Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 103/09
PDF · 308.39 KB
No categories available
IV. ÚS 103/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2009
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti B. M., T., a maloletého D. M., T., zastúpeného
zákonnou zástupkyňou – matkou B. M., právne zastúpených advokátkou Mgr. Z. N., B.,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999, za
účasti Okresného súdu Trnava, takto
rozhodol:
1. Základné právo B. M. a maloletého D. M., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C
196/1999 p o r u š e n é b o l i .
2. B. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € [slovom
dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
2. Maloletému D. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 500 € [slovom
dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť
k rukám jeho zákonnej zástupkyne B. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť B. M. a maloletému D. M. trovy
konania v sume 384,78 € [slovom tristoosemdesiatštyri eur a sedemdesiatosem centov
(11 591,88 Sk)] na účet ich právnej zástupkyne Mgr. Z. N., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2009 doručená sťažnosť B. M., T. (ďalej len „sťažovateľka“), a maloletého D. M., T.,
zastúpeného zákonnou zástupkyňou – matkou B. M. (ďalej aj „maloletý sťažovateľ“, spolu
ďalej len „sťažovatelia“), právne zastúpených advokátkou Mgr. Z. N., B., ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom doručeným
okresnému súdu 14. septembra 1999 domáhala určenia otcovstva k maloletému synovi D.
M. Ako odporcu a domnelého otca sťažovateľka uviedla S. K., Spolková republika
Nemecko (ďalej len „odporca“). Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 14 C
196/1999.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
„Už na začiatku konania došlo k prieťahom v konaní, pretože súd až po roku,
konkrétne uznesením zo dňa 26. 10. 2000 ustanovil znalkyňu z odboru hematológia,
MUDr. M. Následne, z dôvodu oznámenia MUDr. M. o tom, že ako znalec nevyšetruje
enzýmy červených krviniek a HLA systém bielych krviniek, súd uznesením zo dňa 29. 11.
2000 ustanovil novú znalkyňu, MUDr. L. Ď.
Uznesením zo dňa 2. 4. 2001 (t. j. ½ roku od ustanovenia znalca a viac ako 1 ½ roku
od začatia konania) súd uložil prvý krát domnelému otcovi, aby sa v lehote 30 dní odo dňa
doručenia uznesenia vyjadril k rozhodujúcim skutočnostiam. Následne súd dňa 14. 5. 2001
vypracoval v súlade s Haagskym Dohovorom o vykonávaní dôkazov v cudzine
v občianskych a obchodných veciach žiadosť o vykonanie dôkazu. Uznesením zo dňa 28. 5.
2001 ustanovil súd za účelom preloženia písomností do nemeckého jazyka súdnu
prekladateľku PhDr. K. J. Súdna prekladateľka predmetné dokumenty predložila súdu 21.
6. 2001.
Opatrením súdu zo dňa 28. 6. 2001 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi,
JUDr. M. M., ktorá ho prevzala dňa 13. 7. 2001. Ďalším opatrením súdu zo dňa 22. 3. 2002
bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi, JUDr. K. H. V období odo dňa ustanovenia
sudkyne JUDr. M. (28. 6. 2001) do ustanovenia sudkyne JUDr. H. (22. 3. 2002) vo veci
nebol zo strany súdu urobený žiadny úkon.
Po takmer 2 rokoch odo dňa spracovania bola zo strany súdu dňa 26. 5. 2003
konečne vypravená do Spolkovej republiky Nemecko žiadosť o vykonanie dôkazu a po
takmer 4 rokoch odo dňa podania návrhu bol nariadený prvý termín pojednávania a to na
24. 7. 2003 o 10,00 hod. Dňa 21. 7. 2003 bolo súdu doručené prvé vyjadrenie advokáta
žalovaného vo veci; za účelom prekladu predmetného vyjadrenia bolo pojednávanie
odročené na neurčito.
Dňa 4. 11. 2003 bolo súdu doručené zo strany Ministerstva spravodlivosti spolkovej
republiky Hessen vybavenie žiadosti o vykonanie dôkazu a to výsluchu odporcu, ktorý sa
uskutočnil dňa 9. 9. 2003. Ako vyplýva priamo z úradného prekladu predmetného
dožiadania, dožiadaný súd ešte v novembri 2003 upozornil porušovateľa na možnosť
vyhotoviť znalecký posudok z oblasti hematológie priamo na Slovensku s tým, že krvnú
vzorku by mohol žalovanému odobrať znalec z odboru hematológie v Nemecku. Súd zároveň
uviedol presné označenie znalca, u ktorého by bolo možné uvedený postup realizovať.
