Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 251/09
PDF · 313.29 KB
No categories available
I. ÚS 251/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 251/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cb 17/01 a jeho uznesením z 20. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením z 28. apríla 2009
a vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením z 20. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009
doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S.
J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“),
základného práva súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho
uznesením z 20. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením
z 28. apríla 2009 a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho
uznesením z 20. októbra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným
14. marca 2001 krajskému súdu domáhal uloženia povinnosti odporcovi (obchodnej
spoločnosti B., spol. s r. o., v ktorej je sťažovateľ spoločníkom) umožniť mu nahliadnutie
do účtovných dokladov odporcu v období rokov 2000 a 2001. Krajským súdom je vedené
konanie o návrhu sťažovateľa pod sp. zn. 29 Cb 17/01.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 29 Cb 17/01 z 5. novembra 2002 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) bolo návrhu sťažovateľa v celom rozsahu vyhovené
a odporcovi bola uložená povinnosť umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do účtovných
dokladov odporcu v období rokov 2000 a 2001.
Proti rozsudku krajského súdu podal odporca odvolanie.
Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 5 Obo 160/2003 z 8. júna 2004
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zmenil rozsudok krajského súdu v časti, ktorou
bola odporcovi uložená povinnosť umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do účtovných
dokladov odporcu za obdobie roku 2001 tak, že návrh sťažovateľa v tejto časti zamietol.
Následne najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Obdo V 97/2004-185 z 27. apríla 2006 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu v dovolacom konaní“) zamietol dovolanie sťažovateľa
smerujúce proti zmeňujúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu.
Týmto bolo konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 o návrhu
sťažovateľa v tej časti, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi umožniť mu
nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2001, právoplatne skončené.
Najvyšší súd zároveň v odvolacom konaní rozsudkom zrušil rozsudok krajského
súdu v časti, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť umožniť sťažovateľovi nahliadnuť
do účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2000, a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne najvyšší súd svojím rozsudkom v dovolacom konaní odmietol dovolanie
sťažovateľa smerujúce proti zrušujúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu.
Na základe uvedeného predmetom ďalšieho konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 29 Cb 17/01 po vrátení veci bolo konanie o návrhu sťažovateľa v tej časti,
ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi umožniť mu nahliadnutie do účtovných
dokladov odporcu za obdobie roka 2000.
Krajský súd v ďalšom konaní po vrátení veci uznesením č. k. 29 Cb 17/01-234
z 20. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu o prerušení konania“) prerušil
konanie vo veci do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.
28 Cb 83/00, predmetom ktorého je konanie o návrhu obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o.
(teda odporcu v prerušenom konaní), o vylúčenie sťažovateľa ako spoločníka zo spoločnosti
odporcu.
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 163/2008
z 28. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) potvrdil uznesenie krajského
súdu o prerušení konania.
Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v neprimerane dlhom trvaní súdneho konania
vedeného krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a súdneho konania vedeného najvyšším
súdom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 v spojení s nedôvodným prerušením súdneho konania
vedeného krajským súdom (uznesením krajského súdu o prerušení konania a uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu). Sťažovateľ vo svojej
argumentácii okrem iného uviedol: „Od momentu začatia konania… uplynulo viac ako
deväť rokov. V súlade s objektívnym zhodnotením okolností prípadu, ako je jeho zložitosť
a ďalšie faktory, ktoré potenciálne vplývajú, na jeho dĺžku je nevyhnutné konštatovať,
že dĺžka trvania sporu neúmerne presahuje racionálnu dĺžku súdneho konania… Sťažovateľ
žiadnym spôsobom neprispel k zdržaniu konania. Počas celej doby priebehu konania
sa vo veci uskutočnilo celkovo len 5 pojednávaní, a to na oboch konajúcich súdoch spolu.
Vec samotná je mimoriadne jednoduchá, a preto ju bolo možné vybaviť jediným
pojednávaní na každom súde...
k potrebe konštatovania nízkej frekvencie činnosti súdu prispieva aj fakt,
že v súčasnosti došlo dokonca k prerušeniu sporového konania, a to z dôvodu, ktorý
nie je objektívne relevantný, a ani odôvodnenie súdu, ktorým tento krok odôvodnil nemožno
považovať za dostačujúce a presvedčivé.“
Sťažovateľ zároveň uviedol, že „podal dňa 18. 09. 2008 sťažnosť pre prieťahy
v konaní predsedovi Krajského súdu v Bratislave. Dňa 13. 10. 2008… prevzal odpoveď
predsedníčky Krajského súdu v Bratislave číslo: Spr. 2200/08 z 08. 10. 2008, ktorou
označila sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú len čiastočne a to za obdobie od apríla
2007 do júna 2008.
