Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 249/09
PDF · 230.3 KB
No categories available
I. ÚS 249/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 249/09-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom E. L., V., R. r., zastúpených
advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 4 C 67/2005-148 z 15.
októbra 2008 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 37/2009-166 z 18. februára
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2009
(podaná na poštovú prepravu 17. júna 2009) doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom
E. L., V., R. r. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. V., B., ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k.
4 C 67/2005-148 z 15. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 37/2009-166 z 18. februára
2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «Pre pretrvávajúce nezhody a nemožnosť dohody
o základných úkonoch smerujúcich k oprave a údržbe nehnuteľností so spoluvlastníckou M.
C. (ďalej len „žalovaná“), ktorej spoluvlastnícky podiel k vyššie uvedenej nehnuteľnosti
predstavoval 13/18-tin, podali sťažovatelia dňa 13. 04. 2005 na Okresný súd Dunajská
Streda (ďalej aj „porušovateľ“ alebo „súd“) návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva... Konanie bolo vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4C
67/2005.
Dňa 07. 09. 2005 podala žalovaná písomné vyjadrenie k žalobe sťažovateľov,
v ktorom navrhovala prerušiť konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného na
tunajšom súde pod sp, zn. 4C 70/1997 (v tomto konaní podala žalovaná dňa 15. 05. 1997
žalobu aj proti sťažovateľom o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, ktorých predmetom boli
vyššie uvedené spoluvlastnícke podiely sťažovateľov na predmetnej nehnuteľnosti, ku
ktorým v konaní sp. zn. 4C 67/2005 chceli zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo)...
Uznesením zo dňa 13. 02. 2006 súd zamietol uznesením návrh žalovanej na
prerušenie konania, avšak proti tomuto uzneseniu podala žalovaná dňa 03. 03. 2006
odvolanie... Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 20. 06. 2006 zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa tak, že konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na
Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4C 70/1997.
Konanie sp. zn. 4C 70/1997, kvôli ktorému bolo predmetné konanie o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prerušené, sa právoplatne skončilo dňom
18. 04. 2008 uznesením č. k. 4C 70/1997-398 zo dňa 05. 02. 2008, ktorým bolo konanie
zastavené na základe späťvzatia žaloby. Žalovaná odôvodnila tento svoj procesný úkon tým,
že nemá záujem na ďalšom pokračovaní súdnych sporov a že našla záujemcu, ktorému svoj
spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach odpredá. Rozsudkom zo dňa 03. 06. 2008, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 14. 06. 2008 Okresný súd Trenčín schválil právny úkon
opatrovníčky Mgr. D. S. urobený dňa 25. 03. 2008 za čiastočne nesvojprávnu žalovanú pri
uzatvorení kúpnej zmluvy, ktorou žalovaná odpredala kupujúcim do podielového
spoluvlastníctva spoluvlastnícky podiel 364/504 na nehnuteľnostiach zapísaných na liste
vlastníctve č. 1133, nachádzajúcich sa v k. ú. Š.
Keďže odpadla procesná prekážka, pre ktorú bolo konanie 4C 67/2005 prerušené, vo
veci bolo nariadené pojednávanie na deň 15. 10. 2008. Písomným podaním zo dňa 17. 09.
2008 oznámila žalovaná súdu, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, odpredala
tretím osobám. Na pojednávaní dňa 15. 10. 2008 sťažovatelia ešte pred tým, ako predniesli
svoj žalobný návrh, vzali svoj návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva späť, v čoho dôsledku bolo konanie 4C 67/2005 zastavené. Sťažovatelia si
uplatnili nárok na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 druhá
veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej len
„OSP“).
Dňa 10. 11. 2008 bolo sťažovateľom doručené uznesenie zo dňa 15. 10. 2008, ktorým
súd konanie zastavil a rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil
poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP, s tým, že v danom prípade nebola
z procesného hľadiska preukázaná dôvodnosť žaloby, prípadne zavinenie žalovanej, pre
ktoré je konanie zastavené a preto použitie ustanovenia § 146 ods. 2 OSP na priznanie
náhrady trov konania jednej z procesných strán nebolo možné.
