Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 138/09
PDF · 290.75 KB
No categories available
II. ÚS 138/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť D. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 215/2008 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 215/2008
p o r u š i l základné právo D. B. na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy
Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 215/2008-228
z 24. septembra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. D. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 408,39 € (slovom
štyristoosem eur a tridsaťdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R. do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti D. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 138/09-12 z 2. apríla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. B., P.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 215/2008.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. júna 2009
a zároveň aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 6. mája 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 434/2005 v právnej veci sťažovateľky ako
žalobkyne 1 a Ing. D. S. (ďalej len „žalobca 2“) proti žalovanému M. P. (ďalej len
„žalovaný“) bolo nariadené odvolacie pojednávanie na 20. máj 2008. Sťažovateľka ako
účastníčka konania z dôvodu trvajúcej práceneschopnosti 19. mája 2008 požiadala
o odročenie pojednávania, pričom v prílohe predložila lekárske potvrdenie o dočasnej
práceneschopnosti vydané MUDr. L. Napriek žiadosti sťažovateľky o odročenie
pojednávania krajský súd pojednával v jej neprítomnosti. Na tomto pojednávaní došlo aj
k vyhláseniu rozsudku. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 434/2005 z 20. mája
2008 podala sťažovateľka 30. júla 2008 dovolanie najvyššiemu súdu. Uznesením
najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 215/2008-228 z 24. septembra 2008 bolo dovolanie
sťažovateľky odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu boli porušené označené
práva podľa ústavy a dohovoru. V dovolaní sťažovateľka uviedla, že zo zápisnice
o pojednávaní vyplýva, že predsedníčka senátu po porade senátu bez prerušenia
pojednávania vyhlásila uznesenie, podľa ktorého krajský súd bude pojednávať
v neprítomnosti sťažovateľky. Stalo sa tak i napriek tomu, že podľa obsahu zápisnice
o pojednávaní z 20. mája 2008 „Po vyvolaní veci sa zisťuje, že sa na odvolacie
pojednávanie nedostavila navrhovateľka D. B., u ktorej je doručenie predvolania vykázané
dňa 17. 4. 2008, ktorá svoju neprítomnosť ospravedlnila podaním doručeným Krajskému
súdu v Prešove dňa 19. 5. 2008 s tým, že žiada o odročenie pojednávania z dôvodu PNS,
ktorá trvá nepretržite“. Takýto postup krajského súdu nebol správny a zákonný s poukazom
na § 101 ods. 2 druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku. Nemožno súhlasiť so
stanoviskom najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský súd nepovažoval jej
práceneschopnosť za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, keďže vzhľadom na
vyjadrenie ošetrujúcej lekárky MUDr. L. jej zdravotný stav nevylučoval účasť na súdnom
pojednávaní počas povolených vychádzok. Sťažovateľka už v dovolaní uviedla, že bola
neschopná práce od 11. februára 2008, pričom od 13. februára 2008 jej boli povolené
vychádzky od 10.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h. Tieto vychádzky neboli lekárkou
označené ako povinné, ale ako povolené. Sťažovateľka mohla byť preto účastná vychádzok
len v prípade, keď sa cítila lepšie. Práve vzhľadom na to, že sa necítila dobre a dostatočne
zdravotne disponovane ani na vychádzky, bola nútená požiadať o odročenie pojednávania.
Jej práceneschopnosť trvala od 11. februára do 15. júla 2008. Oznámenie MUDr. L.
adresované krajskému súdu bolo z 25. marca 2008, pričom jej konštatovanie týkajúce sa
vychádzok sa viazalo na nález pri poslednej kontrole uskutočnenej 17. marca 2008.
Pojednávanie však bolo nariadené až na 20. máj 2008, teda dva mesiace po oznámení
ošetrujúcej lekárky. Krajský súd neskúmal, k akým zmenám mohlo dôjsť v zdravotnom
stave sťažovateľky s prihliadnutím na dlhodobo pretrvávajúcu práceneschopnosť. Postupom
krajského súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť pred ním konať a uplatňovať účastnícke
procesné práva, a to napriek objektívnemu dôvodu spočívajúcemu v chorobe sťažovateľky.
Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že v zápisnici o pojednávaní z 20. mája 2008 nie
je uvedený dôvod pojednávania v neprítomnosti sťažovateľky. Po oboznámení
ospravedlnenia a žiadosti o odročenie pojednávania a po oboznámení oznámenia MUDr. L.
došlo k vyhláseniu uznesenia o tom, že krajský súd bude pojednávať v neprítomnosti
sťažovateľky. Ďalej sa v zápisnici uvádza, že „uznesenie bolo odôvodnené, dané poučenie
o opravnom prostriedku“. Preto je zrejmé, že dôvod nie je v zápisnici uvedený. Rovnako
ani z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 434/2005 z 20. mája 2008 nie je možné zistiť
dôvody, pre ktoré krajský súd žiadosť sťažovateľky neakceptoval. Podľa odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 215/2008-228 z 24. septembra 2008 „Odvolací súd,
ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 20. mája 2008
vzhľadom na vyjadrenie ošetrujúcej lekárky MUDr. Ľ. L., práceneschopnosť žalobkyne 1/
správne nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania“. Najvyšší súd
pochybenie krajského súdu nenapravil.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
4 Cdo 215/2008 s tým, aby bolo uznesenie z 24. septembra 2008 zrušené a vec vrátená na
ďalšie konanie. Požaduje tiež zakázať najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní
označených práv, priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, ako aj
náhradu trov konania.
Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu zo 6. mája 2009 doručeného
ústavnému súdu 25. mája 2009 vyplýva, že navrhuje sťažnosti ako nedôvodnej nevyhovieť.
Podľa jej názoru z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 215/2008-228
z 24. septembra 2008 je zrejmé, že nezistil porušenie procesných práv sťažovateľky
v postupe súdov nižších stupňov. Osobitnú pozornosť venoval naplneniu zákonných
predpokladov uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
umožňujúcich všeobecnému súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka konania. Svoj
záver náležite v odôvodnení rozhodnutia objasnil, pričom nevybočil z medzí stanovených
judikatúrou najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi
nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe a odňatí spravodlivosti.
Nemožno súhlasiť so subjektívnym právnym názorom v intenciách prezentovaných
sťažovateľkou, že osobná prítomnosť účastníka konania pred súdom je absolútnym
a základným predpokladom úspešného uplatnenia práva, teda úspešného poskytnutia
právnej ochrany zo strany štátu. Naopak, najvyšší súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že
osobná prítomnosť účastníka konania je právom, ktoré tento nemusí využiť a môže ho
napríklad nahradiť písomným vyjadrením, resp. iba účasťou splnomocnenca. Právo na
osobnú prítomnosť tiež nie je možné zamieňať s právom vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Z repliky sťažovateľky z 2. júna 2009 doručenej ústavnému súdu 3. júna 2009
vyplýva, že nesúhlasí so stanoviskom podpredsedníčky najvyššieho súdu, ktorá prejavuje
svoj subjektívny právny názor, hoci sťažovateľka poukazuje na konkrétne právne
ustanovenia, a v nadväznosti na ne cituje konkrétnu judikatúru najvyššieho súdu.
V súvislosti s tvrdením, podľa ktorého osobná prítomnosť účastníka konania nie je
absolútnym a základným predpokladom úspešného uplatnenia práva, sťažovateľke nie je
zrejmé, z ktorej časti sťažnosti možno vyvodiť záver, že svoje právo zúčastniť sa
pojednávania nechcela využiť alebo že sa ho vzdala. Sťažovateľka svoju neúčasť na
odvolacom pojednávaní ospravedlnila a požiadala o jeho odročenie z dôvodu dlhodobej
práceneschopnosti trvajúcej spolu päť mesiacov a štyri dni. Účastník konania nemusí využiť
svoje procesné práva garantované aj čl. 48 ods. 2 ústavy, ale nemožno mu ich odňať.
