Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 281/09
PDF · 350 KB
No categories available
III. ÚS 281/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N.,
zastúpeného advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie
jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008, sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla
2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2009
doručená sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B.,
pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008, sp. zn. 3 Tpo/17/2009
z 15. apríla 2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp/103/2008 zo 4. júla 2008 vzatý do väzby
v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
z predloženého vyšetrovacieho spisu zistil konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že sa
sťažovateľ bude skrývať, prípadne ujde, keďže je stíhaný za zločin, pre ktorý ustanovenie
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov ustanovuje trest
odňatia slobody s trestnou sadzbou od 20 do 25 rokov.
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp/192/2008 zo 16. decembra 2008 rozhodol
o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 17. apríla 2009. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že prípravné konanie nebolo možné ukončiť vzhľadom na obťažnosť veci, ako aj z dôvodu,
že viacerí obvinení „boli na úteku“ a až následne boli na základe príkazov na zatknutie
zatknutí. Ďalej, že všetky konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu, ktoré boli zistené
v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby, naďalej trvajú, pretože sťažovateľ je
stále stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a jeho prepustením na slobodu hrozí zmarenie
alebo sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania. Podľa sťažovateľa je takéto
odôvodnenie „zavádzajúce“, lebo pri posúdení dôvodov, o ktoré by sa mala väzba opierať,
sa nemožno uspokojiť len s konštatovaním, že k zmene kvalifikácie predmetného skutku
nedošlo, ale je potrebné vyhodnotiť dôkazy a na základe toho posúdiť dôvodnosť ďalšieho
trvania väzby. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu svojím
rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008 zamietol ako nedôvodnú, pretože
sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu.
Sťažovateľ považuje rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu za nezákonné
aj z týchto dôvodov:
„- Krajský prokurátor v Nitre dňa 24.11.2008 podal na Okresný súd v Nitre návrh
na predĺženie trvania väzby u obvineného B. Š. do 17.4.2009.
- Okresný súd v Nitre dňa 27.11.2008 stanovil termín verejného zasadnutia na 16.12.2008.
- Dňa 16.12.2008 sa na Okresnom súde v Nitre konalo verejné zasadnutie za účasti
procesných strán. Tak ako to vidieť zo zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 16.12.2008
o 10.00 hod., sudkyňa pre prípravné konanie konštatovala, že u obvineného B. Š. bola
lehota zachovaná.
Dôkaz: návrh
Podľa ustanovenia § 292 ods. 4 Trestného poriadku deň, čas a miesto verejného
zasadnutia určí predseda senátu tak, aby... od doručenia predvolania na verejné zasadnutie
bola lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu.
Lehota päť pracovných dní na prípravu nebola dodržaná.
Podľa doručenky obvinenému B. Š. bolo doručené upovedomenie o konaní verejného
zasadnutia a návrh Krajskej prokuratúry v Nitre dňa 10.12.2008. Lehota na prípravu na
verejné zasadnutie sa začína počítať od 11.12.2008. Dňa 13.12.2008 a 14.12.2008 bola
sobota a nedeľa, teda dni pracovného pokoja. Tieto dni sa do plynutia lehoty
nezapočítavajú. Takto päť pracovných dní končí dňa 17.12.2008, a verejné zasadnutie sa
tak môže konať najskôr dňa 18.12.2008.
Dôkaz: doručenka
Krajský súd v Nitre sa vo svojom uznesení zo dňa 23.12.2008 dopustil tých istých
pochybení ako Okresný súd v Nitre.“
Sťažovateľ 20. januára 2009, 4. marca 2009 a 10. marca 2009 podal žiadosti
o prepustenie na slobodu, v ktorých tiež požiadal, aby sa o nich rozhodovalo na verejnom
zasadnutí, pretože sa chce vyjadriť ku skutku a k dôkazom vo vzťahu ku kvalifikácii, a tým aj
k nedôvodnému ďalšiemu trvaniu väzby.
Dňa 19. marca 2009 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len
„prokurátor“) okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty väzby. Okresný súd upovedomil
sťažovateľa o vykonaní výsluchu k predmetnému návrhu 3. apríla 2009. V uvedený deň
vypočul okresný súd sťažovateľa jednak k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby,
ako aj k jeho žiadostiam o prepustenie na slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn.