Proti rozhodnutiu zo dňa 10. 11. 2008 v časti o náhrade trov konania podali
sťažovatelia dňa 26. 11. 2008 odvolanie...
Krajský súd v Trnave Uznesením zo dňa 18. 02. 2009 potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti náhrady trov konania.»
Porušenie svojho základného práva a práva videli sťažovatelia v nesprávnych
právnych a skutkových záveroch v uznesení okresného súdu a v uznesení krajského súdu pri
rozhodnutí o náhrade trov súdneho konania, v nedostatočnom odôvodnení týchto uznesení
a nevysporiadaní sa krajského súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľov proti uzneseniu
okresného súdu v časti jeho výroku o náhrade trov konania. Sťažovatelia poukázali na
vzťahujúcu sa odbornú literatúru a uviedli:
«... v posudzovanom prípade sa ani odvolací súd dostatočne nevysporiadal
s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, ale de facto len zopakoval to isté čo súd prvého stupňa,
t. j. že z procesného hľadiska nebola preukázaná dôvodnosť žaloby, resp. zavinenie
žalovanej. Tieto závery porušovateľov sú však v príkrom rozpore s podstatou a charakterom
daného sporu (o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) ako aj skutkovým stavom tak
ako je popísaný v tejto sťažnosti...
Ak teda sťažovatelia vzali svoj návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva dňa 15. 10. 2008 späť, súd sa mal (samozrejme po zastavení konania
uznesením) v prvom rade zaoberať skúmaním zavinenia účastníkov konania - primárne
skúmať zavinenie sťažovateľov, sekundárne skúmať zavinenie žalovanej. Podľa názoru
sťažovateľov tak súd neurobil, čo vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia súdu zo dňa 15. 10.
2008, v ktorom súd iba konštatuje, že „v danom prípade nebola z procesného hľadiska
preukázaná dôvodnosť žaloby, prípadné zavinenie žalovanej, pre ktoré je konanie zastavené
a preto použitie ustanovenia § 146 ods. 2 OSP nebolo možné“ Porušovateľ v 1.) rade však
nijako neodôvodnil, na základe akých skutočností a zistení dospel k takémuto záveru, čo
robí jeho rozhodnutie okrem iného nezrozumiteľným a nepreskúmateľným...
V rovnakom mimo ústavnom rámci porušovateľa v 1.) rade však postupoval aj
odvolací súd... ničím nezdôvodnil, na základe akých skutočností dospel k takému istému
záveru a preto rovnako porušil právo sťažovateľov na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia...
Keďže právnym úkonom - späťvzatím návrhu vo veci samej sťažovatelia z procesného
hľadiska zavinili zastavenie konania, mal súd rozhodovať o náhrade trov konania podľa
ustanovenia § 146 ods. 2 OSP. Ďalej sa však mali obaja porušovatelia zaoberať tým, či sa
jedná o zavinenie sťažovateľov (podľa prvej vety ustanovenia § 146 ods. 2 OSP), alebo sa
jedná o dôvodne podanú žalobu a zavinenie žalovanej (podľa druhej vety ustanovenia § 146
ods. 2 OSP).
Z logického a systematického výkladu vzájomného vzťahu ustanovení § 146 ods. 2
prvá a druhá veta OSP, ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že najprv je
potrebné skúmať správanie odporcu - žalovanej a dôvodnosť podanej žaloby a až potom, ak
sa nepreukáže buď jedno, alebo druhé (keďže obidve podmienky musia byť splnené
kumulatívne), treba pričítať zavinenie ohľadne späťvzatia žaloby navrhovateľovi - „Preto
keďže nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta OSP z procesného hľadiska zásadne
platí, že zastavenie konania zavinil žalobca a podľa § 146 ods. 2 prvá veta OSP je povinný
nahradiť trovy konania žalovanému.“»
Podľa sťažovateľov boli naplnené zákonné dôvody na rozhodnutie o trovách konania
podľa druhej vety § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (správanie
žalovanej a dôvodnosť sťažovateľmi podanej žaloby), k čomu uviedli:
«... samotná žalovaná iniciovaním konania pod sp. zn. 4C 70/1997 vedenom na
Okresnom súde Dunajská Streda vytvorila prekážku, pre ktorú nebolo možné pokračovať
a rozhodnúť v konaní. Táto prekážka odpadla tým, že žalovaná vzala svoj návrh na určenie
neplatnosti kúpnych zmlúv v konaní sp. zn. 4C 70/1997 späť... Žalovaná... právnym úkonom
urobeným dňa 25. 03. 2008, ktorý schválil Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 03. 06.
