Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 138/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť D. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo D. B. na súdnu ochranu podľa prvej vety

Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -228

z 24. septembra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. D. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 408,39 € (slovom

štyristoosem eur a tridsaťdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti D. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -12 z 2. apríla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. B., P.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. júna 2009

a zároveň aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 6. mája 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. v právnej veci sťažovateľky ako

žalobkyne 1 a Ing. D. S. (ďalej len „žalobca 2“) proti žalovanému M. P. (ďalej len

„žalovaný“) bolo nariadené odvolacie pojednávanie na 20. máj 2008. Sťažovateľka ako

účastníčka konania z dôvodu trvajúcej práceneschopnosti 19. mája 2008 požiadala

o odročenie pojednávania, pričom v prílohe predložila lekárske potvrdenie o dočasnej

práceneschopnosti vydané MUDr. L. Napriek žiadosti sťažovateľky o odročenie

pojednávania krajský súd pojednával v jej neprítomnosti. Na tomto pojednávaní došlo aj

k vyhláseniu rozsudku. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. mája

2008 podala sťažovateľka 30. júla 2008 dovolanie najvyššiemu súdu. Uznesením

najvyššieho súdu č. k. -228 z 24. septembra 2008 bolo dovolanie

sťažovateľky odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu boli porušené označené

práva podľa a dohovoru. V dovolaní sťažovateľka uviedla, že zo zápisnice

o pojednávaní vyplýva, že predsedníčka senátu po porade senátu bez prerušenia

pojednávania vyhlásila uznesenie, podľa ktorého krajský súd bude pojednávať

v neprítomnosti sťažovateľky. Stalo sa tak i napriek tomu, že podľa obsahu zápisnice

o pojednávaní z 20. mája 2008 „Po vyvolaní veci sa zisťuje, že sa na odvolacie

pojednávanie nedostavila navrhovateľka D. B., u ktorej je doručenie predvolania vykázané

dňa 17. 4. 2008, ktorá svoju neprítomnosť ospravedlnila podaním doručeným Krajskému

súdu v Prešove dňa 19. 5. 2008 s tým, že žiada o odročenie pojednávania z dôvodu PNS,

ktorá trvá nepretržite“. Takýto postup krajského súdu nebol správny a zákonný s poukazom

na druhú vetu . Nemožno súhlasiť so

stanoviskom najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský súd nepovažoval jej

práceneschopnosť za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, keďže vzhľadom na

vyjadrenie ošetrujúcej lekárky MUDr. L. jej zdravotný stav nevylučoval účasť na súdnom

pojednávaní počas povolených vychádzok. Sťažovateľka už v dovolaní uviedla, že bola

neschopná práce od 11. februára 2008, pričom od 13. februára 2008 jej boli povolené

vychádzky od 10.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h. Tieto vychádzky neboli lekárkou

označené ako povinné, ale ako povolené. Sťažovateľka mohla byť preto účastná vychádzok

len v prípade, keď sa cítila lepšie. Práve vzhľadom na to, že sa necítila dobre a dostatočne

zdravotne disponovane ani na vychádzky, bola nútená požiadať o odročenie pojednávania.

Jej práceneschopnosť trvala od 11. februára do 15. júla 2008. Oznámenie MUDr. L.

adresované krajskému súdu bolo z 25. marca 2008, pričom jej konštatovanie týkajúce sa

vychádzok sa viazalo na nález pri poslednej kontrole uskutočnenej 17. marca 2008.

Pojednávanie však bolo nariadené až na 20. máj 2008, teda dva mesiace po oznámení

ošetrujúcej lekárky. Krajský súd neskúmal, k akým zmenám mohlo dôjsť v zdravotnom

stave sťažovateľky s prihliadnutím na dlhodobo pretrvávajúcu práceneschopnosť. Postupom

krajského súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť pred ním konať a uplatňovať účastnícke

procesné práva, a to napriek objektívnemu dôvodu spočívajúcemu v chorobe sťažovateľky.

Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že v zápisnici o pojednávaní z 20. mája 2008 nie

je uvedený dôvod pojednávania v neprítomnosti sťažovateľky. Po oboznámení

ospravedlnenia a žiadosti o odročenie pojednávania a po oboznámení oznámenia MUDr. L.

došlo k vyhláseniu uznesenia o tom, že krajský súd bude pojednávať v neprítomnosti

sťažovateľky. Ďalej sa v zápisnici uvádza, že „uznesenie bolo odôvodnené, dané poučenie

o opravnom prostriedku“. Preto je zrejmé, že dôvod nie je v zápisnici uvedený. Rovnako

ani z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. mája 2008 nie je možné zistiť

dôvody, pre ktoré krajský súd žiadosť sťažovateľky neakceptoval. Podľa odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu č. k. -228 z 24. septembra 2008 „Odvolací súd,

ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 20. mája 2008

vzhľadom na vyjadrenie ošetrujúcej lekárky MUDr. Ľ. L., práceneschopnosť žalobkyne 1/

správne nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania“. Najvyšší súd

pochybenie krajského súdu nenapravil.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 24. septembra 2008 zrušené a vec vrátená na

ďalšie konanie. Požaduje tiež zakázať najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní

označených práv, priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, ako aj

náhradu trov konania.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu zo 6. mája 2009 doručeného

ústavnému súdu 25. mája 2009 vyplýva, že navrhuje sťažnosti ako nedôvodnej nevyhovieť.

Podľa jej názoru z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. -228

z 24. septembra 2008 je zrejmé, že nezistil porušenie procesných práv sťažovateľky

v postupe súdov nižších stupňov. Osobitnú pozornosť venoval naplneniu zákonných

predpokladov uvedených v ustanovení

umožňujúcich všeobecnému súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka konania. Svoj

záver náležite v odôvodnení rozhodnutia objasnil, pričom nevybočil z medzí stanovených

judikatúrou najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi

nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe a odňatí spravodlivosti.

Nemožno súhlasiť so subjektívnym právnym názorom v intenciách prezentovaných

sťažovateľkou, že osobná prítomnosť účastníka konania pred súdom je absolútnym

a základným predpokladom úspešného uplatnenia práva, teda úspešného poskytnutia

právnej ochrany zo strany štátu. Naopak, najvyšší súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že

osobná prítomnosť účastníka konania je právom, ktoré tento nemusí využiť a môže ho

napríklad nahradiť písomným vyjadrením, resp. iba účasťou splnomocnenca. Právo na

osobnú prítomnosť tiež nie je možné zamieňať s právom vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Z repliky sťažovateľky z 2. júna 2009 doručenej ústavnému súdu 3. júna 2009

vyplýva, že nesúhlasí so stanoviskom podpredsedníčky najvyššieho súdu, ktorá prejavuje

svoj subjektívny právny názor, hoci sťažovateľka poukazuje na konkrétne právne

ustanovenia, a v nadväznosti na ne cituje konkrétnu judikatúru najvyššieho súdu.

V súvislosti s tvrdením, podľa ktorého osobná prítomnosť účastníka konania nie je

absolútnym a základným predpokladom úspešného uplatnenia práva, sťažovateľke nie je

zrejmé, z ktorej časti sťažnosti možno vyvodiť záver, že svoje právo zúčastniť sa

pojednávania nechcela využiť alebo že sa ho vzdala. Sťažovateľka svoju neúčasť na

odvolacom pojednávaní ospravedlnila a požiadala o jeho odročenie z dôvodu dlhodobej

práceneschopnosti trvajúcej spolu päť mesiacov a štyri dni. Účastník konania nemusí využiť

svoje procesné práva garantované aj , ale nemožno mu ich odňať.