1 Tp/52/2009 z 3. apríla 2009 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009
a uznesením sp. zn. 1 Tp/11/2009 z 3. apríla 2009 rozhodol o zamietnutí žiadostí
sťažovateľa o prepustenie na slobodu a takisto o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.
O sťažnostiach podaných sťažovateľom proti týmto uzneseniam krajský súd rozhodol tak, že
rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 prvostupňové rozhodnutie zrušil a sám
určil lehotu predĺženia väzby a rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009
zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.
Sťažovateľ na tomto mieste argumentuje, že „Zo zápisnice z výsluchu zo dňa
3.4.2009 ako aj z písomného vypracovania uznesení nie je zrejme či súd konal na verejnom
alebo neverejnom zasadnutí. V inom konaní konať nemohol. Na tom nič nemení ani zákon
č. 5 z 3.12.2008 a č. 97 z 11.3.2009, ktorými sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Zo zápisnice ako aj z uznesení vyplýva, že
sa Okresný súd v Nitre opäť dostatočným spôsobom nezaoberal existenciou dôvodov väzby
tak, ako som to už vyššie uviedol.
Dôkaz: zápisnica,
uznesenia
Krajský súd v Nitre vo svojich uzneseniach č. k. 3 Tpo/17/2009 a 3Tpo/18/2009 zo
dňa 15.4.2009, sa opätovne dopustil chýb v rozsahu v akom som to už vyššie uviedol.“.
Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere navrhuje, aby
ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre v konaniach vedených pod č. k. 3Tpo/64/2008, zo dňa 23.12.2008,
3 Tpo/17/2009, zo dňa 15.4.2009 a 3Tpo/18/2009 porušili základné práva B. Š. zaručené
v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 3 Tpo/64/2008, 3 Tpo/17/2009 a 3 Tpo/18/2009
zrušuje.
3. Priznáva proti Krajskému súdu v Nitre primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000
EUR.
4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania B. Š. v sume 246 EUR ( dva
krát po 115,90 a dva krát paušál po 6,95) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. E. V. do
dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd sa bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na opravu sťažnosti, vysporiadal
s nedostatkom petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľ poukazuje na porušenie svojich práv
slovným označením – konaním. Z obsahu petitu a samotnej sťažnosti však vyplýva, že mal
na mysli uznesenia prijaté v daných konaniach, pretože špecifikuje námietku porušenia
svojich práv uvedením konkrétneho dátumu zodpovedajúcemu prijatému uzneseniu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008, sp. zn. 3 Tpo/17/2009
z 15. apríla 2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 bolo porušené jeho základné
právo podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta v petite sťažnosti porušenie
svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
v prvom rade uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008.
Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom zistil, že namietané
uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené poštou 19. januára 2009 a jeho
právnemu zástupcovi 16. januára 2009. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v rámci ktorej vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného
poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho
základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia
sťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu zástupcovi (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu.
V zmysle judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia
rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti
sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03,
Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uvádza: „Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy
nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti.
Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie
konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda
v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“
Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 26. júna 2009 odoslanou
na poštovú prepravu 27. júna 2009 a doručenou ústavnému súdu 1. júla 2009. Právoplatné
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008 bolo sťažovateľovi
doručené poštou 19. januára 2009. Lehota na včasné doručenie sťažnosti v tomto prípade
sťažovateľovi skončila 19. marca 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5
ods. 4 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu po lehote dvoch mesiacov
od kvalifikovanej právnej skutočnosti (doručenia namietaného rozhodnutia).
Vzhľadom na to, že k podaniu sťažnosti došlo po uplynutí zákonom ustanovenej
dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05), ktorej zmeškanie
nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008 odmietol ako podanú
oneskorene.
Ústavný súd následne pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu sp. zn.
3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 a uznesenia sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a tiež na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom
ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie. Sťažovateľ
bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp/103/2008 zo 4. júla 2008.
Následne mu bola väzba predĺžená do 17. apríla 2009 uznesením okresného súdu sp. zn.