Uznesením zo dňa 10. 11. 2003 súd ustanovil na preklad písomností z nemeckého jazyka
prekladateľku, ktorá však preklad doručila súdu až 23. 1. 2004, t. j. po viac ako dvoch
mesiacoch.
V ďalšom priebehu konania súd až dňa 9. 3. 2004 uznesením č. k. 14 C 196/99-57
pribral do konania znalca, Doc. RNDr. V. F., CSc. Znalec po takmer 6 mesiacoch odo dňa
ustanovenia prípisom doručeným súdu dňa 3. 9. 2004 požiadal súd o zabezpečenie odberu
krvnej vzorky od domnelého otca. Zákonný sudca na žiadosť znalca odpovedal po viac ako
5 mesiacoch, a to listom zo dňa 11. 2. 2005, v ktorom znalca požiadal o spoluprácu s tým,
aby si odber krvi dal zabezpečiť priamo v Nemecku, prostredníctvom Inštitútu súdneho
lekárstva.
Na urgenciu súdu zo dňa 7. 7. 2005 (v akom štádiu je lekársky posudok) znalec
uviedol, že vzorky od matky a mal. D. už má k dispozícii, avšak stále nemá vzorky od
domnelého otca a preto nemôže spracovať znalecký posudok.
I napriek tomu, že súd mal už od novembra 2003 presnú vedomosť o tom, akým
spôsobom a kto môže zabezpečiť v Spolkovej republike Nemecko vzorku krvi domnelého
otca, až listom zo dňa 4. 11. 2005, preloženým do nemeckého jazyka dňa 23. 11. 2005
vyzval po takmer 4 mesiacoch na súčinnosť advokáta domnelého otca. I napriek tomu, že
odpoveď od advokáta žalovaného bola súdu doručená už 28. 12. 2005, súd si jej preklad
zabezpečil až vo februári 2006. Dožiadanie vo veci zaslania vzorky krvi žalovaného na
Amstgericht vo W. však súd zaslal až po viac ako 6 mesiacoch. Dňa 1. 12. 2006, t. j. po viac
ako 2,5 roku od ustanovenia predložil súdu znalec Doc. RNDr. F., CSc. vypracovaný
znalecký posudok.“
Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Okresný súd Trnava dňa 19. 3. 2007 vytýčil termín
pojednávania na 28. 6. 2007, čo bol veľmi krátky termín, nakoľko súd až 10. 4. 2007 zadal
prekladateľke na preklad znalecký posudok, ktorým disponoval už od decembra 2006
a predvolanie na pojednávanie. Prekladateľka súdu preklad doručila dňa 21. 5. 2007, avšak
z dôvodu nemožnosti včasného doručenia listín žalovanému bolo pojednávanie zmarené.
Súd síce pojednávanie odročil na 20. 9. 2007, avšak opäť nebolo možné rozhodnúť, nakoľko
sa pre krátkosť času nestihlo vrátiť zo Spolkovej republiky Nemecko dožiadanie. Dňa 5. 11.
2007 a 7. 1. 2008 boli súdu doručené vyjadrenie a podklady zo strany žalovaného, avšak
ich preklad si súd zabezpečil až v apríli resp. v máji 2008. Dňa 28. 5. 2008 súd vo veci určil
termín pojednávania na 2. 9. 2008, kedy bol konečne, po deviatich rokoch vynesený
rozsudok.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka konštatovala, že hoci jej a tiež Centru pre
medzinárodnú ochranu detí a mládeže bol rozsudok okresného súdu doručený ešte
25. septembra 2008, žalovanému nebol rozsudok preukázateľne doručený ani ku dňu
podania sťažnosti ústavnému súdu a do tohto času nenadobudol právoplatnosť.