Sťažovateľka sa nespochybniteľne chcela odvolacieho pojednávania zúčastniť a svoju účasť

nenahradzovala účasťou splnomocnenca, ale ani písomným vyjadrením. Vzhľadom na

judikatúru najvyššieho súdu citovanú sťažovateľkou nie je jej jasné, ktorá judikatúra

najvyššieho súdu sa má na mysli v súvislosti s tvrdením, že najvyšší súd svoj záver

v odôvodnení uznesenia objasnil a nevybočil pritom z medzí stanovených judikatúrou

najvyššieho súdu. Sťažovateľka cituje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. augusta 1994. Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia požaduje priznať celkom

čiastku 412,09 € za dva úkony právnych služieb v roku 2008 a za jeden úkon v roku 2009,

za tri režijné paušály, ako aj za 19 % dane z pridanej hodnoty.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv

žalovaného, doručil ústavný súd podanú sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k.

-12 z 2. apríla 2009, vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, ako aj

repliku sťažovateľky žalovanému s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z vyjadrenia žalovaného zo 14. júla 2009 doručeného ústavnému súdu 16. júla 2009

vyplýva, že žalovaný sa stotožňuje so stanoviskom podpredsedníčky najvyššieho súdu

a žiada sťažnosti nevyhovieť. Považuje za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu aj

na ďalšie skutočnosti vyplývajúce zo spisu Okresného súdu Prešov. Spis v dôsledku

podaného odvolania bol krajskému súdu doručený ešte 23. novembra 2005. Krajský súd

nariadil pojednávanie na 4. máj 2006, avšak na požiadanie právneho zástupcu pôvodnej

žalobkyne (právnej predchodkyne sťažovateľky a žalobcu 2) ho odročil na 1. jún 2006

z dôvodu kolízie termínov pojednávania. Z rovnakého dôvodu bolo odročené aj

pojednávanie stanovené na 1. jún 2006. Ďalšie pojednávanie, ktoré malo byť 14. septembra

2006, bolo odročené na 24. október 2006 z dôvodu choroby právneho zástupcu.

Nepojednávalo sa ani 24. októbra 2006, keďže pôvodná žalobkyňa odňala plnú moc

dovtedajšiemu právnemu zástupcovi s tým, že si chce zvoliť iného. Ďalšie pojednávanie

malo byť 16. novembra 2006, bolo však odročené z dôvodu práceneschopnosti novej

právnej zástupkyne. Rovnako sa neuskutočnilo pojednávanie 24. apríla 2007 z dôvodu inej

povinnosti právnej zástupkyne. Pojednávanie nariadené na 17. máj 2007 sa odročilo

v dôsledku úmrtia pôvodnej žalobkyne. V rámci zisťovania právneho nástupníctva po

pôvodnej žalobkyni notárka JUDr. V. Č. oznámila krajskému súdu, že skončeniu

prerokovania dedičstva bráni skutočnosť, že sťažovateľka sa opakovane nedostavila na

vykonanie šetrenia 25. júna 2007, 23. júla 2007, 22. augusta 2007 a 3. októbra 2007.

Sťažovateľka potom opakovane nepreberala doporučené zásielky zasielané krajským

súdom, čo viedlo k doručovaniu prostredníctvom polície. Až tak sa podarilo dosiahnuť, aby

sťažovateľka prišla do kancelárie krajského súdu a uviedla okruh dedičov po pôvodnej

žalobkyni. Krajský súd 4. decembra 2007 a 8. januára 2008 žiadal sťažovateľku

o stanovisko, či trvá na žalobe, ale táto na výzvy nereagovala. Pojednávanie určené na

19. február 2008 sa odročilo z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľky na 11. marec 2008.

Aj tento termín bol pre práceneschopnosť sťažovateľky odročený. Krajský súd potom

vyžiadal stanovisko ošetrujúcej lekárky. Z lekárskej správy MUDr. L. vyplývalo, že

sťažovateľka mala povolené vychádzky od 10.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h,

pričom jej zdravotný stav nevylučoval absolvovať súdne pojednávanie počas vychádzok.

Následne bolo nariadené v poradí už dvanáste pojednávanie na 20. máj 2008 o 10.15 h.