1 Tp/192/2008 zo 16. decembra 2008 potvrdeným už uvedeným uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008.
Sťažovateľ 20. januára 2009, 4. marca 2009 a 10. marca 2009 podal žiadosti
o prepustenie na slobodu, v ktorých uviedol, že sa chce vyjadriť ku skutku a k dôkazom
vo vzťahu ku kvalifikácii, a tým aj k nedôvodnému ďalšiemu trvaniu väzby, preto žiadal
rozhodnúť o nich na verejnom zasadnutí.
Dňa 19. marca 2009 podal prokurátor okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty
väzby. Návrh prokurátora bol sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručený 27. marca 2009.
Okresný súd 3. apríla 2009 vypočul sťažovateľa jednak k návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty väzby, ako aj k jeho žiadostiam o prepustenie na slobodu. Uznesením sp. zn.
1 Tp/52/2009 z 3. apríla 2009 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009
a uznesením sp. zn. 1 Tp/11/2009 z 3. apríla 2009 rozhodol o zamietnutí žiadostí
sťažovateľa o prepustenie na slobodu a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.
Okresný súd v uznesení sp. zn. 1 Tp/52/2009 z 3. apríla 2009, ktorým rozhodol
o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009, uviedol tieto argumenty:
„Obvinený uviedol, že nesúhlasí s návrhom prokurátora.
Obhajca obvineného uviedol, že krajský prokurátor vo svojom návrhu neuviedol žiadny
dôvod, prečo by mala väzba trvať aj naďalej. Absentujú konkrétne dôvody, prečo je väzba
nevyhnutná. Novela Trestného poriadku, účinná od 1.2.2009, v ustanovení § 567c ods. 2
uvádza, že vo veciach, v ktorých sa začala väzba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, sa rozhoduje o predĺžení lehoty trvania väzby na verejnom zasadnutí. Doposiaľ
termín verejného zasadnutia určený nebol a preto trváme na tom, aby bol termín vytýčený,
pretože je povinnosťou súdu rozhodnúť na verejnom zasadnutí a nie len vypočuť obvineného
k návrhu.
Z vyšetrovacieho spisu mala sudkyňa pre prípravné konanie preukázané, že
dokazovanie v prípravnom konaní doposiaľ nebolo ukončené napriek skutočnosti, že orgány
činné v trestnom konaní pracovali plynule. Prípravné konanie nebolo možné ukončiť
vzhľadom na rozsiahlosť a obtiažnosť celej trestnej veci. Konštatovanie, že neboli
vykonávané úkony s obvineným B. Š. sa síce zakladajú na pravde, ale je potrebné poukázať
na tú skutočnosť, že boli vykonané úkony, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou. Aj ďalšie
úkony, ktoré bude potrebné vykonať, súvisia s celou trestnou vecou, teda aj s obvineným B.
Š. Ustanovenie § 567c ods. 2 Tr. por. sa týka lehôt, ktoré sa počítajú podľa Trestného
poriadku účinného do 1.2.2009, nie samotného konania a rozhodovania o návrhu
na predĺženie trvania lehoty väzby.
Všetky vyššie uvedené zistené konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že
obvinenému hrozí uloženie vysokého trestu odňatia slobody a tak je stále daný dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Hrozí obava, že obvinený v dôsledku hrozby
vysokého trestu ujde, bude sa skrývať na neznámom mieste a tak mariť priebeh trestného
konania.
