Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 281/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N.,

zastúpeného advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie

jeho základného práva podľa a 5 a práva podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 23. decembra 2008, sp. zn. z 15. apríla

2009 a sp. zn. z 15. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2009

doručená sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B.,

pre namietané porušenie jeho základného práva podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 23. decembra 2008, sp. zn.

z 15. apríla 2009 a sp. zn. z 15. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2008 vzatý do väzby

v zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodov uvedených v

písm. a) . Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

z predloženého vyšetrovacieho spisu zistil konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že sa

sťažovateľ bude skrývať, prípadne ujde, keďže je stíhaný za zločin, pre ktorý ustanovenie

v znení neskorších predpisov ustanovuje trest

odňatia slobody s trestnou sadzbou od 20 do 25 rokov.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2008 rozhodol

o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 17. apríla 2009. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že prípravné konanie nebolo možné ukončiť vzhľadom na obťažnosť veci, ako aj z dôvodu,

že viacerí obvinení „boli na úteku“ a až následne boli na základe príkazov na zatknutie

zatknutí. Ďalej, že všetky konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu, ktoré boli zistené

v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby, naďalej trvajú, pretože sťažovateľ je

stále stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a jeho prepustením na slobodu hrozí zmarenie

alebo sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania. Podľa sťažovateľa je takéto

odôvodnenie „zavádzajúce“, lebo pri posúdení dôvodov, o ktoré by sa mala väzba opierať,

sa nemožno uspokojiť len s konštatovaním, že k zmene kvalifikácie predmetného skutku

nedošlo, ale je potrebné vyhodnotiť dôkazy a na základe toho posúdiť dôvodnosť ďalšieho

trvania väzby. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu svojím

rozhodnutím sp. zn. z 23. decembra 2008 zamietol ako nedôvodnú, pretože

sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu.

Sťažovateľ považuje rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu za nezákonné

aj z týchto dôvodov:

„- Krajský prokurátor v Nitre dňa 24.11.2008 podal na Okresný súd v Nitre návrh

na predĺženie trvania väzby u obvineného B. Š. do 17.4.2009.

- Okresný súd v Nitre dňa 27.11.2008 stanovil termín verejného zasadnutia na 16.12.2008.

- Dňa 16.12.2008 sa na Okresnom súde v Nitre konalo verejné zasadnutie za účasti

procesných strán. Tak ako to vidieť zo zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 16.12.2008

o 10.00 hod., sudkyňa pre prípravné konanie konštatovala, že u obvineného B. Š. bola

lehota zachovaná.

Dôkaz: návrh

Podľa ustanovenia deň, čas a miesto verejného

zasadnutia určí predseda senátu tak, aby... od doručenia predvolania na verejné zasadnutie

bola lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu.

Lehota päť pracovných dní na prípravu nebola dodržaná.

Podľa doručenky obvinenému B. Š. bolo doručené upovedomenie o konaní verejného

zasadnutia a návrh Krajskej prokuratúry v Nitre dňa 10.12.2008. Lehota na prípravu na

verejné zasadnutie sa začína počítať od 11.12.2008. Dňa 13.12.2008 a 14.12.2008 bola

sobota a nedeľa, teda dni pracovného pokoja. Tieto dni sa do plynutia lehoty

nezapočítavajú. Takto päť pracovných dní končí dňa 17.12.2008, a verejné zasadnutie sa

tak môže konať najskôr dňa 18.12.2008.

Dôkaz: doručenka

Krajský súd v Nitre sa vo svojom uznesení zo dňa 23.12.2008 dopustil tých istých

pochybení ako Okresný súd v Nitre.“

Sťažovateľ 20. januára 2009, 4. marca 2009 a 10. marca 2009 podal žiadosti

o prepustenie na slobodu, v ktorých tiež požiadal, aby sa o nich rozhodovalo na verejnom

zasadnutí, pretože sa chce vyjadriť ku skutku a k dôkazom vo vzťahu ku kvalifikácii, a tým aj

k nedôvodnému ďalšiemu trvaniu väzby.

