Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 249/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom E. L., V., R. r., zastúpených

advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -148 z 15.

októbra 2008 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -166 z 18. februára

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2009

(podaná na poštovú prepravu 17. júna 2009) doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom

E. L., V., R. r. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. V., B., ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-148 z 15. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -166 z 18. februára

2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «Pre pretrvávajúce nezhody a nemožnosť dohody

o základných úkonoch smerujúcich k oprave a údržbe nehnuteľností so spoluvlastníckou M.

C. (ďalej len „žalovaná“), ktorej spoluvlastnícky podiel k vyššie uvedenej nehnuteľnosti

predstavoval 13/18-tin, podali sťažovatelia dňa 13. 04. 2005 na Okresný súd Dunajská

Streda (ďalej aj „porušovateľ“ alebo „súd“) návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva... Konanie bolo vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4C

67/2005.

Dňa 07. 09. 2005 podala žalovaná písomné vyjadrenie k žalobe sťažovateľov,

v ktorom navrhovala prerušiť konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného na

tunajšom súde pod sp, zn. (v tomto konaní podala žalovaná dňa 15. 05. 1997

žalobu aj proti sťažovateľom o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, ktorých predmetom boli

vyššie uvedené spoluvlastnícke podiely sťažovateľov na predmetnej nehnuteľnosti, ku

ktorým v konaní sp. zn. chceli zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo)...

Uznesením zo dňa 13. 02. 2006 súd zamietol uznesením návrh žalovanej na

prerušenie konania, avšak proti tomuto uzneseniu podala žalovaná dňa 03. 03. 2006

odvolanie... Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 20. 06. 2006 zmenil rozhodnutie súdu

prvého stupňa tak, že konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na

Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. .

Konanie sp. zn. , kvôli ktorému bolo predmetné konanie o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prerušené, sa právoplatne skončilo dňom

18. 04. 2008 uznesením č. k. -398 zo dňa 05. 02. 2008, ktorým bolo konanie

zastavené na základe späťvzatia žaloby. Žalovaná odôvodnila tento svoj procesný úkon tým,

že nemá záujem na ďalšom pokračovaní súdnych sporov a že našla záujemcu, ktorému svoj

spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach odpredá. Rozsudkom zo dňa 03. 06. 2008, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 14. 06. 2008 Okresný súd Trenčín schválil právny úkon

opatrovníčky Mgr. D. S. urobený dňa 25. 03. 2008 za čiastočne nesvojprávnu žalovanú pri

uzatvorení kúpnej zmluvy, ktorou žalovaná odpredala kupujúcim do podielového

spoluvlastníctva spoluvlastnícky podiel 364/504 na nehnuteľnostiach zapísaných na liste

vlastníctve č. 1133, nachádzajúcich sa v k. ú. Š.

Keďže odpadla procesná prekážka, pre ktorú bolo konanie prerušené, vo

veci bolo nariadené pojednávanie na deň 15. 10. 2008. Písomným podaním zo dňa 17. 09.

2008 oznámila žalovaná súdu, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, odpredala

tretím osobám. Na pojednávaní dňa 15. 10. 2008 sťažovatelia ešte pred tým, ako predniesli

svoj žalobný návrh, vzali svoj návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva späť, v čoho dôsledku bolo konanie zastavené. Sťažovatelia si

uplatnili nárok na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 druhá

veta v platnom a účinnom znení (ďalej len

„OSP“).

Dňa 10. 11. 2008 bolo sťažovateľom doručené uznesenie zo dňa 15. 10. 2008, ktorým

súd konanie zastavil a rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadny z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil

poukazom na ustanovenie , s tým, že v danom prípade nebola

z procesného hľadiska preukázaná dôvodnosť žaloby, prípadne zavinenie žalovanej, pre

ktoré je konanie zastavené a preto použitie ustanovenia na priznanie

náhrady trov konania jednej z procesných strán nebolo možné.