Sťažovateľka podala 27. novembra 2008 predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999. Predseda okresného súdu odpovedal
stručným oznámením z 3. decembra 2008, v ktorom sťažovateľku informoval o tom, že
28. novembra 2008 bolo zastupujúcou sudkyňou uložené kancelárii, aby okamžite zaslala
rozsudok sp. zn. 14 C 196/1999 z 2. septembra 2008 žalovanému. Vyjadrenie predsedu
okresného súdu k otázke namietaných prieťahov v konaní však v uvedenom oznámení
chýbalo.
Zo súdneho spisu sťažovateľka zistila, že pokyn na doručenie rozsudku žalovanému
bol v skutočnosti daný až 12. januára 2009, t. j. po 5 mesiacoch odo dňa jeho vyhlásenia.
Podľa názoru sťažovateľov došlo postupom okresného súdu v označenom konaní
k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovatelia v tejto súvislosti žiadajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999 konal bez zbytočných
prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie každému po 5 000 € a úhradu trov konania.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 103/09-12
z 2. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, dospel k záveru, že od
ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu prípisom sp. zn.
1 SprV/242/2009 z 23. apríla 2009 doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2009 podal
podrobný rozbor právnej veci o určenie otcovstva vedenej okresným súdom pod sp. zn.
14 C 196/1999. V prípise uviedol:
„Predmetná žaloba žalobcu mal. D. M., matky B. M., o určenie otcovstva proti
žalovanému S. K., bytom Spolková republika Nemecko, napadla na tunajší súdu dňa 14. 09.
1999. Vo veci konala zákonná sudkyňa JUDr. B. M., ktorá úkonom zo dňa 18. 10.1999 dala
pripojiť súvisiace spisy ohľadom uznania otcovstva č. k. 10 Nc 1230/96 t. s. a zároveň
urobila dopyt na zákonnú zástupkyňu žalobcu ohľadom pobytu žalovaného, jeho národnosti
a štátnej príslušnosti a zároveň ustanovila kolízneho opatrovníka na konanie vo veci –
Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v Bratislave. Po vykonaní
úkonov v zmysle úpravy zákonnej sudkyne, uznesením zo dňa 26. 10. 2000 bolo nariadené
znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctvo – odvetvie hematológia – MUDr.
V. M. Menovaná znalkyňa oznámila súdu listom zo dňa 23. 11. 2000, že znalecké
dokazovanie krvnou skúškou vykonať nemôže z toho dôvodu, že nevyšetruje enzýmy
červených krviniek a HLA systém bielych krviniek, ktorý je vyžadovaný v Spolkovej
republike Nemecko. Uznesením súdu zo dňa 29. 11. 2000 bola ustanovená vo veci ďalšia
znalkyňa z odboru hematológie MUDr. L. Ď., ktorá dňa 15. 01. 2001 označila aké systémy
bude vyšetrovať v danej veci pre potreby vypracovania znaleckého posudku. Dňa 02. 04.
2001 súd uznesením požiadal o vyjadrenie v písomnom prehlásení žalovaného ku
konkrétnym otázkam súvisiacimi s riešením predmetnej veci. Dňa 14. 05. 2001 požiadal súd
príslušný ústredný orgán v Spolkovej republike Nemecko o výsluch označeného otca,
doručenie žaloby žalovanému a taktiež o vykonanie krvnej skúšky na znaky uvedené
v predchádzajúcom uznesení súdu. Dňa 28. 05. 2001 súd ustanovil tlmočníčku na preklad
písomností adresovaných do Spolkovej republiky Nemecko. Požadovaný preklad zaslala
súdna tlmočníčka tunajšiemu súdu dňa 21. 06. 2001.
Opatrením predsedu súdu pod Spr 649/01 dňa 28. 06. 2001 bola predmetná vec
pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. M. M., potom čo predchádzajúca zákonná
sudkyňa JUDr. B. M. odišla do starobného dôchodku.
Opatrením pod Spr 435/02 dňa 22. 03. 2002 bola predmetná vec opätovne prikázaná
na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. H. z dôvodu odchodu JUDr. M. M. na
materskú dovolenku.
Úpravou zo dňa 16. 04. 2003 sa zisťovali skutočnosti ohľadom priznania tlmočného
ustanovenej tlmočníčke, uznesením zo dňa 24. 04. 2003 bolo o tlmočnom rozhodnuté.
Dňa 24. 04. 2003 bol vo veci stanovený termín pojednávania na deň 24. 07. 2003.