Dňa 19. marca 2009 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len

„prokurátor“) okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty väzby. Okresný súd upovedomil

sťažovateľa o vykonaní výsluchu k predmetnému návrhu 3. apríla 2009. V uvedený deň

vypočul okresný súd sťažovateľa jednak k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby,

ako aj k jeho žiadostiam o prepustenie na slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 3. apríla 2009 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009

a uznesením sp. zn. z 3. apríla 2009 rozhodol o zamietnutí žiadostí

sťažovateľa o prepustenie na slobodu a takisto o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.

O sťažnostiach podaných sťažovateľom proti týmto uzneseniam krajský súd rozhodol tak, že

rozhodnutím sp. zn. z 15. apríla 2009 prvostupňové rozhodnutie zrušil a sám

určil lehotu predĺženia väzby a rozhodnutím sp. zn. z 15. apríla 2009

zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

Sťažovateľ na tomto mieste argumentuje, že „Zo zápisnice z výsluchu zo dňa

3.4.2009 ako aj z písomného vypracovania uznesení nie je zrejme či súd konal na verejnom

alebo neverejnom zasadnutí. V inom konaní konať nemohol. Na tom nič nemení ani zákon

č. 5 z 3.12.2008 a č. 97 z 11.3.2009, ktorými sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov. Zo zápisnice ako aj z uznesení vyplýva, že

sa Okresný súd v Nitre opäť dostatočným spôsobom nezaoberal existenciou dôvodov väzby

tak, ako som to už vyššie uviedol.

Dôkaz: zápisnica,

uznesenia

Krajský súd v Nitre vo svojich uzneseniach č. k. a zo

dňa 15.4.2009, sa opätovne dopustil chýb v rozsahu v akom som to už vyššie uviedol.“.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere navrhuje, aby

ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaniach vedených pod č. k. , zo dňa 23.12.2008,

3 , zo dňa 15.4.2009 a porušili základné práva B. Š. zaručené

v a 5 a jeho právo zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. , a

zrušuje.

3. Priznáva proti Krajskému súdu v Nitre primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000

EUR.

4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania B. Š. v sume 246 EUR ( dva

krát po 115,90 a dva krát paušál po 6,95) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. E. V. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sa bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na opravu sťažnosti, vysporiadal

s nedostatkom petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľ poukazuje na porušenie svojich práv

slovným označením – konaním. Z obsahu petitu a samotnej sťažnosti však vyplýva, že mal

na mysli uznesenia prijaté v daných konaniach, pretože špecifikuje námietku porušenia

svojich práv uvedením konkrétneho dátumu zodpovedajúcemu prijatému uzneseniu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uzneseniami

krajského súdu sp. zn. z 23. decembra 2008, sp. zn.

z 15. apríla 2009 a sp. zn. z 15. apríla 2009 bolo porušené jeho základné

právo podľa a 5 a právo podľa dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta v petite sťažnosti porušenie

svojho základného práva podľa a 5 a práva podľa dohovoru

v prvom rade uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. decembra 2008.

Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom zistil, že namietané

uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené poštou 19. januára 2009 a jeho

právnemu zástupcovi 16. januára 2009. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v rámci ktorej vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného

poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho

základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53

ods. 3 rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia

sťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu zástupcovi (napr. , ).

Podľa ustanovenia možno sťažnosť podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu.

V zmysle judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného

ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia

rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti

sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. , ,

).

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. uvádza: „Sťažnosť podľa

nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa na ďalšie

konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v , teda

v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 26. júna 2009 odoslanou

na poštovú prepravu 27. júna 2009 a doručenou ústavnému súdu 1. júla 2009. Právoplatné

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 23. decembra 2008 bolo sťažovateľovi

doručené poštou 19. januára 2009. Lehota na včasné doručenie sťažnosti v tomto prípade

sťažovateľovi skončila 19. marca 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva podľa a 5 a práva zaručeného

ods. 4 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu po lehote dvoch mesiacov

od kvalifikovanej právnej skutočnosti (doručenia namietaného rozhodnutia).

Vzhľadom na to, že k podaniu sťažnosti došlo po uplynutí zákonom ustanovenej

dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. , ), ktorej zmeškanie

nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

podľa a 5 a práva zaručeného dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 23. decembra 2008 odmietol ako podanú

oneskorene.

