Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 250/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., H., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. z 10. júna 2008 a

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. marca 2009 a základného

práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5

C 206/07 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2009

doručená sťažnosť I. H., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 10. júna 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a základného práva na

prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom rozhodol

o návrhu sťažovateľa tak, že jeho návrh zamietol. Okresný súd v rozsudku zhrnul predmet

konania, keď uviedol: „Žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd vyslovil, že žalovaný

porušil práva žalobcu ako uchádzača o nebytové priestory, keď s ním neuzavrel nájomnú

zmluvu, keď ho o to žalobca listom zo dňa 13. 7. 2001 požiadal a predložil súhlas

nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a neexistoval vtedy žiaden zákonný dôvod pre

neuzavretie nájomnej zmluvy: žalovaný porušil práva žalobcu, keď inicioval anulovanie

podpisov vlastníkov bytov, ktorí dali súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy so žalobcom

k nebytovým priestorom na vykonávanie obchodnej činnosti: žalovaný porušil práva

žalobcu v konkurze, ktorý sám vyhlásil na deň 27. 8. 2001, ale nevyhodnotil výsledky

konkurzu, aj keď sa k tomu písomne zaviazal a nevyhlásil víťaza konkurzu s najväčšou

ponukou za prenájom nebytových priestorov; uložil žalovanému nahradiť nemajetkovú ujmu

žalobcovi vo výške 50.000,- Sk“ a svoje závery vo veci odôvodnil takto: „Žalovaný navrhol

žalobu zamietnuť z toho dôvodu, že on nie je oprávnený rozhodovať, s kým bude uzavretá

nájomná zmluva, o tom rozhodujú vlastníci bytov na svojej schôdzi. V tomto prípade na

schôdzi 6. 9. 2001 bolo v tajnom hlasovaní rozhodnuté, že nebytový priestor bude naďalej

užívať pôvodný nájomca, ktorý medzitým vyrovnal dlh na nájomnom.

Nie je pravdou, že by žalovaný manipuloval vlastníkov bytov. Výberové konanie sa

konalo ešte v čase, keď neuplynula výpovedná lehota pánovi R., nájomcovi nebytových

priestorov, ktorý nakoniec do uplynutia výpovednej lehoty vyrovnal dlh na nájomnom. Na

schôdzi komisie pre vyhodnotenie cenových ponúk dňa 27. 8. 2001, ktorej sa zúčastnili traja

zástupcovia vlastníkov bytov a jeden zástupca žalovaného boli otvorené obálky uchádzačov

o nájom a bolo doporučené zvolať schôdzu vlastníkov bytov k doriešeniu otázky prenajatia

nebytových priestorov v ich obytnom dome. Schôdza sa konala 6. 9. 2001 a vlastníci bytov

rozhodli, komu budú prenajaté nebytové priestory. Žalovaný bol povinný rešpektovať vôľu

vlastníkov bytov. Žalovaný neurčoval pravidlá pre uchádzačov o prenajatie nebytových

priestorov. Tieto pravidlá určuje zákon o bytoch a nebytových priestorov. Prenajímanie

priestorov bolo vecou vlastníkov bytov. Žalobca sám nezvolal schôdzu vlastníkov bytov, ale

podpisy zbieral sám po bytoch. Ak žalobca nesúhlasil s výsledkami schôdze vlastníkov

bytov, mal by žalovať vlastníkov bytov. Na schôdzi bol prítomný aj žalobca a podľa

zápisnice zo schôdze neprotestoval voči rozhodnutiu vlastníkov bytov.

Výsluchom svedkýň M. L., J. Š. a A. L. bolo zistené, že nemajú vedomosti o tom, žeby

žalovaný poškodzoval nejakým spôsobom záujem žalobcu, ani o tom, žeby žalovaný vyvíjal

nejaký nátlak na vlastníkov bytov, aby boli nebytové priestory prenajaté pôvodnému

nájomcovi. Vlastníci bytov sami rozhodli o tom, komu budú priestory prenajaté.

Podľa zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov obytného domu K-10 zo dňa 6. 9. 2001

vyplýva, že vlastníci bytov nadpolovičnou väčšinou hlasov vyzvali žalovaného uzavrieť

nájomnú zmluvu na nebytové priestory s pánom R. od 1. 10. 2001. Na schôdzi bol prítomný'

aj žalobca, ktorý sa k otázke prenájmu priestorov nevyjadril.

Podľa predložených písomných dôkazov, žalobca dňa 13. 7. 2001 predložil

žalovanému žiadosť o prenajatie spoločných priestorov bytovky K-10 na obchodnú činnosť,

s podpismi vlastníkov bloku K-10 a dna 27. 8. 2001 predložil žalovanému zalepenú obálku

s ponukou výšky nájmu za spoločný priestor - kočikárne...

Po prevedenom dokazovaní súd dospel k tomuto záveru:

Žalovaný je na základe zmluvy o výkone správy správcom obytného domu č. K-10... v

B.

Žalobca nepreukázal, že konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho osobnostných

práv. občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, alebo súkromia či jeho mena.