Dňa 23. 05. 2003 sa doručovalo dožiadanie Spolkovej republiky Nemecko aj
spoločne s termínom pojednávania vo veci označenému otcovi. Dňa 21. 07. 2003 bolo
vrátené dožiadanie zo SRN. Na pojednávaní dňa 24. 07. 2003 sa dostavila matka
maloletého žalobcu osobne, pojednávanie bolo odročené za účelom prekladu písomností
z Nemecka. Uznesením zo dňa 25. 07. 2003 bola ustanovená tlmočníčka na pretlmočenie
písomností z Nemecka. Dňa 23. 09. 2003 zaslala tlmočníčka vykonaný preklad písomností
súdu. Dňa 21. 07. 2003 doručil súdu v predmetnej veci vyjadrenie advokát žalovaného
spolu s prekladom do jazyka slovenského. Dňa 4. 11. 2003 bolo súdu doručené vybavenie
dožiadania z Nemecka spoločne s prekladom do jazyka slovenského. Dňa 11. 11. 2003 bolo
rozhodnuté o tlmočnom pre ustanovenú tlmočníčku vo veci. Dňa 21. 01. 2004 bola
tlmočníčka urgovaná na podanie prekladu, o ktorý preklad bola medzičasom znova
požiadaná. Preklad písomnosti zaslala dňa 23. 01. 2004. Dňa 09. 03. 2004 súd vo veci
ustanovil uznesením znalca Doc. RNDr. V. F., CSc., znalca z odboru zdravotníctvo -
genetika, úlohou znalca bolo vypracovať znalecký posudok vykonaním skúšky DNA
účastníkov konania. Žalovaný je turecký štátny občan, žijúci v Spolkovej republike
Nemecko. Dňa 05. 05. 2004 bolo rozhodnuté o ďalšom tlmočnom pre ustanovenú
tlmočníčku. Dňa 07. 06. 2004 si uplatnila súdna tlmočníčka vo veci ďalšiu náhradu za
preklad písomností. Predmetné uznesenie bolo doručované účastníkom konania. Predmetný
spisový materiál na podanie znaleckého posudku bol znalcovi doručený dňa 08. 08. 2004.
Dňa 30. 08. 2004 bola opätovne ustanovená tlmočníčka na pretlmočenie listín z jazyka
nemeckého do jazyka slovenského. Dňa 03. 09. 2004 požiadal znalec o poskytnutie
preddavku na vykonanie úkonov znalca a po preštudovaní vrátil súdu predmetný súdny spis.
Zároveň oznámil, že na odber krvi predvoláva maloletého žalobcu a jeho matku, s tým, že
požiadal súd, aby zabezpečil odber krvnej vzorky od žalovaného a prípadne jej analýzu
súdnym znalcom v Nemecku. Dňa 30. 11. 2004 súd upravil učtáreň tunajšieho súdu, aby
poukázala preddavok na znalecké dokazovanie znalcovi RNDr. V. F. Dňa 28. 01. 2005 súd
priznal tlmočníčke ďalšiu náhradu tlmočného. Dňa 11. 02. 2005 súd oznámil znalcovi
RNDr. V. F., CSc., vyjadrenie žalovaného pri výsluchu pred dožiadaným súdom v Nemecku,
že tento je ochotný si dať odobrať vzorku krvi znalcom, ktorého konkrétne označil na
Inštitúte pre súdne lekárstvo v Nemecku. Zároveň súd požiadal o spoluprácu znalca v
súvislosti so zabezpečením odberu krvi žalovaného u označeného lekára v Inštítúte pre
súdne lekárstvo v G. V ďalšom období dňa 03. 05. 2005 súd požiadal ustanoveného znalca
o informáciu, v akom štádiu sa nachádza príprava znaleckého posudku vo veci a dokedy
bude môcť znalec podať znalecký posudok. Dňa 15. 07. 2005 oznámil ustanovený znalec
RNDr. F. súdu, že krvné vzorky matky a dieťaťa už má, a izoloval z nich DNA, avšak krvná
vzorka od žalovaného mu zatiaľ nemeckým znalcom doručená nebola. Z tohto dôvodu
nemohol stanoviť presný termín vypracovania znaleckého posudku. Táto skutočnosť bola
oznámená matke – sťažovateľke dňa 27. 07. 2005. Dňa 04. 11. 2005 bol zaslaný list
advokátovi žalovaného v Nemecku, s tým, že bol vyzvaný, aby zabezpečil zo strany
žalovaného predloženie dôkazu z príslušného zdravotníckeho zariadenia v súvislosti s
odberom krvi na účely vypracovania znaleckého posudku o DNA účastníkov konania, aby
znalec mohol vypracovať posudok v zmysle uznesenia o ustanovení znalca, ktoré uznesenie
prevzal advokát žalovaného dňa 22. 07. 2004. Uznesením zo dňa 04. 11. 2005 bola
ustanovená tlmočníčka na vypracovanie prekladu, prípisu pre advokáta žalovaného, toto
vykonala tlmočníčka a doručila späť súdu dňa 23. 11. 2005 spolu s uplatnením tlmočného.