Sťažovateľka sa nespochybniteľne chcela odvolacieho pojednávania zúčastniť a svoju účasť
nenahradzovala účasťou splnomocnenca, ale ani písomným vyjadrením. Vzhľadom na
judikatúru najvyššieho súdu citovanú sťažovateľkou nie je jej jasné, ktorá judikatúra
najvyššieho súdu sa má na mysli v súvislosti s tvrdením, že najvyšší súd svoj záver
v odôvodnení uznesenia objasnil a nevybočil pritom z medzí stanovených judikatúrou
najvyššieho súdu. Sťažovateľka cituje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 66/94
z 31. augusta 1994. Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia požaduje priznať celkom
čiastku 412,09 € za dva úkony právnych služieb v roku 2008 a za jeden úkon v roku 2009,
za tri režijné paušály, ako aj za 19 % dane z pridanej hodnoty.
Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv
žalovaného, doručil ústavný súd podanú sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k.
II. ÚS 138/09-12 z 2. apríla 2009, vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, ako aj
repliku sťažovateľky žalovanému s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.
Z vyjadrenia žalovaného zo 14. júla 2009 doručeného ústavnému súdu 16. júla 2009
vyplýva, že žalovaný sa stotožňuje so stanoviskom podpredsedníčky najvyššieho súdu
a žiada sťažnosti nevyhovieť. Považuje za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu aj
na ďalšie skutočnosti vyplývajúce zo spisu Okresného súdu Prešov. Spis v dôsledku
podaného odvolania bol krajskému súdu doručený ešte 23. novembra 2005. Krajský súd
nariadil pojednávanie na 4. máj 2006, avšak na požiadanie právneho zástupcu pôvodnej
žalobkyne (právnej predchodkyne sťažovateľky a žalobcu 2) ho odročil na 1. jún 2006
z dôvodu kolízie termínov pojednávania. Z rovnakého dôvodu bolo odročené aj
pojednávanie stanovené na 1. jún 2006. Ďalšie pojednávanie, ktoré malo byť 14. septembra
2006, bolo odročené na 24. október 2006 z dôvodu choroby právneho zástupcu.
Nepojednávalo sa ani 24. októbra 2006, keďže pôvodná žalobkyňa odňala plnú moc
dovtedajšiemu právnemu zástupcovi s tým, že si chce zvoliť iného. Ďalšie pojednávanie
malo byť 16. novembra 2006, bolo však odročené z dôvodu práceneschopnosti novej
právnej zástupkyne. Rovnako sa neuskutočnilo pojednávanie 24. apríla 2007 z dôvodu inej
povinnosti právnej zástupkyne. Pojednávanie nariadené na 17. máj 2007 sa odročilo
v dôsledku úmrtia pôvodnej žalobkyne. V rámci zisťovania právneho nástupníctva po
pôvodnej žalobkyni notárka JUDr. V. Č. oznámila krajskému súdu, že skončeniu
prerokovania dedičstva bráni skutočnosť, že sťažovateľka sa opakovane nedostavila na
vykonanie šetrenia 25. júna 2007, 23. júla 2007, 22. augusta 2007 a 3. októbra 2007.
Sťažovateľka potom opakovane nepreberala doporučené zásielky zasielané krajským
súdom, čo viedlo k doručovaniu prostredníctvom polície. Až tak sa podarilo dosiahnuť, aby
sťažovateľka prišla do kancelárie krajského súdu a uviedla okruh dedičov po pôvodnej
žalobkyni. Krajský súd 4. decembra 2007 a 8. januára 2008 žiadal sťažovateľku
o stanovisko, či trvá na žalobe, ale táto na výzvy nereagovala. Pojednávanie určené na
19. február 2008 sa odročilo z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľky na 11. marec 2008.
Aj tento termín bol pre práceneschopnosť sťažovateľky odročený. Krajský súd potom
vyžiadal stanovisko ošetrujúcej lekárky. Z lekárskej správy MUDr. L. vyplývalo, že
sťažovateľka mala povolené vychádzky od 10.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h,
pričom jej zdravotný stav nevylučoval absolvovať súdne pojednávanie počas vychádzok.