V konaní nebolo preukázané, aby konaním žalovaného boli porušené práva žalobcu

ako uchádzača o uzavretie nájomnej zmluvy na nebytové priestory V obytnom dome K-10,

v... B.

Naopak, v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaný pri uzavretí nájomnej

zmluvy na nebytové priestory v obytnom dome K-10... v B. postupoval v súlade so zmluvou o

výkone správy a , keď rešpektoval rozhodnutie vlastníkov

bytov podľa zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 6. 9. 2001 a uzavrel nájomnú

zmluvu na nebytové priestory s pánom R. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že

anuloval podpisy vlastníkov bytov pripojených k žiadosti o prenajatie nebytových priestorov

v uvedenom obytnom dome. Z ničoho nevyplývala ani povinnosť žalovaného vyhlásiť víťaza

výberového konania.

Konaním žalovaného nevznikla žalobcovi žiadna ujma, ktorá by opodstatňovala

priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcovi.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu. Krajský súd v rozsudku zhrnul podstatné závery okresného súdu a s týmito

sa plne stotožnil. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej nesprávnej citácii § 14 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov okresným súdom krajský súd uviedol: „Možno však prisvedčiť žalobcovi, že súd

prvého stupňa nesprávne citoval ust. § 14 účinného ku dňu 6. 9. 2001, teda ku dňu konania

schôdze vlastníkov bytov... Iba takáto formálna chyba v citácii zákonného ustanovenia,

ktoré však súd prvého stupňa správne aplikoval, nemôže byť dôvodom na zrušenie

rozhodnutia. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné dodať, že žalobca tieto zákonné

ustanovenia pozná.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Na súde treba tvrdiť a na

tvrdenia označiť dôkazy. Je potrebné splniť si povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť.

Nesplnenie dôkaznej povinnosti podľa ust. znamená, že súd žalobe

nevyhovie. Rozhoduje sa pritom na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných

dôkazov podľa ust. Za stavu, keď žalobca neoznačí náležite dôkazy,

zanedbá potrebné tvrdenia na preukázanie rozhodujúcich skutočností, nemôže počítať

s úspechom v občianskom súdnom konaní.

Súd prvého stupňa správne ustálil, že konaním žalovaného nevznikla žalobcovi

žiadna ujma, ktorá by opodstatňovala priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu, pričom tak,

ako bolo uvedené vyššie, súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov podľa ust. tak, ako ich predložil a označil

žalobca.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá pravidlám formálnej logiky,

preto odvolací súdu na dôvody uvedené v tomto rozsudku odkazuje“

Krajský súd v ďalšom odôvodnení svojho rozsudku ešte poukázal na znenie čl. 10

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj na zákonné predpoklady „vzniku

občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do

osobnosti fyzickej osoby“, pričom uviedol, že „Tieto… základné predpoklady sa žalobcovi

nepodarilo preukázať. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219

ako vecne správny potvrdil...“.

Sťažovateľ v sťažnosti zhrnul obsah svojich skutkových tvrdení, ktorými

odôvodňoval aj svoj návrh na začatie konania. Z obsahu jeho sťažnosti je zrejmé, že

nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu uvedenými

v ich rozsudkoch a považuje ich za neodôvodnené, nelogické, neudržateľné, svojvoľné,

nesprávne a porušujúce jeho základné právo podľa . Argumentácia

sťažovateľa spočíva v tom, že podľa neho v posudzovanom súdnom konaní muselo dôjsť

„k výmene obsahu spisu “. Podrobnejšiu argumentáciu, v čom vidí sťažovateľ

arbitrárnosť označených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľ neuviedol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu vo vzťahu

k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa okrem

samotného tvrdenia, že toto jeho základné právo porušené bolo.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných

práv a priznal mu finančné zadosťučinenie. Zároveň žiadal o ustanovenie právneho zástupcu

z radov advokátov v konaní o jeho sťažnosti s poukazom na svoje nepriaznivé majetkové

pomery.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa rozsudkom okresného súdu a rozsudkom

krajského súdu a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa

v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu obsiahnutých

v napádanom rozsudku okresného súdu a právnych záverov krajského súdu obsiahnutých

v napádanom rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu, ktorým bol v

odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu. Avšak vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v

dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa rozsudkom

okresného súdu odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené z ústavnoprávneho hľadiska je relevantným len preskúmanie

rozsudku krajského súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno

ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych

záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení

skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom odôvodnení

záverov krajského súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je dôsledné

a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli

spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť týchto záverov krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym

názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , to že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej

moci do označeného základného práva sťažovateľa. Ak v čase, keď sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená, nedochádza k porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (napr. ).

Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v čase, keď označené

konanie pred okresným súdom už bolo právoplatne skončené. Uvedené vyplýva zo

skutočnosti, že sťažnosť smeruje aj proti právoplatnému rozsudku okresného súdu, ktorým

bolo skončené posudzované konanie vedené okresným súdom.

Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutého konania okresného súdu v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu možno urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia

sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.

Ústavný súd preto aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa postupom okresného súdu v označenom

konaní, odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2

).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009