Avšak aj napriek konštatovaniu prieťahov v konaní, dňa 7. 11. 2008 sťažovateľ
prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 29 Cb 17/01-234 z 20. 10. 2008, ktorým
súd konanie vo veci prerušil, a to až do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom
súde v Bratislave pod č. k. 28 Cb 83/00…“.
Nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi krajského súdu aj najvyššieho súdu pri
ich rozhodnutiach o prerušení konania došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Podľa názoru sťažovateľa vedenie súdneho konania o vylúčenie sťažovateľa
ako spoločníka zo spoločnosti odporcu (súdne konanie vedené krajským súdom
pod sp. zn. 28 Cb 83/00) nie je naplnené dôvodom na prerušenie posudzovaného súdneho
konania [podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)],
v ktorom sa sťažovateľ domáha naplnenia svojich práv ako spoločníka (práva
na nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu za rok 2000).
Sťažovateľ vo svojej argumentácii k porušeniu označených základných a iných práv
(čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu) okrem iného uviedol: „práva spoločníka nie je možné po dobu ich trvania
podmieňovať konečným rozhodnutím súdu o vylúčení resp. nevylúčení spoločníka
zo spoločnosti. A to práve z dôvodu, že aj počas súdneho konania naďalej ostáva
spoločníkom danej spoločnosti, a teda prislúchajú mu aj všetky práva, ktoré mu zákon
v tomto prípade priznáva, a teda aj právo nahliadať do účtovnej evidencie spoločnosti...
súd uznesením o prerušení konania nepriamo a hrubo neprimerane obmedzil
sťažovateľa v jeho majetkových právach spojených s účasťou v uvedenej spoločnosti,
nakoľko úplne znemožnil ďalší posun v konaní, ktoré sa týka určenia práva na prístup
sťažovateľa k účtovnej evidencii spoločnosti...
dôvody Krajského súdu, na ktorých základe, konanie, prerušil nie je možné hodnotiť
ako dôvody napĺňajúce podmienky ustanovenia §109 ods. 2 písm. c OSP, na ktoré
sa Krajský súd v Bratislave odvoláva, a to z dôvodu, že v prípade, ak dôjde k vylúčeniu
sťažovateľa zo spoločnosti zaniknú aj jeho práva spoločníka, ktoré mu zákon priznáva,
a teda predmet pôvodného konania, ktoré bolo v súčasnosti prerušené odpadne, nakoľko
už nebude o čom rozhodovať.“
K namietanému porušeniu svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho uznesením o prerušení
konania sťažovateľ uviedol: „Zákonným sudcami v konaní Krajského súdu v Bratislave
č. k. 29 Cb 17/01 od počiatku bol senát Krajského súdu v Bratislave zložený z JUDr. V. Š.,
JUDr. M. M. a JUDr. A. S.
Podľa vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave vec prevzala v r. 2008
predsedníčka senátu JUDr. G. na základe rozvrhu práce… nie je v súlade s ústavným
právom sťažovateľa, aby k zmene došlo len na základe dôvodenia organizačnou zmenou
v rozvrhu práce bez poukázania na konkrétny zákonom predpokladaný dôvod zmeny…
Zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu, základným predpokladom
porušenia práva sťažovateľa na zákonného sudcu je priamy súvis medzi odňatím veci
zákonnému sudcovi a negatívnym dopadom meritórneho rozhodnutia (postupu)
všeobecného súdu na právne postavenie sťažovateľa. (II. ÚS 36/02). V prípade sťažovateľa
sa nepriaznivý vplyv zmeny zákonného sudcu prejavil najmä v porušení jeho práva
na prístup súdu, tak ako už bolo uvedené, a to z dôvodu okamžitého prerušenia súdneho
konania v nadväznosti na zmenu zákonného sudcu príslušného pre prejednanie veci
sťažovateľa.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie ním
označených základných a iných práv postupom a uznesením krajského súdu o prerušení
konania, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu, zrušil tieto uznesenia a vec vrátil
na ďalšie konanie krajskému súdu, priznal mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu
(§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jeho prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá
ústavnoprávny rozmer.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení
konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho
uznesením, ako aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho
uznesením o prerušení konania.
Relevantné znenie príslušných článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
upravujúcich práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
1. K namietanému porušeniu základného práva súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho
uznesením o prerušení konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením
1.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
krajského súdu
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ
napadol postup a rozhodnutie krajského súdu, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu.
Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože
jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa najvyšší súd.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu)
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného
súdu.
1.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
najvyššieho súdu
Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie krajského súdu o prerušení konania. [Krajský súd označeným
uznesením podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP prerušil konanie v právnej veci sťažovateľa
o uloženie povinnosti odporcovi umožniť sťažovateľovi nahliadnutie do účtových dokladov
odporcu za rok 2000 až do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 28 Cb 83/00.]