Následne sa doručovali písomnosti advokátovi žalovaného. Dňa 28. 12. 2005 reagoval
advokát žalovaného na doručený prípis súdu, kde zároveň bol pripojený preklad do jazyka
slovenského. Dňa 03. 02. 2006 bolo vyhotovené uznesenie o priznaní tlmočného
ustanovenej tlmočníčke. Dňa 03. 02. 2006 bola opätovne požiadaná tlmočníčka na
vykonanie prekladu z jazyka slovenského do jazyka nemeckého. Dňa 28. 02. 2006 vrátila
vyhotovený preklad súdu ustanovená tlmočníčka. Dňa 28. 06. 2006 bol vykonaný úkon
v súvislosti s dožiadaním do Nemecka na vykonanie dôkazu. V ten istý deň bola tlmočníčka
ustanovená na vykonanie prekladu predmetnej písomnosti z jazyka slovenského do jazyka
nemeckého, ktorý vybavený preklad vrátila tlmočníčka dňa 18. 08. 2006. Dňa 21. 09. 2006
boli doručené písomnosti príslušnému súdu v Nemecku. Dňa 17. 10. 2006 bolo súdu vrátené
vybavené dožiadanie z Nemecka s pripojením Rozhodnutia v predmetnej veci Rodinného
súdu vo W. zo dňa 27. 09. 2006, ktorým bol nariadený odber krvi žalovanému príslušným
povereným pracovníkom Inštitútu súdnej medicíny v G., SRN. Zároveň v tomto rozhodnutí
nemecký súd nariadil, aby odobratá krvná skúška bola zaslaná súdnemu znalcovi RNDr. V.
F., CSc., ustanovenému súdnemu znalcovi v predmetnej veci na Slovensku. Dňa 19. 10.
2006 zistenú skutočnosť z nemeckého súdu súd oznámil ustanovenému znalcovi RNDr. F.
Dňa 01. 12. 2006 bol súdu doručený znalecký posudok od RNDr. V. F., CSc.,
zároveň s vyúčtovaním za znalecký posudok.
Uznesením zo dňa 15. 01. 2007 súd priznal náhradu tlmočného ustanovenej
tlmočníčke. Dňa 19. 03. 2007 súd stanovil termín pojednávania na 28. 06. 2007, keď
medzičasom bol daný pokyn na vyhotovenie prekladu predmetných písomností vrátane
znaleckého posudku do jazyka nemeckého. Medzičasom dňa 16. 02. 2007 sa vrátilo
dožiadanie z Nemecka v predmetnej veci. Dňa 10. 04. 2007 súd požiadal ustanovenú
tlmočníčku na vykonanie prekladu vrátane znaleckého posudku ohľadom analýzy DNA
a predvolania na pojednávanie vo veci. Dňa 21. 05. 200 doručila ustanovená tlmočníčka
súdu preložené písomnosti. Úpravou zo dňa 20. 06. 2007 boli vykonané úkony v súvislosti
s oneskorením pripojenia prekladu písomností do jazyka nemeckého v predmetnej veci,
keďže v uvedenom termíne sa už nedalo stihnúť doručenie predvolania na pojednávanie
žalovanému do Nemecka. Po vyjadrení príslušných pracovníkov súdu, ktorí vo veci vykonali
medzičasom úkony, dňa 28. 06. 2007 sa ospravedlnil kolízny opatrovník z neúčasti na
stanovenom súdnom pojednávaní vo veci dňa 28. 06. 2007.