Ústavný súd následne pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2009 a uznesenia sp. zn. z 15. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a tiež na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom

ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie. Sťažovateľ

bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. júla 2008.

Následne mu bola väzba predĺžená do 17. apríla 2009 uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2008 potvrdeným už uvedeným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. decembra 2008.

Sťažovateľ 20. januára 2009, 4. marca 2009 a 10. marca 2009 podal žiadosti

o prepustenie na slobodu, v ktorých uviedol, že sa chce vyjadriť ku skutku a k dôkazom

vo vzťahu ku kvalifikácii, a tým aj k nedôvodnému ďalšiemu trvaniu väzby, preto žiadal

rozhodnúť o nich na verejnom zasadnutí.

Dňa 19. marca 2009 podal prokurátor okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty

väzby. Návrh prokurátora bol sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručený 27. marca 2009.

Okresný súd 3. apríla 2009 vypočul sťažovateľa jednak k návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby, ako aj k jeho žiadostiam o prepustenie na slobodu. Uznesením sp. zn.

z 3. apríla 2009 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009

a uznesením sp. zn. z 3. apríla 2009 rozhodol o zamietnutí žiadostí

sťažovateľa o prepustenie na slobodu a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.

Okresný súd v uznesení sp. zn. z 3. apríla 2009, ktorým rozhodol

o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009, uviedol tieto argumenty:

„Obvinený uviedol, že nesúhlasí s návrhom prokurátora.

Obhajca obvineného uviedol, že krajský prokurátor vo svojom návrhu neuviedol žiadny

dôvod, prečo by mala väzba trvať aj naďalej. Absentujú konkrétne dôvody, prečo je väzba

nevyhnutná. Novela , účinná od 1.2.2009, v ustanovení

uvádza, že vo veciach, v ktorých sa začala väzba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, sa rozhoduje o predĺžení lehoty trvania väzby na verejnom zasadnutí. Doposiaľ

termín verejného zasadnutia určený nebol a preto trváme na tom, aby bol termín vytýčený,

pretože je povinnosťou súdu rozhodnúť na verejnom zasadnutí a nie len vypočuť obvineného

k návrhu.

Z vyšetrovacieho spisu mala sudkyňa pre prípravné konanie preukázané, že

dokazovanie v prípravnom konaní doposiaľ nebolo ukončené napriek skutočnosti, že orgány

činné v trestnom konaní pracovali plynule. Prípravné konanie nebolo možné ukončiť

vzhľadom na rozsiahlosť a obtiažnosť celej trestnej veci. Konštatovanie, že neboli

vykonávané úkony s obvineným B. Š. sa síce zakladajú na pravde, ale je potrebné poukázať

na tú skutočnosť, že boli vykonané úkony, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou. Aj ďalšie

úkony, ktoré bude potrebné vykonať, súvisia s celou trestnou vecou, teda aj s obvineným B.

Š. Ustanovenie sa týka lehôt, ktoré sa počítajú podľa Trestného

poriadku účinného do 1.2.2009, nie samotného konania a rozhodovania o návrhu

na predĺženie trvania lehoty väzby.

Všetky vyššie uvedené zistené konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že

obvinenému hrozí uloženie vysokého trestu odňatia slobody a tak je stále daný dôvod väzby

podľa . Hrozí obava, že obvinený v dôsledku hrozby

vysokého trestu ujde, bude sa skrývať na neznámom mieste a tak mariť priebeh trestného

konania.

Vyšetrovanie nebolo doposiaľ ukončené, dôvody väzby, pre ktoré bol obvinený vzatý

do väzby naďalej trvajú, prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí zmarenie, alebo

sťaženie účelu trestného konania a preto súd vyhovel návrhu prokurátora a predĺžil trvanie

väzby obvinenému do 17.10.2009, kedy je predpoklad ukončenia prípravného konania

v tejto veci.“

Na podklade sťažnosti podanej sťažovateľom krajský súd uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 3. apríla 2009 svojím rozhodnutím sp. zn. z 15. apríla