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplynulo: „Krajský súd
v Bratislave napadnutým uznesením rozhodol, že konanie do právoplatného skončenia veci
vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 28 Cb 83/00, prerušuje. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že… Žalovaný, t. j. B., spol. s r. o. žalobou došlou dňa 20. 12. 2000
navrhol súdu, aby žalobcu, t. j. Ing. F. L., vylúčil zo spoločnosti B., spol. s r. o. Žaloba
na vylúčenie Ing. F. L., zo spoločnosti B., spol. s r. o. došla na súd skôr, ako žaloba
v danom prípade. To znamená, že až na základe právoplatného rozhodnutia o tom či bude,
alebo nebude žalobca vylúčený zo spoločnosti žalovaného, súd rozhodne o jeho právach
ako spoločníka v obchodnej spoločnosti žalovaného, a preto súd v zmysle ust. § 109 ods. 2
písm. c) O. s. p. rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia veci o vylúčenie
Ing. F. L., zo spoločnosti B., spol. s r. o., pretože toto rozhodnutie môže mať význam
pre rozhodnutie súdu v danom prípade.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal odvolanie žalobca a tvrdil, že v konaní
Krajského súdu v Bratislave č. k. 28 Cb 83/00 sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu. Medzi oboma konaniami žiadna príčinná súvislosť, neexistuje.
Zistenie Krajského súdu v Bratislave o nutnosti prerušiť konanie po 8 rokoch (ne-)činnosti,
je prekvapujúce. Žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil...
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu,
že rozhodnutie vo veci vylúčenia Ing. F. L., môže mať význam pre rozhodnutie súdu
v predmetnej veci o určenie povinnosti umožniť žalobcovi nahliadnutie do účtovných
dokladov spoločností žalovaného, a teda je dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c) O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Citovaným úvahám a dôvodom najvyššieho súdu nemožno z ústavnoprávneho
hľadiska ani pri zohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazuje sťažovateľ,
nič podstatného vytknúť.
Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom
a nie je vrcholom ich sústavy ani ďalšou opravnou inštanciou voči ich rozhodnutiam.
Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je oprávnený zasahovať
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov iba v prípade, ak tieto súdy nepostupujú
v zhode s ústavou, ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovaných
medzinárodných zmlúv.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu
predchádzal iba so zreteľom na skutočnosť, že mohol preskúmavať len jeho ústavnosť,
pričom dospel k záveru, že sťažnosť nie je opodstatnená s tým, že jej zjavná
neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnených sťažovateľom v sťažnosti,
ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.
Podstata prerokúvanej sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu (krajského súdu) o prerušení konania v právnej veci sťažovateľa
o uloženie povinnosti odporcovi umožniť sťažovateľovi nahliadnutie do účtovných
dokladov odporcu za obdobie roka 2000.
Sťažovateľ k tomu predložil konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, že nebol daný
zákonný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Samotné vedenie
konania o jeho vylúčenie zo spoločnosti odporcu nie je podľa sťažovateľa zákonným
dôvodom na prerušenie konania vedeného krajským súdom, v ktorom sa domáha práve
svojich práv, ktoré mu prináležia ako spoločníkovi spoločnosti odporcu, teda práva
na nahliadnutie do účtovných dokladov spoločnosti odporcu.
Ústavnému súdu však neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný postup
najvyššieho súdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto
prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, podľa názoru ústavného súdu síce stručné,
ale napriek tomu s ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné a dostatočne odôvodnené
závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd
v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo
v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií, a v danom prípade navyše v situácii,
keď vo veci nie je ešte meritórne rozhodnuté.
Oboznámenosť najvyššieho súdu s okolnosťami daného prípadu pri jeho rozhodovaní
o prerušovaní konania predpokladá aj jeho oboznámenosť s tým, do akej miery môžu mať
význam otázky riešené v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 28 Cb 83/00
o vylúčení sťažovateľa zo spoločnosti odporcu pre konanie vedené krajským súdom
pod sp. zn. 29 Cb 17/01, pričom vzájomná súvislosť v oboch konaniach posudzovaných
otázok bola determinovaná aj nutnosťou vykonania ďalšieho dokazovania a zisťovania
skutkových okolností v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 v súlade
so závermi najvyššieho súdu v jeho rozsudku z 8. júna 2004 (ktorým bola vec sťažovateľa
v časti o uloženie povinnosti umožniť nahliadnutie do účtovných dokladov za rok 2000
vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu).
Navyše, sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu nepredložil dostačujúce dôvody,
z ktorých by bolo možné vyvodiť, že jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému
procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
či už v rovine skutkovej alebo právnej, mala atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny
rozmer.
