Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 227/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť L. B., Z., zastúpenej advokátom JUDr. O. P., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 15. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2009 doručená sťažnosť L. B., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola na základe podanej

žaloby „o ochranu práva vecného bremena“ účastníčkou konania na strane žalobkyne

vedeného Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“). Domáhala

sa ochrany práva vyplývajúceho z vecného bremena týkajúceho sa prechodu cez parcelu

patriacu žalovanému, ktoré získala podľa jej tvrdenia na základe vydržania. Spor sa týkal

parcely, ktorá tvorí najmenej sto rokov jediný možný prístup k sťažovateľkiným rodinným

domom, ku garáži a ku všetkým ostatným nehnuteľnostiam. Sťažovateľka v konaní pred

okresným súdom poukázala na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa domáhala určenia, že je v podiele jednej polovice vlastníčkou spornej parcely.

Jej žaloba však bola zamietnutá a bolo potvrdené vlastníctvo žalovaného, nadriadený súd

však v odvolacom konaní pripustil, že k tejto parcele vzhľadom na jej využívanie právnymi

predchodcami sťažovateľky, ako aj samotnou sťažovateľkou pre účely prechodu mohlo

dôjsť k vzniku vecného bremena vydržaním. Nadriadený súd skonštatoval, že v tomto

konaní otázku práva vyplývajúceho z vecného bremena nemôže riešiť, „pretože vyžaduje

ďalšie dokazovanie a potrebu podať novú žalobu“.

Vzhľadom na správanie žalovaného, ktorý jej po skončení uvedeného konania

stavebnými úpravami zamedzil užívanie predmetnej parcely pre účely prechodu

k jej nehnuteľnostiam, podala sťažovateľka žalobu „o ochranu práva vecného bremena“.

V konaní bolo vydané aj predbežné opatrenie, ktorým bol žalovaný zaviazaný umožniť

sťažovateľke prechod cez predmetnú parcelu a ktoré bolo potvrdené nadriadeným súdom.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2005 bola žaloba

sťažovateľky zamietnutá, tento rozsudok bol uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2007 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie. Okresný súd vec opätovne prerokoval a podanú žalobu rozsudkom sp. zn.

z 8. októbra 2007 opätovne zamietol dôvodiac, že „sťažovateľka spornú

plochu neužívala dobromyseľne a vraj to nepreukázala“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2008 prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu uvádza:

«V rozpore so svojim vlastným predchádzajúcim uznesením zo dňa 4. 4. 2007

odvolací súd tvrdí, že „v predmetnej veci podmienka oprávnenosti držby práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu nebola preukázaná“. Krajský súd tvrdí, že

na preukázanie dobrej viery nestačí len preukázanie skutočnosti, že ja žalobkyňa, resp. moji

právni predchodcovia po istý čas bez prekážok cez sporný pozemok prechádzali, resp.,

že sa toto prechádzanie tolerovalo. Rovnako podľa názoru krajského súdu musí byť súčasne

preukázaná aj existencia právnej povinnosti vlastníka pozemku a to povinnosti trpieť výkon

žalobkyňou tvrdeného práva. Vraj vykonaným dokazovaním práve táto skutočnosť

preukázaná nebola a preto nemožno usudzovať na oprávnenosť držby práva žalobkyňou ako

predpokladu na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré má zaťažovať

pozemok vo vlastníctve žalovaného.

Tento názor Krajského súdu v Trenčíne je v rozpore so zisteným skutkovým stavom

a je v rozpore so zákonom. Týmto rozhodnutím boli porušené moje základné občianske

práva a slobody a bola porušená .

Ja som nepochybne preukázala, že sporná parcela sa užívala spoločne ako prechod

pešo i povozom na nehnuteľnosti mne patriace. K dohode došlo medzi vlastníkmi

parc. č. 1173/2, ktorí boli právnymi predchodcami žalovaného a mojimi právnymi

predchodcami. K tejto dohode došlo najneskôr okolo roku 1920. K tejto dohode boli

účastníci donútení okolnosťami na mieste samom, pretože inak sa nehnuteľnosti užívať

nedali. V tomto smere bola vec celkom nesporná a jasná a právo mojich právnych

predchodcov nikto nespochybňoval.»

Sťažovateľka po citácii (v petite označila porušené základné

právo len všeobecne , z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že mala na mysli ods. 1

tohto článku, pozn.), práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu vyslovuje názor: „Tieto zásady vyjadrené v citovaných

právnych dokumentoch Krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil a nerešpektoval.

Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom mi odmietol poskytnúť ochranu môjho

vlastníctva a fakticky ma zbavil plnohodnotne užívať môj nehnuteľný majetok.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 15. 10. 2008 č. k. , ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, porušil základné právo sťažovateľky podľa

článku 20 a právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 bod 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11.

Rozsudok krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 10. 2008 č. k. sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €,

ktoré je povinný Krajský súd v Trenčíne zaplatiť sťažovateľke do jedného mesiaca

od doručenia tohto nálezu.

Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho

zastupovania vo výške 640.56 € (dva úkony z hodnoty neurčitej znížené o 20 %, 2 úkony

z hodnoty 10.000 €, 2 x režijný paušál) na účet advokáta JUDr. O. P., P., č. účtu:...

do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , práva podľa dodatkového protokolu a práva podľa dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd porušil základné

právo sťažovateľky podľa , právo podľa dohovoru a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že rozhodol „v rozpore so zisteným skutkovým

stavom a v rozpore so zákonom“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom

rozhodovaní vychádzal:

Okresný súd v konaní „o ochranu práva vecného bremena“ rozsudkom sp. zn.

z 8. októbra 2007 návrh sťažovateľky zamietol, pretože z vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Uviedol, že je nesporné,

že predmetná parcela, ku ktorej podľa tvrdenia sťažovateľky ona mala vydržať právo

„priechodu“, vždy vlastnícky patrila žalovanému a jeho právnym predchodcom.

