Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 292/09
PDF · 288.62 KB
No categories available
IV. ÚS 292/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., S., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s. r. o., V., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 246/2008 zo 6. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn.
5 Cdo 246/2008 zo 6. mája 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ okrem iného uviedol:
„Okresný súd Rožňava rozsudkom č. 5 C 118/2003-97 zo dňa 13. 2. 2006 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca - sťažovateľ domáhal, aby súd určil, že kúpna zmluva, na základe
2
ktorej žalovaný v 1. rade odpredal žalovanému v 2. rade parcelu o výmere 446 m,
nachádzajúcu sa v kat. úz. R., vytvorenej geometrickým pianom č. 17130964-15/2001 zo
2
dňa 1. 2. 2001, je neplatná a že žalobca - sťažovateľ je vlastníkom parcely o výmere 466 m.
Žalobcu - sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania, a to
žalovanému v 1. rade vo výške 11 265,- Sk na účet jeho právneho zástupcu a žalovanému
v 2. rade vo výške 4 172,- Sk na účet jeho právneho zástupca, to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
Voči rozsudku Okresného súdu v Rožňave podal žalobca - sťažovateľ v zákonnej
lehote odvolanie.
Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní žalobcu, rozsudkom č. 6 Co 308/2007
zo dňa 8. 4. 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobcovi -
sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania
v sume 8 519,50 Sk, ktorú je žalobca - sťažovateľ povinný zaplatiť jeho právnemu
zástupcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému v 2. rade trovy
odvolacieho konania v sume 7 553.- Sk, ktorú je povinný zaplatiť jeho právnemu zástupcovi
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 308/2007 z 8. apríla 2008
podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom navrhol „napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho
súdu je nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a trpí vadami, pretože nemá náležitosti
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní vecí dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Uznesením
č. 5 Cdo 246/2008 zo dňa 6. 5. 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu -
sťažovateľa zamietol a zaviazal žalobcu - sťažovateľa zaplatiť žalovanému v 2. rade
náhradu trov dovolacieho konania v sume 64,18 € k rukám JUDr. J. D., advokáta AK so
sídlom v R., do troch dní.“.
Podľa názoru sťažovateľa hlavným dôvodom, pre ktorý všeobecné súdy zamietli
jeho žalobu, bola skutočnosť, že „nepredložil k žalobe originál listiny - zápisnice o verejnej
dražbe ako a j potvrdenie o vydražení, ale len notársky overené fotokópie listín, pričom
v rámci prvostupňového konania predložil neoverenú fotokópiu zápisnice o verejnej dražbe,
pričom však v rámci tohto konania dôveryhodnosť tejto listiny nikto nespochybňoval,
napriek tomu však prvostupňový súd žalobu zamietol s odôvodnením, že nebolo hodnoverne
preukázané, že takáto listina - zápisnica o verejnej dražbe, ktorá obsahovala údaje o hale
H. ako aj pozemkov parc. č. ... a parc. č. ... je pravou, preto v rámci odvolania bola
predložená do spisu notársky overená fotokópia tejto listiny, kde však Krajský súd
skonštatoval nedôveryhodnosť tejto listiny, pričom neuviedol, prečo notársky overenú
fotokópiu nepovažuje za dostatočne hodnovernú, keď v zmysle slovenského právneho
poriadku má takáto listina rovnakú právnu silu ako originál.
Ani dovolací súd sa touto základnou námietkou, keď súdy bez akéhokoľvek právneho
dôvodu neakceptovali notársky overenú fotokópiu, nevysporiadal, v tomto smere ani jeden
zo súdov v zákonnej časti svoje rozhodnutie neodôvodnili a rozhodnutia v tejto časti sú
nepreskúmateľné. Máme za to, že týmto konaním súdy negovali zaužívanú právnu prax, že
notársky overená fotokópia listiny má rovnakú dôkaznú silu a rovnakú právnu hodnotu ako
originál. Keďže takéto stanovisko nemá oporu v zákone, trpia tieto konania takými
právnymi vadami, že nimi bolo podľa nášho názoru bolo porušené ústavné právo
na spravodlivý proces v zmysle č1. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že ním opísaným postupom najvyššieho súdu mu „bolo
upreté právo na spravodlivý proces v rámci Ústavy Slovenskej republiky, bol mu popretý
princíp rovnosti zbraní v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a v zmysle čl. 37 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez akéhokoľvek právneho
dôvodu a dostatočného zákonného zdôvodnenia súd neakceptoval nami predložené listinné
dôkazy a to zápisnicu o verejnej dražbe a potvrdenia o vydražení, v dôsledku takéhoto
konania preto súdy vydali nezákonné rozhodnutie“.
Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 5 Cdo 246/2008, vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal
a rozhodol.
Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá kancelárii Ústavného súdu Slovenskej
republiky zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € advokátovi JUDr. M. M. ...“
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)] jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením. Ústavný súd
poukazuje v spojitosti s tým na to, že petit sťažnosti napriek tomu, že sťažovateľ je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vykazuje nedostatky. V návrhu
na rozhodnutie vo veci samej totiž chýba označenie konkrétnych článkov ústavy alebo
dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ namieta. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však
bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 (ktoré nesprávne označil ako čl. 36 ods. 1, avšak citoval znenie čl. 46
ods. 1 ústavy, pozn.) a čl. 47 ods. 3 ústavy (ktoré nesprávne označil ako čl. 37 ods. 3, avšak
citoval znenie čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má
za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť aj vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti
pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia príčinnej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).
Ústavný súd z podanej sťažnosti a jej príloh zistil, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Cdo 245/2008 zo 6. mája 2009 rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že ho
odmietol.
Dovolací súd po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený
advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania najskôr skúmal, či dovolanie
sťažovateľa je prípustné, pretože podľa § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
pokiaľ to pripúšťa zákon a ak konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté
niektorou vadou podľa § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k zisťovaniu splnenia
zákonom ustanovených podmienok na podanie dovolania okrem iného vyplýva:
„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia
§ 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Ak
dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
;
prvého stupňa, je prípustnélen vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je
dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu
(§ 238 ods. 3 O. s. p.). Napokon, dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
vo veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.).
Žalobcom napadnutý rozsudok vo veci samej nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 - 3 O. s. p., pretože ním bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom
odvolací súd v ňom nevyslovil prípustnosť dovolania a nepredchádza mu ani rozhodnutie
dovolacieho súdu, ktorým by bol odvolací súd viazaný.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde
o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážka veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred
súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené.“
Najvyšší súd v napadnutom uznesení reagoval aj na ďalšie výhrady sťažovateľa
(dovolateľa):
„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočností považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého, súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa
Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil že súčasťou, obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní, veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných, predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
:
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Procesnú prípustnosť dovolania žalobcu by nebola spôsobilá založiť ani (prípadná)
tzv. iná procesná vada konania, za dôsledok a vonkajší prejav ktorej sa považuje
aj žalobcom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu. V zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. je takáto vada síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovane v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 111/98).
Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.), treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené,
ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho
aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, kedy dovolanie bolo procesne
prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.“
Nosným základným právom sťažovateľom namietaných porušení článkov ústavy
a dohovoru je právo na súdnu ochranu, súčasťou ktorého je aj právo na spravodlivý proces.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nemôže procesný postoj účastníka konania zásadne bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto návrhy a procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že
ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo
iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia
všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)
došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne
závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo
slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov
a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti
za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná
neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd
nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody
napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im
predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými
súdmi.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé konanie ako
súčasť základného práva na súdnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je
absolútne. Ak ide o vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu, uvedený článok
odkazuje na zákon. Preto len na základe tohto článku ústavy nemožno vyvodiť právo
na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac potom platí, že sa ho nemožno dovolávať bez
splnenia zákonom ustanovených podmienok, ktoré v prípade dovolacieho súdu ako tretej
inštancie všeobecného súdnictva môžu byť prísnejšie ako v prípade súdu prvého a druhého
stupňa. Je to dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité
a zrozumiteľné bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní. V rámci dovolacieho konania sa najvyšší súd sústredil
aj na námietku sťažovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, ako
aj na námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
O prvej z námietok najvyšší súd konštatoval, že by mohla byť „inou vadou“ odôvodňujúcou
dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ale že sama osebe ešte nezakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, čo platí podľa názoru najvyššieho súdu aj o druhej
z námietok sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že nepriaznivý výsledok dovolacieho konania z pohľadu
toho-ktorého účastníka konania nemôže viesť k záveru o porušení zásad spravodlivého
procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej
činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Tak to bolo aj v prípade
sťažovateľa. Ústavný súd totiž nedospel k záveru, že by z uznesenia najvyššieho súdu
vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne ozrejmil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu
dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ostatnými
návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti, t. j. návrhom na zrušenie napadnutého
uznesenia a na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.
Z toho istého dôvodu ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na predloženie
kvalifikovaného splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
(sťažovateľom predložené splnomocnenie z 26. júna 2009 nie je v súlade s § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa v splnomocnení musí výslovne uviesť, že sa
udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009