2009 zrušil a sám rozhodol o predĺžení lehoty väzby do 31. júla 2009. Rozhodnutie

obsahuje toto odôvodnenie:

„Uvedené uznesenie sťažnosťou napadol obvinený. V písomných dôvodoch sťažnosti,

ktorú podal prostredníctvom obhajcu namieta, že napadnuté uznesenie neobsahuje zákonný

dôvod, pre ktoré bolo možné predĺžiť trvanie väzby. Zdôraznil, že obvinený sa sám prihlásil

na polícií, jeho totožnosť je zistená a má stále bydlisko. Z doteraz vykonaných dôkazov je

zrejmé, že sa skutku, pre ktorý je mu vznesené obvinenie, nedopustil. Dodal, že podľa § 72

ods. 2 malo byť vo veci rozhodnuté na verejnom zasadnutí odvolávajúc

sa na judikatúru ústavného súdu. Záverom navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a prepustiť

ho z väzby na slobodu.

Krajský súd v Nitre, ako nadriadený orgán, na podklade riadne a včas podanej

sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 odsek 1, písmeno a/, b/ Trestného

poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol

sťažovateľ podať sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého

uznesenia a zistil, že sťažnosť obvineného je dôvodná, avšak z iných príčin ako uvádza

sťažovateľ.

Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní

predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami , v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty.

V odôvodnení napadnutého uznesenia správne poukázal na splnenie formálnych

i materiálnych podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 76 ods. 2, ods. 6 písm. b/, ods. 7

.

Aj nadriadený súd sa stotožňuje s návrhom prokurátora na predĺženie trvania lehoty

väzby.

V doterajšom konaní boli vykonávané aj ďalšie úkony, teda je možno súhlasiť

s návrhom prokurátora, že vo veci sa koná a pre celkovú obťažnosť veci, ktorá je

charakterizovaná aj medzinárodnou spoluprácou nebolo možné v pôvodnej lehote

predĺženia lehoty väzby do 17.04.2009 vyšetrovanie, resp. prípravné konanie ukončiť.

V prípade prepustenia obvineného na slobodu, by došlo podstatnému sťaženiu

dosiahnutia účelu trestného konania. Za tohto stavu nemožno mať za to, že by doterajšia

väzba bola v rozpore s účelom väzby a že by presiahla nevyhnutný čas.

Väzba však nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom

je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného

konania obmedzením jej osobnej slobody. Nadriadený súd má za to, že vzhľadom

na doterajší priebeh dokazovania v prípravnom konaní je možné pri sústredení orgánov

činných v prípravnom konaní, ktoré takémuto prípadu prináleží, ukončiť všetky potrebné

úkony v lehote do 31. júla 2009.“

Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2009, ktorým boli

zamietnuté žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu, sa opiera o tieto dôvody:

„Sudkyňa pre prípravné konanie preskúmala žiadosti obvineného, predložený

vyšetrovací spis Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre

ČVS: KRP- 2/OVK-NR-2008, spisy Okresného súdu Nitra ,

a vypočula obvineného.

Obvinený pri výsluchu uviedol, že žiada, aby bolo vyhovené jeho žiadostiam a aby

bol prepustený z väzby na slobodu, pretože vyšetrovateľ mu sám povedal, že v jeho prípade

väzba nie je dôvodná, pretože vo vzťahu k jeho osobe už boli vykonané všetky vyšetrovacie

úkony .

Na základe spisov, ktoré preskúmala, mala preukázané, že obvinenému bolo

vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, 2

písm. b/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., za ktorý Trestný

zákon stanovuje trest odňatia slobody od 20 rokov do 25 rokov odňatia slobody. Do dňa

predloženia vyšetrovacieho spisu nedošlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, ktorý je

obvinenému kladený za vinu a ani k žiadnemu inému rozhodnutie vo veci samej.

Všetky vyššie uvedené zistené konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že

obvinenému hrozí uloženie vysokého trestu odňatia slobody a tak je stále daný dôvod väzby

podľa Hrozí obava, že obvinený v dôsledku hrozby vysokého

trestu ujde, bude sa skrývať na neznámom mieste a tak mariť priebeh trestného konania.

Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie žiadosti obvineného nevyhovela, zamietla

ju a ponechala ho naďalej vo väzbe.

Sudkyňa pre prípravné konanie neprijala písomný sľub obvineného vzhľadom

na povahu prejednávanej trestnej veci, osobu obvineného a nepovažovala ho za dostatočný

na nahradenie väzby.“

O sťažnosti podanej sťažovateľom proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd tak,

že ju svojím rozhodnutím sp. zn. z 15. apríla 2009 ako nedôvodnú zamietol,

pričom argumentoval takto:

«Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal obvinený sťažnosť, ktorú

zdôvodnil tým, že sa súd nezaoberal v zákone uvádzanými dôvodmi väzby a nevzal

do úvahy fakt, že obvinený B. Š. sa sám prihlásil na polícií, má stále bydlisko

a z vykonaných dôkazov v prípravnom konaní je zrejmé, že sa nedopustil skutku ako je

uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Tým, že súd I. stupňa nekonal na verejnom

zasadnutí postupoval v rozpore s ustanovením a tomu

prislúchajúcou judikatúrou Ústavného súdu SR. Záverom zdôraznil, že súd I. stupňa konal

o návrhoch zo skoršieho obdobia, hoci mal konať bez prieťahov. Navrhol napadnuté

uznesenie zrušiť a prepustiť ho na slobodu.

Krajský súd v Nitre, ako nadriadený orgán, na podklade riadne a včas podanej

sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 odsek 1, písmeno a/, b/ Trestného

poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol

sťažovateľ podať sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého

uznesenia a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní

predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami , v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty.

V doterajšom konám boli vykonávané aj ďalšie úkony a pre celkovú obťažnosť veci, ktorá je

charakterizovaná aj medzinárodnou spoluprácou nebolo možné v pôvodnej lehote

predĺženia lehoty väzby do 17.04.2009 vyšetrovanie, resp. prípravné konanie ukončiť.

K argumentom obvineného, že súd I. stupňa mal konať o jeho žiadostiach

na verejnom zasadnutí je nutné uviesť, že novela ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného

poriadku neobsahuje údaje, o ktoré obvinený uvádzal v dôvodoch sťažnosti ale vo vete

šiestej tohto ustanovenia je uvedené „Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie

vypočuje obvineného a potom umožní...". Z takéhoto znenia nevyplýva obligatórna

povinnosť súdu rozhodujúceho o väzbe konať verejné zasadnutie.

Ak sudkyňa pre prípravné konanie žiadosti obvineného zamietla pri súčasnom

konštatovaní dôvodnosti útekovej väzby je nutné uviesť, že oprávnene je možné sa

domnievať u obvineného, že sa bude skrývať aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže mu

hrozí vysoký trest, ako to vyplýva z doposiaľ konštatovanej právnej kvalifikácie.

Je samozrejmé, že orgán rozhodujúci o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby je

povinný vždy preskúmať i obsah spisu a stav dokazovania, nemôže si však osvojiť právo

rozhodovať, či sa obvinený skutku dopustil alebo nie, keďže v tomto štádiu v zmysle

ustanovenia postačuje podozrenie z toho, že skutok pre

ktorý obvinenému bolo vznesené obvinenie, mal spáchať.“

Súd I. stupňa v súlade so zákonom zamietol žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby na slobodu a neprijal písomný sľub pre nahradenie väzby vzhľadom na osobu

obvineného a povahu prejednávaného prípadu podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Trestného

poriadku.»

Vo vzťahu k obom uzneseniam krajského súdu sťažovateľ namieta nedostatok

súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z hľadiska požiadavky

kvality preskúmania. V prvom rade ide otázku súvisiacu s vykonaním verejného zasadnutia,

v druhom prípade sťažovateľ namieta nesplnenie požiadavky náležitého odôvodnenia

rozhodnutia.

Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby a rozhodnutie (vrátane

rozhodovania o jej ďalšom trvaní) o nej sú obsiahnuté v v spojení

s , ktorý vo všeobecnej rovine garantuje osobnú slobodu, ako aj v

ods. 4 dohovoru a sú definované v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.

K otázke konania verejného zasadnutia

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu (obsah) tohto preskúmania.