Následne bolo nariadené v poradí už dvanáste pojednávanie na 20. máj 2008 o 10.15 h.
Sťažovateľka prevzala predvolanie 17. apríla 2008. Podaním doručeným krajskému súdu
19. mája 2008 sťažovateľka opäť žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu
práceneschopnosti. Z už uvedeného je zrejmé, že tak pôvodná žalobkyňa, ako aj
sťažovateľka opakovane žiadali odročiť odvolacie pojednávania z rôznych dôvodov,
sťažovateľka opakovane nepreberala doporučené zásielky z krajského súdu a neposkytla
potrebnú súčinnosť pri prerokovaní dedičstva. Napriek tomu, že pojednávanie nariadené na
20. máj 2008 sa malo konať v čase, v ktorom sa ho sťažovateľka mohla zúčastniť (jej
zdravotný stav v tom nebránil), pojednávania sa nezúčastnila. Krajský súd s prihliadnutím
na obsah spisu, vykonané dôkazy, opakované odročovania odvolacích pojednávaní na
žiadosť pôvodnej žalobkyne a sťažovateľky a dĺžku odvolacieho konania v súlade so
zákonom nepovažoval žiadosť sťažovateľky o odročenie pojednávania nariadeného na
20. máj 2008 z dôvodu práceneschopnosti za dôležitý dôvod na ďalšie odročenie
pojednávania. Odvolacie konanie trvalo od 21. septembra 2005 do 20. mája 2008, t. j.
tridsaťdva mesiacov. Počas tejto doby mali bývalá žalobkyňa a sťažovateľka dostatok času
a možností na realizáciu svojich procesných práv na účel zabezpečenia právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 101 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku má
zabezpečiť reálne uplatnenie procesných práv. Nie je teda inštitútom na dosiahnutie
opakovaného odročovania pojednávaní a predlžovania súdneho konania s cieľom toto
konanie mariť. Pôvodná žalobkyňa a sťažovateľka svojím postupom v konaní spôsobili, že
sa vec neprerokovala bez zbytočných prieťahov, pričom svoje procesné práva mohli, a to aj
prostredníctvom svojich právnych zástupcov, v plnej miere uplatniť.
II.
Z prípisu sťažovateľky z 19. mája 2008 doručeného osobne do podateľne krajského
súdu toho istého dňa vyplýva, že ospravedlňuje neúčasť na pojednávaní určenom na 20. máj
2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 434/2005 a súčasne žiada o jeho odročenie
z dôvodu práceneschopnosti, ktorá nepretržite trvá. Prílohou prípisu bolo potvrdenie
o práceneschopnosti.
Z pripojeného potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že
sťažovateľka je práceneschopná od 11. februára 2008 a má povolené vychádzky od
13. februára 2008 medzi 10.00 h a 12.00 h, ako aj medzi 14.00 a 16.00 h. Potvrdenie vydala
ambulantná praktická lekárka pre dospelých MUDr. Ľ. L., P.
Z ďalšieho potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že sa
sťažovateľka stala opäť práceschopnou od 15. júla 2008.
Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom č. k. 3 Co 434/2005-190
z 20. mája 2008 vyplýva, že sťažovateľka nebola pri začatí pojednávania o 10.15 h
prítomná, hoci doručenie predvolania bolo u nej vykázané 17. apríla 2008. Svoju
neprítomnosť ospravedlnila podaním doručeným krajskému súdu 19. mája 2008 s tým, že
žiada o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, ktorá trvá nepretržite. Bola
tiež oboznámená odpoveď MUDr. Ľ. L. z 25. marca 2008, ktorá krajskému súdu na jeho
dopyt oznámila, že sťažovateľka je práceneschopná od 11. februára 2008. Jej
práceneschopnosť zatiaľ trvá. Od 13. februára 2008 má povolené vychádzky od 10.00 h do
12.00 h a následne od 14.00 h do 16.00 h. Podľa nálezu pri poslednej kontrole zdravotný
stav sťažovateľky nevylučuje absolvovať súdne pojednávanie počas vychádzok. Po porade
senátu bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého krajský súd bude pojednávať
v neprítomnosti sťažovateľky. Po oboznámení rozsudku súdu prvého stupňa, odvolania
a ďalších vyjadrení a po záverečnom prednese právneho zástupcu žalovanej strany bol
vyhlásený rozsudok. Odvolacie pojednávanie sa ukončilo o 10.55 h.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 434/2005-194 z 20. mája 2008 vyplýva, že ním
bolo jednak pripustené späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalobcovi 2 a v tejto časti konanie
zastavené, ale tiež to, že bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke,
ktorá bola zaviazaná zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške
6 352 Sk. V odôvodnení rozsudku nie je zmienka o tom, že sa sťažovateľka odvolacieho
pojednávania nezúčastnila. Absentuje tiež odôvodnenie skutočnosti, že krajský súd
pojednával v jej neprítomnosti.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 215/2008-228 z 24. septembra 2008
vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 3 Co 434/2005 z 20. mája 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolacie
pojednávania nariadené na 19. február 2008 a 11. marec 2008 žiadala sťažovateľka odročiť
z dôvodu práceneschopnosti. Krajský súd jej žiadostiam vyhovel a nový termín
pojednávania určil na 20. máj 2008. Sťažovateľka prevzala predvolanie na toto
pojednávanie 17. apríla 2008. Krajský súd zároveň dopytom na ošetrujúcu lekárku
sťažovateľky zistil, že vzhľadom na výsledky poslednej kontroly jej zdravotný stav
nevylučuje účasť na súdnom pojednávaní v čase povolených vychádzok. Sťažovateľka
19. mája 2008 opakovane požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti.
Ustanovenie § 101 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu
posúdiť dôležitosť dôvodov tvrdených účastníkom konania v jeho žiadosti o odročenie
pojednávania. Aj keď choroba účastníka konania sa v zásade za dôležitý dôvod považuje,
v súvislosti s ďalšími zistenými skutočnosťami môže súd prísť k záveru, že takýto dôvod
nemožno za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania považovať. Krajský súd, ako to
vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní z 20. mája 2008, vzhľadom na vyjadrenie
ošetrujúcej lekárky práceneschopnosť sťažovateľky správne nepovažoval za dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania. Jej zdravotný stav totiž nevylučoval účasť na súdnom
pojednávaní počas povolených vychádzok. Ak sa preto sťažovateľka súdneho pojednávania
nezúčastnila, hoci jej v tom nebránil žiaden dôležitý dôvod, sama zavinila uskutočnenie
pojednávania v jej neprítomnosti. Sama sa tým vzdala možnosti využiť na pojednávaní
všetky práva priznané Občianskym súdnym poriadkom. Sťažovateľka teda nebola postupom
krajského súdu vylúčená z realizácie procesných práv daných jej Občianskym súdnym
poriadkom. Naopak, sama svojím zavinením (neúčasťou na pojednávaní) tieto práva
nevyužila, a preto nie je dôvodná jej námietka, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Tým, že bolo rozhodnuté
v jej neprítomnosti, nebola jej pričinením súdu znemožnená realizácia tých procesných
práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že
dovolanie sťažovateľky je procesne neprípustné, a ako také ho odmietol.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv
podľa ústavy a dohovoru, keďže krajský súd konal a rozhodol na odvolacom pojednávaní
v neprítomnosti sťažovateľky, ktorá svoju neúčasť riadne ospravedlnila s poukazom na
trvajúcu dlhodobejšiu pracovnú neschopnosť, ktorú zároveň preukázala, pričom ani
zo zápisnice o odvolacom pojednávaní, ale ani z písomného vyhotovenia rozsudku
krajského súdu nevyplývajú dôvody takéhoto postupu. Nesúhlasí s názorom najvyššieho
súdu, podľa ktorého jej nebránil dôležitý dôvod zúčastniť sa pojednávania, a to vzhľadom
na vyjadrenie ošetrujúcej lekárky o tom, že sťažovateľka sa mohla odvolacieho
pojednávania zúčastniť, keďže sa konalo v čase povolenej vychádzky. V skutočnosti sa totiž
v inkriminovanom čase necítila dobre a nebola zdravotne dostatočne disponovaná na
vychádzku. Na vychádzky mala právo, nebola však povinná ich absolvovať. Vyjadrenie
ošetrujúcej lekárky z marca 2008 bolo založené na výsledkoch poslednej kontroly
uskutočnenej tiež v marci 2008, avšak pojednávanie sa konalo až o dva mesiace, pričom
krajský súd neskúmal, k akým zmenám v zdravotnom stave sťažovateľky mohlo dôjsť za
uvedené obdobie.
