Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 251/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa

Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2009

a vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009

doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S.

J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

na ochranu vlastníctva podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“),

základného práva súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. apríla 2009 a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným

14. marca 2001 krajskému súdu domáhal uloženia povinnosti odporcovi (obchodnej

spoločnosti B., spol. s r. o., v ktorej je sťažovateľ spoločníkom) umožniť mu nahliadnutie

do účtovných dokladov odporcu v období rokov 2000 a 2001. Krajským súdom je vedené

konanie o návrhu sťažovateľa pod sp. zn. .

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. novembra 2002 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) bolo návrhu sťažovateľa v celom rozsahu vyhovené

a odporcovi bola uložená povinnosť umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do účtovných

dokladov odporcu v období rokov 2000 a 2001.

Proti rozsudku krajského súdu podal odporca odvolanie.

Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. z 8. júna 2004

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zmenil rozsudok krajského súdu v časti, ktorou

bola odporcovi uložená povinnosť umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do účtovných

dokladov odporcu za obdobie roku 2001 tak, že návrh sťažovateľa v tejto časti zamietol.

Následne najvyšší súd rozsudkom č. k. -185 z 27. apríla 2006 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu v dovolacom konaní“) zamietol dovolanie sťažovateľa

smerujúce proti zmeňujúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu.

Týmto bolo konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. o návrhu

sťažovateľa v tej časti, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi umožniť mu

nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2001, právoplatne skončené.

Najvyšší súd zároveň v odvolacom konaní rozsudkom zrušil rozsudok krajského

súdu v časti, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť umožniť sťažovateľovi nahliadnuť

do účtovných dokladov odporcu za obdobie roka 2000, a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne najvyšší súd svojím rozsudkom v dovolacom konaní odmietol dovolanie

sťažovateľa smerujúce proti zrušujúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného predmetom ďalšieho konania vedeného krajským súdom

pod sp. zn. po vrátení veci bolo konanie o návrhu sťažovateľa v tej časti,

ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi umožniť mu nahliadnutie do účtovných

dokladov odporcu za obdobie roka 2000.

Krajský súd v ďalšom konaní po vrátení veci uznesením č. k. -234

z 20. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu o prerušení konania“) prerušil

konanie vo veci do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

, predmetom ktorého je konanie o návrhu obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o.

(teda odporcu v prerušenom konaní), o vylúčenie sťažovateľa ako spoločníka zo spoločnosti

odporcu.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) potvrdil uznesenie krajského

súdu o prerušení konania.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v neprimerane dlhom trvaní súdneho konania

vedeného krajským súdom pod sp. zn. a súdneho konania vedeného najvyšším

súdom pod sp. zn. v spojení s nedôvodným prerušením súdneho konania

vedeného krajským súdom (uznesením krajského súdu o prerušení konania a uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu). Sťažovateľ vo svojej

argumentácii okrem iného uviedol: „Od momentu začatia konania… uplynulo viac ako

deväť rokov. V súlade s objektívnym zhodnotením okolností prípadu, ako je jeho zložitosť

a ďalšie faktory, ktoré potenciálne vplývajú, na jeho dĺžku je nevyhnutné konštatovať,

že dĺžka trvania sporu neúmerne presahuje racionálnu dĺžku súdneho konania… Sťažovateľ

žiadnym spôsobom neprispel k zdržaniu konania. Počas celej doby priebehu konania

sa vo veci uskutočnilo celkovo len 5 pojednávaní, a to na oboch konajúcich súdoch spolu.

Vec samotná je mimoriadne jednoduchá, a preto ju bolo možné vybaviť jediným

pojednávaní na každom súde...

k potrebe konštatovania nízkej frekvencie činnosti súdu prispieva aj fakt,

že v súčasnosti došlo dokonca k prerušeniu sporového konania, a to z dôvodu, ktorý

nie je objektívne relevantný, a ani odôvodnenie súdu, ktorým tento krok odôvodnil nemožno

považovať za dostačujúce a presvedčivé.“

Sťažovateľ zároveň uviedol, že „podal dňa 18. 09. 2008 sťažnosť pre prieťahy

v konaní predsedovi Krajského súdu v Bratislave. Dňa 13. 10. 2008… prevzal odpoveď

predsedníčky Krajského súdu v Bratislave číslo: Spr. 2200/08 z 08. 10. 2008, ktorou

označila sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú len čiastočne a to za obdobie od apríla

2007 do júna 2008.

Avšak aj napriek konštatovaniu prieťahov v konaní, dňa 7. 11. 2008 sťažovateľ

prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -234 z 20. 10. 2008, ktorým

súd konanie vo veci prerušil, a to až do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom

súde v Bratislave pod č. k. …“.

Nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi krajského súdu aj najvyššieho súdu pri

ich rozhodnutiach o prerušení konania došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva

podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu. Podľa názoru sťažovateľa vedenie súdneho konania o vylúčenie sťažovateľa

ako spoločníka zo spoločnosti odporcu (súdne konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. ) nie je naplnené dôvodom na prerušenie posudzovaného súdneho

konania [podľa (ďalej aj „OSP“)],

v ktorom sa sťažovateľ domáha naplnenia svojich práv ako spoločníka (práva

na nahliadnutie do účtovných dokladov odporcu za rok 2000).

Sťažovateľ vo svojej argumentácii k porušeniu označených základných a iných práv

( , dohovoru, a dodatkového

protokolu) okrem iného uviedol: „práva spoločníka nie je možné po dobu ich trvania

podmieňovať konečným rozhodnutím súdu o vylúčení resp. nevylúčení spoločníka

zo spoločnosti. A to práve z dôvodu, že aj počas súdneho konania naďalej ostáva

spoločníkom danej spoločnosti, a teda prislúchajú mu aj všetky práva, ktoré mu zákon

v tomto prípade priznáva, a teda aj právo nahliadať do účtovnej evidencie spoločnosti...

súd uznesením o prerušení konania nepriamo a hrubo neprimerane obmedzil

sťažovateľa v jeho majetkových právach spojených s účasťou v uvedenej spoločnosti,

nakoľko úplne znemožnil ďalší posun v konaní, ktoré sa týka určenia práva na prístup

sťažovateľa k účtovnej evidencii spoločnosti...

dôvody Krajského súdu, na ktorých základe, konanie, prerušil nie je možné hodnotiť

ako dôvody napĺňajúce podmienky ustanovenia , na ktoré

sa Krajský súd v Bratislave odvoláva, a to z dôvodu, že v prípade, ak dôjde k vylúčeniu

sťažovateľa zo spoločnosti zaniknú aj jeho práva spoločníka, ktoré mu zákon priznáva,

a teda predmet pôvodného konania, ktoré bolo v súčasnosti prerušené odpadne, nakoľko

už nebude o čom rozhodovať.“

K namietanému porušeniu svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho uznesením o prerušení

konania sťažovateľ uviedol: „Zákonným sudcami v konaní Krajského súdu v Bratislave

č. k. od počiatku bol senát Krajského súdu v Bratislave zložený z JUDr. V. Š.,

JUDr. M. M. a JUDr. A. S.

Podľa vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave vec prevzala v r. 2008

predsedníčka senátu JUDr. G. na základe rozvrhu práce… nie je v súlade s ústavným

právom sťažovateľa, aby k zmene došlo len na základe dôvodenia organizačnou zmenou

v rozvrhu práce bez poukázania na konkrétny zákonom predpokladaný dôvod zmeny…

Zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu, základným predpokladom

porušenia práva sťažovateľa na zákonného sudcu je priamy súvis medzi odňatím veci

zákonnému sudcovi a negatívnym dopadom meritórneho rozhodnutia (postupu)

všeobecného súdu na právne postavenie sťažovateľa. (). V prípade sťažovateľa

sa nepriaznivý vplyv zmeny zákonného sudcu prejavil najmä v porušení jeho práva

na prístup súdu, tak ako už bolo uvedené, a to z dôvodu okamžitého prerušenia súdneho

konania v nadväznosti na zmenu zákonného sudcu príslušného pre prejednanie veci

sťažovateľa.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie ním

označených základných a iných práv postupom a uznesením krajského súdu o prerušení

konania, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu, zrušil tieto uznesenia a vec vrátil

na ďalšie konanie krajskému súdu, priznal mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu

( ) možnosť jeho prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá

ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu

vlastníctva podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením o prerušení

konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením, ako aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením o prerušení konania.

Relevantné znenie príslušných článkov , dohovoru a dodatkového protokolu

upravujúcich práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením o prerušení konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením

1.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol postup a rozhodnutie krajského súdu, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu.

Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože

jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa najvyšší súd.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu)

odmietnuť podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu.

1.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

najvyššieho súdu

Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie krajského súdu o prerušení konania. [Krajský súd označeným

uznesením podľa prerušil konanie v právnej veci sťažovateľa

o uloženie povinnosti odporcovi umožniť sťažovateľovi nahliadnutie do účtových dokladov

odporcu za rok 2000 až do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom

pod sp. zn. .]