2008 právoplatným dňa 14. 06. 2008 scudzila svoj podiel na spoločných nehnuteľnostiach.
Preto v príčinnej súvislosti s jej správaním (ad 1. späťvzatím žaloby v konaní 4C 70/1997,
ad 2. scudzením podielu na spoločných nehnuteľnostiach) sťažovatelia vzali svoj návrh na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva voči žalovanej späť.
V tejto súvislosti sťažovatelia upozorňujú na tú skutočnosť, že listom zo dňa 07. 11.
2007 ich oslovila právna zástupkyňa žalovanej s návrhom na stretnutie o mimosúdnom
usporiadaní majetkových vzťahov žalovanej a sťažovateľov. Žalovaná im na tomto stretnutí
navrhla niekoľko variant riešenia usporiadania ich majetkových vzťahov, k čomu sa
sťažovatelia vyjadrili listom zo dňa 27. 12. 2007. Následne podaním zo dňa 21. 01. 2008
žalovaná vzala späť svoj návrh vo veci sp. zn. 4C 70/1997, ktorý odôvodnila tým, že „3.
našla záujemcu, ktorý je ochotný odkúpiť jej spoluvlastnícky podiel v predmetnej
nehnuteľnosti“. Situáciu s ohľadom na vyššie uvedené sťažovatelia vyriešili tým, že sa
s týmto záujemcom (a teda neskôr aj právnym nástupcom žalovanej) dohodli na odpredaji
svojho spoluvlastníckeho podielu v jeho prospech, k čomu ale došlo až po späťvzatí návrhu
žalovanou v konaní spis. zn. 4C 70/1997...
V zmysle konštatnej judikatúry chcú sťažovatelia v súvislosti s dôvodnosťou ich
návrhu poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 169/95,
ktorý uvádza: „... Zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval
v podielovom spoluvlastníctve, vyplýva aj právo každého spoluvlastníka podať na súd návrh
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.“...
Z vyššie citovaného rozhodnutia, ako aj zo základných zásad, na ktorých spočíva
súkromné právo... vyplýva, že návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva je vždy podaný dôvodne, ak sa preukáže existencia spoločnej veci a okruhu
spoluvlastníkov... Je teda absolútne nepochopiteľné, na základe akých skutočností si
konajúci prvostupňový a následne aj odvolací súd osvojil názor, že žaloba vo veci zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva nebola podaná v roku 2005 dôvodne.»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo J. M... a I. M... na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd… bolo uznesením Okresného súdu Dunajská Streda spis. zn. 4C 67/2005-148 zo dňa
15. 10. 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave spis. zn. 23Co 37/2009-166 zo
dňa 18. 02. 2009 porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Dunajská
Streda spis. zn. 4C 67/2005-148 zo dňa 15. 10. 2008 a uznesenie Krajského súdu v Trnave
spis. zn. 23Co 37/2009-166 zo dňa 18,02. 2009 a vec vracia Okresnému súdu Dunajská
Streda, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M... a sťažovateľke I.
M... náhradu trov konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia
návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 13. apríla 2005 domáhali voči
odporkyni zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva k nehnuteľnosti (v podielovom
spoluvlastníctve sťažovateľov a žalovanej) súdom.