Najvyšší súd považuje postup krajského súdu za správny a súladný s doterajšou
svojou judikatúrou. Nesúhlas sťažovateľky s vyslovenými závermi nemôže viesť k úsudku
o porušení označených práv. Sťažovateľka sa mýli, pokiaľ tvrdí, že osobná prítomnosť
účastníka konania pred súdom je absolútnym a základným predpokladom úspešného
uplatnenia práva. V skutočnosti osobná prítomnosť účastníka konania je jeho právom, ktoré
účastník nemusí využiť.
Žalovaný súhlasí so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu. Osobitne
zdôrazňuje, že sťažovateľka, ako aj pôvodná žalobkyňa ako právna predchodkyňa
sťažovateľky svojimi obštrukciami spôsobili, že krajský súd rozhodol o veci až na
dvanástykrát, keď predchádzajúce odvolacie pojednávania museli byť všetky odročené.
Ústavný súd pripomína, že vykonanie pojednávania v neprítomnosti účastníka
konania, resp. jeho splnomocneného zástupcu napriek žiadosti o odročenie pojednávania
zo zdravotných dôvodov je závažným zásahom do základného práva na súdnu ochranu
v súvislosti s právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania. Preto je
povinnosťou všeobecného súdu takýto postup odôvodniť. Toto chýbajúce odôvodnenie
nemožno doplniť v dovolacom konaní najvyšším súdom (mutatis mutandis II. ÚS 136/08).
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno zistiť, že o vykonaní
odvolacieho pojednávania v neprítomnosti sťažovateľky napriek jej žiadosti o jeho
odročenie sa rozhodlo uznesením, ktoré bolo vyhlásené na odvolacom pojednávaní 20. mája
2008. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom nevyplýva odôvodnenie tohto
uznesenia. Z písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu z 20. mája 2008 nevyplýva
žiadna zmienka o neúčasti sťažovateľky, o jej žiadosti o odročenie pojednávania, o uznesení
krajského súdu a tým menej o dôvodoch tohto uznesenia.
Možno konštatovať, že i keď zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom je
zrejmé, že žiadosti sťažovateľky nebolo vyhovené vzhľadom na obsah lekárskej správy,
krajský súd svoj postup nijako nezdôvodnil. Skutočnosť, že odvolacie pojednávanie vykonal
napriek žiadosti sťažovateľky o odročenie pojednávania, hoci táto žiadosť bola doložená
listinným dôkazom o jej práceneschopnosti, sa preto javí ako nepreskúmateľná. Na tom nič
nemôžu zmeniť úvahy najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho uznesenia č. k. 4 Cdo 215/2008-
228 z 24. septembra 2008, ktorými sa snaží chýbajúce odôvodnenie postupu krajského súdu
dodatočne doplniť.
Postup krajského súdu nemožno považovať za súladný s označenými právami
sťažovateľky ani z iného pohľadu.
Ako to vyplýva z listinných dôkazov, sťažovateľka bola práceneschopná bez
prerušenia v čase od 11. februára do 15. júla 2008. Od začiatku práceneschopnosti
(presnejšie od 13. februára 2008) mala povolené vychádzky každý deň od 10.00 h do
12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h. Pokiaľ sťažovateľka požiadala krajský súd o odročenie
odvolacích pojednávaní nariadených na 19. február a 11. marec 2008 zo zdravotných
dôvodov s poukazom na práceneschopnosť nepretržite trvajúcu od 11. februára 2008,
krajský súd považoval jej žiadosti za dôvodné a nariadené odvolacie pojednávania odročil.