Proti rozhodnutiu zo dňa 10. 11. 2008 v časti o náhrade trov konania podali

sťažovatelia dňa 26. 11. 2008 odvolanie...

Krajský súd v Trnave Uznesením zo dňa 18. 02. 2009 potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti náhrady trov konania.»

Porušenie svojho základného práva a práva videli sťažovatelia v nesprávnych

právnych a skutkových záveroch v uznesení okresného súdu a v uznesení krajského súdu pri

rozhodnutí o náhrade trov súdneho konania, v nedostatočnom odôvodnení týchto uznesení

a nevysporiadaní sa krajského súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľov proti uzneseniu

okresného súdu v časti jeho výroku o náhrade trov konania. Sťažovatelia poukázali na

vzťahujúcu sa odbornú literatúru a uviedli:

«... v posudzovanom prípade sa ani odvolací súd dostatočne nevysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, ale de facto len zopakoval to isté čo súd prvého stupňa,

t. j. že z procesného hľadiska nebola preukázaná dôvodnosť žaloby, resp. zavinenie

žalovanej. Tieto závery porušovateľov sú však v príkrom rozpore s podstatou a charakterom

daného sporu (o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) ako aj skutkovým stavom tak

ako je popísaný v tejto sťažnosti...

Ak teda sťažovatelia vzali svoj návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva dňa 15. 10. 2008 späť, súd sa mal (samozrejme po zastavení konania

uznesením) v prvom rade zaoberať skúmaním zavinenia účastníkov konania - primárne

skúmať zavinenie sťažovateľov, sekundárne skúmať zavinenie žalovanej. Podľa názoru

sťažovateľov tak súd neurobil, čo vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia súdu zo dňa 15. 10.

2008, v ktorom súd iba konštatuje, že „v danom prípade nebola z procesného hľadiska

preukázaná dôvodnosť žaloby, prípadné zavinenie žalovanej, pre ktoré je konanie zastavené

a preto použitie ustanovenia nebolo možné“ Porušovateľ v 1.) rade však

nijako neodôvodnil, na základe akých skutočností a zistení dospel k takémuto záveru, čo

robí jeho rozhodnutie okrem iného nezrozumiteľným a nepreskúmateľným...

V rovnakom mimo ústavnom rámci porušovateľa v 1.) rade však postupoval aj

odvolací súd... ničím nezdôvodnil, na základe akých skutočností dospel k takému istému

záveru a preto rovnako porušil právo sťažovateľov na náležité odôvodnenie súdneho

rozhodnutia...

Keďže právnym úkonom - späťvzatím návrhu vo veci samej sťažovatelia z procesného

hľadiska zavinili zastavenie konania, mal súd rozhodovať o náhrade trov konania podľa

ustanovenia . Ďalej sa však mali obaja porušovatelia zaoberať tým, či sa

jedná o zavinenie sťažovateľov (podľa prvej vety ustanovenia ), alebo sa

jedná o dôvodne podanú žalobu a zavinenie žalovanej (podľa druhej vety ustanovenia § 146

ods. 2 ).

Z logického a systematického výkladu vzájomného vzťahu ustanovení § 146 ods. 2

prvá a druhá veta , ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že najprv je

potrebné skúmať správanie odporcu - žalovanej a dôvodnosť podanej žaloby a až potom, ak

sa nepreukáže buď jedno, alebo druhé (keďže obidve podmienky musia byť splnené

kumulatívne), treba pričítať zavinenie ohľadne späťvzatia žaloby navrhovateľovi - „Preto

keďže nejde o prípad podľa druhá veta z procesného hľadiska zásadne

platí, že zastavenie konania zavinil žalobca a podľa prvá veta je povinný

nahradiť trovy konania žalovanému.“»

Podľa sťažovateľov boli naplnené zákonné dôvody na rozhodnutie o trovách konania

podľa druhej vety (ďalej len „OSP“) (správanie

žalovanej a dôvodnosť sťažovateľmi podanej žaloby), k čomu uviedli:

«... samotná žalovaná iniciovaním konania pod sp. zn. vedenom na

Okresnom súde Dunajská Streda vytvorila prekážku, pre ktorú nebolo možné pokračovať

a rozhodnúť v konaní. Táto prekážka odpadla tým, že žalovaná vzala svoj návrh na určenie

neplatnosti kúpnych zmlúv v konaní sp. zn. späť... Žalovaná... právnym úkonom

urobeným dňa 25. 03. 2008, ktorý schválil Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 03. 06.