Sťažovatelia na pojednávaní 15. októbra 2008 vzali svoj návrh na začatie konania
späť a navrhli okresnému súdu, aby o trovách konania rozhodol podľa druhej vety § 146
ods. 2 OSP a priznal im nárok na náhradu trov konania voči odporkyni.
Okresný súd uznesením zastavil konanie a o trovách konania rozhodol podľa § 146
ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku o trovách konania podali
sťažovatelia odvolanie.
Krajský súd uznesením v odvolacom konaní potvrdil odvolaním sťažovateľov
napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku o trovách konania.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.
Napriek tomu, že sťažovatelia v dôvodoch svojej sťažnosti namietali nesprávnosť
uznesenia okresného súdu len v časti jeho výroku o trovách konania, petit ich sťažnosti
smeruje proti uzneseniu okresného súdu ako celku (teda aj v časti jeho výroku o zastavení
konania).
Porušenie svojho základného práva a práva videli sťažovatelia v nesprávnych
právnych a skutkových záveroch v uznesení okresného súdu a v uznesení krajského súdu pri
rozhodnutí o náhrade trov súdneho konania v prípade zastavenia konania na základe
späťvzatia návrhu na začatie konania sťažovateľmi. Podľa sťažovateľov oba súdy rozhodli o
náhrade trov konania nesprávne, keď podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP náhradu trov konania
nepriznali žiadnemu z účastníkov a nepriznali im nárok na náhradu trov konania podľa
druhej vety § 146 ods. 2 OSP, ako to oni navrhovali. Sťažovatelia namietali porušenie
svojich práv aj nedostatočným odôvodnením uznesenia okresného súdu, ako aj krajského
súdu a nevysporiadaním sa krajského súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľov.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
Proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktorý
sťažovatelia aj využili, a na jeho základe preskúmal zákonnosť a ústavnosť tohto uznesenia
krajský súd ako súd vyššieho stupňa v súlade so svojou zákonnou právomocou. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd konštatuje, že preskúmanie uznesenia okresného súdu nepatrí do
právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Okresný súd svoje uznesenie v časti výroku o trovách konania odôvodnil takto:
„Písomným podaním zo dňa 17. 09. 2008 oznámila žalovaná súdu, že nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom konania, žalobcovia aj žalovaná odpredali tretím osobám. Túto
skutočnosť na pojednávaní dňa 15. 10. 2008 potvrdil aj žalobca 1/ s tým, že s tretími
osobami uzavreli zmluvy každá strana sporu samostatne. Predniesol zároveň, že žalobu
berie späť. S poukazom na § 146 ods. 2 O. s. p. si uplatnil náhradu trov konania voči
žalovanej...
Vzhľadom na dispozičný úkon žalobcu aj v zastúpení žalobkyne 2/ súd konanie
zastavil.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V danom
prípade nebola z procesného hľadiska preukázaná dôvodnosť žaloby, prípadne zavinenie
žalovanej, pre ktoré je konanie zastavené a preto použitie § 146 ods. 2 O. s. p. na priznanie
náhrady trov konania jednej z procesných strán nebolo možné.“
V odôvodnení svojho uznesenia sa krajský súd plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia
okresného súdu o trovách konania, keď uviedol:
„Odvolatelia zastávajú názor, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
nakoľko podľa § 146 ods. 1 písm. c) súd rozhoduje len v tých prípadoch, keď k zastaveniu
konania dôjde na základe dokazovania v priebehu konania, napríklad podľa ustanovenia
§ 104 ods. 2 a § 107 ods. 1,2 a 4. V danom prípade však súd zastavil konanie na základe
dispozičného úkonu žalobcu, urobeného na základe správania žalovanej, a to späťvzatia
žaloby v konaní vedenom pod č. k. 4C/70/1997. Namietali, že to, že žalobcovia na základe
správania sa žalovanej v uvedenej právnej veci odpredali svoje spoluvlastnícke podiely na
spornej nehnuteľnosti, nie je na posúdenie veci právne relevantné. Rozhodnutie odpredať
spoluvlastnícke podiely považujú žalobcovia za správne aj vzhľadom na tú skutočnosť, že
súdy nie sú schopné riešiť konania v čase aktuálnej situácie. Názor súdu, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, podľa žalobcov, nemá oporu v zákone...
Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobcov sa písomne nevyjadrila...
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správností napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V predmetnej veci odvolací súd s použitím vyššie citovaných ustanovení zákona
dospel zhodne s názorom prvostupňového súdu k záveru, že ak došlo k zastaveniu konania
nemá zásadne žiadny z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len
výnimočne podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, by bolo možné uložiť niektorému
z účastníkov povinnosť uhradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to podľa
prvej vety citovaného ustanovenia tomu, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené
a podľa druhej vety odporcovi v prípade, že bol pre jeho správanie vzatý späť návrh, ktorý
bol podaný dôvodne, čo však nie je prípad súdenej kauzy. Pri rozhodovaní o trovách
konania v dôsledku späťvzatia žaloby je nutné vec skúmať výhradne z procesného hľadiska,
lebo práve absencia dokazovania meritórneho rozhodnutia vylučuje možnosť zaoberať sa
riešením hmotnoprávnych otázok.“
Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno
ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych
záverov namietaných sťažovateľmi alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení
jeho záverov.
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu je síce stručné,
ale dostačujúce, a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z odôvodnenia uznesenia okresného súdu a uznesenia
krajského súdu vyplýva, že v čase späťvzatia návrhu na začatie konania na zrušenie
a vyporiadanie spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti sťažovateľmi ako navrhovateľmi už
každý z účastníkov príslušného súdneho konania scudzil svoj spoluvlastnícky podiel na tejto
nehnuteľnosti (sťažovatelia, ako aj žalovaná).
Podľa názoru ústavného súdu preto nie je arbitrárne uznesenie krajského súdu, ktorý
za tohto stavu dospel k záveru, že nejde o prípad, keď je daný dôvod rozhodovať o trovách
konania podľa § 146 ods. 2 OSP, teda podľa procesného zavinenia zastavenia konania
sťažovateľmi (prvá veta citovaného ustanovenia), resp. podľa toho, či došlo k späťvzatiu
dôvodne podaného návrhu a v dôsledku správania žalovanej (druhá veta citovaného
ustanovenia).
Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že scudzenie spoluvlastníckych
podielov všetkými účastníkmi konania (teda aj sťažovateľmi) vylúčilo možnosť aplikácie už
citovaného ustanovenia na rozhodovanie o trovách konania.
Sťažovatelia argumentovali, že ich návrh na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti bol podaný dôvodne a práve správanie žalovanej bolo dôvodom späťvzatia
návrhu. Sťažovatelia v tejto súvislosti uviedli: „Preto v príčinnej súvislosti s jej správaním
(ad 1. späťvzatím žaloby v konaní 4C 70/1997, ad 2. scudzením podielu na spoločných
nehnuteľnostiach) sťažovatelia vzali svoj návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva voči žalovanej späť.).“
Pokiaľ sťažovatelia hodnotili scudzenie spoluvlastníkeho podielu žalovanou ako
správanie, ktoré bolo dôvodom ich procesného úkonu späťvzatia návrhu, ústavný súd len
poznamenáva, že v prípade obdobného scudzenia aj zo strany sťažovateľov opomína
konanie žalovanej príčinnú súvislosť s procesným úkonom sťažovateľov.
Ústavný súd dodáva, že procesný úkon žalovanej v inom súdnom konaní za daného
stavu rovnako nepodporuje záver o tom, že správanie žalovanej bolo v príčinnej súvislosti
s procesným úkonom späťvzatia sťažovateľov v posudzovanom súdnom konaní.
Ústavný súd poznamenáva, že s teoretickou argumentáciou sťažovateľov o vždy
danej dôvodnosti návrhu na vyporiadanie spoluvlastníctva k veci nie je dôvod polemizovať.
Posudzovanie tejto otázky v okolnostiach daného prípadu sa však vzhľadom na uvedené
stáva bezpredmetným.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym
názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu takýmto nie je.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol pre
zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009