Dňa 28. 06. 2007 na súdnom pojednávaní bolo konštatované, že dovtedy nebola
doručená poštová zásielka pre žalovaného do rúk jeho zástupcovi – advokátovi, teda
preklad predmetných písomností, bolo nutné stanoviť vo veci ďalší termín pojednávania,
tento bol stanovený na deň 20. 09. 2007. Tento novo stanovený termín pojednávania bol
následne preložený do jazyka nemeckého a bol doručovaný žalovanému. Pojednávanie zo
dňa 20. 09. 2007 bolo odročené na neurčito s tým, že do 15. 10. 2007 sa vyčká písomná
odpoveď na doručené písomnosti z tunajšieho súdu od advokáta žalovaného v súvislosti
s ukončením predmetnej veci. Medzičasom bola daná úprava na vyhotovenie uznesenia
o znalečnom pre znalca RNDr. F. Dňa 05. 11. 2007 bola doručená odpoveď od advokáta
žalovaného, taktiež dňa 07. 01. 2008 bolo doručené ďalšie vyjadrenie. Uznesením zo dňa
08. 04. 2008 boli dané písomnosti z Nemecka na vykonanie prekladu do jazyka slovenského
a zároveň dňa 08. 04. 2008 bolo vyhotovené uznesenie o priznaní znalečného pre RNDr. F.
Zákonná sudkyňa vo veci JUDr. K. H. bola dlhodobo práceneschopná v dôsledku
operácie od 22. 10. 2007 do 10. 03. 2008. Následne boli vykonané úkony v zmysle úpravy
sudkyne.
Dňa 07. 05. 2008 doručila tlmočníčka požadovaný preklad písomností z jazyka
nemeckého, ktorý preklad obsahoval vyjadrenie advokáta žalovaného k záveru doriešenia
veci. Dňa 19. 05. 2008 bol stanovený termín pojednávania vo veci na deň 02. 09. 2008,
medzičasom bol vykonaný preklad písomností - predvolania do jazyka nemeckého pre
žalovaného, medzičasom boli vyhotovené uznesenia o tlmočnom, bol urobený dopyt na
Národnú banku Slovenska ohľadom priemerných kurzových lístkov banky od roku 1999 do
rozhodnutia súdu. Dňa 02. 09. 2008 bolo súdu doručené ďalšie vyjadrenie žalovaného
cestou jeho právneho zástupcu k ukončeniu veci.
Dňa 02. 09. 2008 bol veci vynesený rozsudok.
Medzičasom po vypracovaní rozsudku vo veci a jeho doručovaní účastníkom konania
vrátane prekladu do jazyka nemeckého pre žalovaného, rozsudok vo veci nadobudol
právoplatnosť dňa 10. 02. 2009.“
Rovnaké procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení okresného súdu, zistil aj
ústavný súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu.
Právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním
doručeným ústavnému súdu 15. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedla:
„Ako vyplýva z vyjadrenia Okresného súdu Trnava zo dňa 23. 4. 2009, súd síce
popísal priebeh konania, poukazujúc na skutočnosť, že išlo o konanie s cudzím prvkom,
avšak žiadnym spôsobom sa relevantne nevyjadril k skutočnosti, prečo konanie trvalo
takmer 10 rokov. Na jednotlivé obdobia, v ktorých došlo k nedôvodným prieťahom v konaní
sme pritom poukázali už v samotnej sťažnosti, doručenej súdu dňa 2. 2. 2009.