2008 právoplatným dňa 14. 06. 2008 scudzila svoj podiel na spoločných nehnuteľnostiach.

Preto v príčinnej súvislosti s jej správaním (ad 1. späťvzatím žaloby v konaní ,

ad 2. scudzením podielu na spoločných nehnuteľnostiach) sťažovatelia vzali svoj návrh na

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva voči žalovanej späť.

V tejto súvislosti sťažovatelia upozorňujú na tú skutočnosť, že listom zo dňa 07. 11.

2007 ich oslovila právna zástupkyňa žalovanej s návrhom na stretnutie o mimosúdnom

usporiadaní majetkových vzťahov žalovanej a sťažovateľov. Žalovaná im na tomto stretnutí

navrhla niekoľko variant riešenia usporiadania ich majetkových vzťahov, k čomu sa

sťažovatelia vyjadrili listom zo dňa 27. 12. 2007. Následne podaním zo dňa 21. 01. 2008

žalovaná vzala späť svoj návrh vo veci sp. zn. , ktorý odôvodnila tým, že „3.

našla záujemcu, ktorý je ochotný odkúpiť jej spoluvlastnícky podiel v predmetnej

nehnuteľnosti“. Situáciu s ohľadom na vyššie uvedené sťažovatelia vyriešili tým, že sa

s týmto záujemcom (a teda neskôr aj právnym nástupcom žalovanej) dohodli na odpredaji

svojho spoluvlastníckeho podielu v jeho prospech, k čomu ale došlo až po späťvzatí návrhu

žalovanou v konaní spis. zn. ...

V zmysle konštatnej judikatúry chcú sťažovatelia v súvislosti s dôvodnosťou ich

návrhu poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

ktorý uvádza: „... Zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval

v podielovom spoluvlastníctve, vyplýva aj právo každého spoluvlastníka podať na súd návrh

na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.“...

Z vyššie citovaného rozhodnutia, ako aj zo základných zásad, na ktorých spočíva

súkromné právo... vyplýva, že návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva je vždy podaný dôvodne, ak sa preukáže existencia spoločnej veci a okruhu

spoluvlastníkov... Je teda absolútne nepochopiteľné, na základe akých skutočností si

konajúci prvostupňový a následne aj odvolací súd osvojil názor, že žaloba vo veci zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva nebola podaná v roku 2005 dôvodne.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. M... a I. M... na spravodlivý proces podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd… bolo uznesením Okresného súdu Dunajská Streda spis. zn. -148 zo dňa

15. 10. 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave spis. zn. -166 zo

dňa 18. 02. 2009 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Dunajská

Streda spis. zn. -148 zo dňa 15. 10. 2008 a uznesenie Krajského súdu v Trnave

spis. zn. -166 zo dňa 18,02. 2009 a vec vracia Okresnému súdu Dunajská

Streda, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M... a sťažovateľke I.

M... náhradu trov konania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia

návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 13. apríla 2005 domáhali voči

odporkyni zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva k nehnuteľnosti (v podielovom

spoluvlastníctve sťažovateľov a žalovanej) súdom.

Sťažovatelia na pojednávaní 15. októbra 2008 vzali svoj návrh na začatie konania

späť a navrhli okresnému súdu, aby o trovách konania rozhodol podľa druhej vety § 146

ods. 2 a priznal im nárok na náhradu trov konania voči odporkyni.