„Navrhovateľka tvrdila, že vydržali právo priechodu medzi ich starým domom a domom

odporcu tak, že cez parcelu medzi týmito domami a ďalej poza ich starý dom mali prístup

k ich novému domu.“ Okresný súd dospel k záveru, že to tak nebolo, pretože základným

predpokladom vydržania práva je dobromyseľnosť, ktorú sťažovateľka v konaní

nepreukázala. „Parcela za starým rodinným domom navrhovateľky vždy vlastnícky patrila

odporcovi. Navrhovateľka viedla s odporcom o tieto nehnuteľnosti súdne spory, kde tieto

skutočnosti boli preukázané, bola zaviazaná nehnuteľnosť vypratať a vydať ich odporcovi,

hoci tvrdila, že vlastníctvo nadobudla vydržaním. Už vtedy bolo preukázané, že nebola

dobromyseľná a tak nemohla ani vydržať právo priechodu.“

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2008 uvedený rozsudok

okresného súdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že prvostupňový súd v konaní vykonal

dokazovanie, ktoré navrhli účastníci konania, jeho výsledky správne vyhodnotil a vec

po skutkovej a právnej stránke správne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia interpretoval

ustanovenie v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a uviedol, že právo zodpovedajúce vecnému

bremenu možno nadobudnúť aj vydržaním. Aj keď právna úprava tohto inštitútu podliehala

v priebehu času zmenám, vo všeobecnosti možno konštatovať, že zákonnými podmienkami

vydržania boli vždy oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej doby a spôsobilý predmet

vydržania. Medzi základné podmienky vydržania teda patrí oprávnená držba práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu. Oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo

vykonáva (drží), je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že z určitého právneho

vzťahu, v skutočnosti domnelého, jej na jednej strane patrí právo k cudzej veci spôsobilé

byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon

tohto práva. Podľa krajského súdu v prerokúvanej veci podmienka oprávnenosti držby práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu sťažovateľkou preukázaná nebola, pretože

na preukázanie dobrej viery nestačí len dokázať skutočnosť, že sťažovateľke,

resp. jej právnym predchodcom určitú dobu nikto nebránil prechádzať cez pozemok

žalovaného. Je potrebné preukázať aj to, že obsahom domnelého právneho vzťahu okrem

výkonu práva je aj povinnosť vlastníka pozemku trpieť výkon sťažovateľkou tvrdeného

práva. Vykonaným dokazovaním táto skutočnosť nebola preukázaná, v dôsledku čoho

nemožno kvalifikovať držbu práva sťažovateľkou ako oprávnenú, ktorá je predpokladom

vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové

a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii

zákonov a ktoré sa stali základom ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Podľa vecné bremená vznikajú písomnou

zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou

dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce

vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134

tu platia obdobne.

Podľa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom

veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať

rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Ťažiskovou v prerokúvanej veci je v podstate otázka interpretácie podmienok

na vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, konkrétne otázky

oprávnenosti držby, resp. dobromyseľnosti držiteľa práva.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí z hľadiska vecnej správnosti odvolal na obsah

prvostupňového rozhodnutia sp. zn. z 8. októbra 2007. Ústavný súd takýto

spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje

za akceptovateľný (obsah predchádzajúceho rozhodnutia je totiž dotknutým osobám

dostupný jednak prostredníctvom jeho oznámenia – doručením v zmysle ustanovenia § 158

ods. 2 v znení neskorších predpisov, ako

aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu v zmysle ustanovenia § 44 ods. 1

citovaného zákona) ().

Krajský súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že dokazovaním vykonaným

v prvostupňovom konaní, ktoré považoval za správne, nebola preukázaná dobromyseľnosť

sťažovateľky pri výkone práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, z čoho vyvodil právny

záver o nesplnení jednej z podmienok vydržania tohto práva zaťažujúceho parcelu

vo vlastníctve žalovaného.

Krajský súd interpretáciu súvisiacej právnej úpravy (§ 151o ods. 1 Občianskeho

zákonníka s odkazom na ) aplikoval na zistený

skutkový stav a konštatoval nesplnenie jednej z podmienok vydržania práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu, a síce dobromyseľnosť sťažovateľky ako držiteľky

práva. Odôvodnenie vyvodeného právneho záveru považuje ústavný súd za logické

a dostatočné, majúce oporu v relevantnej právnej úprave, a preto výsledok interpretácie

uskutočnenej krajským súdom nepovažuje za zjavne svojvoľný.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu ani neprislúchalo posudzovať

vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii

zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o odvolaní

spĺňalo požiadavku kvality odôvodnenia v zmysle dotknutého čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd zistil, že v rámci výkonu svojej

právomoci krajský súd v rozsudku sp. zn. z 15. októbra 2008 poskytol

zrozumiteľným výkladom, ktorý patrí do jeho výlučnej právomoci, dostatočné odôvodnenie

odpovedajúce na podstatné skutkové a právne otázky. Ústavný súd preto skonštatoval

konformnosť citovaného rozsudku krajského súdu s obsahom označeného čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Vo vzťahu k námietkam porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu treba dodať, že v zmysle judikatúry ústavného

súdu možnosť porušenia základných práv hmotného charakteru, v danom prípade

základného práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať svoj majetok, treba posudzovať

vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (, ). Medzi obsahom tohto základného práva

a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Keďže

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil, námietka porušenia

uvedených hmotných práv sa od počiatku javí ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009