V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu
a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných
orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy
preskúmavané.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam na rozhodnutie súdu. Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne
zvážiť, aký procesný postup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu
ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, aby do právomoci všeobecných súdov
takto ingeroval.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia vychádzal z toho, že výsledok sporu
vedeného krajským súdom pod sp. zn. 28 Cb 83/00 môže relevantne ovplyvniť spor
v právnej veci sťažovateľa vedený krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01, teda toho,
v ktorom bolo konanie prerušené.
Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného stručného odôvodnenia
rozhodnutia najvyššieho súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd
dospel k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno
považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne.
Napokon treba pripomenúť, že uznesenie o prerušení konania je rozhodnutím
procesnej povahy, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Aj z toho dôvodu takéto
rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných
práv a slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by postup najvyššieho súdu
v okolnostiach danej veci ani jeho uznesenie signalizovali príčinnú súvislosť s možným
porušením označených práv sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení konania a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením
2.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
krajského súdu
Podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa ustanovenia § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú
sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú
lehoty plynúť znova.
Podľa ustanovenia § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí
všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo
pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo,
pokračuje súd i bez návrhu.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že v súčasnosti je konanie vedené
krajským súdom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 právoplatne prerušené, pretože uznesenie
krajského súdu o prerušení konania bolo uznesením najvyššieho súdu potvrdené.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť
po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd
v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03)
konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP možno považovať
za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom
predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať
žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým
aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako ani práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Preto ústavný súd nečinnosť všeobecného súdu
v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v označenom konaní pred prerušením
konania, ústavný súd konštatuje, že priebeh konania (začiatok súdneho konania 14. marca
2001, právoplatné rozhodnutie o časti návrhu sťažovateľa, rozhodovanie o riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkoch účastníkov konania v období po vynesení
rozsudku krajského súdu z 5. novembra 2002 až do rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní sťažovateľa rozsudkom z 27. apríla 2006) nenasvedčuje možnosti porušenia
označených práv sťažovateľa.
Vzhľadom na celkový priebeh a dĺžku konania vedeného krajským súdom
(bez období, počas ktorých vo veci rozhodoval najvyšší súd o riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkoch) obdobie nečinnosti krajského súdu pred prerušením konania
vo veci (ustálené aj predsedníčkou krajského súdu v jej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa
na prieťahy v konaní sp. zn. Spr. 2200/08 z 8. októbra 2008) nedosahuje podľa názoru
ústavného súdu ústavnoprávny rozmer. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd odstránil namietaný stav nečinnosti,
keď konanie vo veci prerušil.
Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti, v ktorej sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
najvyššieho súdu
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru to, že musí smerovať proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do označeného základného práva
sťažovateľa. Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, nedochádza
k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).
Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď
označené konanie najvyšším súdom už bolo právoplatne skončené. Uvedené vyplýva
zo skutočnosti, že sťažnosť smeruje aj proti právoplatnému uzneseniu najvyššieho súdu,
ktorým bolo skončené posudzované konanie vedené najvyšším súdom o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o prerušení konania.
Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutého konania najvyšším súdom
pred doručením sťažnosti ústavnému súdu možno urobiť jednoznačný záver, že v čase
doručenia sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.
Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu z 20. októbra 2008
o prerušení konania, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením z 28. apríla 2009 tak,
že prvostupňové rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Dĺžka uvedeného konania
už vzhľadom na datovanie označených uznesení nemohla presiahnuť ani dobu šiestich
mesiacov, a preto vylučuje možnosť porušenia označených práv sťažovateľa postupom
najvyššieho súdu v označenom konaní.
Ústavný súd preto aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v označenom konaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú
už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 17/01 a jeho
uznesením o prerušení konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obo 163/2008 a jeho uznesením
K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označených základných a iných práv
ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07),
ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
V danom prípade však nebola preukázaná možnosť porušenia ústavnoprocesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto nie je
možné uvažovať o prípadnom porušení označeného základného práva sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré sú právami
hmotnoprávneho charakteru.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku
príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu
a ich uzneseniami a možným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a v nadväznosti na to k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd preto podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cb 17/01 a jeho uznesením o prerušení konania
Ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak k zmene zákonného sudcu dôjde v súlade
s rozvrhom práce príslušného súdu, ako to bolo aj v tomto prípade, ide o zmenu,
zo zákonných dôvodov a za splnenia všetkých zákonných podmienok.
Preto k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že zmena zákonného sudcu v posudzovanom konaní
krajského súdu nie je takým postupom súdu, ktorý by zadával možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom
krajského súdu a jeho uznesením o prerušení konania ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009