Okresný súd uznesením zastavil konanie a o trovách konania rozhodol podľa § 146

ods. 1 písm. c) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku o trovách konania podali

sťažovatelia odvolanie.

Krajský súd uznesením v odvolacom konaní potvrdil odvolaním sťažovateľov

napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku o trovách konania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

Napriek tomu, že sťažovatelia v dôvodoch svojej sťažnosti namietali nesprávnosť

uznesenia okresného súdu len v časti jeho výroku o trovách konania, petit ich sťažnosti

smeruje proti uzneseniu okresného súdu ako celku (teda aj v časti jeho výroku o zastavení

konania).

Porušenie svojho základného práva a práva videli sťažovatelia v nesprávnych

právnych a skutkových záveroch v uznesení okresného súdu a v uznesení krajského súdu pri

rozhodnutí o náhrade trov súdneho konania v prípade zastavenia konania na základe

späťvzatia návrhu na začatie konania sťažovateľmi. Podľa sťažovateľov oba súdy rozhodli o

náhrade trov konania nesprávne, keď podľa náhradu trov konania

nepriznali žiadnemu z účastníkov a nepriznali im nárok na náhradu trov konania podľa

druhej vety , ako to oni navrhovali. Sťažovatelia namietali porušenie

svojich práv aj nedostatočným odôvodnením uznesenia okresného súdu, ako aj krajského

súdu a nevysporiadaním sa krajského súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľov.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktorý

sťažovatelia aj využili, a na jeho základe preskúmal zákonnosť a ústavnosť tohto uznesenia

krajský súd ako súd vyššieho stupňa v súlade so svojou zákonnou právomocou. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd konštatuje, že preskúmanie uznesenia okresného súdu nepatrí do

právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Okresný súd svoje uznesenie v časti výroku o trovách konania odôvodnil takto:

„Písomným podaním zo dňa 17. 09. 2008 oznámila žalovaná súdu, že nehnuteľnosti,

ktoré sú predmetom konania, žalobcovia aj žalovaná odpredali tretím osobám. Túto

skutočnosť na pojednávaní dňa 15. 10. 2008 potvrdil aj žalobca 1/ s tým, že s tretími

osobami uzavreli zmluvy každá strana sporu samostatne. Predniesol zároveň, že žalobu

berie späť. S poukazom na si uplatnil náhradu trov konania voči

žalovanej...

Vzhľadom na dispozičný úkon žalobcu aj v zastúpení žalobkyne 2/ súd konanie

zastavil.

O trovách konania súd rozhodol podľa V danom

prípade nebola z procesného hľadiska preukázaná dôvodnosť žaloby, prípadne zavinenie

žalovanej, pre ktoré je konanie zastavené a preto použitie na priznanie

náhrady trov konania jednej z procesných strán nebolo možné.“

V odôvodnení svojho uznesenia sa krajský súd plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia

okresného súdu o trovách konania, keď uviedol:

„Odvolatelia zastávajú názor, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

nakoľko podľa § 146 ods. 1 písm. c) súd rozhoduje len v tých prípadoch, keď k zastaveniu

konania dôjde na základe dokazovania v priebehu konania, napríklad podľa ustanovenia

§ 104 ods. 2 a § 107 ods. 1,2 a 4. V danom prípade však súd zastavil konanie na základe

dispozičného úkonu žalobcu, urobeného na základe správania žalovanej, a to späťvzatia

žaloby v konaní vedenom pod č. k. . Namietali, že to, že žalobcovia na základe

správania sa žalovanej v uvedenej právnej veci odpredali svoje spoluvlastnícke podiely na

spornej nehnuteľnosti, nie je na posúdenie veci právne relevantné. Rozhodnutie odpredať

spoluvlastnícke podiely považujú žalobcovia za správne aj vzhľadom na tú skutočnosť, že

súdy nie sú schopné riešiť konania v čase aktuálnej situácie. Názor súdu, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, podľa žalobcov, nemá oporu v zákone...