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplynulo: „Krajský súd

v Bratislave napadnutým uznesením rozhodol, že konanie do právoplatného skončenia veci

vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. , prerušuje. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že… Žalovaný, t. j. B., spol. s r. o. žalobou došlou dňa 20. 12. 2000

navrhol súdu, aby žalobcu, t. j. Ing. F. L., vylúčil zo spoločnosti B., spol. s r. o. Žaloba

na vylúčenie Ing. F. L., zo spoločnosti B., spol. s r. o. došla na súd skôr, ako žaloba

v danom prípade. To znamená, že až na základe právoplatného rozhodnutia o tom či bude,

alebo nebude žalobca vylúčený zo spoločnosti žalovaného, súd rozhodne o jeho právach

ako spoločníka v obchodnej spoločnosti žalovaného, a preto súd v zmysle ust. § 109 ods. 2

písm. c) rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia veci o vylúčenie

Ing. F. L., zo spoločnosti B., spol. s r. o., pretože toto rozhodnutie môže mať význam

pre rozhodnutie súdu v danom prípade.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal odvolanie žalobca a tvrdil, že v konaní

Krajského súdu v Bratislave č. k. sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu. Medzi oboma konaniami žiadna príčinná súvislosť, neexistuje.

Zistenie Krajského súdu v Bratislave o nutnosti prerušiť konanie po 8 rokoch (ne-)činnosti,

je prekvapujúce. Žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu,

že rozhodnutie vo veci vylúčenia Ing. F. L., môže mať význam pre rozhodnutie súdu

v predmetnej veci o určenie povinnosti umožniť žalobcovi nahliadnutie do účtovných

dokladov spoločností žalovaného, a teda je dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109

ods. 2 písm. c)

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru,

že napadnuté uznesenie je vecne správne, preto ho podľa , potvrdil.“

Citovaným úvahám a dôvodom najvyššieho súdu nemožno z ústavnoprávneho

hľadiska ani pri zohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazuje sťažovateľ,

nič podstatného vytknúť.

Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom

a nie je vrcholom ich sústavy ani ďalšou opravnou inštanciou voči ich rozhodnutiam.

Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) je oprávnený zasahovať

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov iba v prípade, ak tieto súdy nepostupujú

v zhode s , ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovaných

medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu

predchádzal iba so zreteľom na skutočnosť, že mohol preskúmavať len jeho ústavnosť,

pričom dospel k záveru, že sťažnosť nie je opodstatnená s tým, že jej zjavná

neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnených sťažovateľom v sťažnosti,

ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Podstata prerokúvanej sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu (krajského súdu) o prerušení konania v právnej veci sťažovateľa

o uloženie povinnosti odporcovi umožniť sťažovateľovi nahliadnutie do účtovných

dokladov odporcu za obdobie roka 2000.

Sťažovateľ k tomu predložil konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, že nebol daný

zákonný dôvod na prerušenie konania podľa . Samotné vedenie

konania o jeho vylúčenie zo spoločnosti odporcu nie je podľa sťažovateľa zákonným

dôvodom na prerušenie konania vedeného krajským súdom, v ktorom sa domáha práve

svojich práv, ktoré mu prináležia ako spoločníkovi spoločnosti odporcu, teda práva

na nahliadnutie do účtovných dokladov spoločnosti odporcu.

Ústavnému súdu však neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný postup

najvyššieho súdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto

prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, podľa názoru ústavného súdu síce stručné,

ale napriek tomu s ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné a dostatočne odôvodnené

závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd

v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo

v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií, a v danom prípade navyše v situácii,

keď vo veci nie je ešte meritórne rozhodnuté.

Oboznámenosť najvyššieho súdu s okolnosťami daného prípadu pri jeho rozhodovaní

o prerušovaní konania predpokladá aj jeho oboznámenosť s tým, do akej miery môžu mať

význam otázky riešené v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

o vylúčení sťažovateľa zo spoločnosti odporcu pre konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. , pričom vzájomná súvislosť v oboch konaniach posudzovaných

otázok bola determinovaná aj nutnosťou vykonania ďalšieho dokazovania a zisťovania

skutkových okolností v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. v súlade

so závermi najvyššieho súdu v jeho rozsudku z 8. júna 2004 (ktorým bola vec sťažovateľa

v časti o uloženie povinnosti umožniť nahliadnutie do účtovných dokladov za rok 2000

vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu).

Navyše, sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu nepredložil dostačujúce dôvody,

z ktorých by bolo možné vyvodiť, že jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému

procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

či už v rovine skutkovej alebo právnej, mala atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny

rozmer.

V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu

a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných

orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa

preskúmavané.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,

môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam na rozhodnutie súdu. Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne

zvážiť, aký procesný postup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu

ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, aby do právomoci všeobecných súdov

takto ingeroval.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia vychádzal z toho, že výsledok sporu

vedeného krajským súdom pod sp. zn. môže relevantne ovplyvniť spor

v právnej veci sťažovateľa vedený krajským súdom pod sp. zn. , teda toho,

v ktorom bolo konanie prerušené.

Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného stručného odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd

dospel k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno

považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne.

Napokon treba pripomenúť, že uznesenie o prerušení konania je rozhodnutím

procesnej povahy, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Aj z toho dôvodu takéto

rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do zaručených základných

práv a slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by postup najvyššieho súdu

v okolnostiach danej veci ani jeho uznesenie signalizovali príčinnú súvislosť s možným

porušením označených práv sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením o prerušení konania a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

2.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

krajského súdu

Podľa ustanovenia pokiaľ súd neurobí iné vhodné

opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže

mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa ustanovenia ak je konanie prerušené, nevykonávajú

sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú

lehoty plynúť znova.

Podľa ustanovenia ak je konanie prerušené podľa , súd urobí

všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo

pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo,

pokračuje súd i bez návrhu.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že v súčasnosti je konanie vedené

krajským súdom pod sp. zn. právoplatne prerušené, pretože uznesenie

krajského súdu o prerušení konania bolo uznesením najvyššieho súdu potvrdené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty

účastníka konania (napr. ). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť

po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd

v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis )

konštatuje, že prerušenie konania podľa možno považovať

za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom

predvídaným v , nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať

žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým

aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ako ani práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Preto ústavný súd nečinnosť všeobecného súdu

v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy

v konaní (mutatis mutandis , , ).

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v označenom konaní pred prerušením

konania, ústavný súd konštatuje, že priebeh konania (začiatok súdneho konania 14. marca

2001, právoplatné rozhodnutie o časti návrhu sťažovateľa, rozhodovanie o riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkoch účastníkov konania v období po vynesení

rozsudku krajského súdu z 5. novembra 2002 až do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní sťažovateľa rozsudkom z 27. apríla 2006) nenasvedčuje možnosti porušenia

označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom na celkový priebeh a dĺžku konania vedeného krajským súdom

(bez období, počas ktorých vo veci rozhodoval najvyšší súd o riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkoch) obdobie nečinnosti krajského súdu pred prerušením konania

vo veci (ustálené aj predsedníčkou krajského súdu v jej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa

na prieťahy v konaní sp. zn. Spr. 2200/08 z 8. októbra 2008) nedosahuje podľa názoru

ústavného súdu ústavnoprávny rozmer. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd odstránil namietaný stav nečinnosti,

keď konanie vo veci prerušil.

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti, v ktorej sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní, odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

2.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

najvyššieho súdu

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru to, že musí smerovať proti

aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do označeného základného práva

sťažovateľa. Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, nedochádza

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú podľa (napr. ).

Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď

označené konanie najvyšším súdom už bolo právoplatne skončené. Uvedené vyplýva

zo skutočnosti, že sťažnosť smeruje aj proti právoplatnému uzneseniu najvyššieho súdu,

ktorým bolo skončené posudzované konanie vedené najvyšším súdom o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o prerušení konania.

Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutého konania najvyšším súdom

pred doručením sťažnosti ústavnému súdu možno urobiť jednoznačný záver, že v čase

doručenia sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.

Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu z 20. októbra 2008

o prerušení konania, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením z 28. apríla 2009 tak,

že prvostupňové rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Dĺžka uvedeného konania

už vzhľadom na datovanie označených uznesení nemohla presiahnuť ani dobu šiestich

mesiacov, a preto vylučuje možnosť porušenia označených práv sťažovateľa postupom

najvyššieho súdu v označenom konaní.

Ústavný súd preto aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v označenom konaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú

už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa

a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením o prerušení konania a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označených základných a iných práv

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ),

ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplývalo z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

V danom prípade však nebola preukázaná možnosť porušenia ústavnoprocesných

princípov vyplývajúcich z až , resp. dohovoru, a preto nie je

možné uvažovať o prípadnom porušení označeného základného práva sťažovateľa podľa

a jeho práva podľa dodatkového protokolu, ktoré sú právami

hmotnoprávneho charakteru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku

príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu

a ich uzneseniami a možným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a jeho práva podľa dodatkového protokolu a v nadväznosti na to k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd preto podľa § 25

ods. 2 odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením o prerušení konania

Ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak k zmene zákonného sudcu dôjde v súlade

s rozvrhom práce príslušného súdu, ako to bolo aj v tomto prípade, ide o zmenu,

zo zákonných dôvodov a za splnenia všetkých zákonných podmienok.

Preto k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 ústavný súd konštatuje, že zmena zákonného sudcu v posudzovanom konaní

krajského súdu nie je takým postupom súdu, ktorý by zadával možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa podľa .

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti

namietaného porušenia jeho základného práva podľa postupom

krajského súdu a jeho uznesením o prerušení konania ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009