Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 250/09
PDF · 199.41 KB
No categories available
I. ÚS 250/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., H., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5 C 206/07 z 10. júna 2008 a
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 242/08 z 26. marca 2009 a základného
práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5
C 206/07 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2009
doručená sťažnosť I. H., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 5 C 206/07 z 10. júna 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 242/08
z 26. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a základného práva na
prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 206/07.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom rozhodol
o návrhu sťažovateľa tak, že jeho návrh zamietol. Okresný súd v rozsudku zhrnul predmet
konania, keď uviedol: „Žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd vyslovil, že žalovaný
porušil práva žalobcu ako uchádzača o nebytové priestory, keď s ním neuzavrel nájomnú
zmluvu, keď ho o to žalobca listom zo dňa 13. 7. 2001 požiadal a predložil súhlas
nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a neexistoval vtedy žiaden zákonný dôvod pre
neuzavretie nájomnej zmluvy: žalovaný porušil práva žalobcu, keď inicioval anulovanie
podpisov vlastníkov bytov, ktorí dali súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy so žalobcom
k nebytovým priestorom na vykonávanie obchodnej činnosti: žalovaný porušil práva
žalobcu v konkurze, ktorý sám vyhlásil na deň 27. 8. 2001, ale nevyhodnotil výsledky
konkurzu, aj keď sa k tomu písomne zaviazal a nevyhlásil víťaza konkurzu s najväčšou
ponukou za prenájom nebytových priestorov; uložil žalovanému nahradiť nemajetkovú ujmu
žalobcovi vo výške 50.000,- Sk“ a svoje závery vo veci odôvodnil takto: „Žalovaný navrhol
žalobu zamietnuť z toho dôvodu, že on nie je oprávnený rozhodovať, s kým bude uzavretá
nájomná zmluva, o tom rozhodujú vlastníci bytov na svojej schôdzi. V tomto prípade na
schôdzi 6. 9. 2001 bolo v tajnom hlasovaní rozhodnuté, že nebytový priestor bude naďalej
užívať pôvodný nájomca, ktorý medzitým vyrovnal dlh na nájomnom.
Nie je pravdou, že by žalovaný manipuloval vlastníkov bytov. Výberové konanie sa
konalo ešte v čase, keď neuplynula výpovedná lehota pánovi R., nájomcovi nebytových
priestorov, ktorý nakoniec do uplynutia výpovednej lehoty vyrovnal dlh na nájomnom. Na
schôdzi komisie pre vyhodnotenie cenových ponúk dňa 27. 8. 2001, ktorej sa zúčastnili traja
zástupcovia vlastníkov bytov a jeden zástupca žalovaného boli otvorené obálky uchádzačov
o nájom a bolo doporučené zvolať schôdzu vlastníkov bytov k doriešeniu otázky prenajatia
nebytových priestorov v ich obytnom dome. Schôdza sa konala 6. 9. 2001 a vlastníci bytov
rozhodli, komu budú prenajaté nebytové priestory. Žalovaný bol povinný rešpektovať vôľu
vlastníkov bytov. Žalovaný neurčoval pravidlá pre uchádzačov o prenajatie nebytových
priestorov. Tieto pravidlá určuje zákon o bytoch a nebytových priestorov. Prenajímanie
priestorov bolo vecou vlastníkov bytov. Žalobca sám nezvolal schôdzu vlastníkov bytov, ale
podpisy zbieral sám po bytoch. Ak žalobca nesúhlasil s výsledkami schôdze vlastníkov
bytov, mal by žalovať vlastníkov bytov. Na schôdzi bol prítomný aj žalobca a podľa
zápisnice zo schôdze neprotestoval voči rozhodnutiu vlastníkov bytov.
Výsluchom svedkýň M. L., J. Š. a A. L. bolo zistené, že nemajú vedomosti o tom, žeby
žalovaný poškodzoval nejakým spôsobom záujem žalobcu, ani o tom, žeby žalovaný vyvíjal
nejaký nátlak na vlastníkov bytov, aby boli nebytové priestory prenajaté pôvodnému
nájomcovi. Vlastníci bytov sami rozhodli o tom, komu budú priestory prenajaté.
Podľa zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov obytného domu K-10 zo dňa 6. 9. 2001
vyplýva, že vlastníci bytov nadpolovičnou väčšinou hlasov vyzvali žalovaného uzavrieť
nájomnú zmluvu na nebytové priestory s pánom R. od 1. 10. 2001. Na schôdzi bol prítomný'
aj žalobca, ktorý sa k otázke prenájmu priestorov nevyjadril.
Podľa predložených písomných dôkazov, žalobca dňa 13. 7. 2001 predložil
žalovanému žiadosť o prenajatie spoločných priestorov bytovky K-10 na obchodnú činnosť,
s podpismi vlastníkov bloku K-10 a dna 27. 8. 2001 predložil žalovanému zalepenú obálku
s ponukou výšky nájmu za spoločný priestor - kočikárne...
Po prevedenom dokazovaní súd dospel k tomuto záveru:
Žalovaný je na základe zmluvy o výkone správy správcom obytného domu č. K-10... v
B.
Žalobca nepreukázal, že konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho osobnostných
práv. občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, alebo súkromia či jeho mena.