Sťažovateľka prevzala predvolanie 17. apríla 2008. Podaním doručeným krajskému súdu

19. mája 2008 sťažovateľka opäť žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu

práceneschopnosti. Z už uvedeného je zrejmé, že tak pôvodná žalobkyňa, ako aj

sťažovateľka opakovane žiadali odročiť odvolacie pojednávania z rôznych dôvodov,

sťažovateľka opakovane nepreberala doporučené zásielky z krajského súdu a neposkytla

potrebnú súčinnosť pri prerokovaní dedičstva. Napriek tomu, že pojednávanie nariadené na

20. máj 2008 sa malo konať v čase, v ktorom sa ho sťažovateľka mohla zúčastniť (jej

zdravotný stav v tom nebránil), pojednávania sa nezúčastnila. Krajský súd s prihliadnutím

na obsah spisu, vykonané dôkazy, opakované odročovania odvolacích pojednávaní na

žiadosť pôvodnej žalobkyne a sťažovateľky a dĺžku odvolacieho konania v súlade so

zákonom nepovažoval žiadosť sťažovateľky o odročenie pojednávania nariadeného na

20. máj 2008 z dôvodu práceneschopnosti za dôležitý dôvod na ďalšie odročenie

pojednávania. Odvolacie konanie trvalo od 21. septembra 2005 do 20. mája 2008, t. j.

tridsaťdva mesiacov. Počas tejto doby mali bývalá žalobkyňa a sťažovateľka dostatok času

a možností na realizáciu svojich procesných práv na účel zabezpečenia právom chránených

záujmov. Ustanovenie druhej vety má

zabezpečiť reálne uplatnenie procesných práv. Nie je teda inštitútom na dosiahnutie

opakovaného odročovania pojednávaní a predlžovania súdneho konania s cieľom toto

konanie mariť. Pôvodná žalobkyňa a sťažovateľka svojím postupom v konaní spôsobili, že

sa vec neprerokovala bez zbytočných prieťahov, pričom svoje procesné práva mohli, a to aj

prostredníctvom svojich právnych zástupcov, v plnej miere uplatniť.

II.

Z prípisu sťažovateľky z 19. mája 2008 doručeného osobne do podateľne krajského

súdu toho istého dňa vyplýva, že ospravedlňuje neúčasť na pojednávaní určenom na 20. máj

2008 v konaní vedenom pod sp. zn. a súčasne žiada o jeho odročenie

z dôvodu práceneschopnosti, ktorá nepretržite trvá. Prílohou prípisu bolo potvrdenie

o práceneschopnosti.

Z pripojeného potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že

sťažovateľka je práceneschopná od 11. februára 2008 a má povolené vychádzky od

13. februára 2008 medzi 10.00 h a 12.00 h, ako aj medzi 14.00 a 16.00 h. Potvrdenie vydala

ambulantná praktická lekárka pre dospelých MUDr. Ľ. L., P.

Z ďalšieho potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že sa

sťažovateľka stala opäť práceschopnou od 15. júla 2008.

Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom č. k. -190

z 20. mája 2008 vyplýva, že sťažovateľka nebola pri začatí pojednávania o 10.15 h

prítomná, hoci doručenie predvolania bolo u nej vykázané 17. apríla 2008. Svoju

neprítomnosť ospravedlnila podaním doručeným krajskému súdu 19. mája 2008 s tým, že

žiada o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, ktorá trvá nepretržite. Bola

tiež oboznámená odpoveď MUDr. Ľ. L. z 25. marca 2008, ktorá krajskému súdu na jeho

dopyt oznámila, že sťažovateľka je práceneschopná od 11. februára 2008. Jej

práceneschopnosť zatiaľ trvá. Od 13. februára 2008 má povolené vychádzky od 10.00 h do