Okresný súd Trnava sa prehľadom jednotlivých úkonov v konaní snaží preukázať, že
vo veci priebežne konal, no opomína skutočnosť, ktorá je v rozhodovacej praxi Ústavného
súdu považovaná za okolnosť hodnú osobitného zreteľa a to že ide o konanie, kde sa
rozhoduje o právach maloletých a v ktorom má súd klásť dôraz na urýchlené zabezpečenie
dôkazov, pričom ho nemôžu ospravedlniť ani reorganizácia súdu, či zmena zákonného
sudcu. Výsledok konania vo veci určenia otcovstva má osobitný význam pre účastníkov
konania, najmä pre osobnostný rozvoj dieťaťa (v danom prípade pre maloletého
sťažovateľa), pretože zahŕňa aj podrobnosti o jeho identite ako ľudskej bytosti, odhaľuje
pravdu o dôležitých aspektoch jeho osoby, ako je totožnosť jeho otca. V týchto konaniach je
prvoradou úlohou súdov chrániť tento záujem dieťaťa. Konanie vo veci určenia otcovstva
vyžaduje preto osobitný prístup všeobecného súdu, čo okrem iného znamená, že má
organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a skončená...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania
a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako
súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie otcovstva k maloletému
sťažovateľovi. Predmetnú vec po právnej stránke nemožno síce označiť za zložitú,
z hľadiska predmetu konania však ústavný súd vzal na vedomie, že ide o vec týkajúcu sa
osobného statusu maloletého sťažovateľa, ktorá má mimoriadny význam aj z hľadiska
zabezpečenia jeho základných životných potrieb a sociálneho štandardu. Po skutkovej
stránke ústavný súd považuje predmetnú vec za pomerne zložitú, a to s prihliadnutím na
potrebu vykonania znaleckého dokazovania (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07), ako aj
skutočnosť, že odporca je turecký štátny občan trvale žijúci v Spolkovej republike
Nemecko, čo nepochybne sťažovalo priebeh namietaného konania a objektívne vplývalo na
jeho dĺžku.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri
rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je maloletý, ústavný súd hodnotil
správanie sťažovateľky ako jeho zákonnej zástupkyne v konaní. V tejto súvislosti ústavný
súd v preskúmavanej veci nezistil skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným
prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci,
a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom,
ale aj z hľadiska priebehu súdneho konania. Konanie vo veci, ktoré bolo právoplatne
skončené 10. februára 2009, trvalo na okresnom súde viac ako 9 rokov.
Obdobie deviatich rokov vo vývoji maloletého sťažovateľa má zásadný význam
z hľadiska formovania jeho osobnosti a citových väzieb. Z tohto hľadiska nadobúda pre
hodnotenie zbytočných prieťahov v konaní značnú relevanciu samotný predmet
namietaného konania. Povaha predmetného konania (ochrana záujmov maloletého dieťaťa)
a jeho význam pre sťažovateľov si podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu vo
všeobecnosti vyžadujú postup súdu vo veci s osobitnou starostlivosťou (napr. I. ÚS 54/02).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil (napr. I. ÚS 70/98,
II. ÚS 35/01), že pod mimoriadnou pozornosťou súdnych orgánov v konaniach, ktorých
predmetom sú vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi (nevyhnutne sem patrí aj určenie
otcovstva a výživného), nemožno rozumieť len kvantitatívny aspekt aktivity súdu, ale aj jej
kvalitatívnu stránku s ohľadom na predmet sporu a dôsledky súdneho rozhodnutia na ďalšie,
často nie iba právne vzťahy účastníkov konania.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľov, vyjadrenia predsedu okresného súdu
obsahujúceho podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu a najmä z predloženého
súdneho spisu zistil, že v priebehu doterajšieho konania, a to od podania návrhu, t. j.
14. septembra 1999, až do nariadenia prvého pojednávania vo veci samej, t. j. do 24. júla
2003, okresný súd nepostupoval plynulo a efektívne, t. j. neorganizoval svoju prácu tak, aby
v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo
veci samej. Zo spisu vyplýva, že v období od 28. júna 2001 do 24. apríla 2003 bol okresný
súd v dôsledku zmeny zákonných sudcov v podstate nečinný. Za časovo neprimeranú
a nesústredenú považuje ústavný súd aj činnosť okresného súdu smerujúcu k zabezpečeniu
dôkazu v cudzine; okresný súd vypracoval žiadosť o vykonanie dôkazu v cudzine síce už
14. mája 2001, ale táto po preklade príslušných písomností do nemeckého jazyka
ustanovenou súdnou prekladateľkou bola zaslaná dožiadanému súdu v Spolkovej republike
Nemecko až 26. mája 2003 (t. j. až takmer dva roky od jej vypracovania).