Vyšetrovanie nebolo doposiaľ ukončené, dôvody väzby, pre ktoré bol obvinený vzatý
do väzby naďalej trvajú, prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí zmarenie, alebo
sťaženie účelu trestného konania a preto súd vyhovel návrhu prokurátora a predĺžil trvanie
väzby obvinenému do 17.10.2009, kedy je predpoklad ukončenia prípravného konania
v tejto veci.“
Na podklade sťažnosti podanej sťažovateľom krajský súd uznesenie okresného súdu
sp. zn. 1 Tp/52/2009 z 3. apríla 2009 svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla
2009 zrušil a sám rozhodol o predĺžení lehoty väzby do 31. júla 2009. Rozhodnutie
obsahuje toto odôvodnenie:
„Uvedené uznesenie sťažnosťou napadol obvinený. V písomných dôvodoch sťažnosti,
ktorú podal prostredníctvom obhajcu namieta, že napadnuté uznesenie neobsahuje zákonný
dôvod, pre ktoré bolo možné predĺžiť trvanie väzby. Zdôraznil, že obvinený sa sám prihlásil
na polícií, jeho totožnosť je zistená a má stále bydlisko. Z doteraz vykonaných dôkazov je
zrejmé, že sa skutku, pre ktorý je mu vznesené obvinenie, nedopustil. Dodal, že podľa § 72
ods. 2 Trestného poriadku malo byť vo veci rozhodnuté na verejnom zasadnutí odvolávajúc
sa na judikatúru ústavného súdu. Záverom navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a prepustiť
ho z väzby na slobodu.
Krajský súd v Nitre, ako nadriadený orgán, na podklade riadne a včas podanej
sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 odsek 1, písmeno a/, b/ Trestného
poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol
sťažovateľ podať sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého
uznesenia a zistil, že sťažnosť obvineného je dôvodná, avšak z iných príčin ako uvádza
sťažovateľ.
Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní
predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku, v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty.
V odôvodnení napadnutého uznesenia správne poukázal na splnenie formálnych
i materiálnych podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 76 ods. 2, ods. 6 písm. b/, ods. 7
Aj nadriadený súd sa stotožňuje s návrhom prokurátora na predĺženie trvania lehoty
väzby.
V doterajšom konaní boli vykonávané aj ďalšie úkony, teda je možno súhlasiť
s návrhom prokurátora, že vo veci sa koná a pre celkovú obťažnosť veci, ktorá je
charakterizovaná aj medzinárodnou spoluprácou nebolo možné v pôvodnej lehote
predĺženia lehoty väzby do 17.04.2009 vyšetrovanie, resp. prípravné konanie ukončiť.
V prípade prepustenia obvineného na slobodu, by došlo podstatnému sťaženiu
dosiahnutia účelu trestného konania. Za tohto stavu nemožno mať za to, že by doterajšia
väzba bola v rozpore s účelom väzby a že by presiahla nevyhnutný čas.
Väzba však nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom
je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného
konania obmedzením jej osobnej slobody. Nadriadený súd má za to, že vzhľadom
na doterajší priebeh dokazovania v prípravnom konaní je možné pri sústredení orgánov
činných v prípravnom konaní, ktoré takémuto prípadu prináleží, ukončiť všetky potrebné
úkony v lehote do 31. júla 2009.“
Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp/11/2009 z 3. apríla 2009, ktorým boli
zamietnuté žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu, sa opiera o tieto dôvody:
„Sudkyňa pre prípravné konanie preskúmala žiadosti obvineného, predložený
vyšetrovací spis Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre
ČVS: KRP- 2/OVK-NR-2008, spisy Okresného súdu Nitra 1Tp/103/2008, 1Tp/192/2008
a vypočula obvineného.
Obvinený pri výsluchu uviedol, že žiada, aby bolo vyhovené jeho žiadostiam a aby
bol prepustený z väzby na slobodu, pretože vyšetrovateľ mu sám povedal, že v jeho prípade
väzba nie je dôvodná, pretože vo vzťahu k jeho osobe už boli vykonané všetky vyšetrovacie
úkony .
Na základe spisov, ktoré preskúmala, mala preukázané, že obvinenému bolo
vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, 2
písm. b/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., za ktorý Trestný
zákon stanovuje trest odňatia slobody od 20 rokov do 25 rokov odňatia slobody. Do dňa
predloženia vyšetrovacieho spisu nedošlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, ktorý je
obvinenému kladený za vinu a ani k žiadnemu inému rozhodnutie vo veci samej.
Všetky vyššie uvedené zistené konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že
obvinenému hrozí uloženie vysokého trestu odňatia slobody a tak je stále daný dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Hrozí obava, že obvinený v dôsledku hrozby vysokého
trestu ujde, bude sa skrývať na neznámom mieste a tak mariť priebeh trestného konania.
Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie žiadosti obvineného nevyhovela, zamietla
ju a ponechala ho naďalej vo väzbe.
