla na Okresný súd Žilina
17. 6. 2002 - pripájanie dedičských spisov
22. 7. 2002 - výzva katastrálneho úradu na predloženie listín
20. 8. 2002 - výzva na odstránenie vád návrhu
13. 9. 2002 - výzva katastrálneho úradu na predloženie listín
25. 9. 2002 - uznesenie - návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta
30. 10. 2002 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, doručenie
odvolania odporcom
16. 6. 2003 - uznesenie - priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľke
18. 6. 2003 - predloženie spisu na KS na rozhodnutie o odvolaní
30. 6. 2003 - KS rozhodnutie OS zrušuje
7. 5. 2004 - uznesenie - konanie o nariadenie predbežného opatrenia v časti
zastavuje, v časti návrh na vydanie predbežného opatrenia zamieta
8. 6. 2004 - doručenie odvolania odporcom
12. 7. 2004 - predloženie spis KS na rozhodnutie o odvolaní
14. 12. 2004 - KS rozhodnutie OS zrušuje
15. 3. 2005 - uznesenie - vydanie predbežného opatrenia
11. 4. 2005 - výzva odporcov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie,
doručenie
odvolania navrhovateľovi
11. 5. 2005 - spis predložený KS na rozhodnutie o odvolaní
13. 6. 2005 - KS rozhodnutie OS potvrdzuje
30. 11. 2006 - uznesenie - súd pripúšťa zmenu návrhu
7. 3. 2007 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania
9. 3. 2007 - výzva notára na predloženie osvedčenia
9. 11. 2007 - dožiadanie na OS Nitra o výsluch účastníka
14. 12. 2007 - spis vrátený z OS Nitra
23. 6. 2008 - pojednávanie odročené na 15.7.2008 – ohliadka
15. 7. 2008 - ohliadka na mieste samom
21. 4. 2009 – vytýčený termín pojednávania na 27. 5. 2009.“
Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 15. júla 2009 v reakcii na vyjadrenie
okresného súdu uviedla, že zotrváva na doterajších návrhoch a obranu okresného súdu
považuje za účelovú.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V rámci prvého
kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Predmetom posudzovaného konania je rozhodovanie o návrhu na určenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam a určenie majetku patriaceho do dedičstva. Súčasťou návrhu
na začatie konania bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa pôvodná
navrhovateľka domáhala dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Podľa názoru
ústavného súdu posudzovaná vec tvorí súčasť bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových
súdov a nemožno ju označiť ako právne zložitú. Čo sa týka skutkovej zložitosti
posudzovanej veci, ústavný súd zohľadnil argumentáciu okresného súdu, že s vecou súvisia
aj iné právoplatne skončené konania vedené okresným súdom (sp. zn. 9 C 402/89 a sp. zn.
11 C 772/90), ako aj konania pred inými štátnymi orgánmi (konanie podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov), že bolo potrebné pripojiť spisy
z dedičských konaní, ustáliť okruh účastníkov konania aj v súvislosti s procesným
nástupníctvom po zomrelej navrhovateľke, a preto konanie hodnotí ako skutkovo zložité.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v súdnom
konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka je právnou nástupníčkou pôvodnej
navrhovateľky, ktorá zomrela 20. júna 2005. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov
konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza so svojej judikatúry (napr.
I. ÚS 197/05), podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných
prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. Preto ústavný súd
v rámci druhého kritéria posudzoval aj správanie právnej predchodkyne sťažovateľky.
Zo súdneho spisu ústavný súd nezistil také skutočnosti, na základe ktorých by mohol
konštatovať podiel sťažovateľky alebo jej právnej predchodkyne na zbytočných prieťahoch
v konaní.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd pritom
postupoval podľa svojej judikatúry, podľa ktorej rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je
zákonnou prekážkou v konaní súdu o samotnej veci (II. ÚS 66/02) a úkony urobené v rámci
konania o predbežnom opatrení nie sú úkonmi vo veci samej, a teda ústavný súd ich
spravidla neberie do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným
prieťahom (III. ÚS 20/02).
Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 109/2002 ústavný súd zistil, že počas
prvých troch rokov súdneho konania bola činnosť okresného súdu zameraná na
rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo nemožno považovať za
primeranú dobu na právoplatné rozhodnutie o návrhu na dočasnú úpravu pomerov
účastníkov konania. Ústavný súd zistil, že postup okresného súdu v tejto fáze konania je
poznačený nielen jeho neefektívnou činnosťou (druhostupňový súd dvakrát zrušil uznesenie
okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia), ale aj jeho
nečinnosťou, keď v období od 30. októbra 2002 do 16. júna 2003 a od 8. decembra 2003 do
7. mája 2004 nevykonával vo veci žiadne úkony.
Ani po právoplatnosti rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia okresný súd
nepostupoval vo veci tak, aby mohol v primeranej lehote o veci meritórne rozhodnúť, o čom
svedčí ďalší priebeh a aktuálny stav konania. Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až
po opakovanej urgencii právneho zástupcu sťažovateľky a uskutočnilo sa 7. marca 2007
(viac ako štyri a pol roka od začatia konania). Toto pojednávanie bolo odročené aj z dôvodu
dožiadania o výsluch vedľajšej účastníčky na strane navrhovateľky, okresný súd však
písomné dožiadanie vypracoval a zaslal až po siedmich mesiacoch od predloženia
navrhovaných otázok (9. novembra 2007). Ďalší prieťah na strane okresného súdu v trvaní
viac ako deväť mesiacov ústavný súd zistil v období od 15. júla 2008, keď sa uskutočnila
ohliadka na mieste, do 21. apríla 2009, keď bol nariadený termín druhého pojednávania.
Na základe uvedeného priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia
dĺžka konania, ako aj stav, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
nachádzala, nie sú zapríčinené právnou alebo faktickou zložitosťou veci, ale skutočnosťami,
ktoré sa týkajú samotného postupu okresného súdu, čo vyústilo do zbytočných prieťahov
v konaní. Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 109/2002 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Pretože konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 8 C 109/02 nebolo do
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal
okresnému súdu, aby v označenej veci v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €
z dôvodov uvedených v jej sťažnosti a jej právna zástupkyňa vyčíslila trovy konania pri
zastupovaní sťažovateľky v sume 776,92 € za štyri úkony právnej pomoci, paušál, cestovné
a náhradu straty času, ako aj DPH, ktorej je platiteľkou.
Pretože ústavný súd nepovažoval za primerané konkrétnym okolnostiam prípadu
vysloviť len porušenie základného práva sťažovateľky, rozhodol aj o priznaní finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní sa riadil zásadami spravodlivosti, zohľadnil dĺžku
posudzovaného konania, zistené zbytočné prieťahy a dospel k záveru, že v danom prípade
bude primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 €.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátkou Mgr. E. B., B. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti
a jej podanie) vykonané v roku 2009 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) po
115,90 € za každý úkon a režijný paušál po 6,95 €, po zvýšení o daň z pridanej hodnoty,
ktorej platiteľkou je právna zástupkyňa, spolu v sume 292,38 €. Ústavný súd nepriznal
sťažovateľke uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia vo zvyšnej časti (484,54 €), t. j.
za oboznámenie sa s obsahom spisu, pretože tento úkon považoval za súčasť prípravy
právneho zastúpenia, za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z toho dôvodu, že z
podania právnej zástupkyne sťažovateľky nevyplývali žiadne nové skutočnosti vo vzťahu
k predmetu konania, a za cestovné a náhradu za stratu času, pretože ich zo strany
sťažovateľky nepovažoval za nevyhnutne vynaložené v súvislosti s požiadavkou povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 4 výroku
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2009