V súvislosti s otázkou kvality preskúmania judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva uvádza, že aj v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru sa musia poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde

a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú

z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného

obvinenia (Winterwerp c. Holandsko z roku 1979). V každom prípade však musí byť

zaručená minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania

o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby

je, aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu –

prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného

pred súdom v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne, podľa okolností

konkrétneho prípadu (obdobne pozri ).

Ako už bolo uvedené, ústavný súd zistil, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty

väzby bol sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručený 27. marca 2009. Následne, teda potom,

ako sa sťažovateľ oboznámil s argumentáciou prokurátora, bol okresným súdom 3. apríla

2009 vykonaný výsluch sťažovateľa, na ktorom sa sťažovateľ vyjadril osobne, ale hlavne

prostredníctvom svojho právneho zástupcu k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby

a tiež k svojim žiadostiam o prepustenie na slobodu. Z obsahu zápisnice o tomto výsluchu

nie je zrejmé, či sa konalo na verejnom alebo neverejnom zasadnutí. Sťažovateľ sa však

osobne aj so svojím právnym zástupcom zúčastnil výsluchu, ktorého predmetom bolo

preskúmanie zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody a bolo mu počas neho umožnené

predniesť svoje argumenty. Účel základného práva zaručeného a 5

a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru bol v prvostupňovom konaní takto naplnený

a z tohto pohľadu prípadné porušenie dotknutých ustanovení týkajúcich

sa otázky konania verejného zasadnutia nemalo dopad na garancie obsiahnuté v uvedených

článkoch a dohovoru.

V druhom stupni o sťažnostiach sťažovateľa podaných proti uzneseniam okresného

súdu sp. zn. a sp. zn. z 3. apríla 2009 rozhodoval krajský súd

15. apríla 2009 na neverejnom zasadnutí.

Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že vo vedenom trestnom konaní má

konajúci súd povinnosť zabezpečiť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu

a za podmienok ústavne interpretovaného a aplikovaného zákona spôsobom rešpektujúcim

ich základné práva garantované predovšetkým a až .

V prípade kolízie týchto práv (ako sú právo obvineného opakovane v krátkych

intervaloch iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti väzby podaním žiadosti

o prepustenie na slobodu obsahujúce garanciu kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní

a tiež garanciu urýchleného rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a tiež

napríklad právo obvineného na konanie vo veci trestného obvinenia bez zbytočných

prieťahov) musí konajúci súd dbať o udržanie ich spravodlivej rovnováhy.

Vychádzajúc z uvedeného nemožno preto každé jednotlivé konanie o preskúmaní

zákonnosti väzby bez osobnej účasti obvineného kvalifikovať ako porušenie jeho

základných práv a slobôd ().

Rešpektovanie práv zaručených v a 5 a dohovoru

však vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho

možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť

rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich

pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru bez ohľadu na to, či boli iniciované procesným úkonom

obvineného alebo procesným úkonom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu z jeho

úradnej povinnosti) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná

prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je navyše nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových

okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia ().

V posudzovanom prípade trvala väzba sťažovateľa v čase rozhodovania krajského

súdu (15. apríla 2009) viac ako 9 mesiacov. Počas tohto obdobia preskúmavali súdy

zákonnosť a opodstatnenosť sťažovateľovej väzby v konaniach, na ktoré sa vzťahuje režim

čl. 5 ods. 4 dohovoru v týchto prípadoch: uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby

a neprijatí písomného sľubu obvineného sp. zn. prijaté na verejnom

zasadnutí 16. decembra 2008, uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti tomuto

uzneseniu sp. zn. prijaté na neverejnom zasadnutí 23. decembra 2008,

uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie na slobodu a o neprijatí

písomného sľubu sp. zn. prijaté 3. apríla 2009 na základe vykonaného

výsluchu sťažovateľa, uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti tomuto

uzneseniu sp. zn. prijaté na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009, uznesenie

okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sp. zn. prijaté 3. apríla 2009

na základe vykonaného výsluchu sťažovateľa a napokon uznesenie krajského súdu o zrušení

tohto uznesenia a o predĺžení lehoty väzby sp. zn. prijaté na neverejnom

zasadnutí 15. apríla 2009.