12.00 h a následne od 14.00 h do 16.00 h. Podľa nálezu pri poslednej kontrole zdravotný

stav sťažovateľky nevylučuje absolvovať súdne pojednávanie počas vychádzok. Po porade

senátu bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého krajský súd bude pojednávať

v neprítomnosti sťažovateľky. Po oboznámení rozsudku súdu prvého stupňa, odvolania

a ďalších vyjadrení a po záverečnom prednese právneho zástupcu žalovanej strany bol

vyhlásený rozsudok. Odvolacie pojednávanie sa ukončilo o 10.55 h.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -194 z 20. mája 2008 vyplýva, že ním

bolo jednak pripustené späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalobcovi 2 a v tejto časti konanie

zastavené, ale tiež to, že bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke,

ktorá bola zaviazaná zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške

6 352 Sk. V odôvodnení rozsudku nie je zmienka o tom, že sa sťažovateľka odvolacieho

pojednávania nezúčastnila. Absentuje tiež odôvodnenie skutočnosti, že krajský súd

pojednával v jej neprítomnosti.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -228 z 24. septembra 2008

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 20. mája 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolacie

pojednávania nariadené na 19. február 2008 a 11. marec 2008 žiadala sťažovateľka odročiť

z dôvodu práceneschopnosti. Krajský súd jej žiadostiam vyhovel a nový termín

pojednávania určil na 20. máj 2008. Sťažovateľka prevzala predvolanie na toto

pojednávanie 17. apríla 2008. Krajský súd zároveň dopytom na ošetrujúcu lekárku

sťažovateľky zistil, že vzhľadom na výsledky poslednej kontroly jej zdravotný stav

nevylučuje účasť na súdnom pojednávaní v čase povolených vychádzok. Sťažovateľka

19. mája 2008 opakovane požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti.

Ustanovenie druhej vety umožňuje súdu

posúdiť dôležitosť dôvodov tvrdených účastníkom konania v jeho žiadosti o odročenie

pojednávania. Aj keď choroba účastníka konania sa v zásade za dôležitý dôvod považuje,

v súvislosti s ďalšími zistenými skutočnosťami môže súd prísť k záveru, že takýto dôvod

nemožno za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania považovať. Krajský súd, ako to

vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní z 20. mája 2008, vzhľadom na vyjadrenie

ošetrujúcej lekárky práceneschopnosť sťažovateľky správne nepovažoval za dôležitý dôvod

na odročenie pojednávania. Jej zdravotný stav totiž nevylučoval účasť na súdnom

pojednávaní počas povolených vychádzok. Ak sa preto sťažovateľka súdneho pojednávania

nezúčastnila, hoci jej v tom nebránil žiaden dôležitý dôvod, sama zavinila uskutočnenie

pojednávania v jej neprítomnosti. Sama sa tým vzdala možnosti využiť na pojednávaní

všetky práva priznané . Sťažovateľka teda nebola postupom

krajského súdu vylúčená z realizácie procesných práv daných jej Občianskym súdnym

poriadkom. Naopak, sama svojím zavinením (neúčasťou na pojednávaní) tieto práva

nevyužila, a preto nie je dôvodná jej námietka, že jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle . Tým, že bolo rozhodnuté

v jej neprítomnosti, nebola jej pričinením súdu znemožnená realizácia tých procesných

práv, ktoré jej priznáva. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že

dovolanie sťažovateľky je procesne neprípustné, a ako také ho odmietol.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv

podľa a dohovoru, keďže krajský súd konal a rozhodol na odvolacom pojednávaní

v neprítomnosti sťažovateľky, ktorá svoju neúčasť riadne ospravedlnila s poukazom na

trvajúcu dlhodobejšiu pracovnú neschopnosť, ktorú zároveň preukázala, pričom ani

zo zápisnice o odvolacom pojednávaní, ale ani z písomného vyhotovenia rozsudku

krajského súdu nevyplývajú dôvody takéhoto postupu. Nesúhlasí s názorom najvyššieho

súdu, podľa ktorého jej nebránil dôležitý dôvod zúčastniť sa pojednávania, a to vzhľadom

na vyjadrenie ošetrujúcej lekárky o tom, že sťažovateľka sa mohla odvolacieho

pojednávania zúčastniť, keďže sa konalo v čase povolenej vychádzky. V skutočnosti sa totiž