V konaní nebolo preukázané, aby konaním žalovaného boli porušené práva žalobcu
ako uchádzača o uzavretie nájomnej zmluvy na nebytové priestory V obytnom dome K-10,
v... B.
Naopak, v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaný pri uzavretí nájomnej
zmluvy na nebytové priestory v obytnom dome K-10... v B. postupoval v súlade so zmluvou o
výkone správy a § 14 zákona č. 182/1993 Z. z. , keď rešpektoval rozhodnutie vlastníkov
bytov podľa zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 6. 9. 2001 a uzavrel nájomnú
zmluvu na nebytové priestory s pánom R. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že
anuloval podpisy vlastníkov bytov pripojených k žiadosti o prenajatie nebytových priestorov
v uvedenom obytnom dome. Z ničoho nevyplývala ani povinnosť žalovaného vyhlásiť víťaza
výberového konania.
Konaním žalovaného nevznikla žalobcovi žiadna ujma, ktorá by opodstatňovala
priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcovi.
Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu. Krajský súd v rozsudku zhrnul podstatné závery okresného súdu a s týmito
sa plne stotožnil. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej nesprávnej citácii § 14 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov okresným súdom krajský súd uviedol: „Možno však prisvedčiť žalobcovi, že súd
prvého stupňa nesprávne citoval ust. § 14 účinného ku dňu 6. 9. 2001, teda ku dňu konania
schôdze vlastníkov bytov... Iba takáto formálna chyba v citácii zákonného ustanovenia,
ktoré však súd prvého stupňa správne aplikoval, nemôže byť dôvodom na zrušenie
rozhodnutia. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné dodať, že žalobca tieto zákonné
ustanovenia pozná.“
Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Na súde treba tvrdiť a na
tvrdenia označiť dôkazy. Je potrebné splniť si povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť.
Nesplnenie dôkaznej povinnosti podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. znamená, že súd žalobe
nevyhovie. Rozhoduje sa pritom na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov podľa ust. § 53 ods. 1 O. s. p. Za stavu, keď žalobca neoznačí náležite dôkazy,
zanedbá potrebné tvrdenia na preukázanie rozhodujúcich skutočností, nemôže počítať
s úspechom v občianskom súdnom konaní.
Súd prvého stupňa správne ustálil, že konaním žalovaného nevznikla žalobcovi
žiadna ujma, ktorá by opodstatňovala priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu, pričom tak,
ako bolo uvedené vyššie, súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov podľa ust. § 53 ods. 1 O. s. p. tak, ako ich predložil a označil
žalobca.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá pravidlám formálnej logiky,
preto odvolací súdu na dôvody uvedené v tomto rozsudku odkazuje“
Krajský súd v ďalšom odôvodnení svojho rozsudku ešte poukázal na znenie čl. 10
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj na zákonné predpoklady „vzniku
občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do
osobnosti fyzickej osoby“, pričom uviedol, že „Tieto… základné predpoklady sa žalobcovi
nepodarilo preukázať. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219
O. s. p. ako vecne správny potvrdil...“.
Sťažovateľ v sťažnosti zhrnul obsah svojich skutkových tvrdení, ktorými
odôvodňoval aj svoj návrh na začatie konania. Z obsahu jeho sťažnosti je zrejmé, že
nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu uvedenými
v ich rozsudkoch a považuje ich za neodôvodnené, nelogické, neudržateľné, svojvoľné,
nesprávne a porušujúce jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Argumentácia
sťažovateľa spočíva v tom, že podľa neho v posudzovanom súdnom konaní muselo dôjsť
„k výmene obsahu spisu 5 C 206/08“. Podrobnejšiu argumentáciu, v čom vidí sťažovateľ
arbitrárnosť označených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľ neuviedol.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu vo vzťahu
k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okrem
samotného tvrdenia, že toto jeho základné právo porušené bolo.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných
práv a priznal mu finančné zadosťučinenie. Zároveň žiadal o ustanovenie právneho zástupcu
z radov advokátov v konaní o jeho sťažnosti s poukazom na svoje nepriaznivé majetkové
pomery.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom
krajského súdu a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu obsiahnutých
v napádanom rozsudku okresného súdu a právnych záverov krajského súdu obsiahnutých
v napádanom rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ
napadol rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu, ktorým bol v
odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu. Avšak vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v
dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti
namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
okresného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené z ústavnoprávneho hľadiska je relevantným len preskúmanie
rozsudku krajského súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno
ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych
záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení
skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom odôvodnení
záverov krajského súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je dôsledné
a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť týchto záverov krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym
názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 206/07
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, to že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do označeného základného práva sťažovateľa. Ak v čase, keď sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená, nedochádza k porušovaniu označeného základného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).
Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 206/07 v čase, keď označené
konanie pred okresným súdom už bolo právoplatne skončené. Uvedené vyplýva zo
skutočnosti, že sťažnosť smeruje aj proti právoplatnému rozsudku okresného súdu, ktorým
bolo skončené posudzované konanie vedené okresným súdom.
Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutého konania okresného súdu v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu možno urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia
sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.
Ústavný súd preto aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom
konaní, odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009