Sudkyňa pre prípravné konanie neprijala písomný sľub obvineného vzhľadom
na povahu prejednávanej trestnej veci, osobu obvineného a nepovažovala ho za dostatočný
na nahradenie väzby.“
O sťažnosti podanej sťažovateľom proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd tak,
že ju svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 ako nedôvodnú zamietol,
pričom argumentoval takto:
«Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal obvinený sťažnosť, ktorú
zdôvodnil tým, že sa súd nezaoberal v zákone uvádzanými dôvodmi väzby a nevzal
do úvahy fakt, že obvinený B. Š. sa sám prihlásil na polícií, má stále bydlisko
a z vykonaných dôkazov v prípravnom konaní je zrejmé, že sa nedopustil skutku ako je
uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Tým, že súd I. stupňa nekonal na verejnom
zasadnutí postupoval v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku a tomu
prislúchajúcou judikatúrou Ústavného súdu SR. Záverom zdôraznil, že súd I. stupňa konal
o návrhoch zo skoršieho obdobia, hoci mal konať bez prieťahov. Navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť a prepustiť ho na slobodu.
Krajský súd v Nitre, ako nadriadený orgán, na podklade riadne a včas podanej
sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 odsek 1, písmeno a/, b/ Trestného
poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol
sťažovateľ podať sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého
uznesenia a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.
Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní
predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku, v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty.
V doterajšom konám boli vykonávané aj ďalšie úkony a pre celkovú obťažnosť veci, ktorá je
charakterizovaná aj medzinárodnou spoluprácou nebolo možné v pôvodnej lehote
predĺženia lehoty väzby do 17.04.2009 vyšetrovanie, resp. prípravné konanie ukončiť.
K argumentom obvineného, že súd I. stupňa mal konať o jeho žiadostiach
na verejnom zasadnutí je nutné uviesť, že novela ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného
poriadku neobsahuje údaje, o ktoré obvinený uvádzal v dôvodoch sťažnosti ale vo vete
šiestej tohto ustanovenia je uvedené „Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie
vypočuje obvineného a potom umožní...". Z takéhoto znenia nevyplýva obligatórna
povinnosť súdu rozhodujúceho o väzbe konať verejné zasadnutie.
Ak sudkyňa pre prípravné konanie žiadosti obvineného zamietla pri súčasnom
konštatovaní dôvodnosti útekovej väzby je nutné uviesť, že oprávnene je možné sa
domnievať u obvineného, že sa bude skrývať aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže mu
hrozí vysoký trest, ako to vyplýva z doposiaľ konštatovanej právnej kvalifikácie.
Je samozrejmé, že orgán rozhodujúci o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby je
povinný vždy preskúmať i obsah spisu a stav dokazovania, nemôže si však osvojiť právo
rozhodovať, či sa obvinený skutku dopustil alebo nie, keďže v tomto štádiu v zmysle
ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku postačuje podozrenie z toho, že skutok pre
ktorý obvinenému bolo vznesené obvinenie, mal spáchať.“
Súd I. stupňa v súlade so zákonom zamietol žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby na slobodu a neprijal písomný sľub pre nahradenie väzby vzhľadom na osobu
obvineného a povahu prejednávaného prípadu podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Trestného
poriadku.»
Vo vzťahu k obom uzneseniam krajského súdu sťažovateľ namieta nedostatok
súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z hľadiska požiadavky
kvality preskúmania. V prvom rade ide otázku súvisiacu s vykonaním verejného zasadnutia,
v druhom prípade sťažovateľ namieta nesplnenie požiadavky náležitého odôvodnenia
rozhodnutia.
Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby a rozhodnutie (vrátane
rozhodovania o jej ďalšom trvaní) o nej sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení
s čl. 17 ods. 1 ústavy, ktorý vo všeobecnej rovine garantuje osobnú slobodu, ako aj v čl. 5
ods. 4 dohovoru a sú definované v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.
K otázke konania verejného zasadnutia
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu (obsah) tohto preskúmania.