v inkriminovanom čase necítila dobre a nebola zdravotne dostatočne disponovaná na

vychádzku. Na vychádzky mala právo, nebola však povinná ich absolvovať. Vyjadrenie

ošetrujúcej lekárky z marca 2008 bolo založené na výsledkoch poslednej kontroly

uskutočnenej tiež v marci 2008, avšak pojednávanie sa konalo až o dva mesiace, pričom

krajský súd neskúmal, k akým zmenám v zdravotnom stave sťažovateľky mohlo dôjsť za

uvedené obdobie.

Najvyšší súd považuje postup krajského súdu za správny a súladný s doterajšou

svojou judikatúrou. Nesúhlas sťažovateľky s vyslovenými závermi nemôže viesť k úsudku

o porušení označených práv. Sťažovateľka sa mýli, pokiaľ tvrdí, že osobná prítomnosť

účastníka konania pred súdom je absolútnym a základným predpokladom úspešného

uplatnenia práva. V skutočnosti osobná prítomnosť účastníka konania je jeho právom, ktoré

účastník nemusí využiť.

Žalovaný súhlasí so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu. Osobitne

zdôrazňuje, že sťažovateľka, ako aj pôvodná žalobkyňa ako právna predchodkyňa

sťažovateľky svojimi obštrukciami spôsobili, že krajský súd rozhodol o veci až na

dvanástykrát, keď predchádzajúce odvolacie pojednávania museli byť všetky odročené.

Ústavný súd pripomína, že vykonanie pojednávania v neprítomnosti účastníka

konania, resp. jeho splnomocneného zástupcu napriek žiadosti o odročenie pojednávania

zo zdravotných dôvodov je závažným zásahom do základného práva na súdnu ochranu

v súvislosti s právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania. Preto je

povinnosťou všeobecného súdu takýto postup odôvodniť. Toto chýbajúce odôvodnenie

nemožno doplniť v dovolacom konaní najvyšším súdom (mutatis mutandis ).

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno zistiť, že o vykonaní

odvolacieho pojednávania v neprítomnosti sťažovateľky napriek jej žiadosti o jeho

odročenie sa rozhodlo uznesením, ktoré bolo vyhlásené na odvolacom pojednávaní 20. mája

2008. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom nevyplýva odôvodnenie tohto

uznesenia. Z písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu z 20. mája 2008 nevyplýva

žiadna zmienka o neúčasti sťažovateľky, o jej žiadosti o odročenie pojednávania, o uznesení

krajského súdu a tým menej o dôvodoch tohto uznesenia.

Možno konštatovať, že i keď zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom je

zrejmé, že žiadosti sťažovateľky nebolo vyhovené vzhľadom na obsah lekárskej správy,

krajský súd svoj postup nijako nezdôvodnil. Skutočnosť, že odvolacie pojednávanie vykonal

napriek žiadosti sťažovateľky o odročenie pojednávania, hoci táto žiadosť bola doložená

listinným dôkazom o jej práceneschopnosti, sa preto javí ako nepreskúmateľná. Na tom nič

nemôžu zmeniť úvahy najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho uznesenia č. k.

228 z 24. septembra 2008, ktorými sa snaží chýbajúce odôvodnenie postupu krajského súdu

dodatočne doplniť.

Postup krajského súdu nemožno považovať za súladný s označenými právami

sťažovateľky ani z iného pohľadu.

Ako to vyplýva z listinných dôkazov, sťažovateľka bola práceneschopná bez

prerušenia v čase od 11. februára do 15. júla 2008. Od začiatku práceneschopnosti

(presnejšie od 13. februára 2008) mala povolené vychádzky každý deň od 10.00 h do

12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h. Pokiaľ sťažovateľka požiadala krajský súd o odročenie

odvolacích pojednávaní nariadených na 19. február a 11. marec 2008 zo zdravotných

dôvodov s poukazom na práceneschopnosť nepretržite trvajúcu od 11. februára 2008,

krajský súd považoval jej žiadosti za dôvodné a nariadené odvolacie pojednávania odročil.