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobcov sa písomne nevyjadrila...

Podľa ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správností napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa ustanovenia žiaden z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V predmetnej veci odvolací súd s použitím vyššie citovaných ustanovení zákona

dospel zhodne s názorom prvostupňového súdu k záveru, že ak došlo k zastaveniu konania

nemá zásadne žiadny z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len

výnimočne podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, by bolo možné uložiť niektorému

z účastníkov povinnosť uhradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to podľa

prvej vety citovaného ustanovenia tomu, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené

a podľa druhej vety odporcovi v prípade, že bol pre jeho správanie vzatý späť návrh, ktorý

bol podaný dôvodne, čo však nie je prípad súdenej kauzy. Pri rozhodovaní o trovách

konania v dôsledku späťvzatia žaloby je nutné vec skúmať výhradne z procesného hľadiska,

lebo práve absencia dokazovania meritórneho rozhodnutia vylučuje možnosť zaoberať sa

riešením hmotnoprávnych otázok.“

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno

ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych

záverov namietaných sťažovateľmi alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení

jeho záverov.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu je síce stručné,

ale dostačujúce, a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli

spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z odôvodnenia uznesenia okresného súdu a uznesenia

krajského súdu vyplýva, že v čase späťvzatia návrhu na začatie konania na zrušenie

a vyporiadanie spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti sťažovateľmi ako navrhovateľmi už

každý z účastníkov príslušného súdneho konania scudzil svoj spoluvlastnícky podiel na tejto

nehnuteľnosti (sťažovatelia, ako aj žalovaná).

Podľa názoru ústavného súdu preto nie je arbitrárne uznesenie krajského súdu, ktorý

za tohto stavu dospel k záveru, že nejde o prípad, keď je daný dôvod rozhodovať o trovách

konania podľa , teda podľa procesného zavinenia zastavenia konania

sťažovateľmi (prvá veta citovaného ustanovenia), resp. podľa toho, či došlo k späťvzatiu

dôvodne podaného návrhu a v dôsledku správania žalovanej (druhá veta citovaného

ustanovenia).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že scudzenie spoluvlastníckych

podielov všetkými účastníkmi konania (teda aj sťažovateľmi) vylúčilo možnosť aplikácie už

citovaného ustanovenia na rozhodovanie o trovách konania.

Sťažovatelia argumentovali, že ich návrh na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva

k nehnuteľnosti bol podaný dôvodne a práve správanie žalovanej bolo dôvodom späťvzatia

návrhu. Sťažovatelia v tejto súvislosti uviedli: „Preto v príčinnej súvislosti s jej správaním

(ad 1. späťvzatím žaloby v konaní , ad 2. scudzením podielu na spoločných

nehnuteľnostiach) sťažovatelia vzali svoj návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva voči žalovanej späť.).“

Pokiaľ sťažovatelia hodnotili scudzenie spoluvlastníkeho podielu žalovanou ako

správanie, ktoré bolo dôvodom ich procesného úkonu späťvzatia návrhu, ústavný súd len

poznamenáva, že v prípade obdobného scudzenia aj zo strany sťažovateľov opomína

konanie žalovanej príčinnú súvislosť s procesným úkonom sťažovateľov.

Ústavný súd dodáva, že procesný úkon žalovanej v inom súdnom konaní za daného

stavu rovnako nepodporuje záver o tom, že správanie žalovanej bolo v príčinnej súvislosti

s procesným úkonom späťvzatia sťažovateľov v posudzovanom súdnom konaní.

Ústavný súd poznamenáva, že s teoretickou argumentáciou sťažovateľov o vždy

danej dôvodnosti návrhu na vyporiadanie spoluvlastníctva k veci nie je dôvod polemizovať.

Posudzovanie tejto otázky v okolnostiach daného prípadu sa však vzhľadom na uvedené

stáva bezpredmetným.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym

názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu takýmto nie je.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol pre

zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009