V súvislosti s otázkou kvality preskúmania judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva uvádza, že aj v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru sa musia poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde
a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú
z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného
obvinenia (Winterwerp c. Holandsko z roku 1979). V každom prípade však musí byť
zaručená minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania
o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby
je, aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu –
prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného
pred súdom v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne, podľa okolností
konkrétneho prípadu (obdobne pozri III. ÚS 345/06).
Ako už bolo uvedené, ústavný súd zistil, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty
väzby bol sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručený 27. marca 2009. Následne, teda potom,
ako sa sťažovateľ oboznámil s argumentáciou prokurátora, bol okresným súdom 3. apríla
2009 vykonaný výsluch sťažovateľa, na ktorom sa sťažovateľ vyjadril osobne, ale hlavne
prostredníctvom svojho právneho zástupcu k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby
a tiež k svojim žiadostiam o prepustenie na slobodu. Z obsahu zápisnice o tomto výsluchu
nie je zrejmé, či sa konalo na verejnom alebo neverejnom zasadnutí. Sťažovateľ sa však
osobne aj so svojím právnym zástupcom zúčastnil výsluchu, ktorého predmetom bolo
preskúmanie zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody a bolo mu počas neho umožnené
predniesť svoje argumenty. Účel základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy
a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru bol v prvostupňovom konaní takto naplnený
a z tohto pohľadu prípadné porušenie dotknutých ustanovení Trestného poriadku týkajúcich
sa otázky konania verejného zasadnutia nemalo dopad na garancie obsiahnuté v uvedených
článkoch ústavy a dohovoru.
V druhom stupni o sťažnostiach sťažovateľa podaných proti uzneseniam okresného
súdu sp. zn. 1 Tp/52/2009 a sp. zn. 1 Tp/11/2009 z 3. apríla 2009 rozhodoval krajský súd
15. apríla 2009 na neverejnom zasadnutí.
Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že vo vedenom trestnom konaní má
konajúci súd povinnosť zabezpečiť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu
a za podmienok ústavne interpretovaného a aplikovaného zákona spôsobom rešpektujúcim
ich základné práva garantované predovšetkým čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy.
V prípade kolízie týchto práv (ako sú právo obvineného opakovane v krátkych
intervaloch iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti väzby podaním žiadosti
o prepustenie na slobodu obsahujúce garanciu kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní
a tiež garanciu urýchleného rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a tiež
napríklad právo obvineného na konanie vo veci trestného obvinenia bez zbytočných
prieťahov) musí konajúci súd dbať o udržanie ich spravodlivej rovnováhy.
Vychádzajúc z uvedeného nemožno preto každé jednotlivé konanie o preskúmaní
zákonnosti väzby bez osobnej účasti obvineného kvalifikovať ako porušenie jeho
základných práv a slobôd (III. ÚS 34/07).
Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
však vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho
možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť
rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich
pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru bez ohľadu na to, či boli iniciované procesným úkonom
obvineného alebo procesným úkonom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu z jeho
úradnej povinnosti) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná
prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je navyše nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových
okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia (III. ÚS 34/07).
V posudzovanom prípade trvala väzba sťažovateľa v čase rozhodovania krajského
súdu (15. apríla 2009) viac ako 9 mesiacov. Počas tohto obdobia preskúmavali súdy
zákonnosť a opodstatnenosť sťažovateľovej väzby v konaniach, na ktoré sa vzťahuje režim
čl. 5 ods. 4 dohovoru v týchto prípadoch: uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby
a neprijatí písomného sľubu obvineného sp. zn. 1 Tp/192/2008 prijaté na verejnom
zasadnutí 16. decembra 2008, uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti tomuto
uzneseniu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 prijaté na neverejnom zasadnutí 23. decembra 2008,
uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie na slobodu a o neprijatí
písomného sľubu sp. zn. 1 Tp/11/2009 prijaté 3. apríla 2009 na základe vykonaného
výsluchu sťažovateľa, uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti tomuto
uzneseniu sp. zn. 3 Tpo/18/2009 prijaté na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009, uznesenie
okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sp. zn. 1 Tp/52/2009 prijaté 3. apríla 2009
na základe vykonaného výsluchu sťažovateľa a napokon uznesenie krajského súdu o zrušení
tohto uznesenia a o predĺžení lehoty väzby sp. zn. 3 Tpo/17/2009 prijaté na neverejnom
zasadnutí 15. apríla 2009.