Zo šiestich prípadov (konania súdu rozhodujúceho v prvom stupni a konania súdu

rozhodujúceho o podanej sťažnosti) bol sťažovateľ prvostupňovým súdom trikrát osobne

vypočutý, a tak sa mu poskytla možnosť predložiť vo veci preskúmania zákonnosti väzby

svoje argumenty. Danú kvantitu osobného vypočutia obvineného s prihliadnutím na celkové

trvanie väzby v čase rozhodovania krajského súdu (15. apríla 2009) kvalifikuje ústavný súd

z pohľadu garancií zaručených a 5 a dohovoru

vo vzájomnom vzťahu k ďalej uvedeným okolnostiam ako dostatočnú. Povaha skutočností

(tvrdení a skutkových okolností), ktoré mali byť predmetom posúdenia v konaniach

krajského súdu, nebola taká, že by si vyžadovala osobnú prítomnosť obvineného v konaní

pred súdom, keďže skutočnosti uvedené v jednotlivých sťažnostiach podaných

sťažovateľom proti prvostupňovým rozhodnutiam neprekračovali rámec obsahu dôvodov

uvádzaných sťažovateľom vo vyjadreniach k návrhom prokurátora na predĺženie väzby, ako

aj rámec argumentácie predostretej sťažovateľom na vykonaných verejných zasadnutiach

okresného súdu.

Námietku porušenia základného práva zaručeného a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru vo vzťahu k otázke konania verejného zasadnutia posúdil

ústavný súd v prípade oboch uznesení krajského súdu sp. zn. a sp. zn.

z 15. apríla 2009 ako zjavne neopodstatnenú.

K otázke náležitého odôvodnenia rozhodnutia

Ako už bolo uvedené, konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí spĺňať niektoré

fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou

z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

V uznesení sp. zn. z 15. apríla 2009 krajský súd konštatoval splnenie

formálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd v konaní

týkajúcom sa rozhodovania o predĺžení väzby postupoval v súlade s

a dodržal v ňom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení § 76 ods. 2, 6 písm. b)

a ods. 7 . Stotožnil sa so závermi okresného súdu poukazujúcimi

na obťažnosť veci danú potrebou medzinárodnej spolupráce, ktorá bráni ukončeniu

vyšetrovania v pôvodne predĺženej lehote. Z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok

väzby krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných na rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení

okresného súdu o pretrvávaní dôvodov útekovej väzby v súvislosti s hrozbou vysokého

trestu, ktorého závery krajský súd akceptoval.

V uznesení sp. zn. z 15. apríla 2009 krajský súd poukázal na súlad

postupu okresného súdu s relevantnými procesnými ustanoveniami .

So závermi okresného súdu o danosti dôvodov útekovej väzby sa krajský súd stotožnil

vzhľadom na existenciu hroziaceho vysokého trestu, ktorá opodstatňuje dôvodnú obavu, že

sa sťažovateľ bude skrývať v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Vo vzťahu k skutkovým

okolnostiam týkajúcim sa danosti dôvodného podozrenia o spáchaní skutku sťažovateľom,

ktoré je súčasťou materiálnych podmienok väzby, sťažovateľ uviedol, že z dôkazov

vykonaných v prípravnom konaní je zrejmé, že sa skutku uvedeného v uznesení o vznesení

obvinenia nedopustil. Krajský súd na tomto mieste poskytol argumentáciu, že v rozhodnutí

o väzbe, resp. o žiadosti o prepustenie na slobodu nemôže konajúci súd rozhodovať o tom,

či bol, alebo nebol obvineným skutok spáchaný, pretože v tomto štádiu postačuje v zmysle

podozrenie o spáchaní skutku obvineným.

Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa krajský súd

nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne,

a podľa právneho názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne

akceptovateľné.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v oboch rozhodnutiach sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov , preto sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva

podľa a 5 a práva podľa dohovoru vo vzťahu k uzneseniam

krajského súdu sp. zn. z 15. apríla 2009 a sp. zn. z 15. apríla

2009 odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009