Svoju aktivitu v ďalšom priebehu súdneho konania dokumentuje okresný súd vo
svojom vyjadrení počtom nariadených pojednávaní vo veci (24. júla 2003, 28. júna 2007,
20. septembra 2007, 2. septembra 2008), vykonaným znaleckým dokazovaním,
opakovaným ustanovovaním tlmočníčky na vypracovanie prekladov písomností
z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a naopak. Z obsahu spisu však vyplýva, že
okrem pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok (2. septembra 2008), ostatné
pojednávania boli odročované z dôvodu nezabezpečenia včasného prekladu písomností,
resp. nemožnosti včasného doručenia listín odporcovi do cudziny, a preto aj činnosť
okresného súdu v tomto období ústavný súd hodnotí ako neefektívnu.
Za nesústredený a neefektívny považuje ústavný súd aj postup okresného súdu pri
zabezpečovaní podkladov na rozhodnutie. Zo spisu totiž vyplýva, že okresný súd až
uznesením z 9. marca 2004, teda po 4 a pol roku od začatia konania, nariadil znalecké
dokazovanie krvnou skúškou DNA u odporcu a v priebehu ďalších 33 mesiacov (do
vyhotovenia a doručenia znaleckého posudku 1. decembra 2006) iba dvakrát prípisom
urgoval znalca na odôvodnenie príčin nevyhotovenia znaleckého posudku a na žiadosť
znalca z 3. septembra 2004 o zabezpečenie odberu krvnej vzorky od odporcu mu až
o 5 mesiacov (11. februára 2005) odpovedal s tým, aby si znalec odber krvi zabezpečil
priamo v Nemecku prostredníctvom Inštitútu súdneho lekárstva v G. Rovnako za
nesústredený označil ústavný súd aj postup okresného súdu spočívajúci v oneskorenom
zadávaní prekladu listín tlmočníkovi, zasielaní dožiadaní do cudziny (vo veci zaslania
vzorky krvi odporcu), ako aj doručovaní rozsudku vo veci samej odporcovi.
Podľa názoru ústavného súdu bolo namietané konanie trvajúce viac ako 9 rokov
v dôsledku neefektívnej a nesústrednej činnosti okresného súdu, ako aj neprimeranými
časovými odstupmi medzi jednotlivými úkonmi poznačené zbytočnými prieťahmi ako
celok, pričom tieto nedostatky v činnosti okresného súdu sú o to viac závažnejšie, že
z hľadiska predmetu konania išlo o konanie, v ktorom je súd povinný postupovať
s osobitnou starostlivosťou.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Návrhu sťažovateľov, aby prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 196/1999 bez zbytočných prieťahov, ústavný súd nevyhovel vzhľadom na
zistenie, že v čase jeho rozhodovania už bolo namietané konanie právoplatne skončené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.
Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
pre každého z nich. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia odôvodňujú tým, že im „nekonanie
súdu resp. prieťahy v konaní komplikujú život a to už od r. 1999, o to viac, že maloletý
sťažovateľ je chorý, jeho zdravotný stav si vyžaduje zvýšenú starostlivosť ako aj liečbu,
s ktorej sú spojené nemalé náklady. Pritom ide o tak závažnú vec, že rozhodovanie súdu ako
aj rýchlosť rozhodovania vo veci môže mať za následok vážne sociálne dopady na život
sťažovateľa v druhom rade a v konečnom dôsledku môže aj determinovať príp.
rozhodovanie o potrebách maloletého sťažovateľa v druhom rade ako aj rozhodovanie
o jeho ďalšom budúcom živote, nakoľko tento rok už dovŕšil 12 rokov a do dnešného dňa
následkom prieťahov v konaní jeho otec nijako neprispel na jeho výživu.“.
Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označených práv (na jednej
strane celkovú dĺžku súdneho konania, dobu a charakter zbytočných prieťahov v konaní,
osobitnú povahu predmetu namietaného konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľov, a na
druhej strane skutočnosť, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už bol rozsudok
súdu okresného súdu sťažovateľom doručený, pričom do rozhodnutia ústavného súdu bola
vec právoplatne skončená) ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € pre každého
sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátkou Mgr. Z. N. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd
vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľov ich vyčíslil za dva úkony právnej
pomoci (zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1
písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa
základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní
dvoch alebo viacerých osôb. Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného
podania ústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní dvoch
sťažovateľov, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej
sume 370,88 €, pričom priznaná úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu
2 x 6,95 € predstavuje sumu 384,78 €.
Podanie právnej zástupkyne doručené 15. mája 2009 nevyhodnotil ústavný súd
vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na
rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2009