Zo šiestich prípadov (konania súdu rozhodujúceho v prvom stupni a konania súdu
rozhodujúceho o podanej sťažnosti) bol sťažovateľ prvostupňovým súdom trikrát osobne
vypočutý, a tak sa mu poskytla možnosť predložiť vo veci preskúmania zákonnosti väzby
svoje argumenty. Danú kvantitu osobného vypočutia obvineného s prihliadnutím na celkové
trvanie väzby v čase rozhodovania krajského súdu (15. apríla 2009) kvalifikuje ústavný súd
z pohľadu garancií zaručených čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
vo vzájomnom vzťahu k ďalej uvedeným okolnostiam ako dostatočnú. Povaha skutočností
(tvrdení a skutkových okolností), ktoré mali byť predmetom posúdenia v konaniach
krajského súdu, nebola taká, že by si vyžadovala osobnú prítomnosť obvineného v konaní
pred súdom, keďže skutočnosti uvedené v jednotlivých sťažnostiach podaných
sťažovateľom proti prvostupňovým rozhodnutiam neprekračovali rámec obsahu dôvodov
uvádzaných sťažovateľom vo vyjadreniach k návrhom prokurátora na predĺženie väzby, ako
aj rámec argumentácie predostretej sťažovateľom na vykonaných verejných zasadnutiach
okresného súdu.
Námietku porušenia základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru vo vzťahu k otázke konania verejného zasadnutia posúdil
ústavný súd v prípade oboch uznesení krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/17/2009 a sp. zn.
3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 ako zjavne neopodstatnenú.
K otázke náležitého odôvodnenia rozhodnutia
Ako už bolo uvedené, konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí spĺňať niektoré
fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou
z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
V uznesení sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 krajský súd konštatoval splnenie
formálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd v konaní
týkajúcom sa rozhodovania o predĺžení väzby postupoval v súlade s Trestným poriadkom
a dodržal v ňom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení § 76 ods. 2, 6 písm. b)
a ods. 7 Trestného poriadku. Stotožnil sa so závermi okresného súdu poukazujúcimi
na obťažnosť veci danú potrebou medzinárodnej spolupráce, ktorá bráni ukončeniu
vyšetrovania v pôvodne predĺženej lehote. Z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok
väzby krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných na rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa) vychádzal
zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení
okresného súdu o pretrvávaní dôvodov útekovej väzby v súvislosti s hrozbou vysokého
trestu, ktorého závery krajský súd akceptoval.
V uznesení sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 krajský súd poukázal na súlad
postupu okresného súdu s relevantnými procesnými ustanoveniami Trestného poriadku.
So závermi okresného súdu o danosti dôvodov útekovej väzby sa krajský súd stotožnil
vzhľadom na existenciu hroziaceho vysokého trestu, ktorá opodstatňuje dôvodnú obavu, že
sa sťažovateľ bude skrývať v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Vo vzťahu k skutkovým
okolnostiam týkajúcim sa danosti dôvodného podozrenia o spáchaní skutku sťažovateľom,
ktoré je súčasťou materiálnych podmienok väzby, sťažovateľ uviedol, že z dôkazov
vykonaných v prípravnom konaní je zrejmé, že sa skutku uvedeného v uznesení o vznesení
obvinenia nedopustil. Krajský súd na tomto mieste poskytol argumentáciu, že v rozhodnutí
o väzbe, resp. o žiadosti o prepustenie na slobodu nemôže konajúci súd rozhodovať o tom,
či bol, alebo nebol obvineným skutok spáchaný, pretože v tomto štádiu postačuje v zmysle
§ 71 ods. 1 Trestného poriadku podozrenie o spáchaní skutku obvineným.
Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa krajský súd
nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne,
a podľa právneho názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne
akceptovateľné.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v oboch rozhodnutiach sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy, preto sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru vo vzťahu k uzneseniam
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/200 z 15. apríla
2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2009