Z pohľadu sťažovateľky teda uznal, že uviedla dôležitý dôvod na odročenie odvolacieho

pojednávania.

Keď potom v ďalšom krajský súd od ošetrujúcej lekárky zistil, že vzhľadom na

výsledky poslednej kontroly zdravotný stav sťažovateľky nevylučuje jej účasť na súdnom

pojednávaní v čase povolených vychádzok, ďalšiu žiadosť sťažovateľky o odročenie

odvolacieho pojednávania nariadeného na 20. máj 2008 už neakceptoval.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že ani z tvrdení účastníkov konania, ale

ani z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by krajský súd informoval

sťažovateľku, resp. jej právnu zástupkyňu o správe ošetrujúcej lekárky, podľa ktorej sa

sťažovateľka môže bez ujmy na svojom zdravotnom stave zúčastniť súdneho pojednávania

v čase povolenej vychádzky. Napriek tomu postupoval spôsobom, ktorým sťažovateľke

znemožnil zúčastniť sa odvolacieho pojednávania. Krajský súd teda konal tak, že využil

informáciu, ktorú mal len on a ktorú sťažovateľke neposkytol, hoci bola podľa jeho názoru

rozhodujúca pre posúdenie dôležitosti uplatneného dôvodu na odročenie odvolacieho

pojednávania.

Taký postup všeobecného súdu, pri ktorom v súvislosti s posudzovaním žiadosti

účastníka konania o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov prihliadne na lekársku

správu, ktorej obsah nemusí byť účastníkovi konania známy a ktorá má podľa názoru

všeobecného súdu rozhodujúci význam pre posúdenie žiadosti, pričom žiadosti účastníka

konania nevyhovie, treba považovať z pohľadu účastníka konania za prekvapujúci

a nepredvídateľný. V naznačených súvislostiach môže znamenať neprípustný zásah do

základného práva účastníka konania osobne sa zúčastniť pojednávania. Má to zároveň

výrazný dopad aj na zásadu rovnosti účastníkov súdneho konania (rovnosti zbraní).

Pokiaľ najvyšší súd na uvedené pochybenia krajského súdu neprihliadol a dospel

k záveru, že postupom krajského súdu sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred

súdom, potom obstojí záver, že porušil označené práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

prvej vety a prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

S prihliadnutím na uvedené pochybenia už nie je potrebné zaoberať sa ďalšími

skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou, najmä námietkou, podľa ktorej vychádzka bola

právom, ale nie jej povinnosťou, a závisela od jej momentálnej zdravotnej dispozície, hoci

i táto námietka je nepochybne zásadného významu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -228 z 24. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku nálezu). Ďalej bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu.

Sťažovateľka požiadala o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume

412,09 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke celkom sumu 408,39 €, a to za dva úkony

právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk

a za jeden úkon právnych služieb v roku 2009 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo

výške 115,90 €. Ústavný súd priznal aj režijný paušál dvakrát po 190 Sk a jedenkrát po

6,95 €. Trovy právneho zastúpenia do 31. decembra 2008 predstavujú čiastku 6 732 Sk, teda

223,46 €. Trovy právneho zastúpenia po 31. decembri 2008 predstavujú čiastku 122,85 €.

Z priznanej odmeny (nie však z režijného paušálu) prináleží aj 19 % dane z pridanej

hodnoty v sume 62,08 € (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľka požadovala aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 50 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky je v plnej miere

kompenzované (popri vyslovení porušenia základného práva) zrušením uznesenia

najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť

požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4

výroku nálezu).

Sťažovateľka napokon požadovala, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu

pokračovať v porušovaní označených práv. Tento výrok považoval ústavný súd za

superfluentný, keďže k náprave plne postačuje zrušenie uznesenia najvyššieho súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie spojené s vyslovením záväzného právneho názoru (bod 4

výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009