Z pohľadu sťažovateľky teda uznal, že uviedla dôležitý dôvod na odročenie odvolacieho
pojednávania.
Keď potom v ďalšom krajský súd od ošetrujúcej lekárky zistil, že vzhľadom na
výsledky poslednej kontroly zdravotný stav sťažovateľky nevylučuje jej účasť na súdnom
pojednávaní v čase povolených vychádzok, ďalšiu žiadosť sťažovateľky o odročenie
odvolacieho pojednávania nariadeného na 20. máj 2008 už neakceptoval.
Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že ani z tvrdení účastníkov konania, ale
ani z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by krajský súd informoval
sťažovateľku, resp. jej právnu zástupkyňu o správe ošetrujúcej lekárky, podľa ktorej sa
sťažovateľka môže bez ujmy na svojom zdravotnom stave zúčastniť súdneho pojednávania
v čase povolenej vychádzky. Napriek tomu postupoval spôsobom, ktorým sťažovateľke
znemožnil zúčastniť sa odvolacieho pojednávania. Krajský súd teda konal tak, že využil
informáciu, ktorú mal len on a ktorú sťažovateľke neposkytol, hoci bola podľa jeho názoru
rozhodujúca pre posúdenie dôležitosti uplatneného dôvodu na odročenie odvolacieho
pojednávania.
Taký postup všeobecného súdu, pri ktorom v súvislosti s posudzovaním žiadosti
účastníka konania o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov prihliadne na lekársku
správu, ktorej obsah nemusí byť účastníkovi konania známy a ktorá má podľa názoru
všeobecného súdu rozhodujúci význam pre posúdenie žiadosti, pričom žiadosti účastníka
konania nevyhovie, treba považovať z pohľadu účastníka konania za prekvapujúci
a nepredvídateľný. V naznačených súvislostiach môže znamenať neprípustný zásah do
základného práva účastníka konania osobne sa zúčastniť pojednávania. Má to zároveň
výrazný dopad aj na zásadu rovnosti účastníkov súdneho konania (rovnosti zbraní).
Pokiaľ najvyšší súd na uvedené pochybenia krajského súdu neprihliadol a dospel
k záveru, že postupom krajského súdu sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred
súdom, potom obstojí záver, že porušil označené práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
prvej vety ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
S prihliadnutím na uvedené pochybenia už nie je potrebné zaoberať sa ďalšími
skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou, najmä námietkou, podľa ktorej vychádzka bola
právom, ale nie jej povinnosťou, a závisela od jej momentálnej zdravotnej dispozície, hoci
i táto námietka je nepochybne zásadného významu.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 4 Cdo 215/2008-228 z 24. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku nálezu). Ďalej bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu.
Sťažovateľka požiadala o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume
412,09 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke celkom sumu 408,39 €, a to za dva úkony
právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk
a za jeden úkon právnych služieb v roku 2009 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo
výške 115,90 €. Ústavný súd priznal aj režijný paušál dvakrát po 190 Sk a jedenkrát po
6,95 €. Trovy právneho zastúpenia do 31. decembra 2008 predstavujú čiastku 6 732 Sk, teda
223,46 €. Trovy právneho zastúpenia po 31. decembri 2008 predstavujú čiastku 122,85 €.
Z priznanej odmeny (nie však z režijného paušálu) prináleží aj 19 % dane z pridanej
hodnoty v sume 62,08 € (bod 3 výroku nálezu).
Sťažovateľka požadovala aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 50 000 Sk.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či
opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02,
V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky je v plnej miere
kompenzované (popri vyslovení porušenia základného práva) zrušením uznesenia
najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť
požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4
výroku nálezu).
Sťažovateľka napokon požadovala, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu
pokračovať v porušovaní označených práv. Tento výrok považoval ústavný súd za
superfluentný, keďže k náprave plne postačuje zrušenie uznesenia najvyššieho súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie spojené s vyslovením záväzného právneho názoru (bod 4
výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2009